Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1To/62/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1411010203 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Zelenayová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1411010203.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ivety Zelenayovej a sudcov JUDr. Magdalény Blažovej a JUDr. Denisy Mészárosovej, v trestnej veci obžalovaného T. I. a spol., pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. a iné, o odvolaní obžalovaných T. I. a P. M. proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV z 01.03.2012 sp. zn. 3T 89/2011, na verejnom zasadnutí konanom dňa 05. decembra 2012 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. sa odvolania obžalovaného P.. T. I., A.. XX.XX.XXXX Q. W. W. a obžalovaného P. M., A.. XX.XX.XXXX Q. W., zamietajú. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV z 01.03.2012 sp. zn. 3T/89/2011 bol obžalovaný P.. T. I. v bode 1/ rozsudku uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že dňa 30.05.2007 v čase o 14.30 h na X. J. v W. kontrolovaný príslušníkmi Národnej protidrogovej jednotky ÚBOK Prezídia PZ bezprostredne potom, čo toho istého dňa na E. J. Č.. X v W. kúpil od P. M. 6 ks zrezaných zatavených plastových injekčných striekačiek obsahujúcich celkovo 6002 mg metamfetamínu, pričom kontrolujúci príslušníci PZ počas kontroly nadobudli podozrenie, že uschováva u seba omamné a psychotropné látky, následne bol obžal. P.. T. I. predvedený na Úrad boja proti organizovanej kriminalite Prezídia PZ, odbor vyšetrovania Bratislava, kde pred začatím osobnej prehliadky vydal vyšetrovateľovi po výzve z ľavého rukáva svojej bundy čierne plátené vrecko s nápisom RELAX sunglasses, v ktorom schovával 6 ks zrezaných zatavených plastových injekčných striekačiek, z ktorých 4 ks injekčných striekačiek obsahovali 2934 mg metamfetamínu s koncentráciou účinnej látky 74,3% hmotnostných, čo predstavuje 55 - 109 obvykle jednorazových dávok drogy a 2 ks injekčných striekačiek obsahovali 3068 mg metamfetamínu s koncentráciou účinnej látky 73,7% hmotnostných, čo predstavuje 57 - 113 obvykle jednorazových dávok drogy, pričom metamfetamín je zaradený v zmysle zákona č. 139/1998 Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov do II. skupiny psychotropných látok, a tohto konania sa dopustil napriek tomu, že bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, z 20.01.2003, sp.zn. 2T/46/02, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 24.04.2003, sp.zn. 8To/47/03, uznaný vinným zo spáchania trestného činu nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. b/ zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 1.1.2006, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 2(dva) roky so zaradením do I. NVS, a obžalovaný 2/ P. M. bol v bode 2/ rozsudku uznaný za vinného zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že v období od presne neustáleného dňa v mesiaci máj roku 2007, najmenej však od dňa 14.5.2007 až do 30.5.2007 vyrábal v garáži č. XXX v hromadných garážach na W. J. Č.. X/A Q. W. metamfetamín, pričom dňa 30.5.2007 v mieste svojho bydliska na E. J. Č.. X v W. predal obžal. P.. T. I. 6 ks zrezaných zatavených plastových injekčných striekačiek obsahujúcich celkovo 6002 mg metamfetamínu, čo predstavuje 112 - 222 obvykle jednorazových dávok drogy, ktoré obžal. P.. T. I. toho istého dňa vydal vyšetrovateľovi. Dna 1. júla 2007 v čase od 12.40 h do 15.00 h bola vykonaná prehliadka iných priestorov v garáži č. 330 v hromadných garážach na W. J. Č.. X/A Q. W., pri ktorej boli zaistené: dvojplatničkový varič zn. ELIN, digitálna váha zn.Tefal, varič na propán-butánovú bombu a rôzny chemický, zdravotnícky a iný materiál slúžiaci na výrobu a dávkovanie drog s prítomnosťou stôp metamfetamínu a pseudoefedrínu, pričom metamfetamín je zaradený v zmysle zákona č. 139/1998 Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov do II. skupiny psychotropných látok a pseudoefedrín je v zmysle zákona č. 331/2005 Z.z. o orgánoch štátnej správy vo veciach drogových prekurzorov a o zmene a doplnení niektorých zákonov zaradený medzi účinné látky kategórie 1, Za to bol prvostupňovým súdom obžalovaný P.. T. I. odsúdený podľa § 172 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. na trest odňatia slobody v trvaní 8 (osem) rokov a pre výkon uloženého trestu ho súd zaradil podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Súčasne mu bol podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. uložený ochranný dohľad v trvaní 1 (jeden) rok. Obžalovaný P. M. bol odsúdený podľa § 172 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j/, písm. l/, § 38 ods. 3, § 41 ods. 1, ods. 2, § 42 ods. 1, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 (päť) rokov, pre výkon uloženého trestu bol prvostupňovým súdom podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. súd mu uložil aj trest prepadnutia veci a to zaisteného dvojplatničkového variča zn. ELIN, digitálnej váhy zn. Tefal, variča na propán-butánovú bombu a plechový popolník, ktorých vlastníkom prepadnutých vecí stáva štát podľa § 60 ods. 6 Tr. zák. Súčasne mu bolo uložené podľa § 73 ods. 2 písm. c/, § 74 ods. 1 Tr. zák. aj ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava V, č.k. 2T/179/08, zo dňa 23.03.2009, právoplatný dňa 23.03.2009, v časti obžal. P. M. a to v časti výroku o treste, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia, ak vzhľadom na zmenu ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Proti tomuto rozsudku, v zákonnej lehote v zmysle § 309 ods. 1 Tr. por., ako osoby oprávnené na podanie odvolania v zmysle § 307 ods. 1 písm. b/ Tr. por. podali odvolanie obaja obžalovaní. Obžalovaný P.. T. I. najskôr zahlásil odvolanie hneď po vyhlásení prvostupňového rozsudku, priamo do zápisnice z hlavného pojednávania s tým, že smeruje voči výroku o vine, ako aj výroku o treste. Prostredníctvom splnomocneného obhajcu a po doručení písomného vyhotovenia rozsudku podaním doručeným na okresný súd dňa 05.04.2012 podané odvolanie doplnil tým, že vyplývajúc z doterajšej jeho obhajoby zastáva stanovisko, že nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., pre nenaplnenie jej subjektívnej stránky a že jeho úmysel nesmeroval v zmysle § 15 Tr. zák. k porušeniu záujmov chránených Trestným zákonom, ale smeroval k pomoci trestným orgánom pri odhaľovaní trestnej činnosti. Poukázal, že zavinenie tvorí základ trestnej zodpovednosti, že bez zavinenia niet trestného činu, ani podstaty trestného činu a že musí existovať v čase činu a že vyjadruje vnútorný, psychický vzťah páchateľa k podstatným zložkám trestného činu, ako obligatórny znak subjektívnej stránky trestného činu. Preto z uvedených dôvodov poukázal na svoju vôľu vychádzajúcu z jeho vnútorného psychického presvedčenia, že svojim konaním neporušuje záujmy chránené Trestným zákonom, ale naopak pomáha trestným orgánom, vzhľadom na predchádzajúcu konkrétnu spoluprácu s políciou a preto žiadal komplexne, objektívne a veľmi citlivo posúdiť všetky aspekty jeho obhajoby a spravodlivo posúdiť subjektívnu stránku trestného činu, práve z pohľadu absencie jeho zavinenia, ktoré vylučuje trestnú zodpovednosť a že subjektívna stránka nebola naplnená úmyselným konaním v zmysle § 15 Tr. zák. a preto nie je trestne zodpovedný a žiadal oslobodenie spod obžaloby podľa § 258 písm. b/ Tr. por., pretože skutok nie je trestným činom. Nakoľko v minulosti bol trestaný pre obdobnú trestnú činnosť, konanie a trest mali prevýchovný účinok, po vykonaní trestu sa plne resocializoval, naplno sa venuje už svojej práci, oženil sa a riadne platí dane. V minulosti spoznal riziká drogového prostredia, hlavne pre mládež a preto po prvom odsúdení absolvoval množstvo podujatí s mládežou, kultúrno-výchovných, ktoré boli zamerané práve na prevenciu proti drogám a v tomto jeho postoji treba vidieť prevýchovný vplyv a uvedomenie si správnosti konania. Na túto osvetovú činnosť nadviazala aj spolupráca s políciou širšieho zamerania, ktorá privodila jeho vnútorné presvedčenie, že pomáha trestným orgánom práve pri ochrane záujmov chránených trestným zákonom, z čoho vzniklo aj jeho vnútorné presvedčenie, že v rôznych formách pomoci polícii sa nedopúšťa trestnej činnosti. Argumentoval aj spoluprácou s cudzineckou políciou, keďže býval v Devínskom jazere, pri rieke Morava, ktorá je trasou nelegálnych migrantov a svedok Č. potvrdil túto spoluprácu, pričom medzi nimi sa vyvinul priateľský vzťah, boli krajania a svedok Č. mu poskytol aj svoje služobné telefónne číslo, stretávali sa v pracovnom čase na dohodnutých schôdzkach a v žiadnom prípade nešlo iba o súkromné stretnutia. S jeho súhlasom chcela polícia použiť jeho auto na prevoz konkrétnej skupiny nelegálnych migrantov, s ktorými nadviazal kontakt, jeho vozidlo sa malo monitorovať za účelom zadržania migrantov, ale nakoniec sa táto akcia neuskutočnila z dôvodov na strane polície. Takáto forma jeho spolupráce logicky vylučovala jeho trestnú zodpovednosť, hoci formálne by naplnil skutkovú podstatu trestného činu, minimálne vo forme pomoci. Namietal, že okresný súd v odôvodnení rozsudku citoval výsluch svedka Č., ale nespomenul okolnosť s použitím jeho auta na akciu cudzineckej polície a nevyhodnotil tak ani závažnosť tejto skutočnosti pre vnútorné pocity a prejav jeho vôle k subjektívnej stránke jeho konania. Prostredníctvom Č. sa zoznámil s ďalším policajtom U., jeho krajanom, ktorý prejavil záujem o informácie z drogového prostredia, nakoľko sa v minulosti v takomto prostredí orientoval a tiež mu dal svoje služobné telefónne číslo, stretával sa s ním v pracovnom čase, na služobnom aute a nejednalo sa o súkromné stretnutia, lebo to boli práve informácie z drogového prostredia. Svedok U. spoluprácu potvrdil, že mu dával určité pokyny, čo políciu zaujíma, v rámci informácií o ľuďoch, autách, bytoch z drogového prostredia, ktoré sa mohli získať iba dôvernými kontaktmi. Svedok U. však túto spoluprácu do určitej miery bagatelizoval, ale keby povedal pravdu, mohol by mať problémy s návodom na trestnú činnosť. Vzhľadom na celkovú úradnú formu jeho spolupráce, frekvenciu a úradné prvky ( služobné telefóny, služobné vozidlá, konšpiračné pracovné stretnutia), oprávňovali ho myslieť si, že je pomocníkom polície. Poprel tvrdenie súdu, že U. ho dostatočne poučil o právach a povinnostiach informátora, nakoľko mu fakticky udelil inštitút agenta, no nie formou, akou mal, nemal kde a ako skúmať, či ho U. nezaviedol a či dodržal správny postup, dokonca mu zaručil beztrestnosť a preliečenie po jeho prípadných recidívach a to za prostriedky, ktorými disponuje polícia. U. v jednej výpovedi uviedol, že nevylučuje, že vyslovil takúto vetu, ale neskôr už uviedol, že si nepamätá, že také niečo povedal, čo podľa neho nasvedčuje jeho nedôveryhodnosti a zahmlievanie pravdy. Až po začatí súdneho konania začal U. frekventovane používať slovo informátor, hoci dovtedy používal názvy agent a spolupracovník s tvrdením, že pri súdnom konaní už musel dať tejto spolupráci istú formu, ktorá ho vyviňuje. Namietal tvrdenie súdu, že nemal zadovažovať dôkazy ani pre cudzineckú políciu, nakoľko bežný občan nevie, ktoré