Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/29/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310206207 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1310206207.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľky: I. B., Q. W. XX, R. P., zastúpená advokátskou kanceláriou B & S Legal s.r.o., so sídlom Gorkého 3, Bratislava, proti odporkyni: Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, Bratislava, zastúpená JUDr. Romanom Kvasnicom, advokátom, so sídlom Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, o zaplatenie sumy 455,55 € s príslušenstvom, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č. k. 21C/103/2010-155 zo dňa 26. novembra 2010, v pomere hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania a to trov právneho zastúpenia v sume 46,74€ Advokátskej kancelárii B & S Legal s.r.o., so sídlom Gorkého 3, Bratislava v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 455,55 € s 9% úrokom z omeškania ročne od 16.04.2010 do zaplatenia spolu s náhradou trov konania vo výške 224,03 € k rukám právneho zástupcu navrhovateľa do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa vychádzal zo skutkového zistenia, že dňa 30.11.1995 bola medzi účastníkmi konania uzavretá v zmysle § 842 Obč.zák. Zmluva o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s., ktorej predmetom bolo doživotné plnenie odporkyňou ako povinnou v prospech navrhovateľky vo výške 455,50 € v zmysle uplatneného a priznaného nároku na základe Žiadosti navrhovateľky zo dňa 29.11.1995. Predmetnú zmluvu za odporkyňu podpísal riaditeľ mestskej pobočky v Dunajskej Strede F. F. uvedený i v záhlaví zmluvy. Na základe predmetnej zmluvy odo dňa jej účinnosti odporkyňa v prospech navrhovateľky i plnila. Dňa 26.10.2009 odporkyňa však v zmysle § 582 ods. 1 Obč.zák. uplatnila voči navrhovateľke Výpoveď z predmetnej zmluvy, a to z dôvodu, že Zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú a zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede. Platnosť a účinnosť Zmluvy o dôchodku mala skončiť ku dňu 31.03.2010 a preto počnúc mesiacom apríl 2010 prestala odporkyňa poskytovať plnenia. Podaným návrhom sa preto navrhovateľka domáha zaplatenia jej sumy 455,50 € v zmysle Zmluvy zo dňa 30.11.1995, ktorú považuje za platnú a Výpoveď zo dňa 26.10.2009 považuje za neplatnú z dôvodu, že Zmluva zo dňa 30.11.1995 bola uzavretá na dobu určitú neurčitého trvania, z ktorého dôvodu výpovedný dôvod v zmysle § 582 Obč. zák. nebol daný. Súd prvého stupňa ako prejudiciálnu riešil otázku platnosti, príp. neplatnosti Zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s. zo dňa 30.11.1995, ako i Výpovede z tejto zmluvy danej navrhovateľke odporkyňou dňa 26.10.2009. Predmetnou Zmluvou sa v prospech navrhovateľky založilo právo na vyplácanie dôchodku doživotne, t.j. na dobu určenú neurčitého trvania, kedy je presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a okamih ukončenia právneho vzťahu, a to smrťou, ktorá skutočnosť nie je závislá od ľudskej vôle. Súd prvého stupňa mal za to, že pri predmetnej zmluve je špecifikovaný jasný začiatok vzniknutého právneho vzťahu medzi účastníkmi, t.j. 30.11.1995 a tiež je jasne špecifikovaný jej koniec t.j. doživotne, teda okamih smrti navrhovateľky. Jedná sa teda o presne určitú dobu s presne určeným začiatkom koncom, avšak jej trvanie je neurčité. Trvanie právneho vzťahu bolo účastníkmi konania dohodnuté do okamihu úmrtia navrhovateľky, teda do doby nastatia skutočnosti nezávislej od ich vôle. Odporkyňa výpoveďou zo dňa 26.10.2009 vypovedala navrhovateľke predmetnú zmluvu podľa § 582 Obč. zák. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva nebola uzavretá na dobu neurčitú, odporkyňa ju nemohla vypovedať podľa § 582 Obč. zák. Navyše jej charakter a účel nepredpokladá počas trvania právneho vzťahu do smrti oprávneného jej ukončenie jednou zo zmluvných strán. Na základe takejto zmluvy sa k povinnosti poskytovať zaviazala odporkyňa dobrovoľne z dôvodu prvého odchodu navrhovateľky do starobného dôchodku. Z vyššie uvedených dôvodov vyhodnotil súd prvého stupňa Výpoveď odporkyne danú navrhovateľke za neplatnú, pričom daná výpoveď by bola i v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Obč. zák. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že predmetná zmluva bola vyhotovená v písomnej forme a zároveň spĺňala ďalšie požadované náležitosti pre zachovanie formy, pretože bola podpísaná oprávnenými osobami. Za odporkyňu ako právnickú osobu podpísal zmluvu jej zamestnanec v rámci svojej obvyklej pracovnej činnosti bez prekročenia svojich kompetencií. Pre úplnosť súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia dodal, že ust. § 20 ods. 2 Obč. zák. v záujme ochrany dobromyseľnosti navrhovateľky vyhlasuje za platný právny úkon urobený právnickou osobou (odporkyňou) aj taký právny úkon, pri ktorom došlo k excesu, ak sa tento úkon zamestnanca odporkyne výslovne týka predmetu činnosti právnickej osoby, čo mal súd za preukázané, a zároveň len vtedy, ak sa jedná o prekročenie, o ktorom navrhovateľka nemohla vedieť, ktorú vedomosť navrhovateľky odporkyňa nepreukázala. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 34, § 35 ods. 3, § 40 ods. 1, § 39, § 3 ods. 1, § 20 ods. 2, § 842, § 843, § 582 ods. 1, § 517 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a dospel k záveru, že predmetná Zmluva zo dňa 30.11.1995 bola uzavretá platne na dobu určitú neurčitého trvania, preto Výpoveď z nej zo dňa 26.10.2009 nemohla teda odporkyňa dať navrhovateľke v zmysle § 582 Obč. zák., v dôsledku čoho je takáto výpoveď neplatná, Zmluva o dôchodku trvá, z tohto dôvodu teda existuje povinnosť odporkyne navrhovateľke v zmysle Zmluvy zo dňa 30.11.1995 plniť. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa v zmysle ust. § 142 ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že v konaní úspešnej navrhovateľke priznal ich náhradu. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadla odporkyňa, vytýkajúc súdu prvého stupňa, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré spočíva v nesprávnom právnom závere, že zmluva o dôchodku zo dňa 30.11.1995 bola uzatvorená na dobu určitú. Odporkyňa má za to, že Zmluva o dôchodku nespĺňa všetky znaky definície zmluvy uzatvorenej na dobu určitú a to najmä preto, že smrť fyzickej osoby nie je vždy objektívne zistiteľnou skutočnosťou, z ktorej je možné bez pochýb zistiť, kedy zmluvný vzťah končí. Aby smrť takouto skutočnosťou bola, muselo by byť vždy objektívne zistiteľným, že smrť nastala a zároveň i to, kedy nastala a poukazuje na ust. § 7 ods. 1, 2 Obč. V čase uzatvorenia zmluvy na dobu života jednej zo zmluvných strán nikdy zmluvné strany nevedia, kedy smrť nastane, ani to, či bude možné smrť objektívne zistiť. Teda nevedia, či bude zistiteľný zánik ich zmluvného vzťahu. Táto neistota je odstránená až vtedy, ak smrť nastane takým spôsobom, že ide o objektívne zistiteľnú skutočnosť. V dôvodoch odvolania odporkyňa uvádza, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci aj preto, že súd prvého stupňa nedostatočne zohľadnil skutočnosť, že smrť fyzickej osoby je samostatným právnym dôvodom zániku určitej skupiny záväzkov. Ďalej uvádza, že zmluvu síce možno dohodnúť na dobu určitú i tak, že jej trvanie je viazané na konkrétnu dátumom neurčiteľnú objektívne zistiteľnú skutočnosť, o ktorej je isté, že nastane, nesmie však ísť o takú právnu skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik tohto zmluvného vzťahu. Takáto právna skutočnosť totiž spôsobuje zánik zmluvného vzťahu bez ohľadu na dohodu zmluvných strán o dobe trvania zmluvy. To znamená, že zmluvný vzťah skončí v dôsledku takejto zákonom stanovenej právnej skutočnosti bez ohľadu na to, či zmluva bola dohodnutá na dobu určitú alebo neurčitú. Ak zmluvné strany dohodou určia, že zmluvný vzťah bude trvať až do doby, kým nastane právna skutočnosť, s ktorou zákon spája zánik tohto zmluvného vzťahu, neobmedzujú dobu trvania na určitú dobu, ale len do zmluvy preberajú zákonnú úpravu, na základe ktorej by došlo k zániku právneho vzťahu i v prípade, ak by sa dohodli, že zmluva sa uzatvára na dobu neurčitú. Takto zmluvne stanovená doba trvania zmluvy je preto vždy dobou neurčitou. Odporkyňa má za to, že uzatvorenie zmluvy o dôchodku na dobu života oprávneného, je vždy uzatvoreným zmluvy na dobu neurčitú. Pri zmluve o dôchodku je plnenie