Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/469/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1308207860 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1308207860.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedkyne senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci navrhovateľov : 1/ Š. H., G. G., Q. X, 2/ E. O., G. G., H. X, navrhovatelia 1/, 2/ zastúpení JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou, Bratislava, Kafendova 6, 3/ Š. H., G. G., G. XX, proti odporcovi : K. H., G. G., Q. X, zastúpený JUDr. Jurajom Hadrbulcom, advokátom, Bratislava, Riečna ul. 2, o určenie povinnosti vydať vec do dedičstva a o určenie neplatnosti závetu, na odvolanie navrhovateľov 1/, 2/ a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 7. 7. 2011 č.k. 11C 87/2008 - 183, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Žiadny z účastníkov n e m á na náhradu trov odvolacieho konania právo. o d ô v o d n e n i e : Uvedeným ( v poradí tretím ) rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť vydať, vypratať do spoluvlastníctva navrhovateľovi 1/ jednu polovicu a do dedičstva po nebohej M. H., zomrelej dňa 18. 1. 2008 druhú polovicu nehnuteľností v katastrálnom území V., vedených na LV Č.. XXXX ako parc.č. XXXX/XX záhrada o výmere 166 m2, parc.č. XXXX/XXX zastavaná plocha o výmere 30 m2, parc.č. XXXX/XXX záhrada o výmere 17 m2 a nehnuteľnosti zapísané na LV Č..XXXX ako parc.č. XXXX/ XXX zastavaná plocha o výmere 167 m2, rodinný dom súpisné číslo F. XXXX, garáž súpisné číslo F. XXXX, postavená na parc.č. XXXX/XXX, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku (navrhovatelia sa domáhali vydania a vypratania tiež nehnuteľnosti kat. úz. V.Č., parc.č. XXXX/XXX vo výmere 105 m2 zastavaná plocha a parc.č. XXXX/XXX o výmere 83 m2 záhrada) návrh zamietol. Ďalej určil, že závet zo dňa 3. 11. 1999 poručiteľky M. H. je neplatný. O trovách konania rozhodol tak, že odporcu zaviazal povinnosťou zaplatiť navrhovateľom 1/, 2/ trovy konania vo výške 945,34 €, k rukám právnej zástupkyne navrhovateľov; navrhovateľovi 3/ náhradu trov konania nepriznal. Vykonaným dokazovaním z výpisu z LV Č.. XXXX pre kat. úz. V., ako aj z darovacej zmluvy súd prvého stupňa zistil, že Š.Y. H. s manželkou, ako darcovia uzavreli s odporcom, ako obdarovaným, dňa 11. 12. 1996 darovaciu zmluvu.Vklad vlastníckeho práva v prospech odporcu bol povolený pod č. I. - XXXX/ XX dňa 18. 7. 1997. Predmetom uvedenej darovacej zmluvy bolo darovanie nehnuteľnosti v kat. úz. V., a to parc.č. XXXX/XXX vo výmere 105 m2, zastavaná plocha a parc.č. XXXX/XXX m2 vo výmere 83 m2 záhrada. Rovnakí účastníci uzavreli dňa 3. 11. 1999 darovaciu zmluvu, ktorej predmetom bolo darovanie nehnuteľností kat. úz. V., parc.č. XXXX/XX vo výmere 166 m2, záhrada, parc.č. XXXX/XXX vo výmere 30 m2 zastavaná plocha a parc.č. XXXX/XXX vo výmere 17 m2 záhrada; vklad vlastníckeho práva bol povolený pod č. I.- XXXX/XX dňa 30. 3. 2000. Dňa 3. 11. 1999 M. H. M. Š. H. závetmi prejavili poslednú vôľu, za prítomnosti dvoch svedkov, pričom parc.č. XXXX/XXX a rodinný dom stojaci na tomto pozemku odkázali odporcovi. Dňa 17. 5. 2000 Š. H. s manželkou uzatvorili s odporcom kúpnopredajnú zmluvu, ktorej predmetom bola parc.č. XXXX/XXX o výmere 167 m2, rodinný dom súp.č. F. XXXX, garáž súp.č. F. XXXX, stojaca na pozemku parc. č. XXXX/ XX, zapísané na LV Č.. XXXX, kat. úz. V.. Znaleckým posudkom bola stanovená hodnota nehnuteľností na sumu 15.705,50 € ( v prepočte 473.144,- Sk ). Dodatkom k zmluve zo dňa 26. 6. 2000 bolo v prospech Š. H. a jeho manželku zriadené vecné bremeno doživotného bývania a užívania nehnuteľností. Dňa 27. 3. 2000 uzatvorila M. H. N. M. O. M. Q. O. dohodu o plnomocenstve, v ktorej sa o.i. uvádza, že darovaciu zmluvu z r. 1999 pripravil odporca, ktorý v nej uviedol väčší rozsah daru, než mu M. H. chcela dať. Rovnako tomu bolo aj v prípade ďalšej darovacej zmluvy v r. 1999. M. H. mala v dohode o plnomocenstve vyhlásiť, že odporca uvedeným spôsobom porušil dobré mravy; obe darovacie zmluvy ruší a odstupuje od nich v zmysle § 630 Obč.zák., pričom sa s manželom dohodla, že celou časťou spoluvlastníckeho podielu obdaruje svoju dcéru M., ktorú spolu s manželom poverila realizovať túto jej vôľu. Zároveň splnomocnila Q. O., aby ju zastupoval pri všetkých úkonoch súvisiacich s vrátením darov, v plnom rozsahu. V rovnaký deň adresovali odporcovi výzvu na vrátenie darov a požiadali o pozastavenie konania o povolení vkladu darovacej zmluvy. Dňom 3. 4. 