Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3S/230/2009 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1009201764 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Šebestová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1009201764.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom s predsedníčky senátu JUDr. Viery Šebestovej a členiek senátu JUDr. Dáši Filovej a JUDr. Anny Peťovskej, PhD., v právnej veci žalobcu: Nuova Magrini Galileo S.p.A, v likvidácii, so sídlom Via Circonvallazzione Est 1, 24040 Stezzano (BG),Taliansko, zastúpený: JUDr. Martin Nedelka, PhD., AK Schönherr, Nám. 1.mája 18 (Park One), 811 06 Bratislava 1, proti žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, Drieňová 24, 826 03 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa 14.08.2009, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa 14.08.2009 z r u š u j e v časti proti žalobcovi: D. O. B. S.p.A, v likvidácii podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 66,- eur a k rukám právneho zástupcu žalobcu trovy právneho zastúpenia vo výške 347,70 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 24.11.2009 domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie Rady Protimonopolného úradu SR zo dňa 14.08.2009 č. 2009/KH/R/2/035, ako aj rozhodnutie Protimonopolného úradu SR zo dňa 27.12.2007 č. 2007/KH/1/1/109 a v plnom rozsahu a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca vo svojej žalobe uvádza, že v prvostupňovom rozhodnutí žalovaný deklaroval, že účastníci konania uzatvorením dohôd zo dňa 15.04.1988 pod názvom GQ-Argeement (ďalej len „GQ-Zmluva“ a E- Group Operation Agreement for GQ-Agreement (ďalej len „GQE-Zmluva“; GQ -Zmluva a GQE-Zmluva ďalej spoločne tiež „GQ-Zmluva“), ktorým koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení pre aplikácie 72kV a vyššie (ďalej len „GIS“), a to určovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania porušili v období: Od 01.03.1991 do 31.07.1994 ustanovenia § 3 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ zákona č. 63/1991 Zb. o ochrane hospodárskej súťaže (ďalej len „ZOHS 1991“), - Od 01.08.1994 do 30.04.2001 ustanovenia § 3 ods. 2 písm. a, b/ a c/ zákona č. č.188/1994 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZOHS 1994“), - Od 01.05.2001 do 30.09.2002 ustanovenia § 4 ods. 3 písm. a/, b/, c/ a f/ zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky a - Od 01.10.2002 do 30.04.2004 ustanovenia § 4 ods. 3 písm. a/, b/, c/ a f/ zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení zákona č. 465/2002 Z.z. (ďalej len „ZOHS“). Za uvedené porušenia uložil ďalej žalovaný účastníkom konania pokuty. V prípade žalobcu bola uložená pokuta vo výške XX.XXX.XXX,- Sk. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu dňa 17.01.2008 rozklad. Rozhodnutím o rozklade (rozhodnutie č. 2009/KH/R/2/035) zo dňa 14.08.2009 potvrdila Rada Úradu prvostupňové rozhodnutie s tým, že: v bode č. 1 výroku zmenila prvostupňové rozhodnutie tak, že určovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania došlo k porušení iba ZOHS a nie aj skôr účinných zákonov; a v bode č. 2 výroku znížila žalobcovi pokutu na XXX.XXX,- Eur. Tým istým údajným protisúťažným konaním, ktoré bolo predmetom šetrenia žalovaného, sa vo vzťahu k územiu EÚ (stav k 30.04.2004) zaoberala aj Európska komisia (ďalej len Komisia). Vo vzťahu k svojim štátnym územiam potom toto údajné protisúťažné konanie šetrili aj súťažné orgány niektorých členských štátov, ktoré k EÚ pristúpili ku dňu 01.05.2004. Žalobca uvádza, že žalovaný sa v správnom konaní dopustil a to tým, že výroková časť napadnutých rozhodnutí nezodpovedá odôvodneniu, neskoré začatie správneho konania žalovaným je v rozpore so základnými princípmi právnej úpravy hospodárskej súťaže, žalovaný nedodržal lehotu pre vydanie rozhodnutia o rozklade, čo má za následok jeho nezákonnosť. Podľa výroku č. 1 rozhodnutia o rozklade sa mali žalobca a ostatní účastníci konania dopustiť porušenia § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a/, b/, c/ a f/ ZOHS „určovaním cien, rozdelením trhu , udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávateľa“. K rovnakému záveru dospel žalovaný aj vo výrokových častiach č. 1 a 2 prvostupňového rozhodnutia. K tomu žalobca namieta, že z odôvodnenia rozhodnutia o rozklade ani z prvostupňového rozhodnutia vôbec nevyplýva, aký konkrétny postup žalobcu považuje žalovaný za tieto jednotlivé typy protisúťažného konania. Žalovaný v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí ani žiadnym spôsobom nepreukazuje, že by určitý konkrétny postup žalobcu a ostatných účastníkov konania naplňoval skutkové znaky týchto jednotlivých typov protisúťažných konaní. V celom odôvodnení napadnutých rozhodnutí sa už akákoľvek zmienka o týchto jednotlivých typoch protisúťažného konania neobjavuje. Podľa názoru žalobcu bol žalovaný povinný svoje konštatovanie vo výrokovej časti napadnutých rozhodnutí v odôvodneniach týchto rozhodnutí podrobne vysvetliť a preukázať. Žalovaný mal predovšetkým vysvetliť, aký konkrétny postup žalobcu považuje za aký typ protisúťažného konania uvedený vo výroku, napríklad „vzájomné obmedzovanie sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami“. Ďalej mal žalovaný v odôvodneniach vysvetliť, aké podmienky musia byť podľa neho splnené na naplnenie skutkovej podstaty uvedených typov protisúťažných konaní a preukázať, že žalobca svojím správaním tieto podmienky naplnil. Žalobca tak na základe napadnutých rozhodnutí vôbec netuší, aké jeho konanie predstavovalo podľa názoru žalovaného napríklad „vzájomné obmedzovanie sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami“ a aké jeho konanie bolo „koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania“. Rozhodnutie o rozklade je tak vo vzťahu k svojej výrokovej časti č. 1, v ktorej je popísané protisúťažné konanie žalobcu a ostatných účastníkom konania, ktorým sa mali dopustiť porušenia ZOHS, nepreskúmateľné. Rozhodnutie o rozklade ako aj prvostupňové rozhodnutie sú ďalej nepreskúmateľné aj pokiaľ ide o závery týkajúce sa GQE -Zmluvy. Žalovaný vo výrokoch napadnutých rozhodnutí výslovne konštatuje porušenie ZOHS žalobcom a ostatnými účastníkmi konania aj v dôsledku plnenia GQE - Zmluvy (pozri bod č. 1 výroku rozhodnutia o rozklade a bod č. 2 výroku prvostupňového rozhodnutia). S výnimkou niektorých bodov časti 4. odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, popisujúcich údajný vznik a fungovanie GQE - Zmluvy, sa však už napadnuté rozhodnutia GQE - Zmluvou nezaoberajú a neuvádzajú pre uvedené výrokové časti napadnutých rozhodnutí žiadne dôkazy. Žalovaný sa o údajnom protisúťažnom konaní, ktoré je predmetom napadnutých rozhodnutí, dozvedel dňa 21.05.2004 na základe žiadosti účastníka konania ABB o neuloženie pokuty podľa § 38 ods. 11 ZOHS v rámci tzv. leniency programu (ďalej len „žiadosť o lenciency“). Správne konanie vo veci však začal až 26.06.2007. Na začatie správneho konania tak žalovaný potreboval viac ako tri roky. Žalovaný týmto postupom porušil predovšetkým jeden zo základných princípov právnej úpravy hospodárskej súťaže, ktorým je efektívne potieranie protisúťažného konania. Tým, že žalovaný potreboval na posúdenie informácií poskytnutých účastníkom konania ABB a rozhodnutie o začatí správneho konania tak dlhú dobu, nemohlo už následne zahájené správne konanie splniť svoj účel vo vzťahu k hospodárskej súťaži, a to ako v rovine sankčnej tak v rovine prevenčnej. Žalovaný tak buď nemal správne konanie vo veci vôbec začať, alebo mal v rozhodnutí iba konštatovať porušenie právnych predpisov, avšak bez uložení sankcií. Žalovaný ďalej týmto postupom porušil základnú zásadu včasného a efektívneho rozhodovania o podnetoch pre začatie správneho konania. Tento postup tiež negatívne ovplyvnil aj proces dokazovania v predmetom prípade. Od údajného ukončenia protisúťažného konania uplynula dlhá doba, v dôsledku čoho potom žalovaný nemohol skutočnosti poskytnuté účastníkom konania ABB dostatočne preveriť. Žalobca uvádza, že podľa § 30 v spojení s § 34 ods. 2 ZOHS mal žalovaný na vydanie rozhodnutia o rozklade lehotu šesť mesiacov odo dňa začatia konania o rozklade. Predseda Úradu môže lehotu na vydanie rozhodnutia v zložitých prípadoch primerane predĺžiť, a to aj opakovanie, spolu najviac o 24 mesiacov. Predseda Úradu v predmetnom konaní o rozklade lehotu pre vydanie rozkladu niekoľkokrát predĺžil. Naposledy došlo k predĺženiu rozhodnutím zo dňa 08.12.2008 č. 5380/8/PMÚ SR/2008, a to dňa 15.08.2009. Podľa dátumu vyznačeného na rozhodnutí o rozklade mal žalovaný vydať rozhodnutie o rozklade dňa 14.08.2009, teda deň pred uplynutím predĺženej lehoty. Rozhodnutie o rozklade však bolo žalobcovi doručené až 24.09.2009, teda takmer mesiac a pol od uplynutia lehoty. Žalobca je preto toho názoru, že žalovaný v skutočnosti vydal rozhodnutie o rozklade až po uplynutí stanovenej lehoty. Inak si nie je možné vysvetliť veľký časový odstup medzi údajným vydaním rozhodnutia o rozklade a jeho doručením žalobcovi. Podľa názoru žalobcu uvedený časový rozdiel medzi vydaním a doručením rozhodnutia o rozklade nie je možné považovať ani za primeranú lehotu pre vypravenie rozhodnutia účastníkom konania. Vzhľadom na to, že žalovaný vydal podľa všetkého rozhodnutie o rozklade po uplynutí lehoty pre jeho vydanie, je rozhodnutie o rozklade nezákonné. Žalobca ďalej namieta, že žalovaný nemal právomoc na vedenie predmetného správneho konania a rozhodnutie vo veci. Dôvodom je predovšetkým aplikácia zásady ne bis in idem vo vzťahu k rozhodnutiu Komisie vo veci COMP/F/38.899. Pre obdobie od 01.03.1991 do 31.12.1992 sa ďalej táto zásada uplatnila aj vo vzťahu k rozhodnutiu českého Úřadu pro ochranu hospodářské soutěže č. R 059-070,075-078/2007/01-08115/2007/310. Právomoc na začatie predmetného správneho konania nemal žalovaný ani vzhľadom na aplikáciu nariadenia 1/2003. Žalobca uvádza, že žalovaný začal správne konanie, hoci v rovnakej veci a proti rovnakým účastníkom konania začala už predtým konanie Komisia (konanie COMP/F/38.899), ktorá dňa 24.01.2007 rozhodla a zároveň uložila žalobcovi a niektorým ďalším účastníkom konania sankciu. Žalovaný oprel svoju možnosť začať v rovnakej veci súbežné správne konanie s konaním vedeným Komisiou o skutočnosť, že v danom prípade ide o správne konanie pre porušenie slovenských súťažno-právnych predpisov (ZOHS 1991, ZOHS 1994 a ZOHS) a nie podľa čl. 81 Zmluvy ES. Žalovaný ďalej vychádzal i zo skutočnosti, že v predmetnom správnom konaní posudzoval protisúťažné konanie, ku ktorému malo dôjsť pred vstupom Slovenskej republiky do EÚ, t.j. pred 01.05.2004. Žalovaný sa ďalej opieral o niektoré rozsudky Európskeho súdneho dvora (ďalej len „ESD“) a Súdu prvého stupňa (ďalej len „SPS“). Žalobca proti týmto záverom od začiatku správneho konania namietal, že sú nesprávne. Žalovaný jednoznačne nesmel začať súbežné správne konanie a uložiť účastníkom konania sankciu, keď v rovnakej veci už predtým viedla konanie a uložila sankciu Komisia. Takýto postup je totiž v rozpore s všeobecne uznávanou zásadou zákazu dvojitého trestania za rovnakú vec (zásada ne bis in idem) platnou v slovenskom ako aj v komunitárnom práve. V slovenskom právnom poriadku je zásada ne bis in idem zakotvená v čl. 50 ods. 5 Ústavy. Podobnú úpravu majú aj ostatné štáty EÚ. Táto zásada je upravená aj v čl. 54 Siedmeho dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach. V komunitárnom práve je táto zásada považovaná ustálenou judikatúrou za všeobecnú právnu zásadu. Zásada ne bis in idem sa pochopiteľne aplikuje aj v oblasti komunitárneho súťažného práva. Na základe tejto zásady je jednak zakázané, aby súťažiteľ, ktorý bol Komisiou už raz právoplatným rozhodnutím sankcionovaný za protisúťažné konanie alebo bol naopak týmto rozhodnutím zbavený zodpovednosti, bol za rovnaké konanie Komisiou následne znovu vyšetrovaný alebo sankcionovaný. Zásada pritom nezakazuje len uloženie paralelnej sankcie, ale aj samotné začatie nového konania. Žalovaný na základe zásady ne bis in idem, potom, čo vo veci viedla konanie Komisia, nesmel žalobcovi a ostatným účastníkom konania nielen uložiť žiadnu sankciu, ale nesmel proti nim začať ani žiadne vlastné správne konanie. Žalobca je ďalej presvedčený, že keď už žalovaný dospel k záveru, že má právomoc k začatí predmetného správneho konania, mal pri ukladaní pokút žalobcovi a ostatným účastníkom konania jednoznačne zohľadniť sankciu, ktorú im už vo veci uložila Komisia. Podľa názoru žalovaného tak vo vzťahu k obdobiu od 01.03.1991 do 30.04.2004 nie je v rozpore so zásadou ne bis in idem, ak údajné protisúťažné konanie paralelne s Komisiou postihne aj Úrad, pretože v každom z týchto konaní sú posudzované rozdielne prípady. V rozpore so zásadou ne bis in idem by podľa názoru žalovaného bolo iba paralelné postihnutie posledných 11 dní údajného protisúťažného konania. Žalobca s názorom žalovaného nesúhlasí a je naďalej presvedčený, že zásada ne bis in idem bránila vo vzťahu k rozhodnutiu Komisie COMP/F/38.899 vedeniu správneho konania v predmetnej veci a potrestaniu údajného protisúťažného konania žalovaným. Podľa názoru žalobcu je pre posúdenie, či paralelnému potrestaniu údajného