Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/106/2008 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1008200893 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1008200893.7 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcov: 1. H. L., bytom Y. XX, XXX XX L., 2. P. L., bytom Y. XX, XXX XX L., obaja zastúpení: JUDr. Ing. Ján Felšöci, advokát so sídlom M.R.Štefánika 1, 902 01 Pezinok, proti žalovanému: Krajský stavebný úrad v Bratislave, Lamačská cesta 8, 845 14 Bratislava, za účasti: Ing. B. R., bytom F. 7, XXX XX L., zastúpený: JUDr. Ľubomír Voloch, advokát so sídlom Robotnícka 9, 831 03 Bratislava, A.. E. R., F. 7, XXX XX L., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. A/2008/1840-2/HLO zo dňa 10.04.2008, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 18.06.2008 sa žalobcovia domáhali preskúmania rozhodnutia žalovaného č. A/2008/1840-2/HLO zo dňa 10.04.2008, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcov a potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu- Mestskej časti Bratislava - Nové mesto (ďalej aj stavebný úrad) sp.zn. ÚK a SP - 2007/1654-EKT zo dňa 10.12.2007, ktorým podľa ustanovení § 39a ods. 4, § 62 a § 66 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,stavebný zákon“), v spojení s vyhláškou č. 453/2000 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia stavebného zákona (ďalej len ,,vyhl. č. 453/2000 Z.z.“) povolil v spojenom územnom a stavebnom konaní stavbu ,,Podzemná garáž so spojovacou chodbou“ na pozemku parc. č. XXXX/X a č. XXXX/X katastrálne územie L. - Y., na Y. ulici v L., stavebníkom A.. B. R. a A.. E. R. (ďalej len ,,stavebníci“) a pre umiestnenie a realizáciu stavby stanovil podmienky. Žalobcovia namietajúc nedostatočne zistený skutkový stav žiadali rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Nezákonnosť napadnutého rozhodnutia odôvodnili žalobcovia tvrdením, že rozhodnutia správnych orgánov boli vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia ako aj na podklade nedostatočne zisteného skutkového stavu. Podľa žalobcov stavebný úrad v rámci prvostupňového konania nezohľadnil skutočnosť, že žalobcovia sú vlastníkmi pozemku parc. č. XXXX/X,. zapísanom na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie Y., ktorý je bezprostredne susediacim s pozemkom parc. č. XXXX/X, na ktorom sa má vybudovať podzemná garáž ako aj s pozemkom parc. č. XXXX/X, na ktorom sa má vybudovať spojovacia chodba. Ďalej uviedli, že túto skutočnosť značne zjednodušene posúdil aj nadriadený odvolací orgán, ktorý bez ďalšieho bližšieho vysvetlenia uviedol, že ,,konanie stavebného úradu táto skutočnosť nemohla podstatne ovplyvniť“. Žalobcovia namietali nesprávny postup prvostupňového aj druhostupňového správneho orgánu, čím sa im ako vlastníkom pozemku parc. č. XXXX/X odňali možnosť zúčastniť sa stavebného konania a vyjadriť tak svoje pripomienky, a preto rozhodnutia vydané v predmetnom stavebnom konaní vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Žalobcovia tiež namietali, že podľa znaleckého posudku č. 5/2008 vypracovaného dňa 10.05.2008 Ing. Milanom J., znalcom v odbore stavebníctvo, ,,stavba budúcej podzemnej garáže vzhľadom na pôvodný terén vykazuje charakter nadzemnej garáže, prípadne nadzemnej garáže čiastočne osadenej do svahovitého terénu, a preto výstavba na hranici pozemku musí podliehať schváleniu majiteľa susedného pozemku, v opačnom prípade platia odstupové vzdialenosti od hranice pozemku“. Na