Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 34Cb/66/2001 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1001899407 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Pospech ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1001899407.26
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave pred samosudcom JUDr. Petrom Pospechom, v právnej veci žalobcu: INKASA, s.r.o., Drieňova 34, Bratislava, IČO: 45 957 711, zast. JUDr. Petrom Bakom, advokátom, Advokátska kancelária s.r.o., Gorkého 3, 811 01 Bratislava, proti žalovanému : Poštová banka, a.s., Dvořákovo námestie, Bratislava, IČO: 31 340 890, zast. Advokátskou kanceláriou Černejová - Hrbek, s.r.o., Kýčerského 7, Bratislava, IČO: 36 857 513, o zaplatenie sumy 5,000.000,- Eur (150,000.000,- Sk) s príslušenstvom
r o z h o d o l :
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 5,000.000,- Eur (150,000.000,- Sk) istiny s 18 % úrokom z omeškania, od 3.7.2001 do zaplatenia dlžnej sumy, a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania v celkovej sume 444.556,56 Eur, t.j. súdny poplatok vo výške 99.580,50 Eur na bankový účet žalobcu, trovy právneho zastúpenia vo výške 280.240,69 Eur a hotové výdavky vo výške 2.370,68 Eur na bankový účet právneho zástupcu žalobcu, JUDr. Adriana Grabana, advokáta a konateľa GRABAN, TORMA Partners, s.r.o., vedený v T. O., U..W.., Č.. Ú.. : XXXXXXXXXX/XXXX a vo výške 62.364,69 Eur na bankový účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Petra Baka, advokáta a konateľa BBH advokátska kancelária, vedený v I., U..W.. Č.. Ú..:XXXXXXXXXX/ XXXX a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
o d ô v o d n e n i e :
Návrhom zo dňa 4.7.2001 požiadal žalobca, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 150,000.000,- Sk s 18% úrokom z omeškania, od 3.7.2001 do zaplatenia a trovy konania. Žalobný návrh je odôvodnený tým, že žalovaný v máji roku 2001 odoslal bankám SWIFT správy v znení „Do pozornosti úverovému odboru. Dovoľujeme si Vám oznámiť, že Poštová banka, a.s. s okamžitou platnosťou pozastavuje financovanie svojej dcérskej spoločnosti BPT LEASING, a.s. S pozdravom p. O. a p. O.“.
V priebehu konania žalobca na výzvu konajúceho súdu uviedol, že sumu 150,000.000,- Sk v zmysle petitu uplatňuje vo výške 5,000.000,-Sk ako primerané zadosťučinenie z titulu neoprávneného zásahu do dobrej povesti a vo výške 145,000.000,- Sk titulom ušlého zisku, pričom na preukázanie výšky ušlého zisku predložil znalecký posudok č. 79/2008.
Rozsudkom zo dňa 15.10.2008, konajúci súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 100.000,- Sk do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia a vo zvyšku súd žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Krajský súd dospel k záveru, že konanie odporcu, ktoré spočíva v rozposlaní swiftovej správy, bolo spôsobilé poškodiť dobrú povesť žalobcu, ktorú u bánk žalobca nepochybne mal, bolo teda nedovoleným zásahom do dobrej povesti a to v miere, ktorú nie je možné v rámci ochrany dobrej povesti tolerovať. Vzhľadom na to, že podľa názoru súdu k zásahu do dobrej povesti žalobcu došlo, priznal žalobcovi primerané zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk
a vo zvyšku žalobu zamietol. Časť žalobného návrhu, uplatňovanú z titulu zásahu do dobrej povesti žalobcu súd zamietol, pretože podľa jeho názoru, nedošlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti žalobcu v intenzite tvrdenej žalobcom. Zvyšok žalobného návrhu uplatňovaný titulom náhrady škody konajúci súd zamietol, pretože podľa názoru súdu žalobca nepreukázal, že žalovaný porušil právnu povinnosť, v dôsledku toho by bola daná jeho zodpovednosť za škodu. Rovnako konajúci súd uzavrel, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi konaním žalobcu a neposkytnutím úverov, vo vzťahu k žalovaným uplatnenej námietke premlčania na pojednávaní dňa 25.6.2008. V súvislosti so zmenou právnej kvalifikácie časti nároku žalobcu konajúci súd uviedol, že nepovažoval túto námietku premlčania za dôvodnú keďže súd nie je viazaný žalobcovou právnou kvalifikáciou.
