Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/519/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1410207728 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1410207728.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, členiek senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Alexandry Hanusovej, v právnej veci navrhovateliek: X/ D. S., bytom A., C. XXXX/X, 2/ V.. P. S., bytom A., C. XXXX/X, 3/ V.. M. S., bytom A., C. XXXX/X, navrhovateľky 2/ a 3/ zastúpené matkou navrhovateľkou 1/ a navrhovateľky 1/ až 3/ zastúpené Advokátskou kanceláriou Beňová, s.r.o. so sídlom Blumentálska 8, Bratislava, proti odporcom: 1/ Y. P. R. Y., P..B.., so sídlom J. E. XX, A., IČO: XX XXX XXX, 2/ Ľ.L. P., zast. JUDr. Ľubomírom Hnátom, advokátom v Bratislave, Guothova 20, o ochranu osobnosti a priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie navrhovateliek 1/ až 3/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 20. júla 2011 č.k. 8C 216/2010-207, takto
r o z h o d o l :
Odvolací rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej p o t v r d z u j e.
V napadnutej časti týkajúcej sa trov náhrady konania odporcu 2/ rozsudok súdu prvého stupňa z m e ň u j e tak, že odporcovi 2/ náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
Odporcom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi 1/ povinnosť zaplatiť navrhovateľke 1/ peňažnú sumu vo výške 6.000,- €, navrhovateľke 2/ peňažnú sumu vo výške 8.000,- €, navrhovateľke 3/ peňažnú sumu vo výške 8.000,- € , všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku návrh navrhovateliek 1/,2/ a 3/ voči odporcovi 1/ zamietol. Návrh navrhovateliek 1/, 2/ a 3/ voči odporcovi 2/ v celom rozsahu zamietol a odporcovi 1/ uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke 1/ náhradu trov konania vo výške 336,52 €, navrhovateľke 2/ náhradu trov konania vo výške 336,52 € a navrhovateľke 3P/ náhradu trov konania vo výške 336,52 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, spoločnosti AK Beňová ,s.r.o. so sídlom Blumentálska 8, Bratislava. Navrhovateľke 1/ uložil povinnosť zaplatiť odporcovi 2/ náhradu trov konania vo výške 174,44 € , navrhovateľke 2/ povinnosť zaplatiť odporcovi 2/ náhradu trov konania vo výške 174,44 € a navrhovateľke 3/ povinnosť zaplatiť odporcovi 2/ náhradu trov konania v sume 174,44 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, jeho právnemu zástupcovi JUDr. Ľubomírovi Hnátovi, advokátovi so sídlom Guothova 20, Bratislava. Pri vysporiadaní sa s otázkou vecne pasívnej legitimácie vyvodil z posúdenia tejto otázky, ktorého z odporcov možno považovať za pôvodcu zásahu a a dospel k záveru, že v danom prípade treba považovať za pôvodcu navrhovateľkami tvrdeného zásahu do ich osobnostných práv odporcu 1/, keďže k úmrtiu manžela a otca navrhovateliek došlo konaním odporcu 2/, ktorý v čase, keď došlo k udalosti, pri ktorej manžel a otec navrhovateliek zahynul, bol zamestnancom odporcu a išlo o výkon jeho práce vodiča pre odporcu, keď viedol vozidlo odporcu. Konštatoval, že ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti neobsahujú osobitné určenie subjektu pôvodcu zásahu do osobnostných práv, teda subjektu zodpovedného za takýto zásah, z ktorého
