Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/290/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1308211102 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Helena Škrinárová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1308211102.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Heleny Škrinárovej a sudkýň JUDr. Eleny Ondrišovej a JUDr. Miroslavy Janečkovej v právnej veci žalobcu: Sociálna poisťovňa, so sídlom Ul. 29. Augusta č. 8, Bratislava, IČO: 30 807 484, vo veci pobočky Bratislava, Záhradnícka 31, proti žalovanému: Duslo a.s., so sídlom Administratívna budova ev. č. 1236, Šaľa, IČO: 35 826 487, vo veci odštepného závodu Istrochem, Nobelová 34, Bratislava, práv. zást. JUDr. Lukáš Garčár, advokát z agner & partners, s.r.o., so sídlom Špitálska 10, Bratislava, o zaplatenie 1.019,55 eur a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. 23Cb 181/08 - 111 zo dňa 18. februára 2011, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. 23Cb 181/08 - 111 zo dňa 18. februára 2011 p o t v r d z u j e . Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.019,55 eur a na účet súdu sumu 61 eur. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Na odôvodnenie rozhodnutia uviedol, že žalobca sa zaplatenia vymáhanej istiny domáhal z titulu náhrady škody vzniknutej výplatou nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia, ktoré boli vyplatené v dôsledku zavineného protiprávneho konania tretej osoby. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že poškodený bol v rokoch 1980 - 1998 zamestnaný u právneho predchodcu žalovaného, v rokoch 1980 - 1988 ako spriadač a potom ako zámočník. Nebolo sporné, že poškodenému bola zistená choroba z povolania - chronická intoxikácia sírouhlíkom, v dôsledku ktorej bol uznaný za čiastočne invalidného, nebola sporná výška čiastočného invalidného dôchodku, ktorú žalovaný vyplatil poškodenému. Spornou bola protiprávnosť konania žalovaného a s tým súvisiace zavinenie a príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a vznikom choroby z povolania. Súd zistil zo spisu 7C 37/08 a z dôkazov v tomto konaní, že je daná protiprávnosť konania žalovaného, keďže u žalovaného pretrvávalo opakované prekračovanie maximálne prípustných koncentrácií škodlivín v pracovnom prostredí poškodeného, stanovených Ministerstvom zdravotníctva SR. Príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody je daná tým, že zo všetkých listinných dôkazov vyplynulo, že u poškodeného išlo o chorobu z povolania - chronickú intoxikáciu sírouhlíkom, t. j. chemickej látky uvoľňovanej do pracovného prostredia v procese výroby viskózového vlákna, pričom poškodený v r. 1980 - 1988 pracoval v tejto prevádzke ako spriadač. Z dôkazov vyplynulo i zavinenie žalovaného (právneho predchodcu), pretože pri príslušných kontrolných meraniach bolo zistené niekoľkonásobné prekračovanie limitov, žalovanému boli ukladané opatrenia na ich odstránenie, prekračovanie limitov však pretrvávalo. Choroby z povolania chronickou intoxikáciou sírouhlíkom boli zistené u viacerých zamestnancov, ktorí po zistení boli preraďovaní na inú prácu. Žalovaný si teda bol, resp. mal byť vedomý, že nedodržanie predpísaných koncentrácií škodlivín ohrozuje zdravie jeho pracovníkov. Napriek tomu vo výrobe pokračoval, v roku 1985 sa dokonca odvolal proti zákazu používania technológie pri zvlákňovaní viskózového vlákna a výrobu zrušil až v r. 1998. Právne vec posúdil podľa § 238 ods. 1 a 6 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a o povinnosi zaplatiť súdny poplatok podľa § 2 ods. 2 a § 4 ods. 2, písm. i) zákona č. 71/1992 Zb. S týmto rozhodnutím sa neuspokojil žalovaný a v odvolaní, ktoré podal v zákonnej lehote, navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že súd žalobu zamietne, prizná žalovanému náhradu trov konania a v časti o povinnosti zaplatiť súdny poplatok