základe uvedeného znaleckého posudku mali žalobcovia za to, že rozhodnutia prvostupňového a druhostupňového správneho orgánu sa opierali o dôkazy (najmä Súhrnná technická správa, Sprievodná správa k projektu na stavebné povolenie vypracované A.. E. Y.), ktoré sa týmto ukázali ako nepravdivé. Konajúce orgány totiž charakter nadzemnosti a podzemnosti garáže neskúmali a rovnako sa nezaoberali dôsledkami výstavby na hranici pozemkov v zmysle § 6 vyhl. č. 532/2002 Z.z. o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie (ďalej len ,,vyhl. č. 532/2002 Z.z.“). Keďže žalobcovia s výstavbou na hranici pozemkov nesúhlasili, mali za to, že tento nesúhlas zakladá bez ďalšieho nemožnosť realizácie výstavby. Žalobcovia namietali, že prvostupňový správny orgán toto nepovažoval za opodstatnené a žalovaný ako odvolací orgán len skonštatoval, že podzemná stavba garáže umiestnená na spoločnej hranici medzi pozemkom stavebníkov a pozemkom odvolateľov nebráni riadnemu užívaniu pozemku parc. č. XXXX/X, neobmedzuje ho konštrukciou ani tienením, pričom takéto konštatovanie nebolo podložené žiadnym bližším skutkovým ani právnym zdôvodnením. V dôsledku vyššie uvedeného žalobcovia považujú rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že návrh stavebníkov poskytol dostatočný podklad pre konanie a rozhodnutie vo veci, prvostupňový správny orgán postupoval v konaní v súlade s príslušnými právnymi predpismi, zabezpečil dodržanie všeobecných technických požiadaviek na výstavbu a ochranu práv a právom chránených záujmov účastníkov konania a dotknutých orgánov, ktorých stanoviská zabezpečil, preskúmal, či dokumentácia spĺňa zákonné podmienky, zabezpečil procesné práva účastníkov konania, dostatočne zistil skutkový stav veci, a preto nebol dôvod na zmenu alebo zrušenie prvostupňového rozhodnutia. Žalovaný zdôraznil, že žalobcovia boli účastníkmi stavebného konania v súlade s ustanovením § 59 ods. 1 písm. b) stavebného zákona, boli zabezpečené všetky ich procesné práva, vďaka čomu využili možnosť uplatniť v konaní námietky a podať odvolanie voči vydanému rozhodnutiu, a preto je ich tvrdenie o odňatí možnosti zúčastniť sa na konaní neopodstatnené. Žalovaný takisto poukázal na nesprávnu interpretáciu ustanovenia § 6 vyhl. č. 532/2002 Z.z. pokiaľ ide o nevyhnutnosť súhlasu dotknutých vlastníkov s umiestnením stavby na hranici pozemkov. Podľa tohto právneho predpisu možno na hranici pozemkov umiestniť stavby, len ak jej umiestnením nebude trvalo obmedzené užívanie susedného pozemku na určený účel. Súhlas dotknutého suseda s umiestnením stavby takýmto spôsobom sa nevyžaduje a takýto súhlas nemá oporu v žiadnom právnom predpise. Ide o podzemnú stavbu, ktorá svojím umiestnením a zasadením do jestvujúceho terénu žiadnym spôsobom nezasahuje do práv a oprávnených záujmov žalobcov, ani trvalo neobmedzuje užívanie ich pozemku na určený účel. Vzhľadom na skutočnosť, že strop garáže sa zatrávnením zjednotí s terénom pozemku pri rodinnom dome, nedôjde ani k zhoršeniu existujúcich svetlotechnických pomerov na susedných pozemkoch. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len ,,OSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 OSP), ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dňa 09.02.2011 vyhlásil rozsudok č.k. 2S 106/2008-102, ktorým napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. c) OSP zrušil a vec mu vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu, že zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na posúdenie veci. Podkladom pre rozhodnutie súdu boli zistenia z pripojených administratívnych spisov správnych orgánov oboch stupňov, z ktorých vyplynulo, že správne konanie bolo začaté na základe návrhu stavebníkov doručeného dňa 1.6.2007, doplneného dňa 13.6.2007 a 19.9.2007, o vydanie stavebného povolenia v spojenom územnom a stavebnom konaní. Stavebný úrad vykonal dňa 12.10.2007 miestne zisťovanie, podaním zo dňa 6.11.2007 č. ÚK a SP - 2007/1654-EKT oznámil účastníkom začatie spojeného územného a stavebného konania a v zmysle ustanovenia § 61 ods. 2 stavebného zákona upustil od ústneho pojednávania z dôvodu, že stavebnému úradu sú dobre známe pomery staveniska a žiadosť poskytuje dostatočný podklad na posúdenie navrhovanej stavby. Podaním zo dňa 20.11.2007 žalobcovia oznámili správnemu orgánu prvého stupňa svoj nesúhlas s výstavbou garáže a spojovacej chodby na pozemku parc. č. 5989/5 a č. 5989/8. Dňa 10.12.2007 správny orgán rozhodnutím č. ÚK a SP - 2007/1654-EKT podľa ustanovení § 39a ods. 4, § 62 a § 66 stavebného zákona v spojení s vyhláškou č. 453/2000 Z.z. povolil v spojenom územnom a stavebnom konaní stavbu ,,Podzemná garáž so spojovacou chodbou“ na pozemku parc. č. XXXX/ X a č. XXXX/X katastrálne územie L. - Y., na Y. ulici v L., stavebníkom a pre umiestnenie a realizáciu stavby stanovil podmienky. Podaním zo dňa 08.01.2008 sa žalobcovia odvolali proti stavebnému povoleniu z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu namietajúc, že prvostupňový správny orgán žalobcov v stavebnom povolení označuje ako účastníkov konania iba z titulu spoluvlastníctva pozemku parc. č. XXXX/X (zapísanom na liste vlastníctva XXXX pre katastrálne územie Y.) a nezohľadňuje skutočnosť, že žalobcovia sú spoluvlastníkmi aj pozemku parc. č. XXXX/X (zapísanom na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie Y.), ktorý je bezprostredne susediacim s pozemkom parc. č. XXXX/X, na ktorom má byť vybudovaná garáž, ako aj s pozemkom parc.č. XXXX/X, na ktorom má byť vybudovaná spojovacia chodba. S. toho namietali aj skutočnosť, že podzemná garáž má byť vybudovaná na hranici pozemkov parc. č. XXXX/X s pozemkom parc. č. XXXX/X, čím nie je dodržaná požiadavka vzdialenosti od spoločnej hranice s pozemkom žalobcov, čo v konečnom dôsledku obmedzuje možnú budúcu stavbu žalobcov na ich pozemku parc.č. XXXX/X z dôvodu dodržania vzdialenosti stavieb v zmysle vyhl. č. XXX/XXXX Z.z.. Na základe uvedených skutočností žalobcovia žiadali, aby žalovaný ako odvolací orgán stavebné povolenie vydané prvostupňovým správnym orgánom zrušil. Žalovaný rozhodnutím č. A/2008/1840-2/HLO zo dňa 10.04.2008 zamietol odvolanie žalobcov a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Dôvodil tým, že z vyjadrení a stanovísk dotknutých orgánov nevyplynula žiadna pochybnosť o nepriaznivom vplyve stavby na riadne užívanie susedných nehnuteľností ani o tom, že by navrhovaná stavba bola v území nevhodnou. Umiestnenie podzemnej garáže na hranici pozemkov parc. č. XXXX/X vo vlastníctve stavebníkov a parc.