hľadiska právna úprava ochrany osobnosti nie je kompletná. Mal preto za to, že pre účely zodpovedania otázky, kto je v takomto prípade pôvodcom zásahu v súlade s ustanovením § 853 Obč.zák.je namieste použiť analógiu. Z hľadiska svojho obsahu a účelu za zodpovednostným vzťahom vzniknutým v dôsledku zásahu od osobnostných práv považoval za najbližšie ustanovenia § 420 a nasl. Obč. zák., keďže zodpovednostný vzťah vzniknutý zásahom do osobnostných práv v zmysle § 11 a nasl. Obč.zák. je z hľadiska predpokladov jeho vzniku, no tiež jeho obsahu a účelu obdobný (či skôr v zásade totožný, keď rozdielne sú len výlučne objektívna zodpovednosť pôvodcu zásahu, charakter vzniknutej ujmy a spôsob a rozsah náhrady vzniknutej škody, resp. ujmy) so zodpovednostným vzťahom vzniknutým zo zodpovednosti za škodu podľa § 420 a nasl. Obč.zák., predpokladom pre vznik oboch “typov“ zodpovednostného vzťahu je protiprávne konanie, vznik ujmy a príčinná súvislosť medzi nimi. Mal za to, že podľa § 420 ods. 2 Obč.zák. právnická osoba zodpovedá za škodu spôsobenú tými, ktorých použila na činnosť, pri ktorej došlo k vzniku škody. Vychádzal zo zistenia, že k usmrteniu manžela a otca navrhovateliek, ktoré predstavuje zásah do ich osobnostných práv, došlo konaním vodiča a zamestnanca odporcu 1/ - konaním odporcu 2/ pri výkone práce, teda konaním osoby, ktorá bola odporcom 1/ použitá na výkon jej činnosti a preto vyvodil, že odporca 1/ je vecne pasívne legitimovaný. Vo vzťahu k analogickej aplikácii ust. § 420 Obč.zák. poukázal na to, že prípustnosť analógie je obmedzená len na posúdenie otázky, kto je v tomto prípade pôvodcom zásahu, konkrétny obsah osobnostných práv a predpoklady pre priznanie ochrany týmto právam sú výslovne upravené v ustanoveniach § 11 a nasl. Obč.zák., preto mal za to, že v tomto prípad nemožno pripustiť zavinenie ako predpoklad vzniku zodpovednosti ani možnosť vyvinenia sa v zmysle § 420 ods. 3 Obč.zák. Vychádzajúc zo skutkového stavu ustáleného v priebehu konania z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že konanie odporcu 1/, ktorého zamestnanec pri predmetnej udalosti spôsobil usmrtenie manžela a otca navrhovateliek predstavuje neoprávnený zásah do ich osobnostných práv, konkrétne do ich súkromia a rodinného života. Mal za preukázané, že v prípade navrhovateliek medzi nimi a zomrelým manželom a otcom existovali silné citové väzby. Vyslovil, že v prípade navrhovateľky 1/ možno hovoriť o citových, no aj iných väzbách vytvorených s manželom. Ich vzťah z vykonaných dôkazov vyplynul ako harmonický, trvajúci 13 rokov, so silným citovým putom, bez rozporov a problémov. Mal tiež za to, že význam tohto vzťahu pre navrhovateľku 1/ bol znásobený aj tým, že detstvo strávila v detskom domove. Za zrejmý blízky vykonaným dokazovaním mal aj vzťah medzi navrhovateľkami 2/ a 3/ a ich zosnulým otcom. Okrem silného citového puta a absencie nezhôd medzi nimi poukázal na to, že k strate otca došlo v ich veľmi zraniteľnom veku (10 a 12 rokov), kde je prítomnosť oboch rodičov, a teda aj otca mimoriadne dôležitá. Pri existencii úzkych citových a ďalších väzieb medzi navrhovateľkami a ich manželom a otcom, ktoré existovali pred jeho úmrtím konštatoval, že u navrhovateliek došlo v dôsledku konania odporcu k okamžitému, násilnému pretrhnutiu týchto úzkych väzieb navrhovateliek k zomrelému manželovi a otcovi. Konanie odporcu, v súvislosti s ktorým bol zamestnanec odporcu aj právoplatne odsúdený v trestnom konaní a ktorým došlo k násilnému pretrhnutiu väzieb navrhovateliek so zomrelým, považoval za neoprávnený zásah do ich osobnostných práv a tiež za splnené predpoklady pre priznanie ochrany osobnostným právam navrhovateliek v zmysle ust. § 13 ods. 1 Obč.zák. a to priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. K námietkam odporcu, že nie sú splnené predpoklady pre vyhovenie návrhu, nakoľko nedošlo k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti navrhovateliek v spoločnosti, uviedol, že priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je s poukazom na demonštratívny charakter výpočtu v § 13 ods. 2 Obč.zák. obmedzené iba na zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti, ale prichádza do úvahy v prípade akýchkoľvek následkov, na zmiernenie ktorých iné zadosťučinenie nepostačuje.
