Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 16CoE/81/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1511225408 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Ilčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1511225408.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v exekučnej veci oprávneného: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, zast.: JUDr. Petrom Pečeným, A.K., so sídlom Nám. sv. Martina 9, 908 51 Holíč, proti povinnému: V. T., nar. XX.XX.XXXX, H. XXXX/XX, XXX XX X., vedenej u súdneho exekútora: Y.. L. Y., so sídlom ex. úradu: T. 1, XXX XX O., pod Ex XXXX/XXXX, o vymoženie pohľadávky v sume 222,62 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V č.k. 36Er/7165/2011-48 zo dňa 21.05.2012 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava V č.k. 36Er/7165/2011-48 zo dňa 21.05.2012 p o t v r d z u j e . Povinnému trovy odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu vedenú pod sp.zn. č. 36Er/7165/2011, Ex 2106/2011 za neprípustnú. Rozhodol tak s poukazom na znenie ust. §§ 57, 58 Ex. por., § 45 ZoKR, §§ 39, 52, 53, 54 OZ, § 3 nar. vlády č. 87/1995 Z.z., Smernice Rady 93/13 EHS, § 3 zák. č. 258/2011, keď s prihliadnutím na zákonné ustanovenia a námietky povinného postúpené súdnym exekútorom dňa 16.02.2012, konštatoval, že mal za preukázané, že povinný uzavrel s oprávneným dňa 04.01.2010 Úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX vo výške poskytnutého úveru v sume 1.000,-Eur, kde pre prípad sporu bolo v bode - Hlava 16 dojednané prípadné riešenie sporov pred jediným rozhodcom: JUDr. Radimom Kuchtom. Majetkové spory, ktoré vznikli z ÚZ, alebo v súvislosti s ňou budú riešené vecne príslušným súdom. Vzájomné spory budú riešené pred rozhodcovským súdom podľa § 3. Na základe vyššie uvedeného rozhodol rozhodcovský súd a povinného zaviazal na zaplatenie dlžnej istiny, ako aj úroky z omeškania a zmluvnú pokutu a poplatok za upomienku v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok. Vyhovel teda žalobe v plnom rozsahu podľa návrhu oprávneného. Súd prvého stupňa skúmal, či výška úrokov dohodnutá v zmluve a rozhodcovská doložka nie sú v rozpore so zákonom a so zákazom neprijateľných doložiek. Konštatoval, že rozhodcovská doložka je platne uzavretá. Úverovú zmluvu posudzoval ako zmluvu spotrebiteľskú. V tomto smere zistil, že dohodnutá úroková sadzba v zmluve nebola neprimerane vysoká, keď bola dohodnutá na 9,125%. Mal však za to, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na zaplatenie sumy, ktorá je súdom nepreskúmateľná. Rozhodcovský súd opomenul aplikovanie kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Spotrebiteľovi v rozhodcovskom konaní nie je zaručená zákonom garantovaná ochrana. Preto v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por. vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní namietal, že v predchádzajúcom období konajúci súd vydal 84 poverení na vykonanie exekúcie, preto tomuto náhlemu obratu nerozumie. Mal za to, že záver súdu o tom, že spotrebiteľ nemohol ovplyvniť obsah zmluvy, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd prvého stupňa neskúmal podmienky, za ktorých bola zmluva uzavretá. Zdôraznil, že ochrana spotrebiteľa má svoje medze a poukázal na rozhodnutie NS ČR 23Cdo/1201/2010, podľa ktorého súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzavretia zmluvy. Povinný dobrovoľne uzavrel s oprávneným úverovú zmluvu, povinný k nej nemal žiadne pripomienky, a nebol na neho vyvíjaný žiaden nátlak. Rozhodcovská doložka je v súlade s ust. § 4 ods. 1, 2, zák. 244/2002 Zb. o rozhodcovskom konaní. Rozhodca po podaní žaloby oprávneným, vyzval povinného k súčinnosti. Povinný výzvu prevzal 08.06.2011, avšak na ňu nereagoval. Bol teda nečinný a jeho práva neboli nijak ukrátené. Taktiež nepodal námietky proti predpojatosti rozhodcu, a ani nepodal žiadosť o preskúmanie rozhodcovského rozhodnutia iným rozhodcom. Povinný mal teda k dispozícii viacero inštitútov na dosiahnutie nápravy rozhodnutia, avšak ani jeden z nich nevyužil. Poukázal na nepresnosť prekladu Smernice 93/13/EHS oproti českej verzii a originálu. Uviedol, že smernica nezakazuje podriaďovanie spotrebiteľských sporov pod rozhodcovské súdy. Má teda za to, že rozhodcovskú doložku nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku zmluvy po úvere. Poukázal na Smernicu č. 2008/48/EHS, ktorá priamo vyžaduje zavedenie vhodných a účinných mechanizmov pre mimosúdne riešenia spotrebiteľských sporov v súvislosti s úverovými zmluvami. Uvedené rozhodnutie súdu prvého stupňa úplne popiera. Poukázal na rozsudok NS ČR zo dňa 31.07.2008 sp.zn. 32Cdo/2282/2008, v ktorom sa konštatuje, že zmluvné strany sa môžu výslovne dohodnúť, že spory, ktoré vznikli z ich zmluvy budú rozhodované vybraným rozhodcom žalujúcou stranou zo zoznamu rozhodcov vedených súkromným subjektom. Zdôraznil, že rozhodcovská doložka je v súlade so zákonmi Slovenskej republiky, je platne dojednaná, a vyvoláva s ňou spojené právne účinky. Oprávnený v konaní poukázal právny záujem na exekučnom konaní, nakoľko má za to, že zamietavým rozhodnutím mu bude objektívne zamedzené domôcť sa reálneho vymoženia svojej pohľadávky, ktorá voči povinnému nepochybne existuje. Mal teda za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a jeho závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Žiadal preto, aby v zmysle návrhu bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. L. Y.. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu podľa § 212 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Podľa názoru odvolateľa je napadnuté uznesenie založené na nesprávnom právnom posúdení veci, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Oprávnený označil skutkové zistenia okresného súdu o tom, že povinný nemohol ovplyvniť obsah úverovej zmluvy ním podpísanej, za nesprávne, keďže súd nevykonal žiadne dokazovanie za účelom zistenia, za akých podmienok bola zmluva uzatváraná, či povinný požadoval zmenu niektorých ustanovení zmluvy, resp. či oprávnený jeho návrhy neakceptoval; takýto záver mohol prijať len po preskúmaní konkrétnych okolností uzatvorenia zmluvy. Oprávnený v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 23Cdo 1201/2010 (správne 23Cdo 1201/2009 zo dňa 29.6.2010), v ktorom konštatoval, že súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy s tým, že i ochrana spotrebiteľa má svoje medze. V uvedenom konaní však žalobkyňa namietala neplatnosť rozhodcovskej doložky, zakotvenej do sprostredkovateľskej zmluvy, ktorú dovolací súd nevyhodnotil ako typickú adhéznu zmluvu, pre ktorú je charakteristické, že jej obsah nie je výsledkom dohody zmluvných strán, ale bol vopred určený stranou v postavení dodávateľa, v ktorej druhá strana v postavení objednávateľa nemá možnosť nič ovplyvniť, pre ktorú je typický dlhý neprehľadný text, písaný miniatúrnym a obtiažne čitateľným písmom alebo dokonca len odkazuje na obchodné podmienky, ale že v danej veci ide o individuálne dojednanú zmluvu, aj keď boli obchodné podmienky zakomponované do textu zmluvy v 14-tich bodoch drobnejším, ale dobre čitateľným písmom, v ktorých kľúčové slová boli zvýraznené väčším štandardným písmom a tučne. Rozhodcovská doložka bola v texte zmluvy označená samostatným bodom, v ktorej bol zvýraznený text „prípadné spory“ a podpis spotrebiteľa sa nachádzal o riadok nižšie. Najvyšší súd Českej republiky vyhodnotil, že vysokoškolsky vzdelaná žalobkyňa v postavení priemerného spotrebiteľa pri náležitej opatrnosti si musela všimnúť, že uzatvára aj rozhodcovskú doložku. K tomuto záveru dospel dovolací súd aj po zistení, že žalobkyňa pred súdmi nižších stupňov nenamietala, že o rozhodcovskej doložke uvedenej v ňou podpísanom texte vôbec nevedela a skutočnosť, že rozhodcovskú doložku podpísala nevedomky, nenamietala ani v dovolaní. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 23Cdo 1201/2009 - i keď naň poukázal odvolateľ - je vlastne na podporu správnosti konania okresného súdu, ktorý vyhodnotil, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (záver, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zák.č. 258/2001 Z.z. vyplýva aj z rozhodcovského rozsudku) a prijal skutkové závery z listinných dôkazov predložených oprávneným (úverovej zmluvy spolu s úverovými zmluvnými podmienkami). Na potvrdenie správnosti právneho posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky odvolací súd konštatuje, že úverová zmluva č. 3612094021 uzavretá 8.12.2006 medzi spoločnosťou HOME CREDIT SLOVAKIA, a.s. a povinným, je typická adhézna zmluva o úvere poskytnutom spotrebiteľovi, ktorá má všetky vyššie uvedené charakteristické črty, teda že jej obsah nie je výsledkom dohody zmluvných strán, ale bol vopred určený stranou v postavení dodávateľa, v ktorej druhá strana v postavení spotrebiteľa nemá možnosť nič ovplyvniť, pre ktorú je typický dlhý neprehľadný text, písaný miniatúrnym a obtiažne čitateľným písmom. Pre tento záver bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy a nebolo potrebné