subjekty sú oprávnené zabezpečovať dôkazy a spolupracujúci občan môže byť presvedčený, že má právo zabezpečovať dôkazy a za určitých okolností existuje dokonca aj logická povinnosť zabezpečiť určité veci, napr. pred zničením, ktoré sa použijú ako dôkazy a z jeho spolupráce s cudzineckou políciou vyplýva, že pre akciu malo byť použité jeho auto, ktoré by bolo potom dôkazom a s týmto vedomím pracoval aj pre U.. Podľa neho je na škodu, že trestno-právna legislatíva, okrem formálneho inštitútu agenta, nelegalizuje aj iné formy spolupráce, čo ale neznamená, že neexistujú. Polícia má legálne finančné fondy na odmeny pre spolupracovníkov, že možno ide o neverejné informácie, ale vyplýva to z potreby utajenia spolupráce občanov s políciou, aby bola úspešná, ale trestno-právne nie je stanovené správanie sa spolupracovníka polície. Preto pri spolupráci, pri ktorej občan musí byť v dôvernom kontakte s páchateľmi trestných činov, môže takýto spolupracujúci občan, bez úmyselného zavinenia, naplniť ostatné znaky skutkovej podstaty trestného činu a právne vedomie bežných občanov i jeho, nerozlišuje medzi postavením agenta, spolupracovníka alebo informátora. Občania nevedia, ktorá z týchto foriem spolupráce je právne upravená a v ich vedomí je ale zakorenené, že keď občan spolupracuje s políciou, nemal by niesť trestnú zodpovednosť. Jeho forma spolupráce si nutne vyžadovala kontakt s osobami, ktoré páchajú trestnú činnosť a informácie z kriminálneho prostredia bolo možné získať výlučne na základe nadobudnutia kontaktov a dôvery a jej prezradenie mohlo mať pre neho zlé následky. Aj toto riskantné nasadenie s vedomím polície ho utvrdilo, že za spoluprácu nemôže byť trestne zodpovedný. S U. rozoberal aj tieto otázky zodpovednosti, ktorý mu slovne zaručil, že ak aj poruší predpisy, v snahe pomôcť odhaliť trestnú činnosť, nebude trestne zodpovedný, že ak by pri spolupráci bol zadržaný niektorou zložkou polície, má dať policajtom jeho služobné telefónne číslo a on vec vybaví. Ako príklad uviedol, keď nesprávne zaparkoval vozidlo pri pripravovanom stretnutí s osobou z drogového prostredia, dopravná polícia chcela riešiť priestupok a po oznámení, že je spolupracovník v dôležitej akcii a prítomnosť polície akciu zmarí a dal im telefónne číslo na U., dopravná polícia po telefonáte s U. nielenže neriešila ďalej priestupok, ale aj opustila miesto a on realizoval následne kontakt. Aj táto situácia ho utvrdila v tom, že pre svoju spoluprácu má krytie zo strany polície a takto sa zachoval aj pri zadržaní dňa 30.5.2007, keď dal polícii číslo na U. a žiadal, aby ho kontaktovali, čo sa však nestalo. Až z jeho podnetu ho kontaktoval vtedajší advokát, ale tento zostal pasívny. Následne vydal policajtovi drogy, ktoré mal u seba, ktoré zaobstaral v rámci spolupráce na usvedčenie páchateľa. Vyslovil preto nesúhlas vyhodnotenia tejto skutočnosti okresným súdom, pretože od U. mal pokyn, aby získaval informácie, ktoré pomôžu usvedčiť páchateľov z drogového prostredia, tieto pokyny boli konkretizované, aby zisťoval byty, v ktorých sa sústreďujú osoby z drogového prostredia a aj tzv. kuchyne, t.j. miesta výroby drog. Pre políciu získal dôležité informácie o bytoch aj osobách a na záver sa sústredil na zisťovanie výroby. Získal si dôveru tzv. variča, u ktorého kúpil drogy, ktoré chcel odovzdať U.. Bol však monitorovaný inou zložkou polície, ktorá ho s drogami zadržala. K množstvu drog uviedol, že nemohol u variča, ktorý nie je dílerom malých dávok, kúpiť jednu dávku jednotlivcom, bez vzbudenia podozrenia, preto kúpil viac, v podstate všetko, čo bolo pripravené, lebo iným spôsobom nebolo možné získať usvedčujúci materiál. Nesúhlasil s tvrdením, že nebol kompetentný zaobstarávať dôkazy, čo môže byť jasné právnikom, ale nie spolupracujúcemu občanovi, ktorý laicky a logicky správne predpokladá, že takýto usvedčujúci materiál pomôže usvedčiť páchateľa. Keď ho policajti zadržali, nechali ho niekoľko hodín bez výsluchu vo vonkajšom prostredí, nekomunikovali s ním ani o jeho právach a povinnostiach, ani ho nevypočúvali a keď bol po viacerých hodinách predvedený do policajnej budovy k vyšetrovateľovi, zopakoval to, čo povedal hliadke, ktorá ho zadržala, aby kontaktovali U.. Až keď vyšetrovateľ túto cestu zmaril, vydal drogy, ktoré mal u seba a uviedol na aký účel ich zadovážil. Túto jeho obranu polícia nebrala do úvahy ani v štádiu zadržania, ani neskôr. Dostal sa do väzby a bolo mu vznesené obvinenie pre úplne iný skutok, s inou skupinou ľudí a až po mnohých mesiacoch sa zmenilo obvinenie na súčasné. Polícia zaisťovala miesto výroby drog v garáži, v ktorej tieto vyrábal spoluobžalovaný M.. Za paradoxné považuje, že polícia, na základe jeho výpovede, robila úkony vo vzťahu ku garáži a M., ale jeho obvinili z úplne iného skutku, pričom vo väzbe bol pre ten iný skutok. Až po čase sa preverovala jeho obhajoba a začali sa vybavovať úradné formality na zbavenie mlčanlivosti dôstojníkov polície Č. a U., ktorí boli vypočutí až s veľkým odstupom času a polícia v prípravnom konaní, napriek požiadavke obhajoby, nezabezpečila včas monitoring telefonátov medzi ním, Č.Á. a U. a po vrátení obžaloby monitoring už bol nedostupný, čo umožnilo zneprehľadniť jeho obranu, že informoval svojich kontaktných policajtov o zisťovaní výroby drog v garáži. Č. a U. si už túto okolnosť „nepamätali“, z väzby bol prepustený pre liknavosť a prieťahy v prípravnom konaní a preto aj súd pri vrátení obžaloby konštatoval porušenia práv obhajoby. Ak by orgány prípravného konania včas preverovali jeho obranu o spolupráci s políciou, mohli sa zachovať nahrávky jeho telefonických rozhovorov s Č. a U. a táto spolupráca sa by bola dala objektívnejšie vyhodnotiť a preto za takéto zmarenie dôkazov by nemal niesť zodpovednosť. Následne poukázal na analogický, medializovaný prípad lúpeže v Leviciach, ktorú monitorovala polícia, pri ktorej akcii lúpežníci odhalili infiltrovaného spolupracovníka polície, ako aj policajta v civile a oboch zavraždili, spolupracujúci občan získal dôveru lúpežníkov, lúpežnej akcie sa zúčastnil, ako jeden z nich, nebol agentom a ak by nebol zavraždený, tak by bol naplnil znaky skutkovej podstaty trestného činu. Ministerstvo vnútra ale vyhodnotilo jeho spoluprácu inak a jeho vdova dostala odškodné. Namietal, že súd k tomuto analogickému prípadu, ktorý bol súčasťou obhajoby, nezaujal stanovisko a preto považuje za nepreskúmateľný názor súdu na beztrestnosť informátora. Pokiaľ súd poukázal na výsluchy svedkov Č. a U., ktorí nepotvrdili, že by ho inštruovali pri spolupráci, títo mohli mať motív nepovedať celú pravdu, pretože možno sami nedodržali celkom predpisy a nechcú mať problémy. Svedok U. povedal, že mu nedal pokyn na nákup drogy, ako dôkazného prostriedku, ale ani mu to nezakázal a preto možno pripustiť, že si svoju spoluprácu predstavoval tak, ako konal a jeho úmysel smeroval iba ku spolupráci a nie k naplneniu trestného činu. Namietal argumentáciu súdu o jeho vnútorne rozpornej obrane, keď neuveril, že by si po predošlých skúsenostiach aplikoval drogu, aby získal dôveru u obžalovaného M. a tak pomohol polícii. Takýto názor sa môže utvoriť až po riadnom vyhodnotení, či tu došlo ku spolupráci a len ak bude zaujaté kladné stanovisko, tak potom platí, že osoba, ktorá za účelom spolupráce sa má infiltrovať do podsvetia, sa musí správať tak, aby získala dôveru a do toho spadá aj použitie drogy, aj nákup drogy. K drogovým stopám na zistených peniazoch uviedol, že mal u seba aj peniaze na splácanie úveru, aj iné peniaze, ktoré chcel použiť na zakúpenie drogy pre policajné účely, čo považoval súd za nepravdepodobné, on však mohol predpokladať, že za takýto usvedčujúci dôkaz, mu polícia náklady preplatí. Pokiaľ súd neuveril ani sume, za ktorú mali byť drogy kúpené, vzhľadom na ich množstvo uviedol, že znalecké posudky uvádzajú iba teoretické čísla o množstve možných dávok, ktoré vyplývajú iba z matematických výpočtov, ale prakticky sa pripraví menší počet dávok a neexistuje fixná cena za drogy. M. ako výrobca nepredával jednotlivé dávky a preto sa ako dôkaz nedala kúpiť jedna dávka, ale celá várka. K súdom spochybnenému jeho konaniu, že išiel kúpiť drogu, napriek tomu, že sa U. a Č. nedovolal uviedol, že už predtým prebehla komunikácia, že našiel „variča“ a bude robiť na informáciách v tomto smere, ale vzhľadom na nedostupné telefonické odposluchy , nie je možné jeho obhajobu potvrdiť. Pokiaľ súd v rozsudku poukázal na deň zadržania o 14.30 hod. a vydanie drogy polícii o 21.30 hod. vysvetlil, že po zadržaní nebol vypočúvaný a bol držaný vonku, mimo policajnej budovy a až večer bol predvedený do policajnej budovy k vyšetrovateľovi, ktorému drogu vydal a v tomto smere preto neboli prieťahy. Počas súdom uvádzaného 7 hodinového časového úseku bol sám na WC, bez sprievodu polície a keby bol uvažoval podľa názoru súdu, mohol sa vtedy drogy zbaviť. Záverom odvolania s poukazom na zásadu „in dubio pro reo“ žiadal oslobodiť ho spod obžaloby; alternatívne, ak by sa odvolací súd nestotožnil s jeho obhajobou, v prípade uznania jeho viny, vzhľadom na neprimerané prieťahy v prípravnom konaní a medzinárodný dohovor o ľudských právach a európsku judikatúru, že v takom prípade treba prejaviť zhovievavosť a tá sa môže prejaviť znížením trestu pod spodnú hranicu zákonnej sadzby a aj zastavením stíhania, znížiť uložený trest na 5 rokov. V ďalšom písomnom odôvodnení odvolania doručenom odvolaciemu súdu 07.09.2012 obžalovaný P.. T. I. opätovne namietal rovnaké skutočnosti, ako v predchádzajúcom podaní, nedostatočne preverené a nemenné jeho obhajobné prednesy, čo jeho konaniu predchádzalo, aká bola subjektívna stránka (motív, pohnútka, úmysel) jeho konania a či je postihnutá zavinením, do akej miery obsahuje dôvodný omyl a či tento mal vplyv na subjektívnu stránku jeho konania. Opätovne namietal, že súd sa uspokojil s tvrdeniami svedka U., ktoré boli v diametrálnom rozpore s jeho tvrdeniami, pričom súd prvého stupňa tvrdenia svedka nepreveril inými dôkazmi, i keď mu nič nebránilo ustáliť skutkový stav tak, aby spoľahlivo zistil, či svedok U. vypovedal pravdu alebo je pravdivá jeho obhajoba. Podľa neho v konaní absentuje podrobná správa (zrejme z MV SR) pojednávajúca najmä o právnej (všeobecne záväznej, ale najmä internej) úprave informátora v porovnaní s agentom, najmä čo do možností a dôvodnosti zapojenia takejto osoby do protiprávnej činnosti iných, za účelom jej zdokumentovania, zistenia dôkazov, že sa súd nezapodieval dôvodmi, prečo došlo k zmareniu záznamov komunikácie medzi ním a svedkom U., prípadne svedkom Č., čo nemožno pričítať na jeho škodu, keď na tomto zmarení sa nepodieľal a že súd nepreveril výpoveď svedka U., ktorá odporuje jeho výpovediam a uzavrel vec tak, že uveril tvrdeniam svedka U. a jeho obhajobe neuveril. Namietal, že si súd mal vyžiadať plán činnosti svedka U. , ktorý zachycuje a archivuje v tzv. osobnom pláne a preveriť, či mal na inkriminovaný deň naplánované aktivity s ním, ako informátorom a ak áno aké a či sa týkali prípadu a či mohli mať súvis s drogou, ktorú v ten deň zadovážil, že zo styku s informátorom sa vyhotovuje služobný záznam, kde okrem iného uvedie kedy, kde a s akým informátorom sa