Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1To/88/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1511010466 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Blažová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1511010466.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ivety Zelenayovej a sudcov JUDr. Magdalény Blažovej a JUDr. Kamila Ivánka, v trestnej veci obžalovaného W. I., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. a iné, o odvolaní okresného prokurátora, proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 13.04.2012, sp. zn. 5T/96/2011, na verejnom zasadnutí konanom 3. októbra 2012 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. odvolanie okresného prokurátora sa zamieta. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V z 13.04.2012 sp. zn. 5T/95/2011 bol obžalovaný W. I. podľa § 285 písm. a/ Tr. por. oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava V zo dňa 09.06.2011, sp. zn. 2 Pv 899/10 pre skutok, že: dňa 05.12.2010 v čase asi o 03,00 hod. v Bratislave na J. U.. Č.. XX v prevádzke H. H. fyzicky napadol poškodeného L. Z., a to tak, že potom ako poškodený hľadal v priestoroch toaliet svoju priateľku, pristúpil k nemu obvinený s tým, že čo tam hľadá na čo mu poškodený neodpovedal a tak sa ho obvinený pokúsil chytiť a zvaliť na zem, načo sa mu poškodený vyšmykol, pričom ho obvinený začal udierať päsťami do oblasti tváre a hlavy, následne ho vytiahol z priestorov toaliet až ku šatniam, kde ho opakovane udieral do oblasti hlavy a brucha, vláčil po zemi a taktiež kopal do celého tela, pri uvedenom útoku obvineného sa tomuto snažila zabrániť priateľka poškodeného N. K., pričom ako chytila obvineného za ruku, tento ju odsotil a lakťom ju udrel do oblasti tváre, čím poškodenému L. Z., I.. XX.XX.XXXX, G. Z. L. Č.. XX, okres L., spôsobil zranenia a to opuch a podkožný výron v oblasti ľavej očnice, nosa, krku, pohmoždenie hrudníka brušnej steny, zranenia sa zhojili bez komplikácii do 7-10 dní od úrazu s dobou PN od 06.12.2010 do 23.12.2010, pričom poškodený musel uhradiť lekárske ošetrenie zranenia vo výške 192,61 Eur, poškodenej N. K., I.. XX.XX.XXXX, G. Z. Z., O. I.. Č.. X, spôsobil zranenie a to mierny opuch tváre, ktoré si nevyžiadalo lekárske ošetrenie ani práceneschopnosť, ktorým sa mal dopustiť prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. č. 300/2005 Z. z. v znení zákona č. 547/2010 Z. z., nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Proti tomuto rozsudku, hneď po jeho vyhlásení podal odvolanie okresný prokurátor a to do celého výroku oslobodzujúceho rozsudku, ktoré následne písomne odôvodnil s poukazom na napadnutý rozsudok a jeho odôvodnenie, ktorý považuje za nezákonný. Poukázal na výsluch obžalovaného W. I., ktorý uviedol, že obidvoch poškodených mal spacifikovať, potom ich mal za pomoci vyviesť z diskotéky a keď sa poškodený vrátil pre svoju bundu, tak si všimol, že má na rukách zaschnutú krv a kríva. Táto verzia obžalovaného bola v celom rozsahu a v priebehu incidentu popretá všetkými svedkami, ktorí vypovedali v jeho prospech, pretože každý z nich uviedol inú verziu incidentu, v rozpore s verziou obžalovaného a preto tieto výpovede sú nevieryhodné a účelové, v snahe pomôcť obžalovanému. Poukázal, že poškodení hneď po útoku zavolali políciu, boli zistené zranenia poškodeného, bol odvezený na lekárske ošetrenie, kde popísal svoje zranenia, ktoré boli riadne zadokumentované a potvrdené aj znaleckých dokazovaním. Výpovede oboch poškodených, ako aj svedkov W. N. F. O. N. sa v podstatných veciach nerozchádzajú, všetci boli očitými svedkami útoku obžalovaného na poškodených, pričom súd nebral do úvahy tieto výpovede. Výpovede svedkov W. N. F. R.. B. N., ktorí vraj mali vidieť vymazaný kamerový záznam, tieto sú odlišné od výpovede obžalovaného k popisu skutku, ako aj vzájomne odlišné a vznikali hlavne pri doplňujúcich otázkach prokurátora, čo spochybňuje ich dôveryhodnosť. Namietal tiež, že bez podložených dôkazov súd dokonca uveril obrane prostredníctvom obhajcu v záverečnej reči, že poškodený si