protisúťažného konania žalobcu a ostatných účastníkov konania zo strany žalovaného a Komisia brániť aplikácia zásady ne bis in idem, rozhodujúce posúdenie či údajné protisúťažné konanie a čl. 81 Zmluvy ES predstavuje právny predpis platný v Slovenskej republike v čase ukončenia údajného protisúťažného konania žalobcom a ostatnými účastníkmi konania. Otázku, či údajné protisúťažné konanie, ktoré v predmetnom prípade posudzoval Úrad, a konanie, ktoré vo veci COMP/F/38.899 posudzovala Komisia, tvoria jediný trvajúci správne delikt, treba posudzovať iba podľa slovenského práva , a to z viacerých dôvodov: skutočnosť, či sa v danom prípade jedná o trvajúci delikt, má vplyv na aplikáciu slovenského práva, definičné znaky trvajúcich deliktov nie sú na európskej úrovni harmonizované, k otázke definičných znakov trvajúcich deliktov neexistuje dostatočná rozhodovacia prax Komisie ani judikatúra európskych súdov a slovenské právo a právna teória definujú znaky trvajúcich deliktov dostatočným spôsobom. Žalobca preto nesúhlasí s postupom žalovaného, ktorý otázku aplikácie ne bis in idem v slovenskom správnom práve v rozhodnutí o rozklade v bodoch 128 a nasl. posudzoval nielen podľa slovenského, ale aj podľa európskeho práva. Žalobca však nemôže súhlasiť so záverom žalovaného, že posledný právny predpis, za účinnosti ktorého bolo údajné protisúťažné konanie ukončené, je ZOHS v znení zákona č. 465/2002 Z.z. Žalobca upozorňuje, že údajné protisúťažné konanie malo bez pochýb komunitárny prvok. V okamihu ukončenia protisúťažného konania - t.j. 11.05.2004 - bol na území Slovenskej republiky na kartelové dohody s komunitárnym prvkom aplikovateľný čl. 81 Zmluvy ES. Čl. 81 Zmluvy ES totiž vstúpil v Slovenskej republike do účinnosti okamihom pristúpenia do EÚ. Vstúpenie Zmluvy ES do účinnosti pre územie Slovenskej republiky k 01.05.2004 tak malo vo vzťahu k protisúťažným konaním s komunitárnym prvkom rovnaký dôsledok ako vstúpenie v účinnosť nového vnútroštátneho zákona. Žalobca ďalej namieta, že nesprávny je aj názor žalovaného, že nenastala totožnosť skutku, pretože u Komisie bola predmetom konania dohoda na trhu 15 členských krajín únie a v prípade Úradu to bola dohoda na území Slovenskej republiky. Žalovaný tak na základe podkladov v správnom spise mal dôjsť k záveru, že údajné protisúťažné konanie v Slovenskej republike a údajné protisúťažné konanie v 15 členských štátoch EÚ fakticky tvorili jediný skutok, ktorý nebolo možné rozdeliť. Na základe práve uvedeného mal preto žalovaný dôjsť k záveru, že údajné protisúťažné konanie, ktoré v rámci správneho konania posudzoval, a konanie, ktoré vo veci COMP/F/38.899 posudzovala Komisia, predstavujú ten istý správny delikt. Jedná sa totiž o to isté konanie tých istých subjektov, ktoré smerovalo proti tým istým chráneným záujmom (t.j. čl. 81 Zmluvy ES) a tvoria preto jediný trvajúci správny delikt. Pretože tento správny delikt už bol potrestaný Komisiou, mal žalovaný dôjsť k záveru, že začatiu predmetného správneho konania bráni prekážka res iudicatae. Podľa slovenského práva preto Úrad v záujme zachovania zásady ne bis in idem nebol oprávnený začať predmetné konanie. Účastníci konania v predmetnom správnom konaní ďalej namietali, že Úrad nebol oprávnený údajné protisúťažné konanie posudzovať za obdobie od 01.03.1991 do 31.12.1992. Dôvodom je skutočnosť, že až do 31.12.1992 tvorili Slovenská republiky a Česká republika jediný štát. Ešte pred vydaním prvostupňového rozhodnutia žalovaný vydal dňa 26.04.2007 svoje rozhodnutie č. R 059-070, 075-078/2007/01-08115/2007/310 v rovnakej veci aj český Úřad pro ochranu hospodářske souteže. Rozhodnutie českého súťažného úradu pokrývalo aj obdobie od 01.03.1991 do 31.12.1992, teda obdobie, kedy Slovenská a Česká republika tvorili jediný štát. Rozhodnutie českého súťažného orgánu sa tak do 31.12.1992 vzťahovalo aj na územie dnešnej Slovenskej republiky, Žalovaný preto vzhľadom na zásadu ne bis in idem nemal na základe uvedeného rozhodnutia českého súťažného orgánu pre obdobie od 01.03.1991 do 31.12.1992 právomoc posudzovať údajné protisúťažné konanie žalobcu a ostatných účastníkov konania. Žalobca k tomu namieta, že v období od 01.03.1991 do 31.12.1992 tvorili Slovenská republika a Česká republika jediný štát. Územie Československa pritom predstavovalo jediný homogénny trh, v rámci ktorého neexistovali žiadne prekážky, ako clá alebo poplatky, jazykové bariéry ani odlišné preferencie zákazníkov. Za tejto situácie si nie je možné predstaviť, že by slovenský a český súťažný úrad boli v uvedenom období schopní posúdiť celosvetového kartelu na jednotlivé „národné“ časti tohto trhu. Rozhodnutia českého súťažného orgánu orgánu ani napadnuté rozhodnutia sa navyše touto otázkou vôbec nezaoberajú. Záver žalovaného, že súťažné úrady oboch štátov posudzovali dopad údajného protisúťažného konania iba vo vzťahu k teritóriu vlastného štátu, je preto nesprávny. Potrestaním údajného protisúťažného konania aj za obdobie, v ktorom k tomu žalovaný nemal právomoc, je chybou v konaní žalovaného, ktorá mala vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Žalobca uvádza, že žalovaný začal predmetné správne konanie až po pristúpení Slovenskej republiky k EÚ. V čase začatia správneho konania tak už na území SR platili popri ustanoveniach ZOHS bezprostredne aj čl. 81 Zmluvy ES a priamo účinné sa stalo aj nariadenie 1/2003. Žalobca preto v priebehu správneho konania namietal, že pri začatí správneho konania bol žalovaný povinný najprv určiť príslušný právny poriadok, podľa ktorého bude údajné protisúťažné konanie žalobcu a ostatných účastníkov konanie posudzovať. Z popisu tohto protisúťažného konania jednoznačne vyplýva, že ide o protisúťažné konanie s komunitárnym prvkom. Žalovaný preto nemal na toto konanie aplikovať ZOHS, ale čl. 81 Zmluvy ES. Tento záver opiera žalobca hlavne o skutočnosť, že čl. 81 Zmluvy ES sa po pristúpení Slovenskej republiky k EÚ stal v Slovenskej republike priamo aplikovateľným bez ohľadu na to, kedy k posudzovanému konaniu malo dôjsť, či pred alebo po pristúpení. Čl. 81 Zmluvy ES ani ZOHS neumožňujú akúkoľvek výnimku z tejto aplikácie, najmä neexistuje žiadna prechodná úprava pre aplikáciu čl. 81 Zmluvy ES pre konanie pred pristúpením k EÚ. Keďže žalovaný mal na posúdenie predmetného protisúťažného konania aplikovať čl. 81 Zmluvy ES, zaniklo jeho oprávnenie viesť správne konanie podľa čl. 11 ods. 6 nariadenia 1/2003. Podľa tohto ustanovenia zaniká príslušnosť národného súťažného orgánu, ak v rovnakej veci podľa rovnakého ustanovenia Zmluvy ES začne vyšetrovanie Komisia. Žalobca k tomu uvádza, že otázku aplikácie nariadenia 1/2003 na právomoc Úradu k vedeniu predmetného správneho konania a k rozhodnutiu vo veci je treba posudzovať oddelene od otázky aplikácie zásady ne bis in idem podľa slovenského práva. Žalovaný však medzi týmito otázkami v napadnutých rozhodnutiach nerozlišuje. Žalovaný tieto svoje závery prevzal zo slovenského národného práva a snaží sa ich interpretovať ako všeobecne platné pravidlá práva EÚ, čo nie je prípustné. Žalobca teda uzatvára, že čl. 3 ods. 2 nariadenia 1/2003 bolo treba vyložiť ako povinnosť Úradu aplikovať na údajné protisúťažné konanie čl. 81 Zmluvy ES. Na základe čl. 11 ods. 6 Zmluvy ES potom Úrad nebol oprávnený začínať správne konanie, pretože v tom istom prípade už začala konanie Komisie. Skutočnosť, že Úrad nemal právomoc k začatiu správneho konania v predmetnom prípade vyplýva ďalej z bodu 17 preambuly nariadenia 1/2003 a tiež z bodov 51 a 53 oznámenia Komisie č. 2004/C 101/03 o spolupráci v rámci siete orgánov pre hospodársku súťaž. Tieto ustanovenia zhodne uvádzajú, že ako náhle Komisia začne konanie, národné súťažné úrady strácajú oprávnenie začať konanie k prešetreniu takého protisúťažného konania. Na veci nič nemení ani skutočnosť, že Komisia vo veci COMP/F/38.889 výslovne nezačala konanie aj vo vzťahu k Slovenskej republike. Toto rozhodnutie Komisie sa aj napriek tomu vzťahovalo na Slovenskú republiku, pretože rozhodnutia Komisie majú automaticky vplyv na protisúťažné konanie v celoeurópskom rozsahu. Navyše z rozhodnutia výslovne vyplýva, že sa vzťahuje na „celosvetový kartel“. Je teda zrejmé, že zohľadňuje aj prípadné dopady v Slovenskej republiky. Žalobca tvrdí, že žalovaný bol povinný vyložiť čl. 3 ods. 2 nariadenia 1/2003 ako svoju povinnosť na údajné protisúťažné konanie aplikovať čl. 81 Zmluvy ES. Údajné protisúťažné konanie však pred začatím predmetného správneho konania už šetrila podľa čl. 81 Zmluvy ES Komisia. Na základe čl. 11 ods. 6 Zmluvy ES tak Úrad nebol oprávnený začínať správne konanie, pretože v tom istom prípade skôr začala konanie Komisia. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že dôkazy, ktoré žalovaný zhromaždil za účelom preukázaniu údajného protisúťažného konania žalobcu, vykonal v rozpore s platným a účinným právom ako aj zásadou materiálnej pravdy. Dôkazy vykonané žalovaným v správnom konaní tak neboli spôsobilé na preukázanie skutkového stavu veci. Žalovaný svoj záver o spáchaní protisúťažného konania žalobcom a ostatnými účastníkmi konania oprel takmer výlučne o výpoveď účastníka správneho konania ABB v žiadosti o leniency. Dôkazy, o ktoré žalovaný oprel svoje rozhodnutie vo veci, sú vymenované v bodoch 489-509 rozhodnutia o rozklade. Tieto dôkazy je pritom možné rozdeliť do piatich kategórií: 1/ GQ- Zmluvy, ktoré podľa žalovaného preukazujú, že došli k uzatvoreniu dohody obmedzujúcej súťaž, 2/ dokumenty spracované a predložené účastníkom konania ABB v rámci žiadosti o leniency, na základe ktorých žalovaný dospel k záveru, že dohoda obmedzujúca súťaž bola v skutočnosti plnená, 3/ e-mailová korešpondencia medzi účastníkmi údajného protisúťažného konania, 4/ výpoveď účastníkov konania Hitachi Ltd., Hitachi Europe a JAEPS a 5/ rozhodnutie Komisie vo veci COMP/F/38.899. Žalobca v súvislosti s dôkazmi žalovaného namieta, že tieto dôkazy v skutočnosti závery žalovaného o údajnom protisúťažnom konaní žalobcu a ostatných účastníkov konania nepreukazujú a že žalovaný tieto dôkazy vykladá neprípustným spôsobom. Žalobca ďalej namieta, že v súvislosti s vykonávaním dôkazov sa žalovaný dopustil závažného pochybenia aj tým, že zhromaždené dôkazy žiadnym spôsobom nevyhodnotil. Jediné hodnotenie dôkazov, ktoré žalovaný v rozhodnutí o rozklade vykonal, je konštatovanie, že ním vymenované dôkazy preukazujú uzatvorenie a plnenie dohôd obmedzujúcich súťaž v zmysle § 4 ZOHS. Z rozhodnutia však nie je zrejmé, z akých úvah žalovaný pri tomto svojom závere vyhádzal. Žalovaný tak týmto postupom závažným spôsobom porušil svoju dôkaznú povinnosť. Tým, že z rozhodnutia o rozklade (ako aj z prvostupňového rozhodnutia) je toto rozhodnutie nepreskúmateľné. Žalobca zdôrazňuje, že žalovaný nebol oprávnený zohľadniť GQ-Zmluvy ako priamy dôkaz k preukázaniu uzatvorenia dohody obmedzujúcej súťaž v zmysle § 4 ZOHS. Žalovaný ďalej nesprávne použil dokumenty spracované účastníkom konania ABB a predložené v jeho žiadosti o leniency ako podpísané dôkazy. Žalovaný ďalej dôkazy vykonané v správnom konaní žiadnym spôsobom nehodnotil. Nie je tak zrejmé, akú im prisúdil relevanciu pre predmetné správne konania, ako vyhodnotil ich dôkaznú silu a aké konkrétne skutočnosti má na ich základe za preukázané. výpoveď účastníka konania ABB v jeho žiadosti o leniency navyše neodôvodnene považuje za dôkaz s vyššou dôkaznou silou ako výpoveď ostatných účastníkov konania ako aj iných dôkazov. Tieto pochybenia mali za následok, že žalovaný zistil skutkový stav úplne nedostatočne a jeho rozhodnutia sú preto nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Žalobca uvádza, že žalovaný nepreukázal porušenie ZOHS vo vzťahu k Slovenskej republike a podľa jeho názoru miestna pôsobnosť ZOHS je vymedzená územím Slovenskej republiky. Žalovaný preto bol oprávnený konštatovať porušenie ZOHS iba ak by preukázal, že údajné protisúťažné konanie má na území Slovenskej republiky také účinky, ktoré sú v rozpore s § 4 ZOHS. Keď žalovaný nie je schopný preukázať, že údajné protisúťažné konanie malo v Slovenskej republike protisúťažné účinky, nebol oprávnený konštatovať spáchanie správneho deliktu. Podľa žalovaného došlo uzatvorením GQ-Zmluvy a GQE-Zmluvy k uzatvoreniu dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž v zmysle § 4 ZOHS vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky. Z textu GQ- Zmlúv však jasne vyplýva, že sa tieto nemajú vzťahovať na Slovenskú republiku. Slovenská republika v týchto zmluvách vôbec nie je uvádzaná a ani nie je možné inak odvodiť, že by sa na ňu zmluvy mali vzťahovať. Navyše v čase, kedy malo dôjsť k vytvorení GQ-systému, bola Slovenská republika súčasťou socialistického hospodárskeho systému so zvláštnymi, netrhovými pravidlami. Nie je preto predstaviteľné, aby sa GQ-systém vzťahoval na krajiny tohto hospodárskeho systému. Záver žalovaného o tom, že v rámci GQ-Zmlúv došlo k uzatvorení dohody obmedzujúcej súťaž v Slovenskej republike tak má oporu iba v subjektívnej výpovedi účastníka konania ABB. Námietky žalobcu, že sa údajné protisúťažné konanie nemohlo týkať Slovenskej republiky, žalovaný nezohľadnil. Výpoveď žalobcu má pritom rovnakú váhu ako výpoveď účastníka konania ABB. Žalobca