Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2CoPr/3/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1311211127 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1311211127.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Ayše Pružinec Erenová, v právnej veci navrhovateľa: C.. U. M., trvale bytom: X. XXX/XX, Z., Š. D. F. E., zastúpený advokátom Mgr. Jánom Lichnerom, Advokátska kancelária so sídlom Kniežaťa Pribinu 24, Trenčín, proti odporcovi: U. D. F. E., so sídlom M. X, V., o určenie trvania služobného pomeru vojaka z povolania, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 28.03.2012, č. k. 44Cpr 1/2011-79, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zo dňa 28.03.2012, č. k. 44Cpr 1/2011-79 zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia, že služobný pomer vojaka z povolania medzi navrhovateľom a odporcom trvá a zároveň odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil po právnej stránke ust. § 25 ods. 1, ust. § 26 ods. 2 písm. e), ust. § 26 ods. 6, ust. § 27 ods. 1 zák. č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov, ust. § 28 ods. 1 zák. č. 346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ust. § 80 písm. c) O.s.p., ust. § 1 ods. 3 zák. č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ust. § 21 Občianskeho zákonníka a ust. § 21 ods. 2 O.s.p. a po vecnej stránke tým, že súd prvého stupňa nezistil právny dôvod, ktorý by navrhovateľa oprávňoval domáhať sa určenia, že jeho služobný pomer trvá. Určovacia žaloba má preventívnu povahu a nie je v prípade navrhovateľa objektívne spôsobilá poskytnúť ochranu jeho právam, keď k prepusteniu navrhovateľa zo služobného pomeru došlo pred cca 15 rokmi a nemožno povedať, že jeho právne postavenie je neisté a pokiaľ navrhovateľ sporuje samotnú existenciu vydaného rozkazu vo veciach personálnych v čase jeho prepustenia zo služobného pomeru, otázku existencie (pravosti) personálneho rozkazu U. D. F. nie je oprávnený riešiť súd, ale príslušné orgány činné v trestnom konaní. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že navrhovateľ za odporcu označil účastníka - U. D. F. E., ktoré v tomto spore nie je vecne pasívne legitimovaným subjektom, nakoľko podľa ust. § 1 ods. 3 zák. č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, právne vzťahy profesionálneho vojaka pri vykonávaní štátnej služby sú vzťahy profesionálneho vojaka k Slovenskej republike a námietka odporcu, že nie je v spore pasívne legitimovaný, je dôvodná. O trovách prvostupňového konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si trovy neuplatnil. Proti tomuto rozsudku podal včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ, a to v celom rozsahu, ktorý nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvého stupňa, keď podľa jeho názoru v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. a navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V podanom odvolaní uviedol, že právny záver súdu prvého stupňa o nedostatku pasívnej legitimácie na strane odporcu považuje za nesprávny a to vzhľadom na skutočnosť, že právny vzťah profesionálneho vojaka je typickým právnym pomerom štátnozamestnaneckým - verejnoprávnym. Jeho základným atribútom je vznik formou mocenského aktu štátneho funkcionára, ktorý sa po dobu celého svojho priebehu výrazne odlišuje od pracovného pomeru, ktorý je naopak typicky pomerom súkromnoprávnym, v ktorom majú jeho účastníci rovné postavenie. Uviedol, že napriek tomu, že právne vzťahy profesionálneho vojaka pri vykonávaní štátnej služby sú vzťahy profesionálneho vojaka k Slovenskej republike, táto nemôže byť v tomto prípade vecne pasívne legitimovaná, keďže sa nejedná o občianskoprávny vzťah. Navrhovateľ má za to, že správne označil za odporcu U. D. F. a odkaz súdu prvého stupňa na § 21 Občianskeho zákonníka považuje za zjavne nesprávny a jedná sa zo strany súdu prvého stupňa o nesprávne právne posúdenie veci. K záveru súdu prvého stupňa, že otázku existencie, resp. neexistencie personálneho rozkazu U. D. F. nie je oprávnený riešiť súd, ale príslušné orgány činné v trestnom konaní, navrhovateľ uviedol, že zák. č. 76/1959 Zb. platný v čase, keď podľa odporcu mal byť navrhovateľ prepustený zo služobného pomeru, nedával žiadne právne prostriedky na ochranu práv navrhovateľa, a preto bol a je nútený domáhať sa ochrany svojich práv súdnou cestou. Poukázal na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Nakoľko v posudzovanom prípade právny poriadok v čase, keď