Na odvolanie oboch účastníkov konania Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 3Obo/18/2009 zo dňa 31.8.2010 zrušil napadnutý rozsudok súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že rozhodnutie neobsahuje náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 OSP a je nepreskúmateľné, keďže obsahuje navzájom odporujúce si tvrdenie, že predmetná swiftová správa predstavuje nedovolený zásah do dobrej povesti žalobcu v miere, ktorú nie je možné v rámci dobrej povesti tolerovať, súčasne však konajúci súd prvého stupňa poukázal na nepreukázanie porušenia právnej povinnosti zo strany žalovaného, ako aj absenciu príčinnej súvislosti medzi zásahom do dobrej povesti a následným neposkytnutím úverov. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR nebolo možné zistiť, z akého skutkového a právneho záveru Krajský súd v Bratislave vyvodil záver o tom, že zo strany žalovaného nedošlo k porušeniu právnej povinnosti. Najvyšší súd nariadil Krajskému súdu v Bratislave posudzovať oprávnenosť zásahu do dobrej povesti žalobcu nielen vo vzťahu k ust. § 19b Občianskeho zákonníka, ale aj vo vzťahu k ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Krajský súd vo veci opätovne konal a v novom konaní rozsudkom č.k. 34Cb/66/2001 - 778, zo dňa 11.1.2012 zamietol žalobu v celom rozsahu a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania a právneho zastúpenia v sume 243.191,96 Eur, pričom sa zaoberal najmä otázkou, či namietaný zásah žalovaného do dobrej povesti žalobcu, ktorým bolo zaslanie swiftovej správy, vykazuje znaky protiprávneho konania žalovaného, ktoré by bolo spôsobilé privodiť ujmu, alebo spôsobiť žalobcovi škodu. Neidentifikoval v nej žiadne nepravdivé tvrdenia a nezistil ani žiaden iný nedostatok, ktorý by bol spôsobilý privodiť žalobcovi ujmu alebo škodu. Krajský súd uviedol, že po doručení swiftovej správy bol u niektorých adresátov zaznamenaný obozretný postoj voči žalobcovi, spojený s intenzívnym monitoringom. Sudca však nepovažoval túto skutočnosť za dôkaz o zneistení bánk, ani za dôkaz o poškodení, alebo ohrození dobrej povesti žalobcu.
Krajský súd ďalej vyslovil záver, že na základe prečítania swiftovej správy nemohli kvalifikovaní a erudovaní zamestnanci bánk ani teoreticky dospieť k neodôvodneným a špekulatívnym úvahám o zlej ekonomickej situácii žalobcu. Z uvedených dôvodov dospel konajúci súd k záveru, že nebol splnený ani jeden zo základných predpokladov k tomu, aby bolo možné žalobe vyhovieť.
Na základe odvolania žalobcu voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave, odvolací súd - Najvyšší súd SR, uznesením pod sp. zn. 4Obo 25/20121 zo dňa 28.9.2012, rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie.
Najvyšší súd uviedol, že žalobcovi bola odňatá možnosť konať pred súdom s tým, že mu bolo znemožnené vyjadriť sa k podaniu žalovaného zo dňa 11.1.2012. Ďalej Najvyšší súd v zrušujúcom uznesení uviedol, že konštatovanie súdu, podľa ktorého na základe predmetnej swiftovej správy nemohli zamestnanci bánk dospieť k úvahám o zlej ekonomickej situácii žalobcu, je v rozpore s výsledkami dokazovania, keďže z výpovedí pracovníkov dotknutých bánk vyplýva, že správu považovali za negatívnu, zneisťujúcu a neštandartnú a niektoré z nich zastavili schvaľovací úverový proces úverov, ktoré žiadal žalobca. Zároveň poukázal na nesúlad záveru Krajského súdu v Bratislave o neexistencii nepravdivých údajov v samotnej swift správe s vykonaným dokazovaním, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že správa bola odoslaná v máji roku 2001, kým k zastaveniu financovania došlo v roku 2003. Najvyšší súd SR vytkol súdu prvého stupňa, že v zrušenom rozsudku neuviedol, z akých predpokladov vychádzal, keď odoslanie správy označil za povinnosť, ako aj zákonom prípustné konanie žalovaného, pri posúdení dôvodnosti odoslania predmetnej správy vychádzal aj z ust. § 28 ods. 8, vtedy platného zákona o bankách. Napokon NS SR uviedol, že Krajský súd v Bratislave postupoval v rozpore s uznesením Najvyššieho súdu, sp. zn. 3 Obo 18/2009 zo dňa 31.8.2010, na základe ktorého bol Krajský
súd zaviazaný posudzovať žalobcom vymedzený zásah do dobrej povesti aj vo vzťahu k ustanoveniu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Súd, viazaný závermi zrušujúceho uznesenia NS SR, najskôr odstránil vadu vytýkanú Najvyšším súdom, ako odňatie možnosti konať pred súdom a doručil žalobcovi podanie žalovaného zo dňa 11.1.2012. Ďalej sa zaoberal argumentáciou žalovaného o čiastočnom späťvzatí návrhu žalobcom, v podaní žalobcu zo dňa 1.8.2008 a prednese jeho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 16.3.2011. Žalovaný opakovane v priebehu konania uvádzal, že tieto úkony žalobcu je potrebné posudzovať ako čiastočné späťvzatie návrhu na začatie konania v časti 145,000.000,- Sk a keďže žalovaný s týmto späťvzatím súhlasil, je potrebné, aby súd v tejto veci konanie zastavil. Žalobca vo svojich podaniach uviedol, že žiadne podanie, ani prednes v smere čiastočného späťvzatia neučinil, a preto so zastavením konania nesúhlasil. Súd sa v tomto smere pridržiava právneho záveru odvolacieho súdu, ktorý vyhovel odvolaniu žalobcu proti rozhodnutiu o čiastočnom zastavení konania.
