Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3S/231/2009 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1009201766 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Šebestová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1009201766.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Šebestovej a členiek senátu JUD. Dáši Filovej a JUDr. Anny Peťovskej, PhD.,v právnej veci žalobcu: 1. Hitachi Ltd., so sídlom 6-6, Marunouchi 1-chome, Chiyoda-ku, Tokyo, 100-8010, Japonsko, 2. Hitachi Europe Limited, so sídlom Whitebrook Park, Lower Cookham Road, Maidenhead, Berkshire SL6 8YA, Veľká Británia, 3. Japan AE Power Systems Corporation, so sídlom Landic Shimbashi building, 8-3 Nishi - Shimbashi 3 - chome, Minato-ku, Tokyo, 105-0003, Japonsko, právne zastúpení: ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o., so sídlom Kýčerského 7, 811 05 Bratislava, proti žalovanému: Rada Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, so sídlom Drieňová 24, 826 03 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa 14.08.2009, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa 14.08.2009 z r u š u j e v časti proti žalobcovi v prvom rade: Hitaschi Ltd., so sídlom na adrese 6-6, Marunouchi 1- chome, Chiyoda-ku, Tokyo, 100-8010, Japonsko, v druhom rade: Hitaschi Europe Limited, so sídlom Whitebrook Park, Lower Cookham Road, Maidenhead, Berkschire SL6 8YA, Veľká Británia, v treťom rade: Japan AE Power Systems Corporation, so sídlom Landic Shimbashi building, 8-3 Nishi-Shimbashi 3-chome, Minato-ku, Tokyo, 105-0003, Japonsko, podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v prvom až treťom rade 66,-eur a k rukám právneho zástupcu v prvom až treťom rade trovy právneho zastúpenia vo výške 980,02 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou súdu dňa 24.11.2009 sa žalobcovia domáhali, aby súd zrušil Rozhodnutie Rady Protimonopolného úradu SR č. 2009/KH/R/2/035 vydané 14.08.2009 a Rozhodnutie Protimonopolného úradu SR č. 2007/KH/1/1/109 vydané 27.12.2007 v konaní č. 0050/ODOS/2007v častiach uloženia pokuty týkajúcich sa žalobcov a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovia uvádza, že žalovaný na základe žiadosti o zhovievavosť (leniency), ktorú podali spoločnosti ABB Power Technologies Management Ltd. a ABB Switzerland Ltd. (spoločne označované v ďalšom texte ako "ABB") začal dňa 28. júna 2007 správne konanie č. 0050/ODOS/2007 (ďalej len "Konanie") podľa § 25 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže, v znení neskorších predpisov (ďalej len "Zákon"). Dňa 27. decembra 2007 prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie č. 2007/KH/1/1/109 , v ktorom dospel k záveru, že ABB Management Services Ltd., ABB Switzerland Ltd, ABB Ltd., ALSTOM (Société Anonyme), AREVA T&D SA, AREVA T&D Holding SA, AREVA T&D AG, Fuji Electric Holdings Co., Ltd, Fuji Electric Systems Co., Ltd., Hitachi Ltd., Hitachi Europe Limited, Japan AE Power Systems Corporation, Mitsubishi Electric Corporation, Toshiba Corporation, Schneider Electric SA, Siemens AG, Siemens Aktiengesellschaft Óstereich, Siemens Transmission & Distribution Limited, VA Těch Transmission & Distribution GmbH & Co KEG a Nuova Magrini Galileo S.p.A porušili § 4 Zákona tým, že koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja plynom izolovaných spínacích zariadení (ďalej len „GIS") o napätí 72 kV a vyššom na území Slovenskej republiky, a to určovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním. Vo svojom rozhodnutí prvostupňový správny orgám (ďalej iba PMÚ) dospel k záveru, že účastníci konania (vrátane žalobcov) sa podieľali na protisúťažnom konaní, ktoré pozostávalo z uzavretia zmlúv, na základe ktorých podnikatelia, ktorí boli účastníkmi Konania, koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja GIS na území Slovenskej republiky. Na základe vyššie uvedeného údajného porušenia právnych predpisov PMÚ uložil žalobcom nasledujúce pokuty: 1/ spoločnosti Hitachi bola uložená pokuta vo výške 16.000.000 Sk; 2/ spoločnosti Hitachi Europe bola uložená pokuta vo výške 13.000.000 Sk; a 3/ spoločnosti AE Power bola uložená pokuta vo výške 11.000.000 Sk. Dňa 17. januára 2008 žalobcovia podali podľa § 34 Zákona rozklad proti Rozhodnutiu PMÚ (ďalej len "Rozklad"). PMÚ zaslal Rozklad spolu so spisom Rade dňa 15. februára 2008. Dňa 19. júna 2009 Rada zaslala žalobcom na základe § 33 Zákona výzvu pred vydaním rozhodnutia zo dňa 18. júna 2009 (ďalej len „Výzva"). Po predložení odpovede žalobcov na výzvu vydala Rada svoje Rozhodnutie, v ktorom uložila žalobcom nasledujúce pokuty: Hitachi vo výške XXX.XXX EUR; Hitachi Europe vo výške XXX.XXX EUR; AE Power vo výške XX.XXX EUR. Počas konania tak PMÚ ako aj Rada nesprávne a nedostatočne zistili skutkový stav v súvislosti so žalobcami (ako účastníkmi konania), trvaním porušenia súťažného práva a takisto aj dopadmi domnelého kartelu na slovenskom trhu s GIS, napriek tomu, že boli povinní postupovať podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, v znení neskorších predpisov (ďalej len "Správny poriadok"), pričom neuniesli dôkazné bremeno. Rada nepostupovala podľa základného princípu materiálnej pravdy, ktorý je zakotvený v § 3 ods. 4 Správneho poriadku, podľa ktorého musí rozhodnutie správneho orgánu "vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci". Ani PMÚ ani Rada nezistili spoľahlivo stav veci, z čoho vyplýva oprávnenie Súdu na zrušenie Rozhodnutia Rady a Rozhodnutia PMÚ (Rozhodnutie Rady a Rozhodnutie PMÚ sa ďalej spoločne označujú ako "Rozhodnutia") podľa § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p.. Ďalej môže súd zrušiť Rozhodnutia na základe § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. z dôvodu nesprávnej aplikácie, resp. neaplikácie Nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (ďalej len "Nariadenie č. 1/2003") a tiež z toho dôvodu, že Rada nedodržala premlčaciu lehotu. Okrem toho je Súd oprávnený zrušiť rozhodnutia na základe § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. vzhľadom na nepreskúmateľnosť metódy výpočtu pokuty uloženej v Rozhodnutiach a na základe § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. vzhľadom