mal byť navrhovateľ prepustený zo služobného pomeru, neurčoval iný orgán, ktorý by navrhovateľovi poskytol ochranu jeho práv a bolo tak povinnosťou súdu poskytnúť navrhovateľovi právnu ochranu. Ak sa súd prvého stupňa odmietol vecou bližšie zaoberať a neúplne zistil skutkový stav veci, keď nevykonal všetky navrhnuté dôkazy s odvolaním sa na skutočnosť, že nie je oprávnený skúmať pravosť predmetného personálneho rozkazu ministra obrany SR, odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom a došlo tak z jeho strany k neprípustnému, článku 46 ods. 1 Ústavy SR odporujúcemu, odmietnutiu spravodlivosti. Vo vzťahu k poslednému dôvodu, pre ktorý súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a to, že navrhovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem na podanom návrhu, navrhovateľ konštatuje, že súd prvého stupňa nevyhodnotil tú skutočnosť, že až dňa 17.03.2009 bol navrhovateľovi umožnený prístup do archívu U. D. F. E., kde mu bol z evidenčného denníka Personálnych rozkazov U. D. F. E. za rok 1995 predložený “originál“ personálneho rozkazu U. D. F. E. datovaný k 19.12.1995, kde z bežného pohľadu na predložený personálny rozkaz bolo zrejmé, že tento musel byť vyhotovený nedávno, nakoľko papier, písmo i podpis ministra obrany nejavili prakticky žiadnu vizuálnu starosť. Ako zároveň navrhovateľ uviedol, dovtedy nemal na základe akých skutočností pochybovať o existencii predmetného rozkazu v čase uvedenom ako dátum jeho vyhotovenia. Rovnako súd prvého stupňa podľa navrhovateľa pri posudzovaní existencie naliehavého právneho záujmu žiadnym spôsobom nevyhodnotil skutočnosť uvádzanú vo výpovedi svedka L.. L. U.Í., ktorý uviedol, že bol svedkom toho, ako sa mal v prítomnosti navrhovateľa vyjadriť pracovník právneho oddelenia U. D. F. L.. L. V., že je čudné, že bol vyhodený ako profesionálny vojak v roku 1996, lebo ten rozkaz nebol ani vyhotovený. Tento svedok zároveň uviedol, že pri nahliadaní do archívu bol tiež prítomný U.. P., ktorý povedal, že predmetný rozkaz hľadal vyše mesiaca a vyzeral tak ako keby bol vyhotovený pred návštevou navrhovateľa. Na základe uvedeného považuje navrhovateľ svoje právne postavenie za neisté a pokiaľ súd prvého stupňa nepovažoval právne postavenie navrhovateľa za neisté, jedná sa o jeho nesprávne právne posúdenie veci. V závere podaného odvolania navrhovateľ konštatuje, že dlhší časový odstup od udalosti, na ktorú sa viaže určovacia žaloba, sám o sebe ešte neznamená automaticky, že na jej podaní nie je naliehavý právny záujem, najmä ak sa zistia s odstupom času závažné skutočnosti, ktoré vytvoria stav objektívnej právnej neistoty. K odvolaniu navrhovateľa sa písomne podaním zo dňa 25.06.2012 vyjadril odporca, ktorý uviedol, že profesionálny vojak môže byť v služobnom pomere len k štátu - ozbrojeným silám Slovenskej republiky, nikdy však nie k U. D. F. E., a to ani vtedy, ak by bol profesionálny vojak vyčlenený na plnenie úloh U. D. F.. Od vzniku služobného pomeru až do jeho skončenia bol navrhovateľ stále len v služobnom pomere k F. E. - D. F. F. E.. Odporca sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, keď navrhovateľ po viac ako pätnástich rokoch od prepustenia zo služobného pomeru nepreukázal naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby. Zároveň uviedol, že odporca trvá na vznesenej námietke premlčania. K tvrdeniam navrhovateľa o výpovediach L.. V. R. U.. P. podotkol, že nezodpovedajú skutočnosti. Súd prvého stupňa podľa odporcu správne zistil skutkový stav a vykonal všetky dôkazy potrebné na jeho rozhodnutie vo veci samej. Podľa názoru odporcu nemožno za nesprávne právne posúdenie veci považovať postup súdu, keď vzhľadom na nedostatok pasívnej legitimácie odporcu a nepreukázanie naliehavého právneho záujmu nenariadil vykonanie ďalšieho dokazovania navrhovaného navrhovateľom. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno vyhovieť. Podľa § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Podľa § 90 O. s. p. účastníkmi konania sú navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný) alebo tí, ktorých zákon za účastníkov označuje. Odvolací súd považuje za dôležité uviesť, že súd v rámci skúmania procesných podmienok skúma len otázku spôsobilosti označených subjektov byť účastníkom konania, tzv. procesnú subjektivitu a otázku procesnej spôsobilosti v konaní. Záväzné stanovenie toho, či sú účastníci konania legitimovaní aj hmotnoprávne je až otázkou meritórneho rozhodovania o návrhu. Posúdenie hmotnoprávnej vecnej legitimácie účastníkov nijako nesúvisí s procesným statusom účastníka - účastníkom bude vždy subjekt označený navrhovateľom, bez ohľadu na to, či je aj hmotnoprávne vecne legitimovaný a to so všetkými procesnými právami a povinnosťami z toho vyplývajúcimi. Procesnú zodpovednosť za označenie účastníkov návrhu vždy nesie navrhovateľ v tom zmysle, že zodpovedá za nesprávne označenie vecne nelegitimovaných účastníkov. Z obsahu návrhu na začatie konania vyplýva, že sa ním navrhovateľ domáha v zmysle ust. § 80 písm. c) O.s.p. určenia trvania jeho služobného pomeru, a to k odporcovi U. D. F. E., na ktorom návrhu navrhovateľ voči odporcovi označenému ako U. D. F. E. počas celého konania pred súdom prvého stupňa aj trval. Nakoľko vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého je účastník subjektom práva, či povinnosti, ktorá je predmetom konania a jej nedostatok je dôvodom na zamietnutie návrhu, bolo vecou navrhovateľa, aby tejto požiadavke vyplývajúcej z hmotného práva vyhovel a riadne označil odporcu, prípadne podal návrh podľa § 92 O.s.p. O takomto návrhu je súd povinný rozhodnúť za podmienok uvedených v tomto ustanovení, avšak v priebehu celého prvostupňového konania navrhovateľ návrh podľa § 92 O.s.p. nepodal. Nebolo povinnosťou súdu poučiť navrhovateľa o tom, voči komu by mal podľa hmotného práva návrh na začatie konania podať. Takéto poučenie by nepochybne presahovalo poučovaciu povinnosť súdu podľa § 5 O.s.p. a bolo by v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania zakotvenej tak v ustanovení § 18 O.s.p., ako aj v článku 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a článku 47 Ústavy SR. Podľa § 5 O.s.p. súdy poskytujú účastníkom poučenie o ich procesných právach a povinnostiach. V danom prípade by ale išlo o poučenie iné, o poučenie o tzv. vecnej legitimácii, t.j. o tom kto by mal byť podľa hmotného práva účastníkom konania. V danej veci navrhovateľ označil ako odporcu Ministerstvo obrany Slovenskej republiky. Odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa správne postupoval, keď prejednal vec s odporcom, ktorý bol jasne a zrozumiteľne označený a mal spôsobilosť byť účastníkom konania podľa § 19 O.s.p. a rozhodol o uplatnenom nároku navrhovateľa voči tomuto odporcovi tak, že vo veci určenia trvania služobného pomeru, ktorého sa navrhovateľ domáhal, nebol označený odporca pasívne vecne legitimovaný. Odvolací súd vo vzťahu k odporcovi konštatuje, že vzťah profesionálneho vojaka pri vykonávaní štátnej služby predstavuje vzťah verejnoprávny, ktorý je vzťahom profesionálneho vojaka k Slovenskej republike. Pri výkone štátnej služby navrhovateľa ako profesionálneho vojaka upraveného osobitným zákonom ide o právny vzťah profesionálneho vojaka k Slovenskej republike, v rámci ktorého vykonáva štátnu službu v Ozbrojených silách SR, a preto vzhľadom na vyššie uvedené, je Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom obrany SR nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide, a nie samotné Ministerstvo obrany Slovenskej republiky. Navrhovateľom označený odporca v návrhu Ministerstvo obrany Slovenskej republiky je síce subjektom s právnou subjektivitou, v predmetnom konaní však nie je vecne pasívne legitimovaný. Právny vzťah o určenie trvania služobného pomeru, je v tomto prípade pokiaľ ide o účastníkov, vymedzený osobou - profesionálnym vojakom a hmotnoprávne pasívne legitimovanou Slovenskou republikou, zastúpenou Ministerstvom obrany Slovenskej republiky. K námietke navrhovateľa o nesprávnosti aplikácie ustanovenia § 21 Občianskeho zákonníka na právnu vec navrhovateľa a odporcu odvolací súd uvádza, že aj keď ustanovenia Občianskeho zákonníka sa nevzťahujú na verejnoprávny vzťah profesionálneho vojaka pri výkone štátnej služby, stále sa jedná o vzťah navrhovateľa ako profesionálneho vojaka k Slovenskej republike, keď služobný pomer vzniká mocenským aktom jeho služobného funkcionára a svojou povahou ide o tak o právny pomer štátnozamestnanecký - verejnoprávny. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd považuje zaoberať sa otázkou naliehavého právneho záujmu vzhľadom na nedostatok vecnej hmotnoprávnej legitimácie za nadbytočné, neprivodilo by to totiž zmenu rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi odvolací súd nepriznal trovy odvolacieho konania s poukazom na § 151 O.s.p., pretože mu v konaní nevznikli a ani žiadne si neuplatnil. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.