Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/100/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1411201014 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1411201014.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Edity Szabovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a JUDr. Aleny Svetlovskej, v právnej veci navrhovateľa: K.. Y. L., F. Q. XX, F., proti odporkyni: K.. Y. L., F. L. A. XX, F., o zaplatenie 51,10 eur s prísl., o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 11C/145/2011-20, zo dňa 15.11.2011 r o z h o d o l : Odvolací súd rorsudok Okresného súdu Bratislava IV č. k. 11C/145/2011-20, zo dňa 15.11.2011 p o t v r d z u j e . Odporkyni sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporkyne zaplatenia sumy 51,10 eur s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 31.1.2011 do zaplatenia a náhradu trov konania. O trovách konania rozhodol tak, že odporkyni ich náhradu nepriznal. V odôvodnení rozsudku uviedol, že navrhovateľ opodstatnenosť uplatnenej pohľadávky odôvodňoval tým, že je otcom mal. Marianny Sabolovej, nar. 1995 a Kataríny Sabolovej, nar. 2010. Vo februári 2008 obaja rodičia prispeli na výživu svojich detí podľa rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, z 2.5.2007, č. k. 23C/68/2005-333 sumou 9.000,- Sk, avšak odporkyňa si uplatnila daňový bonus vo výške 1.080,- Sk a prijala štátnu sociálnu dávku vo výške 1.080,- Sk na každé vyživované dieťa. Pri zabezpečovaní vyživovacej povinnosti sa naakumulovala v rukách odporkyne suma 11.160,- Sk. V uvedenom mesiaci (február) sa navrhovateľ osobne staral o deti 4 dni, počas ktorých si odporkyňa neplnila vyživovaciu povinnosť a alikvotnú časť v svojich rukách naakumulovaného výživného vo výške 1.539,30,- Sk dodnes zadržiava, alikvotnú čiastku odmietla vyplatiť navrhovateľovi bez uvedenia dôvodu. Tento názor odporkyne neobstojí, lebo plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť. Za daných okolností by pre mal. deti odporkyňa teda mala vyplatiť navrhovateľovi podľa Zákona o rodine (ďalej len ZoR) sumu 51,10 eur. Vo vyjadrení k návrhu odporkyňa žiadala tento zamietnuť. Uviedla, že podľa právoplatného rozsudku súdu v uvedenom období boli deti zverené do jej osobnej starostlivosti. Výživné aj peňažné prostriedky z prídavku na dieťa a daňového bonusu boli v plnej miere spotrebované na pokrytie potrieb oboch detí. Na vrátenie výživného za dobu, kedy deti boli u otca nemá podľa nej navrhovateľ právo. Výživné je určené v pravidelnej mesačnej platbe, ktorá sa neprepočítava na jednotlivé dni, nakoľko sa z nej platia pravidelné a jednorazové výdavky dieťaťa. Súd pri rozhodovaní vo veci vychádzal z ust. § 62 ods. 1 a 2 a § 76 ods. 1 ZoR. Uviedol, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že v čase k februáru 2008 boli mal. deti Sobolové zverené do osobnej starostlivosti odporkyne a navrhovateľovi bola uložená povinnosť platiť výživné spolu 4.500,- Sk k rukám odporkyne, súčasne bol upravený aj styk navrhovateľa s deťmi spolu na 4 dni v mesiaci. S poukazom na vyššie uvedené ustanovenia ZoR súd dospel k záveru, že návrhu nie je možné vyhovieť. Príslušné ustanovenia ZoR (ustanovenia o vyživovacej povinnosti rodiča) nezakladajú nárok druhého rodiča na vrátenie čiastok vynaložených na výživu dieťaťa. Krátkodobý pobyt mal. dieťaťa u rodiča v rámci úpravy ich styku, nie je dôvodom dočasného zbavenia tohto rodiča povinnosti platiť výživné, resp. nezakladá druhému rodičovi povinnosť vyplatiť alikvotnú časť výživného. Naviac odporkyňa uviedla, že výživné spolu so štátnymi sociálnymi dávkami bolo spotrebované. Výrok o trovách konania súd odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Aj keď odporkyňa bola v konaní úspešná, náhradu trov konania si neuplatnila, a preto jej ju súd nepriznal. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal včas odvolanie navrhovateľ. Namietal v ňom, že odporkyňa v priebehu konania navrhla spojenie predmetnej veci s ďalšími súvisiacimi vecami na spoločné konanie, pričom súd o tomto jej návrhu nerozhodol a tak navrhovateľ nemohol uplatniť svoje procesné práva v tomto konaní. Podľa jeho názoru neobstojí doteraz zistený skutkový stav, pretože sú tu ďalšie skutočnosti a dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené. Poukázal na to, že v ust. § 62 ods. 1 ZoR je zakotvená vyživovacia povinnosť pre obidvoch rodičov a nevyplýva z neho žiadna výnimka pre odporkyňu, a preto by mu mala odporkyňa vydať zadržiavanú čiastku 51,10 eur. Odporkyňa akumuluje u seba výživné od štátu a aj obidvoch rodičov, neprispieva na výživu detí v čase, keď sú u neho, hoci on nemá povinnosť duplicitne prispievať na výživu detí. Tým sa odporkyňa pokúša obohatiť sa na úkor navrhovateľa a zbaviť sa