Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/200/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1509216892 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1509216892.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členov senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa: CETELEM SLOVENSKO, a.s., Bratislava, Panenská č. 7, IČO : 35787783, zastúpeného JUDr. Markom Czopolym, advokátom v Bratislave, Špitálska č. 10, proti odporkyni : B. P., P. P. Č.. XX, L. V. E., o zaplatenie 585,26 € s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V , č.k. 39 C 204/2010-60 zo dňa 15. februára 2011 v pomere hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal od odporkyne zaplatenia sumy 585,26 € s úrokom z omeškania vo výške 0,08 % denne zo sumy 692,15 € od 1.2.2008 do 16.7.2008 a zo sumy 585,26 € od 17.7.2008 do zaplatenia. Zároveň prvostupňový súd rozhodol, že odporkyni náhradu trov konania nepriznáva. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že o zmluvy o spotrebiteľskom úvere z 23.11.2004 uzavretej medzi navrhovateľom ako veriteľom v zastúpení obchodného zástupcu a odporkyňou ako dlžníkom, zo všeobecných podmienok pre poskytovanie spotrebiteľského úveru zistil, že navrhovateľ poskytol odporkyni spotrebiteľský úver na nákup spotrebného tovaru v cene 12.591,-Sk poukázaním na účet predajcu dňa 23.11.2004. Odporkyňa za tovar uhradila sumu v hotovosti 1.399,-Sk a v zmluve sa zaviazala pri poskytnutí úveru, splácať úver v pravidelných splátkach po dobu 9 mesiacov vo výške 1.399,- Sk mesačne, vždy k 15 dňu v mesiaci, počnúc dňom 15.12.2004. RPMN v zmluve pri poskytnutom úvere na spotrebný tovar bola stanovená „0“. V zmysle bodu C - Úverová karta - navrhovateľ poskytol odporkyni úverovú kartu s úverovým rámcom 20.000,- Sk s dohodnutým mesačným úrokom z úveru 2,19 % a stanovený RPMN pri výške prvého čerpania 20.000,- Sk a pri pravidelnom splácaní 15,55 % a mesačný poplatok za správu revolvingového úveru vo výške 45,- Sk ku dňu podpisu žiadosti, resp. zmluvy. Navrhovateľ v súlade s čl. III-3.1. všeobecných podmienok pre poskytovanie spotrebiteľského úveru poukázal na účet obchodníka, odporkyňou požadované peňažné prostriedky za účelom úhrady kúpnej ceny za tovar. Odporkyňa zaplatila splátky dohodnuté v zmluve za nákup tovaru riadne a včas. Následne odporkyni boli na základe úverovej karty poskytnuté finančné prostriedky podľa výpisu z účtu klienta dňa 06.05.2005 v sume 663,88 € (20.000,- Sk) a účtovaný poplatok za čerpanie hotovosti v sume 3,32 € (100,- Sk) a dňa 21.11.2005 v sume 766,71 € (23.097,90 Sk), spolu úver 1.430,59 € (43.097,95 Sk), ktoré na základe úverovej karty čerpala v sume 43.198,- Sk, ktoré riadne a včas neuhradila. Zo strany navrhovateľa pravdepodobne došlo k zápočtu poplatku za čerpanie hotovosti v sume 100,- Sk (3.32 € ) na istinu. Ďalej prvostupňový súd uviedol, že odporkyňa v zmysle zmluvy bola povinná splácať čerpaný úver a príslušné náklady v pravidelných splátkach vo výške minimálne 5 % z poskytnutého úverového rámca, ak nedôjde k inej dohode medzi účastníkmi s dohodnutým dňom splatnosti 10. deň kalendárneho mesiaca. Odporkyňa splátky vo výške 33,19 € (1.000,- Sk, čo predstavuje 5 % z čerpanej sumy 20.000,- Sk) zaplatila 28.6.2005, 19.7.2005, 9.8.2005, 7.9.2005, 12,10.2005, 11.11.2005 v celkovej výške 6 x 33,19 € = 199,14 €. V čase poskytnutia druhého úveru dňa 21.11.2005 v sume 766,71 €, podľa výpisu z účtu klienta predstavoval dlh odporkyne sumu 1.347,60 € (40.597,- Sk). Zo splátok odporkyne za poskytnutie úveru vo výške 199,14 € (6.000,- Sk) predstavovali úroky z úveru a poplatky spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov 41,67 %, t.j. sumu 82.99 € (2.500,- Sk). Následne odporkyňa uhradila dňa 13.12.2005, 10.2.2006, 13.2.2006 splátku v sume 66,39 €, 7.3.2006 splátku v sume 132,78 € (ako predčasne zaplatená istina), 21.4.2006 splátku v sume 66,39 €, 26.6.200, 29.6.2006 v sume 66,39 €, po účtovaní poplatku z omeškania vo výške 5,31 € (159,96 