na to, že Rada nedodržala zákonnú lehotu pre vydanie rozhodnutia. Žalobcovia podanou žalobou namietajú všetky časti výroku Rozhodnutia Rady a jemu predchádzajúceho Rozhodnutia PMÚ, ktoré sa týkajú žalobcov. I/ Žalobcovia uvádzajú, že Rada nesprávne a nedostatočne posúdila okolnosti prípadu, a preto neuniesla dôkazné bremeno v súvislosti s trvaním domnelého porušenia právnych predpisov. Rada prijala zaver, že žalobcovia v 1/ a 2/ rade sa zúčastňovali kartelu od 01. marca 1991 do 31. decembra 1999 a od 02. júla do 30. septembra 2002, pričom žalobca v 3/ rade nesie zodpovednosť za účasť na karteli od 01. októbra 2002 do 30. apríla 2004. Žalobcovia tvrdia, že Rada nepredložila žiadne dôveryhodné dôkazy a neuniesla dôkazné bremeno v súvislosti s trvaním kartelu. Rada hovorí, že žalobcovia nepopierajú svoju účasť na karteli do roku 1999, avšak popierajú iba takú účasť na karteli, ktorá mohla mať vplyv na hospodársku súťaž na slovenskom trhu po roku 1999. Je pravda, že žalobcovia zdôrazňujú svoju neangažovanosť na akomkoľvek protisúťažnom správaní v súvislosti so slovenským trhom s GIS po roku 1999, avšak Rada sa mýli, čo sa týka obdobia pred rokom 1999. Žalobcovia počas Konania neustále zdôrazňovali, že kartel nemal a v skutočnosti ani nemohol mať vplyv na slovenský trh s GIS po celú dobu svojho trvania, t.j. aj pred rokom 1999. Žalobcovia zdôrazňovali, že za obdobie od roku 1999 neexistuje žiaden dokaz spomenutý v Rozhodnutí Rady, podľa ktorého sa žalobcovia 1/ a 2/ rade podieľali na konaní súvisiacom s GIS, ktoré by bolo akokoľvek významné pre trh v Slovenskej republiky. V skutočnosti sa v spise Rady nenachádza žiaden dôkaz preukazujúci, že konanie ktoréhokoľvek z dodávateľov GIS malo nejaký dopad na slovenský trh po 25. marci 2002, t.j. po dni, kedy bol pridelený posledný slovenský projekt. To znamená, že na rozdiel od domnelého kartelu súvisiaceho s trhom ES, o ktorom sa v Rozhodnutí GIS Komisie uvádza, že trval od 15. apríla 1988 do 11. mája 2004, každé konanie, ktoré súviselo so samostatným slovenským trhom GIS zariadení a o ktorom sa tvrdí, že bolo v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže (pričom si dovoľujeme upresniť, že podľa názoru žalobcov k takémuto konaniu nedošlo), mohlo v každom prípade nastať iba počas obdobia od 01. marca 1991 do 25. marca 2002. Keďže Rada skúmala kartel výlučné z hľadiska jeho dopadu na slovenský trh s GIS, aj jeho trvanie by mala skúmať výlučné v súvislosti so slovenským trhom s GIS. Žalobcovia týmto namietajú, že pokiaľ sa Rada (podľa názoru žalobcov mylne) domnieva, že došlo ku kartelovému správaniu v súvislosti so slovenským trhom GIS, mala by Rada aspoň preveriť trvanie tohto domnelého kartelového správania samostatne v súvislosti so slovenským trhom GIS. Žalobcovia 1/ a 2/ rade odstúpili od GQ Zmluvy v roku 1999, pričom túto skutočnosť potvrdil tak PMÚ ako aj Rada. Ako už bolo uvedené vyššie, na obdobie od roku 1999 v Rozhodnutí Rady ani v spise Rady nie je nijaký dôkaz, že by sa ktoríkoľvek zo žalobcov zúčastnili akéhokoľvek konania týkajúceho sa GIS zariadení, ktoré by málo akýkoľvek význam pre Slovensku republiku. Rovnako nie je v spise PMÚ ani v spise Rady nijaký dôkaz o tom, že by sa kedykoľvek po 25. marci 2002 viedli akékoľvek diskusie alebo alokovania projektov v Slovenskej republike medzi účastníkmi Konania. Následné v spise PMÚ ani v spise Rady nie je nijaký dôkaz preukazujúci záver, že žalobcovia sa zúčastnili jediného trvajúceho porušenia právnych predpisov od 15. apríla 1988 až do marca alebo apríla 2004 (tvrdenie PMÚ v jeho Výzve a v Rozhodnutí PMÚ) alebo do 11. mája 2004 (tvrdenie Rady). Najneskorším možným dátumom, kedy by Rada mohla potenciálne zistiť účasť žalobcov 1/ a 2/ rade (žalobca v 3/ rade vtom čase ešte ani neexistoval) na porušení slovenských zákonov na ochranu hospodárskej súťaže, je rok 1999. Žalobcovia tiež namietajú skutočnosť, že záver Rady, podľa ktorého sa žalobcovia v 1/ a 2/ rade opätovne pridali ku kartelu po 25. marci 2002, je založený výlučné na jednom tvrdení obsiahnutom v Rozhodnutí Komisie vo veci GIS: "Vie sa o tom, že spoločnosť Hitachi sa zúčastnila stretnutia konaného dňa 02. júla 2002", bez toho, aby bolo toto tvrdenie podložené ďalšími dôkazmi vo Výzve alebo v Rozhodnutí Rady. Jednoduchý odkaz na európske rozhodnutie - ktoré je navyše napadnuté a je predmetom preskúmavania - nemôže byť dostatočným dôkazom na podporu rozhodnutia národného súťažného orgánu, ktorý tvrdí, že sa aplikuje len národné súťažné právo, a nie európske súťažné právo. Žalobcovia tvrdia, že sa Rada mýli pri určení trvania kartelu v súvislosti so slovenským trhom GIS a predovšetkým vo svojom závere, podľa ktorého sa žalobcovia opätovne pripojili ku kartelu v roku 2002. Je zvlášť zarážajúce, že Rada bez akéhokoľvek priameho dôkazu prijala záver, podľa ktorého sa žalobcovia opätovne stali členmi kartelu v roku 2002 na menej ako 3 mesiace. Žalobcovia sú presvedčení, že Rada využíva tento svojvoľný záver k tomu, aby sa vyhla uplatneniu premlčacej lehoty voči žalobcom, čím by boli oslobodení od pokuty. II/ Žalobcovia namietajú, že Rada nesprávne a nedostatočne posúdila okolnosti prípadu, a preto neuniesla dôkazné bremeno v súvislosti so žalobcami. Rada nesprávne považovala žalobcov za účastníkov Konania a uložila im nakoniec pokuty. Žalobcovia neboli nikdy zmluvnými stranami GQ Zmluvy a EQ Zmluvy. Žalobcovia 1/ a 2/ rade nikdy neboli zmluvnými stranami EQ Zmluvy a od GQ Zmluvy odstúpili v roku 1999, ako potvrdila Rada. Žalobcovia nesúhlasia s tvrdením Rady o tom, že žalobcovia nevzniesli žiadne námietky proti ich účasti na domnelom karteli pred zahraničnými protimonopolnými orgánmi. Počas celého konania vedeného v Českej republike žalobcovia vždy protestovali proti akejkoľvek ich domnelej účasti na karteli, ktorá by sa vzťahovala na český trh s GIS zariadeniami. Dňa 22. júna 2009 žalobcovia dokonca podali ústavnú sťažnosť proti rozsudku Najvyššieho správneho sudu Českej republiky. Okrem toho je potrebné vziať do úvahy, že maďarský súťažný orgán dospel k záveru, podľa ktorého žiaden zo žalobcov nebol účastníkom konania v Maďarsku, pričom svojim postojom potvrdil, že žiaden zo