Uznesením pod sp. zn. 4 Obo 47/2011 zo dňa 31.8.2011, Najvyšší súd zrušil uznesenie konajúceho súdu o čiastočnom zastavení konania, pričom v zrušujúcom uznesení uviedol, že z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 26.3.2011, ani z posledného písomného podania žalobcu, doručeného súdu 1.8.2008 nevyplýva jasný a bezpodmienečný prejav vôle žalobcu vziať žalobu v časti späť. V tejto otázke konajúci súd dal za pravdu žalobcovi, že na čiastočné zastavenie konania nie je dôvod, keďže žalobca žiadny úkon čiastočného späťvzatia neučinil.
Konajúci súd sa ďalej zaoberal argumentáciou žalovaného o totožnosti skutku v civilnom procese, keď žalovaný tvrdil, že zo strany žalobcu vo vzťahu k uplatneniu časti jeho návrhu vo výške 145,000.000,- Sk titulom náhrady škody, išlo prakticky o podanie novej žaloby a to podaním zo dňa 1.8.2008. Podľa vyjadrenia žalovaného, podaním zo dňa 1.8.2008 na úpravu žalobného návrhu žalobca tak razantným spôsobom zmenil a upravil skutkové tvrdenie, že došlo k zmene všetkých 3 parametrov, identifikujúcich meritum sporu, t.j. že nezostala zachovaná totožnosť konania, opísaná v žalobe a nezostala zachovaná ani totožnosť následku a došlo zo strany žalobcu k vyzdvihnutiu inej, doteraz neakcentovanej podstatnej právnej skutočnosti. V tejto súvislosti žalovaný tvrdil, že žalobca pri podaní žalobného návrhu nemohol o náhrade škody vedieť, a preto ju nemohol ani v roku 2001 uplatniť, keďže žiada nahradiť škodu vo forme ušlého zisku, ktorý mu mal vzniknúť za obdobie rokov 2002-2007. Žalovaný má za to, že právo na náhradu škody je úplne samostatným právom a závislým od skôr uplatneného práva na primerané zadosťučinenie, zároveň vzniesol námietku premlčania voči žalobcom uplatnenému nároku na náhradu škody, keďže podľa jeho názoru žalobca uplatnil toto právo až v roku 2008. Žalobca uviedol, že podaní zo dňa 1.8.2008 neučinil zmenu návrhu a ani nepodal nový žalobný návrh, ale len čiastočne zmenil právnu kvalifikáciu nároku, nakoľko jedným skutkom a to zaslaním swiftovej správy žalovaným, došlo k dvom následkom a to neoprávnenému zásahu do dobrej povesti žalobcu a k vzniku škody, resp. ušlého zisku. Skutkovým základom žaloby podľa žalobcu je zaslanie swiftovej správy zo strany žalovaného rôznym bankám. Je teda zachovaná totožnosť konania žalovaného a totožnosť veci. Ďalej žalobca uviedol, že čiastočnú zmenu právnej kvalifikácie v podaní zo dňa 1.8.2008 urobil s vedomím, že právna kvalifikácia nároku uplatneného v žalobnom návrhu na začatie konania je vecou súdu a nie žalovaného, t.j. pokiaľ žalovaný určitým spôsobom svoj nárok kvalifikuje, právne nie je súd touto právnou kvalifikáciou viazaný. K tejto problematike žalobca poukázal na rozhodnutie Rc 119/98. Konajúci súd v tejto súvislosti uvádza, že námietkou premlčania, ktorú vzniesol žalovaný sa už zaoberal a to v rozsudku zo dňa 15.10.2008. Konajúci súd v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že žalovaným vznesenú námietku premlčania považoval za nedôvodnú, keďže súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou uplatneného nároku a žalobca odo dňa podania žalobného návrhu uplatňoval sumu 150,000.000,- Sk. Preto konajúci súd nemá dôvod odchýliť sa od tohto záveru, ktorý prijal už v roku 2008 a uvádza, že aj naďalej považuje ustálenú judikatúru v otázke viazanosti, resp. neviazanosti súdu právnou kvalifikáciou nároku žalobcom za relevantnú. Konajúci súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 154 ods. 1 OSP je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku. Súd teda posudzuje skutkový stav a jeho právnu kvalifikáciu a teda aj oprávnenosť nároku vždy podľa stavu ku dňu vyhlásenia rozsudku. Predpokladom poskytnutia primeraného zadosťučinenia v peniazoch, pri posudzovaní zásahu do dobrej povesti právnickej osoby, je neoprávnenosť tohto zásahu. Neoprávnený zásah je taký, na ktorý nemá konajúca osoba zákonné oprávnenie, alebo oprávnenie na základe zákona. Základné rámce oprávnenia konať, vymedzuje Ústava SR v čl. 3 ods. 3, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Fyzické a právnické osoby teda
môžu konať všetko to, čo nie je zákonom zakázané. Neoprávnenosť zásahu do dobrej povesti právnickej osoby teda znamená, že fyzická alebo právnická osoba konala niečo, čo jej zákon zakazuje, alebo na určité konanie stanovuje podmienky, ktoré musia byť na jeho oprávnenosť splnené. V opačnom prípade ide o konanie proti zákonu a teda o protiprávne konanie. Protiprávne konanie je zároveň jedným z predpokladov vzniku nároku poškodeného na náhradu škody proti škodcovi, samozrejme ak sú splnené aj ďalšie podmienky nároku na náhradu škody. Jedným zo skutkov prejednávanej veci odoslaním swiftovej správy je teda možné spôsobiť dva následky a to zásah do dobrej povesti, ako aj škodu. Pre posúdenie, či vznikol následok jeden, alebo dva, je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku. Ak teda v čase vyhlásenia rozsudku je preukázaná existencia neoprávneného zásahu a aj existencia škody, zodpovednosť pôvodcu zásahu za túto škodu a aj príčinná súvislosť medzi zásahom a vznikom škody, je súd povinný rešpektujúc ust. § 154 ods. 1 OSP priznať žalobcovi ním uplatnený nárok, t.j. zaplatenie požadovanej sumy. Konajúci súd je teda názoru, že podanie žalobcu zo dňa 1.8.2008, ktorým čiastočne upravil právne odôvodnenie žalobou uplatneného nároku na zaplatenie sumy 150,000.000,- Sk, považuje len za čiastočnú zmenu kvalifikácie nároku na zaplatenie a nie za zmenu žaloby a ani za novú žalobu. Vzhľadom k vyššie uvedenej skutočnosti, konajúci súd považuje námietku premlčania uplatnenú žalovaným, za nedôvodnú.