Sk) dňa 15.6.2006 splácala odporkyňa ďalšie splátky v sume 71,70 € a to dňa 17.7.2006 a 31.8.2006, 31.8.2006 splátku v sume 66,39 €, 12.10.2006 splátku v sume 76,35 €, 17.10.2006 v sume 66,39 €, 15.12.2006 v sume 76,35 € (dňa 2.10.2006 a 1.12.2006 si navrhovateľ zaúčtoval poplatok za vstup vymáhania 9,96 €), 15.12.2006 v sume 66,39 €, 29.1.2007, 7.3.2007 v sume 66,39 €,11.5.2007, 28.5.2007 v sume 76,35 € (navrhovateľ účtoval odporkyni dňa 1.3.2007 a 2.4.2007 poplatky za vstup do vymáhania a 13.4.2007, 16.5.2007 poplatok z omeškania v sume 5,31 €, 28.5.2007 v sume 153,36 €. Ku dňu 18.5.2007 odporkyňa zaplatila od 13.12.2005 - 20 splátok po 66,39 €, celkom 1.327,80 € (199,14 + 1.327,80 = 1.526,94 € - 46.000,- Sk) a na účtovanej zmluvnej pokute v o výške 8 % z výšky splátky v sume 5,31 € (4x 5,31 = 21,24 €) a 4 x 9,96 € ako poplatok za vstup vymáhania v sume 39.84 €. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 503 ods. 2 Obchodného zákonníka, keď poukázal na to, že podľa tvrdenia navrhovateľa ku dňu podania návrhu dlh predstavoval žalovanú sumu pozostávajúcu z dlžných mesačných splátok úveru so splatnosťou do odstúpenia spolu s úrokom vo výške 357,82 € (10.779,69 Sk), úverovej istiny splatnej po odstúpení od úverovej zmluvy vo výške 227,44 € (6.851,74 Sk) V súlade s ust. čl. V-5 Výpoveď zmluvy o úvere ako aj odstúpenie od nej je potrebné vykonať písomne formou doporučeného listu. Výpoveď je účinná okamihom jej doručenia druhej zmluvnej strane. Odstúpenie od zmluvy nadobúda účinnosť ku koncu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bolo doručené oznámenie o odstúpení druhej zmluvnej strane. Ku dňu účinnosti odstúpenia je splatný celý dlh klienta. Odo dňa splatnosti dlhu je navrhovateľ oprávnený účtovať úroky z omeškania vo výške 0,08 % z dlžnej sumy za každý i začatý deň omeškania. Navrhovateľ vzhľadom na skutočnosť, že odporkyňa splátky dohodnuté v zmluve nesplácala, odstúpil od úverovej zmluvy listom z 20.12.2007. Odporkyňa dlžnú sumu nezaplatila. Navrhovateľ si podľa výpočtu súdu uplatňoval úroky za poskytnutý úver minimálne vo výške 26 % (2,19 % mesačne), teda takmer trojnásobné ako banky za úvery pre fyzické osoby v rovnakom období. Obchodný zákonník a ani iné právne predpisy výslovne neustanovujú, do akej výšky je možné pri úvere dohodnúť úroky. To však neznamená, že výška úrokov by závisela len na dohode účastníkov zmluvy o úvere a nepodliehala by žiadnemu obmedzeniu. Rozpor s dobrými mravmi predstavuje také konanie, ktoré je zjavne právne neprijateľné, pretože je z hľadiska oprávnených záujmov strán a spoločnosti hrubo nevyvážené. Neprimeranou, a teda odporujúcou dobrým mravom, je spravidla taká výška úrokov, ktorá podstatne prevyšuje úrokovú mieru v čase jej zjednania obvyklou, najmä s prihliadnutím na úrokové sadzby uplatňované bankami za poskytnuté úvery. Úrok z úveru navrhovateľa podstatnou mierou presahoval horný limit obvyklej úrokovej sadzby, preto súd postup navrhovateľa vyhodnotil za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré podľa § 39 Občianskeho zákonníka je postihnuté absolútnou neplatnosťou. Rovnako prvostupňový súd nepriznal navrhovateľovi ani úroky podľa § 502 Obchodného zákonníka, nakoľko navrhovateľ nepreukázal, ktorá časť istiny nie je splatená, dátum jej čerpania, a to, od kedy je možné dlhovanú istinu úročiť. Zo žiadneho listinného dôkazu ani z výpisu z účtu nie je možné zistiť, v akej sume boli započítané úroky z úveru na jednotlivé splátky a v akej sume bola uhradená istina. Podľa názoru súdu, pri stanovení úrokov boli dané podmienky neprijateľnosti, ktoré v zmysle zákona č. 140/2004 Z.z., ktorým sa zmenil Občiansky zákonník, mal navrhovateľ dať do súladu s ustanoveniami § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka, t.j. písomne dohodnúť rovnovážne zmluvné podmienky v časti o úroku z úveru. Keďže to neurobil, súd mu v zmysle cit. ust. Občianskeho zákonníka žiadne úroky zo zmluvy o úvere nepriznal. Samotnú istinu v celkovej výške spolu úver 