Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/527/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1510212416 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1510212416.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Beáty Jurgošovej v právnej veci navrhovateľa: Z. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX/XX, P. A., zast. JUDr. Ingrid Zlochovou, advokátkou, Galvaniho 12, Bratislava, proti odporcovi: S. Z. L., I. XX, I., IČO: XX XXX XXX, zast. BOLLARDT, s.r.o., Štúrova 4, Bratislava, IČO: 35 964 812, o uloženie povinnosť uzavrieť zmluvu, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 26. augusta 2011 č.k. 42C 361/2010-94, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania 77,29 eur k rukám jeho advokáta do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti odporcovi uzavrieť s ním zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemku parc.č. XXXX ornej pôde o výmere 11 509m2, zapísanom na liste vlastníctva č. XXX katastrálneho územia Č. ako s právnym nástupcom oprávnenej osoby Z. S., ktorému bol priznaný nárok na vydanie náhradných pozemkov podľa zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (v ďalšom len „zák.č. 503/2003 Z.z.“). Vykonaným dokazovaním zistil, že rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v B. S. z 19.04.2007 č.k. B.-, ktoré nadobudlo právoplatnosť 23.05.2007, bol Z. S. priznaný reštitučný nárok na vydanie náhradných pozemkov a navrhovateľ uzavrel s Z. 27.10.2009 zmluvu o postúpení práv, ktoré mu vyplývajú z tohto rozhodnutia pozemkového úradu. Odporca po rokovaniach s navrhovateľom, na základe jeho žiadosti o vydanie náhradných pozemkov z 27.10.2009, odôvodňovanej nadobudnutím tohto práva od Z. S., zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníctva predmetného pozemku v Č. na neho napokon nepodpísal. Návrh posudzoval podľa ustanovení čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, § 2 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 3 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 5 ods. 2, § 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 zák.č. 503/2003 Z.z., § 34 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4 zák.č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, obvodných pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák.č. 330/1991 Zb.“), obidva zákony v znení účinnom v rozhodnom období. Ako prvoradou sa vo veci zaoberal otázkou, či podľa právnych predpisov, ktoré vzťahoval na vec, je navrhovateľ aktívne vecne legitimovaný na domáhanie sa prevodu vlastníctva k predmetnému pozemku od odporcu na základe predloženej zmluvy o postúpení práva oprávnenou osobou a tým, či odporca má povinnosť uzavrieť s navrhovateľom takúto zmluvu. Pri riešení tejto otázky vychádzal z toho, že navrhovateľ zakladá nárok uplatnený v konaní len na zmluve o postúpení práv uzavretej 27.10.2009 s Z. S., ktorému bol rozhodnutím príslušného obvodného pozemkového úradu priznaný status oprávnenej osoby v zmysle ustanovenia § 2 zák.č. 503/2003 Z.z. a dospel k záveru, že navrhovateľ nemá priamo zo zák. č. 503/2003 Z.z. postavenie oprávnenej osoby, ktorej by mal odporca vydať náhradné pozemky. Odporca ako právnická osoba zriadená zák.č. 330/1991 Zb., jeho ustanovením § 34 ods. 1, ktorého činnosť je stanovená zákonom a má postavenie obdobné ako štátny orgán, môže podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovení zákon. Zák. č. 503/2003 Z.z. a zák.