žalobcov sa nepodieľal na konaní obmedzujúcom hospodársku súťaž v súvislosti s maďarským trhom s GIS. Žalobca v 3/ rade, ktorý je spoločným podnikom medzi spoločnosťami Hitachi, Fuji a Meidensha a ktorý prevzal činnosť v oblasti GIS od Hitachi s účinnosťou od 1. októbra 2002, by nemohol byť účastníkom Konania vzhľadom na to, že žalobca v 3/ rade nebol nikdy zmluvnou stranou GQ Zmluvy, a teda nikdy nesúhlasil s tým, že bude viazaný GQ Zmluvou. V skutočnosti začal žalobca v 3/ rade vykonávať svoju činnosť až 1. októbra 2002, kedy už GQ Zmluva nebola účinná, pričom navyše ani v spise PMÚ ani v spise Rady nie je žiaden dôkaz o koluzívnom správaní týkajúcom sa slovenských GIS projektov po 25. marci 2002. Okrem toho v súvislosti so žalobcom v 2/ rade Rada sama prijala záver, podľa ktorého je žalobca v 2/ rade 100% dcérskou spoločnosťou žalobcu v 1/ rade. To znamená, že žalobcu v 2/ rade by sa mal pokladať spoločne so žalobcom v 1/ rade za jeden ekonomický subjekt pre účely Konania. Vo svojom rozhodnutí Rada výslovné uviedla, že 100% dcérska spoločnosť sa nemôže považovať za samostatnú zmluvnú stranu zmluvy obmedzujúcej hospodársku súťaž (pretože nemôže byť samostatným účastníkom kartelu) a že iba materská spoločnosť môže byť zmluvnou stranou. V danom prípade Rada potvrdila, že žalobca v 2/ rade nemohol konať nezávisle od žalobcu v 1/ rade. Žalobca v 1/ rade nemal dôvod pre svoju účasť na domnelom GIS karteli a koniec koncov sa ani nemohol podieľať na takomto karteli, keďže sám nikdy nevyrábal GIS, sám nikdy nepredával GIS, a nebol konkurentom údajných členov kartelu na relevantnom trhu. Žalobcovi uvádzajú, že PMÚ a takisto ani Rada neuskutočnili žiadne nezávislé vyšetrovanie toho, či žalobca v 2/ rade bol alebo vôbec mohol byť členom GIS kartelu. Žalobcovia preto namietajú, že žalobca v 2/ rade nie je účastníkom Konania a žiadajú, aby PMÚ a Rada ukončila Konanie voči žalobcovi v 2/ rade podľa § 32 ods. 2 písm. c) Zákona, keďže toto Konanie nemá žiaden právny základ. III/ Žalobcovia uvádzajú, že uloženie pokuty Radou žalobcovi v 1/ rade predstavuje porušenie predpisov o premlčacej lehote. Po tom, ako sa ustáli, že žalobca v 1/ rade ukončil svoju účasť na GQ Zmluve v roku 1999, žalobcovia tvrdia, že uloženie pokuty žalobcovi v 1/ rade bude znamenať porušenie ustanovení Zákona a Druhého Zákona o Ochrane Hospodárskej Súťaže o premlčacej lehote. Podľa prechodných ustanovení § 44 ods. 6 Zákona uloženie sankcií za porušenie Zákona, ku ktorému došlo pred tým, ako Zákon nadobudol účinnosť, sa bude riadiť Zákonom iba vtedy, ak sú ustanovenia Zákona výhodnejšie pre porušujúceho podnikateľa. V danom prípade sa budú porovnávať ustanovenia o premlčacej lehote obsiahnuté v § 38 ods. 8 Zákona a v § 14 ods. 6 Druhého Zákona o Ochrane Hospodárskej Súťaže (keďže žalobca v 1/ rade odstúpil od GQ Zmluvy v roku 1999, kedy platil Druhý Zákon o Ochrane Hospodárskej Súťaže). Podľa § 14 ods. 6 druhého Zákona o Ochrane Hospodárskej Súťaže môže PMÚ uložiť sankciu do jedného roka odo dňa, kedy sa PMÚ po prvýkrát dozvedel o porušení predpisov(subjektívna stránka premlčacej lehoty), a najneskôr do troch rokov odo dňa, kedy k porušeniu predpisov došlo (objektívna stránka premlčacej lehoty). Podľa § 38 ods. 8 Zákona môže PMÚ uložiť pokutu do štyroch rokov od začatia konania, avšak najneskôr do ôsmich rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu zákona. Je zrejmé, že § 14 ods. 6 Druhého Zákona o Ochrane Hospodárskej Súťaže je výhodnejší pre spoločnosť Hitachi než § 38 ods. 8 Zákona, a preto sa na tento prípad vzťahujú ustanovenia § 14 ods. 6 Druhého Zákona o Ochrane Hospodárskej Súťaže. PMÚ sa dozvedel o porušení zákona dňa 21. mája 2004, čo znamená, že jednoročná lehota (subjektívna stránka premlčacej lehoty) podľa § 14 ods. 6 uplynula. Okrem toho žalobca 1/ rade odstúpil od GQ Zmluvy v roku 1999, a teda uplynula aj objektívna premlčacia lehota podľa § 14 ods. 6. Z toho vyplýva, že Rada nemôže žalobcovi v 1/ rade uložiť žiadnu pokutu. Ak Súd prijme záver, že žalobca v 2/ rade je účastníkom Konania uvádza, že žalobca v 2/ rade nikdy nepristúpila k GQ Zmluve, ak by aj pristúpil, rovnako by odstúpil od nej v roku 1999, keďže pre účely Konania sa spolu s Hitachi považuje za jeden ekonomický subjekt. Vyššie uvedené argumenty týkajúce sa uplynutia premlčacej lehoty, ktoré uviedli žalobcovia v súvislosti so žalobcom v 1/ rade, sa majú v takom prípade vzťahovať aj na žalobcu v 2/ rade. IV/ Žalobcovia uvádzajú, že Rada nesprávne a nedostatočne posúdila okolnosti prípadu, a preto neuniesla dôkazné bremeno v súvislosti s účinkami domnelého kartelu na slovenský trh s GIS. Rada nepriniesla dostatočný dôkaz na podporu záveru, že GQ Zmluva mala akýkoľvek dopad na územie Slovenskej republiky. Pri vyjadrení tohto záveru sa Rada spoliehala výlučné na "zistenia" PMÚ, ktoré sa zakladajú iba na tvrdeniach zástupcov ABB, a nie na hodnoverných dôkazoch bez toho, aby Rada uskutočnila dôkladnejšiu faktickú analýzu. Žalobcovia uvádzajú, že dôkazné bremeno leží na Rade, pričom Rada toto neuniesla, predovšetkým v súvislosti s dopadmi kartelu na slovenskom trhu s GIS. Žalobcovia súhlasia s Radou v tom, že dôkazy nie je možné namietať iba z toho dôvodu, že tieto boli poskytnuté žiadateľom o leniency, za podmienky, že tieto dôkazy sú hodnoverné a majú dôkaznú hodnotu. Preto žalobcovia nepopierajú, že Zmluvy skutočne existovali a že niektoré zo stretnutí, ktoré uvádza spoločnosť ABB, sa naozaj uskutočnili. Avšak Rada nemôže jednoducho akceptovať ako dôkaz vágne a zavádzajúce tvrdenia zástupcu ABB týkajúce sa udalosti ktoré sa udiali v minulosti, bez toho, aby získala ďalšiu dôkaznú oporu. Napríklad PMÚ a Rada samé neuznali tvrdenie ABB o tom, že žalobca v 1/ rade opustil kartel na jar roku 2000 a znovu sa ku kartelu pripojil v roku 2001, pretože toto tvrdenie bolo jednoducho nesprávne. Ak Rada nie je schopná poskytnúť takúto podporu pre niektoré konkrétne tvrdenie, nemala by sa spoliehať na dané tvrdenie ako na jediný základ pre svoje rozhodnutie. Žalobcovia už objasnili v predchádzajúcich podaniach v rámci Konania, že podľa ich názoru Zmluvy nemohli mať nijaký dopad na slovenský trh, a to z viacerých