KAUZIS.SK
UznesenieKrajský súd Bratislava4. 11. 2012plný text

Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2CoPr/2/2012 z 4. 11. 2012

CitáciaUznesenie Krajského súdu Bratislava z 4. novembra 2012, sp. zn. 2CoPr/2/2012, ECLI:SK:KSBA:2012:1511220628.2

Text rozhodnutia

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2CoPr/2/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1511220628
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1511220628.2

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: W. I., D.: T. T. XXXX, T. T., zastúpený: JUDr.
Marek Doktor, Piaristická 273/21, Trenčín, proti odporcovi: O.-N., O..I.., X.: XX XXX XXX, I. I. J. XX, D.,
zastúpený: Kanisová & Kanis, AK Špitálska 10, Bratislava, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, č.k. 47Cpr
3/2011-140 zo dňa 19.03.2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 19.03.2012 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru
dané navrhovateľovi listom zo dňa 15.08.2011 je neplatné a pracovný pomer trvá ďalej. Odporcovi súd
uložil zaplatiť navrhovateľovi trovy konania v sume 700,02 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku
a zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava V súdny poplatok v sume 99,50 eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak na základe podaného návrhu navrhovateľa, ktorým žiadal, aby
súd určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré mu bolo dané odporcom dňa
15.08.2011 podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu, že ani jeden z dôvodov, ktorý
uvádza odporca v okamžitom skončení pracovného pomeru nie je daný a z jeho strany nedošlo k
závažnému porušeniu pracovnej disciplíny. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania mal
preukázané, že návrh je dôvodný a preto určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné
a pracovný pomer trvá ďalej. Súd prvého stupňa právne vec posúdil podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce a pri rozhodnutí prihliadol na to, že postup podľa tohto ustanovenia má byť výnimočný
a musí ísť o závažné porušenie pracovnej disciplíny. V danom prípade podľa názoru súdu nebolo
preukázané závažné porušenie pracovnej disciplíny, pretože pokiaľ odporca vytýkal navrhovateľovi
nedostatky, ktoré mali byť spôsobené tým, že nebol dodržaný týždenný pracovný čas na základe
záznamov GPS, táto skutočnosť nezodpovedá realite, pretože údaje získané z GPS sú údajmi o pohybe
motorového vozidla, ktoré pracovník používa a nie údaje, či využíva pracovný čas. Pracovná pozícia
obchodného poradcu má iný charakter ako iná klasická činnosť, pričom z dokazovania vyplýva, že
nebola evidovaná presná dochádzka týchto pracovníkov a nevyhodnocoval sa konkrétny čas, ktorý by
mal pracovník na pracovisku byť prítomný. Zároveň nebola stanovená povinnosť pri týchto funkciách,
že pracovník musí na pracovisko prísť. Pre firmu boli rozhodujúce aktivity pracovníkov a hospodársky
výsledok, ako vyplýva z vyjadrenia jedného z konateľov firmy Ing. Stankoviča a ďalších konateľov.
Iná je situácia z hľadiska toho, aké boli dosahované hospodárske výsledky, resp. aká bola aktivita
navrhovateľa, avšak v rozhodnutí o okamžitom skončení pracovného pomeru tieto skutočnosti uvedené
nie sú. Z dokazovania vyplýva, že práve nedostatočná aktivita, resp. nedobré hospodárske výsledky
boli jedným z dôvodov, pokiaľ sa rozhodovalo o skončení pracovného pomeru aj napriek skutočnosti,
že navrhovateľ to popiera. Súd konštatoval, že nemožno hovoriť o nedodržaní dĺžky týždenného
pracovného času za predpokladu, že tento nie je presne vymedzený, prípadne len formálne a charakter
práce umožňuje vykonávať prácu aj mimo určeného pracovného času, resp. doma. Podľa názoru súdu
nebol preukázaný ani ďalší dôvod porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa mal dopustiť navrhovateľ