stretol, za akým účelom, aké informácie mu informátor odovzdal, ako na to policajt zareaguje, aké vydal policajt informátorovi pokyny, rady a odporúčania a aká je spolupráca s tým, ktorým informátorom. Preto si súd mal zaistiť všetky záznamy o jeho spolupráci s policajtmi a osobitne v pozícii informátora, z týchto by bolo zrejmé, či spolupráca s policajtmi U. a Č. bola na úrovni a v réžii tak, ako o nej vypovedali, alebo ako o nej vypovedal on. Súd si mal taktiež vyžiadať prehľad akcií, ktoré polícia eviduje osobitne ku každému informátorovi o odovzdaných informáciách a o spôsobe, ako policajti s informáciami naložili a s akým výsledkom pravdivosti boli informácie poskytnuté za účelom preverenia miery, intenzity a obsahu jeho spolupráce s policajtmi a jej výsledku, ako aj finančnú evidenciu nákladov súvisiacich s informátorom, ale i o odmenách a úhradách nákladov informátorom za celú dobu jeho spolupráce s policajtmi U. a Č. a zabezpečiť archivované písomné záznamy na obsah rozhovorov medzi policajtom a informátorom a zistiť, či bol poučený, aká je jeho úloha v spolupráci s políciou, čo je jej cieľ a aký bude jej obsah, do akej miery môže informátor zasahovať, resp. podieľať sa na protiprávnom konaní za účelom získania a následného odovzdania políciou očakávaných alebo požadovaných informácii a ak bol poučený s akým zmyslom, obsahom a rozsahom a či mu niekto dal jednoznačne najavo a oboznámil ho s tým, že ako informátor nemá právo a procesné (a tým ani trestno-právne) krytie v prípade, že by sa akokoľvek mal podieľať na protiprávnosti konania iného a to ani za účelom získania informácií o takomto konaní. Namietal aj absenciu jednoznačného vyjadrenia kontrolných subjektov polície, či spolupráca policajtov Č. a U. bola podrobená kontrole, či zodpovedala všeobecnej a internej právnej úprave a zámerom práce policajného zboru, vrátane požiadaviek na spôsob a rozsah spolupráce polície s informátormi, či polícia a či policajt U. pracuje so systémom kontrolných monitorovaných nákupov drog za účelom zaistenia podkladov pre ďalšie policajné činnosti súvisiace s odhaľovaním a dokumentovaním drogovej trestnej činnosti a či sa vzťah dôvery medzi dílerom a inou osobou v prípade drogovej trestnej činnosti získava aj opakovanými (predstieranými) nákupmi drogy „ako by“ pre seba (informátora). Namietal , že súd si mal zadovážiť podklady a dôkazy o tejto spolupráci a hodnotiť jeho ochotu a iniciatívu v spolupráci k preukázaniu subjektívnej stránky jeho konania vo všeobecnosti k jeho snahe spolupracovať s políciou a dodávať informácie a podklady pre odhaľovanie páchateľov rôznej inej, nielen drogovej trestnej činnosti Súd prvého stupňa sa nevysporiadal ani s otázkou, prečo by sa od zadržania domáhal informovať U. vzhľadom na zistenia, že drogy nikomu nepredáva ani nedodáva v kontexte s lekárskymi správami, že dlhodobo abstinuje. Keďže uvedené dôkazy neboli zabezpečené a vykonané, nebol ustálený skutkový stav, aby tento nevzbudzoval dôvodné pochybnosti o subjektívnej stránke jeho konania až na úrovni trestnosti alebo beztrestnosti jeho konania. Vytýkal tiež nevysporiadanie sa so všetkými dôvodmi pôvodného vrátenia obžaloby a vzhľadom na úradný záznam, že nebolo zistené, že by niekomu drogy predával alebo dodával, súd prvého stupňa mal preveriť, v kontexte s lekárskou správou, že už dlhodobo drogy neužíva, čo má vplyv na nevysporiadanie sa ani s otázkou, načo by mu bol taký objem drog, keď ich nepredával, ani inak nedistribuoval a ani už dlhší čas neužíval. Opätovne upriamil pozornosť na svoje zadržanie až po predvedenie na útvar polície od cca 14.30 hod. do cca 21.30 hod. a do akej miery bol v tom čase strážený, keď na parkovisku pred požiarnou stanicou v Dúbravke sám oslovil neustáleného a nevypočutého hasiča, aby mohol ísť na toaletu a hasič mu ukázal, kde sa toaleta nachádza, kde bez dozoru išiel a zdržiaval sa sám a napriek tomu sa nezbavil drogy, ktorú mal u seba a nemal problém zničiť tak jediný usvedčujúci dôkaz, pre držbu ktorého je súdený a stále sa dožadoval kontaktu s policajtmi U. a Č.. Na políciu ho predviedli až večer, pričom drogy mál stále u seba, nemal problém do toho času sa ich zbaviť, ale nemal dôvod a veril akcii, že je krytá U.. Nakoniec drogu vydal na ich výzvu vyšetrovateľom až o cca 21.30 hodine na útvare polície a ak by sa v tomto čase cítil byť ohrozený stíhaním a postihom z prechovávania drog pre seba alebo pre iného a nekonal s vedomím, že koná výhradne za účelom spolupráce s políciou, snažil by sa drogy, ako usvedčujúceho dôkazu, v prvom rade zbaviť. Súd prvého stupňa sa riadil políciou prezentovanou nesprávnou úvahou, že ako informátor mal len monitorovať situáciu a odovzdávať informácie a nie aktívne konať. S poukazom na svoju obhajobu, že kúpil drogy a prechovával ich po ceste od predajcu po miesto, kde sa mal a chcel stretnúť s policajtom U. a po ceste na miesto bol zadržaný, nemal žiaden iný záujem drogy prechovávať ani kupovať, okrem záujmu ako informátor takto zabezpečiť informácie a dôkazy polícii. Preto okresný súd sa dostatočne nevysporiadal a nesprávne vyhodnotil túto časť jeho obhajoby o dôvodoch a účele (úmysle, pohnútke)a mal si zadovážiť dostatok podkladov, aby mohol vyhodnotiť jeho konanie, najmä z pohľadu subjektívnej stránky. Opätovne namietal aj nevypočutie obhajcu Dr. Q., ktorý ho zastupoval v počiatkoch konania, k niektorým jeho tvrdeniam po jeho zadržaní. S poukazom na základné zásady trestného konania podľa § 2 ods. 10 Tr. por. a § 2 ods. 12 Tr. por., ustanovenie § 168 ods. 1 Tr. por. a judikatúru R14/1964,R40/1969,R 6/1970,R 38/1970,R 60/1972, R 28/1971, R 33/1971, R 36/1968 a nálezy ÚS ČR 26/2004, 109/2000,175/2000 navrhol, ako odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vyslovil právny názor v intenciách podaného odvolania a vec vrátil súdu I. stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. V zákonnej 15 dňovej lehote podal odvolanie aj obžalovaný P. M., proti výroku o treste napadnutého rozsudku, nakoľko už prvostupňovému súdu navrhoval upustiť od uloženia súhrnného trestu odňatia slobody podľa § 44 Tr. zák., čomu však súd nevyhovel, hoci podľa jeho názoru boli na to splnené zákonné predpoklady, pretože bol po spáchaní skutku už odsúdený za iný drogový trestný čin, za ktorý vykonal trest odňatia slobody a bol podmienečne prepustený na slobodu. Vo výkone trestu odňatia slobody sa dostatočne poučil a napravil, v súčasnosti žije riadny a usporiadaný život, pracuje a nepácha žiadne protiprávne konanie, nakoľko si uvedomil trestnoprávne dôsledky takéhoto konania aj fakt, že v prípade porušenia práv a právom chránených záujmov, by mohol opäť skončiť vo väzbe. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v časti výroku o treste a sám rozhodol tak, že s použitím § 44 Tr. zák. upustí od uloženia súhrnného trestu, ktorý mu bol prvostupňovým súdom uložený. V záujme zachovania kontradiktórnosti konania sa k podaným odvolaniam oboch obžalovaných písomne vyjadril dňa 02.10.2012 prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave, v ktorom uviedol, že bez akýchkoľvek pochybností bolo preukázané, že obaja obžalovaní spáchali skutky tak, ako boli ustálené v napadnutom rozsudku a súd prvého stupňa rozhodol o vine obžalovaných P.. T.Y. I. a P. M. správne. Pokiaľ obžalovaný P.. T. I. sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi okresného súdu uviedol, že v prevažujúcej miere namieta hodnotenie dôkazov súdu prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy o záveroch, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní, že je v podstate založené na opakovaných dôvodoch jeho obhajoby v konaní pred súdom prvého stupňa. Vykonanými dôkazmi na hlavnom pojednávaní bolo podľa neho bezpečne preukázané, že obžalovaný P.. T. I. z vlastnej iniciatívy, dobrovoľne a bez inštruktáže polície kúpil od obžalovaného P. M., v mieste jeho bydliska, psychotropnú látku metamfetamín v takom množstve a koncentrácii, že musel vedieť, že jeho konanie napĺňa všetky zákonné znaky trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 Tr. zák., pretože už v minulosti bol za rovnaký trestný čin súdne trestaný rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z 20.1.2003 sp. zn. 2T/46/02 a že z hľadiska zavinenia bolo výsledkami hlavného pojednávania bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že obžalovaný P.. T. I. konal v priamom úmysle v zmysle ustanovenia § 15 písm. a/ Tr. zák. Poukázal pritom aj na samotné vyjadrenie obžalovaného, zachytené v zápisnici o hlavnom pojednávaní konanom dňa 22.11.2011, že od obžalovaného P. M. kúpil „pervitín“ - metamfetamín, pretože podľa jeho názoru bolo dôležité zabezpečiť dôkaz, pričom psychotropnú látku kúpil v množstve značne prevyšujúcom držbu - prechovávanie drog pre vlastnú potrebu a to aj napriek tomu, že nedostal od polície konkrétny pokyn na zakúpenie pervitínu. K tomu skonštatoval, že dôkaz v podobe zaistených psychotropných látok informátorom nemožno použiť v trestnom konaní, pretože ide o dôkaz získaný nezákonným spôsobom. Podľa ustanovenia § 119 ods. 2 Tr. por. môže za dôkaz slúžiť len to, čo bolo získané zákonným spôsobom, t.j. v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, prípadne podľa osobitného zákona (napríklad podľa zákona o policajnom zbore). Ak bol dôkaz získaný v rozpore s Trestným poriadkom, či v rozpore s osobitným zákonom, nemôže slúžiť ako dôkaz v trestnom konaní a nemôže ani prispieť na náležité objasnenie veci (§ 119 ods. 2 Trestného poriadku argumentum a contrário). Trestný poriadok je pritom v pomere špeciality nielen k zákonu o policajnom zbore, pokiaľ ide o konkrétne podozrenie zo spáchania trestného činu, ale je v pomere špeciality aj k interným - podzákonným normám MV SR, ktoré nesmú byť v rozpore s Trestným poriadkom. Osobitný zákon, nariadenia MV SR a ani nižšie právne normy teda nemôžu upravovať spôsob získania dôkazu v rozpore s podmienkami vyžadovanými Trestným poriadkom. Z uvedeného je preto zrejmé, že obžalovaný I. nielenže nedostal, ale ani nemohol dostať od polície pokyn získať dôkaz kúpou psychotropných látok od osoby podozrivej zo spáchania trestného činu, pretože taký dôkaz je v trestnom konaní absolútne neúčinný. K predneseným návrhom na doplnenie dokazovania zabezpečením internej - podzákonnej úpravy MV SR k postaveniu informátora, stanoviska kompetentného orgánu MV SR k možnosti zapojenia informátora do protiprávneho konania iných osôb a záznamov o spolupráci polície s obžalovaným I. uviedol, že iba Trestný zákon ustanovuje, ktoré konanie je trestným činom a súčasne ustanovuje aj okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, teda situácie, za ktorých protiprávne konanie, ktoré by bolo inak trestným činom, nie sú trestným činom, pričom pre naplnenie okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu v rámci plnenia úloh pri odhaľovaní trestných činov a pri zisťovaní ich páchateľov Trestný zákon vyžaduje súčasné splnenie podmienok: že musí ísť o agenta ustanoveného podľa osobitného predpisu a že k ohrozeniu alebo porušeniu záujmu chráneného Trestným zákonom došlo len preto, že agent bol k tomu donútený. Pokiaľ ide o posudzovanie protiprávnosti konania obžalovaného