Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/68/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712201551 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1712201551.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Ayše Pružinec Erenová, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: O. G., nar. XX.XX.XXXX, zastúpená kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny B., B. M., N. U.. Č.. XX, M., dieťa rodičov: matka - K. G., I.. XX.XX.XXXX, Z. Z. U.. Č.. X, M., otec - E. G., I.. XX.XX.XXXX, Z. K. O. Č.. X, o zvýšenie výživného, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 5. septembra 2012, č. k. 11P 31/2012-130, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zvýšil vyživovaciu povinnosť otca na maloletú O. G., nar. XX.XX.XXXX zo sumy 99,58 eur mesačne na sumu 150,- eur mesačne počnúc dňom 01.02.2012, čím zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 10. júla 2006, č. k. 51C 247/2006-36 v časti týkajúcej sa výšky výživného na maloletú a návrh na zníženie výživného zamietol. Zročné výživné za obdobie od 01.02.2012 do 31.08.2012 vyčíslil sumou 352,94 eur, ktorú uložil otcovi zaplatiť mesačnými splátkami vo výške 20,- eur, spolu s bežným výživným od 01.09.2012, k rukám matky, pod následkom straty výhody splátok. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 26, § 62, § 63 ods. 1, 2, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1 Zákona o rodine a vecne dôvodnosťou podaného návrhu, keď mal v konaní preukázané, že na strane maloletej došlo od poslednej úpravy výživného (za šesť rokov) k zmene pomerov, keď maloletá navštevuje 3. ročník základnej školy, zhoršil sa jej zdravotný stav a zároveň vzrástli náklady na jej výchovu, opateru a starostlivosť s tým, že pri stanovení výšky výživného zohľadnil jej vek, odôvodnené potreby, skutočnosti viažuce sa k jej zdravotnému stavu, osobnú starostlivosť matky o maloletú ktorá všetky ďalšie náklady na dieťa hradí výlučne sama. Nestotožnil sa s argumentáciou otca, nesúhlasiaceho so zvýšením výživného z dôvodu, že má ďalšiu vyživovaciu povinnosť a sú proti nemu vedené exekučné konania, nakoľko v konaní mal prvostupňový súd za preukázané, že exekúcie si odporca zapríčinil sám. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ustanovením § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. v súlade s ktorým, žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie mohlo začať aj bez návrhu (§ 176 ods. 1 O.s.p., § 81 O.s.p.). Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonnej lehote otec maloletej, ktorý ako z jeho obsahu vyplýva (§ 41 ods. 2 O.s.p.) navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a návrh matky na zvýšenie výživného zamietnuť z dôvodu, že prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní nezohľadnil jeho ďalšiu vyživovaciu povinnosť voči 4 a pol ročnej dcére, jeho zárobkové schopnosti a možnosti, ako aj jeho majetkové pomery. Poukázal na skutočnosť, že od 01.10.2012 je zamestnaný vo firme E. M.. M. L.. T.. ako stolár a nevie uviesť aký bude jeho čistý mesačný príjem. Vo svojom odvolaní otec maloletej ďalej uviedol, že mesačné náklady na maloletú Z. má vo výške 145,- eur (strava doma, škôlka, hygiena, cesta do škôlky, tanečný krúžok, sporadické výdavky na oblečenie 100,- eur štvrťročne) s tým, že žije na nízkej životnej úrovni, nakoľko má ďalšie mesačné náklady na domácnosť, ktoré sa pohybujú v sume cca. 300,- eur mesačne (elektrika, televízia, rozhlas, strava, zdravotné poistenie, lieky), pričom má ďalšie výdavky súvisiace s platením spotrebného úveru a mobilných telefónov. Matka maloletej vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že navrhuje napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti, nakoľko od roku 2006, kedy bola naposledy upravovaná vyživovacia povinnosť otca k maloletej, sa náklady na jej výchovu a starostlivosť neustále zvyšujú, pričom otec maloletej od tohto roku nejaví o dieťa žiadny záujem a nič jej nekupuje. Kolízny opatrovník maloletého dieťaťa vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti, keďže prvostupňový súd vykonaným dokazovaním zhodnotil všetky skutočnosti a prihliadol na príjmové a tiež majetkové pomery oboch rodičov s tým, že od poslednej úpravy výživného sa podstatne zmenili podmienky na strane dieťaťa, keďže od posledného rozhodnutia súdu, ktorým bolo určené výživné na maloletú, uplynula doba šiestich rokov. Poukázal na skutočnosť, že maloletá navštevuje školský klub, stravuje sa v školskej jedálni a v rámci mimoškolskej činnosti navštevuje tanečný krúžok, gymnastiku a tiež jazdecký krúžok - kone, čím sa matke zvyšujú náklady na starostlivosť o maloletú, pričom dieťaťu bola v jeho šiestich rokov diagnostikovaná tupozrakosť, takže jej zrak musí byť korigovaný okuliarmi v súvislosti s čím, taktiež vznikajú matke zvýšené náklady spojené s nákupom okuliarov a každých 6 mesiacov s výmenou sklíčok do nich. Vo svojom vyjadrení kolízny opatrovník ďalej uviedol, že matka maloletej má tiež dve vyživovacie povinnosti ako otec, ktorý sa okrem výživného vo výške 100,- eur mesačne, žiadnym iným spôsobom na starostlivosti o maloletú nepodieľa. Odvolací súd preskúmal vec v medziach a dôvodoch podaného odvolania § 212 ods. 2 písm. a) O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu otca nie je možné priznať úspech. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa § 62 ods. 3 Zákona o rodine každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa podľa osobitného zákona. Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Cieľom citovaných zákonných ustanovení (§ 62) je bezpochyby zvyšovať mieru rodičovskej zodpovednosti tým, že pred potreby rodiča kladie zákon potreby dieťaťa, t. j každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich potrieb. V citovanom zákonnom ustanovení sú zároveň určené všeobecné hľadiská, na ktoré súd prihliada pri určení vyživovacej povinnosti a to sú schopnosti, možnosti a majetkové pomery oboch rodičov, s prihliadnutím na odôvodnené potreby oprávneného dieťaťa. Rozsah vyživovacej povinnosti musí byť určený tak, aby zodpovedal príjmom a majetkovým pomerom oboch rodičov, pričom je nutné vziať do úvahy i zárobkové možnosti každého z rodičov, ktoré sú závislé od ich pracovnej kvalifikácie, vzdelania, obratnosti a schopnosti. Výživným sa rozumie uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu má byť poskytované. Výživou dieťaťa je zabezpečovanie všetkých životných potrieb pre jeho všestranný rozvoj po stránke fyzickej ale i duševnej. Náklady na hradenie životných potrieb dieťaťa teda predstavujú úhrady za bývanie, vrátane poskytovaných služieb, ošatenie, dopravu, hygienu, kultúru, náklady spojené so školou, či prípravou na budúce povolanie, náklady spojené s trávením voľného času dieťaťa, jeho záľubami a podobne. Všetky tieto náklady predstavujú výdavky na bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú základnú mieru všetkých nevyhnutných potrieb nutných pre život kultúrneho človeka. Súd je pri posudzovaní a hodnotení východísk na určenie výživného povinný postupovať diferencovane v každom konkrétnom prípade a nesmie zostať na určitých striktných hraniciach, čo je v rozpore so záujmom dieťaťa, nakoľko dieťaťu je zo zákona priznané právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Z uvedeného teda vyplýva, že určenie výživného je individuálne v každom jednom prípade, avšak vodiacou zásadou na strane povinného je miera jeho schopností, možností a majetkových pomerov a na strane oprávneného - dieťaťa zase zásada, že deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, pričom životná úroveň oboch má byť približne rovnaká. Rozdielnosť životnej úrovne oboch rodičov sa teda musí premietnuť do výšky vyživovacej povinnosti toho z nich, s ktorým dieťa nežije v spoločnej domácnosti a súd je zároveň povinný zohľadniť skutočnosť, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Na druhej strane však je nevyhnutné zdôrazniť, že každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich potrieb, pričom nie je podstatné, či ide o životné potreby rodiča alebo iné potreby. Z uvedeného vyplýva, že dieťa pochádzajúce zo vzťahu účastníkov má nespochybniteľné právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, teda aj otca, keď súd prvého stupňa správne pri určení jeho vyživovacej povinnosti zohľadnil i to, že matka sa o dieťa osobne stará a otec sa na jeho výchove žiadnym spôsobom nepodieľa. Je nutné zároveň uviesť, že vyživovacia povinnosť má niekoľko foriem, môže byť plnená osobnou starostlivosťou, čiastočne tiež starostlivosťou o domácnosť, druhou formou je poskytovanie vecných plnení, napríklad bývania (povinný poskytuje oprávnenému bývanie) alebo stravovania a treťou formou plnenia vyživovacej povinnosti je platenie výživného ako peňažného príspevku na uhradzovanie potrieb dieťaťa. Z uvedeného vyplýva, že v posudzovanej veci matka, ktorá sa o maloletú osobne stará, plní vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním vecných plnení (bývanie, strava, nákup ošatenia, zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a pod.) a osobnou starostlivosťou o dieťa. V danej právnej veci je nesporné, že otec osobnú starostlivosť dieťaťa nezabezpečuje vôbec a zároveň maloletej neposkytuje žiadne vecné plnenia. Nie je dôvodné tvrdenie otca, že výška vyživovacej povinnosti určená súdom prvého stupňa na maloletú je neprimeraná. Z vyššie uvedeného výkladu totiž vyplýva, že otec je povinný prispievať na výživu svojich detí v takej výške, ktorá zodpovedá nielen jeho majetkovým a zárobkovým schopnostiam ale najmä, aby pri plnení si i vyživovacej povinnosti matky, bola stanovená výška výživného schopná zabezpečiť základné a odôvodnené potreby dieťaťa, keď je nesporné, že posledná úprava vyživovacej povinnosti otca voči maloletej bola naposledy určená rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 10.07.2006, č. k. 51C 247/2006-36, kedy mala maloletá tri roky. Odvolací súd zároveň považuje za potrebné zdôrazniť, že nebolo možné sa stotožniť s námietkami otca, ktorý so zvýšením výživného na svoje maloleté dieťa nesúhlasil dôvodiac svojou zlou finančnou situáciou a ďalšou vyživovacou povinnosťou voči maloletej Z., ktorá je vo veku 4 a pol roka, nakoľko matka maloletej má tiež ďalšiu vyživovaciu povinnosť, pričom otec, ako správne vo svojom rozhodnutí uviedol prvostupňový súd, sa nielen na jej výchove a starostlivosti žiadnym spôsobom nepodieľa, ale najmä okrem plnenia si vyživovacej povinnosti jej neposkytuje žiadne iné vecné plnenia. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. v znení platnom a účinnom od 15.10.2008, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. v znení platnom a účinnom od 15.10.2008, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď otec maloletej v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákona o rodine, rozhodol vecne správne. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj v celom rozsahu poukazuje a s týmto sa plne stotožňuje, tento rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 1 písm. a) veta prvá O.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.