a to tým, že pridelené služobné motorové vozidlo, ktoré mu bolo pridelené, používal mimo služobných
ciest a to aj na cestu z miesta bydliska do miesta pracoviska a späť. Z vykonaného dokazovania mal súd
preukázané, že vo všeobecnosti všetci pracovníci v takejto pracovnej pozícii mali umožnené používať
pridelené motorové vozidlo aj na cestu z miesta bydliska do zamestnania a späť. Súhlas bol daný
pri nástupe do pracovného pomeru bez časového obmedzenia. Táto skutočnosť vyplýva z výpovede
konateľov a spoločníkov firmy a z výsluchu svedkov ako obchodných predajcov, ktorí boli v rovnakom
pracovnom zaradení ako navrhovateľ a to W. D., X.. N. D. O. N. J.. Z výpovede konateľov na pojednávaní
súd zistil, že navrhovateľovi bol súhlas na používanie motorového vozidla odobratý pri pohovore v
mesiaci jún. Podľa názoru súdu nebolo preukázané ani ďalšie porušenie pracovnej disciplíny, ktorého
sa mal dopustiť navrhovateľ tým, že pridelené služobné motorové vozidlo používal mimo služobných
ciest, aj na cestu z miesta bydliska do miesta pracoviska a späť. Z vykonaného dokazovania bolo
preukázané, že vo všeobecnosti všetci pracovníci v tejto pracovnej pozícii mali umožnené používať
pridelené motorové vozidlo aj na cestu z miesta bydliska do zamestnania a späť. Bolo preukázané,
že takýto súhlas sa nedával na konkrétnu jazdu, ale bol daný pri nástupe do pracovného pomeru
bez časového obmedzenia. Táto skutočnosť jednoznačne vyplýva z výsluchu konateľov a spoločníkov
firmy, ako aj z výsluchu svedkov obchodných predajcov, ktorí boli v rovnakom pracovnom zaradení ako
navrhovateľ a to W. D., X.. N. D. O. N. J.. Konatelia firmy tvrdili, že navrhovateľovi bol súhlas odobratý
na používanie motorového vozidla pri pohovore v mesiaci jún, pričom výpovede sa rozchádzali a nebolo
jednoznačne preukázané, či to bol mesiac jún alebo júl, avšak preukázané bolo, že písomnou formou
súhlas daný nebol a nebol ani odňatý touto formou a preto mal byť len ústny prejav voči navrhovateľovi.
Jeden z konateľov uviedol, že nikdy predtým sa takýto prípad nestal. Súd prvého stupňa preto prisvedčil
tvrdeniu navrhovateľa, že súhlas s používaním motorového vozidla na cestu z miesta bydliska do miesta
pracoviska daný bol, ale odňatý mu nebol, čo vyplýva aj z toho, že rovnaká situácia bola do 15.08.2011,
navrhovateľ s týmto vozidlom chodil do miesta bydliska a späť. U písania záznamov a preto podľa
názoru súdu nie je možné jednoznačne zistiť, či už pri vytýkaní nedostatkov v práci a pri dávaní súhlasu
v súvislosti s používaním motorového vozidla pre iné účely ako služobné. Neprítomnosť v práci dňa
01.07.2011 súd nevyhodnotil ako absenciu a uveril tvrdeniu navrhovateľa, že bol na lekárskom ošetrení,
k čomu predložil priepustku, pričom svedkyňa J.na Š. nepotvrdila a ani nepoprela skutočnosť, že
priepustka zo strany navrhovateľa bola doložená. Dodatočne navrhovateľ predložil duplikát priepustky,
čo považoval súd za relevantný doklad a neprítomnosť v práci nemožno preto vyhodnotiť ako absenciu. Z
uvedených dôvodov súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné a pracovný pomer
trvá ďalej. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a uložil odporcovi povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 700,02 eur a odporcovi zároveň uložil povinnosť
zaplatiť na účet súdu súdny poplatok, keď navrhovateľ je od poplatku oslobodený a odporca nebol v
konaní úspešný, preto mu uložil túto povinnosť.