V ďalšom sa konajúci súd zameral na posúdenie existencie zásahu do dobrej povesti žalobcu a jej oprávnenosti. Žalobca v tomto smere opakovane tvrdil, že zaslanie swiftovej správy, jej obsah, ako aj forma, vyvolali u bánk negatívny a zneisťujúci obraz o žalobcovi. Po zaslaní swiftovej správy Ľudová banka odmietla poskytnúť žalobcovi úver. Tatra banka uvažovala o predčasnom splatení už poskytnutého úveru a pokiaľ by žalobca požiadal o nový úver, nebol by žalobcovi Tatrabankou poskytnutý, ako uviedla na pojednávaní dňa 31.1.2007 pani S.Á.. Odvolávajúc sa na svedecké výpovede, najmä výpovede pani S.A.X., Q. a pána W., žalobca je toho názoru, že k zásahu do jeho dobrej povesti došlo. Pokiaľ sa týka neoprávnenosti tohto zásahu, žalobca dôvodil nesplnením podmienok stanovených na informovanie ostatných o žalobcovi v negatívnom svetle, zákonom o bankách v čase zaslania swiftovej správy, konkrétne nesplnením ust. § 38 ods. 8 tohto zákona. Žalovaný tvrdil, že žalobca neodôvodnene, príliš široko, interpretoval obsah pojmu „neoprávnený zásah do dobrej povesti“. Žalovaný ďalej namietal existenciu vzťahu kauzality medzi obsahom swiftovej správy a zneisťujúcim efektom tejto správy na adresátov.
Žalovaný uviedol, že správa s prevažne negatívnymi informáciami o subjektoch financovania je bežnou súčasťou práce zamestnancov bánk, zodpovedných za poskytovanie úverov. Najvyšší súd SR v zrušujúcom uznesení sp. zn. 4 Obo 25/2012 zo dňa 28.9.2012 prijal záver, že z výpovedí pracovníkov dotknutých bánk jednoznačne vyplýva, že swiftovú správu považovali za negatívnu, zneisťujúcu a neštandartnú a niektoré z nich pozastavili schvaľovací proces úverov, ktoré požadoval žalobca. Konajúci súd je teda povinný rešpektovať tento záver odvolacieho súdu. Opätovné oboznámenie sa s vykonaným dokazovaním, najmä výpoveďami svedkov, ktorým bola doručená swiftová správa, takýto záver len potvrdzujú. Konajúci súd teda musí rešpektovať závery NS SR. Svedkyňa, pani S., ktorá v rozhodnom čase pracovala v Tatrabanke, a.s., vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 31.1.2007 na otázku, či predmetná swift správa ovplyvnila vzťah banky k žalobcovi uviedla, že na úverovom výbore sa táto otázka riešila s tým, že sa uvažovalo, či banka nepožiada o predčasné splatenie úveru. Z výpovede svedka, pána W., ktorý v rozhodnom čase pracoval v Ľudovej banke, na pojednávaní dňa 2.5.2007 uviedol, že uvedená swiftová správa bola zneisťujúca, keďže zhodou okolností prebiehal schvaľovací proces k jednému, alebo dvom úverom pre BPT Leasing. Na základe týchto okolností, najmä výpovedí svedkov, ako aj záveru NS SR, konajúci súd mal za preukázané, že k zásahu do dobrej povesti žalobcu zaslaním swiftovej správy došlo a že predmetná správa mala zneisťujúci charakter o postavení a kredibilite pôvodného žalobcu. Konajúci súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného o neexistencii zásahu do dobrej povesti žalobcu.