preto opakovane namieta, že pre posúdenie, či došlo k porušeniu ZOHS, je úplne irelevantné, či došlo k uzatvoreniu GQ- Zmlúv. Relevantné je iba to, či úmyslom strán bolo GQ-Zmluvy aj vo vzťahu k Slovenskej republike, a táto otázka mala byť predmetom rozsiahleho dokazovania. Bez preukázania vyššie popísaného úmyslu žalovaný nemohol kvalifikovať postup účastníkov konania ako dohodu, ktorá má za cieľ obmedzovanie súťaže v Slovenskej republike v zmysle § 4 ods. 1 ZOHS. Žalovaný v rozhodnutí o rozklade ďalej tvrdí, že účastníci správneho konania dohodu obmedzujúcu súťaž nielen uzatvorili, ale ju aj dlhodobo, počas viac ako 16 rokov, plnili. Týmto tvrdením žalobca navyše odôvodňuje aj vyššiu závažnosť protisúťažného konania. Podľa názoru žalobcu však žalovaný pri dokazovaní medzi otázkami uzatvorenia a plnenia GQ-Zmlúv vôbec nerozlišuje. Z jeho odôvodnenia totiž vyplýva, že samostatnú existenciu GQ-Zmlúv považuje za dostatočný dôkaz toho, že GQ-Zmluvy boli aj skutočne plnené. Žalobca však namieta, že uzatvorenie a plnenie GQ-Zmlúv sú dve odlišné otázky, ktoré mali byť v rozhodnutí o rozklade samostatne preukázané a odôvodnené. Žalobca ďalej namieta, že žalovaný nerozlišuje ani medzi plnením GQ-Zmlúv v zahraničí a ich plnením v Slovenskej republike. Pritom iba plnenie GQ-Zmlúv v Slovenskej republike môže znamenať porušenie § 4 ZOHS. Na podporu svojich záverov, že plnenie GQ-Zmlúv malo účinky na trh GIS v Slovenskej republike, žalovaný v bodoch 519-532 rozhodnutia o rozklade uvádza zoznam slovenských projektov, ktoré podľa výpovedi ABB mali byť prerokované v rámci CQ-systému. Tento zoznam je postavený výlučne na subjektívnej výpovedi ABB a je v rozpore so skutočným, stavom vecí. Žalobca navyše namieta, že zoznam projektov obsahuje zjavné nesprávnosti, ktoré vyplývajú z toho, že si žalovaný neoveril informácie, ktoré mu poskytol účastník konania ABB. Z postupu žalovaného tak vyplýva, že jediným pre neho rozhodujúcim faktom je, že uvedené projekty boli na zozname, ktorý žalovanému predložil účastník konania ABB. Či tieto projekty, skutočne boli prerokované v rámci údajného protisúťažného konania žalovaný ďalej nepreveroval. Nezaoberal sa ani skutočným vplyvom údajného protisúťažného konania na trh GIS v Slovenskej republike. Žalobca ďalej namieta, že žalovaný sa takisto žiadnym spôsobom nezaoberal preukazovaním účinkov na hospodársku súťaž na trhu GIS v Slovenskej republike. Žalovaný tiež nepreukázal, či údajné protisúťažné konania malo alebo mohlo mať vplyv na proces verejného obstarávania v oblasti GIS. Najmä nezisťoval, či došlo k zvýšeniu výslednej kúpnej ceny zariadení GIS. Žalobca svoju argumentáciu v tejto časti uzatvára s tým, že skutkový stav zistený žalovaným sa nezhoduje so skutočnosťou. Navyše dôkazy vykonané žalovaným nemajú žiadny vzťah k územiu Slovenskej republiky a nemôžu tak byť použité ako dôkaz pre porušenie ZOHS žalobcom. Žalovaný tak nepreukázal ani uzatvorenie dohody narušujúcej súťaž v zmysle § 4 ZOHS žalobcom ani jej plnenie. Žalovaný navyše uzatvorenie dohody nesprávne zamieňa s jej plnením. Zoznam projektov, ku ktorému prihliadal pri posudzovaní závažnosti údajného protisúťažného konania, vyjadruje iba subjektívne stanovisko účastníka konania ABB. Navyše je preukázateľné v rozpore so skutočným stavom veci. Žalobca uvádza, že žalovaný pri preukazovaní údajného protisúťažného konania pochybil pri preukazovaní dĺžky protisúťažného konania niektorých spoločností skupiny Siemens. V prípade spoločnosti VA TECH T&D žalovaný dospel k záveru, že sa dopúšťala protisúťažného konania od. 01.01.2000 do 13.12.2000 a potom od 01.04.2002 do 30.04.2004. Zodpovednosť za protiprávne konanie však u spoločnosti VA TECH T&D žalovaný stanovil na obdobie od 01.01.2000 až do 30.04.2004. U spoločnosti Siemens AG vymedzil jej zodpovednosť za protisúťažné konanie obdobím 01.03.1991 - 01.09.1999 a 26.03.2002 - 30.04.2004, pri spoločnosti Siemens Osterreich o obdobie 20.09.1998 - 13.12.2000 a01.04.2002 - 30.04.2004, pri spoločnosti Siemens T&D sa potom jednalo o obdobie 01.03.1991 - 13.12.2000 a 01.04.2002 - 30.04.2004. Žalobca navyše namieta, že žalovaný u spoločnosti Nuova Magrini a VA TECH T&D dokonca stanovil ich zodpovednosť za protisúťažné konanie vo väčšom rozsahu ako zistil ich účasť na protisúťažnom konaní. Žalobca znovu zdôrazňuje, že žalovaný vôbec neberie do úvahy objektívnu nemožnosť spoločnosti patriacich pôvodne do podnikateľskej skupiny VA Tech (dnes súčasť skupiny Siemens) zúčastniť sa na protisúťažnom konaní v Slovenskej republike. Ako žalobca namietol už v priebehu správneho konania, podnikateľská skupina VA Tech nebola v oblasti GIS vôbec činná až do roku 1995, kedy prevzala holandskú spoločnosť Holec High Voltage B.V. Až do roku 1995 je preto účasť podnikateľskej skupiny VA Tech na akejkoľvek kartelovej dohode týkajúcej sa projektov GIS s účinkami v Slovenskej republike úplne vylúčená. Navyše spoločnosť Holec High Voltage B.V. pôsobila iba vo veľmi malom segmente GIS, ktorý nebol pre predmetné konanie relevantný. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na skutočnosť, že z projektov GIS v Slovenskej republike, ktoré žalovaný berie do úvahy, spadá do obdobia pred rokom 1995 hneď šesť projektov. K rozšíreniu aktivít podnikateľskej skupiny VA Tech v oblasti GIS došlo až prevzatím britskej spoločnosti Reyrolle Projects Ltd. v roku 1998. Ako bolo uvedené, podnikateľská skupina VA Tech mala až do tohto obdobia od roku 1995 iba veľmi obmedzené aktivity v oblasti GIS. Ani po rozšírení aktivít prevzatím spoločnosti Reyrolle Projects Ltd. sa však podnikateľská skupina VA Tech nemohla zúčastniť na údajnom protisúťažnom konaní v Slovenskej republike na základe objektívnych technických dôvodov. V Slovenskej republike boli a sú primárne žiadané GIS pre aplikácie 123/145 kV. Niektorí z účastníkov konania, ktorí v minulosti patrili do podnikateľskej skupiny VA Tech, takéto GIS vôbec nevyrábali a ani nevyrábajú alebo ich vyrábajú v modifikáciách, ktoré sa v Slovenskej republike v podstate nepoužívajú. Účastník konania Siemens T&D napríklad vyrába GIS iba pre napätie nad 300kV. Výberových konaní v Slovenskej republike sa tak nemohol zúčastniť vzhľadom k svojmu výrobkovému portfóĺiu. Pokiaľ ide o právnych predchodcov účastníka konania Siemens Österreich, spoločnosti VA Technologie AG a VA Tech T & D GmbH, aj v ich prípade boli dané technické dôvody pre neúčasť na výberových konaniach v Slovenskej republike. Dôvodom bola predovšetkým skutočnosť, že zatiaľ čo tieto spoločnosti vyrábali puzdrá pre GIS z ocele, v Slovenskej republike spravidla požadujú takéto puzdrá z hliníka. Spoločnosti patriace do podnikateľskej skupiny VA Tech preto za daných podmienok neboli schopné uspokojiť dopyt slovenských odberateľov. Vzhľadom na veľkosť slovenského trhu GIS sa im pritom zároveň nevyplatilo meniť ich zavedené výrobné postupy. Žalobca tak uzatvára, že tým, že žalovaný dostatočnými dôkazmi nevylúčil objektívnu nemožnosť spoločnosti skupiny VA Tech podieľať sa na protisúťažnom konaní v Slovenskej republike, dostatočne nezistil skutkový stav potrebný pre riadne posúdenie veci. Žalobca uvádza, že žalovaný pri stanovení dĺžky realizácie GQ-Zmlúv tento nebol oprávnený vysloviť záver, že zmluvy boli realizované po veľmi dlhú dobu. Nevysporiadal sa totiž so skutočnosťou, že v Slovenskej republike GQ-Zmluvy nemohli byť realizované od roku 1988, ako to tvrdila komisia vo vzťahu k EÚ, z toho dôvodu, že v tej dobe v Slovenskej republike žiadna hospodárska súťaž neexistovala. Žalovaný tak bol povinný preukázať časový okamih konsenzu účastníkov konania, od ktorého sa rozhodli rozšíriť pôsobnosť GQ-Zmlúv aj na Slovenskú republiku. Žalovaný nebol oprávnený odvodiť dĺžku realizácie GQ-Zmlúv zo záverom Komisie vo veci COMP/F/38.899 ako 16 rokov s tým, že v správnom konaní môže posudzovať iba obdobie 1991 - 2004. Z pohľadu ZOHS je totiž treba realizáciu GQ-Zmlúv rozumieť iba obdobie, počas ktorého bolo cieľom strán obmedzovanie súťaže, alebo po ktorú to aspoň mohlo byť jej následkom. Táto otázka mala byť predmetom podrobného dokazovania, ktoré žalovaný nevykonal. Žalobca je toho názoru, že žalovaný nesprávnym spôsobom vykladá otázku zodpovednosti materskej spoločnosti za protisúťažné konania jej dcérske spoločnosti ako aj otázku zodpovednosti nástupnickej spoločnosti v dôsledku nadobudnutí aktivít v inej spoločnosti. Závery žalovaného k týmto otázkam sa odrazili predovšetkým v spôsobe a výške uložených pokút. Žalobca namieta, že závery žalovaného o zodpovednosti materskej spoločnosti za dcérku je možné uplatniť iba v európskom práve. Z pohľadá slovenského práva je totiž k dovodeniu zodpovednosti nedostatočné, že materská spoločnosť vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť dcérsku, ako tomu je v európskom práve. Pre vyvodenie zodpovednosti podľa ZOHS za spáchanie správneho deliktu je nutné, aby boli kumulatívne splnené znaky jeho skutkovej podstaty: objekt, objektívna stránka, subjekt a subjektívna stránka. Subjektívna stránka správneho deliktu je pritom splnená, pokiaľ k jeho spáchaniu došlo zavinením páchateľa. Pri vyvodení zodpovednosti materskej spoločnosti za dcérsku iba zo záveru, že táto vykonáva rozhodujúci vplyv na dcérsku spoločnosť, nie je splnený znak zavinenia a tým pádom ani subjektívna stránka správneho deliktu. Podľa slovenského práva tak je možné vyvodiť zodpovednosť materskej spoločnosti iba vtedy, keď sa materská spoločnosť podieľala na deliktom konaní svojej dcérskej spoločnosti. Záver žalovaného, že materská spoločnosť zodpovedá za protisúťažné konania svojej dcérskej spoločnosti, keď nad ňou vykonávala rozhodujúci vplyv, je preto v rozpore so slovenským právom. Navrhovateľ upozorňuje, že analogicky je nesprávny aj záver žalovaného k zodpovednosti nástupnickej spoločnosti v dôsledku nadobudnutí aktív inej spoločnosti. Ani v takom prípade nie je splnený znak zavinenia zo strany nástupnickej spoločnosti, a táto spoločnosť preto nemôže byť zodpovedná za spáchanie správneho deliktu. Žalobca uvádza, že žalovaný stanovil zodpovednosť účastníkov konania nad rámec zákona, a tým sa dopustil závažného pochybenia spôsobujúceho nezákonnosť napadnutých rozhodnutí. Žalobca uvádza, že napadnuté rozhodnutia žalovaného obsahujú nesprávne vymedzenie relevantného geografického trhu. Žalovaný preto nemohol dostatočným spôsobom posúdiť zodpovednosť účastníkov za predmetné údajné protisúťažné konanie. Žalobca preto namieta, že pochybenia, ktorých sa žalovaný dopustil pri vymedzovaní relevantného geografického trhu, majú za následok nesprávne posúdenie údajného protisúťažného konania. Pochybenia tak spôsobujú nezákonnosť napadnutých rozhodnutí a sú dôvodom pre ich zrušenie. Žalobca uviedol, žalovaný potrestal spoločnosti skupiny Siemens za účasť na údajnom protisúťažnom konaní v nasledujúcom rozsahu: a./ spoločnosť Nuova Magrini za obdobie 01.03.1991 - 13.12.2000 a potom od 01.04.2002 - 30.04.2004 b./ spoločnosť VA TECH T&D za obdobie 01.01.2000 - 13.12.2000 a potom od 01.04.2002 - 30.04.2004 c/ spoločnosť Siemens AG za obdobie 01.03.1991 - 01.09.1999 a potom od 26.03.2002 - 30.04.2004 d/ spoločnosť Siemens T&D za obdobie 01.03.1991 - 13.12.2000 a potom od 01.04.2002 - 30.04.2004; a e/ spoločnosť Siemens Österreich za obdobie 20.09.1998 - 13.12.2000 a potom od 01.04.2002 - 30.04.2004. K ukončeniu prvého z obidvoch správnych deliktov totiž došlo pri všetkých spoločnostiach skupiny Siemens najneskôr dňa 13.12.2000. Žalobca uvádza, že premlčacia lehota pre potrestanie protisúťažného konania podľa § 38 ods. 8 ZOHS uplynie po 8 rokoch odo dňa, keď došlo k porušeniu ZOHS. U prvých z obidvoch údajných správnych deliktov spoločnosti skupiny Siemens tak došlo k premlčaniu možností ich potrestania najneskoršie dňa 13.12.2008. Žalobca túto časť žaloby uzatvára tým, že uložená pokuta žalovaným je nezákonná. Žalobca namieta, že aj keď žalovaný nedospel k záveru o svojej nepríslušnosti zahájiť a viesť predmetné správne konanie na základe zásady ne bis in idem, mal pri ukladaní sankcie prihliadnuť k trestu už uloženému žalobcovi komisiou vo veci COMP/F/38.899. Táto povinnosť vyplýva z pohľadu práva slovenského, ako aj komunitárneho. Pokiaľ by sa totiž žalovaný rozhodol postupovať iba podľa slovenského práva, bez aplikácie judikatúry európskych súdov a rozhodovacej praxe Komisie, mal prinajmenšom z prostej logiky veci a v záujme zachovania všeobecných princípov ukladania trestov prihliadnuť k sankcii, ktorú žalobcovi za to isté konanie už uložil cudzí orgán. Za potrestané mal pritom považovať všetky dotknuté spoločnosti skupiny Siemens, pretože sankcia uložená zo strany Komisie bola vymeraná pre celú skupinu. Žalobca namieta, že konštatovanie v prvostupňovom rozhodnutí, že Úrad prihliadal na princíp všeobecnej požiadavky prirodzenej spravodlivosti, je natoľko všeobecné a nekonkrétne, že bolo ako podklad pre vyše uvedený záver žalovaného nedostatočné. Navyše ani v prvostupňovom rozhodnutí a ani v rozhodnutí o rozklade nie je špecifikované, ako sa zohľadnenie pokuty uloženej Komisiou v prvostupňovom rozhodnutí a v rozhodnutí o rozklade prejavilo. V oboch rozhodnutiach najmä chýba údaj o tom, o akú časť bola pokuta po prihliadnutí k rozhodnutí