Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/203/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1510227527 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1510227527.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci žalobcu: V. D., A.: W. X, A., zastúpeného advokátom Mgr. Jaroslavom Bratekom, Zámocké schody 2/A, Bratislava, proti žalovanému: Trans - Union, s.r.o., Panónska cesta 17, Bratislava, zastúpenému advokátom Mgr. Martinom Bialončíkom, Cukrová 14, Bratislava, o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 19. marca 2012, č. k. 24C 365/2010-249, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e. V časti výroku o náhrade trov konania odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému k rukám jeho právnej zástupkyne JUDr. Beáty Bialončíkovej trovy právneho zastúpenia v sume 2.540,26 eur do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti výpovede danej mu listom žalovaného zo dňa 17.6.2010 a náhrady mzdy za obdobie od 1.12.2010 do 15.3.2012 vo výške 6.401,81 eur. Zároveň uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému trovy právneho zastúpenia 2.738,95 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že žalobca so žalovaným uzavreli dňa 13.5.2005 pracovnú zmluvu, na základe ktorej sa dohodli, že žalobca ako zamestnanec bude pre žalovaného vykonávať prácu medzinárodného vodiča nákladného motorového vozidla. Dodatkom č. 1 zo dňa 5.2.2010 k tejto pracovnej zmluve sa žalobca zaviazal vykonávať okrem pôvodne dohodnutej práce aj prácu koordinátora ostatných vodičov počas zahraničných pracovných turnusov na základni v Herstali v Belgicku. Preberacím protokolom č. 100126020 zo dňa 26.1.2010 žalobca prevzal od žalovaného notebook Asus, digitálny fotoaparát Canon a dve tašky, pričom v poznámke bolo uvedené, že veci boli používané už od dátumu zakúpenia, t.j. 17.4.2007. Výpoveďou zo dňa 17.6.2010 žalovaný skončil pracovný pomer so žalobcom podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce nakoľko u žalobcu existovali dôvody, pre ktoré by s ním žalovaný mohol okamžite skončiť pracovný pomer, a to opakované hrubé porušenie pracovnej disciplíny. Hrubé porušenie pracovnej disciplíny žalobcom spočívalo podľa žalovaného v tom, že dňa 1.6.2009 prijal do služobného notebooku správu od Ľ. D., ktorá obsahovala pripravenú žiadosť na inšpektorát práce na vykonanie hĺbkovej kontroly v spoločnosti žalovaného pre porušovanie Zák. práce a zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci; dňa 20.7.2009 zaslal zo služobného notebooku na adresu R..E. správu obsahujúcu trestné oznámenie na V.. Q. V., dňa 21.7.2009 poslala Ľ. D. prepracované trestné oznámenie naspäť; dňa 4.5.2009 prijal do služobného notebooku emailovou správou od manželky W. Č. listiny týkajúce sa pána Č. /upozornenie na disciplínu, okamžité skončenie pracovného pomeru/, ktoré poslal na adresu R..E.; dňa 29.5.2009 prijal správu od Ľ. D., z ktorej vyplynulo, že pripravila žalobu pre pána Č., ktorou žaloval žalovaného vo veci neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru; ďalej žalobca v časovom období od 6.2.2009 do 23.1.2010 zo služobného notebooku odosielal rôzne emailové správy týkajúce sa činnosti žalovaného a interné oznamy určené výhradne zamestnancom žalovaného na adresu R..E.; odosielal služobnú emailovú komunikáciu medzi osobami z firmy žalovaného na adresy R..E., R..D.-W..sk, Z. O..H. a napokon na dvere na základni v meste Herstal v Belgicku vyvesil hanlivé označenie zamestnávateľa - Cirkus, pod ktorým bolo uvedené obchodné meno zamestnávateľa, jeho sídlo a všetky kontaktné údaje, dvere s týmto označením si odfotili a fotografiu poslal dňa 18.1.2010 zo služobného notebooku na adresu R..E.. Žalobca počas plynutia trojmesačnej výpovednej lehoty nevykonával prácu pre žalovaného a našiel si iné zamestnanie. Listom zo dňa 26.11.2010 označeným ako „Námietka proti výpovedi pracovného pomeru“ oznámil žalovanému, že výpoveď obdržanú dňa 17.6.2010 nepovažuje za v súlade so zákonom, namietal proti rozviazaniu pracovného pomeru a trval na ďalšom zamestnávaní žalovaným. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. S prihliadnutím na dobu a situáciu, v ktorej k porušeniu pracovnej disciplíny došlo, na osobu zamestnanca, funkciu, ktorú zastával, spôsob porušenia pracovnej disciplíny a mieru zavinenia, dospel k záveru, že konanie žalobcu je takým závažným porušením pracovnej disciplíny, ktoré by odôvodňovalo okamžité skončenie pracovného pomeru. Mal za to, že žalovaný v konaní preukázal, že emailová adresa V..E., zriadená pre žalobcu manažérkou žalovaného, bola služobnou adresou slúžiacou na komunikáciu medzi žalobcom a osobami patriacimi k vedeniu firmy žalovaného (manažérkou V.. V., p. P.). Žalobca patril k vedúcim pracovníkom firmy a ako koordinátor ostatných vodičov mal prístup k interným informáciám žalovaného technického a personálneho charakteru, ktoré, v prípade poskytnutia iným osobám, mohli žalovaného poškodiť z hľadiska konkurencie podnikania v medzinárodnej kamiónovej doprave. Súd prvého stupňa mal ďalej za preukázané, že žalobca v období od 17.6.2009 do 17.6.2010 posielal zo zvereného notebooku na emailové adresy: R..E., R..D.-W..sk P. Z..H., teda osobám mimo spoločnosti, dôverné informácie zamestnávateľa. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa zohľadnil len tie výpovedné dôvody, ktoré spadajú do objektívnej jednoročnej lehoty, pričom dospel k záveru, že informácie a fotografie posielané žalobcom iným osobám patrili výlučne k interným pracovným záležitostiam žalovaného, ku ktorým mali prístup výlučne kompetentné osoby a obsah ktorých nebol určený iným osobám. Podľa súdu prvého stupňa žalobca rozširoval tieto informácie vedome a jeho konanie pri posúdení všetkých okolností prípadu, najmä pracovného postavenia žalobcu, množstva rozširovaných informácií, dĺžky časového obdobia, počas ktorého k zasielaniu prichádzalo, obsahu jednotlivých emailov, jednoznačne naplnilo znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny. Na základe uvedeného bola výpoveď zo strany žalovaného daná dôvodne. Súd prvého stupňa zároveň žalobu vyhodnotil ako účelovú, zameranú na získanie mzdových prostriedkov. Poukázal pritom na správanie žalobcu po obdržaní výpovede, ktoré nezodpovedalo reálnemu záujmu o zotrvanie v pracovnom pomere u žalovaného. Žalobca už od júla 2010 nastúpil do nového zamestnania s pracovným zaradením vodiča medzinárodnej kamiónovej dopravy, pričom pracovný pomer u žalovaného fakticky skončil až 30.9.2010. Nesúhlas so skončením pracovného pomeru výpoveďou prejavil až listom zo dňa 26.11.2010. Následne dňa 29.11.2010 podal žalobu na súde. S poukazom na tieto závery mal súd prvého stupňa za to, že zo strany žalovaného boli naplnené všetky zákonné predpoklady pre platnosť výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce a žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal ich náhradu žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 6.401,81 eur. Pre prípad potvrdenia napadnutého rozsudku navrhol, aby odvolací súd pripustil proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku dovolanie. Žalobca mal za to, že výpoveď je pre rozpor so zákonom neplatná, a to z dôvodu porušenia ochrany súkromia. Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa nevysporiadal s jeho argumentmi týkajúcimi sa porušenia zásady ochrany súkromia na pracovisku žalovaným. Namietal, že nebol upozornený, že predmetná emailová adresa mu bola zverená výlučne na služobné účely ani na možnosť kontroly využívania notebooku a emailovej korešpondencie v zmysle čl. 11 Zák. práce. Mal za to, že v súvislosti s používaním predmetnej emailovej adresy mohol dôvodne očakávať súkromie. Ďalej žalobca vytýkal súdu prvého stupňa, že v odôvodnení neuviedol, ktoré výpovedné dôvody považoval za relevantné. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, či za relevantné považoval aj body 2/, 5/ a 6/ výpovede, pri ktorých žalobca namietal neprípustnosť pre rozpor s § 13 ods. 3 Zák. práce (bod 2/ výpovede), neurčitosť (bod 5/ výpovede) a neunesenie dôkazného bremena žalovaným (bod 6/ výpovede). Namietal aj nedodržanie subjektívnej lehoty na podanie výpovede. Dátum 5.5.2010 nemožno podľa žalobcu bez ďalších dôkazov považovať za preukázaný začiatok plynutia subjektívnej lehoty, a to z dôvodu rozporov vo vyjadreniach žalovaného ohľadom okamihu začatia plynutia tejto lehoty, ktorým sa súd prvého stupňa vôbec nezaoberal. Na základe uvedeného žalobca považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a mal za to, že konanie je zaťažené inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca ďalej vo svojom odvolaní poukázal na nesprávne skutkové zistenia súdu prvého stupňa. Uviedol, že adresa Z..H. patrila p. P. R., zamestnankyni žalovaného a nie tretej osobe mimo žalovaného. Namietal, že súd prvého stupňa pri hodnotení stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny neprihliadal na následky, ktoré boli žalovanému konaním žalobcu spôsobené a ani na to komu a za akým účelom boli emaily odoslané. Žalovaný nepreukázal, že by mu v súvislosti s konaním žalobcu vznikla škoda alebo iný závažný následok. Mal za to, že žiaden z emailov, ktoré odoslal, neobsahoval také informácie, odoslaním ktorých by závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu, nakoľko predmetné emaily obsahovali len informácie z bežného pracovného života žalobcu a nie informácie obchodného charakteru. Emaily posielal svojej manželke za účelom informovania o svojej situácii v zamestnaní a dožadovania sa ochrany svojich práv. Odosielané informácie nemohli nijakým spôsobom ovplyvniť konanie konkurencie žalovaného v hospodárskej súťaži. Zároveň podľa žalobcu 26 emailov odoslaných v priebehu jedného roka, počas plynutia objektívnej lehoty na podanie výpovede, nemožno považovať za vysoký. Nesprávny postup súdu prvého stupňa videl aj v tom, že na výpovedné dôvody neaplikoval ust. § 13 ods. 3 Zák. práce, v zmysle ktorého analogicky nemohol byť postihnutý ani za konanie smerujúce k príprave sťažnosti na zamestnávateľa, žaloby alebo návrhu na začatie trestného stíhania. K údajnej účelovosti žaloby žalobca uviedol, že naplnil všetky zákonné predpoklady na to, aby sa mohol domáhať určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy. Už začiatkom augusta 2010 právny zástupca žalobcu oslovil žalovaného v úmysle mimosúdne vyriešiť predmetnú právnu vec, čo v priebehu konania potvrdil aj samotný žalovaný. Zdôraznil však, že Zák. práce ani všeobecne záväzný právny predpis neupravuje lehotu, formu ani spôsob oznámenia a neurčuje, že musí obsahovať dôvody, pre ktoré zamestnanec považuje výpoveď za neplatnú. Žalobca zároveň poukázal na skutočnosť, že do nového zamestnania musel nastúpiť podľa požiadaviek zamestnávateľa, inak by mohol o prácu prísť. Preto považoval záver súdu prvého stupňa o účelovosti žaloby za nesprávny. V závere odvolania namietal aj nesprávne priznanie náhrady trov právneho zastúpenia žalovanému za zastupovanie na pojednávaní dňa 4.4.2011 v plnej výške. Toto pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci, a preto v zmysle § 14 ods. 5 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. patrí advokátovi len 1 základnej sadzby tarifnej odmeny. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je sčasti dôvodné. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 13.5.2005 ako medzinárodný vodič nákladného motorového vozidla. Na základe Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve uzavretého dňa 5.2.2010 sa zaviazal vykonávať aj činnosť koordinátora na základni v Herstali v Belgicku, fakticky však túto činnosť žalobca vykonával už skôr, cca. od roku 2007. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú. Listom zo dňa 17.6.2010 žalovaný ukončil pracovný pomer so žalobcom výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce z dôvodu opakovaného hrubého porušenia pracovnej disciplíny. Žalobca listom zo dňa 26.11.2010 oznámil žalovanému, že výpoveď nepovažuje za danú v súlade so zákonom a trvá na ďalšom zamestnávaní. Odvolací súd ďalej z obsahu spisu zistil, že výpoveď daná žalobcovi žalovaným mala písomnú formu, bola podpísaná oprávnenou osobou a bola žalobcovi osobne doručená do vlastných rúk dňa 17.6.2010, pričom žalobca potvrdil prevzatie výpovede svojim podpisom. Zároveň žalovaný vo výpovedi jednoznačne skutkovo vymedzil výpovedné dôvody tak, aby ich nebolo možné zameniť s inými dôvodmi. Po formálnej stránke teda predmetná výpoveď spĺňala všetky zákonné náležitosti v zmysle § 61 ods. 2, 3 Zák. práce. Výpovedná lehota uplynula dňa 31.10.2010. Žalobca podal žalobu na súd dňa 29.11.2010, t. j. včas, v dvojmesačnej prekluzívnej lehote odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť (§ 77 Zák. práce). Jednou zo skutočností odôvodňujúcich aplikáciu § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce ako výpovedného dôvodu je, že zamestnanec závažne porušil pracovnú disciplínu, t. j. existujú u neho dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru. Porušenie pracovnej disciplíny ako dôvod skončenia pracovného pomeru musí dosahovať určitý stupeň intenzity a musí ísť o zavinené porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho osoba zamestnanca; jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností; spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností; situácia, v ktorej k porušeniu došlo; dôsledky porušenia pre zamestnávateľa; či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu, a pod. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca zo služobného notebooku posielal predmetné emailové správy osobám mimo spoločnosti žalovaného. Sporným bola skutočnosť, či takéto konanie žalobcu možno vzhľadom na obsah odosielaných a prijímaných správ považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že správaním žalobcu došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny. Je neprípustné, aby zamestnanec odosielal osobám mimo spoločnosti zamestnávateľa informácie interného charakteru určené výlučne pre potreby zamestnávateľa, osobné údaje zamestnancov či emailovú komunikáciu medzi jednotlivými zamestnancami a ohrozoval tak záujmy zamestnávateľa. Takýmto konaním zamestnanec podľa názoru odvolacieho súdu zároveň porušuje povinnosti vyplývajúce mu z § 81 písm. e/ a f/ Zák. práce, a to nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa a zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri výkone zamestnania a ktoré v záujme zamestnávateľa nemožno oznamovať iným osobám. Odvolací súd preto dospel k záveru, že konanie žalobcu napĺňa znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny a intenzita porušenia pracovnej disciplíny oprávňovala žalovaného k skončeniu pracovného pomeru so žalobcom výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce. Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, kde súd prvého stupňa dostatočne odôvodnil akými úvahami bol vedený, keď konanie žalobcu kvalifikoval ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Súd prvého stupňa zároveň jednoznačne uviedol, že prihliadol len na tie výpovedné dôvody, ktoré spadajú do jednoročnej objektívnej lehoty v zmysle § 63 ods. 4 Zák. práce, t. j. tie, ktoré nastali v období jedného roka pred dňom doručenia výpovede žalobcovi (od 17.6.2009 do 17.6.2010). Navyše je odvolací súd toho názoru, že konanie žalobcu (t. j. odosielanie emailov osobám mimo spoločnosti žalovaného) počas predmetného obdobia je potrebné posudzovať ako jeden skutok pozostávajúci z viacerých čiastkových úkonov žalobcu. Jednoročná objektívna lehota na danie výpovede teda začala žalovanému plynúť od dátumu vykonania posledného čiastkového úkonu, t. j. od odoslania posledného emailu žalobcom dňa 23.1.2010. Vzhľadom na dobu trvania konania žalobcu, intenzitu a spôsob porušenia pracovnej disciplíny ako aj mieru zavinenia žalobcu, ktorý konal vedome, pri komplexnom zhodnotení čiastkových úkonov žalobcu v priebehu predmetného obdobia možno dospieť k záveru, že pracovná disciplína bola porušená závažným spôsobom, a teda je tu daný výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa nedodržania subjektívnej dvojmesačnej lehoty na danie výpovede v zmysle § 63 ods. 4 Zák. práce odvolací súd uvádza, že v konaní bolo výpoveďou manažérky žalovaného V.. V. preukázané, že subjektívna lehota bola zachovaná. V.. V. na pojednávaní konanom dňa 16.11.2011 na súde prvého stupňa uviedla, že o dôvodoch výpovede sa dozvedela po nahliadnutí do emailovej schránky žalobcu dňa 5.5.2010, tento deň sa podľa § 63 ods. 4 Zák. práce považuje za deň, kedy sa zamestnávateľ dozvedel o dôvode výpovede. Následne upovedomila majiteľov spoločnosti žalobcu z Belgicka, ktorí jej dali pokyn na skončenie pracovného pomeru so žalobcom výpoveďou. Výpoveď bola žalobcovi doručená dňa 17.6.2010, t. j. včas. Rovnako nedôvodná je odvolacia námietka žalobcu, že žalovaný porušil zásady ochrany súkromia na pracovisku. V prejednávanej veci podľa odvolacieho súdu nedošlo k zásahu do súkromia žalobcu. V konaní na súde prvého stupňa bolo preukázané, že žalobca využíval na odosielanie a prijímanie emailov notebook, ktorý mu bol zverený žalovaným ako zamestnávateľom. Zároveň bolo preukázané, že emailová adresa (V..E.), z ktorej žalobca predmetné emaily odosielal, bola zriadená za účelom pracovnej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným. Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že túto emailovú adresu zriadila pre žalobcu manažérka žalovaného V.. V., žalobca k nej nepoznal heslo a prihlasoval sa len cez program Outlook ako to správne poznamenal aj súd prvého stupňa. Už zo samotnej povahy pracovného notebooku a pracovnej emailovej adresy vyplýva účel ich použitia. Odvolací súd má za to, že žalobca mal poskytnutý notebook ako aj zriadenú emailovú adresu využívať výlučne na plnenie pracovných úloh a na pracovnú komunikáciu. Nemožno preto hovoriť o zásahu do jeho súkromia. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že je pravdou, že zamestnanec má v zmysle čl. 16 ods. 1 Ústavy SR a čl. 11 Zák. práce aj na pracovisku právo na ochranu súkromia. Práva zamestnanca však musia byť v rovnováhe s legitímnymi právami a záujmami zamestnávateľa. Zamestnanec nesmie pri uplatňovaní svojich práv poškodzovať zamestnávateľa resp. ohrozovať jeho záujmy, tak ako to svojim konaním robil žalobca. Odvolací súd sa stotožňuje s ďalšou odvolacou námietkou žalobcu týkajúcou sa bodu 6/ výpovede a síce, že v konaní nebolo preukázané, že by nápis „CIRKUS“ zavesil na dvere základne žalobca. Túto skutočnosť preto nemožno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobcom. Odhliadnuc od tohto výpovedného dôvodu sú však ostatné výpovedné dôvody postačujúce na platné skončenie pracovného pomeru žalovaným výpoveďou podľa § 63 ods.1 písm. e/ Zák. práce. Odvolací súd sa však nestotožňuje s odvolacou námietkou žalobcu, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok spĺňa všetky požiadavky vyžadované ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení dostatočne vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej a jeho odôvodnenie je aj dostatočne presvedčivé. Obsah odvolania žalobcu teda nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených. Ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd má na základe uvedeného za to, že súd prvého stupňa vec po právnej stránke správne posúdil a stotožňuje sa s jeho záverom o naplnení znakov závažného porušenia pracovnej disciplíny. Súd prvého stupňa pochybil jedine pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia žalovaného. V tomto smere je dôvodná aj odvolacia námietka žalobcu týkajúca sa priznania náhrady trov právneho zastúpenia v plnej výške za zastupovanie na pojednávaní dňa 4.4.2011, ktoré bolo odročené bez prejednania veci. Trovy právneho zastúpenia žalovaného správne predstavujú sumu 2.540,26 eur. Právna zástupkyňa žalovaného, Q.. A. A., vykonala v konaní na súde prvého stupňa 9 úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia dňa 3.1.2011, písomné podania na súd vo veci samej zo dňa 4.1.2011, 15.11.2011 a 15.2.2012, účasť na pojednávaniach pred súdom prvého stupňa dňa 16.5.2011, 12.9.2011, 16.11.2011, 6.2.2012 a 19.3.2012) po 220,77 eur v zmysle § 10 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. a/, b/, c/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. a jeden úkon právnej služby (účasť na pojednávaní pred súdom prvého stupňa, ktoré bolo odročené bez prejednania veci, dňa 4.4.2011) za 55,19 eur v zmysle § 10 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 5 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. Po pripočítaní režijného paušálu 7 x 7,41 eur a 3 x 7,63 eur odmena právnej zástupkyne žalovaného predstavuje 2.116,88 eur (9 x 220,77 = 1.986,93 + 55,19 = 2.042,12 + 7 x 7,41 + 3 x 7,63 = 2.116,88 eur). Keďže právna zástupkyňa žalobcu bola platiteľom DPH, advokátsku odmenu je potrebné zvýšiť o 20 % DPH, t. j. o 423,38 eur (20 % z 2.116,88 eur). Advokátska odmena tak predstavuje spolu 2.540,26 eur. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. V časti náhrady trov konania napadnutý rozsudok zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, že žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia vo výške 2.540,26 eur. Odvolací súd návrhu žalobcu na pripustenie dovolania nevyhovel, pretože má za to, že v prejednávanej veci nejde o otázku zásadného právneho významu v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodne v zmysle § 214 ods. 5 O.s.p. samostatným uznesením. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.