vždy obmedzené na osobu veriteľa. Dôsledkom je to, že aj v prípade, ak by bola zmluva o dôchodku uzatvorená na takú dobu neurčitého trvania, ktorá by neskončila smrťou veriteľa, jeho smrť má vždy za následok zánik práv zo zmluvy o dôchodku. Tieto práva neprechádzajú na dedičov. Každá zmluva o dôchodku je preto zo zákona uzatvorená najdlhšie na doživotne, bez ohľadu na dohodu zmluvných strán o dobe trvania zmluvy. Úmrtie oprávneného zo zmluvy o dôchodku vo svojej podstate nevymedzuje trvanie zmluvy, ale čas kedy najneskôr zmluva zanikne bez ohľadu na dohodu zmluvných strán o dobe trvania zmluvy. Odporkyňa ďalej konštatuje, že pokiaľ navrhovateľka nesúhlasila s obsahom Zmluvy o dôchodku, túto nemala uzatvárať a v rozhodnom čase mala požadovať doplnenie ustanovenia o nemožnosti vypovedať zmluvu. Iba takto by bolo vylúčené, aby odporkyňa využila zákonom stanovené právo zmluvu podľa § 582 ods. 1 Obč. zák. vypovedať. Záver súdu prvého stupňa o rozpore výpovede s dobrými mravmi je podľa názoru odporkyne nesprávny, pretože súd prvého stupňa nezohľadnil, že odporkyňa navrhovateľke počas 14 rokov platila mesačne sumu 455,50 €, pričom o rozpore s dobrými mravmi by bolo možné uvažovať pri výpovedi zmluvy v krátkom časovom období po uzatvorení, nie však po uplynutí doby 14 rokov a pri tak vysokej sume, ako bola navrhovateľke vyplatená. O rozpore s dobrými mravmi nie je možné hovoriť i z toho dôvodu, že navrhovateľka neposkytovala od odchodu do dôchodku žiadne protiplnenie, ak i z dôvodu, že daniu výpovede predchádzal návrh na ukončenie zmluvného vzťahu dohodou s ponukou vysokého jednorazového vyrovnania, pričom k daniu výpovede odporkyňa pristúpila až v čase, keď dohoda s navrhovateľkou nebola možná. Odporkyňa v odvolaní namieta, že rozsudok prvostupňového súdu je v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., pretože prvostupňový súd nedbal na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku sa súd prvého stupňa nezaoberal právnou argumentáciou odporkyne prečo daná výpoveď nie je v rozpore s dobrými mravmi a ani byť nemôže, prečo smrť nie je vždy objektívne zistiteľná skutočnosť a prečo Zmluvu o dôchodku považuje odporkyňa za zmluvu na dobu neurčitú. Odporkyňa má za to, že postup súdu prvého stupňa spôsobuje nepresvedčivosť odôvodnenia napadnutého rozsudku, je nezlučiteľný so zásadou spravodlivého súdneho konania a zároveň je i odňatím práva konať pred súdom. Z uvedených dôvodov odporkyňa navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a navrhovateľku zaviaže zaplatiť odporkyni náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania do troch dní od právoplatnosti rozsudku, k rukám advokáta JUDr. Romana Kvasnicu, prípadne, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V závere odvolania odporkyňa odvolací súd žiada, aby v prípade potvrdzujúce rozsudku, podľa ust. § 238 ods. 3 O.s.p. pripustil dovolanie z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, a to o právnej otázke, či zmluva o dôchodku uzatvorená podľa § 842 Obč. zák. zakladajúca právo na plnenie na doživotne, je zmluvou na dobu určitú. K uvedenému odvolaniu odporkyne podala písomné vyjadrenie navrhovateľka, v ktorom uviedla, že s tvrdeniami odporkyne uvedenými v odvolaní nesúhlasí a v plnom rozsahu sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa. Navrhovateľka vo vyjadrení opakovane uviedla svoju argumentáciu, na základe ktorej má za to, že Zmluva o dôchodku je zmluvou uzavretou na dobu určitú. V tejto súvislosti uvádza, že Občiansky zákonník nehovorí, že zmluvu o dôchodku možno uzavrieť na dobu určitú alebo neurčitú, ako je to pri iných zmluvách. Zmluvu o dôchodku je možné uzavrieť na dve určené doby neurčitého trvania, a to buď na doživotne určenú dobu neurčitého trvania alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania. Trvanie zmluvy o dôchodku je teda ohraničené nie presným dátumom, ale právnou skutočnosťou. V prípade doživotne určenej doby, je to smrť fyzickej osoby a v prípade inak určenej doby môže byť touto skutočnosťou čokoľvek, čo si zmluvné strany dohodli. Zmluva o dôchodku v zmysle Obč. zák. je teda vždy zmluvou uzatvorenou na istým spôsobom (na doživotne alebo inak) určenú dobu