spôsobil zranenia sám pri zakopnutí a že s týmito už došiel na diskotéku, čo poprel aj obžalovaný a takto zranený mal poškodený aktívne útočiť na obžalovaného, čo nedáva logiku veci. Namietal, že súd pri svojom rozhodovaní a hodnotení dôkazov nebral do úvahy zabezpečené dôkazy, vyhodnotil ich len v rovine existujúcich pochybností a vzal do úvahy ničím nepodložené argumentácie obžalovaného a svedkov, ktorí vypovedali v jeho prospech. Záverom poukázal, že dôkazy získané z rozličných dôkazných prostriedkov nemajú vopred určenú dôkaznú silu a žiadny z dôkazov nie je apriórne rozhodnejší ako iný. Ich závažnosť, význam, dôkaznú silu je potrebné hodnotiť podľa vnútorného presvedčenia hodnotiaceho subjektu založeného na starostlivom zhodnotení všetkých okolností prípadu, jednotlivo i vzájomných súvislostiach. V predmetnom prípade súhrn priamych a nepriamych dôkazov tvorí ucelenú reťaz, ktorá smeruje až k obžalovanému a výslovne vylučujú skutočnosť, že nebolo dokázané, že sa stal skutok. Navrhol preto, zrušiť napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por. a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Obžalovaný W. I. využil svoje právo a v zmysle § 314 Tr. por. sa prostredníctvom obhajcu vyjadril k odvolaniu prokurátora na základe § 314 Tr. por., v ktorom primárne uviedol, že rozsudok okresného súdu považuje za správny a zákonný. Od začiatku popieral spáchanie skutku a k odvolaniu prokurátora uviedol, že súd bez podložených podkladov uveril obrane obžalovaného, že poškodený si spôsobil zranenia a že s týmito už došiel na diskotéku, čo vraj mal poprieť aj on a takéto tvrdenie je v rozpore s vykonaným dokazovaním. Práve z výpovede poškodeného a ďalších svedkov vyplýva, že časť zranení si spôsobil poškodený sám a to tržnú ranu na predkolení, ktorá podľa znaleckého posudku si jediná vyžiadala liečenie v domácom prostredí a obmedzila poškodeného v obvyklom spôsobe života. Dal do pozornosti výpovede svedkov K., N. F. N. ako aj poškodeného, ktorý uviedol, že pred diskotékou sa bláznili, guľovali, zakopol a spadol, čím si poranil nohu, kde mal otvorenú ranu, ešte pred vstupom na diskotéku. Svedkyňa K. sa nevedela vyjadriť, či sa poškodený zranil na ceste a ako, nakoľko s ním nebola na ceste z podniku F. na diskotéku. Svedok N. zase uviedol, že všetci štyria išli z podniku F. X. H. a že si po ceste nevšimol, že by poškodený spadol, alebo si spôsobil nejaké zranenie. Svedkyňa N. vypovedala, že z F. X. H. išli všetci štyria a ďalší traja ich kamaráti a nevšimla si, že by sa poškodenému niečo prihodilo, hoci predtým vypovedala, že zranenú nohu predtým mal. Tieto výpovede poškodeného a svedkov v jeho neprospech sa javia, pokiaľ ide o samotný incident, ako účelové, resp. aj vzhľadom na značnú mieru požitia alkoholických nápojov predtým v F. a potom neskôr v H., najmä u poškodeného, mohlo viesť k zníženiu ich rozpoznávacích možností. Napokon sama znalkyňa na hlavnom pojednávaní uviedla, že zranenia poškodeného mohli vzniknúť aj pádom na zem. Uviedol, že v čase skutku pracoval ako príslušník SBS-ky a priamo z tejto funkcie mu vyplývala povinnosť udržiavať poriadok. Poškodený a aj svedkovia potvrdili, že predtým, ako prišli na diskotéku, boli piť v inom podniku, pili aj v ich podniku a celý incident vznikol na základe toho, že poškodený bol na dámskych toaletách a nereagoval na jeho výzvu, aby opustil priestory, ale naopak bol agresívny a preto jeho povinnosťou, ako pracovníka SBS bolo vyviesť danú osobu z diskotéky, čomu sa poškodený bránil a do konfliktu sa zapojila aj jeho priateľka. Použil len hmaty a chvaty, aby poškodeného vyviedol von a preto si len plnil svoju povinnosť a nemôže ísť ani o trestný čin výtržníctva. V rozpore s výpoveďami svedkov a poškodených bola jeho výpoveď, ktorej pravdivosť preukazujú výpovede svedkov G., Q., X., N. F. N. (ktorí videli celý incident od vstupu poškodeného na diskotéku až po jeho vyvedenie von na kamerovom zázname), s ktorými nie je v žiadnom príbuzenskom pomere ani kamarátskom vzťahu a nie je mu známe, prečo by mali byť účelové, ako prokurátor uvádza v odvolaní. Záverom uviedol, že doposiaľ nikdy nebol súdne trestaný, viedol riadny život, ako pracovník SBS pred skutkom pôsobil dva roky a nikdy predtým nemal podobný konflikt a navrhol preto odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietnuť. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, prokurátorka krajskej prokuratúry poukázala na písomne podané odôvodnenie odvolania okresného prokurátora. Vinu obžalovaného považovala za preukázanú práve výpoveďami poškodených a svedkov. Pokiaľ svedkovia vypovedali v prospech obžalovaného uviedla, že ide o známych obžalovaného. Zranenia poškodeného, ktoré mal mať pred incidentom, bola známa skutočnosť už v prípravnom konaní a nebola predmetom obžaloby. Navrhla preto zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Prítomní poškodení L. Z. F. N. K. sa k veci nevyjadrili. Obhajca obžalovaného sa pridržal písomne podaného vyjadrenia k odvolaniu prokurátora. Pokiaľ odvolateľ uvádzal, že zamestnanci podniku H. boli známi obžalovaného, považoval tvrdenia za účelové, nakoľko títo svedkovia nie sú príbuznými obžalovaného. Navrhol odvolanie prokurátora zamietnuť. Obžalovaný W. I. záverom uviedol, v podniku H. pracoval ako SBS-kár a plnil si len svoje povinnosti a že je nevinný. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Tr. por.) primárne konštatoval prípustnosť odvolania (§ 306 ods. 1 Tr. por.) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil pritom, že odvolanie okresného prokurátora nie je dôvodné, vzhľadom na správnosť a zákonnosť napadnutého prvostupňového oslobodzujúceho rozsudku. Okresný súd na hlavných pojednávaniach a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v posudzovanej trestnej veci nebolo dokázané, že sa stal skutok vymedzený v obžalobnom návrhu, pre ktorý je obžalovaný W. I. stíhaný. Súd prvého stupňa správne rozhodol, keď v zmysle § 285 písm. a/ Tr. por. oslobodil obžalovaného spod obžaloby, pričom svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo i odôvodnil, v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por., nakoľko v ňom veľmi precízne a detailne rozviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opieral a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov najmä, ak si navzájom odporovali, na ktoré odvolací súd v podstate v plnom rozsahu poukazuje. Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Súd prvého stupňa pri zisťovaní a ustálení skutkového stavu veci postupoval správne a v súlade so zákonom, keď v súdnom konaní vykonal všetky potrebné dôkazy nevyhnutné na spravodlivé rozhodnutie, pričom okresný súd tieto dôkazy objektívne vyhodnotil podľa vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, ako sa to predpokladá v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por. V predmetnom konaní postupoval v súlade so základnými zásadami trestného konania, vykonal všetky dostupné dôkazy nevyhnutné na jeho rozhodnutie, tieto aj správne následne vyhodnotil, pričom sa riadil vyššie uvedenými ustanoveniami a zásadami trestného konania. Na základe vykonaného dokazovania a vyhodnotenia dôkazov dospel prvostupňový súd k správnemu záveru, že vykonanými dôkazmi nebolo preukázané, že sa stal skutok vymedzený v obžalobnom návrhu, pre ktorý je obžalovaný W. I. stíhaný. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je pritom zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal so všetkými dôkazmi a ako vyhodnotil dôkazy svedčiace v neprospech obžalovaného. Krajský súd si tieto skutkové zistenia a z nich vyvodené právne závery v celom rozsahu osvojil a odkazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku, bez potreby v celom rozsahu ho opakovať. K odvolacím dôvodom prokurátora odvolací súd dodáva, že tieto považoval za nesprávne, nepodložené zisteným skutkovým stavom a nezistil pochybenie súdu ani v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku. Predovšetkým senát krajského súdu poukazuje na písomné vyjadrenie obžalovaného k odvolaniu prokurátora a s jeho úvahami a argumentami sa plne stotožňuje a preto na ne poukazuje ako na vecne správne. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní nemohol urobiť jednoznačný záver, že sa stal skutok, ktorý bol uvedený v obžalobe a že vo veci sú dve skupiny dôkazov sebe proti stojace. Jedna skupina svedkov uvádzala, že po príchode do podniku H. bol poškodený bezdôvodne napadnutý obžalovaným, údermi rukami a kopancami po celom tele. Na druhej strane boli výpovede svedkov, ktorí vypovedali zhodne, ako obžalovaný a boli taktiež prítomní incidentu, že obžalovaný ako SBS-kár zasahoval proti poškodenému, ako neprispôsobivému návštevníkovi podniku, ktorý následne napádal obžalovaného, ktorý sa proti týmto jeho útokom bránil použitím hmatov a chvatov a snažil sa vyviesť poškodeného z podniku von. V tomto mu ale mala brániť poškodená K., ktorá do neho sácala a svedkovia, ktorí videli priebeh incidentu len na kamerovom zázname vypovedali rovnako, ako táto druhá skupina svedkov, teda že obžalovaný nenapadol poškodeného. Súd naviac poukázal, že verzie jednotlivých svedkov vo vzťahu k priebehu incidentu, či už svedčiacich v prospech, alebo neprospech obžalovaného sa v detailoch úplne nezhodovali, ale k podstate incidentu, kto mal koho napadnúť, kto bol iniciátorom konfliktu a kto v ňom aktívne vystupoval, sa zhodovali. Jedna skupina svedkov poprela, že by obžalovaný napadol poškodeného a druhá skupina svedkov poprela, že by poškodený napadol obžalovaného a tento sa len bránil. Súd sa pri hodnotení všetkých týchto svedeckých výpovedí nimi podrobne zaoberal a vyhodnotil ich vrátane výpovede znalkyne na hlavnom pojednávaní, ktorá nevylúčila, že zranenie poškodeného mohli vzniknúť aj pádom. Na strane druhej súd mal za jednoznačne preukázané, že poškodený mal značne vypité, potácal sa a že zranenie pravého predkolenia mal ešte pred incidentom. Na základe toho, podľa súdu, neexistuje ucelená reťaz priamych, či nepriamych dôkazov, z ktorých by bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že by sa žalovaný skutok bol vôbec stal, teda že obžalovaný napadol poškodeného spôsobom opísaným v skutkovej vete rozsudku a že mu týmto konaním mal spôsobiť zranenia špecifikované v tejto skutkovej vete a pri uplatnení zásady „in dubio pro reo“, nebolo jednoznačne dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Oslobodil preto obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Tr. por., nakoľko na základe výsledkov dokazovania, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní, súd nemohol urobiť jednoznačný záver, že sa vôbec stal skutok, ktorý bol uvedený v obžalobe. Konštatoval pritom, že boli vykonané všetky dostupné dôkazy, ktoré však nepostačovali na usvedčenie obžalovaného. K odvolacím námietkam prokurátora, senát krajského súdu dodáva, obhajovacie námietky obžalovaného, ktorý od začiatku popieral svoju vinu s tým, že nepoprel incident s poškodeným v podniku H. v Bratislave a vzhľadom k svojmu pracovnému zaradeniu a plneniu povinnosti ako SBS -kára, po zistení nevhodného správania sa oboch poškodených, snažil sa, aby opustili podnik, čomu sa však obaja poškodení bránili a pri ich vyvádzaní, najmä poškodená K. útočila na neho. Túto verziu obžalovaného potvrdili svedkovia N. Q., B. G., W. N., L. X. F. R.. B. N.. Pokiaľ obaja poškodení na strane druhej usvedčovali obžalovaného a ich verziu čiastočne potvrdili aj svedkovia W. N. F. O. N., odvolací súd zhodne s názorom okresného súdu dospel k záveru, že výpovede týchto svedkov neboli v podrobnostiach incidentu zhodné. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že bolo preukázané, že obaja poškodení L. Z. a N. K. boli v čase incidentu v podnapitom stave, čomu nasvedčujú, v tomto smere, nielen ich vlastné doznania, ale aj samotné tvrdenie poškodenej K., že si zmýlila pánske toalety s dámskymi. Napokon sám poškodený priznal, že bol značne v podnapitom stave, takže snaha obžalovaného vyviesť ich z podniku, reálne nasvedčuje jeho verzii vzniknutého incidentu, keď v rámci plnenia svojej práce a v stave, keď práve poškodená K. sa snažila zabrániť vyvedeniu poškodeného Z., mohlo dôjsť aj k zraneniam, ktoré boli objektívne u poškodeného