Pri úvahe o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 3 Obč.zák. z hľadiska závažnosti vzniknutej ujmy zohľadnil predovšetkým to, že navrhovateľky stratili svoju najbližšiu osobu, s ktorou tvorili harmonickú rodinu, tešili sa z úspechov, vzájomne si pomáhali, žili v spoločnej domácnosti, delili sa spoločne o pozitívne a negatívne stránky ich každodenného života a v dôsledku jeho úmrtia došlo k celkom nezvratnému ukončeniu tohto spolužitia a k definitívnej strate možností navrhovateliek tráviť s ním čas, deliť sa s ním o všetky bežné i menej bežné životné problémy a radosti, pričom poukázal na skutočnosť, že navrhovateľky 2/ a 3/ boli v čase usmrtenia vo veku 10 a 12 rokov. Zohľadnil tiež, že k zásahu došlo zo strany odporcu 1/ prostredníctvom zamestnanca, ktorý sa pri zásahu dopustil spáchania trestného činu, hoci len z nedbanlivosti. Konštatoval tiež, že nemohol opomenúť, že neb. p. S. svojim konaním a spoluzavinením v nemalej miere prispel k tomu, že napokon došlo k tejto tragickej udalosti, pri ktorej zomrel, ani skutočnosť, že za určitú satisfakciu možno považovať už samotné rozhodnutie súdu v trestnom konaní, ktorým bol zamestnanec odsúdený za spáchanie daného skutku. Za neopomenuteľné považoval aj správanie sa odporcu 1/ v súvislosti s
touto udalosťou, ktorý na požiadanie navrhovateľke 1/ poskytol príspevok na úhradu nákladov pohrebu v jednorázovej sume 130.000,- Sk a navrhovateľkám 2/ a 3/ založil životné poistenie každej v sume 50.000,- Sk. Dospel tak k záveru, že náhradou, ktorá je spôsobilá na rozdiel od prípadného nepeňažného zadosťučinenia zmierniť následky neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti navrhovateliek považoval v prípade navrhovateľky 1/ sumu 6.000,- €, navrhovateľky 2/ sumu 8.000,- € a navrhovateľky 3/ sumu 8.000,- €. Preto odporcu 1/ zaviazal na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v uvedenej výške a vo zvyšku návrh zamietol. Návrh navrhovateliek proti odporcovi 2/ z dôvodu chýbajúcej pasívnej vecnej legitimácie zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. v spojení s ust. § 150 O.s.p. a navrhovateľkám priznal plnú náhradu trov konania voči odporcovi 1/ a súčasne zaviazal navrhovateľky 1/ ž 3/ na zaplatenie náhrady trov konania odporcovi 2/, úspešnému v konaní, ktorému priznal zníženú náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti, v ktorej bol ich návrh vo zvyšku voči odporcovi 1/ zamietnutý, ako aj v časti týkajúcej sa uloženia im povinnosti zaplatiť odporcovi náhradu trov konania a žiadali ho v týchto napadnutých častiach zmeniť a ich návrhu voči odporcovi 1/ v celom rozsahu vyhovieť a povinnosť zaplatiť náhradu trov konania odporcovi 2/ im neuložiť. Mali za to, že súd prvého stupňa im z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci priznal náhradu nemajetkovej ujmy v nesprávnej (nízkej) výške a v nesprávnej výške priznal náhradu trov konania odporcovi 2/. Dôvodili tým, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy spolu vo výške 22.000,- € nezodpovedá okolnostiam a závažnosti ujmy, ktorú doposiaľ veľmi pociťujú. Navrhovateľka 1/ poukázala na to, že prišla o manžela presne v deň svojich 31. narodenín a závažnosť jej ujmy je o to významnejšia, že vyrastala v detskom domove a pán S. bol pre ňu prvým človekom reprezentujúcim rodinu, človekom, ktorému mohla dôverovať. Mali veľmi pekné manželstvo, existovalo medzi nimi veľmi silné citové puto, v manželstve nemali žiadne rozpory, ani problémy, žili spolu 13 rokov, z toho 10 rokov v manželstve, boli na seba naviazaní a je v ambulantnej liečbe psychiatra V.. M. W.