Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/121/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1511208708 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1511208708.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Aleny Svetlovskej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci žalobcu: I. M., J. E. T. Č.. XXXX, T., Č. O., proti žalovanej: G. M., J. T.D. A.. Č.. XX, J., zast. opatrovníčkou Editou Ondrejčíkovou, bytom Krásnohorská ul. č. 22, Bratislava, o zrušenie vyživovacej povinnosti, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 30. januára 2012 č. k. 5 C 48/11- 54, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutých častiach p o t v r d z u j e. Žalobcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zrušil s účinnosťou od 18. 4. 2011 vyživovaciu povinnosť žalobcu voči žalovanej, ktorá bola určená rozsudkom Okresného súdu Bratislava V z 23. 10. 2007 č. k. 22P 26/07- 87. Vo zvyšku súd prvého stupňa žalobu zamietol, vzájomnú žalobu žalovanej zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca je otcom žalovanej. Okresný súd Bratislava V rozsudkom z 23. 10. 2007 č. k. 22P 26/07- 87, právoplatným dňa 26. 12. 2007, uložil žalobcovi povinnosť platiť výživné na žalovanú vo výške 2 000 Kč mesačne počnúc dňom 17. 1. 2007, a uložil mu tiež povinnosť zaplatiť zročné výživné. Ku dňu tohto rozhodnutia bola žalovaná už plnoletá, nemala žiadny vlastný príjem, o priznaní invalidného dôchodku Sociálna poisťovňa ešte nerozhodla, poberala sociálne dávky na kompenzáciu zvýšených výdavkov 500 Sk mesačne a na prepravu 2 565 Sk mesačne. Jediným príjmom jej matky bol príspevok za opatrovanie žalovanej 7 500 Sk mesačne, okrem toho jej boli vyplácané prídavky na dieťa 540 Sk mesačne. Od uvedenej poslednej úpravy výživného sa pomery žalovanej zmenili v tom, že od januára 2011 poberá invalidný dôchodok vo výške 285,20 eur mesačne, ďalej poberá príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov vo výške 85,12 eur mesačne a príspevok 17,21 eur mesačne v súvislosti s hygienou alebo opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia. Jej celkový príjem tak predstavuje 387,53 eur mesačne. Z prehľadu výdavkov žalovanej predloženého opatrovníčkou - jej matkou za obdobie od februára 2011 do augusta 2011 vyplýva, že výdavky žalovanej predstavovali 207,52 eur mesačne. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že vyživovaciu povinnosť žalobcu k žalovanej treba zrušiť. Zákon o rodine neurčuje, kedy dieťa nadobúda schopnosť samo sa živiť, vo všeobecnosti takúto schopnosť nadobúda ukončením prípravy na budúce povolanie. Žalovaná vzhľadom na svoje zdravotné postihnutie nikdy do školy nechodila. Z lekárskych správ a zo znaleckého posudku, ktorý bol podkladom pre rozhodnutie o jej pozbavení spôsobilosti na právne úkony vyplýva, že nebude nikdy schopná zaobstarať si prostriedky na obživu vlastnou prácou. Práve preto je v zmysle § 70 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení vznikol dovŕšením 18 roku veku nárok na invalidný dôchodok. Odvtedy už nie je ani pre účely zákona o sociálnom poistení považovaná za nezaopatrené dieťa (§ 9 ods. 3 písm. b/ zák. č. 461/2003 Z.z.). Rodičia majú voči žalovanej vyživovaciu povinnosť iba v rozsahu, v ktorom nie je možné jej odôvodnené potreby uspokojiť z prostriedkov sociálneho poistenia. Bolo preukázané, že invalidný dôchodok postačuje na úhradu potrieb žalovanej. Vzhľadom na tieto závery a s poukazom na § 62 ods. 1 Zák. o rodine súd prvého stupňa zrušil vyživovaciu povinnosť žalobcu voči žalovanej dňom podania žaloby na súd prvého stupňa, teda dňom 18. 4. 2011. Keďže žalobca žiadal zrušiť vyživovaciu povinnosť voči žalovanej už od marca 2008, súd prvého stupňa žalobu zamietol v časti, v ktorej sa žalobca domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti od marca 2008 do 17. 4. 2011. Súd prvého stupňa tiež žalobu zamietol v časti, ktorou sa žalobca domáhal zbavenia povinnosti zaplatiť nedoplatok na výživnom, ktorý vznikol zvýšením výživného v roku 2007. Žalovaná sa vzájomnou žalobou domáhala zvýšenia výživného. Keďže súd prvého stupňa vyživovaciu povinnosť žalobcu voči žalovanej zrušil, vzájomnú žalobu žalovanej zamietol. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal na to, že nedostatočný príjem matky žalovanej, ktorá sa o žalovanú osobne stará, čo jej bráni zamestnať sa a jediným jej príjmom je príspevok za opatrovanie, nie je možné kompenzovať výživným na žalovanú. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalovaná a napadla ním výrok, ktorým bola zrušená vyživovacia povinnosť žalobcu voči žalovanej a výrok, ktorým bola zamietnutá vzájomná žaloba na zvýšenie výživného. Odvolanie odôvodnila v podstate tým, že je povinnosťou žalobcu postarať sa o žalovanú, ktorá je mentálne postihnutá a jej zdravotný stav sa z roka na rok zhoršuje. Poukázala na svoj nedostatočný príjem, ktorý nepostačuje ani na jej obživu a z ktorého musí prispievať na výživu žalovanej. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach, prejednal odvolanie na pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. V prejednávanej veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že žalovaná je plnoletá, vzhľadom na svoje mentálne postihnutie nikdy nenavštevovala školu a nikdy nebude schopná vlastnou prácou zabezpečiť si prostriedky na živobytie. Keďže jej bol priznaný invalidný dôchodok, podľa predpisov o sociálnom poistení sa nepovažuje za nezaopatrené dieťa (§ 9 ods. 3 písm. b/ zák. č. 461/2003 Z.z.). Z rozpisu výdavkov žalovanej vyplynulo, že invalidným dôchodkom svoje odôvodnené potreby pokryje. Za tohto stavu je správny záver súdu prvého stupňa, že treba zrušiť vyživovaciu povinnosť žalobcu voči žalovanej. Opačný záver by vo svojich dôsledkoch znamenal, že vyživovacia povinnosť voči žalovanej by žalobcu zaťažovala v podstate po neobmedzenú dobu, resp. po dobu jeho života a života žalovanej. Odvolací súd si uvedomuje neľahkú situáciu matky žalovanej, ktorá sa z dôvodu starostlivosti o žalovanú nemôže zamestnať a jediným jej príjmom je príspevok za opatrovanie žalovanej vo výške 298,14 eur. Je však správny záver súdu prvého stupňa, že nedostatočný príjem matky žalovanej nie je možné kompenzovať výživným pre žalovanú. Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď napadnutým rozsudkom zrušil vyživovaciu povinnosť žalobcu voči žalovanej. Preto odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok v tejto časti. Keďže súd prvého stupňa vyživovaciu povinnosť žalobcu voči žalovanej zrušil, logicky nemohol vyhovieť vzájomnej žalobe, ktorou sa žalovaná domáhala zvýšenia výživného. Preto odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil i výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola vzájomná žaloba zamietnutá. Výrok, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnému žalobcovi nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.