dôvodov. Žalobcovia nemali žiaden záujem (a takisto ani žiadnu možnosť) dodávať GIS na slovenský trh. Po prvé: z obchodného hľadiska nebol slovenský trh pre žalobcov zaujímavý. Po druhé: technické bariéry vstupu znemožňovali japonským spoločnostiam dodávky GIS na slovenský trh, ako to bolo potvrdené v znaleckých posudkoch, ktoré sú súčasťou spisu (tieto poskytli ostatní účastníci Konania). Po tretie: slovenskí a ostatní európski zákazníci jasné preferovali európskych dodávateľov GIS, pričom takáto prax existovala aj predtým ako domnelý kartel vznikol v roku 1988. Skutočnosť, že jeden slovenský zákazník (Paroplynový cyklus, a.s.) spomenul žalobcu v 1/ rade ako možného dodávateľa GIS neznamená, že žalobca v 1/ rade bola možným dodávateľom GIS na slovenskom trhu s GIS aplikáciami. Naopak, skutočnosť, že žiaden ďalší slovenský zákazník nespomenul žalobcu v 1/ rade ako dodávateľa GIS je dôkazom, že žalobca v 1/ rade nebol ani teoretickým dodávateľom GIS pre slovenský trh s GIS aplikáciami. Dodávka GIS do Českej republiky spoločnosťou Fuji v roku 1993 bola výnimočným a ojedinelým prípadom, čo uznala aj samotná Rada. Okrem toho japonskí zákazníci vždy jednoznačné uprednostňovali japonské spoločnosti. Z tohto vyplýva, že žalobcovia nemali žiaden dôvod riskovať pokutu za porušenie pravidiel o hospodárskej súťaži tým, že by sa dohodli na tom, že nebudú dodávať do teritória, do ktorého neboli ochotní ani schopní dodávať. Rada uvádza, že pre prijatie záveru o protisúťažnom konaní nie je potrebné preukázať účinky domnelého rozdelenia trhov podľa GQ Zmluvy na slovenskom trhu s GIS, pokiaľ bude preukázaný obmedzujúci cieľ takéhoto rozdelenia trhov. Rada uvádza 14 projektov týkajúcich sa Slovenskej republiky napriek tomu, že Rozhodnutie PMÚ sa obmedzuje na 6 projektov. A dokonca aj pri 6 slovenských projektoch PMÚ a takisto ani Rada nepredložili žiadne dôkazy o stretnutiach alebo korešpondencii v ktorej by sa o týchto projektoch malo hovoriť. Na základe vyššie uvedeného žalobcovia vyslovujú záver, že vo Výzve ani v spise Rady sa nenachádza žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval, že: 1/ sa žalobcovia zúčastňovali na diskusiách týkajúcich sa slovenských projektov GIS, alebo 2/žalobcovia realizovali alebo sa dohodli nerealizovať projekty v Slovenskej republike. V/ Žalobcovia uvádzajú, že aplikácia slovenských právnych predpisov na ochranu hospodárskej súťaže na Konanie a uloženie pokút predstavuje porušenie Nariadenia č. 1/2003. Tvrdia, že Nariadenie č. 1/2003 sa vzťahuje na Konanie a z dôvodu uplatniteľnosti Nariadenia č. 1/2003 a skutočnosti, že Komisia už skúmala domnelé porušenie právnych predpisov, nemôže Rada na dané porušenie uplatňovať národné právo na ochranu hospodárskej súťaže a takisto ani komunitárne právo na ochranu hospodárskej súťaže. Rada skúmala rovnakú skutkovú podstatu a rovnaký údajný globálny kartel, ktorý už bol predmetom skúmania a sankcionovania zo strany Komisie. Takýto prieskum zo strany Rady ako aj sankcie uvalené a fortiori zo strany Rady sú v rozpore s Nariadením č. 1/2003. Vo svojom Rozhodnutí sa Rada odvoláva na Rozhodnutie Komisie vo veci GIS kartel, pričom takáto odvolávka je argumentom Rady, o ktorý opiera svoje zistenia. Avšak namiesto toho, aby Rozhodnutie Komisie vo veci GIS podporovalo Rozhodnutie Rady, svojou samotnou existenciou Rozhodnutie Komisie vo veci GIS spôsobuje neplatnosť zistení Rady. Dňa 1. mája 2004 Slovenská republika vstúpila do Európskej únie. V ten istý deň sa Nariadenie č. 1/2003 stalo priamo účinným a okamžite aplikovateľným v Slovenskej republike. Nariadenie č. 1/2003 sa vzťahuje na domnelé porušenie právnych predpisov, ktoré pokračovalo po 1. máji 2004 Nariadenie č. 1/2003 sa vzťahuje aj na domnelé porušenie predpisov, ktoré bolo ukončené pred 1. májom 2004, ale proti ktorému bolo začaté konanie po 1. máji 2004, keďže Nariadenie č. 1/2003 je okamžite účinné na všetky veci, ktoré nie sú rozhodnuté v čase, kedy Nariadenie nadobudlo účinnosť PMÚ začal Konanie dňa 28. júna 2007, t.j. dávno po 1. máji 2004. Táto skutočnosť samotná postačuje na to, aby sa Nariadenie č. 1/2003 vzťahovalo na Konanie, aj keby sa Konanie týkalo domnelého porušenia právnych predpisov, ktoré predchádzalo dňu vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Je tomu tak preto, že Nariadenie č. 1/2003 sa vzťahuje s okamžitou účinnosťou nielen na trvajúce porušenia právnych predpisov, ku ktorým došlo sčasti po dni nadobudnutia účinnosti Nariadenia, ale aj na všetky ostatné porušenia právnych predpisov, ktoré síce boli ukončené pred dňom, kedy Nariadenie nadobudlo účinnosť, avšak ktorých účinky trvali aj po tomto dni, ako aj na porušenia právnych predpisov, ktoré sa skončili predo dňom nadobudnutia účinnosti Nariadenia, ale boli vyšetrované po tomto dni. V skutočnosti platí, že Nariadenie č. 1/2003 sa vzťahuje na všetky prípady, ktoré neboli rozhodnuté v čase nadobudnutia jeho účinnosti alebo ktorých vyšetrovanie sa začalo po nadobudnutí jeho účinnosti. Európsky súdny dvor takto rozhodol už v súvislosti s Nariadením č. 17, ktoré predchádzalo Nariadeniu č. 1/2003. Žalobcovia tvrdia, že ak sa komunitárne právo uplatňuje konzistentným spôsobom na nerozhodnuté prípady, v ktorých: 1/ relevantné skutočnosti nastali ešte pred pristúpením, 2/ správne alebo súdne konania boli začaté ešte pred pristúpením, 3/ prvostupňové národné správne rozhodnutie bolo prijaté ešte pred pristúpením, musí sa komunitárne právo vzťahovať a fortiori aj na tento prípad, t.j. prípad, v ktorom bolo národné správne konanie začaté až po pristúpení. Na základe uvedeného žalobcovia tvrdia, že na Konanie sa vzťahuje Nariadenie č. 1/2003, Rada nemala právomoc na uloženie pokuty za domnelé porušenie právnych predpisov, či už podľa komunitárneho alebo národného práva. Keďže bolo preukázané, že Nariadenie č. 1/2003 sa vzťahuje na Konanie a že Komisia už uplatnila článok 81 Zmluvy o Založení ES, Rada nemala právomoc uplatniť na domnelé porušenie predpisov článok 81 Zmluvy o Založení ES a takisto ani národný zákon o ochrane hospodárskej súťaže. Akýkoľvek pokus o narušenie nového regulačného rámca v oblasti súťažného práva, ktorý platí od 1. mája 2004, predstavuje