č. XXXX/X vo vlastníctve žalobcov nemožno považovať za rozpor s ustanovením § 6 vyhl. č. XXX/XXXX Z.z.. Stavbu možno umiestniť na hranici pozemku v prípade, že jej umiestnením nebude trvalo obmedzené užívanie susedného pozemku na určený účel. V konaní správny orgán prvého stupňa skúmal, či navrhovaná stavby túto podmienku spĺňa, posúdil stavbu z hľadiska súladu s verejnými záujmami chránenými stavebným zákonom, vyhodnotil stanoviská dotknutých orgánov a účastníkov konania. Žalovaný k námietkam žalobcov uvedeným v odvolaní zdôraznil oznámenie začatia spojeného územného a stavebného konania všetkým známym účastníkom konania tak, ako to ukladá ustanovenia § 61 ods. 1 stavebného zákona. Uviedol, že žalobcovia správny orgán prvého stupňa neupozornili, že sú vlastníkmi aj ďalších pozemkov, pričom napriek tomu uvedená skutočnosť konanie stavebného úradu nemohla podstatne ovplyvniť. Podzemná stavba garáže na spoločnej hranici pozemkov stavebníkov a žalobcov podľa žalovaného nebráni riadnemu užívaniu pozemku parc. č. XXXX/X, neobmedzuje ho konštrukciou ani tienením a zámer vlastníkov upraviť tento pozemok na parkovanie nie je ničím znemožnený. Nekonkrétne obavy žalobcov z toho, že podzemná stavba garáže na susednom pozemku znemožní, resp. obmedzí funkčné využitie pozemku parc.č. XXXX/X,. vyhodnotil ako nepodložené a nešpecifikované. V odôvodnení rozsudku zo dňa 09.02.2011 poukázal krajský súd na § 34 ods. 1 a 2, § 59 ods. 1 stavebného zákona, ďalej na § 3 ods. 2 prvá veta, ods. 4, § 32 ods. 1, § 33 ods. 2 správneho poriadku, ako aj na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a konštatoval, že zásada materiálnej pravdy v zmysle ustanovenia zakotvená v ustanoveniach správneho poriadku vyžaduje, aby rozhodnutia správnych orgánov vychádzali zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Preto je nevyhnutné, aby správny orgán náležite zistil všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie. Súd poukázal na vnútroštátnu i európsku právnu úpravu práv účastníkov správneho konania, ktorá zakotvuje právo vyjadriť sa pred správnym orgánom ku skutočnému stavu veci, uvádzať dôkazy, prípadne navrhovať, aké prostriedky použiť pri dokazovaní, právo byť informovaný ešte pred vydaním rozhodnutia o všetkých známych skutočnostiach, na základe ktorých bude vydané. Krajský súd konštatoval, že v predmetnom prípade mali byť žalobcovia účastníkmi administratívneho konania z titulu spoluvlastníctva pozemku parc. č. XXXX/X. Zastal názor, že pokiaľ prvostupňový správny orgán so žalobcami z titulu spoluvlastníctva tejto parcely nekonal, odňal im možnosť v konaní účinne obhajovať svoje práva a záujmy. Stavebné povolenie preto podľa vysloveného názoru súdu nezohľadňuje skutočný stav veci, keďže stavebný úrad nepostrehol, že žalobcovia sú vlastníkmi susedného pozemku a takúto okolnosť vôbec neskúmal a nijako sa s ňou vo svojom rozhodnutí nevysporiadal. Na odvolanie žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29.02.2012 (sp. zn. 5Sžp/13/2011) zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/106/2008-102 zo dňa 09.02.2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia poukázal na to, že v stavebnom konaní platí koncentračná zásada, v zmysle ktorej po termíne určenom stavebným úradom sa na pripomienky a námietky účastníkov konania neprihliada a stanoviská dotknutých orgánov, ktoré sa nevyjadrili, sa považujú za kladné. Stavebný úrad však musí zainteresované subjekty na túto skutočnosť písomne upozorniť a jednoznačne určiť lehotu na uplatnenie námietok a pripomienok. Krajský súd ponechal podľa názoru odvolacieho súdu bez povšimnutia, že vzhľadom na koncentračnú zásadu boli žalobcovia povinní vyčerpať všetky prostriedky k ochrane svojich práv, ktoré mali procesne k dispozícii, už v prvostupňovom správnom konaní, včítane námietok podľa § 6 Vyhlášky č. 532/2002 Z.z., a to v lehote stanovenej stavebným úradom. Pripomenul, že