I., tak nariadenia MV SR a nižšie právne normy nemôžu upravovať okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu v rozpore s podmienkami vyžadovanými Trestným zákonom. V posudzovanej trestnej veci obžalovaný I. kúpil od obžalovaného M. psychotropnú látku metamfetamín z vlastnej iniciatívy a bez akéhokoľvek donútenia a sám obžalovaný sa vyjadril, že sa z vlastnej iniciatívy rozhodol zabezpečiť dôkaz spočívajúci v kúpe celkového množstva 6002 mg metamfetamínu, a to aj napriek tomu, že k takému konaniu nedostal od polície vôbec pokyn. Neznalosť Trestného zákona ho neospravedlňuje, pretože Trestný zákon i Trestný poriadok boli uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Samotná úprava postavenia informátora normami MV SR nie je pre posúdenie viny obžalovaného rozhodná a preto skonštatoval, že dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní poskytujú dostatočný podklad na rozhodnutie o jeho vine. V súvislosti s uloženými trestami uviedol, že okresný súd použil u oboch mimoriadne zmierňovacie ustanovenia § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c/, d/ Tr. zák. a tieto spĺňajú účel trestu zakotvený v ustanovení § 34 ods. 1 Tr. zák., podľa ktorého má trest zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, pričom trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. K uvedeným dôvodom odvolania obžalovaného P. M. poukázal, že žalovaný skutok spáchal skôr, ako bol právoplatne uznaný vinným z iného druhovo zhodného zločinu, v konaní na Okresnom súde Bratislava V, sp. zn. 2T/179/08, za ktorý mu súd uložil, taktiež s použitím mimoriadneho zníženia trestnej sadzby, trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov, pod spodnou hranicou zákonnej sadzby. Uviedol, že ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých členov spoločnosti, robí z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi, že spravodlivé uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty i právneho štátu, že trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie a obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú; podmieňujú a disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Vzhľadom na zásadu generálnej prevencie okresným súdom uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5. rokov obžalovanému P. M. za dva zbiehajúce sa zločiny, pre ktoré stanovuje Trestný zákon zhodné rozpätie sadzby trestu odňatia slobody v intervale 4 roky až 8 rokov, považuje za trest zodpovedajúci princípom spravodlivosti. Z uvedených dôvodov preto navrhol odvolania obžalovaných Mgr. T. I. a P. M. zamietnuť ako nedôvodné. Na verejnom zasadnutí senátu krajského súdu, ktoré sa konalo na základe písomnej žiadosti obžalovaného P.. T. I. podľa § 293 ods. 7 Tr. por. v jeho neprítomnosti, jeho obhajcovia sa zhodne pridržali písomne odôvodnených konečných návrhov v podaných odvolaniach. Prvý z obhajcov zdôraznil, že podstata jeho odvolania smeruje, voči nepreukázaniu subjektívnej stránky konania obžalovaného a úmyslu spáchať trestný čin, nakoľko jeho konanie smerovalo k odhaľovaniu trestnej činnosti, ako informátora a preto navrhol jeho oslobodenie spod obžaloby, že v spisovom materiáli je dostatok dôkazov, ktoré preukazujú nedostatok subjektívnej stránky jeho zavinenia, čo je výslovne otázka právnej úvahy a že stačí čo len pochybnosť, aby súd toto vyhodnotil v prospech obžalovaného, či sa to naozaj nestalo tak, ako to tvrdí obžalovaný. Podľa neho bolo preukázané, že obžalovaný spolupracoval s políciou, čo potvrdili svedkovia Č. a U., otázny bol len skutočný rozsah a frekvencia spolupráce. Dal preto na zváženie súdu, ako právnu otázku, ako mal obžalovaný I. vnímať túto spoluprácu s políciou a reálne si mohol myslieť, že bude beztrestný pri odhaľovaní tejto trestnej činnosti. Upozornil na nečinnosť polície v začiatku trestného stíhania a tým nemožnosť zabezpečiť dôkazy so zistením telefonických kontaktov I. s políciou a preverená jeho obhajoba, čo súdu dáva dostatok priestoru na úvahu, nakoľko je pochybnosť, či si obžalovaný I. mohol myslieť, že nebude pri zabezpečovaní drogy trestne stíhaný. Namietol tvrdenie prokurátora o nezákonnosti získania dôkazu - drogy, keď položil súčasne otázku, ako sa dá pri drogovej trestnej činnosti získať droga ako dôkaz, lebo aj táto droga slúžila ako dôkaz v predmetnom trestnom stíhaní. Vzhľadom na samostatne podané odvolanie druhého obhajcu, alternatívne navrhol aj zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa. Druhý obhajca poukázal, že obžalovaný I. sa rozhodol spolupracovať s políciou a pre každého, kto sa tak rozhodne, je to pre neho neznáma oblasť, ktorá je podchytená rôznymi internými predpismi a spolupracovník s políciou sa môže preto spoľahnúť len na riadiaci orgán. Uviedol, že obžalovaný I. veril a uveril v spoluprácu, nakoľko aj roky predtým sa podieľal na odhaľovaní trestnej činnosti a veril, že čo mu povedia. Či je trestný alebo beztrestný sa nemohol dozvedieť, nakoľko vedel len to, čo mu povedal policajt a uveril tvrdeniam U.. Zdôraznil, že obžalovaný I. sa obhajoval stále rovnako, nič nemenil a preto jeho obhajoba mala byť dôkladne preverená. Poukázal na pochybenia vyšetrovateľa a prokuratúry pri začiatku trestného stíhania, kedy museli vedieť, že nezabezpečením prvotných úkonov dôjde k ich zmareniu. Dal na zváženie zistiť, čo obžalovaný I. vedel o spolupráci s políciou, do akej miery bol oboznámený s otázkou beztrestnosti svojho konania, čo si môže dovoliť, či bol dostatočne uzrozumený a poučený o týchto skutočnostiach, z ktorých odpovedí sa dá zistiť naplnenie skutkovej podstaty konania obžalovaného. Navrhol preto zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť okresnému súdu s pokynom na dôkladné preverenie stále rovnakej obhajoby obžalovaného, nakoľko ak by mal čo najmenšie pochybnosti o trestnosti svojho konania, určite by nespolupracoval, nakoľko v minulosti mal už skúsenosti s drogovou trestnou činnosťou a bol presvedčený, že robí v prospech polície a je preto beztrestný. Obhajca obžalovaného P. M. v konečnom návrhu sa pridržal písomných dôvodov odvolania smerujúceho len čo do uloženého trestu. Uviedol, že napadnutým rozsudkom bol ukladaný trest s použitím asperačnej zásady a preto dal do pozornosti ostatný nález Ústavného súdu SR, ktorý vyslovil neústavnosť uvedeného ustanovenia, vety za bodkočiarkou, že obžalovaný čiastočne vykonal trest za predchádzajúcu trestnú činnosť, žije usporiadaným životom, vstúpil si do svedomia, je riadne zamestnaný, ako barman v kasíne a ukladanie súhrnného trestu považuje za nadbytočné. Navrhol preto zrušiť výrok o treste a postupom podľa § 44 Tr. zák. upustiť od uloženia súhrnného trestu. Obžalovaný P. M. sa pridržal konečného návrhu obhajcu. Prokurátor krajskej prokuratúry poukázal na písomné vyjadrenie k obidvom odvolaniam obžalovaných, že podľa jeho názoru súd prvého stupňa riadne vykonal dokazovanie a dôkazy správne vyhodnotil, že bol preukázaný úmysel obžalovaného I. kúpiť a držať drogu. V písomnom vyjadrení podrobne rozviedol beztrestnosť páchateľov, čo u obžalovaného nebolo naplnené a že je všeobecne známe, že trestný zákon analógiu nepripúšťa a preto v tomto smere rozšírený výklad obhajcov nie je na mieste. Záverom poukázal aj na individuálnu a generálnu prevenciu, že obom obžalovaným boli ukladané tresty s použitím zmierňovacieho ustanovenia a preto rozsudok okresného súdu pokladá za spravodlivý a správny, preto navrhol odvolania obidvoch obžalovaných zamietnuť. Obžalovaný P. M. záverom uviedol, že ľutuje, čo som spravil a ďalej chce žiť riadnym životom. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Tr. por.) primárne konštatoval prípustnosť odvolania (§ 306 ods. 1 Tr. por.) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil pritom, že odvolania obžalovaných P.. T.Y. I. a P. M. nie sú dôvodné, vzhľadom na správnosť a zákonnosť napadnutého prvostupňového rozsudku. Krajský súd v Bratislave postupom uvedeným v citovanom ustanovení zistil, že odvolania proti rozsudku okresného súdu podali procesné strany k tomu oprávnené, proti výrokom, voči ktorým odvolanie podať mohli, pričom tak urobili v lehote ustanovenej zákonom. Z vyššie uvedeného vyplýva, že povinnosťou odvolacieho súdu na základe revízneho princípu, determinovaný uvedeným ustanovením, je preskúmanie len tých výrokov, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie a preskúmanie správnosti konania, ktoré predchádzalo týmto napadnutým výrokom rozsudku. Výnimkou z uvedenej zásady a to, že odvolací súd musí prihliadnuť aj na chyby, ktoré síce odvolaním neboli vytýkané, ale ktoré sú takej povahy, že by odôvodňovali (po právoplatnosti rozsudku) podanie mimoriadneho opravného prostriedku, t.j. dovolania, avšak takéto chyby v danom prípade zistené neboli. Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Pokiaľ ide o odvolanie obžalovaného P.. T. I. na podklade jeho odvolania senát krajského súdu, ako odvolací súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. dospel k záveru, že skutkové zistenie súdom prvého stupňa je správne a zodpovedá dokazovaniu, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní. Pri zachovaní kontradiktórnosti konania vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce a spravodlivé rozhodnutie o obžalobe, ktorá na obžalovaného P.. T. I. bola podaná. Dôkazy pritom vyhodnotil jednotlivo, ako aj v celom ich súhrne, logickým a zároveň aj podrobne a presvedčivo odôvodneným spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel stanovených pre hodnotenie dôkazov nemožno nič vytknúť. V odôvodnení napadnutého rozsudku v intenciách ustanovenia § 168 ods. 1 Tr. por. súd prvého stupňa podrobne a vyčerpávajúcim spôsobom rozviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenie a napokon tiež, akými právnymi úvahami sa riadil, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa ustanovení Trestného zákona v otázke viny obžalovaného. Krajský súd si osvojuje skutkové závery prvostupňového súdu a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Aj senát odvolacieho súdu dospel k záveru, že skutok popísaný v napadnutom rozsudku v bode 1/ sa stal a spáchal ho obžalovaný P.. I. spôsobom v ňom popísaným. Nemá preto pochybnosti, že skutkové zistenia uvedené v skutkovej vete napadnutého rozsudku sú v súlade so stavom veci a je nimi preukázané, že obžalovaný v kritickej dobe a nezákonným spôsobom, uvedeným v skutkovej vete napadnutého rozsudku neoprávnene kúpil a prechovával po akúkoľvek dobu psychotropnú látku a už bol za taký čin odsúdený. V prvom rade je potrebné uviesť, že v posudzovanej veci súd prvého stupňa od podania obžaloby dňa 26.05.2011 v priebehu hlavných pojednávaní v dňoch 22.11.2011 a 01.03.2012, kedy bol vyhlásený predmetný rozsudok, vykonal dokazovanie v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. por., ktoré potreboval pre svoje rozhodnutie. Vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo i v ich súhrne tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. a vyvodil z nich správne skutkové i právne závery. Svoje rozhodnutie veľmi podrobne a logicky odôvodnil, vysvetlil akými právnymi úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaného dokazovania, pričom v