priame porušenie Nariadenia č. 1/2003, ktoré má priame účinky v Slovenskej republike a má prednosť pred akýmkoľvek národným zákonom. Takýto názor zdieľa aj právna veda, podľa ktorej je zavedeným pravidlom, že národný orgán na základe článku 3 ods. 1 a článku 11 ods. 6 Nariadenia č. 1/2003 nemôže viac vyšetrovať porušenie predpisov, ktoré má vplyv na obchod medzi členskými štátmi a ktoré už bolo predmetom vyšetrovania Komisie, podľa národného zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Žalobcovia dospeli k záveru, že bez ohľadu na to, kedy sa domnelé porušenie predpisov skončilo, Rada ho nemohla v žiadnom prípade sankcionovat' podľa národných zákonov na ochranu hospodárskej súťaže, pretože Komisia vždy mala právomoc, a tú aj využila, vyšetriť celosvetové konanie vrátane Slovenskej republiky. Tvrdia, že Rozhodnutie Rady sa musí zrušiť, keďže toto je v rozpore s Nariadením č. 1/2003 majúcim vyššiu právnu silu. VI/ Žalobcovia uvádzajú, že aj keby sa na prípad nevzťahovalo Nariadenie č. 1/2003, všeobecný princíp ne bis in idem by bránil Rade uložiť sankciu za porušenie predpisov podľa národného zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Princíp ne bis in idem je zakotvený v článku 4 ods. 1 Protokolu 7 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a v článku 50 Charty základných práv. To znamená, že tento princíp platí v plnej miere v Slovenskej republike a v Európskej únii. Okrem toho tak Európsky dohovor ako aj Charta stanovujú základné práva, ktoré sa majú chrániť ako všeobecné princípy komunitárneho práva. Týmito princípmi by sa mali riadiť národné súdy a správne orgány, keďže tieto majú vysoké postavenie v hierarchii noriem Európskeho spoločenstva. Skutočnosť, že princíp ne bis in idem sa vzťahuje na Konanie, vyplýva aj z judikatúry najvyšších európskych súdov. Žalobcovia sa v tejto súvislosti odvolávajú na Vyjadrenie Generálneho advokáta Colomera v prípade Italcementi, podľa ktorého "orgány Spoločenstva a národné orgány majú podobné úlohy a pri sankcionovaní protisúťažného konania postupujú tak, aby chránili jediné zákonné právo". Okrem toho žalobcovia tvrdia, že aj keby Súd zistil, že Rozhodnutie Rady nie je v rozpore s Nariadením č. 1/2003, málo by sa Rozhodnutie Rady aj tak zrušiť, keďže toto odporuje vyššiemu všeobecnému princípu ne bis in idem. VII/ Žalobcovia uvádzajú, že pokuty uložené Spoločnostiam sú nepreskumateľné a tieto sú nezákonné, diskriminačné a neprimerané. Rada priznala, že pokuty, ktoré uložil žalobcom PMÚ, neboli dostatočne odôvodnené, čo sa Rada rozhodla napraviť v Rozhodnutí Rady. Napriek vyššie uvedenému žalobcovia tvrdia, že spôsob výpočtu pokút použitý Radou v Rozhodnutí Rady je nezákonný, svojvoľný a nepreskúmateľný a že pokuty uložené žalobcom sú diskriminačné a neprimerané. Aj keď vo všeobecnosti venovala Rada pokutám a ich výpočtu viac pozornosti ako PMÚ, spôsob výpočtu jednotlivých pokút zostal naďalej subjektívny, bez toho, aby Rada uviedla jasné smernice o tom, ako dospela k jednotlivým čiastkam pokút, s tým dôsledkom, že žalobcovia nemajú žiadnu možnosť preskúmať im uložené pokuty. Nepreskúmateľnosť pokút je okrem toho spôsobená aj skutočnosťou, že Rada nepostupovala podľa Metodického pokynu o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž (ďalej len "Nový Metodický Pokyn "), ktorý bol zverejnený na oficiálnej internetovej stránke PMÚ počas Konania pred PMÚ. Namiesto toho Rada postupovala podľa verejné nedostupného "metodického pokynu" (ďalej len "Starý Metodický Pokyn "), ktorý zrejme platil pred vydaním Nového Metodického Pokynu. Žalobcovia tvrdia, že v súvislosti s otázkou, či uplatniť Starý Metodický Pokyn alebo Nový Metodický Pokyn, malá Rada dodržať všeobecné akceptovaný základný procesný princíp, podľa ktorého v prípade možného časového rozporu medzi dvoma procesnými ustanoveniami by sa málo použiť to procesne ustanovenie, ktoré je výhodnejšie pre sankcionovaný podnik. V danom prípade je toto dôležité pre výpočet výšky pokuty a predovšetkým v súvislosti s obratom, z ktorého sa malá pokuta počítať. Konkrétne sa pri výpočte pokuty podľa Starého Metodického Pokynu bral do úvahy celkový obrat podniku (aspoň podľa Rady), pričom podľa Nového Metodického Pokynu bol rozhodujúci obrat na relevantnom trhu. Rada tento procesný princíp vôbec nebrala do úvahy. Z Rozhodnutia Rady nie je jasné, ako boli v rámci výpočtu pokuty hodnotené jednotlivé činitele majúce vplyv na výšku pokuty. Predovšetkým nie je jasné, ako Rada dospela k základnej výške pokuty berúc do úvahy závažnosť porušenia predpisov, aké percento obratu podniku táto predstavuje a z akých dôvodov. Okrem toho žalobcovia tvrdia, že Rada riadne nevzala do úvahy ostatné kritéria pre výpočet pokuty, ktoré sú zakotvené v § 38 ods. 10 Zákona, ako napríklad druh porušenia zákona, jeho skutočný dopad na trh a veľkosť trhu, neplnenie dohody obmedzujúcej súťaž v praxi, atď., napriek tomu, že podľa tvrdení Rady táto vzala do úvahy aspoň niektoré z týchto kritérií. Berúc do úvahy tieto dodatočné kritéria, ako napríklad veľkosť slovenského trhu s GIS a potenciálne obmedzenie hospodárskej súťaže na slovenskom trhu s GIS, sú uložené pokuty neprimerané a v súvislosti s japonskými spoločnosťami aj diskriminačné. Keďže ako sme už objasnili vyššie, žalobca v 2/ rade nikdy nevyrábal GIS a ani sa nezaoberala ich predajom, nemôže byť tento účastníkom Konania a teda nemôže byť ani sankcionovaný. VIII/ Žalobcovia uvádzajú, že Rada nedodržala zákonná lehotu pre vydanie Rozhodnutia. Žalobcovia tvrdia, že Rada porušila § 30 Zákona, pretože bez ohľadu na skutočnosť, že písomná verzia Rozhodnutia Rady nesie dátum 14. augusta 2009, táto bola doručená žalobcom až 24. septembra 2009. § 30 Zákona obmedzuje dobu, v ktorej má Rada vydať svoje rozhodnutie a stanovuje jasnú lehotu. Rozhodnutie musí byť vydané v predpísanej lehote, aj keď tuto lehotu môže predložiť predseda, pričom aj dĺžka takto predĺženej lehoty je obmedzená § 30 Zákona. Na rozdiel od Občianskeho súdneho poriadku Zákon výslovné neuvádza dátum, dokedy musí byť vyhotovená písomná verzia rozhodnutia a táto musí byť doručená účastníkom. Napriek tomu z príslušných ustanovení Zákona vyplýva, že