Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/522/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1411212340 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1411212340.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa : Orange Slovensko, a.s., Bratislava, Prievozská 6/A, proti odporcovi : I. U., H. H., Q. XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Prešov, Važecká 16, zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Svidník, Ul. Sovietskych hrdinov 163/66, o zaplatenie 916,84 € s príslušenstvom, na odvolanie vedľajšieho účastníka na strane odporcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 16. 8. 2012 č.k. 24C 63/2012 - 79, v pomere hlasov 3 : 0, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa odmietol odpor, ktorý podal proti platobnému rozkazu prvostupňového súdu zo dňa 2. 3. 2012 č.k. 30Ro 1055/2011 - 34 vedľajší účastník na strane odporcu. Svoje uznesenie odôvodnil súd prvého stupňa ust. § 174 ods. 3 písm. c/ O.s.p., t.j. poukazom na to, že odpor proti platobnému rozkazu podala neoprávnená osoba. Prvostupňový súd poukazoval na to, že podľa § 93 ods. 4 O.s.p. má v konaní vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník, takéto vymedzenie jeho práv však nie je absolútne. Napr. už z povahy veci nemôže vedľajší účastník vykonávať niektoré práva ( napr. nemôže disponovať s predmetom konania ), v iných prípadoch jeho legitimáciu vylučuje priamo O.s.p. - to sa týka aj podávania opravných prostriedkov, medzi ktoré je podľa názoru súdu prvého stupňa potrebné zaradiť aj odpor proti platobnému rozkazu. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti poukazoval na ust. § 201 druhá veta O.s.p., podľa ktorého ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník. Vedľajší účastník je teda v prípade podania odvolania legitimovaným subjektom len v prípade, ak z konkrétneho hmotnoprávneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania medzi ním a účastníkom konania. Takýto hmotnoprávny vzťah je typickým pre prvú „skupinu“ vedľajších účastníkov, ktorí vstupujú do konania podľa § 93 ods. 1 O.s.p. ( napr. vzťah medzi ručiteľom a dlžníkom ). Uvedené však neplatí pre vedľajšieho účastníka, ktorý vstupuje do konania na základe ust. § 93 ods. 2 O.s.p., t.j. na základe osobitného zákonného ustanovenia. Obdobne ako pri odvolaní je nutné posudzovať aj legitimáciu vedľajšieho účastníka na podanie iných opravných prostriedkov, včítane odporu. Keďže zo žiadneho hmotnoprávneho ustanovenia nevyplýva žiadny spôsob vyrovnania medzi odporcom a vedľajším účastníkom, súd prvého stupňa odpor podaný vedľajším účastníkom vystupujúcim na strane odporcu v danej právnej veci odmietol ako odpor podaný neoprávnenou osobou.
Uvedené uznesenie napadol v zákonnej lehote odvolaním vedľajší účastník na strane odporcu, domáhajúc sa jeho zrušenia. Vedľajší účastník nesúhlasil so skutkovými ani právnymi závermi súdu prvého stupňa. Na podanom odpore proti platobnému rozkazu trval. Poukazoval na judikatúru Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej je nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách ( Godard C - 429/05, Oceano Grupo C - 240/98 až 244/98, Pannon C - 243/08 ). Odvolateľ navrhol vec predložiť Súdnemu dvoru EÚ s nasledovnou prejudiciálnou otázkou :
1/ Či čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13 EHS treba vykladať tak, že ak je na strane spotrebiteľa vedľajším účastníkom právnická osoba, zameraná na ochranu spotrebiteľa, tak súd uzná odpor tejto právnickej osoby proti platobnému rozkazu, ak dodávateľ uplatnil práva žalobou na plnenie zo zmluvy porušujúcej práva spotrebiteľa na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami a nekalými obchodnými praktikami (smernica EP a Rady 2005/29).
Vedľajší účastník zároveň upozorňoval v odvolaní na možnosť posúdenia postupu súdu, ktorý by bránil uplatneniu ochrany spotrebiteľa Združením obdobne, ako v prípade, keď koná nezákonný súd ( ÚS SR IV ÚS 206/08, nález ÚS ČR II.ÚS 1009/08, nález ÚS ČR II ÚS 1658/11 ).
V odvolaní vedľajší účastník pripomenul, že zákon zaviedol novú skupinu subjektov, ktoré môžu vystupovať ako vedľajší účastník v konaní s účinnosťou od 15. 10. 2008; pri tejto skupine ide o iné posudzovanie kritérií na vedľajšie účastníctvo, ako pri klasickom inštitúte vedľajšieho účastníctva. Kým pri prvej skupine - klasickom vedľajšom účastníctve - musí byť daný hmotnoprávny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku konania, v druhej skupine vedľajších účastníkov dáva legitimáciu na vstup do konania vedľajšieho účastníka samotný zákon. V prípade prejednávanej právnej veci je tým zákonom zákon č. 250/2007 Z.z. Z dikcie ust. § 93 ods.4 O.s.p. plynie, že súd má úkon vedľajšieho účastníka, s ktorým nevyslovil súhlas hlavný účastník, posudzovať so zreteľom na všetky okolnosti prípadu. Môže sa stať, že takýto úkon vedľajšieho účastníka bude hlavnému účastníkovi na prospech a v takom prípade môže súd zvážiť, že takýto úkon vykoná, napriek nesúhlasu hlavného účastníka. Pokiaľ ide o legitimáciu vedľajšieho účastníka na podanie opravného prostriedku, je v prípade odvolania vedľajší účastník legitimovaný na jeho podanie v prípadoch, ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom. Ak však z právneho predpisu nevyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom ( typická druhá skupina vedľajšieho účastníctva ), môže vedľajší účastník podať odvolanie len v prípadoch, ak ho zároveň podá hlavný účastník, príp. ak hlavný účastník s takýmto úkonom vyjadrí súhlas. Ak by hlavný účastník súhlas nevyjadril, prípadne by ho odvolal, bude sa táto situácia posudzovať ako nesplnenie subjektívnej podmienky na podanie odvolania, t.j. že v zmysle § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. bolo odvolanie podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Podľa názoru odvolateľa však aj tu platí ust. § 93 ods. 4 posledná veta O.s.p. Pri mimoriadnych opravných prostriedkoch je situácia posudzovaná obdobne - vedľajší účastník môže podať mimoriadny opravný prostriedok, ak ho zároveň podá aj hlavný účastník, prípadne ak s ním tento účastník vyjadril súhlas, opäť s uplatnením ust. § 93 ods. 4 posledná veta O.s.p. V prejednávanej veci sa nedá zistiť, že odpor proti platobnému rozkazu bol podaný proti vôli odporcu. Samotná skutočnosť, že odpor nepodal odporca bez ďalšieho neznamená, že odporca nesúhlasí s tým, aby odpor podal vedľajší účastník. Ak by však aj prvostupňový súd zistil, že odporca nesúhlasí s podaním odporu vedľajšieho účastníka, musí postupovať podľa § 93 ods. 4 posledná veta O.s.p.
Vzhľadom na postup súdu prvého stupňa vedľajší účastník v odvolaní navrhol vec predložiť Súdnemu dvoru EÚ aj s prejudiciálnymi otázkami :
2/ Či čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13 EHS a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13 EHS, v spojení s čl. 38 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, sa majú vykladať tak, že na strane neinformovaného spotrebiteľa dochádza k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 47 Charty, ak súd vydá platobný rozkaz na plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky a odmietne opravný prostriedok informovaného vedľajšieho účastníka.
3/ Či sa má cieľ v čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13 EHS, čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13 EHS a čl. 38 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie naplniť tak, že za odpor proti platobnému rozkazu sa má považovať aj odpor podaný vedľajším účastníkom, vrátane stavu, že vedľajší účastník podal odpor, po uplynutí lehoty na odpor, ktorá plynula neinformovanému účastníkovi, ale včas, v lehote, ktorá plynula vedľajšiemu účastníkovi, ak vedľajší účastník vstúpil do konania do právoplatného skončenia veci.