Ak aj sám žalovaný uviedol, že následné konanie bánk po obdržaní swiftovej správy od žalovaného bolo predvídateľné a legitímne a ničím neprekvapivé, vedie to konajúci súd k úvahe, či žalovaný nezamýšľal takéto legitímne a predvídateľné konanie bánk spôsobiť. Na dokázanie takéhoto úmyslu nepredložil žalobca dôkazy. Konajúci súd však uvádza, že nepriamo takýto úmysel žalovaného, t.j. vyvolať zneistenie v otázke bonity a kredibility pôvodného žalobcu, čo má za následok konanie bánk smerujúce k preverovaniu pôvodného žalobcu, zvýšenie obozretnosti a v neposlednom rade k neposkytnutiu úverov, či žiadosti o predčasné splatenie úverov, ktoré boli pôvodnému žalobcovi zo strany oslovených bánk poskytnuté.
Pri skúmaní oprávnenosti tohto zásahu, vychádzal konajúci súd najmä z ust. § 38 ods. 8, vtedy platného zákona o bankách. Žalobca poukazoval na skutočnosť, že ust., § 38 ods. 8 vtedy platného zákona o bankách, síce umožňoval žalovanému ako banke poskytnúť ostatným bankám o pôvodnom žalobcovi aj negatívne informácie, avšak až po splnení tak stanovených podmienok. Podľa názoru súdu, však podmienky pre informovanie ostatných bánk vyžadované citovaným ustanovením zákona vôbec nenastali, žalovaný nezaslal žalobcovi písomnú výzvu, ani nezaslal predchádzajúce upozornenie, že bude banky o niečom informovať. Navyše, aj v prípade, ak by podmienky boli splnené, nie je zaslanie takéhoto oznámenia bankou plnením jej povinností. Žalovaný uviedol, že on ako banka, bol oprávnený poskytnúť o pôvodnom žalobcovi informácie a to aj bez jeho súhlasu a to informácie o tom, že klient porušil svoje povinnosti voči banke, dohodnuté v zmluve, alebo všeobecne záväzných predpisov. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na právoplatne skončené konanie na tunajšom súde pod sp. zn. 34Cb/65/2001, ktorého účastníkmi boli pôvodný žalobca a žalovaný a v ktorom boli ako prejudiciálne otázky riešené aj jednotlivé aspekty porušovania zmluvných povinností. Rovnako poukázal na nesúlad záveru Krajského súdu o neexistencii nepravdivých údajov v samotnej swift správe s vykonaným dokazovaním, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že správa bola odoslaná v máji roku 2001, kým k zastaveniu financovania došlo až v roku 2003. Najvyšší súd vytkol Krajskému súdu v Bratislave, že v zrušenom rozsudku neuviedol, z akých predpokladov vychádzal, keď odoslanie správy označil za povinnosť a zákonom prípustné konanie žalovaného a či pri posúdení dôvodnosti odoslania predmetnej správy, vychádzal z ust. § 38 ods. 8, vtedy platného zákona o bankách.
Podľa ust. § 38 ods. 8 citovaného zákona o bankách „ak je napriek písomnej výzve banky jej klient dlhšie ako 90 dní v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku, alebo svojej povinnosti voči banke, alebo ak klient obdobným závažným spôsobom opakovane poruší svoje povinnosti voči banke, je banka po predchádzajúcom upozornení klienta oprávnená aj bez jeho súhlasu informovať ostatné banky a pobočky zahraničnej banky, že klient porušil voči banke svoje povinnosti, dohodnuté v zmluve, alebo ustanovené všeobecnými právnymi predpismi. Podľa § 20a vtedy platného zákona o bankách, banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné bez zbytočného odkladu informovať Národnú banku Slovenska o úveroch a zárukách poskytnutých podnikateľským subjektom a o iných prijatých záväzkoch v slovenskej, alebo cudzej mene. V cudzej mene sa výška určuje po prepočte kurzom vyhláseným NBS. Národná banka vedie register bankových úverov a záruk a poskytne informácie z registra banke a pobočke zahraničnej banky a na poskytnutie informácií podľa tohto ustanovenia sa nevzťahuje § 38 tohto zákona. Spôsob vedenia registra a rozsahu oznamovania údajov zapísaných v registri ustanoví Národná banka Slovenska opatrením, ktoré vyhlasuje uverejnením v Zbierke zákonov. Vo vzťahu k výkladu ust. § 38 ods. 8 vtedy platného zákona o bankách, sa konajúci