Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/268/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310200906 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bahníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1310200906.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a členiek senátu JUDr. Zity Ilčíkovej a JUDr. Lenky Praženkovej v právnej veci navrhovateľa: Bratislavské rádiodiagnostické centrum, a. s., Nám. SNP 10, 814 99 Bratislava, IČO: 36 543 381, zastúpeného: JUDr. Tomášom Kozovským, advokátom, Björnsonova 8, Bratislava, proti odporcovi: MEDFIN-lízing, a.s., Komenského 36, 937 01 Želiezovce, IČO: 35 826 584, zastúpenému: JUDr. Jurajom Anettom, advokátom, Kutlíkova 17, Bratislava, o zaplatenie 179.995,80 Eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 29Cb/31/2010-288 zo dňa 21.04.2011 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 29Cb/31/2010-288 zo dňa 21.04.2011 v časti priznanej istiny a úrokov z omeškania p o t v r d z u j e s tým, že v druhom riadku výroku opravuje sumu 3.468,- Eur na sumu 3.438,- Eur. V časti priznaných trov právneho zastúpenia rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 11.285,19 Eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu navrhovateľa. V časti priznaných trov konania za súdny poplatok vo výške 10.799,50 Eur, rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi 1.902,52 Eur na náhradu trov odvolacieho konania a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, na účet právneho zástupcu navrhovateľa. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava III napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 179.995,80 Eur s úrokom z omeškania vo výške 0,06% denne zo sumy 60.000 Eur od 01.01.2010 do zaplatenia, zo sumy 3.468 Eur od 19.01.2010 do zaplatenia, zo sumy 19.000 Eur od 01.01.2010 do zaplatenia, zo sumy 872,10 Eur od 19.01.2010 do zaplatenia, zo sumy 20.000 Eur od 01.01.2010 do zaplatenia, zo sumy 582 Eur od 19.01.2010 do zaplatenia, zo sumy 3.000 Eur od 01.01.2010 do zaplatenia, zo sumy 62,10 Eur od 19.01.2010 do zaplatenia, zo sumy 50.000 Eur od 01.01.2010 do zaplatenia, zo sumy 885 Eur od 19.01.2010 do zaplatenia, zo sumy 7.000 Eur od 01.01.2010 do zaplatenia, zo sumy 75,60 Eur od 19.01.2010 do zaplatenia, zo sumy 10.000 Eur od 01.01.2010 do zaplatenia, zo sumy 81 Eur od 19.01.2010 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 5.000 Eur od 01.01.2010 do zaplatenia. Odporcovi uložili povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy konania za zaplatený súdny poplatok vo výške 10.799,50 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 12.220,01 Eur. V odôvodnení súd uviedol, že navrhovateľ sa podaným návrhom zo dňa 29.01.2010 domáhal zaplatenia sumy vo výške 174.995,80 Eur s príslušenstvom titulom písomných zmlúv o pôžičke finančných prostriedkov. Ďalším návrhom zo dňa 12.02.2010 (sp.zn. 20Cb/46/2010) sa navrhovateľ domáhal zaplatenia sumy 5.000,-Eur s príslušenstvom na základe ústnej zmluvy o pôžičke finančných prostriedkov. Súd na základe návrhu odporcu obe konania spojil uznesením č.k. 29Cb/31/2010-230 zo dňa 26.10.2010 s tým, že konanie v spojených veciach ďalej prebiehalo pod sp.zn. 29Cb/31/2010. Dňa 25.08.2010 doručil odporca súdu vzájomný návrh, v ktorom uviedol, že má voči navrhovateľovi pohľadávku vo výške 791.431,32 Eur a nakoľko navrhovateľ žiadal nižšiu sumu (174.995,80 Eur), odporca považoval túto sumu za započítanú a žiadal, aby súd rozhodol, že rozdiel vo výške 616.435,52 Eur s príslušenstvom je navrhovateľ povinný