Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/312/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310202849 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1310202849.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Ayše Pružinec Erenová a JUDr. Jana Vlčková, v právnej veci navrhovateľa: M. C., bytom: T. G. X, XXX XX N., proti odporcovi: L. W., Z..F..P.., so sídlom: C. X, XXX XX N., IČO: XX 382 649, zastúpený Advokátskou kanceláriou Legium s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom: Májová 21, 851 01 Bratislava, IČO: 36 867 870, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a mzdové nároky, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 19.05.2011, č. k. 6C 32/2010-84, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým žiadal, aby súd prvého stupňa určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru daného odporcom navrhovateľovi zo dňa 08.01.2010, doručené navrhovateľovi 12.01.2010, je neplatné, zaplatenie sumy 173,64 eur titulom nevyplatenej mzdy navrhovateľovi za obdobie odo dňa 22.12.2009 do 31.12.2009, zaplatenie sumy 4.735,35 eur titulom náhrady mzdy odo dňa 11.03.2010 do 11.03.2011 spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,5 % denne odo dňa 11.03.2010 do 11.03.2011. Ďalej prvostupňový súd zaviazal navrhovateľa k povinnosti zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 380,30 eur k rukám právneho zástupcu odporcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním mal preukázané, že dňa 16.04.2007 vznikol medzi navrhovateľom a odporcom na základe pracovnej zmluvy pracovný pomer s pracovným zaradením navrhovateľa ako obrábač kovov. Koncom roku 2009 sa odporca sťahoval do nových priestorov, s čím súvisela aj operatívna zmena každodennej práce navrhovateľa, ktorého majster ako najbližší nadriadený usmerňoval k výkonom súvisiacim so sťahovaním firmy. Dňa 03.11.2009 došlo medzi navrhovateľom a konateľom odporcu k incidentu spočívajúcom v rozdielnych názoroch ohľadom požívania jedla a pitia na pracovisku v čase mimo prestávok vyhradených na tento účel. Následne dňa 04.11.2009 navrhovateľ obdržal od odporcu písomné upozornenie na porušovanie pracovnej disciplíny. Odo dňa 17.12.2009 sa navrhovateľ nezdržiaval na pracovisku a to až do dňa 11.01.2010. V písomnom podaní adresovanom odporcovi navrhovateľ uviedol, že odo dňa 18.12.2009 čerpá dovolenku, zároveň že plánuje odchod do dôchodku. Dňa 08.01.2010 odporca vo vzťahu k navrhovateľovi vypracoval okamžité skončenie pracovného pomeru, pričom predmetný právny úkon bol doručený navrhovateľovi poštou dňa 12.01.2010. Doručeniu okamžitého skončenia pracovného pomeru predchádzalo jeho prerokovanie so zástupcami zamestnancov zo dňa 07.01.2010, ktorí s okamžitým skončením pracovného pomeru vyjadrili súhlas. Uvedené vyplynulo z listinného dôkazu - záznam o dohode so zástupcami zamestnancov, ako i z výpovede svedka M. A. (zástupcu zamestnancov). Zo svedeckých výpovedí M. A., S. L., konateľa odporcu a rovnako i z výpovede samotného navrhovateľa vyplynula skutočnosť, že o čerpanie dovolenky zamestnanci odporcu žiadali ústne najbližšieho nadriadeného - majstra, ktorý bol kompetentný vyjadriť ústne súhlas či nesúhlas s čerpaním dovolenky a v prípade udelenia súhlasu sa čerpanie dovolenky oznámilo vedeniu odporcu prostredníctvom majstra. Tvrdenie navrhovateľa o jeho žiadaní dovolenky odo dňa 18.12.2009 ostalo v rovine jeho subjektívneho tvrdenia, keď svedeckou výpoveďou S.F. L. - majstra, nedošlo k potvrdeniu tejto skutočnosti. Svedok uviedol, že navrhovateľ v relevantnom čase o dovolenku žiadal, pričom však nedošlo k jej odsúhlaseniu pre naliehavosť prác súvisiacich so sťahovaním firmy, čo bolo navrhovateľovi výslovne oznámené. Dňa 11.02.2010 navrhovateľ zaslal odporcovi písomný nesúhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru so žiadosťou o umožnenie nástupu do práce. Ako súd prvého stupňa zároveň uviedol, nepreukázaním odsúhlasenia dovolenky po požiadaní majstra navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil ustanoveniami § 38 ods. 1, § 42 ods. 1, § 59 ods. 1, § 68 ods. 1, 2, § 70, § 