osobitne skúmať, či povinný pri jej uzatváraní k obsahu zmluvy vzniesol nejaké pripomienky. Z obsahu a formy vyhotovenia zmluvy je už na prvý pohľad zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, v ktorej sú aj základné údaje napísané drobným, ťažko čitateľným písmom. (Naviac povinná má nesprávne uvedenú adresu na doručovanie pošty: V. L., L. XXX 01, keď takáto obec sa v zozname obcí SR vôbec nenachádza. Zrejme má ísť o obec V. L. v okrese J. Streda). Svojím rozsahom (tri husto popísané strany), neprehľadnou štruktúrou a voľbou miniatúrneho písma je aj text pripojených Úverových zmluvných podmienok ťažko čitateľný a málo zrozumiteľný. Už zo samej popísanej konštrukcie zmluvy a zo skutočnosti, že povinná podpisovala iba prvú stranu zmluvy, dôvodne vyplýva záver, že povinná (so základným vzdelaním) - v postavení priemerného spotrebiteľa - nemohla dostatočne dobre vedieť, že okrem všeobecných úverových podmienok súčasne podpisuje aj rozhodcovskú doložku, neprehľadne zakomponovanú do textu Úverových zmluvných podmienok. Na rozdiel od prípadu riešeného Najvyšším súdom Českej republiky v rozhodnutí 23Cdo/1201/2009, v prejednávanej veci sa rozhodcovská doložka zakotvená v hlave 14, § 19 - Záverečné ustanovenia - Úverových a zmluvných podmienok vôbec neodlišuje od ostatného textu a podpis spotrebiteľa - povinného - sa nenachádza bezprostredne za týmito podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale na prvej strane úverovej zmluvy. Z uvedeného teda vyplýva záver, že oprávnený bezdôvodne namietal nesprávne skutkové zistenia súdu prvého stupňa o tom, že povinný nemohol pri uzatváraní zmluvy ovplyvniť jej obsah. Takto zostavenú formulárovú zmluvu povinný mohol prijať ako celok vrátane úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo ju odmietnuť ako celok. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil. Námietka nesprávneho právneho posúdenia veci vznesená oprávneným v odvolaní, je založená na konštatovaní, že okresný súd vychádzajúc z „nejednoznačného a mätúceho“ prekladu Smernice Rady 93/13/EHS do slovenského jazyka vyvodil záver, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, hoci význam a zmysel Smernice Rady 93/13/EHS v originálnom znení v Prílohe 1 písm. q/ smeruje iba k tomu, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov vyvstávajúcich z uzatvorenej zmluvy osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní uplatňovať hmotnoprávne predpisy. Takáto situácia podľa názoru oprávneného v Slovenskej republike nastať nemôže, keďže rozhodcovské konanie je upravené Zákonom o rozhodcovskom konaní, preto rozhodcovskú doložku nie je len na základe Smernice Rady 93/13/EHS považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. V odvolaní upozornil oprávnený aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 31. 07. 2008 sp. zn. 32Cdo 2282/2008, v ktorom Najvyšší súd Českej republiky výslovne konštatoval, že zmluvné strany si môžu platne dohodnúť, že spory, ktoré vznikli z ich zmluvy, budú rozhodované rozhodcom vybraným žalujúcou stranou zo zoznamu rozhodcov vedeného súkromným subjektom, ktorý nie je Stálym rozhodcovským súdom. Namietal tiež, že podstatná časť odôvodnenia napadnutého uznesenia je postavená na úniovom práve, konkrétne Smernici č. 93/13/EHS a nemá relevantnú oporu v ustanoveniach právnych predpisov Slovenskej republiky, pritom smernice nie sú priamo aplikovateľné a zastávajú v prvom rade úlohu interpretačného pravidla. Prvostupňový súd po tom, ako vyhodnotil zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi ako zmluvu spotrebiteľskú podľa Občianskeho zákonníka, posúdil jej obsah podľa § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 53 ods. 3, písm. a/ a ods. 4 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené nesmie byť režim tejto spotrebiteľskej zmluvy v rozpore ani so smernicami poskytujúcimi ochranu spotrebiteľovi, ktoré boli prijaté Európskym parlamentom a Radou, najmä smernicou Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Okresný súd správne konštatoval, že smernicu aplikuje iba nepriamo, na účely interpretácie vnútroštátneho práva, pretože už bola implementovaná do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým bol novelizovaný Občiansky zákonník. Ustanovenia Občianskeho zákonníka, účinného ku dňu uzavretia úverovej zmluvy (k 8.12.2006), sú ohľadom ochrany spotrebiteľských práv jednoznačné: podľa § 53 ods. 1 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka) a tieto sú príkladmo uvedené v odseku 3 cit. ustanovenia s tým, že podľa ods. 4 sú zo zákona neplatné. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 ods. 2). Uvedené ustanovenia (a aj niektoré ďalšie) v plnom rozsahu zabezpečujú povinnosť Slovenskej republiky, ktorá jej vyplynula z článku 6 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS, a to, že „členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok“. Argumentácia oprávneného, že rozhodcovská doložka dojednaná v súlade so zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní nemôže byť neplatná, ak rozhodcovské konanie a postavenie rozhodcov v Slovenskej republike upravuje ZoRK, nie je v súlade s účelom právnej úpravy rozhodcovského konania. Rozhodcovská zmluva je podľa § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z ZoRK dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Spory zo spotrebiteľských zmlúv ZoRK zo sporov, ktoré môže rozhodnúť rozhodca, nevylučuje. Pod pojmom „rozhodcovský súd“ sa rozumie podľa § 7 ods. 1 ZoRK jediný rozhodca alebo viacerí rozhodcovia, ktorými môžu byť fyzické aj právnické osoby. Zriadenie rozhodcovského súdu (vo forme právnickej osoby alebo jediného rozhodcu) podľa ZoRK neznamená, že je rozhodcovský súd zriadený zákonom ako súd všeobecný. Rozhodcovský súd nie je zriadený ako orgán štátu; rozhodcovským súdom sú subjekty súkromného práva ustanovené do funkcie rozhodcu dohodou zmluvných strán (i keď na základe zákona). Vzhľadom na uvedené je možné vyvodiť záver, že rozhodcovská doložka, ktorá je súčasťou spotrebiteľskej zmluvy, je nezávislá od ostatných ustanovení zmluvy, a preto je potrebné posudzovať ju samostatne. Slovenská republika svoj záväzok voči Európskej únii poskytnúť spotrebiteľovi zvýšenú ochranu vzhľadom na jeho postavenie v spotrebiteľských vzťahoch plní prostredníctvom viacerých zákonov; § 53 ods. 4 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, ZoKR v ustanovení § 45 ukladá exekučnému súdu aj v štádiu exekučného konania skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom a po zistení, že rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má, exekúciu zastaviť. Skúmaniu obsahu rozhodcovského rozsudku musí predchádzať, tak ako to urobil súd prvého stupňa, prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak je rozhodcovská zmluva neplatná, rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným exekučným titulom. Rozhodcovskú doložku, obsiahnutú v hlave 14, § 19 Úverových zmluvných podmienok spoločnosti HOME CREDIT SLOVAKIA, a.s., ktoré sú súčasťou úverovej zmluvy č. 3612094021, uzavretej 8.12.2006, súd prvého stupňa dôvodne vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je zo zákona neplatná, keďže vyššie popísanou neprípustnou formou od spotrebiteľa vyžadovala, aby spory vzniknuté zo spotrebiteľskej zmluvy riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Preto rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky je treba považovať za nulitný právny akt. Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné, zaoberá predovšetkým tým, či sa jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku, a či rozhodnutie je vykonateľné po formálnej ako aj po materiálnej stránke. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Odvolací súd považuje za potrebné - v súvislosti s odvolacou námietkou oprávneného, že súd prvého stupňa prekročil svoje právomoci a porušil svoju nestrannosť, keď svojím rozhodnutím de facto jednal za povinného a napravuje jeho nečinnosť - poukázať na rozhodnutie Súdneho dvora (prvá komora) vo veci C - 40/2008 Asturcom Telecomunicaciones SL proti S. G. B. zo 6.10.2009. Tento pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu, (ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku), či je oprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa rozhodol tak, že „Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď po tom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“ V nadväznosti na označené rozhodnutie Súdneho dvora Ústavný súd SR v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 360/2010 z 5.10.2010 konštatoval, že „pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožnil s rozhodnutím okresného súdu vo výroku aj v odôvodnení, a preto ho ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Povinnému trovy odvolacieho konania priznané neboli, v súlade s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v nadväznosti na ust. § 142 ods. 1 O.s.p., lebo v odvolacom konaní mu žiadne nevznikli. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.