Komisie znížená. Je zrejmé, že prinajmenšom Úrad v prvostupňovom rozhodnutí neprihliadal k pokute uloženej vo veci COMP/F/38.899, keďže pokutu uložil dokonca vo vyššom rozsahu ako bolo prípustné podľa zákona. Žalobca súhlasí, že výška pokuty by mala byť priamo úmerná závažnosti spáchané správneho deliktu a jeho dĺžke. Nestotožňuje sa však s názorom žalovaného, že závažnosť správneho deliktu je nutné určiť podľa ekonomickej sily, t.j. podľa obratu každého z účastníkov správneho konania. Zo samotnej logiky vecí totiž vyplýva, že obrat je kritérium, ktoré nemôže mať žiadny na závažnosť protiprávneho konania. Na jeho závažnosť môže mať vplyv iba povaha porušenia, skutočný účinok na trh a veľkosť relevantného trhu. Zohľadnenie obratu vedie k diskriminácii. Umožňuje totiž, aby podnikateľom, ktorí sa dopustia rovnakého správneho deliktu, boli uložené rozdielne vysoké sankcie. To potom môže viesť k absurdnej situácii, že podnikateľ, ktorého konanie má závažnejší dopad na trh, je potrestaný nižšou pokutou, ako podnikateľ, ktorého konanie má menší dopad na trh. Takýto prístup je rozhodne v rozpore s princípom prirodzenej spravodlivosti. Nespravodlivosť výšky pokuty vyplýva nakoniec aj z rozhodnutia o rozklade, podľa ktorého aj keď spôsob a závažnosť údajného porušenia účastníka konania Alstom sú po všetkých stránkach zhodné s účastníkom konania Siemens AG, u účastníka konania Alstom sa žalovaný rozhodol pokutu uloženú prvostupňovým rozhodnutím znížiť, zatiaľ čo účastníkovi konania Siemensu AG bola pokuta podstatne zvýšená. Žalobca namieta, že v oblasti správneho trestania sa ukladá sankcia účinná v dobe spáchania správneho deliktu. Pokiaľ je ale v dobe rozhodovania o správnom delikte účinná sankcia, ktorá je pre páchateľa miernejšia, je nutné uložiť túto nižšiu sankciu. Pri stanovovaní sankcie v rozhodnutí o rozklade je tak nutné posúdiť, či sankcia účinná v dobe rozhodovania o rozklade je miernejšia ako sankcia účinná v dobe spáchania správneho deliktu. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uvádza, že má zato, že tak v napadnutom rozhodnutí ako aj v rozhodnutí prvého stupňa splnil všetky podmienky vyžadované správnym poriadkom v súvislosti s výrokom rozhodnutia správneho orgánu. Vo výroku úrad jednoznačne definoval skutok, pričom v právnej vete úrad podradil skutok pod správne znenie skutkovej podstaty správneho deliktu uvedenej v zákone, pričom uviedol názov skutkovej podstaty a jej paragrafové označenie. V skutkovej vete potom úrad uviedol, ktorým konaním žalobca naplnil znaky skutkovej podstaty správneho deliktu kladeného mu za vinu, v akom čase a na akom mieste k tomuto konaniu došlo. Úrad zároveň uviedol, ktorými spôsobmi žalobca naplnil znaky skutkovej podstaty. Teda úrad jednoznačne definoval skutok z hľadiska jeho určitosti tak, aby nemohlo dôjsť k jeho zameneniu s iným skutkom a teda úrad má zato, že námietky žalobcu treba jednoznačne odmietnuť ako neopodstatnené. Podľa § 25 ods. 1 zákona sa začína konanie vo veci dohody obmedzujúcej súťaž vždy z vlastného podnetu. Nakoľko citované ustanovenie nestanovuje lehotu, v rámci ktorej má žalovaný po prevzatí oznámenia o možnej existencii dohody obmedzujúcej súťaž začať konanie, začína žalovaný konanie vždy na základe vlastnej úvahy. Samotnému začatiu správneho konania predchádza fáza šetrenia, ktorú úrad vykonáva za účelom predbežného zistenia, či mohol byť určitým konaním podnikateľa spáchaný správny delikt. Ak úrad získa dostatočné indície v tejto fáze, následne pristúpi k fáze správneho konania, kde vykonáva dôkazy svedčiace v prospech aj neprospech podnikateľa. Na samotné správne konanie sa v plnom rozsahu vzťahuje správny poriadok, pričom účastníci konania môžu vykonávať všetky svoje procesné práva. Doba šetrenia úradu v tomto prípade bola jednoznačne primeraná rozsahu a zložitosti celého prípadu. Ustanovenie § 30 zákona znie: „Úrad vydá rozhodnutie do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania. Predseda úradu môže lehotu na vydanie rozhodnutia v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, a to aj opakovane, spolu najviac o 24 mesiacov. Ak úrad nemôže rozhodnúť do šiestich mesiacov, je povinný o tom účastníka konania s uvedením dôvodov písomne upovedomiť. Táto lehota sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia podľa § 11.“ Nepochybne je v záujem správneho orgánu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pretože v opačnom prípade by išlo o rozhodnutie nezákonné so všetkým z toho vyplývajúcimi následkami. Nemožno však súhlasiť s názorom žalobcov, že správny orgán môže vydať svoje rozhodnutie kedykoľvek, stačí ak ho označí dátumom, ktorý je v rámci zákonnej lehoty. Ak by takto správny orgán postupoval vystavil by sa okrem iného riziku prieťahov v konaní so zodpovednostnými dôsledkami z toho vyplývajúci. Nie je logické, aby správny orgán naťahoval čas vydania a následného doručenia rozhodnutia, (pretože moment oznámenia rozhodnutia je často zhodný s momentom doručenia), pričom v záujme správneho orgánu je, aby potrestaný účastník správneho konania splnil svoju povinnosť čo najskôr. Ustanovenia zákona umožňujú posunúť lehotu vydania rozhodnutia boli potrebné pre prípady obzvlášť zložité s veľkým počtom účastníkov. Pričom žiadne ustanovenie zákona nehovorí o tom, kedy má byť rozhodnutie účastníkovi správneho konania doručené. Pokiaľ ide o prax Európskej komisie úrad musí rešpektovať všeobecne záväzné právne predpisy a nie prax iných krajín. Úrad sa preto nemohol dopustiť porušenia, ktoré uvádza žalobca. Ako vyplynulo z predložených dôkazov v tomto správnom konaní posudzované správanie žalobcu prebiehalo v období od roku 1988 do roku 2004. Úrad má zato, že v konaní bolo preukázané, že kartel bol realizovaný do 11. mája 2004. Žalovaný je oprávnený aplikovať komunitárne právo, tj. čl. 81 a 82 (teraz články 101 a 102) Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (teraz Zmluva o fungovaní Európskej únie) (ďalej len „Zmluva“) od 1. Mája 2004, kedy vstúpila do účinnosti novela zákona č. 136/2001 Z. z. pod číslom 204/2004 Z. z., ktorá na základe čl. 35 Nariadenia 1/2003 založila kompetenciu úradu (§ 22 ods. 1 písm. b) zákona) v tejto oblasti. Žalovaný je kompetentný aplikovať v súlade so zásadou zákazu priamej retroaktivity čl. 81 a 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva iba na protisúťažné konania, ku ktorým došlo od 1. mája 2004. Žalovaný preto nemohol aplikovať čl. 81 Zmluvy na posudzovanú dohodu obmedzujúcu súťaž za obdobie pred 1. májom 2004, a to ani v prípade ak by podľa čl. 81 Zmluvy nerozhodovala Európska komisia vôbec. Európska komisia (ďalej len „Komisia“) posúdila súbor dohôd založených na GQ- Agreement a na ňu nadväzujúcej E- Group Operation Agreement for GQ-Agreement z pohľadu čl. 81 Zmluvy za obdobie od roku 1988 do 11. mája 2004. Komisia však mala kompetenciu posúdiť toto protisúťažné konanie, vzhľadom na zákaz priamej retroaktivity, za obdobie od ich uzatvorenia až do 30. 4. 2004 iba vo vzťahu ku krajinám, ktoré v danom období, t.j. do 1. mája 2004. Ako však vyplýva z jej vyjadrenia pre český súťažný orgán , Komisia aplikovala čl. 81 Zmluvy iba na staré členské štáty vzhľadom na zložitosť posúdenia dopadu protisúťažného správania za obdobie 11 dní. Žalovaný zdôrazňuje, že Komisia a úrad sa pri svojom konaní neprekrývali, keďže ich teritoriálna jurisdikcia bola odlišná a posudzovali teda iba obdobné a nie rovnaké prípady. Oba orgány boli tiež viazané temporálnou účinnosťou svojich predpisov. Žalovaný ďalej konštatoval, že v konaní pred ním sa posudzovala obdobná a nie rovnaká vec ako posudzovala Komisia, či český alebo maďarský súťažný orgán a preto otázku možnosti paralelného vedenia správneho konania Komisie, ako aj národných súťažných orgánov z dôvodu porušenia súťažného práva nie je možné spochybniť. V tejto súvislosti je však potrebné zdôrazniť, že otázka okamihu ukončenia protisúťažného konania pre posúdenie zásady ne bis in idem nie je podstatná. Bez ohľadu na to, či by kartel bol posudzovaný podľa zákona do 30. apríla 2004 alebo do 11. mája je z dôvodu zákazu priamej retroaktivity vylúčená, či už Komisiou alebo žalovaným. Žalovaný ako aj Český súťažný orgán posudzovali dopady GQ dohody a na ňu nadväzujúcej GQE dohody len vo vzťahu k teritóriu vlastného štátu, kde má kompetenciu aplikovať národné súťažné pravidlá. V konaní pred úradom bola posudzovaná zakázaná dohoda od 01.03.1991. Slovenská republika vznikla dňa 01.01.1993. Do tej doby bola počnúc dňom 23.04.1990 súčasťou Českej a Slovenskej federatívnej republiky ako zloženého štátu, ktorý sa skladal z dvoch štátnych útvarov. Aj keď v období daných dvoch rokov (1991 - 1993) bola SR súčasťou ČSFR a tvorila vtedy jeden trh nebolo by možné bez vykonania analýzy konštatovať, že na účely definície relevantného trhu tvorila ČSFR vždy jeden homogénny trh. Rozhodujúcim je však to, že slovenské štátne orgány môžu aplikovať zákon iba na svojom teritóriu a teda žalovaný zohľadňoval v tomto konaní dopad dohody iba na časť daného trhu korešpondujúci územiu Slovenskej republiky. Rovnako z rozhodnutia českého súťažného orgánu v obdobnej veci nevyplýva, že by zohľadňoval za dané obdobie dvoch rokov celé územie vtedajšej ČSFR. Tiež je potrebné zdôrazniť, že žalovaný zastáva názor, že ak dva súťažné orgány konajú o tom istom poručení , na tom istom tovarovom relevantnom trhu, ale na inom priestorovom relevantnom trhu, nejde o prejednávanie tej istej veci ale iba veci podobnej. Žalovaný uvádza, že začal konanie v čase účinnosti Nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo dňa 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (ďalej len ako „Nariadenie 1/2003“) ako uvádza žalobca. Podľa názoru žalobcu mal preto úrad aplikovať v tomto konaní Nariadenie 1/2003. Poukazujte pri tom na to, že aj Komisia aplikovala Nariadenie 1/2003 napriek tomu, že k posudzovanému konaniu došlo ešte počas účinnosti predchádzajúceho Nariadenia č. 17/62, ktoré bolo Nariadením 1/2003 nahradené. V zmysle judikatúry platí, že procesné pravidlá sú aplikované na konania, ktoré sú otvorené v čase keď takéto pravidlá vstúpili do účinnosti, zatiaľ čo hmotnoprávne pravidlá sa neaplikujú na situácie, ku ktorým došlo pred ich účinnosťou. Principiálne sa teda nové procesné pravidlá aplikujú okamžite na budúce efekty situácií, ktoré vznikli za starých pravidiel. Ide teda o princíp zákazu priamej retroaktivity. Na základe Nariadenia 1/2003, čl. 35, bol novelou zákona (zákonom č. 204/2004 Z. z.) žalovaný určený ako orgán príslušný aplikovať čl. 81 a 82 Zmluvy o ES. Pokiaľ žalovaný v konaní dospeje k záveru, že konanie môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, je povinný na základe čl. 3 Nariadenia 1/2003 aplikovať hmotnoprávne ustanovenia čl. 81 a/alebo čl. 82 Zmluvy o ES. Článok 3 rieši vzťah medzi komunitárnym súťažným právom a národným súťažným právom. Preto je aj v prípade čl. 3 (1) Nariadenia 1/2003 potrebné aplikovať temporálne ustanovenia tak, ako v prípade ostatných procesných ustanovení. Z uvedeného preto vyplýva, že vo všetkých prípadoch konaní otvorených v čase, keď vstúpilo do účinnosti Nariadenie 1/2003, ako aj v prípadoch konaní otvorených neskôr po 01. máji 2004 je nevyhnutné, aby všetky národné súťažné autority ako aj národné súdy rešpektovali článok 3 (1) Nariadenia 1/2003. V súlade s tým, ak žalovaný rozhoduje o skutočnostiach, ku ktorým došlo v čase, keď vstúpilo do účinnosti Nariadenie 1/2003, t.j. 01 mája 2004 alebo po tomto období, žalovaný je povinný konať v súlade s článkom 3(2). Pokiaľ však ide o skutočnosti, ku ktorým došlo pred účinnosťou Nariadenia 1/2003, t.j pred 01. májom 2004, aplikácia článku 3(2) Nariadenia 1/2003 je odlišná. V konaniach, ktoré nevedú k uloženiu pokuty sa článok 3(2) neaplikuje na skutočnosti, ku ktorým došlo pred 01. májom 2004. Nariadenie 1/2003 bolo v čase začatia konania žalovaným už účinné a žalovaný teda naň tiež prihliadal pri posudzovaní svojej kompetencie. V zmysle vyššie uvedeného žalovaný teda konštatoval stratu svojej kompetencie v prospech Komisie odo dňa 01. Mája 2004. V tejto súvislosti úrad uvádza, že prístupový protokol iba poskytol prechodnú 6-mesačnú dobu, počas ktorej mohli dať podnikatelia svoje dohody, ktoré vznikli pred pristúpením a súčasne trvali aj po ňom do súladu s komunitárnym právom. Ak tak urobili, tieto sa nedostali do nesúladu s čl. 81 Zmluvy. Ak by si svoje dohody nezosúladili s komunitárnou úpravou, ich dohody by boli zakázané a neplatné, ale až ku dňu 01.mája 2004. Zákaz princípu priamej retroaktivity platí aj tu. Uvedené nijak nepopiera závery úradu prijaté v napadnutom rozhodnutí. V prípade, že žalovaný obviní podnikateľa z porušenia zákona, je na žalovanom dôkazné bremeno, aby svoje tvrdenie preukázal. V správnom práve je požadovaný určitý dôkazný štandard, ktorý musí správny orgán rešpektovať, a to preukázať istú vec nad všetku rozumnú pochybnosť. Na druhej strane je aj účastník konania povinný na podporu svojich tvrdení navrhnúť dôkazy, ktoré sú známe (§ 34 ods. 3 správneho poriadku). V prípade, že účastník konania chce vyvrátiť tvrdenia správneho orgánu podporného dôkazmi, nestačí ich len bez dôkazov spochybniť nepodloženými tvrdeniami, ale účastník konania