Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/143/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1405204471 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1405204471.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, členov senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci navrhovateliek: 1/ H. Š., bytom D., D. XX, 2/ O. J., D. D., K. X, obe zastúpené JUDr. Evou Hlaváčovou, advokátkou AK so sídlom v Nitre, Farská 12, proti odporcovi: H. K. I. D., N. R. X, D., o určenie vlastníctva, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 1. decembra 2010 č.k. 11C 115/2005-172, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že nehnuteľnosti parc.č. XXXX zast. plochy a nádvoria o výmere 384m2 spolu s domom súp.č. XXX a parc.č. XXXX záhrada o výmere 1409m2 nachádzajúce sa v kat.úz. A., zapísané na LV č. X J. Ú. C. D., I. J. N. H. K. I. D. patria do pozostalosti po neb. W. K., rod. D., nar. XX.XX.XXXX a zomrelej XX.XX.XXXX v celosti. Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že O. K. bola vlastníčkou nehnuteľností zapísaných v pkn.vl.č. XXX pre kat.úz. A. ako parc.č. XXX - dom s dvorom o výmere 273m2, parc.č. XXX - záhrada o výmere 1493m2. Konštatoval, že v katastri nehnuteľnosti sú podľa identifikácie parciel uvedené nehnuteľnosti identifikované ako parc.č. XXXX zast. plocha 384m2 a parc.č. XXXX záhrada o výmere 1409m2, zapísané na LV č. X, na uvedený majetok bola uvalená národná správa a za správcu bola určená W. K., manželka jej syna, matka a právna predchodkyňa navrhovateliek. Mal preukázané, že rozhodnutím ObNV D. z 25.03.1947 prišlo ku konfiškácii predmetného majetku na čsl. štát - ObNV D. - I. K., ktorá skutočnosť bola uvedená do pozemkovej knihy poznámkou z r. 1958. Vychádzal zo zistenia, že matka navrhovateliek užívala uvedený majetok od vydaja, požiadala v r. 1948 písomne prihláškou o prídel a KNV potvrdil, že dom bol podľa vl.nar. č. 163/47 Zb. pridelený do vlastníctva W. K., ako i že prídelovú cenu vo výške 4.000,- Kčs zaplatila, o čom predložili navrhovateľky aj poštový poukaz z 12.07.1951. Vychádzal tiež z vyjadrení navrhovateliek a z výpovedí svedkýň, že predmetné nehnuteľnosti ich právna predchodkyňa užívala ako vlastné, nebola v ich užívaní nikým rušená, ani spochybňovaná. Mal za to, že odporca ani jeho právny predchodca si ako vlastník zapísaný v pozemkovej knihe neuplatňoval z tohto titulu žiadne nároky. Poukázal na to, že odporca, ktorý nárok navrhovateliek spochybňoval tým, že nepredložili prídelovú listinu o prídele pozemkov na právnu predchodkyňu, prípadne jej manžela a že ich právna predchodkyňa nebola ako držiteľka pozemkov dobromyseľná, nenavrhol vykonať žiadne dôkazy. Pri skúmaní naliehavého právneho záujmu na uvedenom určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. dospel k záveru, že naliehavý právny záujem navrhovateliek na uvedenom určení spočíva v tom, že daný majetok podľa ich názoru patrí do vlastníctva ich matky W. K. ku dňu jej smrti, pričom v katastri nehnuteľností je ako vlastník pozemkov zapísaný odporca. Ako predbežnú otázku riešil, či matka navrhovateliek ako ich právny predchodca počas svojho života vydržala dotknuté nehnuteľnosti a stala sa zo zákona ich vlastníčkou, dospel k záveru, že náležitosti vydržania právnou predchodkyňou navrhovateliek boli naplnené. Mal za to, že nehnuteľnosti uvedené v návrhu sú spôsobilým predmetom vydržania a právna predchodkyňa splnila podmienku, že dotknuté pozemky aj dom mala v oprávnenej držbe, t.j. pozemky fakticky ovládala, a to minimálne do obdobia kedy bola určená za národného správcu, od 08.05.1951 ich užívala ako vlastné a nakladala s nimi ako so svojimi a v dobrej viere, že jej patria nepretržite po dobu 10 rokov. Aj keď prídelovú listinu na dom a pozemky navrhovateľky v konaní nepredložili a nepodarilo sa im ich dohľadať ani prostredníctvom archívu, mal za to, že skutočnosti, že táto listina bola vydaná nasvedčuje potvrdenie KNV, ktorý dôkaz odporca nespochybňoval ani nenamietal. Argumenty odporcu týkajúce sa poštového poukazu ako dokladu o úhrade sumy 4.000,- Kčs a sumy 4.320,- Kčs predložený navrhovateľkami, že výplata na sumu 4.000,- Kčs bola realizovaná manželom W. K. a nie ňou, a doklad na sumu 4.320,- Kčs sa týka hnuteľnostného účtu, nepovažoval za právne významné a mal za to, že číslo poukazu korešponduje s potvrdením KNV a že doklad o úhrade sumy na hnuteľnostný účet nevylučuje, že suma mohla byť poukázaná za pozemky. Mal tiež za to, že hoci odporca tvrdí, že je vlastníkom nehnuteľností, ktoré nadobudol podľa zák.