2000 je datované čestné vyhlásenie M. H., v ktorom vyhlásila, že si neželá, aby jej dcéra M. napádala rozhodnutia medzi ňou a jej manželom a synom K.. Syn K. s nimi žije viacej rokov, stará sa o nich, pomáha im od r. 1975. Nátlak zo strany dcéry považuje za bezcitné a bezohľadné jednanie. Dňom 3. 4. 2000 je datované čestné vyhlásenie Š. H., v ktorom vyhlásil, že rozhodnutia, ktoré sa týkajú jeho majetku sú uvážené spoločným dohovorom s manželkou, ktorá si plne uvedomuje darovanie pozemkov synovi a neželá si, aby rozhodnutia niekto spochybňoval. Dňa 11. 4. 2000 M. H. zrušila dohodu o plnomocenstve pre M. O. M. Q. O.; zároveň vyhlásila, že syn dobré mravy neporušil a preto od darovacích zmlúv neodstupuje. Podpísala tiež žiadosť o späťvzatí žiadosti o pozastavenie konania o povolení vkladu. Dňa 20. 12. 2000 Š. H. M. M. H. splnomocnili Q. O. na ich zastupovanie vo veci zrušenia kúpnej zmluvy a vo veci vrátenia darov od odporcu. Dňom 20. 12. 2000 je datovaný list pre odporcu, označený ako odstúpenie od kúpnej zmluvy a vrátenie darov. V liste Š. H. s manželkou odstupujú od kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 17. 5. 2000 spolu s dodatkom, nakoľko ju uzatvorili v tiesni, za nápadne nevýhodných podmienok. Zároveň si berú späť všetky dary, ktoré poskytli odporcovi darovacími zmluvami, pretože svojím správaním hrubo porušil dobré mravy. Odporca listom zo dňa 10. 1. 2001 namietal odstúpenie ako sporné, s tým, že na vrátenie darov nie sú splnené podmienky. Z obsahu spisu Okresného súdu Bratislava III č.k. 38P 51/2002 vyplýva, že uznesením č.k. 25Nc 1012/01 - 13 zo dňa 5. 10. 2001 začal súd prvého stupňa bez návrhu konanie o pozbavenie spôsobilosti na právne úkony M. H.. V konaní bol ustanovený znalec S.. F. M., ktorý v znaleckom posudku dospel k záveru, že u M. H. možno potvrdiť demenciu pokročilého charakteru. Výrazný je kognitívny deficit, pomerne ťažké narušenie pamäti, najmä v oblasti novopamäti. Je zjavné, že ide o pokročilú fázu dementného procesu, ktorý je cievne podmienený. Nedokáže sa o seba starať a takýto stav môže trvať minimálne od roku 1999. M. H. trpí duševnou poruchou, ide o demenciu cievneho pôvodu, pokročilé štádium choroby, ktorá nie je prechodného charakteru, ale má tendenciu prehlbovania. M. H. tým stráca schopnosť samostatnej existencie, je odkázaná na pomoc iných. Je v plnom rozsahu neschopná zodpovedne vykonávať právne úkony a vybavovať svoje záležitosti a prognóza ďalšieho vývoja ochorenia je nepriaznivá. Rozsudkom zo dňa 18. 4. 2002 č.k. 25Nc 1112/01 - 32, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13. 5. 2002, súd prvého stupňa pozbavil M. H. spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu. Uznesením zo dňa 2. 7. 2002súd prvého stupňa ustanovil nesvojprávnej M. H. opatrovníka v osobe dcéry E. O.; uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 9. 7. 2002. Z lekárskej správy zo dňa 14. 2. 2001 vyplýva, že M. H. bola v starostlivosti psychiatrickej ambulancie od novembra 1999, po hospitalizácii na kožnom oddelení. Odvtedy pravidelne užívala psychofarmaká. Podľa jej dcéry sa v r. 2000 zdravotný stav matky výrazne zhoršil. Po právnej stránke prvostupňový súd svoje rozhodnutie oprel o ust. § 34, § 38, § 39, § 48, § 49, § 630 Obč.zák., ako aj o ust. § 80 písm. c/ O.s.p. Po konečnej úprave žalobného petitu sa navrhovatelia domáhali určenia, že odporca je povinný a vypratať do spoluvlastníctva navrhovateľovi 1/ a do dedičstva po nebohej M. H. špecifikované nehnuteľnosti. Prvostupňový súd sa ako prejudiciálnou zaoberal otázkou platnosti jednotlivých zmlúv. V prípade darovacej zmluvy uzatvorenej medzi odporcom a manželmi Š. M. M. H. dňa 11. 12. 1996, ktorej predmetom bolo darovanie nehnuteľností kat. úz. V., a to parc.č. XXXX/XXX a parc.č. XXXX/XXX, dospel prvostupňový súd k záveru, že zmluva je perfektná a netrpí žiadnymi vadami. Navrhovatelia sa v konaní domáhali vrátenia uvedeného daru z dôvodu hrubého porušenia dobrých mravov zo strany odporcu ako obdarovaného. Vyslovil, že predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru je veľký nevďak zo strany obdarovaného, ktorým však nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného alebo iba nevďačnosť, čiže nie každé chovanie, odporujúce spoločensky uznávaným pravidlám slušného správania sa, ale len také správanie, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov, a to s ohľadom na jeho intenzitu či sústavnosť. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovatelia v konaní nepreukázali také správanie odporcu, ktoré by mohol vyhodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Určité správanie odporcu - jeho nezáujem o rodičov (darcov), by síce mohol byť považovaný za porušenie zaužívaných pravidiel morálky, nedosahuje však zákonom požadovanú intenzitu porušenia dobrých mravov. V konaní nebolo preukázané, že by odporca bol navrhovateľom odmietol pomoc. Rovnako tak nemôžu byť právne vzťahy založené darovacou zmluvou - s ohľadom na právnu istotu - zmenené iba zo svojvôle darcu, preto, že si to darcovia rozmysleli a zmenili svoj názor. Súd prvého stupňa vzal do úvahy aj princíp vzájomnosti, t.j. hodnotil aj správanie darcu voči obdarovanému a v tejto súvislosti poukázal na to, že podľa vykonaného dokazovania navrhovateľ 1/ na odporcu podal trestné oznámenie z dôvodu, že mu ukradol hrozno. Z uvedených dôvodov návrh v tejto časti ako nedôvodný zamietol. V prípade darovacej zmluvy uzavretej dňa 3. 11. 1999 medzi odporcom ( ako obdarovaným ) a ( pôvodnými ) navrhovateľmi 1/, 2/ Š. M. M. H.Í., ktorej predmetom bolo darovanie nehnuteľností v kat. úz. V., a to parc.č. XXXX/XX, parc.č. XXXX/XXX a parc.č. XXXX/XXX, dospel súd prvého stupňa k záveru, že uvedená zmluva je neplatná, a to absolútne. Opieral sa pritom o právne závery, ku ktorým dospeli v tomto konaní prvostupňový i odvolací súd, vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach. Z vykonaného dokazovania zistil, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18. 4. 2002 č.k. 25Nc 1112/01 - 32, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13. 5. 2002, súd pozbavil M. H. spôsobilosti na právne úkony v celom rozsahu, z dôvodu, že táto najmenej od roku 1999 trpí psychickým ochorením, v dôsledku ktorého nie je schopná vôbec robiť právne úkony, vychádzajúc zo znaleckého posudku S.. F. M., znalca z odboru zdravotníctva, odvetvie psychiatria. Absolútne neplatný právny úkon nemôže dodatočne konvalidovať, a to ani dodatočným schválením; absolútne neplatný právny úkon nevyvoláva žiadne účinky, jeho neplatnosť nastáva zo zákona. Súd prvého stupňa z tohto dôvodu darovaciu zmluvu zo dňa 3. 11. 1999 vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon. Z rovnakého dôvodu považoval súd prvého stupňa za absolútne neplatnú aj kúpnu zmluvu uzavretú dňa 17. 5. 2000 medzi Š. H.V. M. M. H. ( ako predávajúcimi ) a odporcom ( ako kupujúcim ), ktorej predmetom boli nehnuteľnosti v kat. úz. V., parc.č. XXXX/XXX, rodinný dom súp.č. F. XXXX, garáž súp.č. F. XXXX stojaca na parc.č. XXXX/XXX, na LV Č.. XXXX. Súd prvého stupňa k otázke, či nehnuteľnosti patrili do podielového alebo bezpodielového spoluvlastníctva manželov H., uviedol, že v katastri nehnuteľností boli všetky nehnuteľnosti vedené ako patriace do BSM Š. M. M. H.Č.. Po doplnení dokazovania rozhodnutím o prídele zo dňa 27. 5. 1952, súd prvého stupňa zistil, že nehnuteľnosti, rodinný dom a pozemok parc.č. XXXX/X, zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XXXX, boli M. H. M. Š. H. pridelené do spoluvlastníctva, každému v 1- ici. Prvostupňový súd dodal, že inštitút bezpodielového spoluvlastníctva manželov bol do právneho poriadku SR zavedený až zákonom č. 40/1964 Zb., s účinnosťou od 1. 4. 1964. Veci z majetkových spoločenstiev manželov, pokiaľ mohli patriť do bezpodielového spoluvlastníctva, zo zákona prešli do BSM ( § 856 ods. 1, 2 Obč.zák. ). Ak sa majetkové spoločenstvá týkali vecí, ktoré nemohli byť v osobnom vlastníctve ( napr. pôda ), posudzovali sa tieto vzťahy podľa ustanovení, ktoré riešili vzťahy obsahom i účelom najbližšie, t.j. opäť podľa ustanovení o BSM. Majetkové spoločenstvo manželov Š. M. M. H. vzniklo na základe rozhodnutia o prídele z r. 1952 a týkalo sa rodinného domu, t.j. takého majetku, ktorý mohol byť v osobnom vlastníctve a tiež pôdy, ktorá predmetom osobného vlastníctva byť nemohla. V oboch prípadoch však nadobudnutím účinnosti Občianskeho zákonníka ( zákona č. 40/1964 Zb. ) zaniklo majetkové spoločenstvo medzi manželmi a zároveň vzniklo bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, pričom ustanovenia o bezpodielovom spoluvlastníctve manželov sa vzťahovali aj na právne vzťahy k pôde. Nehnuteľnosti, ktorých vydania či vypratania sa navrhovatelia domáhali v tomto konaní, tak patrili do bezpodielového spoločenstva manželov Š. M. M. H., a to aj v čase smrti M. H.. V časti návrhu navrhovateľov o určenie neplatnosti závetu poručiteľky M. H. súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu o tom, že je daný naliehavý právny záujem navrhovateľov na určení neplatnosti závetu, posudzoval jeho platnosť v zmysle ust. § 38 Obč.zák. a dospel k záveru, že predmetný závet je neplatným právnym úkonom, poukazujúc na závery znaleckého posudku, podľa ktorých bola M. H.