je povinný preukázať konkrétne, prečo je istá informácia alebo tvrdenie správneho orgánu nesprávne, nepravdivé, resp. prečo nemá dostatočnú dôkaznú hodnotu a predložiť na podporu svojich tvrdení dôkazy. V súťažných prípadoch je často existencia protisúťažného správania vo forme dohody obmedzujúcej súťaž vyvodená zo súhrnu viacerých okolností a indícií, ktoré v súhrne, posudzované vo vzájomnej súvislosti pri neexistencii ďalších prijateľných vysvetlení, predstavujú dôkaz porušenia. V rámci správneho konania bola spoločnosťou ABB (ABB bola skupina spoločností, ktorá podala žiadosť o leniency - program zhovievavosti a poskytla rozhodujúce dôkazy o kartelovej dohode, pričom bola zároveň účastníkom kartelovej dohody) predložená písomná dohoda pozostávajúca z Dohody GQ a GQE a Dohody o všeobecných pravidlách pre GE, ktorých obmedzujúci, protisúťažný charakter je nepochybný zo samotného obsahu. Existenciu dohody žiaden z účastníkov správneho konania nepoprel a tento dôkaz ako taký teda ani nespochybnil. Žalobca existenciu kartelovej dohody popísanej v tomto rozhodnutí neoprel. Všetky predložené dôkazy predstavujú súbor najmä písomných dôkazov, ktoré preukazujú existenciu zakázanej dohody a ktoré neboli žiadnym z účastníkov konania vyvrátené. Najmä písomná dohoda, ktorej existencia nebola žiadnym z účastníkov konania spochybnená predstavuje podľa žalovaného významný dôkaz. Ďalšie predložené písomné dôkazy sú v súlade s touto písomnou dohodou a detailnejšie preukazujú jej plnenie v praxi. Predložené listinné dôkazy sú pritom vo väčšine prípadov dôkazy vytvorené v čase trvania kartelu, ktoré majú väčšiu dôkaznú hodnotu ako dôkazy, ktoré vznikli po ukončení porušovania. Žalovaný má za to, že neboli predložené zo strany ostatných účastníkov dohody žiadne dôkazy, ktoré by priniesli pochybnosti o existencii samotnej preskúmavanej dohody a jej realizácii. Žalovaný nevykonal ďalšie dôkazy navrhované účastníkmi konania, pretože žalovaný nie je povinný vykonať každý dôkaz navrhnutý účastníkom konania. Je však potrebné v rozhodnutí uviesť, prečo vykonávanie takéhoto dôkazu, resp. doplnenie dokazovania nevykoná. Žalovaný v tejto súvislosti zdôrazňuje, že ako uvádza aj ABB v dokumente GIS kartel história pôsobenia, členovia kartelu mali záujem vytvoriť čo najmenej dôkazov o existencii kartelu. Z uvedeného dôvodu ani neexistuje ucelený dokumentárny dôkaz ohľadne všetkých podrobností týkajúcich sa kartelu. Tiež počet jednotlivcov, ktorí o ňom vedeli sa udržiaval čo najnižší. Žalovaný uvádza, že rozhodnutie Komisie vo veci GIS kartelu nebolo jediným dôkazom, ale len podporným prostriedkom, pričom z prvostupňového aj z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný vykonal množstvo ďalších dôkazov. Žalovaný má za to, že rozhodnutie Komisie môže preto v určitom ohľade považovať za skutočnosť, ktorú považuje za skutočnosť známu mu z jeho úradnej činnosti, keďže je s rozhodnutím Komisie oboznámený. Úrad dospel k jednoznačnému záveru, že sa dohoda vzťahovala aj na Slovenskú republiku. ABB uviedlo, že má vedomosť o niekoľkých projektoch, ktoré boli prerokované kartelom v období od októbra 1991 do marca 2002. Podľa vyjadrenia ABB (str. 50 dokumentu GIS kartel história pôsobenia) sa všetci členovia GIS kartelu zúčastnili rokovaní o slovenských projektoch. Napr. v prílohe 8 sú uvedené pod kódmi spoločností, ktoré sa ich zúčastnili. ABB predložilo aj s popisom zoznam nasledovných projektov, ktoré sa týkali SR. Úrad rozhodne nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že sa GQ dohody nevzťahujú na Slovenskú republiku. Naopak počas konania Slovenská republika nebola z pôsobnosti dohody vyňatá pričom predmetom preskúmavanej zakázanej dohody boli aj projekty týkajúce sa SR a teda jej protisúťažný dopad na území Slovenskej republiky nebol iba potenciálny. Žalovaný má teda za to, písomná dohoda GQ je priamym dôkazom účasti účastníkov konania na protisúťažnom správaní. Všetky predložené dôkazy prestavujú súbor najmä písomných dôkazov, ktoré preukazujú existenciu zakázanej dohody a ktoré neboli žiadnym z účastníkov konania vyvrátené. Najmä písomná dohoda, ktorej existencia nebola žiadnym z účastníkov konania spochybnená. Ďalšie predložené písomné dôkazy sú v súlade s touto písomnou dohodou a detailnejšie preukazujú jej plnenie v praxi. Ako žalovaný uviedol v napadnutom rozhodnutí zníženie počtu projektov môže len indikovať aký skutočný dopad mal kartel na území SR. Skutočný dopad na trh v tom to prípade vzhľadom na dĺžku trvania a absenciu presných údajov najmä pokiaľ ide o cenu GIS projektov, ktoré by existovali pri absencii kartelového správania účastníkov konania nie je možné presne určiť. Avšak vychádzajúc zo skutočnosti, že dohoda popísaná v tomto rozhodnutí bola implementovaná počas obdobia viac ako 16 rokov (i keď v tomto konaní možno posudzovať iba obdobie od roku 1991 - 2004, t.j. 13 rokov), pričom jej implementácia prinášala pre jej strany náklady a tiež riziko potrestania zo strany viacerých súťažných autorít, musela prinášať jej stranám výhody v podobe zisku. Dlhodobé obmedzenie konkurenčného tlaku v dôsledku kartelu znamená možnosť výrazného zvýšenia cien. Žalovaný uvádza, že spoločnosť VA TECH Transmission & Distribution GmbH & Co. KEG, ktorá bola založená v roku 2000, priamo vlastnila (100%) spoločnosť VA TECH Transmission & Distribution Ltd. (teraz Siemens Transmission & Distribution Ltd.), ktorá sa podieľala na podnikaní v oblasti GIS od 20.septembra 1998 do 13.marca 2001, kedy bola táto prevedená na spoločný podnik VA TECH Schneider High Voltage GmbH a stala sa jeho 100% dcérskou spoločnosťou. V spoločnom podniku mal VA TECH Transmission & Distribution GmbH & Co KEG priamy podiel vo výške 60%, a to až do 01. 10. 2004, kedy VA TECH získal nad spoločným podnikom 100% kontrolu a tým aj nad VA TECH Transmission & Distribution Ltd. Spoločnosť VA TECH Transmission & Distribution GmbH & Co KEG ako 100% materská spoločnosť VA TECH Transmission & Distribution Ltd. Ovplyvňovala jeho správanie, vrátane jeho protiprávnej účasti na zakázanej dohode a preto musí niesť zodpovednosť popri zodpovednosti VA TECH Transmission & Distribution Ltd. (teraz Siemens Transmission & Distribution Ltd.). Túto zodpovednosť nesie odo dňa svojho vzniku 01.01.2000 až do dočasného prerušenia skupiny VA TECH v karteli dňa 13.12.2000. ABB v podaní zo dňa 13.11.2006 uviedla, že VA TECH na základe zinscenovaného ukončenia kartelu skutočne opustil kartel od konca roku 2000. VA TECH sa potom opätovne ku kartelu pripojil až v roku 2002. Konkrétne ABB v tomto liste uvádza, že VA TECH sa vrátil na stretnutia GIS kartelu najneskôr vtedy, keď je L. W. prebral zastupovanie ABB v GIS karteli v polovici roku 2002 a ďalej upresňuje, že to bolo niekedy počas prvých troch mesiacov v roku 2002. Žalovaný má za to, že keďže ABB neuviedlo presný dátum návratu VA TECH ku kartelu počas prvých troch mesiacov roka 2002 je týmto dátumom 01.04.2002, ktorý mohol byť v súvislosti s vyššie uvedeným najneskorším dňom návratu ku kartelu. Táto skutočnosť potom mohla spôsobiť aj to, že VA TECH sa aktívne nezúčastňoval stretnutí kartelu v čase od apríla minimálne do júla 2003. Žalovaný má teda za to, že VA TECH Transmission & Distribution GmbH & Co. KEG sa opätovne pripojil ku kartelu od 01.04. 2002. Zodpovednosť za protiprávne konanie preto nesie od 01.01.2000 až do 30.04.2004. Žalovaný konkretizoval v prvostupňovom rozhodnutí dĺžku protisúťažného konania žalobcu, pričom išlo o dĺžku porušovania aj vo vzťahu k SR. Žalovaný považuje preskúmavanú dohodu za obmedzujúcu súťaž na území Slovenskej republiky počas celého obdobia jej trvania, resp. od okamihu účinnosti súťažnej právnej úpravy na území Slovenskej republiky od 01.03.1991, keďže pred týmto dátumom nie je možné obmedzenie súťaže vzhľadom na absenciu zákona posudzovať. Siemens Aktiengessellschaft ?sterreich prevzala v roku 2005 spoločnosť VA Technologie AG a tým aj jej dcérske spoločnosti VA TECH T&D GmBH, VA TECH Transmission & Distribution Ltd. (v súčastnosti Siemens Transmission & Distribution Ltd.), VA TECH Transmission & Distribution GmbH & Co. KEG a Nuova Magrini Galileo S. p. A., čím prevzala všetky aktivity týchto spoločností v oblasti GIS. Žalovaný preto zodpovednosť tejto spoločnosti ako právneho a ekonomického nástupcu uvedených spoločností stanovil na obdobie od roku 1995 do 13. 12. 2000 a od 01.04.2002 do 30.04. 2004. Spoločnosť Siemens Transmission & Distibution Ltd., ako právny a ekonomický nástupca zaniknutej spoločnosti VA TECH Transmission & Distribution Ltd., nesie zodpovednosť za jej protiprávnu účasť na dohode spoločnosť VA TECH Transmission & Distribution Ltd. Sa zúčastňovala kartelu najskôr samostatne od 15.apríla 1988, keď Reyrolle (jej prechodca) vstúpil do kartelu ako zakladajúca spoločnosť až do 20. Septembra 1998, keď bol nadobudnutý spoločnosťou VA TECH. Neskôr pokračovala ako dcérska spoločnosť spoločnosti VA TECH AG (ktorá vykonávala nad ňou kontrolu prostredníctvom VA TECH Transmission & Distribution GmbH & Co. KEG). Začiatok protisúťažného konania je preto určený na 1. 3. 1991, ktoré pokračovalo do 13. 12. 2000, kedy došlo k prerušeniu účasti skupiny VA TECH na karteli. Vzhľadom na to, že žalovaný v tejto súvislosti nemá k dispozícii dôkaz o konkrétnom dátume, prikláňa sa k dátumu 13. 12. 2000, ktorý ako deň prerušenia účasti na karteli vo vzťahu k skupine VA TECH a konkrétne aj k tomuto žalobcovi uviedla aj Komisia vo svojom rozhodnutí a ktorý nebol spochybnený iným účastníkom konania v rámci vyjadrenia k výzve pred vydaním rozhodnutia. Spoločnosť Nuova Magrini Galileo S. p. A. bola jednou zo zakladajúcich spoločností zakázanej dohody a zúčastňovala sa jej od jej začiatku, t.j. od 15.apríla 1988. 100% kontrolu nad touto spoločnosťou vykonávala v tomto období spoločnosť Schneider Electric SA (ktorá nemôže byť pokutovaná), ktorá ju ku dňu 13.03.2001 vložila do spoločného podniku založeného so spoločnosťou VA Technologie AG. Spoločnosť Nuova Magrini S. p. A. sa zúčastňovala na protisúťažnom konaní od 01.03.1991 do 13.12.2000, kedy svoju účasť v dohode prerušila. Dňa 13.03.2001 sa spoločnosť Nuova Magrini Galileo S. p. A a spoločnosť Schneider Electric High Voltage SA stali súčasťou skupiny VA TECH, ako 100% dcérske spoločnosti spoločného podniku VA TECH Schneider High Voltage GmbH. V tomto období sa spoločnosť VA TECH zakázanej dohody nezúčastňovala a opätovne sa k nej pripojila až ku dňu 01.04.2002. Súčasne sa tým k dohode pripojila aj Nuova Magrini Galileo S. p. A.. Spoločnosť Nuova Magrini Galileo S. p. A. je zodpovedná za účasť na dohode od 01.03.1991 až do 30.04.2004. Ako je uvedené vyššie pre žalobcu neexistovala žiadna objektívna nemožnosť zúčastniť sa na protisúťažnom správaní v Slovenskej republiky, pretože bol jednak zmluvnou stranou GQ zmlúv a na strane druhej sa zúčastnil viacerých projektov GIS v Slovenskej republike aj ako dodávateľ. Žalovaný vyhodnotil, porušenie zákona ako veľmi závažné. Dohoda, ktorá je predmetom tohto konania už svojou povahou patrí medzi najzávažnejšie typy porušenia súťažných pravidiel. Rovnako aj rozhodovacia prax európskych súdov potvrdila, že horizontálnu dohodu obmedzujúcu súťaž takého charakteru, aká je aj predmetom tohto konania, je možné považovať za veľmi závažné a škodlivé porušenie už na základe povahy takéhoto porušenia bez potreby skúmania konkrétnych dopadov na trh, keďže ide o druh porušenia, ktorý narúša súťaž v jej hlavných parametroch. Implementácia takejto dohody v praxi, ktorá bola v tomto prípade preukázaná, vedie vždy k významnému obmedzeniu súťaže , pričom výhody z nej plynú výlučne pre jej účastníkov a na úkor ich zákazníkov, resp. konečných spotrebiteľov. Rozhodovacia prax európskych súdov pritom potvrdila , že takéto formy porušenia možno považovať za veľmi závažné bez toho, aby nevyhnutne pokrývali určitú geografickú oblasť alebo mali určitý konkrétny dopad. Žalovaný uvádza, že v zmysle ust. §25 ods. 3 písm. a) zákona sú účastníkmi konania v prípade dohody obmedzujúcej súťaž účastníci predmetnej dohody obmedzujúcej súťaž. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že účastníkom konania má byť ten subjekt, ktorý sa dopustil porušenia súťažných pravidiel. Účastníkom konania a adresátom rozhodnutia žalovaného môže byť iba subjekt s právnou subjektivitou. Ak subjekt s právnou subjektivitou, pôvodne zodpovedný za porušenie súťažných pravidiel, stratí právnu subjektivitu a je plne absorbovaný ďalšou spoločnosťou v dôsledku čoho prestane existovať, podnikateľ, ktorý získal aktíva takejto spoločnosti, sa stane zodpovedným za celé obdobie trvania porušovania. V správnom konaní pred žalovaným boli za účastníkov konania určené aj spoločnosti tvoriace jednu ekonomickú skupinu, materské a dcérske spoločnosti. Žalovaný neaplikuje spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť v tomto konaní a netrestá materskú a dcérsku spoločnosť patriacu do jednej ekonomickej skupiny za tie isté prekrývajúce sa úkony zabezpečujúce realizáciu kartelu. Podnikateľ, ktorý sa konajúc nezávisle dopustil protisúťažného správania, nesie zodpovednosť za svoje správanie naďalej aj v prípade, ak sa neskôr stal dcérskou spoločnosťou inej spoločnosti, za predpokladu, že pokračuje v podnikateľskej činnosti ako právne samostatná dcérska spoločnosť, t.j. nezanikol tým, že bol absorbovaný nadobúdateľom. V oblasti hospodárskej súťaže je v určitých prípadoch potrebné prisúdiť ekonomickému nástupcovi zodpovednosť za protiprávne konanie jeho právneho predchodcu a uložiť mu sankciu. Ide o tzv. test ekonomickej kontinuity akceptovaný SPI a ESD a potvrdený už aj slovenským správnym súdom. Pokiaľ ide o vymedzenie relevantného trhu úrad odkazuje žalobcu na bod 381 a nasl. napadnutého rozhodnutia, kde žalovaný vyčerpajúcim spôsobom vymedzil tovarový aj priestorový relevantný trh. Žalovaný len opakuje, že za jednu dohodu obmedzujúcu súťaž môže byť považovaný aj súhrn viacerých konaní v určitom časovom rámci prijatých viacerými podnikateľmi cieľom dosiahnuť jeden protisúťažný ekonomický cieľ. Samotná dohoda sa v priebehu času môže meniť a jej mechanizmus sa môže vyvíjať zohľadňujúc napr. vývoj v danej oblasti. Takéto poňatie dohody obmedzujúcej súťaž nemôže byť spochybnené ani možnosťou, že jedna alebo viacero praktík v rámci takéhoto komplexu vytvárajúceho dohodu obmedzujúcu súťaž by mohli predstavovať porušenie zákona aj samé o sebe. Nie je však vhodné, aby sa takéto jedno trvajúce konanie charakterizované jedným cieľom umelo rozdeľovalo na viacero dohôd obmedzujúcich súťaž. To sa aplikuje aj za predpokladu, že by došlo ku krátkemu prerušeniu takéhoto porušenia počas určitého obdobia ak došlo následne k jeho obnoveniu. Žalovaný uvádza, že s porušením právnej povinnosti spája právo určitý právny následok. Sankcia je jedným z druhov štátneho donútenia predvídaného pre prípad porušenia právnou normou. Sankcia predstavuje vo svojej podstate nepriaznivý dôsledok, ktorý je zodpovednostný subjekt povinný znášať za porušenie právnej povinnosti. Žalovaný vyhodnotil, že došlo k veľmi závažnému porušeniu zákona. Dohoda, ktorá bola predmetom správneho konania už svojou povahou patrí medzi najzávažnejšie typy porušenia súťažných pravidiel. Rovnako aj rozhodovacia prax európskych súdov potvrdila, že horizontálnu dohodu obmedzujúcu súťaž takého charakteru, aká je aj predmetom tohto konania, je možné považovať za veľmi závažné a škodlivé porušenie už na základe povahy takéhoto porušenia bez potreby skúmania konkrétnych dopadov na trh, keďže ide o druh porušenia, ktorý narúša súťaž v jej hlavných parametroch. Implementácia takejto dohody v praxi, ktorá bola v tomto prípade preukázaná, vedie vždy k významnému obmedzeniu súťaže, pričom výhody z nej plynú výlučne pre jej účastníkov a na úkor ich zákazníkov, resp. konečných spotrebiteľov. Rozhodovacia prax európskych súdov pritom potvrdila, že takéto formy porušenia možno považovať za veľmi závažné bez toho, aby nevyhnutne pokrývali určitú geografickú oblasť alebo mali určitý konkrétny dopad. Žalovaný uvádza, že žalobca si musel byť v tomto prípade vedomý protiprávnosti svojho konania aj s ohľadom na utajenie, v akom sa počas celého obdobia trvania kartel realizoval, a to s ohľadom na miesta stretnutí - letiská a pod., pridelenie špeciálnych kódov účastníkom kartelu, kódované telefóny a pod. Na účely posúdenia skutočného dopadu na trh preto nie je nevyhnutné kvantifikovať, resp. špecifikovať konkrétne skutočné dopady konkrétnej praktiky na trh, ale je postačujúce preukázať s rozumnou pravdepodobnosťou, aký bol, resp. mohol byť dopad na trh v dôsledku protisúťažného správania. Protisúťažné správanie malo minimálne potenciálny dopad na celé územie Slovenskej republiky, keďže dohoda nebola obmedzená iba na určitú časť územia, ale tendre na GIS sa realizovali v rámci celého územia SR podľa dopytu konkrétnych odberateľov, čo zvyšuje závažnosť protisúťažného konania. V tejto súvislosti je teda úplne bezpredmetný počet projektov GIS. Prvostupňový orgán pri výpočte pokuty pre účastníkov kartelu úrad prihliadal na princíp všeobecnej požiadavky prirodzenej spravodlivosti ktorý by sa mala zohľadniť pri ukladaní sankcií (hoci tak urobiť nemusel), v prípade, ak je tá istá dohoda predmetom konania na národnej aj komunitárnej úrovni. Napriek tomu však žalovaný v rámci správnej úvahy, prihliadol na pokutu uloženú Komisiou a preto uložil pokuty na dolnej hranici zákonného rozpätia. V tomto prípade bolo preukázané, že dohoda bola naozaj implementovaná a to počas dlhého obdobia. V tejto súvislosti je irelevantné ak aj došlo k čiastkovej nerealizácii dohody, pretože skutočnosť, že zakázaná dohoda v určitom časovom období nebola realizovaná nie je dôvod, ktorý by mal byť braný na zreteľ pri posudzovaní závažnosti. Žalovaný prihliadal pri vyhodnocovaní závažnosti na silu ekonomickej skupiny (práve z toho dôvodu, aby si pri ukladaní pokuty vyhol diskriminovaniu jednotlivých účastníkov kartelu) tvorenej účastníkmi kartelu z toho dôvodu, že mu to umožnilo jednak porovnanie reálnej ekonomickej sily účastníkov konania a jednak vychádzala z toho, že v rámci kartelu vystupovali členovia jednej ekonomickej skupiny ako jeden člen kartelu a ako takí z kartelu aj spoločne profitovali. Ekonomická sila podnikateľa je pritom ukazovateľ, ktorý je potrebné vziať do úvahy pri vyhodnocovaní závažnosti z toho hľadiska, v akom rozsahu môže správanie podnikateľa poškodiť súťaž na trhu. Úrad v rámci pokuty vyhodnocoval tiež priťažujúce a poľahčujúce okolnosti. Pokiaľ ide o spoločnosť Siemens AG úrad na základe vyhodnotenia poľahčujúcich a priťažujúcich okolností zohľadnil ako priťažujúcu skutočnosť to, ak podnikateľ bol zakladateľom dohody, čo bol práve prípad spoločnosti Siemens AG. Žalovaný teda ako priťažujúcu skutočnosť zohľadnil to, že spoločnosti Siemens AG a Alstom plnili funkciu tajomníka kartelu pre európskych členov, ktorá zabezpečovala a výrazne uľahčovala realizáciu dohody v praxi. Rovnako bola správne zohľadnená aj skutočnosť, že spoločnosť Siemens AG uľahčila realizáciu kartelu tým, že zabezpečila pre účastníkov kartelu mobilné telefóny so špeciálnym kódovaním. Metodický pokyn, ktorého aplikácie sa žalobca dovoláva bol prijatý až po tom, ako bolo vydané prvostupňové rozhodnutie a preto ho úrad nemohol aplikovať . Úrad uložil pokutu v súlade so zákonnými kritériami a v súlade s predchádzajúcou rozhodovacou praxou, ktorá je verejnosti známa a ktorá vychádza zo zákona. Žalovaný na základe vyššie uvedeného žiada, aby súd žalobu žalobcu zamietol, pretože rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného na nariadenom pojednávaní v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní a dospel k záveru, že žaloba žalobcov je dôvodná. Podľa ust. § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 27.12.2007 bolo prvostupňovým správnym orgánom vydané rozhodnutie č. 2007/KH/1/1/109, ktorým bolo rozhodnuté, že konanie určených podnikateľov, medzi inými aj žalobcu, spočívajúce v uzatvorení dohody dňa 15.04.1988 pod názvom GQ- Agreeement na základe ktorej títo podnikatelia koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení pre aplikácie 72 kV a vyššie a to určovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania je v období -od 01.03.1991 do 31.07.1994 kartelovou dohodou podľa § 3 ods. 2 písm. a). b) a c) zákona č. 63/1991 Zb. o ochrane hospodárskej súťaže, ktorá je nedovolená a neplatná, -od 01.08.1994 do 30.04.2001 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 3 ods. 2 písm. a), b) a c) zákona č. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov, ktorá je zakázaná, -od 01.05.2001 do 30.09.2002 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a),b),c) a f) zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ktorá je zakázaná -od 01.10.2002 do 30.04.2004 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a), b), c) a f) zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení zákona 465/2002 Z. z., ktorá je zakázaná. Žalovaný za vyššie uvedené konanie uložil jednotlivým účastníkom konania pokuty. Žalobcovi bola udelená pokuta vo výške 10,000.000,- Sk. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podali rozklady všetci účastníci konania s výnimkou spoločností ABB Management Services Ltd., ABB Switzerland Ltd. a ABB Ltd.. O rozkladoch rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa 14.08.2009, ktorým zmenil výrok prvostupňového rozhodnutia tak, že: Na základe dohody pod názvom GQ- Agreement (GQ-dohoda) zo dňa 15.04.1988, ktorá trvala do 11. mája 2004, určení podnikatelia, medzi inými aj žalobca v čase od 01.03.1991 do 30.04. 2004 koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení (GIS) pre aplikácie 72 kV a vyššie na území Slovenskej republiky, a to určovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania, čím podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a). b), c) a f) ZOHS uzatvorili dohodu obmedzujúcu súťaž, ktorá je podľa § 4 ods. 1 ZOHS zakázaná. V druhostupňovom rozhodnutí bola žalobcovi znížená pokuta na 330.000,- eur, spoločnosti Siemens Ostereich znížená na 132.770,- eur, spoločnosti Siemens T&D znížená na 331.930 eur, spoločnosti VA Tech T&D znížená na 99.580,- eur a spoločnosti Siemens AG znížená na 2,987.450 eur; celkovo bola pokuta uložená spoločnostiam skupiny Siemens zvýšená o 230.398,92 eur. Medzi žalobcami a žalovaným nie je sporu o tom, že skutkovo týmto konaním žalobcov, ktoré bolo predmetom správneho konania, v ktorom bolo vydané i napadnuté rozhodnutie žalovaného, sa už v minulosti zaoberala Európska komisia, ktorá o ňom rozhodla dňa 24.1.2007 rozhodnutím COMP/ F/38.899. Európska komisia pritom rozhodla vecne obdobne ako teraz žalovaný; bolo deklarované porušenie zákazu kartelových dohôd (vyjadreného v čl. 81 Zmluvy ES). Európska komisia zahájila konanie a vydala rozhodnutie podľa či. 81 Zmluvy ES, pričom v ňom sledovala dopady konaní spoločností, s ktorými konanie viedla, na komunitárnom trhu GIS. Žalovaný naproti tomu zahájil a viedol správne konanie pre porušenie § 3 ods. 1 zákona č. 63/1991 Zb., § 3 ods. 1 zákona č. 188/1994 Z.z. a § 4 ods. 1 ZOHS. Dopad konania účastníkov správneho konania vedeného žalovaným pre obdobie konania žalobcov od 1.3.1991 do 30.4.2004 bol podľa žalovaného posudzovaný iba vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky, resp. k hospodárskej súťaži existujúcej na tunajšom trhu, pretože v tomto období bolo na území Slovenskej republiky konanie, ktoré je predmetom správneho konania, postihnuteľné iba podľa predchádzajúcich zákonov o ochrane hospodárskej súťaže a následne potom ZOHS a nie podľa čl. 81 Zmluvy ES. Týmto konaním sa teda paralelne zaoberala ako Európska komisia, tak žalovaný, oba súťažné orgány samostatne deklarovali porušenie zákazu kartelových dohôd, oba podľa rôznych právnych poriadkov (Európska komisia podľa komunitárneho, inak priamo aplikovateľného i v jednotlivých členských štátoch, žalovaný podľa slovenského vnútroštátneho), oba uložili účastníkom konania pokuty. Základné procesné námietky žalobcov smerujú do porušenia zásady ne bis in idem a sú vystavené na tvrdeniu, žalovaným nespochybňovanom, že tým istým konaním ako teraz žalovaný v napadnutom rozhodnutí sa už v minulosti zaoberala Európska komisia, ktorá o tom istom konaní už skôr než žalovaný právoplatne rozhodla. Táto otázka je už plne vyriešená rozsudkom Súdneho dvora zo dňa 14.2.2012 vo veci C-17/10, ktorému bola Krajským súdom v Brne predložená žiadosť o rozhodnutie o predbežnej otázke. Súdny dvor uviedol, že čl. 3 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 a čl. 81 ES predstavujú hmotnoprávne normy únijného práva. Podľa Súdneho dvora ustanovenia článku 81 ES a čl. 3 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 sa majú vykladať v tom zmysle, že v rámci konania začatého po 1. máji 2004 nie sú uplatniteľné na kartel, ktorý vyvolal účinky na území členského štátu, ktorý pristúpil k Únii 1. mája 2004, v obdobiach pred týmto dátumom. Pokiaľ Európska komisia začne konanie proti kartelu na základe kapitoly III nariadenia č. 1/2003, orgán pre hospodársku súťaž dotknutého členského štátu nestráca podľa článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 v spojení s článkom 3 ods. 1 tohto nariadenia právomoc na základe vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže sankcionovať protisúťažné účinky spôsobené kartelom na území tohto členského štátu počas obdobia pred pristúpením tohto štátu k Únii. Zásada ne bis in idem nebráni tomu, aby vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž dotknutého členského štátu uložil podnikom, ktoré sa zúčastnia na karteli, pokuty s cieľom sankcionovať účinky spôsobené týmto kartelom na území tohto členského štátu pred jeho pristúpením k Únii, pokiaľ pokuty uložené členom tohto kartelu rozhodnutím Komisie prijatým pred vydaním rozhodnutia uvedeného vnútroštátneho orgánu pre hospodársku súťaž neboli určené na sankcionovanie tých istých účinkov. V podrobnostiach možno odkázať na argumentáciu Súdneho dvora vo vyššie uvedenej veci a uzavrieť, že námietky žalobcov v tejto časti nie sú dôvodné. Zo strany žalobcu sú ďalej namietané procesné pochybenia žalovaného, ktoré podľa nich mali vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd taktiež vyhodnotil námietku žalobcu o tom, že rozhodnutie o rozklade mu bolo doručené až po mesiaci a pol od uplynutia lehoty v zmysle § 30 v spojení s § 34 ods. 2 