č. 138/1991 Zb., nepreukázal, že vôbec a ako realizoval svoje vlastnícke právo, rovnako aj jeho právny predchodca nepreukázal, či právnej predchodkyni ako vlastník adresoval prípadné oznámenie o oprávnenosti svojho vlastníctva, čo by u nej mohlo vyvolať pochybnosti o oprávnenosti jej držby. Vyslovil názor, že právna predchodkyňa navrhovateliek užívala nerušene dotknuté nehnuteľnosti nielen počas plynutia 10 ročnej doby, ale aj v nasledujúcom období, ktoré trvalo 40 rokov. Poukázal na to, že odporca resp. jeho právny predchodca si svoje vlastnícke právo k pozemkom ani domu neuplatňoval žiadnym spôsobom. Dospel tak k záveru, že právna predchodkyňa sporné nehnuteľnosti nadobudla vydržaním podľa zák. č. 141/1950 Zb. uplynutím 10 ročnej vydržacej doby, t.j. 08.05.1961. K námietke odporcu, že nebolo preukázané vlastníctvo ani oprávnená držba právnou predchodkyňou navrhovateliek k pozemkom, poukázal na ust. § 4 a § 5 vyhlášky č. 79/1949 ZB., ktorá definuje pojem malej majetkovej podstaty pre účely konfiškáčného dekrétu a rozhodovania o prídele prídelovej podstaty, z čoho vyvodil, že právnej predchodkyni navrhovateliek bol pridelený ak pozemok, t.j. stavebná parcela, na ktorej bol dom vystavaný a so záhradou hraničiacou so stavebnou parcelou. Poukázal tiež na to, že k prihláške o prídel v časti 7 iné okolnosti právna predchodkyňa navrhovateliek uviedla, že má ako uchádzač požadované pozemky doteraz v árende a že prídel sa nemá stať spoločným vlastníctvom oboch manželov. O náhrade trov konania si vyhradil rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie odporca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh navrhovateliek zamietnuť dôvodiac tým, že v konaní neboli splnené kumulatívne podmienky vydržania vyžadované Občianskym zákonníkom. Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa dostatočne nevysporiadal s dôkazmi, keď navrhovateľky predložili rukou vyplnenú prihlášku o prídel zo dňa 21.07.1948 ale potvrdenie Krajského národného výboru v D. zo dňa 08.05.1951 sa vyslovene vzťahuje na dom ma A. na J. B..Č.. XXX, avšak nerieši pozemky Konštatoval, že v tomto potvrdení sa uvádza, že W. K. doposiaľ zaplatila podľa potvrdenky v prospech štátu FNO č. 91 sumu 4.000,- Kčs a druhá zloženka na sumu 4.320,- Kčs predložená navrhovateľkami sa viaže na účet hnuteľnostný a nie za prídel záhrady, nakoľko dátum na zloženke je z 20.02.1948 a nedá sa predpokladať, že by právna predchodkyňa navrhovateliek vyplatila za prídel skôr ako o prídel požiadala. Za spornú považoval aj skutočnosť, že k zápisu konfiškovaného uznesenia do pzk.Vl.č. XXX došlo 28.11.1958, pričom podľa navrhovateliek už v roku 1951 boli sporné nehnuteľnosti pridelené ich matke, ako aj prehlásenie O. K. zo dňa 03.05.1958, ktorá v ňom uvádza, že všetky nehnuteľnosti, ktoré jej patrili majú prejsť na jej syna K. K. a toto považuje za predbežné dedičstvo. Spochybňoval tak dobromyseľnosť držby, keďže len dobrá viera, že im vec patrí , nezakladá vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Mal za to, že oprávnená držba nemôže spočívať v takom omyle držiteľa, ktorému sa tento mohol pri bežnej opatrnosti vyhnúť a že dobromyseľnosť držby treba chápať komplexnejšie sako len pocit užívateľa, že mu vec patrí. Navrhovateľky 1/ a 2/ žiadali napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že keďže snaha ich otca o navrátenie daného majetku bola neúspešná vstúpila do tohto konania ich matka W. K., rod. D. a začala predmetný majetok vybavovať a na základe jej žiadosti adresovanej KNV v D.W.O.T. jej bol skonfiškovaný majetok jej svokry bol pridelený do jej vlastníctva, a to na základe vládneho nariadenia č. 163/1947, majetok jej bol pridelený a zaplatila zaň aj prídelovú cenu. Poukázali na to, že existencia vlastníctva tohto majetku v prospech ich rodiny nebola spochybnená, o čom svedčí aj dlhodobý užívací stav, v ktorom neboli nikdy a nikým rušení, ako aj na to, že konfiškačné