Proti rozsudku podal odvolania odporca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a návrh zamietnuť.
Namietal, že súd prvého stupňa mu odňal možnosť konať pred súdom, keď nedostatočne zistil skutkový
stav veci, nakoľko v konaní neboli vykonané predložené dôkazy, keď súd síce argumentoval GPS
vyhodnoteniami používania služobných motorových vozidiel, ale takýto dôkaz v konaní nevykonal a ani
sa nimi nezaoberal, súd napriek výpovediam svedkov, ktorými síce argumentoval, ale v tomto konaní
ich nevykonal trval na skutočnosti, že navrhovateľ nemusel dodržiavať fond pracovného času, resp.
nemusel vyvíjať aktivitu v teréne počas pracovného času, nemusel dodržiavať pracovnú disciplínu a
nemusel vykonávať prácu osobne a svedomito a tiež namietal, že súd prvého stupňa nesprávne právne
vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie Zákonníka práce, keď súd podľa názoru odporcu
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval a tiež zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V odvolaní odporca namietal, že súd nevykonal všetky dôkazy
a to najmä, že nezaviazal odporcu na predloženie GPS záznamov a to navrhovateľa a tiež ďalších
spolupracovníkov, ktorí pracovali na rovnakej pozícii ako navrhovateľ, pretože takéto dokazovanie urobil
v inom obdobnom spore vo veci sp. zn. 47Cpr 2/2011 a napriek skutočnosti, že dôkazy nevykonal použil
ich v tomto konaní. Žalovaný predmetné GPS záznamy v konaní sp. zn. 47Cpr 2/2011 súdu predložil,
avšak súd takto predložený dôkaz v tomto konaní nevykonal a ani z jeho obsahu nevychádzal pri svojom
rozhodnutí, len konštatoval, že podľa záznamu z GPS z hľadiska pohybu motorového vozidla sú časy
uvedené tak, ako sú uvedené v rozhodnutí o okamžitom skončení pracovného pomeru.

V prípade, že by sa súd predmetnými GPS záznamami zaoberal zistil by, že žiadny iný pracovník
zaradený na pozícii predajcu poľnohospodárskej techniky nevyužíval určený pracovný čas spôsobom,



ako ho využíval navrhovateľ. Odporca poukázal na to, že ani pri jednom zamestnancovi zaradenom
v tej istej pozícii ako navrhovateľ sa nestalo, aby zamestnanec po celý deň neopustil miesto svojho
trvalého pobytu, alebo aby za deň bol mimo svojho miesta trvalého bydliska 2 hodiny a 58 minút.
Odporca uviedol, že mu nie je zrejmé, z akého vykonaného dôkazu v priebehu konania súd zistil,
že nie je potrebné dodržiavať ustanovený pracovný čas. Ďalej namietal, že neboli vykonané dôkazy
ohľadne vyhodnocovania GPS služobných motorových vozidiel, keď zo zápisnice z pojednávania zo
dňa 05.03.2012 vyplýva, že boli čítané knihy jázd, avšak nie je zrejmé, ktoré knihy jázd, k akým
vozidlám a za aké mesiace boli oboznámené. V prípade, ak by súd oboznamoval tieto dôkazy, zrejme
by dospel k skutočnosti, že tieto preukazovali tvrdenia žalovaného a navyše ide o také množstvo
dokumentov, že ich oboznámenie by trvalo niekoľko hodín. Z práva na spravodlivé súdne konanie
vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán
a výhrad, že majú význam pre rozhodnutie. Podľa názoru odporcu takýmto dôkazom boli jednak
súdom použité, ale nevykonané dôkazy v podobe GPS vyhodnotenia pohybu služobných vozidiel, ako
aj dokazovanie ohľadne priepustky. Od posúdenia skutočnosti ohľadne GPS služobných motorových
vozidiel a priepustky závisí rozhodnutie vo veci samej. Súd mal vo svojom rozhodnutí uviesť, z
vykonania akého dôkazu vyplynulo, že u zamestnávateľa bolo obvyklé, že zamestnanci pracovali
tak, ako pracoval navrhovateľ. Súd sa počas celého konania žiadnym spôsobom nevysporiadal so
skutkovou okolnosťou, prečo robil navrhovateľ v dňoch 08.07.2011, 21.07.2011 a 22.07.2011, v čase
keď mal vykonávať prácu pre odporcu. Z okamžitého skončenia pracovného pomeru je zrejmé, čo
bolo dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru a bolo nezameniteľne špecifikované konaní,
resp. nekonaním navrhovateľa v konkrétnych presne špecifikovaných dňoch a bolo označené presne
a nezameniteľne v zmysle príslušných ustanovení Zákonníka práce a bolo dané zákonom predpísanej
lehote a zákonom predpísaným spôsobom. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa však nie je zrejmé, či
súd konanie, resp. nekonanie navrhovateľa považoval za porušenie pracovnej disciplíny, alebo nie a ak
nie, tak z akého dôvodu. Pokiaľ ide o ďalší dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru ohľadne
priepustky, podľa názoru odporcu je takéto konanie absolútne neštandardné a jednoznačne vzbudzujúce
pochybnosť o pravdivosti tvrdenia navrhovateľa, keď navrhovateľ sám v konaní tvrdil, že keď odporca
jeho priepustku stratil išiel za svojou lekárkou, ktorá mu vystavila novú priepustku. Takéto konanie je
absolútne neštandardné a jednoznačne vzbudzujúce pochybnosti o pravdivosti tvrdenia navrhovateľa.
Ak by naozaj lekárku požiadal až dodatočne o potvrdenie návštevy u lekára, musela by mu vydať
potvrdenie, že u nej bol na vyšetrení, ale predsa by mu nevydávala novú priepustku. Takéto konanie
navyše spochybňuje aj dôveryhodnosť lekárky. Navyše svedkyňa J. Š. v rovnaký deň, dňa 05.03.2011 do
zápisnice uviedla, že nie je pravidelnou praxou, že by priepustky pracovníci predkladali cez sekretariát,
skôr je to ojedinelé, vybavujú si to so svojim nadriadeným. O rozpornosti tvrdenia navrhovateľa svedčí
aj skutočnosť, že aj keď v iných dňoch podľa predloženého GPS vyhodnotenia pohybu jeho služobného
motorového vozidla pravidelne používal služobné motorové vozidlo na súkromné účely, v uvedený deň,
dňa 01.07.2011 služobné motorové vozidlo vôbec nepoužil, čo len podporuje tvrdenie odporcu, že v
uvedený deň bol doma a nepracoval. Z uvedených dôvodov preto odporca žiadal napadnutý rozsudok
zmeniť a návrh zamietnuť.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p., v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