zaplatiť odporcovi. V uvedenom návrhu odporca uviedol, že započítaním odporcovej pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia došlo k zániku celej pohľadávky navrhovateľa vrátane úroku z omeškania, a to spätne ku dňu stretu oboch pohľadávok ku dňu 31.12.2009. Odporca použil na započítanie časť svojej pohľadávky, ktorá vznikla ako majetkový prospech navrhovateľa získaný bez právneho dôvodu následkom užívania zdravotníckych prístrojov za obdobie od augusta 2009 od 31.07.2010. Bezdôvodné obohatenie navrhovateľa vzniklo tým, že v priebehu uvedeného obdobia užíval zdravotnícke prístroje vo vlastníctve odporcu na výkon podnikateľských činností v oblasti zdravotnej starostlivosti, z čoho mu plynuli pravidelné platby od zdravotných poisťovní, za tieto prístroje však odporcovi nezaplatil žiadnu odplatu. Naopak, odporca bol povinný pravidelne mesačne uhrádzať splátky úveru, ktorý na zakúpenie prístrojov prijal od R.. V tejto situácii navrhovateľ podľa odporcu získal bezdôvodné obohatenie. Navrhovateľ uvedený nárok spochybnil, uviedol, že neexistujú žiadne vzájomné pohľadávky spôsobilé na započítanie, nie je preukázané vznik a oprávnenosť údajných pohľadávok odporcu, nie je preukázané, kedy sa stali splatnými a užívanie prístrojov bolo podľa navrhovateľa dohodnuté bezodplatne a okrem toho si navrhovateľ uplatnil zádržné právo na prístroje do doby úplného uhradenia dlžnej sumy zo strany odporcu. Vzájomný návrh odporcu súd uznesením č.k. 29Cb/31/2010-281 zo dňa 31.03.2011 vylúčil na samostatné konanie, keďže na preukázanie dôvodnosti vzájomného návrhu bude potrebné rozsiahlejšie dokazovanie a nárok navrhovateľa zo zmlúv o pôžičke je nesporný. Súd navyše na základe dovtedy vykonaných dôkazov a doterajšieho priebehu konania dospel k názoru, že ide o prejednávanie dvoch rozdielnych právnych vzťahov. Súd v konaní zistil, že medzi účastníkmi bolo uzavretých viacero písomných zmlúv o pôžičke v celkovej sume 174.995,80 Eur, a to v rozpätí od 22.06.2009 do 03.12.2009. Poskytnuté finančné prostriedky mal odporca vrátiť do 31.12.2009 spolu s dohodnutým 0,03%-ným denným úrokom. Uvedené skutočnosti neboli sporné a odporca nárok považuje za zaniknutý v dôsledku jeho započítania. Nakoľko súd vzájomný návrh odporcu vylúčil na samostatné konanie, obranu odporcu, spočívajúcu v kompenzačnej námietke, považoval pre toto konanie za právne bezvýznamnú. Súd ďalej ohľadom sumy 5.000,-Eur posudzoval, či skutočne došlo k vzniku právneho vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom a ak áno, tak akého. Navrhovateľ tvrdil, že išlo o pôžičku, odporca tvrdil, že išlo o splátku leasingu na základe leasingového vzťahu medzi nimi. Na potvrdenie skutočnosti, že medzi odporcom a navrhovateľom bola uzavretá leasingová zmluva alebo že existoval leasingový vzťah však odporca nepredložil žiaden listinný dôkaz (napr. leasingovú zmluvu). Navyše, okrem odporu proti platobnému rozkazu sa k tejto sume odporca nijako nevyjadroval, ani ju nespochybnil, sám odporca navrhol spojenie oboch vecí, čo podporuje tvrdenie navrhovateľa, že išlo o ďalšiu zmluvu o pôžičke. Nasvedčuje tomu i skutočnosť, že suma 5.000,-Eur bola poskytnutá v tej istý deň ako posledná zmluva, teda dňa 03.12.2009. Aj keby sa účastníci nestotožnili s uvedeným názorom súdu, musel by to posudzovať ako plnenie bez právneho dôvodu a v dôsledku toho za bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 nasl. Obč. zák.. Odporca svoje tvrdenia o existencii leasingovej zmluvy nepreukázal a nepotvrdili to ani výpovede svedkov. Naopak, výpovede