Í.. Navrhovateľka 2/ mala v čase smrti otca 10 rokov, prišla o neho vo veľmi citlivom veku v začiatku puberty, prežívala pocity úzkosti, bola plačlivá, smutná, precitlivelá, mala reaktívne problémy so spánkom, dodnes smrť otca prežíva intenzívne a je v ambulantnej liečbe pedopsychiatra V.. Ľ.L. A. Navrhovateľka 3/ mala v čase smrti otca 2 roky, bola vo veku, kedy sa buduje základná osobnosť človeka a podľa správy V.. Ľ. A., u ktorej je v ambulantnej liečbe, trpela po smrti otca závažným emočným rozpadom, bola úzkostlivo naviazaná na matku, začala psychosomatizovať. Navrhovateľky 2/ a 3/ po smrti otca trpeli vyššou chorobnosťou. Poukázali na to, že smrťou manžela a otca došlo u nich k nesmierne závažnej ujme, jeho smrť bola nečakaná, šokujúca, stratili jeho lásku a radosť s ním prežívanú a za zodpovedajúcu závažnosti ujmy považovali náhradu nemajetkovej ujmy vo výške u každej po 30.000,- €. Mali tiež za to, že súd prvého stupňa pri hodnotení otázky spoluzavinenia pána S. sa jednostranne priklonil k záveru odporcu 1/ a nevysporiadal sa s ich námietkami k tejto otázke, pričom podľa nich jeho spoluvina nebola preukázaná. V časti týkajúcej sa náhrady trov konania priznanej odporcovi 2/ žiadali rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a odporcovi 2/ náhradu trov konania neuložiť dôvodiac s poukazom na ust. § 150 O.s.p. a dôvodiac tým, že odporca 2/ nielenže pri svojom prvom úkone vo veci, ale ani v priebehu konania nenamietal svoju pasívnu legitimáciu, túto namietal až v záverečnej reči a rovnako ani neurobil voči nim žiadny úkon, ktorým by im sťaženú životnú situáciu po smrti manžela a otca uľahčil, či sa im osobne ospravedlnil, prípadne sa zúčastnil súdneho pojednávania. Poukázali na to, že svoj návrh voči odporcovi 2/ podávali len z dôvodu právnej istoty, nakoľko im nemohlo byť známe, či z vykonaného dokazovania nevyplynie, že je možné ustáliť, že zásah do ich osobnostných práv spôsobil odporca 2/ . Mali za to, že náhrada nemajetkovej ujmy im má slúžiť ako kompenzácia za vzniknutú ujmu a priznaním náhrady trov konania odporcovi 2/ je táto náhrada automaticky znížená, a to napriek tomu, že práve odporca 2/ spôsobil smrť pána S.. Za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval tiež vek navrhovateliek 2/ a 3/ a mali za to, že je spravodlivé požadovať od odporcu 2/, aby si znášal aspoň náklady svojho právneho zastúpenia v konaní a nebola mu priznaná náhrada trov konania.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v napadnutej časti, bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateliek v napadnutej časti vo veci samej nie je dôvodné a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania odporcu 2/ je dôvodné.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, výsledky ktorého aj náležite zhodnotil a vyvodil z neho aj správny právny záver a s odôvodnením jeho rozhodnutia sa odvolací súd v celom rozsahu aj stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na súkromie totiž zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými osobami predovšetkým v citovej oblasti, aby tak mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Protiprávne narušenie týchto vzťahov zo strany iného predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život tejto fyzickej osoby.