Z. konštatované. Pokiaľ však ide o tieto zranenia, ako vyplývajú z lekárskeho ošetrenia poškodeného, objektívne bolo preukázané, že značne krvácajúce zranenie predkolenia si poškodený spôsobil ešte pred incidentom sám, hoci túto skutočnosť pri ošetrení pred lekárom neuviedol a rovnako ani pred znalkyňou. Nie je preto vylúčené, že aj zvyšné zranenia si mohol spôsobiť iným spôsobom, vzhľadom na jeho podnapitý stav, resp. nie je vylúčená ani verzia, že časť z týchto zranení vznikla aj pri incidente v podniku. Ale, akým spôsobom a kedy vznikli, sa už v súčasnej dobe jednoznačne nedá preukázať. Naviac aj zo samotného vyjadrenia znalkyne na súde vyplýva, že nevylúčila vznik posudzovaných zranení poškodeného aj pádom na zem. Naviac nepotvrdila ani výpoveď poškodeného, že jej telefonicky oznámil, že zranenie predkolenia, ktoré znalkyňa posúdila za najzávažnejšie, mal už pred incidentom. Pokaiľ ide o zranenia poškodenej, tieto neboli objektivizované, naviac poškodená vypovedala nejednotne ohľadne útoku obžalovaného voči nej, keď podľa úradného záznamu polície z 05.12.2010 jej mal dať facku, pri výpovediach uviedla, že keď poškodeného bránila a obžalovanému chcela chytiť ruku, odhodil ju a vtedy sa udrela o stenu a pri opätovnom pokuse ju udrel lakťom do tváre, ale nevie, či to bolo úmyselne. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že poškodená K. vypovedala ohľadne útokov obžalovaného na poškodeného taktiež rozdielne, keď v prípravnom konaní uvádzala, že k útoku obžalovaného na poškodeného došlo nielen pred WC v chodbičke, ale aj neskôr v prednej miestnosti. Na hlavnom pojednávaní už vypovedala, že obžalovaný poškodeného udieral a kopal len vpredu, pri východe. Svedkyňa naviac v prípravnom konaní vypovedala, že pred príchodom do podniku H. poškodený nebol zranený, ale na hlavnom pojednávaní už uviedla, že zakopol o lavičku a mal zranenú nohu. Obdobné nezrovnalosti boli zistené aj vo výpovediach nielen poškodených, ale aj svedkov N. F. N.. Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu nebola vyvrátená obhajoba obžalovaného, že oboch poškodených chcel len vyviesť, vzhľadom na značne podnapitý stav obžalovaného z podniku von, v čom mu bránila predovšetkým poškodená K.. Napokon jeho tvrdenie o zaschnutej krvi na ňom, je logicky podložené aj samotným prehlásením poškodeného a neskoršej výpovede poškodenej K. o skoršom zranení poškodeného Z.. V posudzovanom prípade aj podľa senátu odvolacieho súdu, neexistuje žiadny priamy dôkaz a už vôbec nie ucelená reťaz nepriamych dôkazov, ktoré s poukazom na obhajobné tvrdenia obžalovaného a vykonané dôkazy, bez akýchkoľvek pochybností, sa tvrdenie obžaloby nepodarilo preukázať. Objektívne a aj reálne je možná totiž aj verzia obžalobného tvrdenia, avšak verzia tvrdenia obžalovaného, akým spôsobom popisoval incident s poškodenými, nebola vyvrátená. Prokuratúre sa teda nepodarilo preukázať, bez rozumných pochybností, že sa stal skutok tak, ako uviedol v podanej obžalobe na obžalovaného. Základné zásady trestného konania totiž vyžadujú, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine o jednoznačne zistené fakty. Tam, kde nemožno bezpečne určiť, ktorá z verzií skutkového riešenia zodpovedá skutočnosti, musí súd voliť takú, ktorá je pre obžalovaného priaznivejšia a ak zostanú po vyčerpaní všetkých dosiahnuteľných dôkazov pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti, je nutné rozhodnúť v prospech obžalovaného a oslobodiť ho spod podanej obžaloby. Len vysoký stupeň podozrenia totiž sám o sebe nemôže vytvoriť spoľahlivý a zákonný podklad pre odsudzujúci výrok súdu, ktorý musí byť vždy výrazom ľudsky dosiahnuteľnej istoty. Na základe uvedeného preto senát odvolacieho súdu, ako vecne správny, potvrdil prvostupňový oslobodzujúci rozsudok s tým, že odvolacie argumenty prokurátora považuje za nedostačujúce pre uznanie viny obžalovaného, ktoré neakceptoval a pri nezistení ani žiadnych pochybení v procesnom postupe súdu, v zmysle § 319 Tr. por. jeho odvolanie zamietol, ako nedôvodne podané. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok