Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/504/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310209225 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalúpka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1310209225.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Eleny Ďuranovej a JUDr. Juraja Považana v právnej veci navrhovateľky: R.. G. L., Z. O. Z., B. XX/ A, zastúpená JUDr. Andrejom Garom, advokátom so sídlom v Bratislave, Šancová 108 proti odporcom: 1. R.. Y. L., Z. O. Z., N. XX, 2. Y. L., Z. O. Z., B. XX/A, obaja zastúpení JUDr. Adelou Valockou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Na vŕšku 2, P.O.BOX 255, o vydanie investícií, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 5.mája 2011 č.k. 17C 93/2010-120, na odvolanie navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 31. augusta 2011 č.k. 17C 93/2010-133, na odvolanie navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 31. augusta 2011 č.k. 17C 93/2010-135, na odvolanie navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 19. októbra 2011 č.k. 17C 93/2010-153 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 17C 93/2010-133 p o t v r d z u j e . Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 17C 93/2010-135 p o t v r d z u j e . Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 17C 93/2010- 153 p o t v r d z u j e . Odporcom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky a uložil jej povinnosť zaplatiť odporcom náhradu trov konania vo výške 242,22 eur. Návrhom na začatie konania doručeným súdu 26.7.2010 sa navrhovateľka domáhala, aby súd zaviazal odporcov v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne vydať jej pomernú časti investícií vo výške 200.000 euro, ktoré spolu s odporcom v 2. rade investovala do nehnuteľností zapísaných na Katastrálnom úrade v Bratislave, Správa katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu, k. ú. Rača, na LV č. 4156 ako rodinný dom so súpisným číslom 8207, postavený na parc. č. 2612/53 a parc. č. 2612/68, a pozemok s parc. č. 2612/21 s výmerou 599 m2, druh pozemku: záhrady a zaviazať ich náhradou trov konania. Na vytýčenom pojednávaní dňa 12.04.2011 odporcovia namietli premlčanie nároku a žiadali žalobu zamietnuť z toho dôvodu, že navrhovateľka na pojednávaní v právnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 28C 93/2010 o určenie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti na otázku súdu, kedy jej bolo oznámené, že nie je spoluvlastníčka predmetnej nehnuteľnosti uviedla, že to bolo niekedy v roku 2005, z toho dôvodu uplatnený nárok považujú za premlčaný. Súd prvého stupňa sa prednostne, pred posúdením merita prejednávanej veci, zaoberal dôvodnosťou vznesenej námietky premlčania. Pre premlčanie práva na vydanie neoprávneného majetkového prospechu vlastníka (odporcu v 1. rade) spočívajúceho v zhodnotení nehnuteľnosti v dôsledku investícií vložených nevlastníkom na základe prísľubu prevodu vlastníctva, ktorý odpadol, platí 2 - ročná subjektívna premlčacia doba (§ 107 ods. 1 OZ), počítaná od momentu, kedy sa investujúci nevlastník dozvedel o tom, že ho vlastník odvolal alebo vytvoril taký stav, z ktorého je zrejmé, že tento prísľub nebude zrealizovaný. Najneskôr sa právo vydania neoprávneného majetkového prospechu premlčí za 3 roky odo dňa, kedy vlastník predmetný prísľub odvolal alebo vytvoril stav, z ktorého je zrejmé, že prísľub nebude zrealizovaný (§ 107 ods. 2 OZ). Navrhovateľka k námietke premlčania uviedla, že o skutočnosti, že nie je vlastníčkou predmetných nehnuteľností, sa dozvedela z listu odporcu v 1. rade zo dňa 26. 4. 2010, ktorým ju vyzval, aby do 30 dní od jeho doručenia opustila priestory rodinného domu na Potočnej ulici kvôli tomu, že sa rozhodol nehnuteľnosť predať, keď nevie ďalej zabezpečiť krytie nákladov súvisiacich s rodinným domom a bezprostredne po doručení listu si zisťovala stav v katastri nehnuteľností, podľa ktorého je vlastníkom odporca v 1. rade. Zároveň však v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 28C 93/2010 o určenie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, na otázku súdu, kedy jej bolo oznámené, že nie je spoluvlastníčka predmetnej nehnuteľnosti, uviedla, že to bolo niekedy v roku 2005, pričom uviedla aj podporné skutočnosti týkajúce sa špecifikácie predmetného obdobia a to, že v tom čase po narodení dcéry v roku 2005 a po smrti svokry (manželka odporcu zomrela v roku 2005) začali manželské problémy medzi ňou a odporcom v 2. rade. Pred súdom prvého stupňa neobstálo tvrdenie navrhovateľky, že manželovi bezvýhradne dôverovala a preto bola presvedčená, že predmetná nehnuteľnosť patrí do BSM, pretože sa nedá ani predpokladať, že by navrhovateľka ako vysokoškolsky vzdelaná osoba nevedela, že by potom musela podpisovať kúpnu alebo darovaciu zmluvu, keď ako sama uvádza, od začiatku mala vedomosť o tom, že stavebníkom bola už zosnulá svokra Ing. Irena Ratkovská a svokrovci predmetný pozemok kúpili a začali na ňom stavať. Otázky vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti museli byť rovnako aktuálne aj po smrti svokry navrhovateľky v roku 2005, keď sa nehnuteľnosť stala predmetom dedičského konania. Každopádne, ako navrhovateľka uviedla v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 28C 93/2010 o určenie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, na otázku súdu, kedy jej bolo oznámené, že nie je spoluvlastníčka predmetnej nehnuteľnosti, uviedla, že to bolo niekedy v roku 2005, najneskôr odvtedy jej plynula 2 - ročná subjektívna premlčacia doba (§ 107 ods. 1 OZ), kedy sa navrhovateľka ako investujúci nevlastník dozvedela o existencii takého stavu, z ktorého je zrejmé, že prísľub prevodu vlastníckeho práva na ňu a manžela nebude zrealizovaný. Preto navrhovateľke v roku 2007 márne uplynula subjektívna a v roku 2008 aj objektívna lehota na uplatnenie si svojho práva v konaní pred súdom a preto, keď bol návrh na súd podaný dňa 26.7.2010, bolo tak urobené po márnom uplynutí premlčacej doby na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Keďže súd prvého stupňa vyhodnotil námietku premlčania uplatnenú odporcami ako dôvodnú, súd prvého stupňa rozsudkom č.k. 17C 93/2010-120 zo dňa 05.05. 2011 návrh zamietol, nezaoberajúc sa ďalej skúmaním merita veci. O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods.1 OSP, podľa zásady úspechu odporcov v konaní. Trovy konania vznikli odporcom vo výške 242,22 euro a tieto im súd prvého stupňa aj priznal. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovej lehote odvolanie navrhovateľka s odôvodnením, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Navrhovateľka predovšetkým namietala dôvodnosť námietky premlčania, ktorú uplatnili odporcovia a na základe ktorej súd prvého stupňa návrh zamietol a poukázala na judikát č. 106/2003 (rozsudok NS SR sp. zn.: MCdo 2/2001.). Navrhovateľka, vychádzajúc z uvedeného judikátu, má za to, že premlčacia doba na uplatnenie nároku na vydanie finančných prostriedkov, ktoré investovala do predmetnej nehnuteľnosti ešte ani nezačala plynúť, nakoľko v uvedenej nehnuteľnosti stále býva spolu s maloletými deťmi. Navrhovateľka taktiež v odvolaní vyjadrila nesúhlas s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého u navrhovateľky absentovala na začiatku užívania nehnuteľnosti dobrá viera, že jej uvedená nehnuteľnosť patrí a preto v jej prípade nemožno hovoriť o dobromyseľnej držbe. Navrhovateľka bola 12-13 rokov presvedčená o tom, že jej predmetné nehnuteľnosti v rámci bezpodielového spoluvlastníctva patria, teda ich držala v dobrej viere. Podľa názoru navrhovateľky je zo strany súdu prvého stupňa nedostačujúce vymedzenie začiatku plynutia premlčacej doby, nakoľko tento nie je presne vymedzený konkrétnym začiatkom - dňom, ale len rokom. Týmto rokom mal byť rok 2005 a následne mala navrhovateľke subjektívna premlčacia doba uplynúť v roku 2007 a objektívna v roku 2008. Podľa jej tvrdenia mohla premlčacia doba na uplatnenie práva začať plynúť až od 26.04. 2010, keď jej bol odporcom v 1. rade doručený list na základe ktorého zistila, že odporca v prvom rade je výlučným vlastníkom danej nehnuteľnosti. K odvolaniu navrhovateľky sa vyjadrili odporcovia podaním zo dňa 19.09.2011, v ktorom uviedli, že s tvrdeniami navrhovateľky uvedenými v odvolaní sa nestotožňujú a napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa považujú za vecne správne. V ďalšom texte podaného vyjadrenia sa nevyjadrili k nosnému dôvodu zamietnutia návrhu navrhovateľky tzn. premlčaniu v návrhu uplatneného nároku, ale vyjadrovali sa k skutočnostiam, ktoré by mali relevanciu v prípade ak by súd nepovažoval vznesenú námietku premlčania za dôvodnú. Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2, O.s.p., dospel pritom k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nie je možné vyhovieť. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, obmedzil sa odvolací súd v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. . Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza, že v spise sa nenachádza jediná skutočne revelantná skutočnosť, ktorá by odôvodňovala iné rozhodnutie súdu v danej veci. Tvrdenia navrhovateľky, že o skutočnosti, že predmetná nehnuteľnosť nie je v jej vlastníctve sa dozvedela až z listu odporcu v prvom rade zo dňa 26.04.2010 považuje odvolací súd za účelové, nakoľko navrhovateľka skutočne musela vedieť, že nebol vykonaný jediný právny úkon (darovacia, kúpna alebo iná scudzovacia zmluva), ktorý by svedčil jej vlastníctvu v rámci BSM k predmetnej nehnuteľnosti. Počas užívania nehnuteľnosti od roku 1999 muselo byť navrhovateľke známe, že nie je jej vlastníčkou. Odvolací súd považuje za vylúčené, aby sa ani v roku 2005, keď došlo k úmrtiu manželky, odporcu v prvom rade, ktorá bola vlastníčkou uvedenej nehnuteľnosti a následnému dedičskému konaniu nedozvedela, že nie je spoluvlastníčkou danej nehnuteľnosti ona s jej manželom (odporcom v druhom rade), ale odporca v prvom rade. Všetky tvrdenia uvedené v návrhu a ostatných podaniach, ktorými sa snaží navrhovateľka preukázať opak, považuje odvolací súd za účelové. Tvrdenie navrhovateľky, že plynutie premlčacej doby musí byť vymedzené presne začiatkom jej plynutia t.j. konkrétnym dňom, kedy začala premlčacia doba plynúť v tomto prípade neobstojí, nakoľko súd prvého stupňa v tomto prípade neposudzoval, či bol návrh, ktorým bol uplatnený nárok podaný o deň, o týždeň alebo o mesiac po uplynutí premlčacej doby. V takom prípade by presné určenie začiatku plynutia malo význam, avšak v tomto prípade je právo na uplatnenie nároku premlčané roky (aj keď berieme do úvahy rok 2005, kedy zomrela dovtedajšia vlastníčka predmetnej nehnuteľnosti a v následnom dedičskom konaní sa navrhovateľka musela dozvedieť, že nie je vlastníčkou nehnuteľnosti), keďže návrh bol podaný až 26.07.2010, čo je zjavne po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že judikát 106/2003/ rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorý sa v odvolaní odvoláva navrhovateľka nie je aplikovateľný na toto konanie, nakoľko v prípade, ktorý bol daným rozhodnutím rozhodnutý, išlo o inú právnu situáciu. V judikáte v prejednávanom prípade išlo o situáciu, keď bola medzi účastníkmi konania uzavretá kúpna zmluva, ktorou bolo prevedené vlastnícke právo k určitej nehnuteľnosti. Žalobkyňa v posudzovanom konaní teda užívala danú nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy prinajmenšom ako dobromyseľná držiteľka, následne však bola súdnym rozhodnutím vyslovená neplatnosť danej kúpnej zmluvy. Takže v tomto prípade išlo o inú právnu situáciu, kde je nepochybná dobromyseľná držba, dátum od kedy začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu nákladov oprávneného držiteľa voči vlastníkovi veci, ktorému bol vydaný predmet držby na základe vyslovenej neplatnosti kúpnej zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade ide o inú právnu situáciu, ktorá nemá súvis s prejednávaným prípadom. Za podaný návrh na začatie konania a za odvolanie voči rozsudku súd prvého stupňa uzneseniami č.k. 17C 93/2010-133 a č.k. 17C 93/2010-135 uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť súdne poplatky za každý z týchto úkonov vo výške 12 000 euro. Voči týmto uzneseniam sa odvolala navrhovateľka odvolaniami doručenými súdu 16.09. 2011 . Odvolania nenapádali správnosť napadnutých uznesení (z obsahu vyplýva, že ide o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov), ich obsahom sú len skutočnosti, ktoré uvádzajú, že navrhovateľka nie je schopná zaplatiť súdne poplatky za návrh a odvolanie voči rozsudku, nakoľko jej to nedovoľujú jej finančné pomery a žiadala uvedené uznesenia zrušiť. Navrhovateľka zároveň podala samostatnú žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorá bola súdu prvého stupňa doručená taktiež 16.09.2011. O tejto žiadosti rozhodol súd prvého stupňa uznesením č.k. 17C 93/2010-153, ktorým súd prvého stupňa návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov zamietol z dôvodu, že v danom prípade nie je splnená druhá podmienka potrebná na oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorá je obsiahnutá v § 138 O.s.p. a podľa ktorej musí byť okrem splnenia podmienky odôvodnených pomerov účastníka zjavné, že nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. V tomto prípade súd prvého stupňa rozhodoval o oslobodení od súdnych poplatkov v čase po vyhlásení rozsudku, ktorým bol návrh zamietnutý a z toho dôvodu je potrebné jej návrh vo veci samej posudzovať ako zatiaľ bezúspešné bránenie práva. Z toho dôvodu, keďže nie je naplnená zákonom stanovená podmienka na oslobodenie od súdnych poplatkov, súd prvého stupňa žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov zamietol. Voči uzneseniu č.k. 17C 93/2010-153, ktorým bol zamietnutý návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov podala navrhovateľka v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedla, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľka v odvolaní uviedla, že má za to, že spĺňa všetky zákonom predpísané podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov a z toho dôvodu žiadala napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že podanému návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov sa vyhovuje. Odvolací súd prejednal veci v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaniach proti jednotlivým uzneseniam č.k. 17C 93/2010-133, č.k. 17C 93/2010-135, č.k. 17C 93/2010-153 podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2, O.s.p., dospel pritom k záveru, že odvolaniam navrhovateľky nie je možné vyhovieť. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodneniami napadnutých uznesení súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom od 15.októbra 2008 (§ 372p ods.1 O.s.p. zavedeného zákonom č.384/2008 Z.z.). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. avšak v odvolacom konaní úspešní odporcovia si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.