Podľa § 1O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom
konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj
výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy SR (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv a slobôd (čl. 36 ods.
1) a Dohovoru o ochrane ľudských prvá a základných slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú
aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho priadku.

Podľa § 122 ods. 1 O.s.p. dokazovanie súd vykonáva na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na
vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.



Z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb
a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu
predpísaný, určí ho súd.

Predmetom konania je návrh navrhovateľa na určenie, že okamžité skončenie pracovného pomeru
zo dňa 15.08.2011, ktoré mu bolo doručené zo strany odporcu je neplatné. Z okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo dňa 15.08.2011, ktoré doručil odporca navrhovateľovi vyplýva, že k závažnému
porušeniu pracovnej disciplíny zo strany navrhovateľa došlo jednak nedodržiavaním dĺžky týždenného
pracovného času, ktorého dĺžka vyplýva z čl. 2 ods. 7 Pracovnej zmluvy zo dňa 10.02.2010. Odporca
tvrdil, že navrhovateľ v mesiaci júl 2011 porušil pracovnú disciplínu nedodržaním dĺžky týždenného
pracovného času tak, že dňa 01.07.2011 v práci absentoval celý deň, dňa 08.07.2011 bol v práci vrátane
cesty na pracovisko 2 hodiny a 58 minút, dňa 21.07.2011 bol v práci vrátane cesty na pracovisko 3
hodiny a 2 minúty, dňa 22.07.2011 bol v práci vrátane cesty na pracovisko 3 hodiny a 27 minút. K
ďalšiemu závažnému porušeniu pracovnej disciplíny došlo zo strany navrhovateľa v mesiaci júl 2011
používaním zvereného osobného motorového vozidla v rozpore s pracovnou zmluvou a organizačným
poriadkom odporcu. Odporca tvrdil, že navrhovateľ osobné motorové vozidlo bez súhlasu zodpovedného
pracovníka, resp. konateľa odporcu používal toto vozidlo aj mimo služobných ciest a schválených
cestovných príkazov, čo považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny a dôvod pre okamžité
skončenie pracovného pomeru. Súd prvého stupňa právne vec posúdil podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a
to iba vtedy ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 Zákonníka práce je výnimočným spôsobom
skončenia pracovného pomeru. Ako jednostranný právny úkon zamestnávateľa, ktorý smeruje ku
skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom okamihom doručenia písomného vyhotovenia
zamestnancovi. Je potrebné zdôrazniť, že zamestnávateľ môže so zamestnancom okamžite skončiť
pracovný pomer výnimočne a to len z dôvod taxatívne uvedených v zákone a ďalším dôvodom je
porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom závažným spôsobom. Povinnosť dodržiavať pracovnú
disciplínu patrí medzi základné povinnosti zamestnanca v zmysle ust. § 47 ods. 1 písm. b), § 81 a § 82
Zákonníka práce. Na okamžité skončenie pracovného pomeru sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie
zo strany zamestnanca aj z nedbanlivosti a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností
závažným spôsobom. Intenzita porušenia pracovnej disciplíny je jedným zo základných hľadísk pri
rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny. Dôvody, ktoré oprávňujú zamestnávateľa
okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom sa musia uplatniť do dvoch mesiacov odo dňa, keď
sa zamestnávateľ o dôvode dozvedel, najneskôr do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. Pri
nedodržaní tejto lehoty právo zamestnávateľa zaniká (§ 36 ods. 1).

Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže podľa ods. 1 okamžite skončiť pracovný pomer
iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr
však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol.

V zmysle uvedeného ustanovenia okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, ak sa stalo
po uplynutí dvoch mesiacov odo dňa, keď zamestnávateľ zistil dôvod na okamžité skončenie.
Zamestnávateľ sa o dôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru dozvie dňom, keď jeho vedúci
zamestnanec (§ 9 ods. 3 Zákonníka práce), ktorý je bezprostredne, alebo vyššie nadriadený a je
oprávnený tomuto podriadenému zamestnancovi ukladať pracovné úlohy a dávať mu na tento účel
záväzné pokyny a to zamestnancovi, ktorý porušil pracovnú disciplínu zvlášť závažným spôsobom,
získal vedomosť (dozvedel sa), že zamestnanec sa dopustil takého konania, ktoré môže zakladať dôvod
na okamžité skončenie pracovného pomeru.

Podľa § 9 ods. 1 Zákonníka práce, v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa,
ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán; alebo člen štatutárneho orgánu; zamestnávateľ, ktorý je
fyzická osoba koná osobne. Namiesto nich môžu robiť právne úkony aj nimi poverení zamestnanci.
Iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných útvarov sú oprávnení ako orgány



zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich funkcií určených
organizačnými predpismi.

Podľa § 9 ods. 3 Zákonníka práce vedúci zamestnanci zamestnávateľa, ktorými sú jeho orgány
(odsek 1), ako aj jeho ďalší zamestnanci, ktorí sú poverení vedením na jednotlivých stupňoch
riadenia zamestnávateľa, sú oprávnení určovať a ukladať podriadeným zamestnancom zamestnávateľa
pracovné úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať ich prácu a dávať im na ten účel záväzné pokyny.

Podľa predloženého organizačného poriadku obchodnej spoločnosti O.-N., O..I.. vypracovaného dňa
15.01.2010 a schváleného predstavenstvom na zasadnutí dňa 10.02.2010 vyplýva z bodu IV. ods. 4.1,
právne úkony spoločnosti z pracovnoprávnych vzťahoch: o vysielaní na pracovné cesty, udeľovaní a
schvaľovaní dovoleniek, udeľovaní odmien, schvaľovaní nakladania so zverenými osobnými motorovými
vozidlami, mobilnými telefónmi a osobnými počítačmi a akýmkoľvek iným majetkom budú rozhodovať
nadriadené osoby a to o osobách uvedených v tej - ktorej skupine v pripojenej tabuľke. Podľa
pripojenej tabuľky v druhej skupine je uvedený ako priamy nadriadený N. A. a do tejto skupiny
patrí okrem ďalších osôb, ako zamestnancov, aj W. I. ako navrhovateľ. V organizačnom poriadku
k tejto tabuľke je uvedené, že druhá skupina - priamym nadriadeným osobám, ktoré sú uvedené v
druhej skupine tabuľky je N. A., ktorý má právo riadiť, odmeňovať, udeľovať a schvaľovať dovolenky,
nariaďovať a schvaľovať služobné cesty osobám uvedeným v tomto stĺpci tabuľky a rozhodovať o
režime používania a nakladania so zverenými osobnými motorovými vozidlami, mobilnými telefónmi
a osobnými počítačmi podriadených. Podľa predloženej pracovnej zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi
navrhovateľom a odporcom vyplýva, že pracovný pomer medzi účastníkmi vznikol dňom 12.01.2009
na dobu neurčitú, so skúšobnou dobou do 12.04.2009. Miestom výkonu práce je H. a príslušný región.
Vzhľadom na povahu dohodnutého druhu práce bude zamestnanec vysielaný na pracovné cesty
mimo sídla zamestnávateľa a bude vykonávať prácu vo funkcii predajca poľnohospodárskej techniky
a jeho náplňou práce je prezentovanie poľnohospodárskej techniky predávanej zamestnávateľom,
rokovanie o znení zmlúv na predaj poľnohospodárskej techniky predávanej zamestnávateľom. Pracovný
čas zamestnanca je 40 hodín týždenne, zamestnanec je povinný vykonávať prácu podľa rozvrhu
pracovného času, ktorý určí zamestnávateľ. Podľa čl. 3 bod IV. pracovnej zmluvy zamestnanec je
oprávnený používať jemu zverené osobné motorové vozidlo, ktoré je vo vlastníctve zamestnávateľa aj
mimo služobných ciest a schválených cestovných príkazov, avšak vždy so súhlasom zodpovedného
pracovníka, resp. so súhlasom konateľov zamestnávateľa a to najmä na cestu z miesta bydliska, aj
prechodného do miesta výkonu práce a z miesta výkonu práce do miesta bydliska aj prechodného. Súd
prvého stupňa bol v danej veci povinný skúmať platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru,
ako výnimočného spôsobu skončenia pracovného pomeru v súlade so zásadou povinnosti pracovníka
dodržiavať pracovnú disciplínu, ktorá patrí medzi základné povinnosti zamestnanca v súlade s uzavretou
pracovnou zmluvou a pracovnými podmienkami zamestnávateľa upravenými najmä v organizačnom
poriadku obchodnej spoločnosti odporcu zo dňa 15.01.2010 ako interného predpisu.