neurčitého trvania, pričom však platí, že nie je zmluvou na dobu neurčitú. Vo vyjadrení navrhovateľka ďalej poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky týkajúce sa danej problematiky (sp. zn. 31 Cdo 513/2003, 29 Odo 423/2006). V súvislosti s uvedenou judikatúrou navrhovateľka dáva súdu do pozornosti, že zmluva uzavretá na dobu trvania pracovného pomeru môže trvať až do smrti zamestnanca, nakoľko smrťou zamestnanca jeho pracovný pomer končí. Navrhovateľka je toho názoru, že Zmluva o dôchodku nie je zmluvou na dobu neurčitú, a teda nie je možné ju ukončiť výpoveďou v zmysle § 582 ods. Obč. zák., ide o zmluvu, ktorá nemôže byť jednostranne vypovedateľná zo strany povinného - platiteľa dôchodku. Predmetom Zmluvy o dôchodku je povinnosť odporkyne niečo dať resp. niečo opakovane dávať, a to peňažné plnenie - vyplácanie dôchodku a preto ju nie je možné v zmysle § 582 ods. Obč. zák. vypovedať. Výpoveď predmetnej zmluvy považuje navrhovateľka za neplatnú pre rozpor so zákonom (§ 39 Obč. zák.) a má za to, že zmluvný vzťah k dnešnému dňu stále trvá. Na námietky odporkyne, že smrť fyzickej osoby nie je vždy objektívne zistiteľnou skutočnosťou, z ktorej je možné bez pochýb zistiť, kedy zmluvný vzťah končí uvádza, že smrť fyzickej osoby je právna udalosť nezávislá od ľudskej vôle, ktorá je vo všeobecnosti považovaná za objektívne zistiteľnú, keď samotný Obč. zák. spája so smrťou fyzickej osoby významné právne následky, čím prispieva k napĺňaniu princípu právnej istoty. Právny poriadok upravuje viaceré spôsoby určenia smrti fyzickej osoby a prípady kedy môže nastať problém s určením, či smrť nastala resp. kedy presne smrť nastala, rieši O.s.p. úpravou konania o vyhlásenie za mŕtveho v spojitosti s § 7 ods. 2 Obč. zák. Vo svojom písomnom vyjadrení navrhovateľka uvádza, že záver odporkyne, že v čase uzatvorenia zmluvy na dobu života jednej zo zmluvných strán nikdy zmluvné strany nevedia, či bude možné smrť objektívne zistiť, a teda nevedia, či bude zistiteľný zánik ich zmluvného vzťahu, je nesprávny, nakoľko právny poriadok Slovenskej republiky určuje spôsoby zistenia smrti pre všetky prípady, ktoré môžu nastať. Ďalej navrhovateľka argumentuje, že odporkyňa nesprávne chápe význam § 579 ods. 2 Obč. zák. a jeho spojitosť s § 844 Obč. zák. V prípade stanovenom v § 579 ods. 2 Obč. zák. ide o zánik záväzku (teda konkrétnej jednotlivej povinnosti), ktorého splnenie je viazané na osobu veriteľa. Naproti tomu v Zmluve o dôchodku Obč. zák. v § 844 stanovuje osobitnú úpravu. Záväzok povinného vykonať všetky splatné a nezaplatené dávky smrťou oprávneného nezaniká a povinný zo zmluvy o dôchodku je povinný ich vykonať. Navrhovateľka má za to, že ak zmluvné strany uzavreli Zmluvu o dôchodku na doživotne určenú dobu neurčitého trvania, neprebrali tým zákonnú úpravu v § 579 ods. 2 Obč. zák. (zánik záväzku smrťou veriteľa), ale upravili časový rámec platnosti zmluvy v zmysle § 578 Obč. zák. (zánik záväzku uplynutím času), čím zároveň vyjadrili, že Zmluva o dôchodku je uzavretá na dobu určitú. Navrhovateľka na rozdiel od odporkyne tvrdí, že zo všeobecnej úpravy nájomnej zmluvy vyplýva, že smrťou nájomcu, ktorý je fyzickou osobou, nájomná zmluva nezaniká. Na podporu svojich tvrdení navrhovateľka udáva, že každá jedna zmluva, vrátane akejkoľvek zmluvy o nájme, je uzatváraná buď na dobu určitú alebo na dobu neurčitú. Ak sa zmluvné strany dohodnú, že zmluva je uzatvorená na dobu končiacu smrťou zmluvnej strany, t. j. doživotne, alebo ak uvedené vyplýva zo zákonnej úpravy, je zmluva uzavretá na dobu určitú, a teda nemôže byť uzavretá na dobu neurčitú. Podľa názoru navrhovateľky, argument odporkyne o zániku veci prenechanej do dočasného užívania neobstojí a rovnako neobstojí ani argument o tom, že pri väčšine vecí je dopredu známe, že vec zanikne. Súčasne navrhovateľka uvádza, že nie je podstatné, či vec, ktorá je predmetom záväzku je zničiteľná alebo či sa môže stať nespôsobilou na dohodnuté užívanie. Právne relevantné je to, či záväzkový vzťah týkajúci sa takejto veci má trvať neurčitú alebo určitú dobu. Tvrdenie odporkyne, že Výpoveď nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi z dôvodu doby trvania plnenia zo