Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/10/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1410212623 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1410212623.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Ayše Pružinec Erenová, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: D. B., nar. XX.XX.XXXX, zastúpená kolíznym opatrovníkom: Ú. U. P. F. J. D., S. E.. Č.. XXXX/XXA, L., dieťa rodičov: matka - S. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. E.. Č.. XX, L., zast. advokátkou: JUDr. Vladimíra Hrebíková, ul. Dukelských hrdinov č. 2946/6, Malacky, otec - I.. I. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. E.. Č.. XXXX/X, L., zastúpený advokátskou kanceláriou JUDr. Viera Malinowska, s.r.o., IČO: 36 863 971, Lamačská cesta č. 3, Bratislava, o zvýšenie výživného, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 10. novembra 2011, č. k. 8P/408/2010-128, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . ? Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zvýšil výživné otca pre maloletú D. B., nar. XX.XX.XXXX zo sumy X.XXX,- Sk mesačne na sumu XXX,- eur mesačne počnúc od 01.09.2010 a od 01.09.2011 na sumu XXX,- eur mesačne, ktoré uložil otcovi zasielať k rukám matky, vždy do 15 - teho dňa v mesiaci vopred, čím zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 15.05.2006, č. k. 22C/15/2006-36 v časti výroku o výživnom na maloletú D.. Zročné výživné za obdobie od 01.09.2010 do 31.10.2010 vo výške XXX,XX eur povolil otcovi splácať v mesačných splátkach po XXX,- eur spolu s bežným výživným od 01.11.2009, pod stratou výhody splátok. Súd prvého stupňa zároveň napadnutým rozsudkom uložil otcovi povinnosť prispievať maloletej D. B. na tvorbu úspor sumou XX,- eur mesačne od 01.11.2011 s tým, ?že túto sumu je povinný vždy k 30- temu dňu v mesiaci vložiť na osobitný účet vedený na meno maloletej, zriadený matkou a vinkulovaný na výber peňažných prostriedkov z tohto účtu do plnoletosti dieťaťa a matke uložil povinnosť zriadiť pre maloletú Romanu osobitný účet, v ľubovoľnom peňažnom ústave, vinkulovaný výber do plnoletosti dieťaťa s tým, že výber z účtu je viazaný súhlasom súdu a číslo účtu je matka povinná otcovi oznámiť do 25.11.2011 a vo zvyšku návrh matky zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 62, § 63 ods. 3, § 65 ods. 1, § 75 ods. 1 a § 78 ods. 1 Zákona o rodine a vecne v konaní preukázanou zmenou pomerov na strane maloletej od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti otca k nej, ku ktorej došlo jednak v dôsledku zvýšenia jej veku a uplynutím doby piatich rokov od poslednej úpravy výživného a zároveň nástupom maloletej na strednú školu, z dôvodu ktorého výživné zvýšil v dvoch intervaloch od 01.09.2010, t. j. od podania návrhu na súd a nástupu maloletej do posledného ročníka základnej školy, kedy sa potreby dieťaťa v 9. ročníku prirodzene zvýšili v porovnaní s potrebami dieťaťa, navštevujúceho 5. ročník základnej školy, ktorý pri pôvodnom určení výživného maloletá navštevovala a zároveň od 01.09.2011, kedy došlo k ďalšej závažnej zmene pomerov na strane maloletej, jej nástupom na strednú školu mimo miesta svojho bydliska. Výšku výživného v sume 250,- eur mesačne od 01.09.2010 odôvodnil nižšími výdavkami v porovnaní s jej bratom (J., na ktorého otec prispieval výživným tiež vo výške 6.000,- Sk mesačne = 199,16 eur), v tom čase už študujúcim na strednej škole a zvýšenie výživného od 01.09.2011 na sumu 300,- eur odôvodnil zvýšenými nárokmi na oblečenie, hygienu, kozmetiku ako i pobytom mimo domácnosti matky s prihliadnutím na lepšie materiálne podmienky otca, ktorý síce podniká tak ako matka maloletej, nakoľko však obaja rodičia v podnikaní vykazujú stratu, ich spôsob podnikania je v podstate rovnaký, keďže však otec má ešte pravidelný mesačný príjem z trvalého pracovného pomeru vo výške viac ako trojnásobku priemernej mzdy v národnom hospodárstve, iba z tohto príjmu je otec schopný platiť výživné na obe deti tak, aby jeho výživa nebola ohrozená. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s argumentáciou otca tvrdiaceho, že matka investovala finančné prostriedky do bytu, ktorý má v osobnom vlastníctve z dôvodu, že matka tým riešila bývanie pre seba a deti pochádzajúce z ich vzťahu, pričom otec riešil bývanie pre seba a svoju súčasnú partnerku stavbou (rekonštrukciou) rodinného domu a zároveň sa nestotožnil ani s jeho námietkami, že časť tejto nehnuteľnosti musel odkúpiť od svojich súrodencov, keďže časť zdedil, nakoľko dedičstvo mohol nadobudnúť rovnakým dielom spolu so svojou matkou a svoje bývanie mohol riešiť kúpou bytu primeraného jeho potrebám, s poukazom na skutočnosť, že vo svojej starostlivosti nemá žiadne dieťa. Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní zohľadnil postoj otca k maloletému J., pochádzajúcemu z manželstva rodičov maloletej D., ktorý po rozhodnutí súdu o zvýšení jeho vyživovacej povinnosti k nemu, syna čo i len príležitostného užívania svojho majetku (rodinného domu) vylúčil, a vyjadril predpoklad, že obdobný postoj zaujme aj voči maloletej dcére, nakoľko v priebehu prvostupňového konania (v písomných podaniach ale i ústne na pojednávaniach), akúkoľvek možnosť zvýšenia výživného vylučoval bez ohľadu na dobu, ktorá od pôvodného rozhodnutia uplynula, keď je zrejmé, že potreby dievčaťa vo veku 10 rokov a vo veku 15 rokov sú diametrálne odlišné a neporovnateľne vyššie, z dôvodu ktorého uložil otcovi povinnosť prispievať aj na tvorbu úspor maloletej. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletej, ktorý ho navrhol zmeniť a návrh matky zamietnuť alebo zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k zmene pomerov na strane maloletej a povinného rodiča (otca). Nesúhlasil so zvýšením jeho vyživovacej povinnosti voči maloletej z dôvodu, že jej všetky mesačné náklady sa nezvýšili v rozsahu, ktorý by odôvodňoval nárast jeho vyživovacej povinnosti o 1/3 stanoveného výživného mesačne, a vytkol súdu prvého stupňa, že pri svojom rozhodovaní neprihliadol na skutočnosť, že maloletá sa počas týždňa nachádza mimo domácnosti matky, čím sa jej výdavky na dieťa znížili a zároveň sa o dieťa nestará osobne. Namietol, že i keď sa výdavky maloletej od poslednej úpravy výživného nesporne zvýšili, bolo povinnosťou súdu prvého stupňa prihliadnuť aj na zmenu pomerov, ktorá za to isté obdobie nastala u otca, spočívajúcu v znížení jeho príjmu, nakoľko jediným jeho príjmom, je príjem zo závislej činnosti s tým, že v rozpore so skutkovým stavom je i tvrdenie súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, že spôsob podnikania oboch rodičov je rovnaký, keďže on podnikal popri zamestnaní a preto je jeho postavenia a spôsob podnikania absolútne neporovnateľný s podnikaním matky. Odvolateľ vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že z prvostupňového konania nadobudol dojem, že súd prvého stupňa prihliadal a vzal do úvahy výlučne argumenty matky maloletej, čo vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Vytkol súdu prvého stupňa, že z jeho rozhodnutia nie je zrejmé, ktoré výdavky dieťaťa posúdil ako odôvodnené jeho potreby, resp. také, ktoré zvýšenie výživného odôvodňujú. Nesúhlasil s tvrdením súdu, že jeho majetkové a materiálne pomery sú lepšie ako matkine, keď nie je zrejmé, na základe akých skutočností súd prvého stupňa k tomuto záveru dospel, pričom neskúmal tvrdenie matky, že ako podnikateľka vykazuje stratu Matka vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že rozsudok súdu prvého stupňa navrhuje potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti, keď vo veci bolo vykonané dokazovanie v dostatočnom rozsahu, dôkazy boli vyhodnotené každý jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti a vec bola prvostupňovým súdom správne posúdená i po právnej stránke. Uviedla, že je iba subjektívnym dojmom otca, že v konaní nebola zachovaná rovnosť zbraní, keďže otec od začiatku konania apriori odmietal zvýšenie svojej vyživovacej povinnosti voči maloletej, pričom neskôr súhlasil s jej zvýšením o 20,- eur mesačne a jeho tvrdenie, že výživné spolu vo výške XXX,- eur (na maloletú D. v sume XXX,- eur a na maloletého J. v sume XXX,- eur mesačne) je preňho likvidačné, nemá vo vykonanom dokazovaní žiadnu oporu, nakoľko priemerný netto mesačný zárobok otca je v sume