svedkov potvrdili existenciu zmlúv o pôžičke za účelom pomoci preklenutia finančných problémov odporcu. Súd ďalej uviedol, že nevykonal odporcom navrhovaný znalecký posudok, pretože sa týkal predmetu vylúčeného konania (mal ohodnotiť údajné užívanie prístrojov navrhovateľom). Súd tak konštatoval, že odporca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom sumy 5.000,-Eur. Súd preto s poukazom na § 1 ods. 1, 2 Obch. zák., § 657, § 658 ods. 1 Obč. zák., § 358 Obchod. zák., § 359 Obch. zák., § 451 ods. 1, 2 Obč. zák. žalobe vyhovel. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 365 a § 369 ods. 1 Obch. zák., o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, a to z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. a), c), d) a f) O.s.p., ktoré dôvody doplnil osobitným podaním zo dňa 25.05.2011. Odporca namietal, že súd rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože odmietol vykonať odporcom navrhované dokazovanie znalcom ohľadom vzniku bezdôvodného obohatenia na strane navrhovateľa, ktorý užíval bezplatne a v rozpore s dohodami s odporcom zdravotnícke prístroje v hodnote viac ako 2,7 mil. Eur, a to po dobu takmer 1 roka. Odporca má za to, že súd sa s možnosťou zániku pohľadávky navrhovateľa započítaním zo strany odporcu dostatočne nezaoberal a predmetný rozsudok preto treba považovať za riadne neodôvodnený a nepreskúmateľný. Súd navyše rozhodol v rozpore s vykonaným dokazovaním, keď účelovo vybral svedkov, pričom ostatných vypočutých účastníkov a ich tvrdenia v rozsudku ignoroval. Poukázal na výpovede Ing. Y. a Dr. B., ktorí vedeli o ústnych dohodách medzi navrhovateľom a odporcom o tom, že prístroje mali byť predmetom úhrad za ich užívanie. Odporca má za to, že v danom prípade bolo potrebné vykonať znalecké dokazovanie a tým, že ho súd nevykonal, došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a), c) O.s.p.. Odporca je ďalej presvedčený, že vylúčením nároku na bezdôvodné obohatenie na samostatné konanie znemožnil prvostupňový súd odporcovi účinne sa brániť v tomto konaní. Odporca namietal i priznanie úroku z omeškania vo výške 0,06% denne, pretože išlo by o úrok z úroku, čo je neprípustné. Aj keď predmetné úroky za požičané finančné prostriedky boli odporcovi fakturované vždy samostatnou faktúrou, tieto sú stále len príslušenstvom pohľadávky, a nie istinou. Naviac, súd priznal navrhovateľovi tiež sumu 3.468,-Eur ako úrok zo sumy 60.000,- Eur, hoci úrok vo výške 0,03% za obdobie od 23.06. do 31.12.2009 predstavuje iba sumu 3.438,-Eur. Odporca namietal výšku priznaných úrokov z omeškania 0,06% denne, čo predstavuje 21,9% ročne, čo je v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku a v rozpore so zákonom, pretože zmluvy o pôžičke sú upravené v Občianskom zákonníku a úrok mal byť priznaný podľa § 517 ods. 2 a vyhl.č. 87/1995 Z.z. maximálne vo výške 9%. Naviac, súd neodôvodnil, prečo posudzoval úroky podľa § 365 Obch. zák., a taktiež tento nárok neposudzoval podľa znenia, kedy došlo k omeškaniu, ale podľa znenia v čase vydania rozhodnutia. Súd nepostrehol, že úroky z omeškania je nutné posudzovať podľa Obch. zák.. Odporca namietal i nesprávnu aplikáciu zák. č. 71/1992 Zb. a vyhl. č. 655/0004 Z. z., pretože základ výpočtu súdneho poplatku mal byť bez príslušenstva, teda len zo sumy 169.000,- Eur + 5.000,- Eur, t.j. čistá suma pôžičiek. Taktiež nemal byť priznaný úkon právneho zástupcu navrhovateľa - oznámenie o zmene právnej formy, pretože takýto prípis odporcovi nebol doručený a nejedná sa o účelný úkon. Odporca preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu s pokynom na spojenie vecí alebo ho zmenil a žalobu v plnom rozsahu z dôvodu zániku pohľadávky navrhovateľa započítaním zamietol. Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu zo dňa 05.05.2011 vyjadril podaním zo dňa 22.06.2011, a k doplneniu dôvodov odvolania zo dňa 25.05.2011 podaním zo dňa 13.06.2012. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil. Poukázal na to, že predmetom sporu bolo vrátenie finančných prostriedkov zo zmlúv o pôžičke, ktoré riadne a platne s odporcom uzavrel, pričom odporca finančné prostriedky v lehote splatnosti nevrátil. Súd tak rozhodol na základe objektívne zistených a zhodne tvrdených skutočností. Odporca v konaní nepreukázal existenciu tvrdenej pohľadávky z titulu údajného bezdôvodného obohatenia, ani ním tvrdené započítanie. Rozhodnutie súdu o vylúčení vzájomného návrhu odporcu na samostatné konania považuje navrhovateľ za plne v súlade so zásadou hospodárnosti a účelnosti konania. Odporca sám premárnil možnosť preukázať svoje tvrdenia, pretože konania o návrhu odporcu, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 791.431,32 Eur s prísl., bolo uznesením č.k. 29Cb/40/2011 zo dňa 15.03.2012, právoplatným dňa 26.04.2012, zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku. Navrhovateľ poukázal na to, že jediným dôkazom odporcu v rámci svojej obrany bola emailová komunikácia, v ktorej však nie je jediný náznak, ktorý by popieral existenciu a oprávnenosť nároku navrhovateľa a naopak preukázal existenciu a oprávnenosť nároku odporcu. Samotná otázka odplatnosti alebo bezodplatnosti užívania daných prístrojov je v kontexte na predmet sporu irelevantná a nič nemení na fakte, že poskytnuté finančné prostriedky odporca navrhovateľovi nevrátil. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. s nariadením pojednávania v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p., a po preskúmaní obsahu spisu, oboznámení sa s dôvodmi odvolania odporcu ako i s procesným postupom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Čiastočne dôvodné je odvolanie len čo do výroku o trovách konania. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami a s právnym posúdením veci prvostupňovým súdom. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, ako sa vysporiadal so vzájomným návrhom a obranou odporcu, jasne vysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie a z akých dôkazov vychádzal, a teda prečo považuje nárok navrhovateľa za dôvodný. V odôvodnení rozhodnutia nechýba ani uvedenie zákonných ustanovení, podľa ktorých vec právne posudzoval. Odvolací súd preto v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje na správnosť dôvodov uvedených v rozsudku prvostupňového súdu. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza nasledovné: Predmetom sporu je vrátenie finančných prostriedkov na základe zmlúv o pôžičke. Podstatou obrany odporcu bolo tvrdenie, že na strane navrhovateľa vzniklo bezdôvodné obohatenie titulom bezodplatného užívania zdravotných prístrojov, preto pohľadávka navrhovateľa vo výške 174.995,80 Eur zanikla započítaním vzájomných pohľadávok na základe doručenia oznámenia o započítaní, doručeného navrhovateľovi dňa 09.06.2010. Podľa § 261 ods. 1 Obch. zák., táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Podľa § 265 ods. 5 Obch. zák., pri použití tejto časti zákona podľa odsekov 1 a 2 je rozhodujúca povaha účastníka pri vzniku záväzkového vzťahu. Podľa § 265 ods. 6 Obch. zák., zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom. Súd