Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/89/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1711206588 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1711206588.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Ayše Pružinec Erenová v právnej veci starostlivosti súdu o maloletého: E. Y., nar. XX.XX.XXXX, zastúpený kolíznym opatrovníkom: Ú. V., W. B. U. rodiny , R. W. B., Q. T.. Č.. X, V., dieťa rodičov: matka - R. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., S. T.. Č.. XX, otec - B. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. Bratislave, O. T.. Č.. X, o zvýšenie výživného, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 12. septembra 2011, č. k. 11P 117/2011-55, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zročnom výživnom z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo zvyšnej časti p o t v r d z u j e . Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zvýšil vyživovaciu povinnosť otca na maloletého E., nar. XX.XX.XXXX zo sumy XX,XX eur mesačne na sumu XXX,- eur mesačne od 01.09.2011, ktorú sumu uložil otcovi zasielať k rukám matky, vždy do 15 - teho dňa v mesiaci vopred, čím zmenil rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 20.10.2004, č. k. 10P 162/2003-63, v časti výroku o výške výživného na maloletého E.. Zročné výživné za obdobie od 01.06.2011 do 31.08.2011 v sume XXX,XX eur povolil otcovi splácať v XX,- eur mesačných splátkach spolu s bežným výživným od 01.09.2011, k rukám matky, pod stratou výhody splátok. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 26, § 62, § 63 ods. 1, 2, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1 Zákona o rodine a vecne dôvodnosťou podaného návrhu, keď mal v konaní preukázanú podstatnú zmenu pomerov na strane maloletého od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti otca k nemu s tým, že zohľadnil vek maloletého, jeho odôvodnené potreby, ktoré sa približujú potrebám dospelej osoby, jeho aktívne mimoškolské aktivity ako i skutočnosť, že otec dieťaťa je dobrovoľne nezamestnaný, o syna nejaví žiaden záujem s tým, že prioritnou povinnosťou rodiča je starostlivosť o vlastné dieťa a všetky ostatné aktivity nemôžu byť na úkor vyživovacej povinnosti povinného rodiča. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa právne ust. § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec dieťaťa, ktorý ho navrhol pravdepodobne zmeniť (§ 41 ods. 2 O.s.p.) a návrh matky zamietnuť z dôvodu, že jeho príjem nedosahuje ani životné minimum, nemá stále zamestnanie, pracuje príležitostne ako brigádnik a má ešte jednu vyživovaciu povinnosť na plnoletého syna P. v sume XX,- eur mesačne. Poukázal na skutočnosť, že má 59 rokov a jeho zdravotný stav mu nedovoľuje zaradiť sa do bežného pracovného procesu s tým, že si prácu hľadá. Z obsahu vyjadrenia matky k odvolaniu otca vyplýva (§ 41 ods. 2 O.s.p.), že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť. Kolízny opatrovník vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca uviedol, že napadnutý rozsudok navrhuje potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti, nakoľko od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti (v roku 2004) uplynula dlhá doba, s čím súvisia aj zvýšené výdavky na výživu a starostlivosť o maloleté dieťa. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 2 písm. a) O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej časti týkajúcej sa určenia rozsahu vyživovacej povinnosti otca vecne správny a odvolaniu otca v tejto časti nie je možné priznať úspech, vecne nesprávny je vo výroku vyčísleného zročného výživného a preto je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa § 62 ods. 3 Zákona o rodine každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa podľa osobitného zákona. Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Cieľom citovaných zákonných ustanovení (§ 62) je bezpochyby zvyšovať mieru rodičovskej zodpovednosti tým, že pred potreby rodiča kladie zákon potreby dieťaťa, t. j každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich potrieb. V citovanom zákonnom ustanovení sú zároveň určené všeobecné hľadiská, na ktoré súd prihliada pri určení vyživovacej povinnosti a to sú schopnosti, možnosti a majetkové pomery oboch rodičov, s prihliadnutím na odôvodnené potreby oprávneného dieťaťa. Rozsah vyživovacej povinnosti musí byť určený tak, aby zodpovedal príjmom a majetkovým pomerom oboch rodičov, pričom je nutné vziať do úvahy i zárobkové možnosti každého z rodičov, ktoré sú závislé od ich pracovnej kvalifikácie, vzdelania, obratnosti a schopnosti. Výživným sa rozumie uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu má byť poskytované. Výživou dieťaťa je zabezpečovanie všetkých životných potrieb pre jeho všestranný rozvoj po stránke fyzickej ale i duševnej. Náklady na hradenie životných potrieb dieťaťa teda predstavujú úhrady za bývanie, vrátane poskytovaných služieb, ošatenie, dopravu, hygienu, kultúru, náklady spojené so školou, či prípravou na budúce povolanie, náklady spojené s trávením voľného času dieťaťa, jeho záľubami a podobne. Všetky tieto náklady predstavujú výdavky na bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú základnú mieru všetkých nevyhnutných potrieb nutných pre život kultúrneho človeka. Súd je pri posudzovaní a hodnotení východísk na určenie výživného povinný postupovať diferencovane v každom konkrétnom prípade a nesmie zostať na určitých striktných