súd stotožnil s argumentáciou žalobcu. Ako uzavrel aj Najvyšší súd SR, sú dôvodné pochybnosti aj o pravdivosti obsahu swiftovej správy, týkajúcej sa údajného okamžitého zastavenia financovania pôvodného žalobcu. V čase zaslania správy žalovaný neukončil financovanie pôvodného žalobcu. K ukončeniu financovania došlo až v roku 2003. Konajúci súd sa so záverom odvolacieho súdu o nepravdivosti a časti swiftovej správy, týkajúcej sa okamžitého ukončenia financovania pôvodného žalobcu stotožnil. Pokiaľ sa týka povinnosti konajúceho súdu skúmať oprávnenosť zásahu do dobrej povesti pôvodného žalobcu aj z hľadiska § 3 ods. 1 Obč. zák. konajúci súd uvádza, že podmienkou aplikácie tohto ustanovenia je výkon už existujúcich práv a povinností. V tomto smere je judikatúra súdov ustálená a konštatná R-3/1996. Keďže právo žalovaného informovať ostatné banky nevzniklo, nie je možné na uvedenú vec aplikovať ust. § 3 ods. 1 OZ. Navyše, vzhľadom na predchádzajúce závery konajúceho súdu o postavení pôvodného žalobcu a žalovaného, špecifickosti jeho činnosti pôvodného žalobcu, považuje konajúci súd konanie žalovaného za nedobromyseľné, a preto vo vzťahu k ust. § 3 ods. 1 OZ sa konajúci súd stotožnil s argumentáciou žalobcu. Konajúci súd vyhodnotil na základe vykonaného dokazovania a všetkých súvislostí prejednávanej veci, že zásah žalovaného do dobrej povesti pôvodného žalobcu bol neoprávnený, nakoľko bol v rozpore s ust. § 38 ods. 8, vtedy platného zákona o bankách, bez právneho dôvodu zasiahol do dobrej povesti žalobcu a konanie žalovaného bolo v rozpore s dobrými mravmi. Vo vzťahu k skúmaniu nároku pôvodného žalobcu na náhradu škody tak mal súd za preukázané splnenie jednej z podmienok priznania predmetného nároku a to protiprávnosť konania žalovaného. Konajúci súd skúmal ďalšiu z podmienok, a to vznik škody. Žalobca prezentoval k preukázaniu vzniku škody vo forme ušlého zisku znalecký posudok č. 79/2008, z ktorého vyplynula výška ušlého zisku v intervale od 105,995.391,- Sk do 158,102.856,- Sk. Žalovaný namietal správnosť vypracovania znaleckého posudku vo svojich vyjadreniach a prednesoch. Žalovaný označil vytváranie škody jej výšky za fiktívne a poukázal na skutočnosť, že znalecký posudok neskúmal oblasti trhu s
leasingom, z hľadiska konkrétneho predmetu leasingu a celkového vývoja trhu s leasingom a že v rokoch 2001 a 2002 narástli cudzie zdroje pôvodného žalobcu o 20%. Ďalej žalovaný poukázal, že použitie cudzích zdrojov v roku 2001, ktoré mal pôvodný žalobca požičané od spriaznených subjektov na úrokovú mieru 12% p.a. a 73% pri zmluvnej pokute, sa prejavili znížením odčerpateľných zdrojov. Konajúci súd sa oboznámil so znaleckým posudkom č. 79/2008 na pojednávaní dňa 3.9.2008, vypočul svedka Ing. F., predsedu predstavenstva znaleckej organizácie a Ing. F. uviedol, že presnú sumu ušlého zisku nebolo možné určiť pevnou sumou, nakoľko podnik je živý organizmus v neustálom pohybe a vývoji. Svedok uviedol, že po zaslaní swiftovej správy podľa údajov z výsledovky pôvodného žalobcu, bolo možné pozorovať celkový pokles realizovaných obchodov v hodnotovom vyjadrení, pričom čísla zohľadňujú výslovne faktor ekonomický, nie však faktor ľudský, ale subjektívny. Svedok pán F. uviedol, že hospodársky výsledok pôvodného žalobcu ďalej rástol aj v dôsledku znižovania finančných nákladov, pričom však postavenie pôvodného žalobcu sa na trhu zásadne zoslabovalo a k finančnému kolapsu nedošlo z dôvodu, že si zabezpečil náhradné zdroje, zhruba 80,000.000,- Sk, na základe pôžičky od akcionára. Ing. F. vysvetlil, že znalecký posudok je postavený na základe porovnania dvoch možných vývojov pôvodného žalobcu. Jeden vývoj je taký, čo by potencionálne bolo, keby nebolo swiftovej správy a druhý vývoj bola skutočnosť, prezentovaná reálnymi dokladmi. Konajúci súd vyhodnotil znalecký posudok ako vypracovaný správne, zohľadňujúc všetky okolnosti, podstatné pre prejednávanú vec.