prvého stupňa sa s poukazom na uvedené kogentné ustanovenie § 261 Obch. zák. správne vysporiadal s právnym posúdením veci, keď zmluvu o pôžičke vrátane 0,03%-ného úroku posudzoval podľa ust. § 657 a § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže tento zmluvný typ nie je upravený v Obchodnom zákonníku. Správne posudzoval i požadované úroky z omeškania podľa ustanovení § 365 a § 369 ods. 1 Obch. zák., keďže sa jednalo o vzťah medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, a teda nebolo možné dohodnúť aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka. Odvolací súd poukazuje na to, že od úrokov dohodnutých podľa § 658 ods. 1 Obč. zák. treba odlišovať úroky z omeškania ( v zmysle § 365 Obch. zák., prípadne § 517 ods. 2 Obč. zák.). Pri omeškaní dlžníka s plnením peňažného dlhu má veriteľ právo nielen na dohodnuté úroky, ktoré predstavujú odmenu za užívanie požičanej istiny, ale aj na úroky z omeškania. Nie je teda dôvodné odvolanie v časti, že nie je prípustné priznať úroky z omeškania z úrokov. Úroky z omeškania boli dohodnuté vo výške 0,06% z dlžnej čiastky za každý deň omeškania, t.j. vo výške 21,9% ročne, čo nie je možné v obchodných vzťahoch považovať za výšku, ktorá by bola v rozpore s poctivým obchodným stykom. Súd prvého stupňa preto rozhodol správne, keď do istiny zahrnul i 0,03%- ný úrok z dlžnej sumy podľa § 658 ods. 1 Obč. zák., a keď o úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 365 a § 369 ods. 1 Obch. zák. a tieto priznal vo výške 0,06% denne odo dňa omeškania s vrátením dlžných čiastok. Súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, keď vzájomný návrh odporcu vylúčil na samostatné konanie a podľa názoru odvolacieho súdu sa dostatočne vysporiadal i s kompenzačnou námietkou odporcu v predmetnom konaní, keď konštatoval, že odporca nepreukázal, že má voči navrhovateľovi pohľadávku spôsobilú na započítanie. Podľa § 358 veta prvá Obch. zák., na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. Podľa § 359 Obch. zák., proti splatnej pohľadávke nemožno započítať nesplatnú pohľadávku, ibaže ide o pohľadávku voči dlžníkovi, ktorý nie je schopný plniť svoje peňažné záväzky. Ustanovenie vyjadruje zásadu, že proti splatnej pohľadávke nemožno započítať pohľadávku nesplatnú, resp., že započítať možno len pohľadávky splatné. Len vtedy sa pohľadávky stretnú, ak sa obe stali splatnými. Zároveň však z tejto všeobecne platnej zásady, ktorú vyjadruje Občiansky zákonník (§ 581 ods. 2), Obchodný zákonník ustanovuje výnimku. V obchodných vzťahoch v zmysle tohto ustanovenia možno započítať nesplatnú pohľadávku voči splatnej pohľadávke v prípade, ak ide o peňažnú pohľadávku voči dlžníkovi, ktorý nie je schopný plniť svoje záväzky. Takáto neschopnosť musí byť zrejmá. Odporca v konaní nepreukázal, že mal splatnú pohľadávku na započítanie titulom bezdôvodného obohatenia, pretože k samotnému uzatvoreniu leasingovej zmluvy či inej odplatnej dohody na jednotlivé prístroje medzi účastníkmi nedošlo a preto súd prvé stupňa správne v tomto konaní neakceptoval návrh odporcu na znalecké dokazovanie o bezdôvodnom obohatení navrhovateľa na úkor odporcu. Odvolací súd preto s poukazom na § 219 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudok prvostupňového súdu vo výroku, ktorým zaviazal odporcu na zaplatenie žalovanej istiny spolu s úrokom z omeškania ako vecne správny potvrdil, s tým, že zároveň podľa § 164 O.s.p. opravil zrejmú nesprávnosť uvedenú v druhom riadku výroku tak, že namiesto sumy ,,3.468,-'' uviedol správnu sumu ,,3.438“ Eur. Zo samotnej žalovanej istiny vyplýva, že táto v sebe zahŕňa i sumu 3.438,-Eur, a nie 3.468,- Eur, preto bol dôvod na postup podľa § 164 O.s.p. K námietke odvolateľa v časti priznanej náhrady trov konania za súdny poplatok vo výške 10.799,50 Eur odvolací súd uvádza, že táto s poukazom na § 7 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. je nedôvodná. Podľa § 7 ods. 2 cit. zák., cena príslušenstva sa zahrnie do základu poplatku len vtedy, ak je príslušenstvo samostatným predmetom poplatkového úkonu. V danej veci základ poplatku vychádzal z nevrátených pôžičiek v celkovej sume 174.000,-Sk a z úrokov, tvoriacich samostatný predmet poplatkového úkonu vo výške 5.995,80 Eur, t.j. súd prvého stupňa správne určil výpočtový základ pre súdny poplatok vo výške 179.995,80 Eur. Dôvodné bolo odvolanie odporcu len čo do výšky priznaných trov právneho zastúpenia. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou odporcu v odvolaní, že úkon právneho zástupcu navrhovateľa - oznámenie o zmene právnej formy navrhovateľa, nemožno považovať za účelný pre uplatňovanie alebo bránenie práva účastníka konania. Zmenu právnej formy účastníka konania možno zistiť z obchodného registra a prípadné oznámenie jej zmeny nie je úkonom vo veci samej, za ktorý patrí náhrada. Odvolací súd preto napadnutý výrok o trovách právneho zastúpenia podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že odporcu zaviazal nahradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 11.285,19 Eur, t.j. znížené o 1 úkon právnej pomoci vo výške 771,81 Eur + 7,21 Eur režijný paušál, t.j. 779,02 Eur a 20% DPH vo výške 155,80 Eur. Odvolací súd zároveň podľa § 166 ods. 1 O.s.p. doplnil výrok tohto rozsudku i o výrok, ktorým v časti priznaných trov konania za súdny poplatok vo výške 10.799,50 Eur rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny, pretože pri vyhlasovaní rozsudku ho opomenul uviesť do výroku vyhlasovaného rozsudku. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 3 O.s.p. tak, že uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v plnej výške, nakoľko neúspech navrhovateľa bol len v nepatrnej časti trov prvostupňového konania. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania vo výške 1.902,52 Eur, ktoré boli priznané za 2 úkony právnej pomoci: 1. vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 13.06.2012 vo výške 785,09 Eur podľa § 14 ods. 1 písm. b) vyhl. č. 655/2004 Z. z. + 7,63 Eur režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhl.) 2. účasť na pojednávaní dňa 16.10.2012 vo výške 785,09 Eur + 7,63 Eur režijný paušál (§ 14 ods. 1 písm. c), § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z., t.j. 1.585,44 Eur + 20% DPH vo výške 317,08 Eur. Odvolací súd nepriznal navrhovateľovi náhradu za uplatnený úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 21.11.2011, pretože sa nejednalo o úkon účelne vynaložený. Uvedené vyjadrenie (zrejme s dátumom 22.06.2011) sa týkalo odvolania bez podrobnejšieho odôvodnenia skutočností a dôvodov uvedených v odvolaní, pričom k podrobne uvedeným dôvodom odvolania sa navrhovateľ vyjadroval až podaním zo dňa 13.06.2012. Vyjadrenie zo dňa 22.06.2011 tak odvolací súd neposúdil ako úkon potrebný na účelne uplatňovanie alebo bránenie práva. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania vo výške 1.902,52 Eur v súlade s § 149 ods. 1 O.s.p. na účet jeho právneho zástupcu č. 202748383/7500, vedený v ČSOB, a.s., pobočka Bratislava. Uvedené rozhodnutie je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.