uznesenie je z roku 1947 a bolo zapísané až o 11 rokov neskôr na návrh Národného výboru v D., ktorý ani o ďalších zmenách nemusel mať vedomosti. Ich matka si uplatnila z. reštitučné práva na majetok vzhľadom na to, že v tom čase platili pre občanov nemeckej národnosti obmedzenia. K námietke odporcu ohľadom pozemku uviedli, že predmetom prídelu boli j pozemky a dom ako nehnuteľnosť je pevne spojený so zemou, na ktorej je postavený. Tiež poukázali na to, že od roku 1950 nebola daná povinnosť intabulácie, do pozemkovej knihy sa zapísali iba listiny, o ktoré požiadal spravidla nadobúdateľ a prídelca mal právo vstúpiť do užívania nehnuteľnosti sa stával ich vlastníkom. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O..p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. ide o posúdenie, čí podaný návrh je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany navrhovateľovho práva. Je spravidla prípustný pri spornosti práv (právnych vzťahov) k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci návrhu môže privodiť zosúladenie evidovaného a právneho stavu. Povinnosť preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva je naliehavý právny záujem, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha, t.j. navrhovateľa a v prípade vzájomného návrhu odporcu. V danom prípade bol daný naliehavý právny záujem na určení vlastníctva v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., pretože takéto rozhodnutie súdu môže byť podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu vlastníckych práv v katastri nehnuteľností už aj vzhľadom k tomu, že tento k predmetným nehnuteľnostiam svedčí odporcovi. Súd v zmysle posudzovania ochrany vlastníckeho práva k prideleným nehnuteľnostiam je v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. viazaný rozhodnutím príslušného správneho orgánu o tom, že pre určitú osobu je právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva rozhodnutie o prídele nehnuteľností, že prídelca získal vlastníctvo k nehnuteľnostiam v prídele označeným. Po roku 1945 Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy vydávalo podľa nariadenia vlády č. 104/1945 Zb. a nariadenia vlády č. 104/1946 Zb. výmery o vlastníctve pôdy. Bývalé okresné národné výbory vydávali podľa zákona č. 142/1947 Zb. a zákona č. 46/1948 Zb. prídelové listiny, ktoré mali rovnaké právne účinky. Tieto výmery a prídelové listiny (verejné listiny) boli, a aj v súčasnosti sú dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a vkladuschopnými listinami, spôsobilými pre zápis nadobudnutého vlastníctva do katastra nehnuteľností. Aby boli vkladuschopné, museli byť a musia byť tieto listiny právne perfektné. Zo znenia § 23 ods. 2 nariadenia vlády č. 104/1945 Zb. vyplývalo, že rozhodovanie o odňatí prideleného majetku patrilo Povereníctvu pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu. Zákonom č. 98/1950 Zb. bol zrušený národný pozemkový fond pri Ministerstve pôdohospodárstva a fondov pozemkových reforiem. Na základe splnomocnenia týmto zákonom (§ 1 ods. 4) ministerstvo pôdohospodárstva a výživy vydalo vyhl.č. 507/1950 Ú.v., z ust. § 2 ods. 3 ktorej vyplývalo, že na krajské národné výbory prešlo vybavovanie opatrení potrebných na riadne hospodárenie, kontrola tohto hospodárenia, vyúčtovanie národných správ, dispozícia a evidencia presunu inventáru, a to aj podľa § 23 ods. 2 nar. vlády č. 104/1945 Zb. a v zmysle § 3 ods. 3 vyhl.č. Na okresné národné výbory prešlo vykonávanie vyúčtovaní s odchádzajúcimi prídelcami a dozor nad hospodárením prídelcov v zmysle § 23 ods.1 nariadenia vlády č. 104/1945 Zb., teda len právo národného výboru vyjadriť sa k rozhodovaciemu procesu o odňatí prideleného majetku. Pokiaľ ide o posúdenie veci, odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že právnej predchodkyni navrhovateliek pôvodnej pozemnoknižnej ako vlastníčka predmetných nehnuteľností bola vedená v pkn. vložke č. XXX pre kat.úz. A. O. K., rod. H., a to k parc.č. XXX dom s dvorom o výmere 273m2 a parc.č. XXX záhrada o výmere 1493m2, ktoré nehnuteľnosti sú identifikované ako parc.č. XXXX zast. plochy a nádvoria o výmere 384m2 a parc.č. XXXX záhrady o výmere 1409m2, u ktorých došlo uznesením býv. Obvodného národného výboru D. zo dňa 25.03.1947 č. XXXXX-X.