č. 330/1991 Z.z. neupravovali v rozhodnom období vydávanie náhradných pozemkov iným ako oprávneným osobám a preto, že navrhovateľ nie je takouto osobou, odporca nemá právnu povinnosť vydať mu náhradný pozemok a navrhovateľ nemá právny nárok na vydanie náhradného pozemku. Ak by odporca vydal navrhovateľovi náhradný pozemok, prekročil by oprávnenia, ktoré sú mu stanovené zákonom a teda by konal v rozpore so zákonom. Vyvodené závery uzavrel tým, že navrhovateľ nie je aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie práva na náhradné pozemky voči odporcovi a z tohto dôvodu jeho návrh zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ustanovení § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia podľa ustanovenie § 11 ods. 1 vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov za 6 úkonov právnej služby, spolu 412,45 eur. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a jeho návrhu vyhovieť alebo vrátiť vec na ďalšie konanie. Namietal proti záveru súdu, že reštitučné nároky oprávnených osôb podľa zák.č. 503/2003 Z.z. sú neprevoditeľné. Pri ich posudzovaní je treba podľa neho vychádzať z ich povahy, ktoré bez pochybnosti majú povahu pohľadávky, teda práva zo záväzkového vzťahu založeného zákonom, vo všeobecnosti upravených ustanovením § 488 a nasl. Obč. zák. K otázke, či nárok priznaný podľa zák.č. 503/2003 Z.z. je prevoditeľný na tretiu osobu podľa príslušných ustanovení Obč. zák. a ak áno, či zo zvláštnej úpravy nevyplývajú pre prevod obmedzenia, poukázal na ustanovenia § 524 až § 530 Obč. zák., z ktorých vyvodil, že reštitučný nárok priznaný zák.č. 503/2003 Z.z. je možné podľa týchto ustanovení Obč. zák. previesť. S ohľadom na osobitnú úpravu reštitučných nárokov zák.č. 503/2003 Z.z. vo vzťahu k Obč. zák. uviedol, že ani táto neobsahuje, resp. v čase nadobudnutia právoplatnosti predmetného rozhodnutia obvodného pozemkového úradu neobsahovala žiadne obmedzenie prevodu nárokov priznaných podľa tohto zákona, k čomu pripojil rozhodnutie NS SR z 27.11.2007 č.k. 4Cdo 182/2007. Tvrdenie, že reštitučný nárok priznaný podľa zák.č. 503/2003 Z.z. je ako pohľadávka prevoditeľný podporil podľa neho aj odporca v internom pokyne č. 9/2009, podľa ktorého (jeho čl. IV ods. 1) „Ak oprávnená osoba postúpila právo priznané rozhodnutím na plnenie vyplývajúce z práva na náhradu v celosti alebo čiastočne inej osobe podľa ustanovenia § 524 a nasl. Obč. zák., fond poskytne náhradu tejto osobe.“. Možnosť voľnej dispozície oprávnenej osoby s nárokom priznaným podľa zák.č. 503/2003 Z.z. v období od nadobudnutia účinnosti zák.č. 139/2010 Z.z., vyplýva aj z jeho ustanovenia § 6 ods. 12, podľa ktorého „Ak sa náhrada poskytuje v pozemkoch, nárok oprávnenej osoby na náhradu možno previesť na tretiu osobu, ak je dohodnutý konkrétny náhradný pozemok. Takáto zmluva musí byť uzavretá písomne a musí obsahovať úradne osvedčené podpisy účastníkov zmluvy.“. Podľa neho je aktívne legitimovanou osobou nakoľko zmluvou o postúpení práv vstúpil v celom rozsahu do práv pôvodne oprávnenej osoby. Nesúhlasil ani s tým záverom súdu prvého stupňa, že nárok preukazuje iba zmluvou o postúpení pohľadávky. Uplatnený nárok odôvodňuje hlavne tým, že splnil všetky zákonné a interné podmienky odporcu na uzatvorenie zmluvy, zmluva prešla viacerými kontrolami na rôznych stupňoch riadenia odporcu a všetci ju vyhodnotili tak, že je v súlade so zákonom i internými predpismi. Vzhľadom k tomu je odporca povinný uzatvoriť s ním zmluvu, nakoľko neuzavretie zmluvy bez odôvodnenia je svojvoľným konaním, ktorým mu je znemožnené užívať jeho majetok. K tomuto poukázal na svoj návrh na začatie konania a podanie z 13.04.2011. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa neobsahuje podľa neho právnu argumentáciu napriek tomu, že posúdenie jeho aktívnej legitimácie je otázkou čisto právnou. Mal za to, že súd prvého stupňa aplikoval na vec právne predpisy platné v dobe rozhodovania, ktoré aplikoval retroaktívne a odôvodnenie, že výsledky vykonaného dokazovania neumožňujú ustáliť zistenie a záver o tom, že by navrhovateľ mal priamo zo zákona postavenie oprávnenej osoby v zmysle § 2 zák.č. 503/2003 Z.z., ktorej by mal odporca vydať náhradné pozemky, robí rozsudok nepreskúmateľným. Napokon poukázal na to, že podľa odôvodnenia rozsudku boli účastníci konania súdom vypočutí, čo nezodpovedá skutočnosti. Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Svoju obranu v konaní zhrnul tak, že odporca sa mohol domáhať uspokojenia svojho reštitučného nároku iba žalobou podľa ustanovenia § 250t ods. 1 O.s.p., že súd nemá právomoc nahradiť jeho vôľu uzavrieť zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníctva podľa zák.č. 330/1991 Zb. a uzavretie navrhovanej zmluvy o prevode vlastníctva by bolo v rozpore s platnými právnym predpismi. K dôvodu odvolania, že súd nevypočul účastníkov konania uviedol, že súd nie je povinný vždy vykonať dôkaz vypočutím účastníkov konania a v danej veci ani jeden z nich neprejavil záujem predniesť svoje písomné vyjadrenia aj ústne na pojednávaní, k tvrdeniu, že sú tu ďalšie skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli v konaní uvedené a vykonané, uviedol, že navrhovateľ nepripojil ich výpočet. Pre prípad, ak by odvolací súd dospel k záveru, že S. môže uzatvárať zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k náhradným pozemkom navrhol, aby rozsudok potvrdil z dôvodov uvedených v zhrnutí jeho obrany. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu uvádzanom v odvolaní navrhovateľa a podľa uplatnených dôvodov bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Zistil, že prvostupňový súd na zistenie skutkového stavu vo veci samej vykonal dostatočné dokazovanie, ktoré podrobne uviedol v odôvodnení rozhodnutia, z preukázaného vyvodil správne závery a tieto aj posúdil podľa prislúchajúcich právnych noriem. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením tohto rozhodnutia, na ktoré poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Súd prvého stupňa v danej veci, s ohľadom na to, že skutkový stav veci v podstate nebol sporný, sa sústredil na jej právne posúdenie a zisťoval, či podľa právnych predpisov, ktoré na vec vztiahol (čl. 2 ods. 2 Ústavy, § 2 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 3 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 5 ods. 2, § 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 zák.č. 503/2003 Z.z., § 34 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4 zák.č. 330/1991 Zb.) je navrhovateľ aktívne vecne legitimovaný na podanie návrhu voči S. Z. L., aby mu bola uložená povinnosť uzatvoriť s ním zmluvu o bezodplatnom prevode konkrétne označeného pozemku v I. na základe postúpenia práv oprávnenou osobou a teda, či odporca má povinnosť uzavrieť s navrhovateľom túto konkrétnu zmluvu. Odvolací súd, zhodne so súdom prvého stupňa i účastníkmi konania, považoval za podstatné pre rozhodnutie zodpovedanie tejto otázky. So súdom prvého stupňa sa stotožnil i v tom, že navrhovateľ nie je legitimovaný domáhať sa voči odporcovi uzavretia zmluvy pripojenej k žalobnému návrhu a aj s odôvodnením tohto záveru, na ktorom súd založil napadnuté rozhodnutie. Na podporu záveru súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza, že pri posudzovaní konkrétnej zmluvy o postúpení pohľadávky je podstatným, že v reštitučnom konaní, predmetom ktorého je vydanie nehnuteľnosti, by sa tretia osoba, v prospech ktorej bola postúpená pohľadávka, v podobe nároku na vydanie veci, stala oprávnenou osobou, hoci štatút oprávneného v zmysle osobitného zákona nikdy nespĺňala, a v súdnom konaní sa domáha celkom špecifického práva na vydanie nehnuteľnosti, ktoré sa podľa reštitučného zákona spätne viaže výlučne na oprávnenú osobu (§ 2 ods. 1, ods. 3 zák.