Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/208/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1409200149 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1409200149.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, členov senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Jany Cisárovej, v právnej veci navrhovateľa: S. N., bytom P. XX, N., zast. JUDr. Michalom Maťašom, advokátom, v Bratislave, Hattalova 2, proti odporcovi: F. F., bytom G. XX, N., o zaplatenie 2.793,68 eur, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 6. októbra 2010 č.k. 8C 99/2009-93, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania 140,86 eur k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť uhradiť navrhovateľovi 2.793,68 eur spolu s úrokmi z omeškania 5% ročne z tejto sumy od 11.02.2009 až do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania 404,34 eur do rúk jeho právneho zástupcu, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie o úrokoch z omeškania za obdobie od 10.12.2008 do 08.02.2009 zastavil a vo zvyšku návrh zamietol. Vec právne posudzoval podľa ustanovenia § 451 ods. 1, § 454, § 456, § 563, § 517 ods. 1 a ods. 2 Obč. zák. a dospel k záveru, že návrh na vydanie bezdôvodného obohatenie je dôvodný. V konaní mal za preukázané, že úver A. Z. Z., a.s., N. XX, N., ktorý poskytla odporcovi zmluvou o medziúvere a stavebnom úvere č. XXXXXXX 9 XX a XXXXXXX 6 XX, bol zabezpečený zmluvou o zriadení záložného práva na byt navrhovateľa, ktorý tým nadobudol postavenie záložcu. Pretože odporca poskytnutý úver riadne a včas nesplácal, navrhovateľ aby predišiel realizácii záložného práva, za odporcu uhradil A. Z. Z., a.s., žalovanú sumu, hoci nebol dlžníkom ani ručiteľom a táto povinnosť mu nevyplývala ani z postavenia záložcu. Dospel k záveru, že odporca sa bezdôvodné obohatil na úkor navrhovateľa tým, že navrhovateľ uhradil za neho jeho veriteľovi to, čo mal plniť on. Mal za to, že povinnosť dlžníka splácať dlh (ktorá je povinnosťou primárnou) zriadením záložného práva zostáva v plnom rozsahu zachovaná a zriadenie záložného práva nemalo na túto jeho povinnosť žiaden vplyv. Preto, ak navrhovateľ uhradil za dlžníka dlžné splátky úveru, plnil to, čo mu zo žiadneho právneho predpisu ani zmluvy nevyplývalo, ale naopak, plnil to, čo podľa zmluvy o stavebnom úvere, resp. medziúvere mal primárne plniť sám odporca. Tým došlo k bezdôvodnému obohateniu odporcu (spočívajúcemu v zaplatení dlžných čiastok stavebného úveru, resp. medziúveru navrhovateľom veriteľovi - A. Z. Z., a.s., spolu vo výške žalovanej sumy 2.793,68 eur) na úkor navrhovateľa, ktoré je v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka povinný vydať navrhovateľovi. Keďže medzi účastníkmi konania nebola dohodnutá lehota na splnenie tohto dlhu a táto nie je stanovená ani právnym predpisom, pri rozhodovaní o uplatnených úrokoch z omeškania vychádzal súd prvého stupňa z ustanovenia § 563 Obč. zák. a za deň splatnosti považoval 10.02.2009, deň po tom ako bol odporcovi doručený návrh na začatie predmetného konania súdom, ktorý považoval za výzvu na splnenie dlhu, keďže v zmysle uvádzaného ustanovenia § 563 Obč. zák., podľa ktorého dlžník je povinný splniť dlh (vydať bezdôvodné obohatenie) prvého dňa po „výzve“, v danej veci 10.02.2009, odporca sa dostal do omeškania 11.02.2009, priznal navrhovateľovi úroky z omeškania od tohto dňa a návrh na priznanie úrokov z omeškania za 9. a 10.02.2009 zamietol. Obranu odporcu spočívajúcu v tvrdení, že za peniaze získané stavebným úverom a medziúverom sa kúpila iná nehnuteľnosť, nepovažoval za dôvodnú, pretože aj keby toto tvrdenie bolo pravdivé, nemohlo ovplyvniť posúdenie uplatneného nároku aj určitú relevanciu by mohlo mať len vtedy, ak by si odporca z tohto dôvodu uplatniť voči navrhovateľovi svoj nárok vzájomným návrhom, k čomu však vo veci nedošlo. K námietke odporcu, že navrhovateľa nežiadal o uhradenie dlžných splátok A. Z. Z., a.s., uviedol, že takáto žiadosť nebola potrebná a odporca mohol „dobrovoľne“ plniť namiesto dlžníka, keďže hrozil predaj jeho bytu, ktorý založil na zabezpečenie predmetnej pohľadávky odporcu. Poukázal na to, že pokiaľ by odporca plnil svoje povinnosti z predmetnej úverovej zmluvy, navrhovateľ by nebol prinútený uhradiť za neho omeškané splátky. O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. v spojení s ustanovením § 151 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľovi, ktorý bol neúspešný vo veci len v nepatrnej časti, priznal plnú náhradu za súdny poplatok 167,50 eur a za právne zastúpenie 236,84 eur. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie odporca, ktorý podľa obsahu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh zamietnuť pre neúplne zistený skutkový stav vecí. Súdu prvého stupňa vytkol, že nevypočul spoludlžníka - preberateľa dlhu V. D.. Poukázal na to, že zmluva o medziúvere č. XXXXXXX 6 XX uzavretá s A. Z. Z., a.s., je podpísaná i spoludlžníkom - preberateľom dlhu V. D., bytom G. X, N. a že podmienkou zmluvy bol kúpa rodinného domu v V., resp. doloženie notárskej zápisnice o kúpe nehnuteľnosti ako dokladu o využití finančných prostriedkov. Považoval za potrebné zistiť ako môže byť navrhovateľ spoluvlastníkom domu v V., kúpenom ním za peniaze z medziúveru. Z. V. D. ako konateľ spoločnosti W., s.r.o., s cieľom ukrátiť A. Z. Z., a.s. previedol tento rodinný dom na navrhovateľa. Cíti byť podvedený navrhovateľom i spoludlžníkom V. D.. V ďalšom poukázal na to, že A., a.s., má podľa úverovej zmluvy právo odstúpiť od zmluvy pre meškanie so splátkami úveru a že navrhovateľ nebol nútený prispievať na jeho účet stavebného sporenia a preto sa on na jeho úkor neobohatil a navyše navrhovateľ získal nehnuteľnosť, za ktorú nezaplatil. Keďže pri zriadení záložného práva na katastrálnom úrade bol navrhovateľ bez jeho vedomia, nemá vedomosť o tom, čo tento podpísal so Z. Z.. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že skutočnosti a dôkazy uvádzané odporcom sú právne irelevantné a nemôžu byť podkladom pre odvolanie, keď ich odporca v konaní pred súdom prvého stupňa nenavrhol vykonať (§ 120 ods. 4 O.s.p.). Zopakoval, že v konaní preukázal, že A., uhradil dlžné splátky odporcovho úveru v sume uvedenej v návrhu a tiež to, že dôvodom tohto jeho konania bolo záložné právo na jeho byt, ktorým bola predmetná pohľadávka stavebnej sporiteľne zabezpečená. Mal za to, že súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci a túto aj správne právne posúdil a preto neexistuje dôvod pre podanie odvolania podľa ustanovenia § 205 O.s.p. Uplatnil si tiež náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu) vo výške 140,86 eur. Odvolací súd prejednal vec podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu uvádzanom v odvolaní odporcu a podľa uplatnených dôvodov bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Zistil, že prvostupňový súd na zistenie skutkového stavu vo veci samej vykonal dostatočné dokazovanie, ktoré podrobne uviedol v odôvodnení rozhodnutia, z preukázaného vyvodil správne závery a tieto aj posúdil podľa prislúchajúcich právnych noriem. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením tohto rozhodnutia, na ktoré poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd len na doplnenie právneho odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa uvádza, že bezdôvodné obohatenie predstavuje záväzkový právny vzťah, z ktorého pohľadávka vzniká tomu, na koho úkor sa iný bezdôvodne obohatil a dlh tomu, kto obohatenie získal. V danej veci odvolací súd, zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ plnil za odporcu to, čo mal plniť podľa zmlúv sám a odporcovi vzniklo týmto bezdôvodné obohatenie z dôvodu uvedeného v ustanovení § 454 Obč. zák. Predpokladom vzniku zodpovednosti z bezdôvodného obohatenia podľa uvedeného zákonného ustanovenia je na jednej strane existencia právnej povinnosti (zákonnej alebo zmluvnej) na plnenie u toho, za koho sa plnilo a na druhej strane neexistencia takejto povinnosti u toho, kto v skutočnosti plnil. Inak vyjadrené, skutkovou podstatou úpravy v ustanovení § 454 Obč. zák. je dlh dlžníka, ktorý tretia osoba veriteľovi uhradí, bez tohto, aby k tomu bola podľa zmluvy povinná za dlžníka urobiť a medzi subjektmi, medzi ktorými došlo k plneniu bolo zrejme, že sa plní za iného. Nie je pritom rozhodujúce, či plnenie bolo poskytnuté so súhlasom dlžníka, podstatné je že sa neplnilo proti jeho vôli. Skutočnosť, že by navrhovateľ plnil veriteľovi odporcu proti jeho vôli, odporca v konaní nepreukázal a ani netvrdil. V takomto prípade sa dlžník, za ktorého sa plnilo stáva bezdôvodne obohateným na úkor toho, kto za neho jeho veriteľovi poskytol plnenia, teda uspokojil veriteľovu pohľadávku (a to prípadne aj len sčasti). Takto splnením dlžníkovho dlhu sa jeho majetkový stav neznížil, tak ako by tomu malo byť v prípade, ak by veriteľovi plnil zo svojho. Súd prvého stupňa konečný právny záver o dôvodnosti podaného návrhu založil na riadnom skutkovom zistení, ktorý napokon medzi účastníkmi ani nebol sporným, a to, že navrhovateľ uhradil odporcovmu dlžníkovi časť už splatného dlhu (plnenie zo zmluvy), hoci právnu povinnosť plniť za neho nemal. Odporca napokon tieto skutkové zistenia súdu potvrdil i v odvolaní. Odvolací súd sa stotožňuje a aj s vyhodnotením obrany odporcu v konaní, v rámci ktorej tvrdil, že z prostriedkov medziúveru bol zakúpený rodinný dom, ktorý je vlastníctvom navrhovateľa. V danej veci totiž nie je podstatné ako odporca naložil s peniazmi, v tejto súvislosti neprodukoval žiadne dôkazy, ktoré by však aj tak mohli mať vo veci význam len v prípade posudzovania vzájomného návrhu, ktorý však v konaní podaný nebol. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 224 a § 142 ods. 1 a úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania za vyjadrenie k odvolaniu 140,86 eur (111,24 eur odmena + 7,41 eur režijný paušál + 20% DPH) podľa predloženého vyúčtovania v zmysle vyhl.č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.