dôvodoch svojho rozhodnutia sa náležite vyrovnal aj s obranou obžalovaného. Z rozhodnutia taktiež vyplýva o ktoré dôkazy a skutočnosti oprel súd prvého stupňa svoje skutkové zistenia, prečo neuveril obrane obžalovaného a preto v podrobnostiach krajský súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Na základe vykonaného dokazovania nemá ani odvolací súd pochybností o skutkových zisteniach uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa. Aj podľa senátu krajského súdu skutok, ako je rozvedený v napadnutom rozhodnutí, sa stal a niet žiadnych pochybností o tom, že ho spáchal práve obžalovaný P.. I. spôsobom tam uvedeným. Z podaného odvolania obžalovaného P.. T. I. vyplynulo, že svojim odvolaním sa domáhal oslobodenia spod podanej obžaloby, alternatívne navrhoval zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť okresnému súdu, aby vec opätovne prejednal a rozhodol, vytýkajúc tak súdu prvého stupňa nedostatky podrobne vyššie uvedené v jeho rozsiahlych odvolaniach. Odvolací súd konštatuje, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že sa predmetný skutok stal spôsobom popísaným vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, ktorý spáchal obžalovaný P.. T. I.. V konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku krajský súd pritom nezistil pochybenia, ktoré by mohli mať vplyv na nedostatočné objasnenie veci a pred súdom prvého stupňa bolo na hlavom pojednávaní vykonané dokazovanie zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu v zmysle vyššie uvedených ustanovení, vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomne súvislosti a dospel ku správnym skutkovým zisteniam. Predovšetkým je potrebné uviesť, že vzhľadom k tomu, že obžalovaný P.. T. I. vo svojom odvolaní zopakoval aj obhajobnú argumentáciu použitú v predchádzajúcich štádiách trestného konania, odvolací súd v otázke namietaných skutkových zistení odkazuje na podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa. Rovnako krajský súd po preskúmaní obsahu vyšetrovacieho a súdneho spisu dospel k záveru, že skutkové zistenia boli založené na presvedčivých dôkazoch, ktoré bez akýchkoľvek pochybností vylučujú akékoľvek iné alternatívy skutkového deja, ktoré boli na základe týchto dôkazov ustálené v bode 1./ napadnutého rozsudku. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd presne a detailne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, na ktoré dôvody senát krajského súdu v plnom rozsahu poukazuje, bez potreby opakovania rovnakých skutkových záverov. Odvolací súd nemá preto pochybnosti o správnosti skutkových zistení uvedených v tomto bode výrokovej časti napadnutého rozsudku, pretože zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní a je nimi jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaný P.. T. I. nesie zodpovednosť za spáchanie ním namietaného skutku . Aj podľa senátu odvolacieho súdu vina obžalovaného bola preukázaná predovšetkým výpoveďami svedkov U.. H. U. a P. Č.. Svedok U. potvrdil, že s obžalovaným Mgr. I. spolupracoval, ako s informátorom na zabezpečovanie informácií k drogovej trestnej činnosti a s ktorým ho zoznámil práve svedok P. Č.. Jeho úlohou bolo len získavanie informácií o výrobcoch drog, o získavaní ich mien a adries, popisov bytov, resp. získavanie telefónnych čísiel, za účelom ďalšieho rozpracovania a okrem týchto informácií nemal obžalovaný P.. I. nič iné zabezpečovať a jednoznačne uviedol, že mu nikdy nedal žiadny pokyn, aby sám zabezpečil nejaké drogy. Napokon sám obžalovaný tieto skutočnosti nespochybnil, keď potvrdil, že podľa inštrukcií U., ktorých nebolo veľa, bolo získať kontakt na varičov, ich telefónne čísla, popísať ich autá, prezývky, kontakty, dostať sa na miesto varenia a tieto popísať, že pokyn na zakúpenie drogy nikdy od tohto svedka nedostal a že drogu kúpil na zabezpečenie dôkazu pre výsledok akcie, ktorú robil s U., tento však nepotvrdil vedomosť o predmetnej konkrétnej akcii a túto nepotvrdil ani svedok Č.Á.. Napokon sám obžalovaný P.. I. si touto obhajobou protirečil, keď uviedol prípad, niekoľko mesiacov pred predmetným zadržaním, pri ktorom zakúpil drogu u dílera, podrobnosti o prípade a množstve neupresnil a keď túto potom odovzdával svedkovi U., tento ju nechcel a preto ju obžalovaný odovzdal jednej narkomanke. Sám obžalovaný I. pritom uviedol, že jeho úlohou nebolo drogu kupovať a ani nikdy netvrdil, že by mu drogu svedok niekedy kázal kúpiť ale tvrdil, že nie informácie, ale výsledok bol dôležitý. Napokon svedok U. sám pri popise predchádzajúcej spolupráce s obžalovaným uviedol, že nikdy obžalovaný drogy na stretnutie nepriniesol a ani nemohol priniesť. Pokiaľ ide o obhajobu obžalovaného I., že v predmetný deň 30.05.2007 sa pokúšal po telefonovaní s obžalovaným M., resp. jeho priateľkou telefonicky dovolať svedkovi U., ktorému chcel oznámiť, že ide na stretnutie s M., ale sa mu nedovolal a v tejto súvislosti namietané nedostatky pri nezabezpečení výpisov hovorov od príslušných mobilných operátorov, prvostupňový a ani odvolací súd túto okolnosť nespochybňuje, svedok U. si nepamätal, kedy mu obžalovaný naposledy telefonoval alebo poslal SMS a rovnako ani svedok Č. si nespomenul, že by mu obžalovaný pred svojim zadržaním volal a žiadal o stretnutie s U.. Aj za predpokladu, že by sa obžalovaný P.. I. o to skutočne pokúsil, svedok U. uviedol, že s obžalovaným nikdy neriešil vec, že by mu musel telefonovať a žiadať od neho súhlas, akým spôsobom má postupovať a zdalo sa mu, že spolupracuje preto, že sa chce pomstiť predajcom drog za jeho predchádzajúce odsúdenie a najmä, že mu nikdy nekázal drogu zadovážiť a ani nepotvrdil, že by sa s obžalovaným bavil, že by mu sľúbil v prípade, ak by spáchal trestný čin a poskytol informácie smerujúce k závažnejšej trestnej činnosti, že by mu to zaručilo beztrestnosť, dokonca sa s ním na túto tému ani nebavil, pričom mu vysvetlil rozdiel medzi agentom v zmysle Trestného poriadku a agentom, ako to vníma verejnosť. Pokiaľ obžalovaný v odvolaní namietal, že ho svedok U. nedostatočne poučil o právach a povinnostiach informátora a fakticky mu udelil inštitút agenta a dokonca mu zaručil beztrestnosť a preliečenie po prípadných recidívach za prostriedky polície, ktorými disponuje polícia, jeho obhajoba bola vyvrátená práve výpoveďou tohto svedka, ktorý uviedol, že jeho úlohou bolo len získavanie vyššie uvedených informácií o výrobcoch drog, že mu nikdy nekázal drogu kúpiť a určite mu nesľuboval žiadne peniaze na preliečenie, ktoré polícia nemôže zabezpečiť a preto aj túto jeho obhajobu považoval aj odvolací súd za účelovú, v snahe sa vyhnúť trestnej zodpovednosti. Preto ani odvolací súd nepovažoval za potrebné doplnenie dokazovania vo vyššie uvedenom rozsahu odvolania, nakoľko rovnako, ako súd prvého stupňa nespochybnil spoluprácu obžalovaného P.. I. s políciou, ako informátora, ktorú však v rámci preukázaných jeho úlohách (získanie informácií o výrobcoch drog, ich prezývky a adresy, telefónne čísla, priestory bytov, popis áut), ktoré napokon ani sám obžalovaný nespochybnil, úmyselne a cielene z vlastnej iniciatívy, dobrovoľne a bez inštruktáže a vedomia polície zakúpil od obžalovaného P. M., v mieste jeho bydliska, v takom množstve a koncentrácii drogu- metamfetamín, že musel vedieť, že jeho konanie napĺňa všetky zákonné znaky trestnej činnosti a to aj z pohľadu, že už v minulosti mal skúsenosti s touto trestnou činnosťou, keď bol za rovnaký trestný čin právoplatne odsúdený. Odvolací súd preto neakceptoval jeho úvahy a argumenty ohľadne nedostatočnej legislatívnej úpravy v tomto smere a jeho prípadný omyl, pričom z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že zo strany polície žiadne pokyny na zabezpečenie drog nikdy nedostal, okruh získania informácií o výrobcoch drog bol ním samým nespochybnený a v súlade s tým, čo vypovedali svedkovia a preto jeho odvolacie námietky ani odvolací súd neakceptoval, nakoľko z vykonaného dokazovania mal preukázané, že z vlastnej iniciatívy a v rozpore so zákonom zakúpil celkovo 6002 mg metamfetamínu a neznalosť trestného zákona ho neospravedlňuje. Preto ani odvolací súd nepovažoval za potrebné zabezpečenie navrhovanej úpravy postavenia informátora normami MV SR, ktorá bola z pohľadu dôkazov nespochybnená a ktorá vzhľadom na vykonané dokazovanie nie je pre posúdenie viny obžalovaného rozhodná. Rovnako tak aj zabezpečenie internej - podzákonnej úpravy MV SR k postaveniu informátora, stanoviska kompetentného orgánu MV SR k možnosti zapojenia informátora do protiprávneho konania iných osôb a záznamov o spolupráci polície s obžalovaným P.. T. I., nakoľko iba Trestný zákon ustanovuje, ktoré konanie je trestným činom a ustanovuje okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, teda situácie, za ktorých protiprávne konanie, ktoré by bolo inak trestným činom, nie sú trestným činom. Rovnako tak pre naplnenie okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu v rámci plnenia úloh pri odhaľovaní trestných činov a pri zisťovaní ich páchateľov Trestný zákon vyžaduje súčasné splnenie podmienok a to, že musí ísť o agenta ustanoveného podľa osobitného predpisu a že k ohrozeniu alebo porušeniu záujmu chráneného Trestným zákonom došlo len preto, že agent bol k tomu donútený. Pri posudzovaní protiprávnosti konania obžalovaného P.. T. I., nariadenia MV SR, ani nižšie právne normy nemôžu upravovať okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu v rozpore s podmienkami vyžadovanými Trestným zákonom. Tak, ako správne poukázal prokurátor, dôkaz v podobe zaistených psychotropných látok informátorom nemožno použiť v trestnom konaní, pretože ide o dôkaz získaný nezákonným spôsobom, keďže podľa § 119 ods. 2 Tr. por. za môže dôkaz slúžiť len to, čo bolo získané zákonným spôsobom, t.j. v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, prípadne podľa osobitného zákona a ak bol získaný v rozpore s vyššie uvedeným, potom nemôže slúžiť ako dôkaz v trestnom konaní a nemôže ani prispieť na náležité objasnenie veci a ani osobitný zákon, resp. nariadenia MV SR a ani nižšie právne normy nemôžu upravovať spôsob získania dôkazu v rozpore so zákonom. Preto ani odvolací súd neuveril obhajobe obžalovaného P.. T. I., že drogu, napriek tomu, že mu ju príslušník polície nekázal kúpiť, túto zadovážil z dôvodu jej potreby pre úspešnosť akcie. Tejto jeho obhajobe neuveril, rovnako ako okresný súd, práve na základe dôkazne preukázaných zistení, že o predmetnej akcii svedok U., ani svedok Č., nemali vedomosť a je nelogické, ako tvrdí, že po oznámení o M. pripravenej droge, išiel ju zakúpiť ( ako tvrdí, z dôvodu úspešnosti akcie), napriek tomu, že sa ani jednému zo svedkov nedovolal. Odvolací súd neakceptoval ani námietku obžalovaného o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku v časti, v ktorej namietal nedostatočné sa vysporiadanie s doplneným dokazovaním, pred podaním obžaloby. V tomto smere odvolací súd dodáva, že uznesením Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 1T/86/2009 z 18.11.2009 bolo podľa § 244 ods. 1 písm. h/ Tr. por. rozhodnuté, že súd odmieta predtým podanú obžalobu Krajskej prokuratúry v Bratislave zo 07.10.2009 v predmetnej trestnej veci obvineného s