74 a § 81 Zákonníka práce, keď uviedol, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané navrhovateľovi odporcom spĺňa všetky formálne náležitosti podmieňujúce jeho platnosť. Poukázal na to, že navrhovateľ realizoval konanie, ktoré bolo dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru a zároveň bola splnená podmienka, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo prerokované so zástupcami zamestnancov. Pri posúdení, či konanie navrhovateľa možno kvalifikovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, súd vychádzal okrem citovaných ustanovení Zákonníka práce aj z judikatúry, keď konanie navrhovateľa subsumoval pod porušovanie základných povinností zamestnanca. Záverom súd prvého stupňa konštatoval, že okamžité skončenie pracovného pomeru možno vyhodnotiť ako platný právny úkon a návrh navrhovateľa preto zamietol. O náhrade trov konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal a s poukazom na plný úspech odporcu v konaní, mu bolo priznané právo na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 380,30 eur, pozostávajúce z 5 úkonov právnych služieb (55,49 eur za úkony v roku 2010 a 57 eur za úkony v roku 2011) a tiež z režijného paušálu (7,21 eur k úkonom v roku 2010 a 7,41 eur k úkonom v roku 2011), k tomu DPH 20%. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel, keď prvostupňový súd podľa navrhovateľa nesprávne a jednostranne vyhodnotil predložené dôkazy, čo spôsobilo aj nesprávne prijatý záver o platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Uviedol, že sa domáha vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru z dôvodu, že k uvedenému právnemu úkonu nebol odporca oprávnený, nakoľko ústny súhlas na čerpanie dovolenky bol navrhovateľovi daný. Poukazoval tiež na skutočnosť, že odporcovo konanie je protizákonné. Zároveň žiadal odvolací súd o doplnenie dokazovania - vyžiadanie si výpisu telefonických hovorov odporcu v časovom rozpätí odo dňa 04.01.2010 do dňa 06.12.2010 a tiež predloženie dochádzkovej knihy. Odporca sa k podanému odvolaniu vyjadril v tom zmysle, že žiada napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. K návrhu navrhovateľa na doplnenie dokazovania odporca uvádza, že navrhovateľ v podanom odvolaní navrhuje vykonať dôkazy, ktoré pred súdom prvého stupňa neboli uplatnené, a to aj napriek tomu, že ďalšie návrhy na doplnenie dokazovanie navrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa nemal. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno vyhovieť. Podľa § 38 ods. 1 Zákonníka práce písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy musia byť doručené zamestnancovi do vlastných rúk. Podľa § 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. Podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Podľa § 59 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce pracovný pomer možno skončiť okamžitým skončením. Podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. Podľa § 70 Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť. Podľa § 74 ods. 1 Zákonníka práce platného a účinného do 31.08.2011 okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo. Podľa § 81 písm. a), b) a c) Zákonníka práce zamestnanec je povinný najmä pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi; nadriadeným je aj predstavený podľa osobitného predpisu, byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času, dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu ním vykonávanú, ak bol s nimi riadne oboznámený. Pre sporové občianskoprávne konanie platí prejednávacia zásada znamenajúca, že tvrdiť rozhodné skutočnosti a navrhovať pre ne dôkazy je vecou účastníkov konania. Účastník konania má teda jednak povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú. Z ustanovenia § 120 O.s.p. sa vyvodzuje tzv. dôkazné bremeno ako procesná zodpovednosť účastníkov za výsledok konania, pokiaľ je určovaná výsledkom vykonaného dokazovania. Dôkazné bremeno ako inštitút procesného práva postihuje toho účastníka, v ktorého záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená bola v konaní preukázaná tak, aby ju súd uznal ako pravdivú. V danej veci bolo na navrhovateľovi, aby preukázal ním uvádzané tvrdenia o tom, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo neplatné; naopak na odporcovi bolo preukázať ním tvrdenú okolnosť o tom, že pri rozväzovaní pracovného pomeru s navrhovateľom postupoval v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi ustanoveniami Zákonníka práce. Berúc do úvahy výsledky vykonaného dokazovania má odvolací súd za to, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia o tom, že odporca vyslovil súhlas s čerpaním dovolenky navrhovateľom, keď v konaní nepreukázal žiadne dôkazy preukazujúce túto okolnosť. Naopak, z výsluchu svedka - majstra S. L., ktorého dôveryhodnosť nebola v konaní spochybnená žiadnou okolnosťou majúcou za následok takúto úvahu, bolo preukázané, že navrhovateľ síce odporcu žiadal o dovolenku, nedošlo však k jej odsúhlaseniu, a to s ohľadom na naliehavé práce súvisiace so sťahovaním firmy. V súvislosti so skúmaním platnosti právneho úkonu je potrebné najskôr skúmať, či navrhovateľ dodržal dvojmesačnú hmotnoprávnu prekluzívnu lehotu na uplatnenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru na súde. Hmotnoprávna lehota v tomto ponímaní vyžaduje, aby návrh o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru bol v tejto lehote doručený súdu prvého stupňa, t. j. do 12.03.2010. Vzhľadom na skutočnosť, že návrh navrhovateľa bol doručený súdu prvého stupňa dňa 11.03.2010, t. j. hmotnoprávna lehota bola dodržaná. Súd skúmal tento jednostranný právny úkon - okamžité skončenie pracovného pomeru ako výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru v zmysle § 59 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce z hľadiska splnenia všetkých formálnych náležitostí požadovaných právnou úpravou, t. j. či okamžité skončenie pracovného pomeru možno považovať za platný právny úkon. Nakoľko okamžité skončenie pracovného pomeru bolo urobené v písomnej forme, bol v ňom skutkovo vymedzený dôvod, pre ktorý sa má skončiť daný pracovný pomer, okamžité skončenie pracovného pomeru bolo prerokované so zástupcami zamestnancov a riadne doručené, bolo tiež potrebné sa zaoberať skutočnosťou, či došlo zo strany navrhovateľa k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí medzi základné povinnosti zamestnanca (§ 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce). Na okamžité skončenie pracovného pomeru sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti, a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. Podľa ustálenej judikatúry intenzita porušenia pracovnej disciplíny je jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny. Ako zároveň ustálená judikatúra uvádza, za porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom možno považovať napríklad aj opakovanú neprítomnosť v práci. Navrhovateľ závažne porušil pracovnú disciplínu zavineným spôsobom, nakoľko neprítomnosť navrhovateľa v práci sa vyskytovala opakovane, a to v období odo dňa 17.12.2009 do 11.01.2010. Vzhľadom na splnenie podmienok zo strany odporcu a spoľahlivo zistený skutkový stav veci dospel odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa k záveru, že v danom prípade odporcov právny úkon je platný. Čo sa týka námietok navrhovateľa uvedených v odvolaní, tieto sú právne irelevantné. Dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno znáša podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastník konania, pričom navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal skutočnosť, že mu bol udelený súhlas na čerpanie dovolenky v období odo dňa 17.12.2009 do 11.01.2010. Zároveň odvolací súd konštatuje, že doplnenie dokazovania navrhnuté navrhovateľom (výpis telefonických hovorov, predloženie dochádzkovej knihy) nie je v zmysle § 205a ods. 1 O.s.p. odvolacím dôvodom, nakoľko ich navrhovateľ mohol predložiť v konaní pred súdom prvého stupňa. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol, podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi trovy odvolacieho konania nepriznal, pretože nebol podaný návrh v zmysle § 151 O.s.p.. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.