Í. v plnom rozsahu neschopná zodpovedne vykonávať právne úkony a vybavovať svoje záležitosti minimálne od r. 1999. Pri spisovaní závetu preto konala v duševnej poruche, ktorá ju robila na tento úkon neschopnou. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil prvostupňový súd ust. § 142 ods. 1 O.s.p., na základe zásady plného úspechu v konaní. Navrhovateľom 1/, 2/ priznal náhradu trov konania v zaplatenom súdnom poplatku 132,78 € ( 3.000,- Sk + 1.000,- Sk ) a trovy právneho zastúpenia, vyčíslené v zmysle vyhl.č. 655/2004 Z.z. podľa § 11 ods. 1 a § 13 ods. 3 cit. vyhl., za celkom 10 úkonov právnej služby ( prevzatie a príprava zastúpenia dňa 1. 2. 2007 v hodnote 2.467,80 Sk, písomné podanie na súd vo veci samej zo dňa 14. 2. 2007, v sume 2.467,80 Sk, účasť na nemeritórnom pojednávaní dňa 14. 10. 2008 v sume 659,25 Sk, účasť na nemeritórnom pojednávaní dňa 2. 12. 2008 v sume 659,25 Sk, účasť na nemeritórnom pojednávaní dňa 10. 2. 2009 v sume 24,07 €, účasť na pojednávaní dňa 19. 3. 2009 v sume 96,28 €, písomné podanie vo veci samej v sume 96,28 €, písomné podanie vo veci - vyjadrenie k odvolaniu odporcu v sume 96,28 €, účasť na nemeritórnom pojednávaní dňa 24. 6. 2010 v sume 55,49 €, účasť na pojednávaní dňa 7. 7. 2011 v sume 73,98 €, ako aj režijný paušál 2 x 178,- Sk, 2 x 190,- Sk, 3 x 6,95 €, 1 x 7,21 € a 1 x 7,41 €. Odmena a náhrady boli zvýšené o 19 % DPH. Uvedený rozsudok napadli v zákonnej lehote odvolaním navrhovatelia 1/, 2/; ich odvolanie smerovalo proti výroku, ktorým súd prvého stupňa ich návrh zamietol a proti výroku o trovách konania. Navrhovatelia 1/, 2/ nesúhlasili so záverom prvostupňového súdu, že ich návrh v časti, týkajúcej sa vrátenia daru na základe darovacej zmluvy zo dňa 11. 12. 1996, nie je dôvodný, lebo jeho skutkovým odôvodnením nemala byť (ne )platnosť darovacej zmluvy, ale obnovenie vlastníctva darcu, v dôsledku úspešného uplatnenia práva na vrátenie daru podľa § 630 Obč.zák. Zo strany obdarovaného k darcom išlo o kvalifikované hrubé porušenie dobrých mravov, ktoré odôvodňovalo vrátenie daru. Toto porušovanie bolo značnej intenzity, sústavné a trvajúce dlhú dobu, čo vyústilo do neposkytnutia potrebnej pomoci, ktoré sa následne riešilo aj v súdnom konaní o plnenie si vyživovacej povinnosti detí voči rodičom. Správanie sa odporcu ešte navyše vylučovalo darcov z užívania darovanej nehnuteľnosti a nezáujem o nich v čase, keď už jeden z nich musel byť hospitalizovaný a potom aj umiestnený v sociálnom zariadení, bolo dôvodom pre podanie žalobného návrhu v zmysle ust. § 630 Obč.zák., v ktorej časti súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. V uvedenej časti navrhovali navrhovatelia 1/, 2/ odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrhu vyhovieť v plnom rozsahu. V časti výroku o trovách konania namietali navrhovatelia 1/, 2/ vo svojom odvolaní nesprávne použitie sadzby DPH, a síce DPH vo výške 19 % , namiesto správnych 20 %. Tiež poukazovali na to, že ak boli navrhovatelia v časti konania oslobodení od súdnych poplatkov, potom bolo povinnosťou súdu uložiť poplatkovú povinnosť odporcovi na základe ust. § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, pokiaľ sa tak ešte nestalo. Účastníkovi môže byť pri rozhodovaní o trovách konania priznaná aj náhrada súdneho poplatku, ktorý doteraz nezaplatil, ale raz zaplatiť môže ( R 14/1976 ). Napokon v tejto časti odvolatelia vytýkali prvostupňovému súdu, že nezohľadnil predmet sporu, ktorý obsahoval zložitý výrok, skladajúci sa z viacerých nárokov, procesne samostatných, čo súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania nezohľadnil. V tejto časti navrhovali navrhovatelia 1/, 2/ výrok prvostupňového rozsudku zmeniť a priznať im náhradu trov konania v sume 7.913,65 € k rukám právnej zástupkyne Z.. Ľ. a v sume 633,06 € k rukám navrhovateľov 1/, 2/, tak ako to navrhli v ich písomnom podaní zo dňa 8. 7. 2011. Navrhovatelia si tiež uplatnili náhradu trov odvolacieho konania v závislosti od úspechu ich odvolania. Rozsudok súdu prvého stupňa napadol včas podaným odvolaním aj odporca; jeho odvolanie smerovalo proti výroku, ktorým súd prvého stupňa návrhu navrhovateľov vyhovel, a proti výroku o trovách konania. V odvolaní poukazoval na to, že svojím rozsudkom zo dňa 21. 9. 2004 súd prvého stupňa pôvodne návrh navrhovateľov zamietol a Krajský súd v Bratislave ho svojím rozsudkom sp. zn. 9Co 115/2006 potvrdil. Na dovolanie navrhovateľov Najvyšší súd SR rozsudky súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Ďalším svojím rozsudkom zo dňa 4. 4. 