Rada nemôže úplné svojvoľne rozhodovať o tom, kedy vyhotoví písomnú verziu svojho rozhodnutia a túto oznámi účastníkom. Prax Rady však naznačuje, že pre dodržanie § 30 Zákona pokladá za dostatočné, pokiaľ označí svoje rozhodnutie dátumom spadajúcim do predpísanej lehoty bez ohľadu na to, kedy bolo toto rozhodnutie skutočné prijaté, vyhotovené a doručené účastníkom. Okrem toho Rada nepokladala za potrebné oznámiť aspoň výrokovú časť Rozhodnutia Rady účastníkom alebo urobiť oficiálne vyhlásenie pre tlač v zákonnej lehote. Skutočnosť, že sa Rada mohla zísť na zasadaní dňa 14. augusta 2009 a prerokovať alebo aj prípadne rozhodnúť o danej veci nemení jej povinnosť vydať rozhodnutie a oznámiť ho účastníkom v zákonnej lehote. Ak by žalobcovia akceptovali prístup Rady, lehota uvedená v § 30 Zákona by sa stala úplne neúčinnou a Rada by mala možnosť doručovať svoje rozhodnutia celé týždne alebo dokonca mesiace po uplynutí zákonných lehôt bez toho, aby mali dotknutí účastníci vedomosť aspoň o výrokovej časti jej rozhodnutí. Žalobcovia uvádzajú, že v tomto Konaní nebolo v zákonom stanovenej lehote vydané žiadne vyhlásenie a nebol zaslaný žiaden oznam zo strany Rady adresovaný či už žalobcom alebo verejnosti. Preto vznikajú pochybnosti o tom, či bolo rozhodnutie skutočné vydané v zákonom predpísanej lehote. Spoločnosti sa dozvedeli o výsledku Konania až po viac ako mesiaci od uplynutia zákonnej lehoty. To znamená, že Rada zjavne porušila § 30 Zákona, pretože nevydala Rozhodnutie Rady v predpísanej lehote, čím sa Rozhodnutie Rady stalo nezákonným. Žalovaný k vyjadreniu žalobcov uvádza, že v napadnutom rozhodnutí posudzoval konanie žalobcov, spočívajúce v uzatvorení dohôd dňa 15.04.1988 pod názvom GQ-Agreement (ďalej len „GQ dohoda") a E - Group Operation Agreement for GQ -Agreement (ďalej len „GQE dohoda") (v texte tiež obe dohody aj ako dohoda - obmedzujúca súťaž) a Dohody o všeobecných pravidlách pre GE, na základe ktorých žalobcovia koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení (GIS) pre aplikácie 72 kV a vyššie a to určovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania. Mechanizmus fungovania dohôd a tým aj celého kartelu je podrobne popísaný v prvostupňovom ako aj v napadnutom rozhodnutí žalovaného. Týmto konaním žalobcov došlo k dohode obmedzujúcej súťaž podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a) a c) zák. č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zák. č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon"), ktorá je zakázaná. Žalovaný k bodu I/ žaloby uvádza, že: žalobcovia v zmysle žaloby považujú napadnuté rozhodnutie žalovaného za nezákonné, pretože žalovaný nesprávne a nedostatočne posúdil prípad.K uvedenému úrad uvádza: Protiprávné správanie žalobcov posudzované v správnom konaní začalo v roku 1988 a bolo ukončené dňa 11. mája 2004. Úrad však posudzoval iba obdobie od 01.03.1991 do 30.04.2004. Úrad nemohol v správnom konaní posudzovať obdobie pred 01.03.1991, pretože v tomto období neexistovala právna úprava ochrany hospodárskej súťaže. Konanie žalobcov je teda možné posudzovať až od účinnosti zák. č. 63/1991 Zb. o ochraně hospodárskej súťaže. Úradom bola predmetná dohoda bola v správnom konaní posudzovaná do 30.04.2004, teda do času pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii. Do 30.4.2004 bol účinný zák. č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 465/2002 Z. z. Žalovaný za účelom správneho zistenia skutkového stavu doplnila dokazovanie oslovením všetkých účastníkov konania a zhromaždila dôkazy o stretnutí účastníkov dohody aj po 30.04.2004, konkrétne o stretnutí, na ktoré poukazuje aj Európska komisia (ďalej len „Komisia") vo svojom rozhodnutí, a ktoré sa uskutočnilo dňa 11. mája 2004 v Amsterdame. Za jednoznačný dokaz o uskutočnení tohto stretnutia považuje úrad vyjadrenie žalobcov listom zo dňa 23.10.2008, zaevidovaným pod číslom 4542, v ktorom popisujú priebeh stretnutia dňa 11.05.2004 v Amsterdame a uvádzajú, že sa ho zúčastnili páni K. a W. (JAEPS). V liste ďalej uvádzajú, že stretnutia sa zúčastnili spoločnosti ALSTOM/AREVA, Siemens, VA TECH a TM&TD. Prílohou listu sú viaceré dôkazy, a to poznámky zo stretnutia p. Wakabayashi, interná emailová korešpondencia medzi p. K. aW., žiadosť o vycestovánie p. K., žiadosť o ubytovanie, potvrdenie ubytovania, účtenky a email potvrdzujúci letenky. Pokiaľ ide o žalobcu v 1/ rade, tento sa zúčastňoval zakázanej dohody od 01.03.1991 do 31.12.1999 a následne od 02.07.2002 do 30.09.2002. Žalobca v 2/ rade sa zúčastňoval dohody rovnako od 01.03.1991 do 31.12.1999 a od 02.07.2002 do 30.09.2002. Od 01.10.2002 pokračoval žalobca v 1/ rade v účasti na dohode prostredníctvom JAEPS. Zástupcovia JAEPS sa zúčastnili stretnutia v hoteli Sofitel v Zurichu dňa 21.01.2004, čo potvrdzuje skutočnosť, že účasť žalobcu v 1/ rade prostredníctvom JAEPS na dohode trvala aj v roku 2004. Do roku 1999 žalobcovia nepopierajú svoju účast' na dohodě. Z vykonaného dokazovania, z vyjadrení ABB vyplynulo, že žalobcovia v 1/ a 2/ rade dočasne opustili dohodu. ABB v liste zo dňa 13.11.2006, zaevidovanom pod č. 4402, uvádza cit.: „...po tom, čo Siemens dočasné opustil kartel, GIS kartel fungoval ako dovtedy, len bez Siemensu a neskôr tiež bez Hitachi a VA TECH. Všetci títo traja členovia sa neskôr znovu pripojili ku GIS kartelu." V podaní nazvanom GIS kartel história pôsobenia ABB uvádza cit.: „Siemens aj Hitachi dočasne opustili kartel počas obdobia od konca roka 1999 až do jari 2001 ...Siemens kartel opustil... v septembri 1999. Hitachi odišla z kartelu približne o pol roka neskôr ako Siemens, t.j. niekedy na jar 2000 a opäť sa pripojila ku kartelu pred Siemensom, t.j. na začiatku r. 2001." V prehľade stretnutí kartelu, ktorý je súčasťou toho istého materiálu je uvedené, že v rokoch 1988 až 2002 sa pravidelných každoročných valných zhromaždení (vrcholový manažment kartelu) zúčastňoval za Hitachi p. Shimokawa. Uvedené nebolo spochybnené žiadnym ďalším účastníkom kartelovej dohody. Úrad sa v tejto veci prikláňa k názoru v prospech účastníka konania, a teda že žalobca v 1/ rade dočasne opustil kartel ku dňu 31.12.1999. ABB uviedla, že žalobca v 1/ rade sa