Pokiaľ sa týka príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a ušlého zisku žalobcu, vyhodnotil tvrdenia žalobcu a žalovaného. Žalobca tvrdil, že jednoznačne preukázal, že jedinou príčinou vzniku škody vo forme ušlého zisku, t.j. straty podielu na trhu leasingu v Slovenskej republike bolo zaslanie swiftovej správy, ktorá spustila opatrné reakcie bánk, na základe ktorých sa stal pôvodný žalobca prakticky nefinancovateľný, hrozil mu ekonomický kolaps, ktorý bol odvrátený pôžičkami od akcionárov. Žalovaný tvrdil, že nemožno uzavrieť, že jedinou príčinou ušlého zisku, ktorého vznik naďalej popieral, bolo zaslanie swiftovej správy bankám. Žalovaný tvrdil, že zaslanie swiftovej správy nemohlo spôsobiť žiaden škodový následok, pretože bežná činnosť bankových pracovníkov je preverovať negatívne informácie z trhu a že pokles odčerpateľných zdrojov pôvodného žalobcu súvisel s pôžičkami od jeho akcionárov a neštandartne vysokým zaťažením pre pôvodného žalobcu. Konajúci súd v tejto súvislosti uvádza, že príčinou škody môže byť len tá skutočnosť, bez ktorej by škodný následok nevznikol. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ak sa jedná o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide a to o príčinu podstatnú. Ak je príčin viac, v takom prípade je pre existenciu príčinnej súvislosti nevyhnutné, aby reťazec postupne nastupujúcich príčin a následkov bol vo vzťahu škody tak prepojený (prvotná príčina bezprostredne vyvolala ako následok príčinu inú a tak postupne príčinu ďalšiu), že pôsobenie prvotnej príčiny možno dôvodne vyvodzovať vecnú súvislosť so vznikom škodlivého následku. V danom prípade predchádzalo vzniku škody niekoľko skutočností, ktoré sa jednoznačne podieľali na vzniku škody na majetku žalobcu. Najpodstatnejšou príčinou škody bolo podľa názoru konajúceho súdu zaslanie swiftovej správy ostatným bankám, pričom naliehavosť a spôsob jej zaslania financujúcim bankám spustil celú reťaz udalostí, ktorej výsledkom bol pokles podielu pôvodného žalobcu na trhu leasingu v SR, ktorý vo finančnom vyjadrení predstavuje ušlý zisk, ktorý je vyčíslený v znaleckom posudku č. 79/2008. Na základe týchto skutočností mal konajúci súd preukázanú príčinnú súvislosť medzi vznikom ušlého zisku a zaslaním swiftovej správy. Pokiaľ sa týka výšky sumy, ktorú súd zaviazal zaplatiť žalovaného, súd vychádzal z ustálenej právnej teórie o objektívnej kumulácii nárokov, t.j. keď jedným skutkom bolo spôsobených viac skutkových podstát ako následkov tohto konania, zakladajúcich žalobcovi právo na zaplatenie viacerých súm z rôznych právnych titulov. V tejto súvislosti sa javí ako nadbytočná výzva súdu v roku 2008 aby žalobca uviedol, akú sumu požaduje zaplatiť titulom nemajetkovej ujmy a akú titulom náhrady škody. Pri stanovení sumy, ktorá je uvedená vo výroku tohto rozsudku, súd vychádzal zo zistenia o nedobromyseľnom konaní žalovaného, berúc do úvahy jeho postavenie banky a zároveň materskej spoločnosti pôvodného žalobcu a zároveň berúc do úvahy vedomosť žalovaného o predmete podnikania pôvodného žalobcu, ktorý nie je možný bez bankového financovania. Ďalej súd zobral do úvahy skutočnosť, že horná hranica vyčísleného ušlého zisku je v znaleckom posudku vyššia, ako žalobcom uplatnený nárok.
Na pojednávaní v predmetnej veci dňa 24.1.2013, v rámci doplnenia dokazovania právny zástupca žalovaného žiadal preskúmať oprávnenosť oslobodenia žalobcu od zaplatenia súdneho poplatku v súlade s ust. § 138 ods. 5 OSP a prehodnotiť postúpenie pohľadávky pôvodného žalobcu na spoločnosť INKASA, s.r.o. Súd tieto procesné návrhy právneho zástupcu žalovaného neakceptoval z dôvodu, že v čase oslobodenia od zaplatenia súdneho poplatku, žalobca predloženými dokladmi preukázal svoju
platobnú neschopnosť. Ďalší procesný návrh na prehodnotenie postúpenia pohľadávky z pôvodne označeného žalobcu na novooznačeného žalobcu firmu INKASA, s.r.o., z dôvodu obchádzania zákona konajúci súd zamietol, nakoľko o pripustení novooznačeného žalobcu INKASA, s.r.o. na základe postúpenia pohľadávky, už rozhodol Najvyšší súd SR svojim uznesením pod č.k. 4Obo 25/2012 zo dňa 30.7.2012. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.8.2012.
Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, konajúci súd priznal žalobcovi sumu 5,000.000,- Eur istiny. Vzhľadom k nezaplateniu dlžnej sumy v lehote splatnosti, konajúci súd priznal žalobcovi úrok z omeškania z dlžnej sumy, od 3.7.2001 do zaplatenia dlžnej sumy podľa § 373 a nasl., § 369 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Výrok o trovách konania súd oprel o úspešnosť žalobcu v spore, ktorému v súlade s ust. § 142 ods. 1 OSP priznal trovy konania a právneho zastúpenia v celkovej sume 444.556,56 Eur podľa písomnej špecifikácie zo dňa 30.1.2013.
Podľa § 13 ods. 1 Vyhl. MS SR č. 240/90 Zb. o odmenách advokátov za poskytovanie právnej pomoci, určená podľa hodnoty veci je z hodnoty nad 200.000 Kčs 2.300,- Kčs a 10,- Kčs za každých začatých 10.000,- Kčs. Podľa § 13 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 163/2002 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby určená podľa hodnoty veci, alebo práva na 1,000.000,- Sk je 14.650,- Sk + 6,64 % zo sumy prevyšujúcej 1,000.000,- Sk. Podľa ust. § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon je nad 33.193,92 Eur - 486,29 Eur + 6,64 Eur.