X.XXX,- eur a po odrátaní jeho oboch vyživovacích povinností mu naďalej pre neho samotného ostane suma X.XXX,- eur, t. j. suma nadštandardná na uspokojovanie potrieb jednej dospelej osoby. Nesúhlasila s tvrdením otca, že pobytom dieťaťa v priebehu týždňa na internáte sa jej výdavky na maloletú znížili i tým, že sa o ňu osobne nestará, nakoľko nielen od poslednej úpravy výživného uplynulo 6 rokov, ale najmä bolo v prvostupňovom konaní preukázané, že majetkové, zárobkové pomery ako i schopnosti a možnosti oboch rodičov v žiadnom prípade nie sú rovnaké, keďže matka je ťažko chorá a je rada, že aspoň v mizivej miere prosperuje jej malá kaviareň, zatiaľ čo otec má netto príjem v sume X.XXX,- eur mesačne a zároveň podniká. Osobná starostlivosť matky spočíva v tom, že dieťaťu varí, perie, žehlí, zabezpečuje jeho výchovu, prekonáva s ním rôzne životné problémy a starosti, zatiaľ čo otec sa s maloletou stretáva sporadicky a tieto záležitosti nerieši. Poukázala na skutočnosť, že po skončení prvostupňového konania otec na výživu dieťaťa prispieva v súdom určenej výške, t. j. XXX,- eur mesačne, čo deklaruje fakt, že je v jeho schopnostiach aj možnostiach prispievať na jej výživu v takto stanovej výške, avšak k zdravému psychickému vývoju maloletej neprispieva to, že otec sa pred dieťaťom vyjadril tak, že ho spolu s jej matkou finančne zruinovali a kvôli stanovenému výživnému aj na maloletého J. bude mať prázdnu chladničku a nebude mať čo jesť, čo v dieťati vyvoláva pocit pseudo-viny. Zároveň vo svojom odvolaní uviedla, že rozhodnutím P. U. F. Q., jej bol priznaný 45 % - ný invalidný dôchodok v sume cca. XXX,- eur mesačne, pričom jej momentálny zdravotný stav nie je dobrý, keďže má trvalé poškodenie platničky v bedrovej časti chrbtice, reumatickú artritídu II. stupňa, funkciu štítnej žľazy zníženú na 20 % a trpí poruchou celého pohybového aparátu. Kolízny opatrovník maloletej vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti. Odvolací súd preskúmal vec v medziach a dôvodoch podaného odvolania (§ 212 ods. 2 písm. a) O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s. p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a odvolaniu otca nie je možné priznať úspech. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa § 62 ods. 3 Zákona o rodine každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa podľa osobitného zákona. Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Cieľom citovaných zákonných ustanovení (§ 62) je bezpochyby zvyšovať mieru rodičovskej zodpovednosti tým, že pred potreby rodiča kladie zákon potreby dieťaťa, t. j každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich potrieb. V citovanom zákonnom ustanovení sú zároveň určené všeobecné hľadiská, na ktoré súd prihliada pri určení vyživovacej povinnosti a to sú schopnosti, možnosti a majetkové pomery oboch rodičov, s prihliadnutím na odôvodnené potreby oprávneného dieťaťa. Rozsah vyživovacej povinnosti musí byť určený tak, aby zodpovedal príjmom a majetkovým pomerom oboch rodičov, pričom je nutné vziať do úvahy i zárobkové možnosti každého z rodičov, ktoré sú závislé od ich pracovnej kvalifikácie, vzdelania, obratnosti a schopnosti. Výživným sa rozumie uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu má byť poskytované. Výživou dieťaťa je zabezpečovanie všetkých životných potrieb pre jeho všestranný rozvoj po stránke fyzickej, ale i duševnej. Náklady na hradenie životných potrieb dieťaťa teda predstavujú úhrady za bývanie, vrátane poskytovaných služieb, ošatenie, dopravu, hygienu, kultúru, náklady spojené so školou, či prípravou na budúce povolanie, náklady spojené s trávením voľného času dieťaťa, jeho záľubami a podobne. Všetky tieto náklady predstavujú výdavky na bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú základnú mieru všetkých nevyhnutných potrieb nutných pre život kultúrneho človeka. Súd je pri posudzovaní a hodnotení východísk na určenie výživného povinný postupovať diferencovane v každom konkrétnom prípade a nesmie zostať na určitých striktných hraniciach, čo je v rozpore so záujmom dieťaťa, nakoľko dieťaťu je zo zákona priznané právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Z uvedeného teda vyplýva, že určenie výživného je individuálne v každom jednom prípade, avšak vodiacou zásadou na strane povinného je miera jeho schopností, možností a majetkových pomerov a na strane oprávneného - dieťaťa zase zásada, že deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, pričom životná úroveň oboch má byť približne rovnaká. Rozdielnosť životnej úrovne oboch rodičov sa teda musí premietnuť do výšky vyživovacej povinnosti toho z nich, s ktorým dieťa nežije v spoločnej domácnosti a súd je zároveň povinný zohľadniť skutočnosť, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Na druhej strane však je nevyhnutné zdôrazniť, že každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich potrieb, pričom nie je podstatné, či ide o životné potreby rodiča alebo iné potreby. Súd prvého stupňa správne pri rozhodovaní o určení vyživovacej povinnosti otca zohľadnil i to, že matka sa o dieťa osobne stará. Je nutné zároveň uviesť, že vyživovacia povinnosť má niekoľko foriem, môže byť plnená osobnou starostlivosťou, čiastočne tiež starostlivosťou o domácnosť, druhou formou je poskytovanie vecných plnení, napríklad bývania (povinný poskytuje oprávnenému bývanie) alebo stravovania a treťou formou plnenia vyživovacej povinnosti je platenie výživného ako peňažného príspevku na uhradzovanie potrieb dieťaťa. Z uvedeného vyplýva, že v posudzovanej veci matka, ktorá sa o maloletú osobne stará, plní vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním vecných plnení (bývanie, strava, nákup ošatenia, zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a pod.) a osobnou starostlivosťou o dieťa. V danej právnej veci je nesporné, že otec osobnú starostlivosť dieťaťa nezabezpečuje vôbec a vecné plnenia dcére poskytuje na jej sviatky (darčeky). Z obsahu spisu vyplýva, že manželstvo rodičov maloletej bolo rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 15. mája 2006, č. k. 22C 15/2006-36 dňom 05.06.2006 právoplatne rozvedené a maloleté deti pochádzajúce z ich manželstva, J. B., nar. XX.XX.XXXX a maloletá D. B., nar. XX.XX.XXXX, boli na čas po rozvode zverené do osobnej starostlivosti matky s tým, že otec sa zaviazal prispievať na výživu oboch maloletých detí po X.XXX,- Sk mesačne (XXX,XX eur). Odvolací súd sa nestotožnil s námietkami otca v odvolaní, že výška vyživovacej povinnosti určená napadnutým rozsudkom je neprimeraná odôvodneným potrebám maloletej a jej výdavkom, keď ako z vyššie uvedeného výkladu vyplýva, rozdielnosť životnej úrovne rodičov sa musí premietnuť do výšky vyživovacej povinnosti toho rodiča, s ktorým dieťa nežije v spoločnej domácnosti. Súd prvého stupňa správne pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že jediným zdrojom príjmu matky je jej podnikateľská činnosť, pričom otec, okrem toho že podniká (či už so stratou alebo so ziskom) má pravidelný mesačný príjem v sume X.XXX,XX eur mesačne (za obdobie od januára 2011 do augusta 2011 ) a pokiaľ tvrdí, že jeho mesačné náklady predstavujú sumu X.XXX,- eur mesačne, mimo stravy a ošatenia, prípadne bežných nákladov, tak je nesporné, že je schopný prispievať na výživu svojej 16 - ročnej dcéry sumou určenou prvostupňovým súdom, keďže ako už odvolací súd uviedol vyššie, výživné je zo zákona prednostnou pohľadávkou. Zároveň však odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že otec maloletej právne relevantným spôsobom svoje tvrdené výdavky ani nezdokladoval a teda nepreukázal. K správnemu právnemu záveru dospel súd prvého stupňa, že otcovi aj po úhrade výživného v sume XXX,- eur mesačne na maloletú D., ale i výživného v sume XXX,- eur na J., zostanú nepochybne finančné prostriedky v dostatočnej miere na to, aby mal možnosť uhradiť svoje potreby ako i náklady, súvisiace s reprodukciou jeho pracovnej sily (X.XXX,XX eur - XXX,- eur = X.XXX,- eur). Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď otec maloletej v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákona o rodine, rozhodol vecne správne. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj v celom rozsahu poukazuje, rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).