Zmluvy o dôchodku, výšky poskytnutého plnenia a súčasného poberania dôchodku zo Zmluvy o dôchodku a starobného dôchodku podľa názoru navrhovateľky neobstojí, nakoľko si odporkyňa plnila len svoju zmluvnú povinnosť, ktorú na seba zobrala dobrovoľne. Poukázanie na asynalagmatickosť Zmluvy o dôchodku a postavenie veriteľov a klientov odporkyne považuje navrhovateľka zo strany odporkyne za obzvlášť neslušné a právne irelevantné. Navrhovateľka je s odporkyňou nielen v právnom vzťahu na základe predmetnej zmluvy, ale ako bývalý zamestnanec odporkyne aj vo vzťahu faktickom, ktorý pri posudzovaní rozporu Výpovede s dobrými mravmi nie je možné prehliadnuť. Argument odporkyne, že Výpoveď nie je v rozpore s dobrými mravmi z dôvodu, že jej predchádzal. Návrh podľa navrhovateľky takisto neobstojí, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že toto jednorazové vyrovnanie by zabezpečilo ekvivalent príjmu navrhovateľky zo Zmluvy o dôchodku len do konca roku 2006. V sprievodnom liste k Návrhu sa odporkyňa jednoznačne vyjadrila, že pokiaľ sa navrhovateľka k dohode o ukončení Zmluvy o dôchodku nevyjadrí do 21.06.2002, bude odporkyňa pokladať svoju ponuku za bezpredmetnú a svoje záväzky si bude plniť ako doposiaľ. Navrhovateľka Návrh nepodpísala a podanie Výpovede odporkyňou je teda v rozpore s jeho ubezpečením v sprievodnom liste k Návrhu. Navrhovateľka má za to, že Výpoveď je s ohľadom na charakter a účel Zmluvy o dôchodku jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi. Nestotožňuje sa s názorom odporkyne o nepresvedčivosti odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa a tvrdí, že odôvodnenie má všetky obsahové náležitosti odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a že odporkyňou tvrdená nepresvedčivosť odôvodnenia rozsudku nie je odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 O.s.p. Z vyššie uvedených dôvodov navrhovateľka navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ďalej navrhuje, aby odvolací súd vo výroku potvrdzujúceho rozsudku nepripustil dovolanie proti rozsudku v právnej otázke, či zmluva o dôchodku uzatvorená podľa § 842 Obč. zák. je zmluvou na dobu určitú. Zároveň si navrhovateľka uplatňuje náhradu trov v odvolacom konaní vo výške 46,74 €. Písomným podaním označenom ako „Doplnenie právneho zdôvodnenia žalovaného“ podaným na poštovú prepravu dňa 09.03.2011, odporkyňa doplnila svoje odvolanie, v ktorom bližšie rozvádza odvolací dôvod, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odporkyňa má za to, že súd prvého stupňa nesprávne vykladá ust. § 842 Obč. zák. tak, že zmluva o dôchodku sa uzatvára na dobu určitú. Súd prvého stupňa na vec neaplikoval ustanovenie § 27 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, následne na vec neaplikoval ani ustanovenie § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Princípom právnej úpravy dôchodku podľa ustanovenia § 842 Občianskeho zákonníka je neurčitosť práva na dôchodok. Ustanovenie § 842 Občianskeho zákonníka nič nestanovilo o dobe, na ktorú sa uzatvára zmluva o dôchodku, stanovilo len, že „na doživotne alebo inak určenú dobu neurčitého trvania“ sa zakladá právo na vyplácanie určitého dôchodku. Odporkyňa tvrdí, že v mesačných platbách poskytované plnenie dôchodku v určitej sume je záväzkom zo zmluvy na opakovanú činnosť, spočívajúcim v povinnosti niečo dať, v zmysle ustanovenia § 494 Občianskeho zákonníka. Ak by zmluva o dôchodku bola platnou a právo na plnenie by žalobcovi nezaniklo podľa ustanovenia § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvný vzťah s navrhovateľkou odporkyňa ukončila výpoveďou podľa ustanovenia § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa argumentuje právnou argumentáciou z judikátu českého súdu, ktorá je v tejto veci nepoužiteľná, pretože taká argumentácia sa dostáva do rozporu so znením § 842 Obč. zák., ktorý vyžaduje, aby išlo o dobu neurčitého trvania alebo doživotne - výkladom zákona preto nemožno dospieť k zisteniu o dobe určitej, pretože by išlo o výklad práva odporujúci hmotnému právu. Zmluva o dôchodku je absolútne neplatným právnym úkonom, pre rozpor s ustanovením § 842 Obč. zák., ak by aj zmluva bola písomne