č. 503/2003 Z.z.). S okruhom oprávnených osôb bezprostredne súvisí ustanovenie § 2 ods. 2 zák. č. 503/2003 Z.z., ktoré upravuje právne nástupníctvo (sukcesiu) v prípade, ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osobe v prípadoch uvedených v § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 5, alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu. Toto ustanovenie má bez pochýb kogentnú povahu a jednoznačne smeruje k odškodneniu len tých osôb, ktoré spĺňajú štatút osoby oprávnenej. Ustanovenia zák. č. 503/2006 Z.z. totiž nemožno vykladať izolovane, ale vo vzájomnej súvislosti a so zreteľom na účel, ktorý sa prijatím tejto právnej úpravy sleduje. Ak špeciálna právna úprava kogentne upravuje sukcesiu (nástupníctvo) možnosť cesie (postúpenia) reštitučného nároku ako pohľadávky v zmysle ustanovenia § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka na tretie osoby tu neprichádza do úvahy. Postúpiť pohľadávky si môžu medzi sebou len oprávnené osoby. Reštitučný nárok na vydanie veci nie je bez ďalšieho možné považovať za pohľadávku, pretože ide o majetkovú hodnotu, ktorá zakladá medzi povinnou osobou a oprávnenou osobou vzťah, ktorý nemá záväzkovo právny charakter. Ide o vzťah sui generis, ktorý obsahuje znaky práva absolútnej povahy (viaže sa výlučne na osoby oprávnené, ktorých status je v zákone presne definovaný), ako aj prvky vecnoprávne (nárok na vydanie veci uplatnený na súde je osobitnou vlastníckou žalobou žijúceho pôvodného vlastníka odňatej veci, prípadne jeho závetných či zákonných dedičov). Nejde tu teda o právo na reivindikáciu podľa všeobecnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, ale o uplatnenie špeciálneho postupu ustanoveného reštitučným zákonom. Zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou navrhovateľ preukazoval uplatňovaný nárok je absolútne neplatná v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, lebo svojim účelom odporuje zák. 503/2003 Z.z. v znení účinnom do prijatia jeho novely zák.č. 139/2010 Z.z. Možnosť previesť nárok oprávnenej osoby na tretiu osobu bola pripustená až novelou zák.č 503/2003 Z.z. vykonanou zák.č. 139/2010 Z.z., s účinnosťou od 01.06.2010, a to jeho § 6 ods. 12 v prípade, ak sa oprávnenej osobe poskytuje náhradný pozemok, ktorý je už konkrétne určený (dohodnutý) za predpokladu, že táto zmluva je uzavretá písomne a obsahuje úradne osvedčené podpisy účastníkov zmluvy. Pri posudzovaní konkrétnej zmluvy o postúpení pohľadávky by nebolo možné obísť ani to, že postúpiť možno len existujúci nárok, t. j. že postupujúca osoba spĺňajúca zákonné predpoklady oprávnenej osoby povinnú osobu na vydanie veci riadne vyzvala a že jej predmetom môže byť len určitá a existujúcu pohľadávku a zmluva tomuto nevyhovovala a teda by bola neplatnou aj v zmysle ustanovenia § 37 Obč. zák. preto, že nie je určitá. Odvolací súd potom, čo nezistil pochybeniu súdu prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vykonaných v konaní a právnom posudzovaní veci, napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúce v trovách právneho zastúpenia za písomné vyjadrenie k odvolaniu podľa ustanovenia § 11 vyhl. č. 655/2004 Z.z. vo výške 57 eur a režijný paušál podľa ustanovenie § 16 ods. 3 vyhl. vo výške 7,41 eur, čo spolu s DPH podľa ustanovenia § 18 ods. 3 vyhl. predstavuje 77,29 eur . Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.