svojej zákonnej povinnosti. Súd nevykonal dokazovanie so zameraním na zistenie, že odporkyňa si štyri dni neplnila svoju vyživovaciu povinnosť. Ide o vady, ktoré majú za následok nesprávne rozhodnutie súdu. Poukázal na ust. § 79 ZoR, v zmysle ktorého ten, kto celkom alebo sčasti splnil za iného vyživovaciu povinnosť, je oprávnený od neho požadovať úhradu tohto plnenia. Ďalej namietal aj tú skutočnosť, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom a súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. V tejto súvislosti namietol, že nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a bez svojej viny nemohol uplatniť potrebné dôkazy. Z týchto dôvod sa domáha, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil alebo ho zrušil a vec vrátil okresnému súdu na pokračovanie konania. Odporkyňa nevyužila svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu navrhovateľa. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal a prejednal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p a dospel k záveru, že nie je dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu. Prvostupňový súd náležite zistil skutkový stav veci (§ 120 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O.s.p.), na ktoré odôvodnenie poukazuje i odvolací súd (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 62 ods. 1 ZoR., plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Podľa § 62 ods. 2 cit. zák., obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Podľa § 76 ods. 1 cit. zák., výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu. Odvolací súd na doplnenie poukazuje na to, že podľa platnej právnej úpravy sa výška výživného, ktorou má na deti prispievať jeden z rodičov, ktorému neboli deti zverené do výchovy, určuje bez ohľadu na úpravu styku tohto rodiča s deťmi. Výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách a je rovnaké každý mesiac bez ohľadu na počet dní v mesiaci, ako aj bez ohľadu na to, či sa v danom mesiaci zrealizuje alebo nezrealizuje bežný styk detí s druhým rodičom. Okrem toho je potrebné uviesť, že ustanovenia ZoR, ktoré upravujú vyživovaciu povinnosť rodiča, nezakladajú nárok rodiča na vrátenie súm vynaložených na výchovu a výživu dieťaťa. Je tiež treba zdôrazniť, že dávky, ktoré štát poskytuje rodine s nezaopatrenými deťmi nie je možné považovať za výživné. Ide o dávky, ktoré majú charakter sociálnych dávok a sú v zmysle platnej právnej úpravy poskytované bez ohľadu na to, či ide o kompletnú rodinu (nerozvedených manželov s deťmi), rozvedených rodičov, alebo o osamelú matku a v prípade rozvedených rodičov sú poskytované tomu z rodičov, ktorému sú deti zverené do osobnej starostlivosti. Pokiaľ ide o námietky navrhovateľa, že boli súdom prvého stupňa porušené jeho procesné práva a bola mu odňatá možnosť konať pred súdom tým, že prvostupňový súd nerozhodol o návrhu na spojenie vecí účastníkov konania na spoločné konanie, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., ako i tým, že súd nevykonal všetky navrhované dôkazy a vec nesprávne právne posúdil, tieto námietky odvolací súd nepovažuje za dôvodné. Predovšetkým neobstojí tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Zo spisu súdu prvého stupňa odvolací súd zistil, že navrhovateľ bol riadne predvolaný na pojednávanie, predvolanie osobne prevzal dňa 7.11.2011, pričom prílohou predvolania bolo aj poučenie (vyplýva z doručenky a kópie poučenia založenej v spise), ktoré obsahuje aj poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p. (č.l. 12). Navrhovateľ sa pojednávania nezúčastnil, svoju neúčasť neospravedlnil a ani nepožiadal o odročenie pojednávania z vážnych dôvodov, čím sa sám zbavil možnosti osobne konať pred súdom a robiť návrhy na vykonanie dokazovania. Neobstojí ani ďalšia námietka navrhovateľa, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, pretože nevykonal ďalšie dôkazy. V danom prípade ide o posúdenie právnej otázky, pričom skutková stránka veci medzi účastníkmi nebola sporná. K tomu, aby súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, nebolo potrebné vykonať žiadne ďalšie dôkazy, vykonanie ktorých navrhovateľ ani nenavrhoval. Sám v odvolaní uvádza, že má ísť o dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené. S poukazom na splnenie poučovacej povinnosti podľa § 120 ods. 4 O.s.p. by však súd na žiadne ďalšie dôkazy navrhované navrhovateľom nemohol prihliadať. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potrdil. O trovách konania odvolací súd rozhodoval podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sa o trovách konania uplatňuje princíp úspešnosti v konaní. Hoci bola odporkyňa v odvolacom konaní úspešná, náhradu trov konania jej nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.