ku kartelu pripojil opätovne na začiatku roku 2001. Z uvedeného je zrejmé to, že žalobcovia v 1/ a 2 rade sa k účasti na dohode vrátili ešte pred vznikom spoločného podniku JAEPS. Úrad má za to, že žalobcovia v 1/ a 2/ rade sa opätovne vrátili k účasti na dohode od 02.07.2002. Tento záver v konečnom dôsledku potvrdzuje aj vyjadrenie spoločnosti ABB, ktoré doplnila listom zo dňa 21.11.2008, zaevidovaným pod č. 5133, v ktorom uvádza, že zástupca žalobcov v 1/ a 2/ rade sa zúčastňoval kartelu od roku 1988 až 1999 a od polovice roka 2002 do 2004. Žalobcovia v 1/ a 2/ rade nespochybnili následnú účasť JAEPS na stretnutiach kartelu ako takú, keďže sami predložili dôkazy o účasti zástupcov JAEPS na poslednom stretnutí dňa 11. mája 2004. Spochybňovali iba účasť na karteli, ktorá by mohla mať akýkoľvek dopad na územie Slovenskej republiky. Podnikanie v oblasti GIS žalobcovia v 1/ a 2/ rade previedli na JAEPS ku dňu 01.10.2002. Úrad uvádza, že: - žalobca v 1/ rade sa zúčastňoval zakázanej GQ-Dohody od 01.03.1991 do 31.12.1999 a od 02.07.2002 do 30.09.2002. - žalobca v 2/ rade sa zúčastňoval zakázanej GQ-Dohody od 01.03.1991 do 31.12.1999 a od 02.07.2002 do 30.09.2002. - žalobca v 3/ rade je zodpovedný za účasť na zakázanej GQ-Dohode od 01.10.2002 do 30.04.2004. Úrad dospel k jednoznačnému záveru, že sa kartel vzťahoval aj na územie Slovenskej republiky. Úrad má za to, že GQ aj GQE dohoda obsahujú odkaz na dohodu o rozdelení geografického trhu, a požiadavku, aby japonskí dodávatelia nedodávali svoje výrobky, alebo im neboli pridelené projekty na určitých územiach. Na základe GQ dohody bola európskej skupine členov kartelu pridelená kvóta 62,5 % a japonskej skupine členov kartelu 37,5%. Takéto rozdelenie kvót ako aj celá dohoda nemohli mať iný cieľ ako rozdelenie si územia v danom prípade celého sveta s určitými v dohode vymedzenými výnimkami. V opačnom prípade by japonskí výrobcovia GIS súťažili s ostanými výrobcami GIS aj na trhoch v Európe. V tomto kontexte nemožno brať do úvahy ani domnelé bariéry vstupu japonských výrobcov GIS na európske trhy. Podľa znenia prílohy 2 GQ dohody Japonsko bolo vylúčené z kartelových aktivít v rámci Európy. ABB však potvrdila, že v skutočnosti išlo o džentlmenskú dohodu o tom, že domáce trhy sú chránené a európski členovia kartelu nebudu dávať cenové ponuky pre japonské projekty a japonskí členovia kartelu nebudu dávať cenové ponuky v Európe. ABB predložila prehľad GIS projektov na Slovensku, ktoré boli nájdené v dvoch súboroch na CD-Rom, ktorý poskytol bývalý zaměstnanec ABB p. Erik Mayr. Projekty sú usporiadané podľa referenčného čísla používaného v GIS karteli. Zoznam projektov tvorí prílohu 1 k listu ABB zo dňa 7. marca 2005, zaevidovaným pod č. 1269/ODOS. V dokumente Projects review list NR. 3168, s. 13 zo dňa 23. marca 2002 sa tiež uvádza projekt 1422 Slovenské elektrárne NPP Jaslovské Bohunice. Opakovanie toho istého čísla projektu v zozname ABB vysvetlilo tým, že pravdepodobné viackrát uvedené projekty boli zmenené. Úrad neprihliadal na tie projekty, kde sa preukázalo, že ide o ten istý projekt, resp. sa opakovali. ABB uviedla, že má vedomost' o niekoľkých projektoch, ktoré boli prerokované kartelom v období od októbra 1991 do marca 2002. Podľa vyjadrenia ABB sa všetci členovia GIS kartelu zúčastnili rokovaní o slovenských projektoch. Napr. v prílohe 8 sú uvedené pod kódmi spoločnosti, ktoré sa ich zúčastnili. ABB predložila aj s popisom zoznam projektov, ktoré sa týkali SR. Úrad zistil, že sa skutočne realizovali v SR nasledovné projekty: Projekt PPC- TP Vajnorská (1079), Projekt Košice Západ (1057), Projekt NPP Jaslovske Bohunice (1422), Projekt Žilina Rajčianka (1081), Projekt Čuňovo PP (1174) a Projekt Slovnaft (1221), čo úrad bližšie popísal v prvostupňovom rozhodnutí. Úrad vychádzal najmä z vyjádrení spoločnosti ABB, ako aj z ďalších dôkazov, ktoré v správnom konaní vykonal. Úrad sa problematike „jediného trvajúce porušenia právnych predpisov" podrobne venoval v napadnutom rozhodnutí, pričom má za to, že za jednu dohodu obmedzujúcu súťaž môže byť považovaný aj súhrn viacerých konaní v určitom časovom rámci prijatých viacerými podnikateľmi s cieľom dosiahnuť jeden protisúťažný ekonomický cieľ. Samotná dohoda sa v priebehu času môže meniť a jej mechanizmus sa môže vyvíjať zohľadňujúc napr. vývoj v danej oblasti. Takéto poňatie dohody obmedzujúcej súťaž nemôže byť spochybnené ani možnosťou, že jedna alebo viacero praktík v rámci takéhoto komplexu vytvárajúceho dohodu obmedzujúcu súťaž by mohli predstavovať porušenie zákona aj samé o sebe. Nie je však štandardné, aby sa takéto jedno trvajúce správanie charakterizované jedným cieľom umelo rozdeľovalo na viacero dohôd obmedzujúcich súťaž. V európskom práve existuje konštantné prípadové právo, podľa ktorého podnikateľ môže byť zodpovedný za celkový kartel hoci bolo preukázané, že sa zúčastnil priamo iba jedného alebo niekoľkých elementov tvoriacich kartel, ak je preukázané, že vedel alebo musel vedieť, že kolúzia ktorej sa zúčastnil bola súčasťou celkového plánu zahrňajúceho všetky základné elementy kartelu. Skutočnosť, že sa podnikateľ nezúčastnil všetkých súčastí celkového kartelu ho nemôže zbaviť zodpovednosti. Takáto okolnost' sa však môže zohľadniť pri hodnotení závažnosti porušenia jeho konania. K bodu II/ žaloby žalovaný uvádza, že spoločnosť Hitachi Ltd., so sídlom 6-6, Marunouchi 1 - chrome, Chiyoda - ku, 100 - 8280 Tokyo, Japonsko je materskou spoločnosťou skupiny Hitachi. Z čiastočného potvrdenia z obchodného registra spoločnosti Hitachi Ltd., doloženého do spisu vyplýva, že jej predmetom podnikania je výroba a predaj elektrického zariadenia a spotrebičov, výroba a predaj priemyselného zariadenia a spotrebičov, výroba a predaj dopravných prostriedkov, výroba a predaj telekomunikačného a elektronického zariadenia a spotrebičov, dodávka elektriny a ďalšie. Z výpisu z registra obchodných spoločností Anglicka a Walesu zo dňa 29.07.2007, doloženého účastníkom konania do spisu vyplývá, že spoločnosť Hitachi Europe Limited bola zapísaná do registra obchodných spoločností v súlade so zákonom o spoločnostiach z roku 1985 ako spoločnosť s ručením obmedzeným dňa 