2009 súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť vydať do dedičstva po nebohej M. H. nehnuteľnosti; na odvolanie odporcu i navrhovateľov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na opätovné konanie. Napokon dňa 7. 7. 2011 súd prvého stupňa znovu o návrhu rozhodol a to tak, že zaviazal odporcu vydať a vypratať 1-icu predmetných nehnuteľností a do dedičstva po nebohej M. H. vydať druhú 1-icu nehnuteľností a vo zvyšku návrh zamietol a určil, že závet zo dňa 3. 11. 1999 je neplatný. Odporca sa s rozhodnutím súdu nestotožnil, vytýkal mu nedostatočné zistenie skutkového stavu, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu právnemu záveru. Dôvodil tým, že nebohá M. H. bola pozbavená spôsobilosti na právne úkony rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18. 4. 2002 v celom rozsahu, pretože je zrejmé, že plnomocenstvo udelené dňa 27. 3. 2000 Q. O. M. M. O. je neplatné. Títo na základe spomínaného plnomocenstva zasielali odporcovi výzvy; právne úkony voči odporcovi, a tiež Katastrálnemu úradu sú preto neplatné, ako aj odstúpenie od kúpnej zmluvy a žiadosť o vrátenie darov. Mal za to, že pôvodní navrhovatelia boli manipulovaní M. O. a jej manželom, čo viackrát potvrdil aj súd. Odporca zdôraznil, že nehnuteľnosti nadobudol od svojich rodičov, tento dar bol protihodnotou za finančnú, materiálnu a fyzickú pomoc, keď sa o svojich rodičov staral od r. 1977. V konaní predložil aj čestné prehlásenie o svojich investíciách do nehnuteľností. Následne rodinný dom a parcelu pod domom nadobudol od svojich rodičov na základe kúpnej zmluvy a to za kúpnu cenu 473.144,- Sk so súčasnou dohodou o zriadení vecného bremena v prospech rodičov. Zo svedeckých výpovedí v konaní vyplynulo, že sa o svojich rodičov riadne staral. Ako darovanie tak aj predaj boli slobodnými rozhodnutiami rodičov, ktoré mohli ako vlastníci nehnuteľností slobodne vykonať. V rodine nastal len etický problém, keď sa jeho súrodenci nevedeli zmieriť s tým, že mu rodičia niečo darovali, príp. predali, avšak ich etický pocit krivdy nemožno zamieňať s problémom právnym. Rodičia svojím konaním neporušili dobré mravy a nezaložili právny dôvod na určenie neplatnosti ich rozhodnutí. Vlastník veci je oprávnený v zmysle § 126 Obč.zák. s predmetom vlastníctva nakladať, prípadne ho aj scudziť. Odporcovi nebolo tiež zrejmé, prečo navrhovatelia poukazovali na vek rodičov v čase vykonania ich úkonov, nakoľko vek nie je limitujúcim faktorom pre vykonanie akéhokoľvek rozhodnutia. Navrhoval odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvého stupňa v ním napadnutej časti zmeniť a návrh zamietnuť. Na odvolanie odporcu sa navrhovatelia 1/, 2/ vyjadrili tak, že zotrvávajú na všetkých svojich doterajších prednesoch a písomných vyjadreniach, vrátane ich ostatného odvolania. Odporca opakovane vznáša námietky, s ktorými sa okresný súd už vysporiadal právne korektným spôsobom, jeho odvolanie preto považujú za nedôvodné. Z výsledkov vykonaného dokazovania totiž vyplynulo, že rodičia odvolateľa neboli zmanipulovaní M. O. a jej manželom pre vedenie tohto sporu a že odporca sa o nich dostatočne nestaral. V odvolaní naznačený etický problém má svoju právnu formu a záväznosť, ktorá vyústila do podanej žaloby, ktorej okresný súd sčasti aj vyhovel; jeho rozhodnutie v tomto rozsahu treba preto považovať za nielen správne ale aj spravodlivé. Navrhovatelia žiadali priznať im náhradu trov právneho zastúpenia za predmetné vyjadrenie k odvolaniu odporcu. Na odvolanie navrhovateľov 1/, 2/ sa odporca vyjadril tak, že v zamietajúcej časti je napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vecne správny, a preto ho v tejto časti žiadal potvrdiť. Odvolanie navrhovateľov 1/, 2/ označil za nedôvodné a účelové. Na odvolanie odporcu sa písomne vyjadril aj navrhovateľ 3/ tak, že ho označil za nedôvodné a navrhol odvolaciemu súdu odvolanie odporcu zamietnuť. S rozsudkom prvostupňového súdu sa stotožnil, vrátane argumentácie súdom v jeho odôvodnení, v plnom rozsahu a mal za to, že súd prvého stupňa po právnej stránke vec posúdil správne. Za nepravdivé považoval tvrdenie odporcu v jeho odvolaní, že sa súrodenci nevedeli zmieriť so skutočnosťou, minimálne vo vzťahu k nemu a cíti sa byť zo strany súrodencov len „vtiahnutý“ do tohto fakticky ich osobného zápasu. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom ( t.j. v celom ) rozsahu, podľa § 212 ods. 2 písm. c/ O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p. ), a to vo vzťahu k všetkým navrhovateľom, t.j. aj vo vzťahu k navrhovateľovi 3/, ktorý sám odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu nepodával. Odvolací súd zohľadňoval okolnosť, že navrhovatelia 1/, 2/ a 3/ majú ako právni nástupcovia po nebohej M. H. postavenie nerozlučných spoločníkov, t.j. majú také spoločné práva a povinnosti, že rozhodnutie vo veci sa musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane sporu. Odvolací súd vo veci verejne vyhlásil rozsudok, na základe ust. § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolania ako navrhovateľov 1/, 2/, tak i odporcu, vo veci samej, nie sú dôvodné. Predmetom konania ( po poslednej úprave žalobného petitu ) bol návrh navrhovateľov 1/, 2/, 3/ na uloženie povinnosti odporcovi vypratať 1-icu nehnuteľností v kat. úz. V., vedených na LV Č.. XXXX ako parc.č. XXXX/XX záhrada o výmere 166 m2, parc.č. XXXX/XXX zastavaná plocha o výmere 30 m2, parc.č. XXXX/XXX záhrada o výmere 17 m2 a nehnuteľnosti zapísané na LV Č.. XXXX ako parc.č. XXXX/XXX zastavaná plocha o výmere 167 m2, rodinný dom súp.č. F. XXXX, garáž súp.č. F. XXXX, postavená na parc.č. XXXX/XXX a na vydanie 1-ice uvedených nehnuteľností do dedičstva po nebohej M. H., zomrelej dňa 18. 1. 2008, v ktorej časti súd prvého stupňa návrhu navrhovateľov vyhovel. Uvedené nehnuteľnosti nadobudol odporca do svojho vlastníctva jednak na základe darovacej zmluvy uzavretej dňa 3. 11. 1999 a jednak na základe kúpnej zmluvy zo dňa 17. 5. 2000. Navrhovatelia sa ďalej voči odporcovi domáhali aj vypratania 1-ice nehnuteľnosti v kat. úz. V., parc.č. XXXX/XXX o výmere 105 m2 zastavaná plocha a parc.č. XXXX/XXX o výmere 83 m2 záhrada, a tiež vydanie 1-ice uvedenej nehnuteľnosti do dedičstva po nebohej M. H., v ktorej časti súd prvého stupňa návrh navrhovateľov zamietol. Uvedené nehnuteľnosti nadobudol odporca do svojho vlastníctva na základe darovacej zmluvy zo dňa 11. 12. 1996. Napokon sa navrhovatelia domáhali aj určenia neplatnosti závetu poručiteľky M. H. zo dňa 3. 11. 1999, ktorému návrhu prvostupňový súd tiež vyhovel. Prvostupňový súd sa správne za účelom posúdenia dôvodnosti návrhu navrhovateľov zaoberal otázkou platnosti ako darovacej zmluvy zo dňa 3. 11. 1999 a kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 17. 5. 2000, ďalej závetu poručiteľky M. H. zo dňa 3. 11. 1999 a napokon splnenia zákonných podmienok, majúcich za následok povinnosť odporcu vrátiť dar. Podľa § 38 ods. 1 Obč.zák. neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony. Podľa § 38 ods. 2 Obč.zák. takisto je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že M. H. bola v starostlivosti psychiatrickej ambulancie od novembra 1999 ( potvrdenie od lekára zo dňa 14. 2. 2001 ). Duševnú nespôsobilosť M. H. na právne úkony minimálne od r. 1999 zistil S.. F. M., znalec z odboru zdravotníctva, odvetvie psychiatria, v znaleckom posudku zo dňa 28. 1. 2002, ktorý bol vypracovaný pre účely konania o pozbavenie spôsobilosti M. H.Č. na právne úkony ( konanie na Okresnom súde Bratislava III sp. zn. 25Nc 1112/2001 ). V predmetnej právnej veci bol znalecký posudok použitý ako listinný dôkaz. Znalec v ňom dospel k záveru, že M. H. trpí duševnou poruchou, ktorá nie je len prechodného charakteru. Nie je schopná sa o seba postarať, vyžaduje opateru inej osoby. V dôsledku choroby nie je schopná samostatnej existencie, nedokáže zodpovedne vykonávať právne úkony a vybavovať svoje záležitosti. Trpí pokročilou fázou dementného procesu, pričom znalec dospel k záveru, že takýto stav môže u M. H.Q. trvať minimálne od roku 1999. Znalec konštatoval rozvoj duševnej poruchy u M. H. teda už v období, kedy robila právne úkony, ktorých právnym následkom bol prevod vlastníckeho práva, či už darovacou zmluvou zo dňa 3. 11. 1999, alebo kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 17. 5. 2000, ako aj napísanie závetu zo dňa 3. 11. 1999. Vo všetkých uvedených prípadoch platí, že tieto právne úkony boli učinené ešte v období, kedy M. H. nebola pozbavená spôsobilosti na právne úkony ( stalo sa tak rozsudkom až zo dňa 18. 4. 