hraniciach, čo je v rozpore so záujmom dieťaťa, nakoľko dieťaťu je zo zákona priznané právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Z uvedeného teda vyplýva, že určenie výživného je individuálne v každom jednom prípade, avšak vodiacou zásadou na strane povinného je miera jeho schopností, možností a majetkových pomerov a na strane oprávneného - dieťaťa zase zásada, že deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, pričom životná úroveň oboch má byť približne rovnaká. Rozdielnosť životnej úrovne oboch rodičov sa teda musí premietnuť do výšky vyživovacej povinnosti toho z nich, s ktorým dieťa nežije v spoločnej domácnosti a súd je zároveň povinný zohľadniť skutočnosť, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Na druhej strane však je nevyhnutné zdôrazniť, že každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich potrieb, pričom nie je podstatné, či ide o životné potreby rodiča alebo iné potreby. Z uvedeného vyplýva, že dieťa pochádzajúce zo vzťahu účastníkov má nespochybniteľné právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, teda aj otca, keď súd prvého stupňa správne pri určení jeho vyživovacej povinnosti zohľadnil i to, že matka sa o dieťa osobne stará. Právne bezvýznamné je tvrdenie otca maloletého, že výška vyživovacej povinnosti určená súdom prvého stupňa na maloletého je neprimeraná. Z vyššie uvedeného výkladu totiž vyplýva, že otec je povinný prispievať na výživu svojho dieťaťa v takej výške, ktorá zodpovedá nielen jeho majetkovým a zárobkovým schopnostiam ale najmä, aby pri plnení si i vyživovacej povinnosti matky bola stanovená výška výživného schopná zabezpečiť základné a odôvodnené potreby maloletého dieťaťa. Odporca v priebehu prvostupňového konania uviedol, že je nezamestnaný, nepoberá podporu v nezamestnanosti ani žiadne dávky v hmotnej núdzi s tým, že jeho mesačné náklady sú okolo XXX,- až XXX,- eur a jeho životná úroveň je dobrá. Na prvostupňovom pojednávaní dňa 01.08.2011 uviedol, že jeho mesačný príjem z brigádnickej činnosti je XX,- eur, na pojednávaní dňa 12.09.2011 otec maloletého svoje náklady vyčísliť nevedel, avšak uviedol, že ak brigáduje, zarobí mesačne okolo XXX,- eur. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že výživné je prednostnou pohľadávkou a každý rodič je povinný predovšetkým zabezpečiť výživu svojich detí a až následne má právo použiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie vlastných potrieb. Otec dieťaťa právne relevantným spôsobom nepreukázal dôvod, pre ktorý je nezamestnaný, jeho argumentácia spočívajúca v tvrdení, že jeho zdravotný stav mu nedovoľuje nájsť si stále zamestnanie nebola v priebehu prvostupňového ani odvolacieho konania žiadnym spôsobom preukázaná, keďže z výmenného listu na odborné vyšetrenie (na ktorom absentuje dátum) iba vyplýva, že vzhľadom na jeho ochorenie má obmedzené pracovné prostredie - vhodné vo vnútri, bezprašné a nehlučné), čo však možnosť zamestnať sa nevylučuje. Odvolací súd dáva otcovi maloletého do pozornosti skutočnosť, že je jeho zákonnou povinnosťou vyvinúť maximálne úsilie na dosiahnutie zárobku z pracovnej činnosti a tým zabezpečiť výživu svojho dieťaťa, ktorá ako už odvolací súd uviedol vyššie, je prednostnou pohľadávkou. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď otec dieťaťa v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákona o rodine (a ust. § 120 ods. 2, § 153 ods. 2 O.s.p.), rozhodol vecne správne. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj v celom rozsahu poukazuje a s týmto sa plne stotožňuje a preto rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým bola vyživovacia povinnosť otca zvýšená, ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. Pochybenia sa však dopustil súd prvého stupňa v časti výroku, ktorým určil zročné výživné za obdobie od 01.06.2011 do 31.08.2011. Podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Z dikcie citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že ak súd určí výživné spätne či ku dňu začatia konania, resp. spätne k akémukoľvek dňu, predchádzajúcemu dňu vyhlásenia rozsudku, je povinný sa v rozsudku vysporiadať aj s otázkou zročného výživného (to znamená výživného priznaného spätne), pričom súd môže právo na výživné priznať spätne 3 roky od podania návrhu, avšak len z dôvodov hodných osobitného zreteľa, pričom uplatnenie tejto výnimky je súd povinný zdôvodniť v odôvodnení svojho rozhodnutia. Ak potom súd prvého stupňa rozhodol o zvýšení vyživovacej povinnosti otca k maloletému od 01.09.2011 a vo veci rozhodol 12.09.2011, tak zročné výživné vzniklo iba za uvedenú dobu. Zároveň je však nutné poukázať i na skutočnosť, že pokiaľ súd povolí splácať otcovi dlh na výživnom (zaostalom) v splátkach, je nutné i tento výrok náležite odôvodniť a zároveň je nutné splátky určiť v primeranej výške, pričom právo na povolenie plnenia zročného výživného v splátkach by nemal súd uplatňovať automaticky, keďže ide o výhodu povinného oproti oprávnenému, ktorá musí byť odôvodnená, z čoho vyplýva, že skutočnosti, ktoré súd viedli k poskytnutiu možnosti splniť dlžné výživné v splátkach, je súd tiež povinný náležite odôvodniť. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti zročného výživného podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) O.s.p. zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, pretože ide o konanie, ktoré bolo možné začať bez návrhu. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.