Z predložených dokladov založených v spise vyplýva, že priamym nadriadeným navrhovateľa bol N. A.
a preto bolo povinnosťou súdu tohto zodpovedného pracovníka odporcu vypočuť na okolnosti týkajúce
sa okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa a to najmä na okolnosť, kedy
sa tento nariadený pracovník dozvedel a získal vedomosť o tom, že navrhovateľ ako zamestnanec sa
dopustil takého konania, ktoré môže zakladať dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru a tiež
na okolnosť, či išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca, ako intenzitu porušenia pracovných
povinností závažným spôsobom.

Odvolací súd zároveň upozorňuje na skutočnosť, že medzi formálne predpoklady okamžitého skončenia
pracovného pomeru patrí aj skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru,
ktorý nemožno dodatočne meniť. Nedodržanie, okrem iného, aj tejto náležitosti má za následok
neplatnosť právneho úkonu, čo odôvodňuje tiež to, že prejav vôle musí mať písomnú formu a musí
byť doručený druhému účastníkovi. Okrem skutkového vymedzenia, tak ako vyplýva z predloženého
okamžitého skončenia pracovného pomeru, v predmetnej veci súd prvého stupňa neskúmal, či sú
splnené formálne predpoklady okamžitého skončenia pracovného a najmä, či dôvod okamžitého



skončenia pracovného pomeru je skutkovo vymedzený tak, aby bol presný, určitý a nebolo ho možné
dodatočne meniť, pretože nedodržanie tejto náležitosti má za následok neplatnosť právneho úkonu.

Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku správne konštatoval, že v danom prípade nie je možné
konštatovať závažné porušenie pracovnej disciplíny, pretože ak sú vytýkané nedostatky, ku ktorým malo
dôjsť tým, že nebol dodržaný týždenný pracovný čas na základe záznamov GPS, tak táto skutočnosť
nezodpovedá realite, pretože údaje získané z GPS, sú údajmi o pohybe motorového vozidla, ktoré
pracovník používa a nie údaje, či využíva pracovný čas.