1.430,59 € (43.097,95 Sk) odporkyňa uhradila pred podaním návrhu v sume 199,14 € + 1.327,80 € = 1.526,94 € ( 46.000,- Sk). Prvostupňový súd svoje rozhodnutie ďalej odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, 2, 3, § 52a ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 5, 6, 9, § 53b ods. 1, § 54 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, keď vzhľadom na charakter poskytnutého úveru spotrebiteľská zmluva uzatváraná účastníkmi mala byť v súlade s ust. § 53 a 54 Občianskeho zákonníka, t.j. mali byť dohodnuté rovnovážne zmluvné podmienky v časti úroku z úveru, v ktorej časti navyše aj podľa vyjadrenia odporkyne, tieto podmienky neboli zrozumiteľné a boli dojednané v rozpore s požiadavkou na konanie účastníkov v súlade s dobrými mravmi. Dobré mravy sú všeobecne spoločensky uznávané zásady konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny výkon práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Úroky z úveru, zmluvne dohodnuté mesačne, podstatne prekračovali obvyklé úroky poskytované bankami, z výpisu z účtu klienta výška započítaných úrokov z úveru na splátky je nepreskúmateľná a pre spotrebiteľa nezrozumiteľná, a preto sú úroky v rozpore s dobrými mravmi, ktoré sú podľa § 39 Občianskeho zákonníka postihnuté absolútnou neplatnosťou. Súd vzhľadom na uvedené dôvody žalobu v plnom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešnej odporkyni, ktorá, má právo na náhradu trov konania, žiadne trovy nevznikli, preto jej súd náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedol, že nesúhlasí so záverom súdu, že dohodnutá výška úrokov 2,19 % mesačne podstatnou mierou prevyšovala horný limit obvyklej úrokovej sadzby. V danom prípade išlo o spotrebiteľský úver a dohodnutý úrok vo výške 26,28 % ročne preto nebol v rozpore s dobrými mravmi, nebol v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepredstavoval ani neprijateľnú podmienku a nebol ani zdrojom značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, keďže v danom čase a mieste uzatvárania úverového vzťahu išlo s prihliadnutím na druh úveru, jeho výšku, dobu splatnosti a neexistujúce zabezpečenie o úrokovú sadzbu obvyklú a primeranú. Spotrebiteľské úvery sú poskytované aj subjektom, ktoré by inak úver nedostali, keďže nespĺňajú prísnejšie kritéria pre poskytovanie úveru bankami, pričom vyššia miera rizika nesplácania musí byť premietnutá aj do ceny úveru, čo je prax obvyklá a bežná pri poskytovaní úverov na všetkých úrovniach, či už pri poskytovaní úverov spotrebiteľom, podnikateľom ale aj štátom. Ročná percentuálny miera nákladov, ktorá lepšie odráža celkové náklady spojené s úverom, v danom prípade predstavovala výšku 15,55 %, pričom podľa údajov NBS, ktorá poskytuje súhrnné informácie o novoposkytovaných spotrebiteľských úveroch veriteľmi, predstavoval vážený priemer hodnôt ročnej percentuálnej miery nákladov za všetky typy spotrebiteľských úverov za 4. štvrťrok 2010 stále hodnotu 20,35 %, to zn. priemer úrokových sadzieb, za ktoré poskytovali veritelia spotrebiteľské úvery v 4. štvrťroku 2010, bol aj po výraznom poklese úrokových sadzieb od doby, kedy bola uzavretá úverová zmluva stále vyšší než RPMN pre úver, ktorý poskytol on odporkyni a preto nesúhlasí so záverom súdu, že dohodnutá úroková sadzba bola v rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Obchodný zákonník ani iné právne predpisy síce výslovne neustanovujú do akej výšky je možné pri úvere dohodnúť úroky, avšak akceptovateľnú výšku úrokov naznačuje napr. dnes už zrušené Nariadenie vlády č. 238/2008 Z.z. Ďalej uviedol, že nesúhlasí ani s posúdením úverovej zmluvy ako spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 52 Občianskeho zákonníka, keďže úverová zmluva bola uzavretá 23.11.2004, k prvému čerpaniu došlo dňa 6.5.2005, čo je zrejmé z predloženého výpisu z úverového účtu ako aj z potvrdenia o odfinancovaní peňažných prostriedkov. V období do 31.12.2007 sa nevzťahovali uznesenia o spotrebiteľských zmluvách uvedené v § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka aj na zmluvy o úvere. Výslovne to vyplýva aj z definície pojmu spotrebiteľskej zmluvy uvedenej v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.2007. Podľa tohto ustanovenia spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55. Zmluva o úvere však nebola upravená v 8. časti Občianskeho zákonníka, ale len Obchodnom zákonníku a v Zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. V dôsledku toho sa na účastníka nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka, dať do súladu svoju zmluvu s ustanoveniami § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka v lehote 3 mesiacov od 1.4.2004, ani sankcia neplatnosti vyplývajúca z ods. 4 tohto ustanovenia. Navrhovateľ tiež nesúhlasil s konštatovaním, že v konaní nepreukázal, ktorá časť istiny nie je splatená, dátum jej čerpania a to, od kedy je možné dlhovanú istinu úročiť a že zo žiadneho listinného dôkazu, ani z výpisu z úverového účtu, nie je možné zistiť, v akej sume boli započítané úroky z úveru na jednotlivé splátky a v akej sume bola uhradená istina. V konaní predložil Zmluvu o poskytovaní spotrebiteľského úveru zo dňa 23.11.2004, predložil tiež odstúpenie od úverovej zmluvy, v ktorom je uvedená dlžná suma s rozpisom ku dňu odstúpenia od úverovej zmluvy, predložil tiež potvrdenie o odfinancovaní peňažných prostriedkov, z ktorého je zrejmý dátum a výška čerpania peňažných prostriedkov odporkyňou, potvrdenie o prijatých splátkach, z ktorého je zrejmý dátum a výška úhrad, ktoré táto uskutočnila, predložil tiež výpis z úverového účtu odporkyne, z ktorého je opätovne zrejmý dátum a výška jednotlivých čerpaní a úhrady odporkyne, dátum a výška poplatkov, ktoré boli odporkyni v súlade so zmluvou účtované, výška dlžnej úverovej istiny ku koncu každého kalendárneho mesiaca a je zrejmý tiež konečný stav na úverovom účte odporkyne ku dňu vstupu do právneho vymáhania, kde celkový dlh predstavoval sumu 737,29 €, z čoho 509,85 € predstavovalo dlžné mesačné splátky úveru a vyúčtované a nezaplatené zmluvné pokuty a poplatky (464,70 € + 45,14 €) a 227,44 € predstavovalo zvyšok dlžnej úverovej istiny nezahrnutý v dlžných mesačných splátkach. V súlade s bodom IV.-31. VÚP bola úhrada odporkyne použitá na zaplatenie vyúčtovaných a nezaplatených zmluvných pokút vo výške 45,14 € a úhrada časti dlžných mesačných splátok vo výške 106,89 €. Po zohľadnení tejto úhrady predstavoval dlh sumu 585,26 €, z čoho pripadalo 357,82 € na dlžné mesačné splátky úveru a 227,44 € na zvyšok dlžnej úverovej istiny zahrnutý v dlžných mesačných splátkach, čo plne korešponduje s tvrdeniami uvedenými v návrhu na začatie konania. Záverom uviedol, že v konaní pred súdom prvého stupňa dostatočne preukázal oprávnenosť nároku a v priebehu konania riadne označil a založil do súdneho spisu všetky relevantné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, čím splnil nielen svoju dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 79 ods. 1 O.s.p. a ust. § 120 ods. 1 O.s.p., ale aj povinnosť tvrdenia vyplývajúcu z ust. § 79 ods. 1 O.s.p. Je toho názoru, že Zmluva o poskytovaní spotrebiteľského úveru, všeobecné úverové podmienky, odstúpenie od úverovej zmluvy s dokladom o doručení, špecifikácia uplatneného nároku, potvrdenie o čerpaní peňažných prostriedkov a prijatých úhradách, z ktorých je zrejmý dátum a výška jednotlivých čerpaní ako aj splátok uskutočnených odporkyňou, výpis z úverového účtu, z ktorého je zrejmá história úverového prípadu a všetky pohyby na úverovom účte, ktoré založil do súdneho spisu počas konania, sú plnohodnotnými dôkazmi, ktoré podporujú jeho tvrdenia uvedené v návrhu na začatie konania. Odporkyňa sa uzavretou úverovou zmluvou riadila, keď plnila z nej vyplývajúce záväzky a proti uplatnenému nároku nič nenamietala, uplatnený nárok žiadnym spôsobom nerozporovala a nespochybnila. Bol toho názoru, že je potrebné prihliadať tiež na ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania dlhu, ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. K odvolaniu navrhovateľa sa odporkyňa písomne nevyjadrila. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v napadnutom rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., keď rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Vzhľadom na predmet odvolacieho konania bolo potrebné posúdiť, či úver poskytnutý navrhovateľom odporcovi je spotrebiteľským úverom v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, alebo či zmluva o úvere bola uzatvorená v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení platnom do 30.6.2006 na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Podľa § 2 písm. b) citovaného zákona zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného a účinného do 31.12.2004 spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Vzhľadom na riadne zistený skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p. súdom prvého stupňa má odvolací súd za to, že prvostupňový súd vec správne právne posúdil, keď s poukazom na vyššie citované ustanovenie dospel k záveru, že účastníci uzavreli zmluvu o úvere podľa ustanovenia § 2 písm. b/ zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy a teda, že sa jedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Rovnako správny je aj záver súdu prvého stupňa o neplatnosti ustanovenia zmluvy o úrokoch z omeškania (čl. V-5). Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa aj patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2, 3 O.s.p.) a odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd v tomto smere len dodáva, že by nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je uzavretá medzi podnikateľom a spotrebiteľom a že má naviac podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú predtlač. Teda spotrebiteľ buď prijme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ sám v predstihu, teda zjavne v ,,kľude a bez časového stresu“ podľa svojej predstavy naformuloval, alebo zmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť tiež žiadne pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu (porov. čl. 25 rozsudku Súdneho dvora európskej únie Mostaza Claro). So vstupom do Európskej únie prijala Slovenská republika inter alia aj záväzky náležite transponovať smernice EÚ a v aplikačnej praxi aj napĺňať ciele týchto smerníc. V oblasti ochrany spotrebiteľa, a teda aj finančného spotrebiteľa európska únia prijala viaceré smernice (viď príloha Smernice EP a Rady z 23.4.2009 č. 2009/22 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov o súdnych príkazoch). Smernica Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica 93/13“) si stanovila práve za cieľ vyvážiť faktickú nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu. Súdny dvor vo fundamentálnom rozsudku Océano Grupo Editorial SA C-240/98 až C-244/98 konštatuje, že je nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky a preto súdy v štátoch, v ktorých nie je povinné zastúpenie advokátom, majú aj bez návrhu prihliadať na neprijateľnosť zmluvnej podmienky. Navrhovateľ na zadnej strane zmluvy v treťom stĺpci v čl. V-5 spotrebiteľom predkladal sankciu 0,08 % za každý začatý deň omeškania. Ako správne prvostupňový súd v súvislosti s odmietnutím vydať platobný rozkaz, per anum (ročne) predstavujú úroky z omeškania 29,2 %. Odvolací súd by len sotva uveril tomu, že pri kupovaní tovaru môže priemerný spotrebiteľ náležite vyhodnotiť rozsiahle zmluvné podmienky písané veľmi malým písmom. Prirodzene, že spotrebiteľ sa orientuje na kupovaný tovar a predstava, že vyhodnotí všeobecné obchodné podmienky, je len iluzórna. Len ťažko si možno predstaviť, že by sa spotrebiteľ od úverovej časti zmluvy prepracoval naviac k vyhodnocovaniu zjavne podsunutej revolvingovej časti zmluvy. Úroky z omeškania dohodnuté v zmluve 29,2 % p.a. sú bez ohľadu na okamih vzniku omeškania nevýhodnejšie ako úroky z omeškania podľa nariadenia vlády 87/1995 Z.z. Od roku 2003 sa ich výška vyvíjala v závislosti od základnej úrokovej sadzby (ZÚS) centrálnej banky (dvojnásobok ZÚS a od.1.1.2009 na základe novely 586/2008 Z.z. 8 % + ZÚS centrálnej banky, ktorej výška bola od 18.11.2002 do 25.09.2003 - 6,50 %, od 26.09.2003 do 21.12.2003 - 6,25 %, od 22.12.2003 do 28.03.2004 - 6,00 %, od 29.03.2004 do 28.04.2004 - 5,50 %, od 29.04.2004 do 30.06.2004 - 5,00 %, od 01.07.2004 do 28.11.2004 - 4,50 %, od 29.11.2004 do 28.02.2005 - 4,00 %, od 01.03.2005 do 28.02.2006 - 3,00 %, od 01.03.2006 do 30.05.2006 - 3,50 %, od 31.05.2006 do 25.07.2006 - 4,00 %, od 26.07.2006 do 26.09.2006 - 4,50 %, od 27.09.2006 do 27.03.2007 - 4,75 %, od 28.03.2007 do 24.04.2007 - 4,50 %, od 25.04.2007 do 28.10.2008 - 4,25 %, od 29.10.2008 do 11.11.2008 - 3,75 %, od 12.11.2008 do 09.12.2008 - 3,25 %, od 10.12.2008 do 31.12.2008 - 2,50 %). Vzťah medzi účastníkmi vznikol pred vstupom Slovenska do Európskej únie (1.5.2004). Práve v súvislosti so skôr uzavretými zmluvami zákonodarca umožnil dodávateľom dať zmluvy do súladu s požiadavkami a cieľmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa. To platí aj čo do povinnosti odstrániť zo spotrebiteľských zmlúv neprijateľné zmluvné podmienky a ustanovenia nevýhodnejšie oproti ustanoveniam Občianskeho zákonníka (§ 54 ods. 1, 879f ods. 3). Za tým účelom zákonodarca stanovil trojmesačnú lehotu na nápravu a jej márne uplynutie spojil s následkom neplatnosti problémového ustanovenia. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení novely vykonanej zákonom č. 150/2004 Z.z. zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami § 53, 54 a 57 tohto zákona podľa odseku 3, sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (§ 879f ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení novely z. č. 150/2004 Z.z. účinnej od 1.4.2004). Navrhovateľ ako dodávateľ spotrebiteľského úveru podľa stavu, ktorý vyplýva z vykonaného dokazovania, nedal ustanovenie o neprimeranej sankcii do súladu s ochrannými ustanoveniami, a preto po 30. júni 2004 došlo zo zákona k zneplatneniu ustanovenia V-5 zmluvy, podľa ktorého sa žalobca domáhal úrokov z omeškania. Žalobca sa žalobou domáhal plnenia zo zmluvy (§ 80 písm. b/ O.s.p.) a ustanovenie stratilo platnosť v celom rozsahu. Odvolacie námietky navrhovateľa, že je treba favorizovať Obchodný zákonník, neobstoja, pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľov platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platia aj vo vzťahu k úverom ako tzv. absolútnym obchodnoprávnym vzťahom. Spotrebiteľské vzťahy, teda zmluvy medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi aj pred 15.1.2009 pri úrokoch z omeškania spadali pod ochranu § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neprípustné dojednať so spotrebiteľom nevýhodnejšie ustanovenie zmluvy, ako upravuje Občiansky zákonník, a teda vrátane jeho vykonávacieho nariadenia 87/1995 Z.z. Žalobca nemohol s úspechom uplatňovať úroky z omeškania podľa ustanovenia zmluvy, ktoré sa dostalo do rozporu aj s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a z ktorého dôvodu stratilo platnosť podľa spomínaného ustanovenia § 879f Občianskeho zákonníka. Prvostupňový súd správne nepriznal úroky z omeškania pre neplatnosť právneho úkonu a bolo by nadbytočné a nesúladné s procesnou zásadou hospodárnosti konania rozoberať vzťah z pohľadu ďalších možných kritérií, ktoré však nijako navrhovateľovi procesnú situáciu nevylepšujú. Odvolací súd sa preto ani nezaoberal ďalšími námietkami navrhovateľa uvedených v odvolaní. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je potrebné posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad aj so zreteľom na charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané (Ruiz Torija proti Španielsku zo dňa 9.decembra 1994). Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v tomto konaní plne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, pretože absentoval v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p návrh na ich priznanie. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.