Z ustanovení Listiny základných práv a slobôd a medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách možno vyvodiť, že právo na súkromie, uvedené aj v ust. § 11 Obč.zák. sa nevzťahuje len na samotnú fyzickú osobu. Právo na identitu a osobný rozvoj a právo nadväzovať a rozvíjať vzťahy s inými fyzickými osobami chráni čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zachovanie duševnej stability je v tomto kontexte nevyhnutnou podmienkou k účinnému používaniu práva na rešpektovanie súkromného života. Spôsobenie smrti člena rodiny je neoprávneným zásahom do súkromia navrhovateliek chráneného ust. § 11 Obč.zák., ktorého súčasťou je aj rodinný život, kedy z objektívneho pohľadu je strata manžela a otca navrhovateliek neodstraniteľnou ujmou, takže náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč.zák. je primeraným prostriedkom ochrany proti neoprávnenému zásahu. Ustanovenie § 13 ods. 2 Obč.zák. pre priznanie relutárnej náhrady predpokladá značnú mieru dotknutej osobnosti fyzickej osoby a výšku náhrady nemajetkovej ujmy určí súd s prihliadnutím k závažnosti vzniknutej ujmy a k okolnostiam, za ktorých k porušeniu práva došlo. Uplatňuje sa postup podľa § 136 O.s.p., kedy súd túto výšku určí podľa miery svojej úvahy, ktorá však podlieha hodnoteniu. Základom tejto úvahy je preto zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí daného prípadu.
Zákon neobsahuje v ustanoveniach §§ 11 -16 Obč. zák. označenie subjektov zásahu, týmto subjektom môže byť tak občan (fyzická osoba), ako aj organizácia (právnická osoba). Ak zamestnanec právnickej osoby pri uskutočnení zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby konal v rámci plnenia úloh právnickej osoby, je zásah spôsobený touto osobou. Ak bol neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou či fyzickou osobou k realizácii činnosti tejto právnickej či fyzickej osoby, postihujú občianskoprávne sankcie samotnú právnickú či fyzickú osobu. Predpokladom je, aby v činnosti zamestnanca nechýbal miestny, časový a vecný vzťah k plneniu úloh tejto osoby. Pasívne legitimovaným v danom konaní je tak odporca 1/, ktorého zamestnanec odporca 2/ zasiahol do osobnostných práv navrhovateliek a ktorý konal v rámci plnenia úloh odporcu 1/ ako svojho zamestnávateľa.
Na to, aby navrhovateľky mohli úspešne uplatňovať nárok na ochranu osobnosti podľa § 13 Obč.zák. v prípade, že odporca neoprávnene ( protiprávne) zasiahol do ich osobnostných práv spôsobením nehody, v dôsledku ktorej zomrel ich manžel a otec, nie je nutné, aby konanie samej týmto dotknutej osoby muselo byť po právne stránke bezzávadné. Nevyhnutným primárnym predpokladom procesného úspechu je samotná protiprávnosť konania alebo opomenutia odporcu a na to nadväzujúca prítomnosť kauzálneho nexu medzi týmto správaním a úmrtím určitej osoby. V súlade s citovaným ustanovením § 13 ods. 1 Obč.zák. na to, aby oprávnená osoba (navrhovateľky) mali právo domáhať sa ochrany osobnosti, sa vyžaduje a zároveň stačí, aby išlo o neoprávnený (protiprávny) zásah do práv na ochranu osobnosti. V prípade existencie takéhoto neoprávneného zásahu ide potom o objektívnu zodpovednosť, bez ohľadu na zavinenie. Vzhľadom na objektívnu povahu zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv je už vo vzťahu k intervencii do práva na súkromie fyzickej osoby a k následnému vzniku oprávnenia na strane pozostalého, zavinenia zodpovednej osoby právne irelevantné. Správanie samej dotknutej osoby pri neoprávnenom zásahu sa stáva právne významným až pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Obč.zák.), ktorú výšku určuje súd podľa závažnosti ujmy a podľa okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 132 ods. 3 Obč.zák). Týmito okolnosťami sú nielen okolnosti na strane škodcu (odporcu), ale súčasne sú to aj okolnosti na strane dotknutej osoby (v danom prípade manžela a otca navrhovateliek) , na ktoré okolnosti súd prvého stupňa správne prihliadol.
