Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/419/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1411212484 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1411212484.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava, proti odporcovi: O. O., D.G. N.. H. XXXX/X, XXX XX D., št. občan SR, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpený advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, AK Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov, o zaplatenie 805,54 Eur s príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV č.k. 24C/25/2012-54, zo dňa 4.7.2012 r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava IV č.k. 24C/25/2012-54, zo dňa 4.7.2012 v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Vedľajší účastník je povinný zaplatiť navrhovateľovi k rukám jeho právneho zástupcu sumu 40,03 Eur na náhradu trov odvolacieho konania, do troch dní od právoplatnosti uznesenia. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil, odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal náhradu trov konania a navrhovateľovi prostredníctvom príslušného daňového úradu vrátil súdny poplatok za návrh. V časti výroku o nepriznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi odôvodnil súd prvého stupňa svoje rozhodnutie ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p., ako i tým, že aj keď to bol navrhovateľ, ktorý zavinil, že sa konanie muselo zastaviť, podľa názoru súdu absentuje zákonný predpoklad pre priznanie náhrady trov konania účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, a to účelnosť bránenia práva oproti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu. Pri vedľajšom účastníkovi, ktorým je združenie založené na ochranu práv spotrebiteľa súd predpokladá taký rozsah znalostí spotrebiteľského práva, ktorý vedľajšiemu účastníkovi bez ďalšieho umožňuje poskytnúť účinnú právnu pomoc účastníkovi konania, na podporu ktorého v konaní vystupuje. Skutočnosť, že sa vedľajší účastník nechal v tomto spore zastupovať právnym zástupcom, považuje súd za účelové a nadbytočné navyšovanie trov súdneho konania. Ide o jedno z mnohých konaní, v ktorých združenie vystupuje a v mene ktorého advokát podáva rovnaké a právne nenáročné podania, pričom združenie, ako inštitúcia spôsobilá na ochranu práv spotrebiteľa, musí byť schopné podávať takéto podania samo. Právnym zastúpením združenia sa stráca primárny zmysel jeho existencie - ochrana práv spotrebiteľov, nakoľko túto poskytuje zvolený právny zástupca, čím združenie de facto ako také neplní svoje poslanie, pre ktoré bolo založené. V zákonom stanovenej lehote napadol uznesenie vedľajší účastník odvolaním, čo do výroku o nepriznaní náhrady trov konania. Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa o neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia. Uviedol, že navrhovateľ si voči odporcovi uplatňoval premlčanú pohľadávku a súd dňa 28.9.2011 pod č. k. 30Ro 1076/2011-18 vo veci vydal platobný rozkaz, v ktorom zaviazal odporcu na uhradenie celej žalovanej sumy aj s príslušenstvom a trovami konania. Súd nemal žiaden problém priznať náhradu trov právneho zastúpenia tejto nadnárodnej finančnej skupine, ktorá nemá problém zabezpečiť si vlastné právne oddelenie, pretože vymáhanie pohľadávok je jedným z hlavných predmetov činnosti navrhovateľa. Proti platobnému rozkazu podal odporca odpor, ku ktorému sa navrhovateľ vyjadril písomne tak, že odporca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by spochybnili jeho uplatnený nárok. Až po vstupe vedľajšieho účastníka do konania a vznesením námietky premlčania, navrhovateľ vzal svoj návrh späť. Poukázal na postavenie vedľajšieho účastníka ako neziskovej organizácie, ktoré nedisponuje pracovníkmi, technickým zariadením ani materiálnym zabezpečením, aby mohlo zabezpečovať potrebný právny servis na desiatkach súdov inak, ako prostredníctvom advokátskych kancelárií. Zdôraznil, že to bol práve navrhovateľ, ktorý zavinil zastavenie konania a bol to práve vedľajší účastník, ktorý svojim vstupom do konania zabránil rozhodnutiu súdu v prospech navrhovateľa. Ďalej uviedol, že na strane navrhovateľa neexistujú výnimočné okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré by umožňovali