uzatvorená. Súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil v konaní predbežnú právnu otázku platnosti samotnej Zmluvy o dôchodku, o ktorú opiera svoj nárok navrhovateľka. Zmluva o dôchodku odporuje zneniu ustanovenia § 842 Obč. zák., pretože obsahuje dojednané dve odlišné neurčité doby trvania vyplácania sumy dohodnutého plnenia, keď článok II. Zmluvy o dôchodku obsahuje zväzok vyplácať príjemcovi doživotne sumu v určitej výške, v rozpore s tým článok III. Zmluvy o dôchodku obsahuje dojednanie, podľa ktorého „Vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil“. Okolnosť, že ide o dve odlišné doby neurčitého trvania práva, je daná skutočnosťou, že pokiaľ pri dojednaní podľa článku II. Zmluvy o dôchodku ide o počítanie doby maximálne podľa dní, pri dojednaní podľa článku III. ide o počítanie doby na mesiace - do konca mesiaca. Namietaný rozpor v dĺžke dojednaných neurčitých dôb vyplácania plnenia spôsobuje tiež neurčitosť a nezrozumiteľnosť Zmluvy o dôchodku ako právneho úkonu, a tak neplatnosť tejto zmluvy. Uvedené dojednania v článku II. a III. Zmluvy o dôchodku sú neurčité a vzájomne si odporujú a podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú preto neplatné, pretože z ich obsahu nemožno presne zistiť dobu zániku práva na výplatu dôchodku, a túto neurčitosť nemožno odstrániť ani výkladom podľa § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 842 Občianskeho zákonníka neustanovilo nič o dĺžke trvania vzťahu účastníkov zmluvy o dôchodku. Zmluva, aby šlo o zmluvu na dobu určitú, musí umožňovať zistenie určitého času trvania zmluvy medzi živými, inak sa má za to, že zmluva je dojednaná na dobu neurčitú. Pretože smrť sa nedá predpokladať z časového hľadiska, pojmu „doba na dožitie“ treba pripísať neurčitosť ohľadom času trvania tejto doby. V písomnom podaní zo dňa 02.06.2011 označenom ako „Doplnenie č. 2“ odporkyňa v rámci v odvolaní uvedeného dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., doplnila svoje odvolanie o nasledovné skutočnosti. Odporkyňa má za to, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, keď neaplikoval na vec ustanovenia § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou Zákona č. 438/2001 Z.z. o bankách a následne na vec neaplikoval ani ustanovenie § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zákon o bankách upravuje okrem bankových činností aj iné činnosti banky. Súd prvého stupňa nepoužil vetu za bodkočiarkou § 119 ods. 3 Zákona č. 438/2001 Z.z. o bankách, ktorý výslovne neumožňuje banke uskutočňovať činnosti, ktoré sú v rozpore so Zákonom o bankách. To znamená, že tento zákon sa použije okrem bankových činností aj na všetky činnosti banky, ktoré zákon o bankách banke zakazuje. V rozpore so zákonom je taká činnosť, keď banka má poskytovať plnenie hospodársky neodôvodnené alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, t.j. bez protihodnoty. Takého plnenia sa navrhovateľka domáha. Zákon o bankách sa na vec vzťahuje z dôvodu, že ustanovenie § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou Zákona č. 438/2001 Z.z. o bankách zakazuje banke odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona pokračovať v činnosti, ktorej vykonávanie je v rozpore s týmto zákonom. Toto ustanovenie sa neobmedzuje len na bankové činnosti, ale na všetky činnosti banky, ktoré sa dostali do rozporu s týmto zákonom. Takto konkrétne sú v rozpore s týmto zákonom vykonané aj plnenia, ku ktorým sa banka nesmie zaviazať v zmysle § 27 ods. 8 Zákona č. 438/2001 Z.z. o bankách. Ak by súd prvého stupňa tieto zákonné ustanovenia na vec aplikoval správne, zistil by, že záväzok na plnenie zo Zmluvy o dôchodku voči žalobkyni zanikol, ak by predtým existoval, pretože plnenie zo Zmluvy o dôchodku sa stalo nemožné. Odporkyňa konštatuje, že je bankou, ktorej zákon neumožňuje poskytovať hospodársky neodôvodnené plnenia, ani plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, pričom záväzok na vyplácanie určitého dôchodku podľa ustanovenia § 842 Občianskeho zákonníka je svojou povahou jednostranným záväzkom bez hospodárskeho dôvodu, zároveň bez akéhokoľvek protiplnenia od prijímateľa tohto plnenia. Na základe Zmluvy o dôchodku neexistuje žiadne protiplnenie