Právny zástupca žalobcu si uplatnil 29 úkonov právnej služby (vrátane 20% DPH) sumu 342.605,38 Eur. Ide o prípravu a prevzatie veci - 6.058,55 Eur (54.048,79 Eur + 20% DPH); písomné podanie na súd - žaloba, zo dňa 3.7.2001 - 6.058,55 Eur; písomné podanie na súd (vyjadrenie navrhovateľa k podaniu odporcu zo dňa 24.6.2004) - 12.459,40 Eur (10.378,07 Eur + 4,76 + 20% DPH) zo sumy 10.378,07 Eur + 4,98 režijný paušál); účasť na pojednávaní dňa 23.3.2005 - 12.469,81 Eur; účasť na pojednávaní dňa 31.1.2007 - 12.470,94 Eur; prevzatie a príprava zastúpenia JUDr. Grabanom -12.470,94 Eur (10.386,53 Eur + 5,92 Eur režij.paušál + 20% DPH zo sumy 10.386,53 Eur + 5,92 Eur režijný paušál); podanie na súd - doloženie plnomocenstva do súdneho spisu dňa 19.3.2007 - 12.470,94 Eur; podanie na súd - vyjadrenie navrhovateľa k právnemu významu swiftových správ (dňa 24.4.2007 - 12.470,94 Eur); účasť na pojednávaní dňa 2.5.2007 - 12.470,94 Eur; účasť na pojednávaní dňa 5.9.2007 - 12.470,94 Eur; účasť na pojednávaní dňa 17.10.2007 - 12.470,94 Eur; podanie na súd zo dňa 23.10.2007 - 12.470,94 Eur; podanie na súd zo dňa 5.11.2007 - 12.470,94 Eur; účasť na pojednávaní dňa 12.12.2007 - 12.470,94 Eur; účasť na pojednávaní dňa 27.2.2008 - 12.471,43 Eur (10.386,53 Eur + 6,33 Eur režij.paušál +20 % DPH zo sumy 10.386,53 Eur + 6,33 Eur); účasť na pojednávaní dňa 2.4.2008 - 12.471,43 Eur; podanie na súd zo dňa 12.6.2008 - 12.471,43 Eur; účasť na pojednávaní dňa 3.9.2008 - 12.471,43 Eur; písomné podanie na súd zo dňa 8.10.2008 - 12.471,43 Eur; podanie na súd zo dňa 10.10.2008 - 12.471,43 Eur; účasť na pojednávaní dňa 15.10.2008 -12.471,43 Eur; podanie na súd (odvolanie proti rozsudku KS Bratislava) zo dňa 15.10.2008 - 12.471,43 Eur; účasť na pojednávaní dňa 16.3.2011 - 12.472,73 Eur (10.386,53 Eur + 7,41 Eur rež. paušál + 20% DPH zo sumy 10.386,53 Eur); podanie na súd (odvolanie proti uzneseniu zo dňa 16.3.2011) zo dňa 31.3.2011 - 6.240,81 Eur (1/2 z 10.836,53 Eur + 7,č+ Eur režij. paušál + 2O % DPH zo sumy 10.386,53 Eur + 7,41 Eur). Za päť právnych úkonov právnej služby, na bankový účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Petra Baka, advokáta a konateľa BBH, advokátska kancelária s.r.o., uvedený v petite - prevzatie a príprava zastúpenia JUDr. Petrom Bakom - 12.472,73 Eur; účasť na pojednávaní dňa 11.12.2012 - 12.472,99 Eur (10.386,53 Eur +7,63 Eur rež. paušál + 20% DPH zo sumy 10.386,53 Eur + 7,63 Eur rež. paušál); podanie na súd - odvolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11.1.2012, zo dňa 13.2.2012 - 12.472,99 Eur; podanie na súd - návrh na vstup spoločnosti INKASA, s.r.o. do konania zo dňa 16.2.2012 - 12.472,99 Eur a účasť na pojednávaní dňa 24.1.2013 - 12.472,99 Eur. Spolu za úkony právnej služby vrátane DPH 342.605,38 Eur.
Podľa § 15 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z.z., má advokát popri nároku na odmenu, aj nárok na náhradu hotových výdavkov, účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytnutím právnej služby - najmä cestovné výdavky, v danom prípade ide spolu o sumu 1.875,57 Eur + 20% DPH, t.j. 2.370,68 Eur.
Na základe vyššie uvedenej písomnej špecifikácie súd zaväzuje žalovaného, aby do 3 dní od právoplatnosti rozsudku uhradil trovy konania v celkovej výške 444.556,56 Eur, t.j. súdny poplatok vo výške 99.580,50 Eur (3x 33.193,50 Eur) na bankový účet žalobcu a hotové výdavky účelne a preukázateľne vynaložené v súvislosti s poskytovaním právnych služieb vo výške v2.370,68 Eur, na bankový účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Adriana Grabana, advokáta a konateľa Graban, Torma Partners, s.r.o., vedený v T., U..W.., Č.. Ú.I. XXXXXXXXXX/XXXX a za 5 právnych úkonov právnej pomoci vo výške 62.364,69 Eur, na bankový účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Petra Baka, advokáta a konateľa BBH, advokátska kancelária s.r.o.,, vedený B. I., U..W.., Č.. Ú. XXXXXXXXXX/ XXXX.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní od jeho na Krajskom súde v Bratislave, písomne, dvojmo. V odvolaní sa má uviesť okrem všeobecných náležitostí (§42 ods. 3 OSP), proti ktorému rozhodnutiu odvolanie smeruje, v akom rozsahu ho odvolávateľ napáda a v čom vidí odvolávateľ nesprávnosť postupu a rozhodnutia súdu.