žalobcovia boli správnym orgánom prvého stupňa riadne poučení o práve vzniesť do 7 pracovných dní od doručenia oznámenia o začatí stavebného konania (13.11.2007) námietky a boli tiež poučení o možnosti nahliadať do spisu a do podkladov rozhodnutia. Svoje právo realizovali tak, že listom doručeným stavebnému úradu dňa 22.11.2007 oznámili svoj nesúhlas s predmetnou stavbou bez uvedenia akýchkoľvek dôvodov. Podľa záverov Najvyššieho súdu SR z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že by postupom správneho orgánu došlo k popretiu základných zásad správneho konania, ako je zásada aktívnej súčinnosti účastníkov konania a zásada materiálnej pravdy. Nebolo preukázané, že by správny orgán v konaní nevytváral optimálne podmienky na uplatnenie práv žalobcov, ktorí boli o svojich právach a povinnostiach účastníkov konania správnym orgánom náležite poučení a mali možnosť vzniesť námietky a pripomienky voči spojenému územnému a stavebnému konaniu i možnosť oboznámiť sa s obsahom spisového materiálu a podkladmi rozhodnutia. Prípadné nevyužitie práva uplatniť konkrétne námietky (§ 61 ods. 1, ods. 3 stavebného zákona), ani práva nazerať do spisu (§ 23 správneho poriadku v spojení s § 140 stavebného zákona) zo strany žalobcov nemožno vyhodnotiť v neprospech správneho orgánu. Najvyšší súd SR poukázal na to, že každý demokratický štát ochranu subjektívnych práv len ponúka, nevnucuje a že „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenie uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatoval, že úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude vysporiadať sa so žalobnými dôvodmi, ako aj s námietkami žalovaného a znovu vo veci rozhodnúť a toto nové rozhodnutie riadne odôvodniť. Odvolací súd opätovne upriamil pozornosť krajského súdu aj na koncentračnú zásadu vyjadrenú v § 61 ods. 1, 3 stavebného zákona, na základe ktorej bude potrebné posúdiť aj dispozičnú možnosť žalobcov vo vzťahu k žalobným dôvodom. V ďalšom konaní súd nariadil pojednávanie na termín 20.06.2012, na ktorý sa právny zástupca žalobcov a ani žalobcovi nedostavili, pričom svoju neprítomnosť písomne ospravedlnili a požiadali o odročenie pojednávania s tým, že pojednávania sa náhle nemôžu zúčastniť. Na ďalšie pojednávanie vytýčené na termín 12.09.2012 sa právny zástupca žalobcov ani žalobcovia opätovne nedostavili, požiadali o odročenie pojednávania z dôvodu neodkladného služobného pobytu žalobcov aj ich právneho zástupcu mimo územia Bratislavy. Na pojednávaní prítomný právny zástupca pribratého účastníka súdu oznámil, že medzi žalobcami a pribratými účastníkmi prebiehajú rokovania o mimosúdnej dohode a preto navrhol pojednávanie odročiť. Pojednávanie bolo odročené na neurčito, pričom listom doručeným právnemu zástupcovi žalobcov dňa 29.11.2012 boli žalobcovia vyzvaní, či vzhľadom na mimosúdne rokovania so stavebníkmi trvajú na žalobe alebo ju vezmú späť. Právny zástupca žalobcov na výzvu súdu nereagoval a na pojednávanie vytýčené na 13.03.2013 sa opätovne nedostavil, pričom elektronickou poštou zo dňa 11.03.2013 ospravedlnil svoju neúčasť s dôvodu kolízie s pojednávaním na Okresnom súde v Žiline, ako aj z dôvodu nezrušiteľných pracovných povinností žalobcov. O odročenie pojednávania nežiadal. Z uvedeného vyplýva, že súd poskytol žalobcom niekoľko možností pre uplatnenie ich procesných práv v súdnom preskúmavacom konaní, pričom vo veci rozhodol na pojednávaní konanom dňa 13.03.2013 bez prítomnosti ich právneho zástupcu, ktorý