Vedľajší účastník v odvolaní ďalej uviedol, že súd prvého stupňa sa pri výklade ust. § 201 O.s.p. obmedzil na gramatický výklad tohto ustanovenia, avšak bez náležitej vecnej argumentácie. Ust. § 201 O.s.p. upravilo podmienky podania odvolania vedľajším účastníkom v prípade vyrovnania podľa osobitného predpisu, pričom sa tak stalo predovšetkým z dôvodu poistných vecí, aby poisťovne mohli podávať odvolania samostatne. Poisťovňa, ako vedľajší účastník, keď ide o jej ekonomické záujmy, tak môže podať opravný prostriedok, ale Združenie, sledujúce výlučne záujmy spotrebiteľa a vysoké ciele politiky EÚ, podľa záverov prvostupňového súdu takéto oprávnenie nemá. Nevyužil tiež možnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, či právo EÚ nebráni použitiu § 201 O.s.p. Súd prvého stupňa sa tak stal súdom nezákonným, nakoľko rozhodol v rozpore s cieľmi, stanovenými smernicou Rady 93/13 EHS a svoje rozhodnutie nezaložil na výklade práva zo strany súdneho dvora. Zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom je nielen sudca určený rozvrhom práce podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré nemožno zásadne obísť. Vzhľadom na stručnosť a arbitrárnosť rozhodnutia porušuje napadnuté uznesenie aj právo účastníka na súdnu ochranu, keďže v ňom chýba odôvodnenie v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Osobitne vedľajší účastník v odvolaní argumentoval aj poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora Cofidis C - 473/00, v ktorom súd rozhodol, že s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa a naplnenie čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho práva, súd nemá aplikovať a prihliadnuť na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich účinkoch bráni naplneniu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, zavedenej smernicou Rady 93/13/EHS. Podobne vo veciach Pannon C - 243/08 a VB PénzugyiLízing C - 137/08 súd judikoval, že vnútroštátny súd má bez ohľadu na námietky účastníkov konania bez návrhu - ex offo - pred začatím konania posúdiť nekalú povahu zmluvných podmienok, ktoré zakladajú miestnu príslušnosť súdu na neprospech spotrebiteľa, a to aj vtedy, ak mu to vnútroštátne procesné pravidlá nedovoľujú ( prípad Pannon - konanie po podaní odporu proti platobnému rozkazu ). Súdny dvor judikoval, že :
- vnútroštátny súd je povinný vždy aj pred začatím konania skúmať nekalú povahu zmluvnej podmienky v zmysle čl. 6 ods. 1 smernice 93/13;
- vnútroštátny súd je povinný vždy ( aj pred začatím konania ) skúmať nekalú povahu zmluvnej podmienky v zmysle čl. 6 ods. 1 smernice 93/13 aj v prípadoch, keď mu to vnútroštátne procesné pravidlá nedovoľujú;
- vnútroštátny súd je povinný neaplikovať a neprihliadať na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré znemožňuje naplniť európske právo a poskytnúť spotrebiteľovi ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami.
V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ je čl. 6 kogentným ustanovením ( čl. 51 rozsudku ASTURMCOM ). Najnovší výklad cit. článku poskytol Súdny dvor v čl. 50 uznesenia Súdneho dvora EÚ zo 16. 11. 2010 vo veci Pohotovosť s.r.o. c/a Y. X. - XX/XX, kde sa konštatuje, že vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku ( rozsudok Asturmcom Telecomunicaciones, bod 52 ). Je tak zrejmé, že čl. 6 je postavený v rovine vnútroštátnej na roveň pravidla verejného poriadku, ktorý predstavuje sústavu spoločenských hodnôt oprávňujúcich prelomenie materiálnej právoplatnosti rozsudku ( napr. v podobe odopretia jeho výkonu ). Výklad čl. 50 vo veci Pohotovosť s.r.o. c/a Y. C - 76/10 je pre súdy členských štátov záväzný, a to aj retroaktívne. Vedľajší účastník vo svojom odvolaní zároveň navrhol, že pokiaľ súd prvého stupňa napriek judikatúre súdneho dvora prejudiciálnu otázku nepredložil, aby tak urobil odvolací súd. Súd prvého stupňa svojím postupom odňal hlavnému a vedľajšiemu účastníkovi možnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O.s.p. ). V ďalšom texte odvolania vedľajší účastník opätovne pripomenul závery uvedené v najnovšom Občianskom súdnom poriadku Komentár I.diel, 2.vydanie 2012, autorov Števček/Ficová a kolektív, nakladateľstvo C.H.Beck, str. 327 - 331. Vedľajší účastník trval na tom, že môže v danej právnej veci podať akýkoľvek opravný prostriedok vždy, keď sleduje naplnenie vysokých cieľov politiky EÚ pri ochrane spotrebiteľov a súd ex offo kontrolu neprijateľnosti zmluvných podmienok vôbec neuskutočnil a ak vedľajší účastník vstúpil do konania kedykoľvek pred jeho právoplatným skončením s tým, že mu plynie lehota na opravný prostriedok samostatne, od doručenia rozhodnutia vedľajšiemu účastníkovi. K
svojmu odvolaniu pripojil uznesenia Krajského súdu Prešov, sp. zn. 16Co 70/2012 z 21. 6. 2012, sp. zn. 5Co 70/2012, z 12. 6. 2012 a sp. zn. 17Co 62/2012 zo 7. 6. 2012.