ZOHS za nespôsobilú vyvolať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Z hľadiska materiálneho a procesného žiadne takéto účinky zákon neupravuje pre daný prípad. Krajský súd v Bratislave sa zaoberal materiálnymi náležitosťami napadnutého rozhodnutia žalovaného v zmysle ustanovenia § 47 správneho poriadku. V zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 ZOHS sa postupuje v konaní na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky podľa všeobecných predpisov o správnom konaní (správny poriadok), ak tento zákon neustanovuje inak. Z uvedeného vyplýva že na konanie o správnych deliktoch sa vzťahujú ustanovenia správneho poriadku, a to od začatia konania, cez dokazovanie až po vydanie rozhodnutia. Z formálnej stránky musí rozhodnutie správneho orgánu obsahovať náležitosti zakotvené v ustanovení § 47 ods. 1 správneho poriadku, t.j. výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Súd sa zaoberal výrokovou časťou rozhodnutia žalovaného, tak ako bola namietané v žalobách. Výrok rozhodnutia predstavuje najdôležitejšiu časť rozhodnutia, lebo sú v ňom určené konkrétne práva a povinnosti účastníkov konania. Musí byť preto určitý a konkrétny, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho konania. V zmysle ustanovenia § 47 ods. 2 správneho poriadku z materiálneho hľadiska výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver je vyvoditeľný priamo z ustanovenia § 47 ods. 2 správneho poriadku. V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne rozhodnutia o správnych deliktoch, je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. V preskúmavanej veci výroková časť napadnutého rozhodnutia zhora uvedené kritéria spĺňa. Žalovaný vo výroku preskúmavaného rozhodnutia uviedol miesto spáchania správneho deliktu dostatočne určito, keď ho vymedzil územím Slovenskej republiky. Rovnako aj čas spáchania bol vymedzený obdobím od 01. marca 1991 do 30. apríla 2004. Je nesporné, že vo výrokovej časti je uvedený aj spôsob spáchania, keď žalovaný popísal skutok dostačujúcim spôsobom, pričom žalovaný aj uviedol, ktorými spôsobmi žalobca naplnil znaky skutkovej podstaty. Súd je toho názoru, že výroková časť napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným. Pokiaľ ide o námietku týkajúcej sa nesprávneho vymedzenia relevantného trhu súd poukazuje na to, že z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že relevantný trh bol vymedzený ako trh výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení (GIS) pre aplikácie 72 kV a vyššie. Priestorový relevantný trh bol vymedzený územím Slovenskej republiky. Žalovaný analýzou jednotlivých projektov (13) popísaných v rozhodnutí preukázal, že kartel rokoval o predaji GIS a vzťahovalo sa to aj na územie Slovenskej republiky. Pričom vychádzal z písomných dohôd najmä GQ a GQE, Dohody o všeobecných pravidlách pre GE, dôkazy od spoločnosti ABB a z výpovedí svedkov (napr. Elektrovod Holding, a.s Bratislava k projektu NPP Jaslovské Bohunice či k projektom Ipeľ a Lamač a iné ) a zisťovaní, aké dopady na vymedzený trh dohody mali najmä pri posudzovaní ich zákazu podľa citovaných ustanovení ZOHS. Pokiaľ malo konanie žalobcov dopad na trh, ako bol vymedzený, je logické, že by mal dopad aj na jednotlivé podrobnejšie vymedzené trhy v rámci vymedzeného celku, na ktorých účastníci kartelu pôsobili. Súd vychádzal z rozhodnutia „Mannesmannrohren-Werke“ (T-44/00, zo dňa 08.07.2007) z ktorého vyplýva, že precíznejšie vymedzenie relevantného trhu je potrebné tam, kde bez takéhoto precízneho vymedzenia trhu nie je možné určiť, či je cieľ alebo výsledok dohody protisúťažný, resp. či je v takom rozsahu, že môže byť ním dotknutý obchod medzi členskými štátmi. Súd pripomína, že zhodne ako v tejto veci bol po vecnej stránke vymedzený relevantný trh v konaní o tom istom kartely pred Európskou komisiou, kde to nebolo spochybňované. V uvedených úvahách žalovaného súd nezistil žiadne zjavné pochybenie pri vecnom vymedzení relevantného trhu, preto námietku týmto smerom považoval za nedôvodnú. Pokiaľ ide o námietku hmotnoprávnej hodnoty dôkazov zabezpečených žalovaným súd vychádzal z nasledovných skutočností: Z administratívneho spisu bolo preukázané, že podkladom rozhodnutia správnych orgánov pre preukázanie skutku bolo predovšetkým prehlásenie žiadateľa o Leniency a ním doložených podporných listinách. Z toho odvodzoval žalovaný koordináciu spočívajúcu v manipuláciách ponúk. Na toto potom nadväzoval zoznam ponúk dodávok GIS na území Slovenskej republiky. Z uvedeného je odvodený dopad konania na slovenskom území. V súhrne je následne z týchto skutočností odvoditeľné naplnenie zákazu kartelových dohôd s dopadom na slovenské územie. Je teda zrejmé, že kľúčové skutkové zistenia žalovaného plynú s GQ-dohody, GQE-dohody, potvrdenia vyhlasovateľov projektov a informácií o fungovaní kartelu od žiadateľa o Leniency. Prehlásenie pána Mayra (ABB) nemôže byť považované (a ani nebolo) za jediný samostatný dôkazný prostriedok. Toto prehlásenie totiž nadväzuje a potvrdzuje prehlásenie žiadateľa o Leniency a preto je potrebné prihliadať k nemu z hľadiska jeho významu ako súčasti postupných vyjadrení samotného žiadateľa o Leniency. Podľa platnej eurojudikatúry je akceptovateľné, že skutkový stav vo všetkých podstatných aspektoch uvádzaného deliktu (koordinácia a manipulácia ponúk) môže byť vybudovaný iba na prehlásení jediného subjektu („JFE Engineering Corp“ z 08.07.2004, T-67/00, T-68/00). Tu bolo tiež zdôraznené, že prehlásenia, ktoré sú v rozpore so záujmami prehlasovateľa (napr. ABB), musia byť v zásade považované za zvlášť vierohodné dôkazné materiály. Podľa pravidiel všeobecne platných v oblasti dokazovania závisí vierohodnosť a teda aj dôkazná hodnota dokumentu na jeho pôvode, na okolnostiach jeho vypracovania, na osobe ktorej je určený a na zmysluplnej a spoľahlivej povahe jeho obsahu („Rhône-Poulenc“, T-1/89 zo dňa 24.10.1991). Pri posudzovaní skutočností vyplývajúcich zo žiadosti o Leniency bolo potrebné určiť, že sa GQ- dohoda týkala aj slovenského územia a to z pohľadu na možný záver, či sa tohto územia týkala EGQ- dohoda. Žalobcovia nespochybňovali skutočnosť, že GQ-dohoda stanovila pravidlá manipulácie ponúk na projekty dodávok GIS na celosvetovej úrovni. Zahrňovala pritom predovšetkým výmenu informácií o projektoch, či iných obdobných procedúrach a uzavretých zákazkách za pomoci štandardizovaných formulácií, prideľovaní príslušných kvót pre skupiny európskych a japonských výrobcov, prideľovaných zákaziek v rámci kartelu, manipuláciu ponukových konaní a stanovení minimálnych cien. Projekty týkajúce sa Slovenskej republiky neboli výslovne zaradené medzi výnimky, preto žalovaný v rámci správnej úvahy mal za to, že ak v určitej krajine pôsobia potenciálni odberatelia GIS a táto krajina súčasne nebola vyčlenená z pôsobnosti dohody (všetky krajiny sveta), potom sa na ňu dohoda vzťahuje. Podľa názoru súdu v danom prípade žalovaný použil jazykový výklad textu GQ-dohody, ktorý súd považuje za legitimný najmä z týchto dôvodov. Ak na slovenskom území existoval dopyt po GIS, účinok dohovoru na toto územie nie je nezmyselný. Neobstojí ani tvrdenie, že uvedený dohovor sa netýkal slovenského územia aj z toho dôvodu, že šlo o územie tiež „socialistické“ (1988). Z administratívneho spisu vyplýva, že súčasťou GQ-dohody je zoznam licenčných zmlúv, kde sa medzi zmluvnými partnermi objavujú aj iní partneri so sídlom z územia bývalých socialistických štátov (napr. VESEOJ EXP.IMP. z býv. Sovietskeho zväzu, či Mihel z bývalej Juhoslávie) a keďže žalobcovia neprodukovali iné dôkazy, je možné prisvedčiť, že sa týkal rovnako aj územia bývalého socialistického bloku všeobecne a teda aj územia slovenského. Pokiaľ žalobcovia 1/ a 3/ argumentujú tak, že GQ- dohoda, resp. ich účasť na tejto zmluve, nemohol mať žiadne účinky na slovenský trh z dôvodu existencie prekážok vstupu na tento trh, tak uvedená argumentácia podľa názoru súdu neobstojí aj preto, že potom by bolo nelogické samotné uzavretie GQ-dohovoru, ktorého podstatou bolo určenie pravidiel pri vymedzovaní príslušných kvót pre skupiny európskych a japonských výrobcov, teda forma vyčlenenia európskeho trhu. Nemožno potom „rozumne“ vysvetliť, prečo za tejto situácie by japonskí výrobcovia vôbec GQ-dohodu uzatvárali. To platí aj pre žalobcu 2/, ktorý tvrdí, že v zásade pôsobí na svojich regionálnych (národných) trhoch. Podľa názoru súdu všetci žalobcovia, ktorí sa podieľali na mechanizme podľa GQ-dohody, dobrovoľne sa vzdávali i poteciálnej možnosti na trh vstúpiť v rámci férovej súťaže. Z uvedeného má súd za to, že žalovaný dostatočne v tejto súvislosti preukázal, že prekážky vstupu japonských producentov GIS na slovenské územie nemohli byť absolútné a preto nebolo ani potrebné uvedené skutočnosti preukazovať inými odbornými vyjadreniami predkladanými žalobcami z ktorých by mal byť preukazovaný opak. Pokiaľ sa projektov v Slovenskej republike zúčastnili len európsky producenti (napr. žalobca 2/) a japonskí producenti nie, potom to môže byť vnímané ako dôsledok ich záväzku podľa GQ-dohovoru. Keďže ani súd nespochybňuje aplikovateľnosť GQ-dohody na slovenskom území, potom na EGQ-dohodu je potrebné prihliadnuť ako na vykonávaciu zmluvu ku GQ-dohode. Uvedené vyplýva jednak z jej samotného označenia ako aj preambuly, podľa ktorej EGQ-dohoda je použiteľná na výkon GQ-dohody resp. v nej dohodnuté pravidlá majú prednosť pred GQ-dohodou. V článku 4 a 8 EGQ-dohody je upravený postup pri prerozdeľovaní spoločnej európskej kvóty medzi európskymi výrobcami. Z uvedených skutočností mal súd za preukázané, že pravidlá kartelu zakotvené v GQ-dohode a jeho aplikovaný mechanizmus na území Slovenskej republiky (preukázané v skúmaných 13 projektoch, ktoré boli na území SR realizované) sa na toto územie vzťahovalo a preto aj v tejto časti sa súd stotožnil s názorom žalovaného. Súdny dvor Európskej únie vo svojich rozhodnutiach judikoval, že cenové horizontálne kartelové dohody môžu byť kvalifikované ako veľmi závažné protiprávne konania (napr. pri úvahe o výške pokuty), čo i len na základe ich povahy, bez potreby preukazovania skutočného dopadu protiprávneho konania na trh, (rozsudok zo dňa 03.09.2009 „Prym a Prym Consumer“, C-534/07 P). Pokiaľ teda odmietajú žalobcovia svoju účasť na karteli vo vzťahu k slovenskému trhu, potom podľa názoru súdu ide o argumentáciu, ktorá nespochybňuje konštrukciu, podľa ktorej na slovenskom území existoval dopyt po dodávkach GIS, čo bolo aj uspokojované. Pokiaľ sa jednotlivý členovia kartelu podieľali na globálnej koordinácii (primárne rozdeľujúcej územie na európske a na japonské a následne koordinujúce ich postupy v rámci týchto dvoch základných skupín) potom sa uskutočňovali na slovenskom území dodávky produktu, ktorého sa táto koordinácia týkala, musela sa koordinácia ako celok na slovenskom území prejaviť a to aj bez faktickej prítomnosti niektorých účastníkov kartelu na slovenskom trhu. Kartel, ktorého pôsobnosť je založená na globálnej koordinácii, za predpokladu, že z ničoho neplynie, že by niektoré územie bolo z jeho účinku vylúčené, má rozhodne účinok vo vzťahu k tomu územiu, kde s produktom, ktorý je predmetom kartelu, obchoduje aspoň jeden účastník kartelu. Toto práve v posudzovanej veci preukázané bolo. Preto súd má za preukázané, že skutok popísaný vo výroku napadnutého rozhodnutia žalovaného sa stal a že tento skutok je kartelovou dohodou, ktorá má protisúťažné účinky aj na slovenskom území. Pokiaľ žalovaný poukazoval na protisúťažný dopad kartelu ako celku, potom mu treba dať za pravdu, predovšetkým v tom, že bola preukázaná existencia komplexného systému cenových dohôd, dohôd o rozdelení trhu a dohôd o obmedzovaní počtu súťažiteľov na trhu, čo narušuje súťažné prostredie už zo svojej podstaty. Žalobca spochybňovanú účasť na karteli v jednotlivých obdobiach kartelu ako aj otázku totožnosti kartelu ako jediného konania, súd nepovažoval za dôvodnú. V tejto súvislosti súd vychádzal z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 08.07.1999, C-49/92 PO, „Anic Partecipazioni“) podľa ktorého ten súťažiteľ, ktorý sa zúčastnil protiprávneho konania, tvoreného komplexom úkonov niekoľkých súťažiteľov, tým, že k fungovaniu kartelu svojim konaním priebežne prispieval, principiálne nesie zodpovednosť behom celého obdobia svojej účasti na uvedenom protiprávnom konaní za správanie sa ostatných súťažiteľov v rámci totožného protiprávneho konania, ak je preukázané, že tento súťažiteľ vedel o protiprávnom konaní ostatných účastníkov alebo ich mohol rozumne predvídať a bol pripravený prijať z toho plynúce riziko. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného je dostatočne preukázaná skutočnosť, že japonskí a európski výrobcovia GIS sa zúčastnili jedného kartelu ako celku. Z toho plynie, že japonskí výrobcovia, ktorí sa kartelu zúčastnili na jeho začiatku (01.03.1991), museli vedieť, že európske projekty sú vyhradené európskym výrobcom. Pokiaľ teda japonskí výrobcovia kedykoľvek počas obdobia, ktorého sa mal kartel týkať (za situácie, že sa od kartelu jednoznačne nedištancovali) nepodieľali na dodávkach na slovenské územie, zodpovedá to pravidlám kartelu, pretože pokiaľ bolo slovenské územie súčasťou územia európskeho (a ak dopadla EGQ-dohoda na toto územie - uvádzané vyššie) potom práve taká bola myšlienka kartelu, t.j. rozdeliť územie. Ak teda bol kartel realizovaný podľa pravidiel, nebola účasť japonských výrobcov na slovenskom území potrebná, naopak je možné z uvedeného logicky vyvodiť, že pravidlá kartelu rešpektovali a práve touto pasívnou formou sa kartelu zúčastnili. V danom konaní žalobcovia nijako nepreukázali, že by kartel skutočne po nejakú dobu vôbec nefungoval, resp. že sa ku koncu roku 2000 rozpadol. I napriek tomu, že sa neskorších stretnutí zúčastnili len niektorí členovia, boli medzi nimi prítomní i niektorí predchádzajúci európski a japonskí výrobcovia. Rokovania pred rokom 1999 i po roku 2002 boli vedené s rovnakým zámerom - manipulovať dodávky a tieto sa týkali totožného produktu. Napadnuté rozhodnutie konštatuje, že niektorí zo žalobcov svoju účasť na karteli v určitých obdobiach prerušili - tomu napokon zodpovedá aj výrok napadnutého rozhodnutia. Preto nie je možné tu namietať, že by sa s touto otázkou žalovaný dostatočne pozorne nevysporiadal, pričom v tejto časti sa súd s podrobnou argumentáciou žalovaného stotožnil a poukazuje na ňu. Krajský súd v Bratislave vyššie uvedený okruh žalobných námietok, ako už uviedol, nepovažuje za dôvodné. Za dôvodné však považuje žalobné argumenty súvisiace s určovaním pokút za vyššie uvedenú protizákonnú činnosti žalobcov. Podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore: "V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané" (ÚS 17/199 9, Nález z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365; zhodne I. ÚS 44/1999, Nález z 13. októbra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382). Ustanovením čl. 1 ods. 2 ústavy sa Slovenská republika zaviazala, že uznáva a dodržiava všeobecné záväzné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. V intenciách čl. 154c Ústavy SR je Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (zák. č. 209/1992 Zb.) súčasťou právneho poriadku SR a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor") každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba pojmy, trestné obvinenie" a ,,práva a záväzky občianskej povahy", pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru, vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov dohovoru (pozri napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976). Súdy vo svojej doterajšej judikatúre dospeli k záveru, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzenými právnymi princípmi. Keďže čl. 6 ods. 1 prvá veta dohovoru hovorí "o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia" je podľa názoru súdu nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť. Napokon aj Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách, schválené Výborom ministrov 13. februára 1991 na 452. Zasadnutí zástupcov ministrov odporúča vládam členských štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania. Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje na správne akty, ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami, či už ide o pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Tieto druhy postihu sa považujú za správne sankcie. Podľa zásady č. 6 tohto odporúčania je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. V predmetnej veci, keďže ide o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov o postihu za správny delikt s uložením peňažnej pokuty, treba podľa názoru súdu aplikovať na danú vec čl. 6 ods. 1 prvá časť dohovoru. Skutková otázka vymedzenia trvania konania, ktoré je následne kvalifikované ako protiprávne je v rámci správneho trestania vždy jednou z kľúčových. To platí o to viac, či je posudzované konanie správnym deliktom trvajúcim, v tomto prípade či presiahlo podľa žalobcov dátum 1.5.2004, od ktorého je potrebné prednostne aplikovať komunitárne súťažné právo - t.j. zákaz kartelových dohôd vyjadrený v čl. 81 Zmluvy ES (k 1.5.2004 sa stalo účinným Nariadenie Rady ES č. 1/2003, o výkone pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy ES ~ „Nariadenie 1/2003“, ktoré kodifikovalo prednostnú aplikovateľnosť článku 81 Zmluvy ES pred vnútroštátnym zákonodarstvom, v Slovenskom vnútroštátnom prípade pred § 3 a nasl. ZOHS), a ak bolo samotné správne konanie ukončené vydaním napadnutým rozhodnutím zahájeným až po 1.5.2004, teda za procesnoprávneho stavu upraveného Nariadením 1/2003. V rámci posúdenia žalobných námietok, v ktorých žalobcovia poukazujú na nesprávne stanovenie konca trvania protiprávneho konania žalovaným a z toho vyplývajúcich dôsledkov z pohľadu aplikácie príslušného práva hmotného, tunajší súd musel vychádzať zo zásad aplikovateľných v oblasti práva trestného, a to z nasledujúcich dôvodov a s nasledujúcimi závermi: Do oblasti deliktuálneho práva správneho je potrebné nepochybne zaradiť aj protikartelové právo, uvedené v § 3 a nasl. ZOHS. Tento záver jasne vyplýva napr. z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Stenuit zo dňa 27.2.1992. Trestné právo rozlišuje od jednorazových trestných činov z hľadiska časového úseku, v ktorom boli spáchané, trestné činy pokračujúce, trvajúce a hromadné (kolektívne). Je pre ne spoločné, že trestná činnosť trvá po dlhší čas a skladá sa buď z rady čiastkových útokov , resp. spočíva v udržovaní protiprávneho stavu. Trvajúci trestný čin býva pravidelne charakterizovaný ako čin, ktorým páchateľ vyvolá protiprávny stav, ktorý potom udržiava, prípadne ho udržiava bez toho, aby ho vyvolal ak zákonné ustanovenie nevyžaduje, aby ho vyvolal. Trvajúce trestné činy sa posudzujú ako jediné konanie, ktoré trvá tak dlho, kým páchateľ udržuje protiprávny stav; ide o jediný skutok a jediný trestný čin, ktorý je ukončený až okamžikom odstránenia protiprávneho stavu. Trvajúci trestný čin sa považuje za spáchaný za účinnosti novej právnej úpravy, pokiaľ aspoň časť protiprávneho konania, ktorým bol udržovaný protiprávny stav, sa odohral za účinnosti novej právnej úpravy, a to za podmienky, že toto konanie bolo trestným činom i podľa predchádzajúcej právnej úpravy. (Trestný zákon, ASPI, Komentár). Z uvedeného vyplýva, že vyššie uvádzané konanie, spočívajúce v uzatvorení a plnení kartelovej dohody, je konaním, ktorým páchateľ vyvolal protiprávny stav, ktorý následne udržuje, je iným správnym deliktom trvajúcim. Takto čin charakterizoval aj žalovaný. Od 01.05.2004, v dôsledku účinnosti Nariadenia 1/2003, je povinne použiteľným nové pravidlo jednotnej a decentralizovanej aplikácie súťažného práva všetkými súťažnými úradmi v celokomunitárnom priestore, ktoré sa v období pred 01.05.2004 neuplatňovalo. Nariadenie 1/2003 je predpisom procesným. Bod 1. preambuly Nariadenia 1/2003, zdôvodňujúci význam jeho prijatia, poukazuje na to, že ide o nariadenie, ktoré „...zodpovedá výzvam jednotného trhu...“. Pokiaľ je teda trh už jednotný a bola táto skutočnosť východiskom a dôvodom prijatia Nariadenia 1/2003, potom tejto skutočnosti musí zodpovedať aj jednotný postup pri jeho ochrane, čiže postup spoločný, decentralizovaný a vzájomne koordinovaný. Preto postup žalovaného týmto smerom súd považuje za legitímny. Podľa vyššie uvádzaných princípov, úrad pri posudzovaní trestnosti činu a pri ukladaní trestu v zásade prihliada na to, čo je pre páchateľa (súťažiteľa) priaznivejšie (§ 2 a nasl. Tr. zák.). V danom prípade však podľa názoru súdu úrad podľa uvedených pravidiel dôsledne nepostupoval. Jednak porušil pravidlo „zákazu zmeny k horšiemu“, keď zvýšil v napadnutom rozhodnutí pokutu (cca o 40%) členovi skupiny žalobcu 2/ (str. 166, bod 864). Taktiež nie je súdu zrejmé, prečo žalovaný nezohľadnil argumentáciu účastníkov (najmä žalobcu 2/), ktorým namietali použitý Metodický pokyn o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž najmä z ohľadom na obrat (celkový obrat s daňou) z ktorého bola vypočítaná pokuta. V čase rozhodovania Rady úradu bol už účinný aktuálny Metodický pokyn podľa ktorého východiskom pri určovaní pokuty je obrat (bez daní) dosiahnutý podnikateľom z predaja tovarov a služieb, ktorých sa narušenie alebo obmedzenie súťaže priamo alebo nepriamo dotýka, a to na vymedzenom priestorovom relevantnom trhu. Neobstojí tvrdenie žalovaného, že aktuálny Metodický pokyn nebolo možné použiť, lebo mohol vychádzať len z Metodického pokynu účinného v čase vydaného prvostupňového rozhodnutia. Rozhodnutie Rady tvorí jeden celok s rozhodnutím úradu a preto žalovaný mohol a bol povinný zohľadniť spôsob výpočtu, ktorý je pre delikventov priaznivejší. Rovnako súd považuje za neprípustné, aby správny orgán pri vydávaní rozhodnutia použil argumentáciu (tabuľka č. 3 „Výpočet pokuty"), ktorá nezodpovedá reálnemu stavu veci lebo týmto spôsobom sa stáva nepreskúmateľná. Pokiaľ ide o namietanú deľbu zodpovednosti medzi členmi jednotlivých skupín (koncerny, materské spoločnosti a dcérske spoločnosti), súd vychádza zo zásady osobnej zodpovednosti každého z delikventov za konanie, ktorým porušuje zákaz kartelových dohôd, avšak v rámci postihu za protiprávne konanie je potrebné v prípadoch ako je aj tento, postupovať tak, aby nikto neutrpel ujmu v dôsledku toho, že je súčasťou skupiny (koncernu), ktorá je tvorená viacerými subjektmi pôsobiacimi na trhu, ktorý je zasiahnutý kartelom, ktorého tvorcami sú samotné skupiny (koncerny) - a teda vo výsledku aby nedošlo ku kumulácii pokút, ktorá by diskriminačne zasahovala do majetkovej sféry skupiny (koncernu). Iný postup nemôže byť zákonnou aplikáciou pravidiel správneho trestania v prípade účasti na kartelových dohodách. Súd z doloženého administratívneho spisu má preukázané skôr hodnotenie dôkazov vo vzťahu k preukázaniu kartelu ako celku v oboch rozhodnutiach, kde sa v zásade nediferencujú dôkazy bezprostredne proti jednotlivým žalobcom, ale proti skupinám, ku ktorým títo žalobcovia patria, konkrétny mechanizmus pre zdôvodnenie zodpovednosti konkrétnych subjektov v rámci jednotlivých skupín (koncernov) neplynie ani z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí ani z administratívneho spisu. Napr. kódové označenia a súvisiace listiny, ako sú založené v administratívnom spise sa týkali jednotlivých skupín (koncernov) a nie konkrétnych subjektov. I v prehľade jednotlivých schôdzí sú uvádzaní účastníci za jednotlivé skupiny (koncerny) a nie za jednotlivé subjekty v rámci týchto skupín (koncernov). Týka sa to aj zmieňovaných účastí vo výbore. Rovnako ani z elektronickej korešpondencie nie je možné spoľahlivo identifikovať konkrétny subjekt v rámci skupín.. Aj žiadateľ o Leniency vo vzťahu ku skupine „Siemens“ zmieňuje len „spoločnosť Siemens“, ktorá podľa ďalších informácií v Slovenskej republike pôsobí prostredníctvom napr. dcérskych spoločnosti. Z napadnutého rozhodnutia nie je jasne zdôvodnený pomer zodpovednosti, čo v skutočnosti môže vyvolať pocit diskriminácie. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva a žalovaný to vo svojom vyjadrení aj uvádza, že zobral na zodpovednosť a pokutoval každého, kto sa daného protisúťažného konania zúčastnil. (Nie je potom jasné, prečo neboli pokutovaní aj tí, čo sa kartelu zúčastnili na Slovensku. napr. Siemens s.r.o.).Kľúčovým kritériom pre úvahy o zákonnosti a primeranosti pokút je ich výška vo vzťahu k obratu. Musí byť však celkom jasné, či žalovaný berie za základ obraty jednotlivých subjektov alebo obraty skupín, ku ktorým subjekty patria. V oboch prípadoch musí byť zrejmé, že pri ukladaní pokuty žiadnemu zo subjektov nebol jeden a ten istý obrat započítaný dvakrát, a obrat v ktorom konkrétnom období považoval žalovaný za rozhodujúce. Toto z napadnutého rozhodnutia nevyplýva. Na záver je možné zhrnúť, že žaloby sú nedôvodné v tých častiach, kde je spochybňovaná existencia kartelu, účasť žalobcov (jednotlivých skupín - koncernov) na karteli, existencia kartelu ako jedného celku a reálny dopad kartelu na slovenské územie. V týchto otázkach žalovaný aplikoval správne právne prepisy (ZOHS), v ich rámci správnu právnu normu, ktorú s ohľadom na zistený skutkový stav správne vyložil. Súd zhodnotil nosné dôvody, pre ktoré považuje napadnuté rozhodnutie za zákonné a vecne správne; za preukázané má, že sa skutok stal, že tento skutok nesie znaky deliktu - kartelovej dohody, že mal dopad na slovenské územie a že je na slovenskom území stíhateľný. Na druhej strane však súd musí konštatovať, že nie je dostatočne preskúmateľné rozhodnutie v časti odôvodnenia konkrétnej zodpovednosti žalobcov v súvislosti s ich trestaním a určením výšky pokuty, tak ako to už bolo vyššie uvedené. Z uvedených dôvodov bolo napadnuté rozhodnutie zrušené podľa.§ 250j ods. 2 psím. d) OSP a vec vrátená žalovanému na ďalšie konanie. K zrušeniu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia súd nevzhliadol dôvody. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu súdneho poplatku vo výške 66 eur a trovy právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhláška), ktoré uplatnil právny zástupca žalobcu nasledovne: základná sadzba tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 4 vo výške 115,90 eur x počet úkonov 3= 47,70 eur ktoré uhradí žalovaný tak, ako je to uvedené vo výroku rozsudku. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky, prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.