2002 ). V prípade neplatnosti právneho úkonu podľa § 38 ods. 2 Obč.zák. nie je potrebné, aby konajúca osoba ( príp. jedna z viacerých konajúcich osôb ) bola v dobe právneho úkonu pozbavená alebo obmedzená v spôsobilosti na právne úkony; postačuje, aby v rozhodnej dobe bola konajúca osoba postihnutá duševnou poruchou, ktorá ju robí na právne úkony neschopnou. Neplatnosť právneho úkonu podľa ust. § 38 ods. 2 Obč.zák. si vždy vyžaduje bezpečné zistenie o tom, že účastník právneho úkonu nedokáže posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie ovládnuť. Ak bol právny úkon urobený fyzickou osobou, ktorá nie je spôsobilá na právne úkony, alebo osobou, ktorá konala v duševnej poruche, považuje sa za neplatný, pričom neplatnosť podľa cit. ust. § 38 ods. 1, 2 Obč.zák. je neplatnosťou absolútnou. Absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí od začiatku ( ex tunc ), bez ohľadu na to, či sa jej niekto dovolá, pôsobí priamo zo zákona ( ex lege ). Právne účinky, t.j. práva a povinnosti z takéhoto právneho úkonu nevznikajú. Súd je povinný na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliadať z úradnej povinnosti ( ex offo ). Skutočnosť, že absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí od počiatku ( ex tunc ), znamená, že ak je takto dotknutá zmluva o prevode nehnuteľností, je neplatná od počiatku a hľadí sa na ňu, ako keby nebola vôbec uzavretá - k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti fakticky nedošlo a teda ani ďalšie osoby nemohli túto nehnuteľnosť nadobudnúť ( kúpou či dedením ). Vo vzťahu k prejednávanej veci potom v prípade právnych úkonov učinených dňa 3. 11. 1999 M. H. ( spísanie závetu poručiteľkou ), resp. manželmi Š. M. M. H. ( darovacia zmluva zo dňa 3. 11. 1999 a kúpnopredajná zmluva zo dňa 17. 5. 2000 ) je nutné uzavrieť, že tieto právne úkony sú absolútne neplatné v zmysle ust. § 38 ods. 2 Obč.zák., nakoľko ich M. H. učinila, konajúc v duševnej poruche, ktorá ju v tom čase robila na tento právny úkon neschopnou. Skutočnosť, že M. H. trpela v rozhodnej dobe ( t.j. v čase, kedy uzavrela darovaciu zmluvu dňa 3. 11. 1999, taktiež spísala závet dňa 3. 11. 1999 a tiež uzavrela kúpnopredajnú zmluvu dňa 17. 5. 2000 ), duševnou poruchou, ktorá ju robila neschopnou na uvedené právne úkony, má odvolací súd preukázané z listinného dôkazu - znaleckého posudku znalca S.. F. M.. Z jeho záverov totiž jednoznačne vyplýva, že M. H. minimálne od r. 1999 - teda aj v dobe, kedy boli vyššie označené právne úkony vykonané - trpela duševnou poruchou, ktorá ju robila na tieto právne úkony nespôsobilou, čo má za následok ich absolútnu neplatnosť. V prípade právneho úkonu, ktorý sa týka bezpodielového spoluvlastníctva manželov, zároveň platí, že nespôsobilosť hoci len jedného z manželov na právne úkony má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Z absolútne neplatných právnych úkonov - závetu poručiteľky M. H., spísaného dňa 3. 11. 1999, ako aj darovacej zmluvy uzavretej oboma manželmi Annou a Štefanom Krajčírovcami zo dňa 3. 11. 1999 a kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 17. 5. 2000, tiež uzavretej oboma manželmi - potom nemohli ich účastníkom vzniknúť žiadne práva a povinnosti. V prípade darovacej a kúpnopredajnej zmluvy tak nedošlo k prevodu vlastníckeho práva na nového nadobúdateľa - odporcu, ktorý je tak povinný nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom uvedených zmlúv vydať do dedičstva po poručiteľke M. H. v jednej polovici a v druhej polovici tieto nehnuteľnosti vypratať. Skutočnosť, že odporca medzičasom investoval vlastné finančné prostriedky do zveľadenia predmetných nehnuteľností, nemôže spôsobiť nedôvodnosť žalovaného nároku navrhovateľov; odporca si môže uplatniť vrátenie jeho prípadných investícií z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Záver prvostupňového súdu ohľadom (absolútnej ) neplatnosti jednak darovacej zmluvy uzavretej dňa 3. 11. 1999, kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 17. 5. 2000 a tiež závetu poručiteľky M. H. zo dňa 3. 11. 1999, je preto správny, rovnako tak aj z neho vyplývajúca povinnosť odporcu jednak vydať označené nehnuteľnosti do dedičstva po poručiteľke ( v 1-ici ), ako aj vypratať označené nehnuteľnosti ( v 1-ici ) v prospech navrhovateľa 1/ ( ktorý bol tiež ako zmluvná strana - darca, resp. predávajúci - účastníkom neplatnej darovacej zmluvy zo dňa 3. 11. 1999 a kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 17. 5. 2000 ), a ktorý podiel mu prináleží z titulu zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov po smrti poručiteľky - jeho manželky M. H.. Odporca sa totiž vzhľadom na zistenú neplatnosť predmetných právnych úkonov nestal nikdy ich vlastníkom. Podľa § 630 Obč.zák. darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Po právnej stránke správne posúdil súd prvého stupňa aj navrhovateľmi uplatnený nárok na vrátenie daru, ktorý odporca získal na základe darovacej zmluvy ( ako obdarovaný ) zo dňa 11. 12. 1996 od darcov M. M. Š. H.. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že vrátenia daru sa navrhovatelia v tomto prípade nedomáhajú z titulu neplatnosti tejto darovacej zmluvy, keďže v konaní neboli produkované také dôkazy, ktoré by dovoľovali vyvodiť záver o tom, že jeden z darcov - M. H. - už v čase uzatvárania darovacej zmluvy dňa 17. 