použitie § 150 O.s.p., najmä vzhľadom k tej skutočnosti, že navrhovateľ masovo uplatňuje na súdoch premlčané pohľadávky. Odvolateľ argumentuje aj princípom „rovnosti zbraní“, keďže aj v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdom. Vedľajší účastník je občianske združenie zložené prevažne z laikov v oblasti práva a právo na zástupcu má prinajmenšom z rovnakých dôvodov ako navrhovateľ, ktorý ho masovo využíva v typovo rovnakých desiatkach tisícov sporov, a ktorý ako nadnárodná spoločnosť má možnosť vytvoriť si aj právne oddelenie. Vstupom vedľajšieho účastníka do konania sa posilňuje postavenie odporcu - spotrebiteľa v konaní, ktorý je často sám o sebe pasívny a nedokáže sa účinne brániť. Svojou činnosťou preto vedľajší účastník napĺňa ciele politiky Európskej únie a najmä snahu o podporu záujmov spotrebiteľov a zabezpečenie vysokej úrovne ochrany. Pri napĺňaní týchto cieľov je odkázaný na právne služby, nakoľko jeho členovia nie sú právnici s výnimkou jednej členky, ktorá však právnickú prax nevykonávala. Ďalej vyslovil názor, že práve rozhodovanie súdov v otázke priznávania nároku na náhradu trov právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi ako právnickej osobe založenej za účelom ochrany spotrebiteľa, môže prispieť k znižovaniu spotrebiteľskej agendy na súdoch. Ak by na strane spotrebiteľa vystupovalo združenie zastúpené advokátom, dodávatelia by prestali podávať návrhy, ktorými sa domáhajú premlčaných nárokov, pretože by boli následne povinní nahradiť trovy právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi. V prípade, že sa odvolací súd nestotožní s právnou argumentáciou vedľajšieho účastníka, navrhol konanie prerušiť a požiadať Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke, pričom navrhol aj okruh otázok. Na základe vyššie uvedeného odvolateľ žiadal zmenu napadnutého uznesenia a priznanie náhrady trov konania. Podaním doručeným súdu dňa 20.8.2012 sa k odvolaniu vyjadril navrhovateľ. Spochybnil nutnosť a účelnosť vynaloženia trov právneho zastúpenia vedľajším účastníkom, keďže v danom prípade nemožno prijať záver, že právny zástupca vedľajšieho účastníka vykonal úkony nevyhnutné pre úspech vo veci, teda že poskytol právne služby, ktorých vykonanie by malo vplyv na rozhodnutie súdu, a ktoré by nemohlo uskutočniť samotné združenie bez právneho zastúpenia. Svoj názor podložil viacerými rozhodnutiami krajských súdov, ktoré sa zhodli v názore, že vedľajší účastník by mal vedieť poskytnúť kvalifikovanú pomoc spotrebiteľovi aj bez právneho zástupcu a že trovy právneho zastúpenia v tomto prípade nie sú účelné. Navrhovateľ zastáva názor, že ak sa združenie rozhodlo využiť pomoc advokáta v tisíckach sporov, do ktorých hromadne vstupuje, musí trovy právneho zastúpenia znášať z vlastných prostriedkov. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie v súvislosti s nárokom na náhradu trov konania združenia ako vedľajšieho účastníka, navrhovateľ uvádza, že podľa jeho názoru je takýto návrh nedôvodný a nespĺňa podmienky prejudiciálneho konania vzhľadom k tomu, že v každom jednotlivom prípade je nevyhnuté posudzovať účelnosť vynaložených trov konania. Zastáva názor, že z prejudiciálneho konania je vylúčené vnútroštátne právo členských štátov (SD EÚ nemôže vykladať vnútroštátne právo alebo posudzovať jeho platnosť), a to ani keby bolo v rozpore s právom Európskej únie. Navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania v celkovej výške 40,03 eur (jedna polovica úkonu právnej služby v sume 30,87 eur s DPH a režijný paušál v sume 9,16 eur). Krajský súd ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p., preskúmal vec v napadnutej časti podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka nie je dôvodné. Podľa § 146 ods. 2 O.s.p. ak niektorý z účastníkov zavinil , že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. V zmysle ust. § 146 ods. 2 O.s.p. v prípade zastavenia konania je pre rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania podstatné ustálenie otázky, ktorý z účastníkov zavinil zastavenie konania. V prejednávanej veci zavinil zastavenie konania navrhovateľ, ktorý návrh na začatie konania vzal späť bez uvedenia dôvodu, čo samo o sebe postačuje pre záver, že procesne zastavenie konania zavinil. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že navrhovateľ vzal návrh späť až po vznesení námietky premlčania zo strany vedľajšieho účastníka na strane odporcu, čo značne oslabilo postavenie navrhovateľa v spore. Možno preto súhlasiť s názorom vedľajšieho účastníka, že práve jeho konaním v prospech odporcu došlo k úspešnej realizácii ochrany spotrebiteľa, výsledkom čoho bolo vzatie návrhu späť v celom rozsahu. Táto skutočnosť determinuje aj existenciu nároku odporcu a vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania v zmysle § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p.. Napriek nepopierateľnému nároku vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania, nemožno opomenúť aplikovať aj ďalšie zákonné princípy a podmienky priznania náhrady trov. Jednou z týchto podmienok je, aby trovy, ktorých náhrady sa účastník domáha, boli vynaložené účelne a hospodárne. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že účelnosť vynaložených trov konania sa posudzuje vždy ad hoc. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Kritérium účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia vychádza zo samotného cieľa právneho zastúpenia, teda snahy právneho zástupcu o čo možno najefektívnejšie uplatňovanie alebo bránenie práva na súde, s cieľom využiť všetky zákonné (hmotnoprávne ako aj procesné) možnosti na obranu záujmov klienta. Aby bolo možné konštatovať účelnosť vynaložených trov právneho zastúpenia, je potrebné vychádzať aj z osoby samotného účastníka konania a posúdiť, či skutočnosť, že sa účastník konania nechal v konaní zastúpiť, má pre neho význam z hľadiska zlepšenia jeho možností chrániť svoje práva a záujmy na súde. Ak totiž účastník konania, a v tomto prípade sa to týka zväčša právnických osôb, disponuje dostatočnými materiálno-technickými predpokladmi a najmä personálnym substrátom (napríklad má viacero zamestnancov s právnickým vzdelaním), na základe ktorého môže svoje práva plnohodnotne a erudovane uplatňovať a brániť aj sám, javí sa ako nadbytočné nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. V zákonných možnostiach súdu nie je nepripustenie alebo vylúčenie zastúpenia účastníka právnym zástupcom len z dôvodu neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia. Takýto postup by bol v príkrom rozpore so spomínanou zásadou rovnosti zbraní, rovnako, ako aj so samotným právom každého účastníka konania (aj vedľajšieho) nechať sa zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Súd je povinný konať s právnym zástupcom, čo v tomto prípade súd prvého stupňa aj urobil. Iná je ale otázka posúdenia účelnosti vynaložených trov konania, ktorá je v kompetencii súdu a ktorá nezasahuje do práva účastníka na právnu pomoc. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 78/03 v súvislosti s rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia vyplýva, že súd iba uplatňuje zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti trov konania a nezasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Nemožno preto zamieňať ústavné právo účastníka konania na právnu pomoc v konaní pred súdom a nepriznanie náhrady trov konania z dôvodu ich neúčelnosti. Možnosť nechať sa zastúpiť v konaní a zároveň povinnosť súdu toto zastúpenie akceptovať predstavuje vyjadrenie zásady rovnosti zbraní, avšak nepriznanie náhrady trov za toto zastúpenie predstavuje rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, čo je vo výlučnej kompetencii súdu. V tejto súvislosti odvolací súd upozorňuje aj na obsah rozsudku Súdneho dvora EÚ C- 279/09, zo dňa 22.12.2010, na ktorý poukázal v odvolaní aj vedľajší účastník. Aj tu sa s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva konštatuje, že posúdenie otázky nevyhnutnosti právnej pomoci závisí od skutočností a okolností osobitných pre každú vec a závisí najmä od závažnosti konania, zložitosti uplatniteľného práva a konania, ako aj od schopnosti žalobcu účinne obhajovať svoju vec. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že vynaložené trovy právneho zastúpenia zo strany vedľajšieho účastníka, boli neúčelné. Vedľajší účastník je občianskym združením, ktoré vzniklo za účelom realizácie kolektívnej ochrany spotrebiteľa, pričom jedným z nástrojov je aj vstupovanie združenia do konaní v pozícii vedľajšieho účastníka a zastupovanie poškodených spotrebiteľov na súdoch. Je nesporné, že na to, aby takéto združenie mohlo napĺňať svoje ciele a vykonávať svoju činnosť, musí reálne disponovať zodpovedajúcou materiálnou ako aj personálnou základňou, minimálne v rozsahu zabezpečenia možnosti vykonávania základným proklamovaných cieľov. Už skutočnosť, že vedľajší účastník je registrovaný v registri občianskych združení, vedenom na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky preukazuje, že pri vzniku a registrácii samotného združenia muselo ministerstvo postupovať v zmysle § 25 ods. 3 zák. č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch. Ministerstvo posudzovalo jednak to, či k vzniku združenia došlo v súlade so zákonom, nezávislosť a neziskovosť združenia, vyporiadanie záväzkov vo vzťahu k štátu a skutočnosť, či združenie aktívne pôsobilo v oblasti spotrebiteľov po dobu najmenej dvoch rokov. Ak združenie už v čase svojej registrácie aktívne pôsobilo v oblasti ochrany spotrebiteľa, znamená to, že už v tomto čase muselo spĺňať základné materiálne a personálne predpoklady na vykonávanie aktívnej činnosti v tejto oblasti. Z obsahu spisu vyplýva, že vedľajší účastník vstúpil do konania bez vyzvania odporcu, teda z vlastného podnetu, v konaní sa vyjadril k návrhu, vzniesol námietku premlčania a podal odvolanie. Všetky tieto úkony po obsahovej aj formálnej stránke predstavujú úkony formulárového a opakujúceho sa charakteru, ktoré vedľajší účastník využíva bez väčších obmien aj v iných súdnych konaniach. Všetky tieto úkony preto odvolací súd vyhodnotil ako úkony, ktoré nevyžadujú rozsiahle právne skúsenosti a na ich realizáciu nie je nutné právnické vzdelanie. Okrem toho, z výpisu z registra vyplýva, že jedna z osôb oprávnených konať za združenie má vysokoškolské právnické vzdelanie, čo jednoznačne postačuje na koncipovanie a zasielanie podaní na súdy v rozsahu, v akom to robí vedľajší účastník. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že právne zastúpenie bolo nevyhnutné pre zabezpečenie plnohodnotnej ochrany spotrebiteľa. Aj podľa názoru odvolacieho súdu samotné združenie, ktoré má v predmete svojej činnosti zabezpečovanie tejto ochrany, má mať k dispozícii prostriedky na realizáciu svojho účelu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 78/03, ktorý v ňom okrem iného uvádza, že všeobecný súd neporuší základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ak navrhovateľovi, ktorý disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, neprizná náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ich nepovažuje za účelné. Odvolací súd má za to, že tento záver možno aplikovať aj na toto konanie a na posudzovanie nároku na náhradu trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka, osobitne s prihliadnutím na charakter úkonov právnej služby, ktoré boli v tomto konaní poskytnuté. Návrh vedľajšieho účastníka, aby súd požiadal Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke, nie je pre súd záväzný v tom zmysle, že by bol povinný z iniciácie účastníka konania, konanie prerušiť a požiadať o rozhodnutie o predbežnej otázke. To, či súd podá návrh na Súdny dvor Európskych spoločenstiev závisí od úvahy súdu, či navrhovaná otázka súvisí s okolnosťami, ktoré môžu viesť k vzniku pochybností o správnom výklade a aplikácii komunitárneho práva. Keďže odvolací súd nedospel k takému záveru, nie je podľa jeho názoru potrebné ani realizovať postup v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.. Odvolací súd, po preskúmaní napadnutého uznesenia a po vyhodnotení odvolacích námietok, považuje napadnuté uznesenie v časti výroku o nepriznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi za vecne správne, a preto ho v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľovi ako úspešnému účastníkovi odvolacieho konania priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 40,03 eur (jedna polovica úkonu právnej služby v sume 30,87 eur s DPH a režijný paušál v sume 9,16 eur), nakoľko boli vyčíslené v súlade s vyhl. Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z., v znení neskorších úprav. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.