Z predloženého okamžitého skončenia pracovného pomeru vyplýva, že za závažné porušenie pracovnej
disciplíny odporca považuje skutočnosť, že navrhovateľ bol v práci v dňoch 08.07.2011, 21.07.2011 a
22.07.2011 v čase, ktorý v tomto podaní uviedol. Odvolací súd však považuje za potrebné zdôrazniť, že
podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer,
ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. Preto bolo tiež potrebné zo strany súdu skúmať,
v súvislosti skutkovým vymedzením dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru aj to, či je
závažným porušením pracovnej disciplíny skutočnosť, že zamestnanec „bol v práci“. Ako aj tvrdenie,
že údaje uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru o prítomnosti pracovníka v práci boli
zistené zo záznamov o pohybe osobného motorového vozidla, pričom z ust. § 47 Zákonníka práce
vyplýva, že povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru má osobne zamestnanec a preto nie je možné
zisťovať plnenie pracovných povinností zamestnanca z údajov, kde sa motorové vozidlo pohybuje a kde
sa nachádza v danom čase.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva záver, ako súd dospel k tomu, že z pohybu motorového
vozidla je možné jednoznačne zistiť, ako si pracovník plnil povinnosti vyplývajúce z pracovného vzťahu
s odporcom, či dodržiaval pracovný čas, či vykonával práce v súlade s pracovnou zmluvou a pokynmi
nadriadeného a či dodržiaval stanovený pracovný čas. Odvolateľ v podanom odvolaní namietal, že
súd sa počas celého konania žiadnym spôsobom nevysporiadal so skutkovou okolnosťou, čo robil
navrhovateľ v dňoch 08.07.2011, 21.07.2011 a 22.07.2011 v čase, keď mal vykonávať prácu pre odporcu.
Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že pracoval doma, musí takéto svoje tvrdenie náležite preukázať, čo sa
však v priebehu konania na prvostupňovom súde nestalo. K uvedenej námietke odvolateľa je však
potrebné poukázať na skutkové vymedzenie okamžitého skončenia pracovného pomeru, kde dôvodom
je síce skutočnosť, že navrhovateľ nedodržiaval dĺžku týždenného pracovného času, ale konkrétne
uvedený čas ako dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru je iba časové vymedzenie, kedy
navrhovateľ v práci bol a nie vymedzenie času, ktorý mal byť zrejme dôvodom pre okamžité skončenie
pracovného pomeru, teda času, kedy zamestnanec nedodržiaval pracovný čas a teda na pracovisku
nebol. Takéto časové vymedzenie však v okamžitom skončení pracovného pomeru, ako skutkové
vymedzenie uvedené nie je.

Súd prvého stupňa mal v konaní predovšetkým vypočuť nadriadeného pracovníka navrhovateľa a to
N. A.. Súd prvého stupňa takýto dôkaz nevykonal a preto nemal dostatok dôkazov na rozhodnutie vo
veci a preto je rozhodnutie predčasné. Odvolací súd upozorňuje na skutočnosť, že pracovný pomer
vznikol na základe pracovnej zmluvy, ktorú uzatvoril odporca s navrhovateľom a preto skutočnosti
týkajúce sa pracovného pomeru s inými zamestnancami a všeobecné vyjadrenia štatutárnych zástupcov
a nadriadených pracovníkov v iných obdobných veciach nie sú dostatočným dôkazným prostriedkom pre
zaujatie stanoviska a rozhodnutie súdu v predmetnej veci, keď okamžité skončenie pracovného pomeru
musí byť jednoznačne skutkovo vymedzené a musí sa týkať toho ktorého konkrétneho pracovníka. V
danom prípade dôvodom skončenia pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu malo byť závažné
porušenie pracovnej disciplíny dostatočne konkretizovaným konaním navrhovateľa. Úlohou súdu prvého
stupňa preto bolo spoľahlivo zistiť existenciu skutkových dôvodov, ktoré viedli odporcu k okamžitému
skončeniu pracovného pomeru navrhovateľa z dôvodu zistenia, či sa navrhovateľ špecifikovaného
konania skutočne dopustil a či toto konanie dosiahlo z hľadiska ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce významný stupeň intenzity porušenia pracovnej disciplíny v súlade s ust. § 68 ods.
1 písm. b) Zákonníka práce, ktorý predpokladá, že zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný
pomer, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.



Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) O.s.p. zrušil a
podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, keď súd prvého stupňa sa
dostatočne nezaoberal predpokladmi, ktoré má spĺňať okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle
ust. § 68 ods. 1 psím. b) Zákonníka práce (materiálne predpoklady - existencia taxatívne vymedzeného
dôvodu na okamžité skončenie pracovného pomeru a formálne predpoklady - písomná forma, doručenie
zamestnancovi a skutkovo vymedzený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý nie je
možné dodatočne meniť), pretože nedodržanie týchto náležitostí, má za následok neplatnosť právneho
úkonu. Súd prvého stupňa na danú vec nesprávne aplikoval ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce,
neskúmal zákonné predpoklady pre rozhodnutie vo veci, nevykonal dostatočné dokazovanie v určenom
a potrebnom rozsahu a preto je jeho rozhodnite predčasné a zároveň súd svojim postupom odňal
účastníkom možnosť konať pred súdom.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (ust. § 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Napadnuté rozhodnutia, o ktorých rozhodol vo výroku

  • 47Cpr/3/2011

    zrušené

Rozhodnutia k rovnakým ustanoveniam