navrhovateľky voči odporkyni a žiadne nikdy neexistovalo. I keď by zmluva o dôchodku bola uzatvorená počas trvania pracovného pomeru, pracovný pomer zanikol, navrhovateľka je dôchodkyňou a u odporkyne už nepracuje. Odporkyňa má za to, že súd prvého stupňa zaviazal odvolateľa na plnenie povinnosti, ktorá je v rozpore s hmotným právom, konkrétne s ustanovením § 27 ods. 8 Zákona č. 438/2001 Z.z. o bankách a ustanovením § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou Zákona č. 438/2001 Z. z. o bankách. Navrhovateľka písomným podaním doručeným Krajskému súdu dňa 09.06.2011 doplnila svoje vyjadrenie k odvolaniu odporkyne tak, že predložila súdu rozsudok Krajského súdu Bratislava vo veci s rovnakým právnym základom (konanie č. 5Co 169/2011), v ktorom sa Krajský súd Bratislava stotožnil s argumentáciou navrhovateľky a potvrdil, že Zmluva o dôchodku nie je zmluvou na dobu neurčitú, ale zmluvou na dobu určitú, a to doživotne v dôsledku čoho je výpoveď zo Zmluvy o dôchodku neplatná. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods.1 O.s.p. ) v medziach daných odvolaním vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. ( tento rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p. ) a dospel k záveru, že odvolaniu odporkyne nemožno priznať úspech, pretože súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2 a 3 O.s.p.) s odôvodnením, ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Spornosť súdenej veci je založená na posúdení právnej otázky, či zmluva o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s. je zmluvou uzatvorenou na dobu určitú s možnosťou výpovede jednostranným úkonom, alebo ide o zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú. Zmluva o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu je z právneho hľadiska zmluvou o dôchodku podľa § 842 až § 844 Obč. zákonníka, v zmysle ust. ktorých zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu na doživotne, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého dôchodku. Právo na vyplácanie dôchodku je časovo určené, ale nie je obmedzené určitým vopred a konkrétne vymedzeným časom trvania, preto môže ísť o právo na poskytovanie dôchodku doživotne, alebo na inak obmedzený čas neurčitého trvania. Z výkladu cit.ust. výkladu vyplýva, že trvanie zmluvy o dôchodku je ohraničené nepresným dátumom, ale právnou skutočnosťou. V prípade doživotne určenej doby je touto rozhodujúcou právnou skutočnosťou smrť fyzickej osoby. Skutočnosť, že takto určená doba má neurčité trvanie, je logická, keďže nie je možné v čase uzatvorenia zmluvy dopredu vedieť, kedy poberateľ dôchodku zomrie. Zákonodarca v ustanoveniach o zmluvách dôchodku nepracuje so slovom smrť, ale uvádza, že zmluva o dôchodku sa môže uzavrieť na doživotne, alebo inak určenú dobu neurčitého trvania, pričom pojem doživotne nie je možné stotožniť s pojmom smrť. Odvolací súd zastáva názor, že ustanovenie § 842 Obč. zákonníka, že zmluva o dôchodku uzatvorená na doživotne určenú dobu, ako aj určenú dobu neurčitého trvania, sú vždy zmluvami na dobu určitú. Vymedzením povinnosti plniť doživotne, zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto zmluvou viazané a to až do smrti oprávnenej na prijatie plnenia z tejto zmluvy. Akýkoľvek iný výklad by bol potretím významu tohto inštitútu. Uvedenému právnemu záveru, že takýto typ zmluvy nie je možné dohodnúť na čas určitý, ale buď doživotne, teda do okamihu smrti, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania špecifikovaného určitým časovým úsekom nasvedčuje aj charakter a účel predmetnej zmluvy, v ktorej odporkyňa sledovala zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, s úmyslom poskytnutia výhody z podporného dôchodkového fondu slúžiaceho na subvenciu životnej úrovne, ktorá je oproti príjmu dosahovanému počas produktívneho veku zamestnanca výrazne znížená a teda nepredpokladá sa možnosť jednostrannej výpovede. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva nebola uzavretá na dobu neurčitú, odporkyňa ju nemohla vypovedať podľa § 582 Obč. zák. Odvolací súd sa nemohol stotožniť s tvrdením odporkyne, že smrť fyzickej osoby nie je vždy objektívne zistiteľnou skutočnosťou, pretože smrť fyzickej osoby z právneho aspektu je objektívne zistiteľná buď na základe úmrtného listu, v ktorom je určený deň úmrtia, alebo súdnym rozhodnutím o vyhlásení za mŕtveho, v rozhodnutí ktorom je uvedený deň, ktorý platí za deň smrti nezvestného, prípadne deň, ktorý nezvestný neprežil podľa ust. § 198 a § 200 O.s.p., dňom ktorým zanikajú práva a povinnosti viazané na túto osobu podľa § 579 Obč. zákonníka. Húževnatá snaha právneho zástupcu o dosiahnutie zmeny napadnutého rozsudku je zjavná aj z Doplnení právneho zdôvodnenia zo dňa 8.3. 2011 a Doplnení č.2 právneho zdôvodnenia odvolania zo dňa 2.6. 2011, v podaniach ktorých vytýka súdu prvého stupňa, že neaplikoval zákonné ustanovenia § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods.3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Odporkyňa neuzatvárala zmluvu s navrhovateľkou ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti; nešlo ani o vzťah banky s klientom, ale zo strany odporkyne išlo o zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, spadajúcu pod agendu personálneho a sociálneho úseku divízie ľudských zdrojov, preto námietka je bez právneho významu. Dosiahnuť zmenu napadnutého rozsudku nebolo možné ani poukázaním na rozpor s dobrými mravmi, keďže tento záver prvostupňového súdu nebol podstatným dôvodom pre závery ktoré v rozhodnutí prijal. Čo sa týka ďalších námietok uvedených v odvolaní, s týmito sa odvolací súd nezaoberal, keďže už prvostupňový súd sa vo svojom odôvodnení podrobne zaoberal na všetky pre vec dôležitými argumentami odporkyne. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na riadne zistenie skutkového stavu, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec aj po právnej stránke, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. Odvolací súd nevyhovel návrhu navrhovateľa na pripustenie dovolania, ktoré žiadal s poukazom na ustanovenie § 238 ods. 3 O.s.p. Rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu je také rozhodnutie, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, t.j. má všeobecný dopad na prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrov vyšších súdov nebola riešená, alebo výklad ktorej v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, alebo ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, než je riešené v konštantnej vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenia tejto právnej otázky. Vychádzajúc z takto vymedzenej povahy rozhodnutia po právnej stránke zásadného významu má odvolací súd za to, že v danej právnej veci nie sú splnené podmienky na pripustenie dovolania v zmysle ust. § 238 ods. 3 O.s.p., keď otázka či zmluva o dôchodku uzatvorená podľa § 842 Obč. zák. zakladajúca právo na plnenie na doživotne, je zmluvou na dobu určitú bola riešená a ustálená vo viacerých rozhodnutiach odvolacích súdov (Krajský súd Bratislava sp. zn. 11 Co 54/2011, 5 Co 169/2011, 4 Co 291/2011) Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 5 Cdo 206/2011, 5 Cdo 165/2011) a rozhodnutie odvolacieho súdu v tomto smere neobsahuje odlišné riešene týchto otázok. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p., keď navrhovateľka cestou svojho právneho zástupcu podala návrh na priznanie náhrady trov konania a priznal v odvolacom konaní úspešnej navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania vo výške 46,74 €, ktoré zaviazal odporkyňu s poukazom na ustanovenie § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť právnemu zástupcovi navrhovateľa do troch dní. Trovy odvolacieho konania predstavujú teda odmenu advokáta za 1 úkon právnej služby a to písomné vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 14.1.2011, keď odmena advokáta za 1 úkon právnej služby predstavuje s poukazom na § 10 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb sumu 31,54 € a aj s poukazom na ustanovenie § 15 písm. a) citovanej vyhlášky predstavuje sumu 38,95 € (31,54 € + 1 x 7,41 € režijný paušál), pričom táto odmena advokáta bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty v zmysle § 18 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o sumu 7,79 € (38,95 € x 20 % = 7,79 €). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.