svoju neúčasť na pojednávaní neoznámil súdu včas a odročenie pojednávania ani nežiadal. Krajský súd opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného i postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, s to v medziach námietok žalobcov formulovaných v žalobe, znovu vyhodnotil námietky žalovaného i pribratých účastníkov voči žalobným bodom a riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je krajský súd v ďalšom konaní viazaný, dospel k záveru, že rozhodnutie i postup žalovaného boli v súlade so zákonom. Krajský súd v intenciách jednoznačného právneho názoru Najvyššieho súdu SR konštatuje, že stavebný úrad v prvostupňovom konaní vytvoril žalobcom ako účastníkom správneho konania dostatočný priestor pre riadne uplatnenie všetkých námietok a výhrad k povoľovanej stavbe, keď im riadne a včas oznámil začatie územného a stavebného konania, poučil ich o právach, ktoré im vyplývajú z právneho poriadku a stanovil lehotu na ich uplatnenie. Nakoľko žalobcovia okrem paušálneho nesúhlasu s navrhovanou stavbou neuplatnili pred stavebným úradom žiadne konkrétne námietky, postupoval stavebný úrad v súlade so zákonom, keď pri posudzovaní predmetnej stavby vychádzal z podkladov, ktoré mal k dispozícii. Záver správnych orgánov, že ide o podzemnú stavbu, ktorá svojim umiestnením a zasadením nezasahuje do práv a záujmov žalobcov ani trvalo neobmedzuje užívanie ich pozemku, bol v medziach zákona a vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu veci. Ako konštatoval odvolací súd, z administratívneho spisu nevyplýva, že by postupom žalovaného i prvostupňového stavebného úradu došlo k popretiu základných zásad správneho konania, najmä zásady aktívnej súčinnosti účastníkov konania a zásady materiálnej pravdy. Skutočnosť, že žalobcovia dostatočne nevyužili svoje práva vyjadriť sa k posudzovanej stavbe a uplatniť voči nej konkrétne námietky, nemožno považovať za pochybenie správneho orgánu, ktoré by mohlo zakladať nezákonnosť v jeho postupe či vo vydanom rozhodnutí. Námietky žalobcov oneskorene uplatnené až v odvolacom konaní na viac žalovaný podrobne rozobral v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pričom na podklade zhromaždených podkladov dospel k zákonnému a správnemu záveru, že navrhovaná stavba nebude trvalo obmedzovať užívanie susedného pozemku vo vlastníctve žalobcov. Vzhľadom na uvedené dospel Krajský súd v Bratislave k záveru, že napadnuté rozhodnutie i postup správnych orgánov v predmetnom správnom konaní bolo v medziach zákona. Nakoľko námietky žalobcov neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, postupoval súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. a žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a nepriznal účastníkom právo na náhradu trov konania, pretože žalobcovia vo veci úspech nemali a žalovanému z povahy veci nepatrí právo na náhradu trov konania o preskúmanie zákonnosti jeho rozhodnutia. Právo na náhradu trov konania nebolo priznané ani pribratým účastníkom, pretože účastník pribratý do konania podľa § 250 ods. 1 veta druhá O.s.p. má prostredníctvom účasti v konaní právo byť informovaný o predmete konania, postupnosti jednotlivých úkonov v konaní a o jeho výsledku, pričom je na ňom, či práva spojené s účasťou v konaní vykoná sám, alebo si na tento účel zvolí právneho zástupcu. V prípade, že splnomocní zastupovaním v konaní advokáta, nesie si zásadne náklady s tým spojené sám. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.