-XXXX a vyhlášky č. 353/1952 ÚV ku konfiškácii a vkladu vlastníckeho práva k tomuto majetku pre čsl. štát - Obvodný národný výbor D. - I. K.. Navrhovateľky vyvodzujú svoj nárok z titulu ich vydržania právnou predchodkyňou W. K., ich matkou, vychádzajúc z právneho titulu prídelovej listiny, na základe ktorej jej mali byť pridelené predmetné skonfiškované nehnuteľosti prídelom a za ktoré zaplatila aj prídelovú cenu. Súd prvého stupňa v prejednávanej veci riešil otázku vydržania sporných nehnuteľností na základe správnej právnej aplikácie a interpretácie zákonných ustanovení, jeho záver pri posudzovaní otázky dobrej viery právnej predchodkyne navrhovateliek 1/ a 2/ je v súlade s vykonaným dokazovaním a s jeho záverom o splnení podmienok vydržania sa odvolací súd stotožnil, tak ako aj s odôvodnením jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Vydržanie je originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby) dochádza k nemu priamo zo zákona. Podmienky vydržania musia byť splnené kumulatívne. Tak minulou právnou úpravou (obyčajové právo platné na Slovensku do 31.decembra 1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135 a Občianskeho zákonníka v znení do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., § 134 v znení od 01.01.1992) je oprávnenosť držby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním. Podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. (§115 a § 116 ods. 1 v spojení s § 145 vlastníctvo mohol nadobudnúť ten, kto nehnuteľnosť oprávnene držal po dobu 10 rokov, pričom za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí a táto držba bola potrebná počas celého priebehu vydržacej doby a kto nadobudol oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu svojho predchodcu. Za držiteľa sa považuje osoba, ktorá vec fyzicky ovláda. Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám o sebe nemôže byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si neprisvojuje cudziu vec, sa však navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už môže byť predmetom posudzovania a dokazovania. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je v dobrej viere treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. Dobrá viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere. Oprávnená a chránená držba je výlučne takým faktickým stavom, pri ktorom sú súčasne splnené oba pojmové znaky, a to dobromyseľnosť držiteľa, že mu vec patrí, ktorá vychádza z presvedčenia o tom, že mu vec patrí a z toho, že toto presvedčenie má oporu v skutkových okolnostiach, ktoré nasvedčujú tomu, že vec by mohla držiteľovi vlastnícky patriť. Podľa § 129 ods. 1 Obč. zák., držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo ten, kto vykonáva právo pre seba. Podľa § 130 ods. 1 Obč. zák. ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí, ak tu bol i domnelý dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu takýto právny titul svedčí. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že právne predchodkyňa navrhovateliek 1/ a 2/, ich matka, W. K. prihláškou zo dňa 21.07.1948 požiadala o prinavrátenie majetku skonfiškovaného pôvodnej vlastníčke O. K.. Aj keď sa navrhovateľkám 1/ a 2/ nepodarilo doložiť prídelovú listinu, na základe ktorej mala ich matka W. K. dostať predmetné nehnuteľnosti prídelom, o jej existencii svedčí Potvrdenie Krajského národného výboru, finančného odboru v D. zo dňa 25.05.1954, ktorý potvrdil, že dom v A. J. B..Č.. XXX bol dňa 08.05.1951 podľa vlád. nar.č. 163/47 Zb. pridelený do vlastníctva W. K., rod. D. a že na prídelovú cenu dovtedy zaplatila v prospech účtu FNO č. 91 4.000,- Kčs, na základe čoho táto vstúpila do držby predmetných nehnuteľností s s tým, že jej vlastnícke právo k nim patrí a bola so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľná. Táto jej dobromyseľnosť v oprávnenej držbe ani nebola ničím rušená. V danom prípade sú splnené aj ostatné podmienky nevyhnutené pre vydržanie. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol vzhľadom na ust. § 224 ods. 4 O.s.p., nakoľko rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania, o ktorých, ako aj o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nemožno podať odvolanie.