podrobným rozpisom vytýkaných nedostatkov a pochybení orgánov prípravného konania a podaná sťažnosť prokurátora uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1 To/32/2010 z 21. apríla 2010 bola podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietnutá s tým, že výrazne boli zúžené súdom prvého stupňa vytýkané nedostatky a sťažnostný súd modifikoval potrebu doplnenia dokazovania ohľadne obžalovaného P.. T. I. a ktoré sa týkali práve opätovného zopakovania výsluchov svedkov U. a Č., resp. zopakovania konfrontácie s obžalovaným I., ktoré boli vykonané tak, ako vyplýva z 3 zväzku vyšetrovacieho spisu. Orgány prípravného konania sa pokúsili zabezpečiť výpisy hovorov od mobilných operátorov na rozhodné telefónne čísla, avšak vzhľadom na odstup času ich už nebolo možné zabezpečiť. Nakoľko okresný súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkým dôkazným materiálom, nemohol odvolací súd akceptovať ani ďalšie odvolacie námietky, ktoré boli opakovaním obhajobných prednesov pred prvostupňovým súdom, ktoré dostatočne a vecne správne vyhodnotil. Záverom preto aj odvolací súd poukazuje predovšetkým na znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ č. PPZ -5236/KEU-BA-EXP-2007 zo 06.12.2007 z ktorého vyplýva, že v obžalovaným vydaných 4 ks injekčných striekačkách sa nachádzal béžový kryštalický materiál s celkovou hmotnosťou 2934 mg s priemernou koncentráciou 74,3% hmotnostných metamfetamínu so stopami pseudoefedrínu a dexbrómfeniramínu, obsahujúce 2180 mg absolútneho metamfetamínu, ktoré zodpovedalo 55 -109 obvykle jednorazovým dávkam drogy a v ďalších 2 ks injekčných striekačkách sa nachádzal žltý kryštalický materiál s celkovou hmotnosťou 3068 mg s priemernou koncentráciou 73,7% hmotnostných metamfetamínu so stopami dexbrómfeniramínu a piracetamu, ktoré obsahovali 2261 mg absolútneho metamfetamínu, zodpovedajúce 57-113 obvykle jednorazovým dávkam drogy. Niet pochýb, že obžalovaný I. týchto 6 injekčných striekačiek dobrovoľne vydal, ktoré mal ukryté v ľavom rukáve bundy v plátenom vrecku s nápisom RELAX sunglasses. Pokiaľ obžalovaný časovými okolnosťami svojho zadržania a predmetným vydaním šiestich zrezaných zatavených plastových injekčných striekačiek obhajobne argumentoval, že mal dostatok času sa drogy zbaviť, kým došlo k ich vydaniu, ani senát odvolacieho súdu tieto neakceptoval a považoval ich len za jeho snahu zbaviť sa trestnej zodpovednosti. Je viac než logické, že obžalovaný po svojom zadržaní bol políciou strážený a pokiaľ k vydaniu drogy došlo až potom, čo najskôr bol prokurátorom pre vyšetrovateľa úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia PZ SR vydaný príkaz na vykonanie osobnej prehliadky obžalovaného, je ťažko možno uveriť jeho úvahám, že mal dostatok času drogy sa zbaviť (napr. na WC) a túto jeho odvolaciu námietku senát krajského súdu vyhodnotil za účelové tvrdenie a vzhľadom na odôvodnenie prvostupňového rozsudku, pričom práve vzhľadom na čas svojho zadržania a uskutočnenie osobnej prehliadky, nemal obžalovaný možnosť drogy sa zbaviť, nakoľko túto mohol dobrovoľne polícii vydať už hneď po svojom zadržaní, čo však obžalovaný nevyužil a urobil tak až po začatí uskutočňovania osobnej prehliadky a do tejto chvíle drogu zatajoval, keď ju mal ukrytú v rukáve. Ťažko možno uveriť aj jeho odvolacej námietke o možnosti zbavenia sa drogy, napr. na WC, nakoľko jej teoretické spláchnutie je diskutabilné. Naviac nemal dôvod sa drogy zbaviť, nakoľko tak, ako sa obhajoval v celom konaní, bez primeraných dôvodov a neodôvodnene sa spoliehal na úspešnosť svojich obhajovacích prednesov, ktoré však správne neboli akceptované. Napokon jeho obhajoba bola vyvrátená aj ďalšími nespochybniteľnými dôkazmi, keď z vrecka nohavíc vydal aj 2 ks injekčných striekačiek- inzulíniek, v ktorých podľa vyššie uvedeného znaleckého posudku bola zistená prítomnosť stôp metamfetamínu. Rovnako tak ešte aj v odkladacom priestore jeho skútra, po vydaní príkazu prokurátora na prehliadku iných priestorov, bola nájdená ďalšia prázdna plastová injekčná striekačka, v ktorej taktiež bola zistená prítomnosť stôp matamfatamínu. Rovnaké stopy po matamfatamíne boli zistené aj na zaistených 4 obálkach s peniazmi, keď na bankovkách z jednej obálky s číslom 10, na 2 ks 500,-Sk bankoviek a na bankovkách z obálky s číslom 1. Správne boli preto úvahy okresného súdu, ohľadne obhajoby obžalovaného P.. I. v tomto smere, že zaistené peniaze, ktoré mal v zalepenej obálke na zaplatenie splátky úveru a aby ich nemíňal, keď sám uviedol, že pri kupovaní drogy od obžalovaného M. peniaze z obálky vybral na zaplatenie drogy, ktoré považoval za nelogické a nepravdepodobné, keď tvrdil, že peniaze mal na zaplatenie úveru a mal v zalepenej obálke, aby ich nemíňal, naproti tomu z týchto peňazí, bez rozmýšľania zaplatil obž. M. za drogu a vystavil sa tak hrozbe nezaplatenia úveru. Rovnako tak aj odvolací súd neuveril jeho nelogickej obhajobe, že drogy kúpil pre potreby polície, z vlastnej iniciatívy, z vlastného presvedčenia a z vlastnej vôle a za vlastné peniaze bez toho, aby niekoho z polície o takomto konaní informoval, zakúpi pre políciu dôkaz, ktorý je nepoužiteľný a polícia mu za tento dôkaz ani nikdy nebude môcť peniaze vrátiť. Rovnako tak aj odvolací neuveril tvrdeniu obžalovaného, že za také veľké množstvo drogy, teda 112 až 222 obvykle jednorazových dávok, zaplatil obžalovanému M. len 4.000,-Sk (132,78 €), keď cena predmetnej drogy na čiernom trhu v tom čase bola 300,- Sk (9,96 €) za jednu dávku, čo v danom prípade, vzhľadom na množstvo zaistenej drogy bolo od 33.600,-Sk do 66.600,-Sk (1.115,32 € do 2.210,71 €) teda cena, za ktorú sa zaistené množstvo drogy v mieste a čase spáchania trestného činu predáva. Pokiaľ obžalovaný I. namietal aj hodnotu zaistenej drogy, aj odvolací súd poukazuje na stanovisko PPZ ÚBOK NPJ Bratislava zo dňa 31.05.2007, že cena za jednu jednorazovú dávku metamfetamínu, na čiernom trhu bola 300,-Sk (9,96 €) a teda za 112 až 222 obvykle jednorazových dávok metamfetamínu sa pohybovala vyššie uvedená stanovená cena. V tejto súvislosti pritom odvolací súd dodáva, že v prejednávanom prípade ustálená cena drogy nemala vplyv na právne posúdenie. Pokiaľ ide o podstatu odvolacích námietok obž. I., odvolací súd dodáva, že rozhodnutie je ťažiskom i vyvrcholením motivačného procesu. Celý motivačný proces, ktorý rozhodnutiu predchádza, všetko to, čo je pred rozhodnutím, smeruje k nemu ako medzníku a na druhej strane všetko to, čo prichádza po rozhodnutí, teda konanie a čin, je iba jeho logickým dôsledkom. Motivujúca nespokojnosť a proces ňou vyvolaný vedú a celkom prirodzene sa stupňujú k rozhodnutiu ako ťažiskovému štádiu, v ktorom dochádza k voľbe spôsobov a prostriedkov, akými sa motivujúca nespokojnosť má odstrániť. Obžalovaný T. I. potrebu drog a svoju nespokojnosť s týmto stavom, kedy ich nemal, sa rozhodol odstrániť spáchaním žalovaného skutku, ktorý čin napokon aj spáchal. Tomuto jednoznačne nasvedčuje nielen množstvo zakúpenej drogy obžalovaným I., ale aj jej aplikovanie, podľa jeho vlastného priznania minimálne v dvoch prípadoch (jeden krát v garáži u spoluobžalovaného M. a jeden krát v jeho byte, v deň skutku a v neposlednom rade aj nájdené tri použité prázdne ampulky, so stopami po metamfetamíne), ako aj vzhľadom na závery znaleckého posudku znalkýň z odboru zdravotníctva, odvetvia psychiatria, že u obžalovaného v tom čase zistili syndróm závislosti od metamfetamínov. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že až po oboznámení lekárskej správy, že absolvoval protitoxikomanické liečenie, len z tohto dôvodu následne znalkyňa na hlavnom pojednávaní netrvala na v znaleckom posudku navrhnutom ochrannom protitoxikomanickom liečení ústavnou formou, resp. ani ambulantnou formou. Nepochybil okresný súd ani pri právnom posúdení konania obžalovaného P.. T. I., keď správne zistený a ustálený skutkový stav kvalifikoval ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na zákonnú úpravu trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 1 Tr. zák., podľa ktorej ten, kto neoprávnene prechováva pre vlastnú potrebu omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky, pričom podľa odseku 2 tohto ustanovenia odňatím slobody až na päť rokov sa páchateľ potrestá, ak neoprávnene prechováva pre vlastnú potrebu omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor vo väčšom rozsahu. Zákonodarca rozlíšil vyššie uvedenými ustanoveniami páchateľov, ktorí prechovávajú pre vlastnú potrebu omamnú látku podľa odseku 1 vyššie citovaného ustanovenia a podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, rozlíšením väčšieho rozsahu podľa § 135 ods. 2 Tr. zák. Práve pre účely prechovávania drog pre vlastnú potrebu zákonodarca toto rozlíšenie upravil v ustanovení § 135 ods. 1 a ods. 2 Tr. zák. Podľa § 135 ods. 1 Tr. zák. prechovávaním omamnej látky, psychotropnej látky, jedu alebo prekurzora pre vlastnú potrebu sa rozumie mať neoprávnene v držbe po akúkoľvek dobu omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor v množstve, ktoré zodpovedá najviac trojnásobku obvykle jednorazovej dávky na použitie a to pre osobnú spotrebu. Podľa § 135 ods. 2 Tr. zák. prechovávaním omamnej látky, psychotropnej látky, jedu alebo prekurzora pre vlastnú potrebu vo väčšom rozsahu sa rozumie mať neoprávnene v držbe po akúkoľvek dobu omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor v množstve, ktoré zodpovedá najviac desaťnásobku obvykle jednorazovej dávky na použitie a to pre osobnú spotrebu. Podľa § 172 ods. 1 Tr. zák. kto neoprávnene a) vyrobí, b) dovezie, vyvezie, prevezie alebo dá prepraviť, c) kúpi, predá, vymení, zadováži, alebo d) prechováva po akúkoľvek dobu, omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor alebo kto takú činnosť sprostredkuje, potrestá sa odňatím slobody na štyri roky až desať rokov. Podľa tohto zákonného ustanovenia zákonodarca právne upravil stíhanie páchateľov a to aj takých, ktorí prechovávajú pre vlastnú potrebu drogy v rozsahu väčšom, ako je desať jednorazových dávok drogy, práve v ustanovení § 172 ods. 1 písm. d/ Tr. zák. Zákon pri postihovaní drogových trestných činov vedome rozlišuje tzv. „spotrebnú držbu“, ktorá je v závislosti od množstva penalizovaná ako prečin podľa § 171 Tr. zák. od štyroch skutkových podstát ustanovenia § 172 ods. 1 písm. a/ až d/ Tr. zák., ktoré s výnimkou „prechovávania“ podľa § 172 ods. 1 písm. d/ Tr. zák. postihujú vymedzené formy konania bez ohľadu na množstvo omamnej látky. Obzvlášť závažné zločiny podľa ustanovení § 172 ods. 2 až 4 Tr. zák. už nemajú súvislosť výhradne s množstvom omamnej látky - drogy, ale súvisia s inými kvalifikovanými podmienkami, resp. vo veľkom rozsahu. Podľa § 172 ods. 2 Tr. zák. odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a) a už bol za taký čin odsúdený, b) pre osobu, ktorá sa lieči z drogovej závislosti, c) závažnejším spôsobom konania, d) na chránenej osobe, alebo e) vo väčšom rozsahu. V záujme určenia presného množstva a zloženia zaistených látok, zistenia, či ide o omamné látky alebo psychotropné látky, jedy alebo prekurzory, prípadne či tieto slúžia na výrobu takýchto látok a najmä určenia, koľko obvykle jednorazových