na účet súdu, rozsudok zruší. Vytýkal súdu prvého stupňa neúplné zistenie skutkového stavu, nevykonanie navrhnutých dôkazov, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie. Poukázal na to, že súd prvého stupňa bližšie nešpecifikoval akého protiprávneho konania sa žalovaný dopustil, pretože skutočnosť, že došlo k prekračovaniu maximálne prípustných koncentrácií škodlivín v pracovnom prostredí, nemožno považovať za protiprávne konanie. Ak právny predpis určité konanie povoľuje, nemožno potom uskutočnenie takého konania považovať za protiprávne. Úprava č. 7/78 Vest. MZ SR ako i vyhláška MZ SR č. 45/1966 Zb. počítala s prekračovaním limitov. Pre žalovaného podľa úpravy č. 13/1986 Vestníka MZ SR žiadne limity neplatili. Tieto predpisy boli predmetom dokazovania pred súdom prvého stupňa, ale z rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa súd s nimi vysporiadal. Zdôraznil, že keď poškodený pracoval u právneho predchodcu žalovaného ako spriadač, jeho zamestnávateľom bol štátny podnik, a teda za jeho rozhodovaním a konaním treba vidieť záujmy samotného štátu. Ďalej namietal nedostatok príčinnej súvislosti, pretože nebolo preukázané, že by predmetná choroba z povolania u poškodeného vznikla a dávky mu boli vyplatené práve v dôsledku protiprávneho konania žalovaného. Keďže sa žalovaný nedopustil protiprávneho konania, neprichádza do úvahy ani zavinenie. Navyše povolené limity znečisťujúcich látok sa v priebehu času menili a za legislatívu v danom čase je zodpovedný štát. Ekonomické podmienky v ČSSR neumožňovali odstavenie výroby viskózového hodvábu, pretože to by znamenalo veľké národohospodárske straty. Žalovanému nemožno klásť za vinu stav vtedajšej legislatívy a celkovej spoločenskej situácie, ktorá uprednostňovala kolektívne záujmy a záujmy štátu pred ochranou oprávnených záujmov individuálnych osôb. Trval na svojom návrhu vykonať znalecké dokazovanie Klinikou pracovného lekárstva a toxikológie, kde žiadal zodpovedať otázku, či je vylúčené, aby chronická intoxikácia sírouhlíkom u poškodeného L. L. vznikla aj pri nižších expozíciách sírouhlíka. Táto otázka je podľa žalovaného kľúčová pre správne rozhodnutie veci a túto chcel preukázať znaleckým posudkom. Bez zodpovedania tejto otázky je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Súd prvého stupňa nevykonal ani navrhnutý dôkaz výsluchom svedkyne M.. D. k okolnostiam dodržiavania všetkých opatrení, ktoré boli štátom žalovanému uložené a k otázke používania ochranných pracovných prostriedkov. Záverom uviedol, že regresný nárok uplatnený v tomto konaní je síce osobitným nárokom voči tretím osobám, no ako taký je odvodený od nároku na náhradu škody. Preto v konaní bolo potrebné zohľadniť aj prípadné spoluzavinenie poškodeného. K odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Vo svojom vyjadrení žalobca podrobne zhrnul skutkový stav preukázaný pred súdom prvého stupňa a uviedol i závery z neho vyplývajúce. Krajský súd v Bratislave prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O.s.p. nariadením pojednávania a po preskúmaní napadnutého rozsudku a obsahu spisu zistil zhodne so súdom prvého stupňa skutkový stav a v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia s poukazom na tvrdenia žalovaného v odvolaní, odvolací súd uvádza, že v konaní pred súdom prvého stupňa boli preukázané a správne vyhodnotené všetky predpoklady pre vznik nároku na náhradu škody podľa § 238 ods. 1 a 6 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Podľa citovaného ustanovenia Sociálna poisťovňa má právo voči tretím osobám na náhradu škody, ktorá jej vznikla výplatou dávok v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania. Z dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že predpokladom vzniku povinnosti nahradiť škodu je: vznik škody, protiprávne konanie, príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním a zavinenie. Žalobca vznik škody v konaní preukázal, že poškodenie zdravia jeho poistenca bolo spôsobené protiprávnym konaním žalovaného. Nie je správne tvrdenie žalovaného v odvolaní, že jeho konanie nemá znaky protiprávnosti, pretože bolo dovolené. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu vo vyjadrení k odvolaniu, že tieto skutočnosti boli v priebehu dokazovania pred súdom prvého stupňa preukázané. Napriek tomu však dodáva, že namietaná okolnosť o tom, že spriadači viskózového hodvábu boli zaradení do 4. kategórie, pre ktorú neplatia žiadne obmedzenia týkajúce sa koncentrácie škodlivín, nie je správna. Podľa stanoviska Ústavu verejného zdravotníctva kategória 4 neznamená zrušenie obmedzení ani limitov, ale naopak, je spojená s najprísnejšími povinnosťami zamestnávateľa pri vykonávaní opatrení na ochranu zdravia zamestnancov. Prípustné koncentrácie škodlivín, priemerné aj hraničné, určovala Úprava č. 7/1978 Vestníka MZ SSR v znení Úpravy č. 7/1985. V konaní pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že žalovaný tieto hodnoty dlhodobo a niekoľkonásobne prekračoval a tiež prekračoval dĺžku expozície zamestnancov v pracovnom prostredí. Protiprávnosť konania žalovaného je daná tým, že namiesto opatrení, ktoré mu boli uložené na zníženie koncentrácií sírouhlíka, opakovane žiadal príslušné inštitúcie o výnimku z Úpravy č. 7/1978 Vestníka MZ SSR o hygienických požiadavkách, aby mal povolené vyššie limity koncentrácie CS2 v pracovnom prostredí. V konaní nebolo preukázané, že jeho žiadosti bolo vyhovené. Taktiež v konaní pred súdom prvého stupňa bolo preukázané protokolom z previerky, že predmetné pracovné prostredie zvlákňovania je natoľko škodlivé, že bezprostredne ohrozuje a poškodzuje zdravie pracovníkov a žalovaný (jeho právny predchodca) nevykonal žiadne opatrenia, ktorými by sa pracovné prostredie zlepšilo, čím porušil nariadenie vlády č. 54/1975 Zb. Tým je preukázané splnenie predpokladu zavinenia. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sa pozastavil nad tvrdeniami žalovaného v odvolaní, že výroba viskózového vlákna bola taká dôležitá pre ekonomiku ČSSR, že túto prevádzku nebolo možné zrušiť a súčasne tvrdil, že k intoxikácii sírouhlíkom dochádzalo vinou zlej legislatívy. Tieto jeho tvrdenia však boli v konaní pred súdom prvého stupňa vyvrátené a skutočnosť, že nezodpovedajú zistenému skutkovému stavu, je najmenej zarážajúca. Odvolací súd sa stotožnil i s názorom súdu prvého stupňa, pokiaľ sa týka navrhovaných dôkazov - znaleckého dokazovania a výsluchu svedkyne, keď tieto považoval za nadbytočné a jeho návrh zamietol. Znalecký posudok či by u poškodeného mohla vzniknúť choroba z povolania aj pri dodržaní stanovených limitov sírouhlíka v pracovnom ovzduší, by nevychádzal zo skutočných podmienok, v akých poškodený pracoval a získal chorobu z povolania a pokiaľ sa týka svedeckej výpovede zamestnankyne žalovaného M.. F. D., táto by nesúvisela s predmetom konania, pretože šetrenia boli vykonané aj za jej účasti a vyhodnotené orgánmi štátnej správy a to výpoveď svedka zmeniť nemôže. Námietku spoluzavinenia poškodeného L. L. odvolací súd posúdil ako nedôvodnú, pretože tento nie je účastník konania a naviac žalovaný túto okolnosť v konaní pred súdom prvého stupňa nenamietal a nepredložil súdu ani jeden dôkaz o tejto skutočnosti. Spoluzavinenie poškodeného by musel preukázať žalovaný a protokolmi z previerok pracovného prostredia nebolo preukázané. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny. O trovách odvolacieho konania malo byť rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že súd ich prizná úspešnému žalobcovi. Žalobcovi v odvolacom konaní trovy nevznikli, a preto odvolací súd mu ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie prijal Krajský súd v Bratislave v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.