Z obsahu spisu vyplýva, že odporca 2/ bol podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a/ Tr.zák. právoplatným rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 29.05.2009 č.k. 3T 16/2009-135 odsúdený pre prečin usmrtenia, keď dňa 19.06.2008 v A. na ul. B. M. XX v čase od 6.45 hod pred objektom spoločnosti E. SK, s.r.o. sa dostatočne nepresvedčil pred cúvaním s nákladným motorovým vozidlom o tom, že na stupačkách na zadnej časti vozidla určených pre závozníkov, nikto nenachádza, následne si vzhľadom na nedostatočný rozhľad nezaistil pomoc spôsobilej a náležite poučenej osoby, čím porušil ustanovenia zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách a pri cúvaní vozidlom pritlačil o betónový stĺp mostového žeriavu R. S., ktorý stál na zadnej stupačke a ktorý v dôsledku vzniknutých mu týmto zranení zomrel. Tým bola preukázaná zodpovednosť odporcu 1/, ktorého plnenie pracovných úloh v danom čase vykonával odporca 2/ za neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateliek, a to do ich práva na súkromný a rodinný život, ktorý bol smrťou ich blízkeho príbuzného narušený. Túto zodpovednosť bolo potrebné posúdiť ako objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie.
Súd prvého stupňa pri úvahe o výške o náhrade nemajetkovej ujmy správne prihliadol aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo a k závažnosti vzniknutej ujmy na strane navrhovateliek vzhľadom na ich bolesť, stres, úzkosť, frustráciu a nenávratnú stratu blízkej osoby. Navrhovateľky nepochybne tvorili s neb. manželom a otcom fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami bez akýchkoľvek patologických čŕt a jeho smrť zasiahla nečakane a tragicky zásadným spôsobom do ich života a nenávratne pretrhla dovtedajšie silné citové väzby. Navrhovateľky stratili možnosť realizácie a ďalšieho rozvoja rodinného života so svojim manželom a otcom a sú o citový vzťah s ním ako najbližším rodinným príslušníkom úplne ochudobnené, z čoho je zrejmé, že žiadna forma morálneho zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Obč. zák. by nepostačovala na to, aby bola primerane vyvážená a zmiernená. Išlo o zásah veľmi hlboký a nenapraviteľný s následkami pre všetky navrhovateľky. Odvolací súd sa stotožnil aj s výškou priznanej nemajetkovej ujmy každej z nich a odôvodnením rozdielov priznanej výšky u navrhovateľky 1/ a navrhovateliek 2/ a 3/, na ktoré poukazuje v celom rozsahu, pričom námietky navrhovateliek nepovažoval za dôvodné.
Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa veci samej ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Za dôvodnú však považoval odvolací súd odvolaciu námietku navrhovateliek v časti náhrady trov konania odporcovi 2/, pretože v danom prípade bolo možné aplikovať ust. § 150 O.s.p. a odporcovi 2/ náhradu trov konania nepriznať, a to vzhľadom na dôvody hodné osobitného zreteľa, ako samotnú povahu nároku navrhovateliek, skutočnosť, že práve odporca 2/ zavinil smrť blízkej osoby navrhovateliek, ako aj skutočnosť, že navrhovateľky 2/ a 3/ sú maloleté, od ktorých by ani nebolo spravodlivé náhradu trov konania požadovať.
Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania odporcu 2/ podľa § 220 O.s.p. zmenil a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcom 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznal, nakoľko im v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.