dávok je možné z daného množstva látky pripraviť sa priberá do konania znalec z odboru chémie. V danom prípade to je KEÚ PZ, ktorý v znaleckom posudku v predmetnej veci zistil, že v predložených 4 ks injekčných striekačkách sa nachádzal béžový kryštalický materiál s celkovou hmotnosťou 2934 mg s priemernou koncentráciou 74,3% hmotnostných metamfetamínu so stopami pseudoefedrínu a dexbrómfeniramínu, obsahujúce 2180 mg absolútneho metamfetamínu, zodpovedajúcich 55 -109 obvykle jednorazovým dávkam drogy a v 2 ks injekčných striekačkách sa nachádzal žltý kryštalický materiál s celkovou hmotnosťou 3068 mg s priemernou koncentráciou 73,7% hmotnostných metamfetamínu so stopami dexbrómfeniramínu a piracetamu, obsahujúcich 2261 mg absolútneho metamfetamínu, zodpovedajúcich 57-113 obvykle jednorazovým dávkam drogy. Vzhľadom k tomu, že obžalovaný P.. T. I. neoprávnene kúpil a prechovával po akúkoľvek dobu omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor, teda viac ako je desať jednorazových dávok drogy, bez ohľadu, či tak urobil pre seba alebo iného, naplnil predovšetkým pojmové znaky zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/ Tr. zák. Vzhľadom k tomu, že už v minulosti bol za taký čin právoplatne odsúdený a to rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 2T/46/2002 zo dňa 20.01.2003 v spojení uznesením Krajského súdu Bratislava č.k. 8To/47/2003 zo dňa 24.04.2003 na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 2 roky, so zaradením pre jeho výkon do I. nápravnovýchovnej skupiny za súčasného uloženia ochranného ambulantného protitoxikomanického liečenia a to pre trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. (účinného v čase spáchania činu), naplnil súčasne pojmové znaky kvalifikovanej skutkovej podstaty uvedeného trestného činu a to podľa ods. 2 písm. a/ § 172 Tr. zák., teda v zmysle § 11 ods. 3 Tr. zák. obzvlášť závažného zločinu, lebo zločin, za ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov, sa považuje za obzvlášť závažný. V tomto smere odvolací súd konštatuje, že okresný súd túto okolnosť, ktorá podmieňovala použitie vyššej trestnej sadzby v súlade s § 163 ods. 3 Tr. por. správne vyjadril aj v skutkovej vete výrokovej časti napadnutého rozsudku. Pokiaľ ide o formu zavinenia, obžalovaný konal v priamom úmysle podľa § 15 písm. a) Trestného zákona, keďže chcel spôsobom uvedeným v Trestnom zákone porušiť resp. ohroziť záujem chránený Trestným zákonom. Závažnosť konania obžalovaného súd hodnotil podľa kritérií uvedených v § 10 ods. 2 Trestného zákona, pričom obžalovaný porušil záujem spoločnosti na ochrane jednotlivca pred nedovoleným nakladaním s omamnými látkami. Pre úmyselné zavinenie, ako je tomu v prejednávanom prípade, ale i pre vedomú nedbanlivosť je charakteristické, že musí existovať vedomosť páchateľa o skutočnostiach, ktoré napĺňajú skutkovú podstatu trestného činu. Táto vedomosť pozostáva jednak z vnemov a jednak z predstáv. To znamená, že pre vyslovenie záveru o existencii páchateľovej vedomosti je potrebné, aby jeho vnemy a predstavy boli odrazom reálneho sveta. V prípade, ak to tak nie je, ako sa mylne domnieva obžalovaný, hovoríme o omyle. Omylom v trestnom práve rozumieme nezhodu páchateľovho vnímania alebo jeho predstáv so skutočnosťou. Táto nezhoda môže vyplývať z toho, že si páchateľ nejakú skutočnosť vôbec neuvedomil, alebo z toho, že mal o nej nesprávnu predstavu, pričom nezhoda sa môže týkať tak skutkových, ako aj právnych okolností a môže byť vyjadrená pozitívne či negatívne. O pozitívny skutkový omyl ide vtedy, ak sa páchateľ mylne domnieva, že existuje skutočnosť, ktorá je zložkou skutkovej podstaty trestného činu. Takýto omyl však v skutočnosti nevylučuje úmyselné zavinenie. O negatívny skutkový omyl ide vtedy, ak sa páchateľ domnieva, že nejde o skutočnosť vyžadovanú ako znak skutkovej podstaty, hoci táto skutočnosť reálne existuje, čo nie je predmetný prípad, nakoľko v podstate ide o nevedomú nedbanlivosť. O pozitívny právny omyl ide v prípade nesprávnej predstavy o tom, že konanie páchateľa napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu a v tomto druhu omylu je presvedčený, že pácha trestný čin. Takýto omyl je však bezvýznamný. O negatívny právny omyl ide potom v prípade, ak sa páchateľ domnieva, že jeho čin nie je trestným činom alebo že čin ním spáchaný je miernejšie trestný, než o aký v skutočnosti ide. Tento druh omylu je však právne irelevantný v duchu zásady neznalosť zákona neospravedlňuje. Trestný zákon vychádza zo zásady dôsledného uplatňovania zodpovednosti za zavinenie, ktoré je obligatórnou zložkou subjektívnej stránky trestného činu. Je tým vyjadrená aj zásada, že bez zavinenia niet trestného činu ani trestu. Nakoniec základný význam zavinenia pre trestnú zodpovednosť páchateľa expressis verbis vyplýva z ustanovenia § 17 Tr. zák. „pre trestnosť činu spáchaného fyzickou osobou treba úmyselné zavinenie, ak Trestný zákon výslovne neustanovuje, že stačí zavinenie z nedbanlivosti. Z toho sa odvodzuje tiež zásada, podľa ktorej „trestné činy uvedené v základnej skutkovej podstate osobitnej časti Trestného zákona sú úmyselné, pokiaľ zákon výslovne neuvádza, že stačí zavinenie z nedbanlivosti“. V priebehu celého doterajšieho konania a na základe všetkých vyššie uvedených úvah mal preto odvolací súd za jednoznačne preukázané, že okrem formálnych podmienok naplnenia skutkovej podstaty prejednávaného obzvlášť závažného zločinu, obžalovaný naplnil aj podmienky materiálne. Z konania obžalovaného, ako všeobecne trestne zodpovedného subjektu, nastal následok predpokladaný skutkovou podstatou trestného činu, zavinený obžalovaným, a medzi jeho konaním a v Trestnom zákone uvedeným následkom, ako záujmom chráneným Trestným zákonom, je jednoznačne daná príčinná súvislosť. Tým naplnil objekt skutkovej podstaty súdeného trestného činu, obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., spočívajúci v ochrane ľudského života a zdravia pred škodlivými účinkami omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov a záujme na ochrane spoločnosti a ľudí proti možnému ohrozeniu, ktoré vyplýva z nekontrolovateľného nakladania s omamnými a psychotropnými látkami, jedmi a prekurzormi a prípravkami obsahujúcimi tieto látky. Obžalovaným I. uvádzaný motív jeho konania v prejednávanej veci neobstojí. Motív je významným ukazovateľom z hľadiska kriminologického. Nevyhnutnosť skúmania motívu je na mieste len tam, kde motív predstavuje obligatórnu zložku skutkovej podstaty trestného činu, čomu v prerokúvanom prípade nie je. Krajský súd poukazuje, že na motív - rovnako ako na myšlienky a ciele - možno dobre usudzovať napr. zo správania sa páchateľa za danej situácie a jeho výrokov. Je však nevyhnutné vziať do úvahy všetky okolnosti v ich vzájomnom súhrne. Prípadnú individuálnu a iniciatívnu snahu obžalovaného napomáhať polícii pri objasňovaní drogovej trestnej činnosti odvolací súd neakceptoval ako reálne podloženú bez ohľadu na to, že táto sama o sebe ho nezbavuje, s poukazom na vyššie uvedené (omyl), trestnej zodpovednosti. Krajský súd vzhľadom k podanému odvolaniu skúmal aj otázku zákonnosti a primeranosti uloženého trestu obžalovanému P.. T. I., pričom dospel k záveru, že okresným súdom uložený nepodmienečný trest odňatia slobody je v súlade so zákonom a nie je neprimerane prísny. Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 2 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody. Podľa § 34 ods. 3 Tr. zák. trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podľa § 34 ods. 6Tr. zák. tresty uvedené v § 32 možno uložiť samostatne alebo možno uložiť viac týchto trestov popri sebe. Za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody. Podľa § 38 ods. 1 Tr. zák. na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu, nemožno prihliadnuť ako na poľahčujúcu okolnosť, priťažujúcu okolnosť, okolnosť, ktorá podmieňuje uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby, alebo okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Vo všeobecnosti je potrebné skonštatovať, že pri ukladaní trestu musí súd vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu. Túto závažnosť určuje sám zákonodarca a to stanovením rozpätia trestnej sadzby a tým, že jednotlivé trestné činy podľa stanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia zaraďuje medzi prečiny, zločiny, resp. obzvlášť závažné zločiny. Tomuto zaradeniu potom zodpovedá buď možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov, napríklad alternatívnych, nespojených s odňatím slobody, alebo povinnosť súdu ukladať len trest odňatia slobody. Pri úvahách aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti nápravy a v neposlednom rade aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, odvolací súd poukazuje na zásadu, že trest je právnym následkom trestného činu a teda musí byť úmerný k spáchanému, v danom prípade obzvlášť závažného zločinu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia). Pokiaľ ide o druh trestu ukladaný obžalovanému P.. I., správne postupoval okresný súd, keď obligatórne vychádzal z toho, že ak ide o trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby ustanovená v osobitnej časti Trestného zákona prevyšuje 5 rokov, súd musí obligatórne ukladať trest odňatia slobody (§ 34 ods. 6 Tr. zák.). Z tohto vyplýva, že v posudzovanej veci bolo možné obžalovanému I. uložiť len nepodmienečný trest odňatia slobody, pretože uloženie iného druhu trestu to priamo vylučuje Trestný zákon. Správne okresný súd pri nezistení žiadnych poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. a/ - o/ Tr. zák. ani priťažujúcich okolností podľa 37 písm. a/-m/ Tr. zák., na ktoré musí súd obligatórne prihliadať, v zmysle zákona mohol ukladať trest odňatia slobody v rozpätí od 10 do 15 rokov. Odvolací súd pritom nemal výhrady ani k postupu okresného súdu, keď vzhľadom na dobu, ktorá uplynula od spáchania skutku dospel k záveru, s odkazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, že od spáchania žalovaného trestného činu uplynula značná doba, pričom to nebolo zavinené obžalovaným a jeho trestná vec nebola ani obzvlášť skutkovo ani právne náročná a mohla byť ukončená orgánmi činnými v trestnom konaní skôr, že je dôvodný postup na aplikovanie mimoriadneho zníženia trestu a ukladal tak obžalovanému trest pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu, riadiac sa pritom obmedzujúcim ustanovením podľa § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák., podľa ktorého ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom a pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu však súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako päť rokov, nakoľko v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody je aspoň desať rokov. Preto okresným súdom uložený trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov považoval aj odvolací súd za zákonný, správny a nie neprimeraný. V zmysle zákona mal byť obžalovaný P.. I. podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák., ako páchateľ obzvlášť závažného zločinu, zaradený pre výkon trestu do ústavu s maximálnym stupňom stráženia a pokiaľ okresný súd dospel k záveru, že miera jeho