Na odvolanie vedľajšieho účastníka sa navrhovateľ ani odporca nevyjadrili.
Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 O.s.p. ) a zistil, že odvolanie vedľajšieho účastníka je nedôvodné.
Podľa § 93 ods. 2 O.s.p. ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.
Podľa § 93 ods. 4 O.s.p. v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.
Podľa § 201 O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Vedľajší účastník na strane odporcu podaním odporu proti platobnému rozkazu zjavne sleduje zvrátenie právneho následku, s ktorým procesné právo spája podanie ( včasného a odôvodneného ) odporu ( podaného oprávnenou osobou ) proti platobnému rozkazu, totiž zrušenie platobného rozkazu zo zákona a nariadenie pojednávania ( podľa ust. § 174 ods. 2 O.s.p. ). V súdenej právnej veci odpor proti platobnému rozkazu podal výlučne vedľajší účastník na strane odporcu, odporca samotný odpor proti platobnému rozkazu nepodal.
Z ust. § 93 ods. 4 prvá veta O.s.p., totiž že v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník, nemožno podľa názoru odvolacieho súdu vyvodiť oprávnenie vedľajšieho účastníka podať odpor proti platobnému rozkazu. Takéto právo priznáva zákon (Občiansky súdny poriadok) výlučne odporcovi, a to v ust. § 172 ods. 1 O.s.p. Pokiaľ by malo právo vedľajšieho účastníka podať odpor proti platobnému rozkazu vyplývať z ust. § 93 ods. 4 prvá veta O.s.p., potom by na základe rovnakej úvahy a výkladu mohlo z cit. ust. vyplývať aj oprávnenie vedľajšieho účastníka na strane navrhovateľa napr. vziať návrh na začatie konania - sčasti alebo celkom - späť. Právo disponovať s návrhom však zákon výslovnou úpravou v ust. § 96 O.s.p. priznáva výlučne navrhovateľovi; podobne výslovnou úpravou priznáva zákon v ust. § 172 ods. 1 O.s.p. právo podať odpor len odporcovi, t.j. hlavnému, nie aj vedľajšiemu účastníkovi konania.
Odvolací súd sa rovnako stotožňuje s právnym záverom prvostupňového súdu o tom, že nedostatok legitimácie vedľajšieho účastníka na strane odporcu na podanie odporu proti platobnému rozkazu plynie aj zo skutočnosti, že v súdenej právnej veci je vedľajší účastník svojou povahou takým vedľajším účastníkom, ktorému zo žiadneho hmotnoprávneho predpisu nevyplýva žiadny spôsob vyrovnania s hlavným účastníkom ( v danom prípade odporcom ), v zmysle § 201 O.s.p. Niet sporu o tom, že vedľajší účastník v súdenej právnej veci je vedľajším účastníkom, ktorý vstúpil do konania na základe osobitného zákonného ustanovenia. Citované ustanovenie § 201 O.s.p. upravuje podmienky, za ktorých môže podať opravný prostriedok - odvolanie - aj vedľajší účastník. Uvedené ustanovenie opätovne neobsahuje úpravu, ktorá by priznávala vedľajšiemu účastníkovi okrem práva - za stanovených podmienok - podať odvolanie, aj právo podať odpor proti platobnému rozkazu.
Odvolací súd ďalej nepovažoval za potrebné predložiť vec Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na rozhodnutie predjudiciálnej otázky, ako navrhoval vedľajší účastník. Nepostupoval tak z dôvodu, že takáto povinnosť vzniká súdu len v prípade podľa cit. ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., t.j. len v prípade aplikácie úniového práva, nie však vnútroštátneho, a to konkrétne otázky oprávnenia vedľajšieho účastníka podať odpor proti platobnému rozkazu.
Preto pokiaľ súd prvého stupňa nepredložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako navrhoval vedľajší účastník na strane odporcu, svojím postupom neodňal vedľajšiemu účastníkovi ani odporcovi možnosť konať pred súdom.
Keďže platná právna úprava nepriznáva vedľajšiemu účastníkovi právo podať odpor proti platobnému rozkazu, súd prvého stupňa správne odpor podaný vedľajším účastníkom na strane odporcu v predmetnej právnej veci odmietol na základe ust. § 174 ods. 3 písm. c/ O.s.p. ako odpor podaný neoprávnenou osobou.
Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil ( § 219 ods. 1 O.s.p. ).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.