5. 1996 konala v duševnej poruche, ktorá ju na tento právny úkon robila neschopnou. Na predmetnú darovaciu zmluvu je teda nutné hľadieť ako na platný právny úkon. Navrhovatelia sa domáhajú vrátenia daru získaného odporcom na základe darovacej zmluvy zo dňa 17. 5. 1996 na základe § 630 Obč.zák., t.j. z dôvodu hrubého porušenia dobrých mravov obdarovaným ( odporcom ) voči darcom. Prvostupňový súd návrh navrhovateľov v tejto časti zamietol, keď dospel k záveru, že v konaní nebolo zo strany odporcu preukázané kvalifikované konanie odporcu, ako obdarovaného, voči darcom, Š. M. M. H.. Ako už na to poukázal v odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa, v zmysle ustálenej judikatúry súdov predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného voči darcovi ( darcom ) alebo členom jeho rodiny, ale len také správanie, ktoré so zreteľom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov ( § 3 ods. 1, § 39 Obč.zák. ); t.j. musí ísť o porušenie dobrých mravov značnej intenzity alebo o sústavné porušovanie, či už fyzickým násilím, hrubými urážkami, neposkytnutím potrebnej pomoci a pod., hoci sa nevyžaduje, aby konanie obdarovaného dosahovalo intenzitu trestného činu alebo priestupku. Teda nie každé správanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami slušného správania vo vzájomných medziľudských vzťahoch, napĺňa znaky § 630 Obč.zák. Pri aplikácii ust. § 630 Obč.zák. si nemožno nevšímať tiež, či vytýkané správanie obdarovaného nebolo vyprovokované správaním samotného darcu, t.j. je nutné vychádzať z princípu vzájomnosti. Prvostupňový súd pri posudzovaní opodstatnenosti tohto nároku vychádzal zo všetkých vyššie uvedených zákonných požiadaviek a vyhodnotil vykonané dokazovanie tak, že v konaní navrhovatelia nepreukázali také hrubé porušenie dobrých mravov odporcom, aké má na mysli ust. § 630 Obč.zák. Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že medzi účastníkmi konania - rodinnými príslušníkmi - vládnu nezhody až nevraživosť, ktoré negatívne poznamenali ich vzájomné rodinné vzťahy. Avšak v konaní neboli produkované dôkazy a ani navrhovatelia v odvolaní neuviedli žiadne také skutočnosti, ktoré by odvolací súd z hľadiska zisteného skutkového stavu hodnotil inak, a ktoré by tak boli spôsobilé zmeniť v tejto časti napadnutý rozsudok prvostupňového súdu. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový súd vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p. Vec tiež správne právne posúdil. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom odôvodnil, tak, ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení svojho rozsudku sa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil ( § 219 ods. 1 O.s.p. ), vrátane výroku o trovách konania, ktorým prvostupňový súd priznal náhradu trov konania navrhovateľom 1/, 2/, pričom navrhovateľovi 3/ náhradu trov konania nepriznal, avšak len z dôvodu, že si náhradu trov konania neuplatňoval. Súd prvého stupňa o trovách prvostupňového konania rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p., t.j. na základe plného úspechu vo veci. Návrh navrhovateľov bol však sčasti aj zamietnutý, a to v časti týkajúcej sa návrhu na vypratanie a vydanie do dedičstva nehnuteľností, ktoré získal odporca darom na základe darovacej zmluvy zo dňa 11. 12. 1996. Vzhľadom na uvedený čiastočný neúspech navrhovateľov v konaní potom aplikácia ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. nebola namieste. Avšak berúc do úvahy, že navrhovatelia boli úspešní vo všetkých ostatných nimi uplatňovaných nárokoch, odvolací súd vyhodnotil spomínaný čiastočný neúspech navrhovateľov v konaní len ako neúspech len v pomerne nepatrnej časti. Po právnej stránke mal preto súd prvého stupňa svoje rozhodnutie vo výroku o trovách konania posúdiť podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p. Za úkony právnej služby súd prvého stupňa správne priznal DPH vo výške 19 %, t.j. výšku DPH platnú v čase, kedy boli jednotlivé úkony právnej služby poskytnuté. V prípade súdnych poplatkov prvostupňový súd správne priznal navrhovateľom náhradu len tých súdnych poplatkov, ktoré navrhovatelia aj uhradili, t.j. ako reálne vynaložené trovy na uplatňovanie svojich práv. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo, keď vzal do úvahy, že ani jedna zo strán sporu vo svojich odvolacích návrhoch v odvolacom konaní nebola úspešná. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.