narušenia nie ja taká vysoká, aby musel byť pre výkon trestu zaradený najprísnejšieho ústavu a aplikoval ustanovenie § 48 ods. 4 Tr. zák., keď ho zaradil na výkon uloženého trestu do ústavu so stredným stupňom stráženia, v ktorom sa lepšie splní výchovná funkcia, odvolací súd nemal žiadne výhrady a tento postup bol taktiež v súlade so zákonom a rovnako tak aj pri obligatórnom ukladaní ochranného dohľadu v trvaní 1 roka podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. Pokiaľ ide o odvolanie obžalovaného P. M., v nadväznosti na vyššie uvedené dôvody jeho odvolania, ktoré smerovalo len voči uloženému trestu a z toho vyplývajúceho rozsahu prieskumnej povinnosti, odvolací súd predovšetkým uvádza, že nepreskúmaval výrok o vine, vrátane právneho posúdenia skutku, nakoľko konanie, ktoré týmto výrokom prvostupňového rozsudku predchádzalo, bolo v súlade so zákonom. Predovšetkým je potrebné uviesť, že obžalovaný P. M. urobil na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom dňa 22.11.2011, po porade s obhajcom vyhlásenie o priznaní viny podľa § 257 Tr. por., pričom krajský súd preskúmal i zákonnosť postupu okresného súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o prijatí vyhlásenia obžalovaného a zistil, že v tomto smere konal okresný súd správne a neporušil žiadne procesné ustanovenia. Priznanie viny bolo teda prijaté súdom prvého stupňa v súlade so zákonom a stalo sa nemenným. Ani krajský súd, podobne ako okresný súd, nemal dôvodné pochybnosti o skutkových tvrdeniach uvedených v obžalobe a preto priznanie viny obžalovaným P. M. považoval za logický dôsledok dôkazného stavu zisteného a prezentovaného prokurátorom v obžalobe. Logickým dôsledkom rozhodnutia súdu prvého stupňa o prijatí vyhlásenia obžalovaného že je vinný, bol aj ďalší postup súdu, keď nevykonal dokazovanie v rozsahu priznanej viny. Nakoľko na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom nebolo vykonané dokazovanie súvisiace so skutkovými zisteniami obžaloby, nemohol ani krajský súd, ako súd odvolací preskúmavať, zasahovať, meniť, či prípadne spochybňovať skutkové zistenia a závery súdu prvého stupňa, prezentované vo výroku o vine v napadnutom rozsudku a v tejto časti obžalovaný P. M. nemal ani právo podať odvolanie. Napokon jeho odvolanie smerovalo len proti výroku o treste. Vzhľadom k tomu sa odvolací súd, nezistiac žiadne procesné pochybenie v postupe súdu prvého stupňa v súvislosti s vyhlásením obžalovaného P. M. a jeho prijatím v zmysle § 257 Tr. por. a následného uznania viny podľa obžaloby, nezaoberal z hľadiska nesprávnosti skutkových a právnych záverov v napadnutom rozsudku a zaoberal sa len výrokom o treste. Odvolací súd nevzhliadol pochybenia ani vo výroku o treste v napadnutom rozsudku. Súd I. stupňa pri ukladaní trestu rešpektoval účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. a jeho druh a výmeru určil v súlade s hľadiskami vyjadrenými v § 34 ods. 4 Tr. zák. Podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 <javascript:%20fZzSRInternal('30279', %20'6412757',%20'6412757',%20'4777707',%20'4777707',%20'0')> alebo 3. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov. Podľa § 42 ods. 1 Tr. zák. ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný trest podľa zásad na uloženie úhrnného trestu. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste uloženom páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Súhrnný trest nesmie byť miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom. V rámci súhrnného trestu súd uloží trest straty čestných titulov a vyznamenaní, trest straty vojenskej a inej hodnosti, trest prepadnutia majetku, peňažný trest, trest prepadnutia veci alebo trest zákazu činnosti, ak bol taký trest uložený už skorším rozsudkom a ak tomu nebráni ustanovenie § 34 ods. 7 <javascript:%20fZzSRInternal('30279',%20'6412746',%20'6412746',%20'4777127', %20'4777132',%20'0')>. Pri preskúmaní výroku o treste, odvolací súd dospel k záveru, že výrok o uložení súhrnného trestu odňatia slobody, ktorým podľa § 172 ods.1 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j/, písm. l/, § 38 ods. 3, § 41 ods. 1, ods. 2, § 42 ods. 1, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Tr. zák. v trvaní 5. rokov za súčasného postupu podľa § 42 ods. 2 Tr. zák., ktorým súd zrušil výroku o treste rozsudku Okresného súdu Bratislava V, č.k. 2T/179/08 zo dňa 23.03.2009, právoplatný dňa 23.03.2009, v časti obž. P. M. , ako aj všetky ďalšie rozhodnutia, ak vzhľadom na zmenu ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad, je plne v súlade so zákonom. Preto pri preskúmaní výroku o treste tejto časti napadnutého rozsudku, krajský súd nezistil žiadny zákonný dôvod na zrušenie alebo zmenu uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody ohľadne odsúdenia obž. P. M.. Predovšetkým je potrebné konštatovať, že obžalovanému M. bolo potrebné ukladať súhrnný trest podľa § 42 ods. 1 Tr. zák., tzv. sprísnený podľa asperačnej zásady, nakoľko bolo potrebné ukladať trest za dva úmyselné trestné činy, z ktorých aspoň jeden bol zločinom, spáchaný dvoma alebo viac skutkami, kedy sa zvyšuje horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a súd ukladá páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody tak. Vzhľadom k tomu, že predmetný skutok obžalovaný P. M. spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa v inej veci vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin (v predmetnom prípade je to za rovnaký zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. zo dňa 23.03.2009 Okresným súdom Bratislava V, sp. zn. 2T/179/08), bolo potrebné mu ukladať súhrnný trest podľa zásad pre ukladanie úhrnného trestu podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. Pri úprave trestnej sadzby podľa osobitnej časti Trestného zákona podľa § 172 ods. 1 Tr. zák. a § 38 ods. 3 a § 42 ods. 1 Tr. zák. konkrétne rozpätie trestnej sadzby sa určuje tak, že najprv sa urobí úprava trestnej sadzby podľa § 38 Tr. zák. a až následne podľa § 42 ods. 1 Tr. zák. Obž. P. M. za spáchaný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. zák. podľa zákona sa môže uložiť trest odňatia slobody v rozpätí od 4 do 10 rokov. V súlade so zákonom okresný súd pritom zohľadnil poľahčujúce okolnosti v zmysle § 36 písm. j/ písm. l/ Tr. zák., pri nezistení žiadnej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 Tr. zák. a keďže prevažoval pomer poľahčujúcich okolností, správne okresný súd postupom podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. znížil hornú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu a mohol ukladať trest vo výmere od 4 rokov do 8 rokov. Správne a v súlade so zákonom z vykonaného dokazovania zistil, že obžalovaný P. M. spáchal žalovaný skutok skôr, ako bol právoplatne uznaný vinným z iného trestného činu v konaní na Okresnom súde Bratislava V, sp.zn. 2T/179/08, pričom sa jedná o súbeh trestnej činnosti, ktorú vyhodnotil ako dvojnásobnú, druhovo zhodnú trestnú činnosť a ukladal mu preto trest súhrnný podľa § 42 ods. 1 Tr. zák. Nakoľko obidva uvedené trestné činy sú zločiny, pri ukladaní trestu sa musela obžalovanému M. trestná sadzba upraviť podľa tzv. asperačnej zásady v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zák. a ukladať mu tak trest odňatia slobody vo výmere od 7 rokov a 4 mesiace až 10 rokov a 8 mesiacov ( v tomto smere v napadnutom rozsudku uvedené rozpätie zvýšenej trestnej sadzby, vzhľadom na dva možné výklady citovaného ustanovenia a tým aj dvoch alternatív zvýšeného rozpätia sadzieb, bolo stanoviskom NS SR vyriešené, že platí alternatíva 1, že horná hranica trestnej sadzby uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona sa zvyšuje o jednu tretinu, bez ohľadu na dolnú hranicu trestnej sadzby, na rozdiel od alternatívy 2, keď pri výpočte hornej hranice trestnej sadzby zvýšenej o jednu tretinu sa vychádzalo z rozdielu medzi hornou a dolnou hranicou trestnej sadzby podľa osobitnej časti Trestného zákona, vychádzajúc tak z ustanovenia § 38 ods. 8 ). Okresný súd aplikoval však u obž. P. M. rovnako, ako u obžalovaného Mgr. T. I. inštitút mimoriadneho zníženia pod zákonom stanovenú trestnú sadzbu, obmedzenú ustanovením § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Tr. zák., podľa ktorého ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom a pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu však súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako dva roky, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody aspoň päť rokov. Pokiaľ na verejnom zasadnutí senátu odvolacieho súdu prostredníctvom obhajcu argumentoval nálezom Ústavného súdu, ktorým bola vyslovená neústavnosť asperačnej zásady, v súvislosti so zvýšením spodnej hranice trestnej sadzby, odvolací súd dodáva, napriek skutočnosti, že tento nález v súčasnosti nie je ešte publikovaný, na prípad obžalovaného M. sa nevzťahoval, nakoľko v prejednávanom prípade súd úpravu trestnej sadzby podľa asperačnej zásady fakticky neaplikoval, vzhľadom na použité zmierňovacie ustanovenie a ukladanie trestu pod zákonom stanovenú trestnú sadzbu a preto tieto argumenty považoval v danom prípade za irelevantné. Odvolací súd neakceptoval odvolaciu námietku obžalovaného, ktorou sa domáhal upustenia od uloženia súhrnného trestu podľa § 44 Tr. zák. Podľa tohto ustanovenia súd upustí od uloženia súhrnného trestu podľa § 42 alebo od uloženia ďalšieho trestu podľa § 43, ak pokladá trest uložený skorším rozsudkom na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa za dostatočný. Tieto podmienky obžalovaný nesplnil, nakoľko predchádzajúce odsúdenie v trvaní troch rokov, z výkonu ktorého bol podmienečne prepustený uznesením Okresného súdu Trnava 17.08.2010 pod sp. zn. 3 Pp/70/2010, nepovažoval odvolací súd za dostatočný na postihnutie obžalovaného za predmetný súbeh tejto trestnej činnosti a argumenty, na ktoré poukazoval vo svojom odvolaní neodôvodňovali použitie tohto inštitútu. Aj senát krajského súdu dospel k záveru, že na spravodlivé postihnutie obžalovaného M. je potrebný výkon nepodmienečného trestu a to nielen z hľadiska individuálnej, ale aj generálnej prevencie. V súlade so zákonom bol aj postup okresného súdu pri zaradení obžalovaného M. pre výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák., nakoľko pred spáchaním žalovaného skutku nebol vo výkone trestu odňatia slobody. Rovnako tak boli zákonné aj ďalšie výroky rozsudku, ktorými obžalovanému M. prvostupňový súd uložil podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. aj trest prepadnutia vo výroku napadnutého rozsudku špecifikovaných vecí, že vlastníkom týchto vecí sa podľa § 60 ods. 6 Tr. zák. stáva štát a v zmysle znaleckého dokazovania a záverov znalcov podľa § 73 ods. 2 písm. c/, § 74 ods. 1 Trestného zákona aj ochranné ambulantné protitoxikomanické liečenie. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, krajský súd odvolania obžalovaných P.. T. I. a P. M. podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol. Podľa § 319 Tr. por. sa odvolania obžalovaného P.. T.Y. I., A.. XX.XX.XXXX Q. W. W. a obžalovaného P. M., A.. XX.XX.XXXX Q. W., zamietajú. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.