13.01.1988. Jej akcionárom je spoločnosť Hitachi Ltd. Sídlo má na adrese Whitebrook Park, Lower Cookham Road, Maidenhead, Berkshire SL6 8YA, Veľká Británia. Z predložených materiálov Spoločenská zmluva a Stanovy Hitachi Europe Limited, ktoré sú predmetom obchodného tajomstva vyplývá, že táto spoločnosť bola založená za účelom širokého rozsahu činností. Spoločnosť Hitachi Ltd. uvádza, že spoločnosť Hitachi Europe Limited je jej 100% dcérska spoločnosť. Z výpisov z registra oboch spoločností úrad zistil, že pán M.H. je jedným z riaditeľov spoločnosti Hitachi Europe Limited a zároveň je aj členom vedenia spoločnosti Hitachi Ltd. (menovaný 01.04.2007). Zmluvou o spoločnom podniku (Zmluva o fúzii) zo dňa 07.05.2001 spoločnosť Hitachi Ltd., Fuji Electric Holdings Co., Ltd. a Meidensha Corporation vytvorili spoločný podnik pre oblasť prenosu a distribúcie elektrickej energie pod názvom Japan AE Power Systems Corporation, so sídlom Landic Shimbashi building, 8-3, Nisho - Shimbashi, 3 - chrome, Minato-ku, Tokyo, 105 - 0003, Japonsko. Z výpisu z registra spoločností, doloženého do spisu vyplývá, že JAEPS vznikla ku dnu 29. júna 2001. Zakladajúce spoločnosti, vrátane Hitachi Ltd., previedli na spoločný podnik svoje aktivity v oblasti GIS ku dňu 01.10.2002. Spoločnosť Fuji Electric Holdings Co., Ltd. mala v spoločnom podniku 30%, Meidensha Corporation 20% a spoločnosť Hitachi Ltd. 50% podiel. Predmetom podnikania spoločnosti JAEPS je výskum a vývoj, navrhovanie, výroba, predaj, montáž, údržba a servis zariadení a systémov ako napríklad transformátory, prerušovače, spínacie zariadenia, ochranné a riadiace jednotky, rozvodové dosky s uzavretým výkonom, atď. pre príslušenstvo alebo zariadenia súvisiace s rozvodom energie a s distribučnou sieťou a ďalšie činnosti. Hitachi Ltd. nie je na účely tohto konania považovaná za zodpovednú za správanie spoločnosti JAEPS, ktorá je samostatným účastníkom konania, ktorému bola uložená aj pokuta. Spoločnosť JAEPS v tomto konaní nesie zodpovednosť za svoju účasť v zakázanej dohode, a to od 01. októbra 2002, kedy na ňu boli prevedené aktivity v oblasti GIS. V súvislosti s účasťou dcérskej spoločnosti Hitachi Europe Limited má úrad za to, vychádzajúc aj z tvrdenia Hitachi, že kartel bol aj prostredníctvom tejto spoločnosti uvádzaný do praxe a preto nie je možné akceptovať, že sa ho vôbec nezúčastňovala, aj keď prispievala k jeho napĺňaniu iným spôsobom ako materská spoločnosť. Ako 100% dcérska spoločnosť ani nemohla konať v rozpore so základnou stratégiou materskej spoločnosti, ktorá ju v danom čase v plnom rozsahu ekonomicky ovládala. Ako ekonomicky ovládaná spoločnosť sa prispôsobovala strategii materskej spoločnosti, ktorej súčasťou je aj obchodná a predajná stratégia. Na podporu svojich zistení úrad poukazuje na to, že tieto spoločnosti boli určené za účastníkov konania aj v obdobnom konaní pred Komisiou. Svoju účasť na karteli pritom, ako vyplývá z rozhodnutia Komisie, tieto subjekty pred Komisiou nenamietali. Žalovaný k bodu III/ žaloby uvádza, že dohoda, ktorá je predmetom tohto konania predstavuje trvajúci správny delikt. Podľa § 38 ods. 8 zákona môže úrad uložit' pokutu do štyroch rokov od začatia konania. Úrad však môže túto pokutu uložit' najneskôr do ôsmich rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu ustanovení zákona. V prípade pokračovacieho správneho deliktu alebo trvajúceho správneho deliktu začne lehota plynúť odo dňa, keď došlo poslednýkrát k porušeniu. Na podporu tohto záveru žalovaný prikladá tiež rozhodnutie Nejvyššího správního soudu sp.zn 2 Afs 93/2008- 920, ktoré sa zaoberalo prípadom GIS posudzovaným českým súťažným orgánom. Žalovaný k bodu IV/ žaloby uvádza následovné dohodu obmedzujúcu súťaž nie je možné ospravedlniť tým, že táto by nebola v ekonomickom alebo obchodnom záujme niektorého z jej účastníkov ak jej existencia bola preukázaná. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že dohody obmedzujúce súťaž prinášajú výhody výlučné jej účastníkom a poškodzujú konkurenciu a následne konečného spotrebiteľa. Žalovaný má za to, že Európa nie je taký malý a bezvýznamný trh, aby návratnosť vložených investícií nebola zabezpečená vychádzajúc aj z toho, že Európa a Ázia sú hlavné regióny, kde sa zariadenie GIS používá. Žalovaný neakceptoval námietku vo vzťahu k dodávkám na európsky trh spočívajúcu v tvrdení o existencii väčších nákladov pre japonských výrobcov v porovnaní s európskymi výrobcami v podobe nákladov na clo, námornú dopravu, poistenie a pod., pretože ak by takéto náklady mali predstavovat' bariéru obchodu, japonskí výrobcovia by zásobovali iba japonský trh a nie ako tomu bolo v skutočnosti aj zvyšok sveta s výnimkou krajín vylúčených z obchodovania na základe kartelovej dohody. V rámci prvostupňového správneho konania sa úrad obrátil na viacerých odberateľov GIS s otázkou, koho považujú za dodávateľa GIS. Spoločnosť Paroplynový cyklus, a. s. v liste zo dňa 16.03.2007 okrem iného uviedla aj spoločnosti Toshiba, Hitachi a Mitsubishi Electric. Je nepochybné, že medzi účastníkmi kartelovej dohody došlo k rozdeleniu trhu medzi japonské a európske firmy. Ak by pre japonské firmy vstup na európske trhy nebol možný vôbec, potom by nemalo zmysel si takéto delenie trhov dohodnúť. Argumenty o existencii bariér vstupu japonských spoločnosti na slovenský trh, ktoré uvádzajú žalobcovia, nemôžu žalobcov zbaviť zodpovednosti a ani ich neodradili od uzatvorenia kartelovej dohody. Ekonomická analýza (předkládala spoločnosť Mitsubishi), ktorá má demonstrovat' existenciu objektívnych obchodných bariér, vrátane napr. zlej informovanosti o prebiehajúcich veřejných zakázkách v období před rokom 2003, nemôže zvrátit' jednoznačnú realitu dôkazov dokumentárneho charakteru o dohodě obmedzujúcej súťaž. Naopak, takéto argumenty môžu zvýšit' závažnost' porušenia zákona, pretože uzatvorením dohody sa jej účastníci pokusili eliminovat' aj tú súťaž, ktorá na trhu v tom čase existovala, keďže existencia bariér by vstup na trh iba sťažovala, ale nevylučovala. Vtejto súvislosti poukazuje úřad na rozhodnutie SPI vo věci Cement, spojené případy T-25/95, T-26/95, T-30/95, T-32/95 a ďalšie [2000] ECR II-491, v ktorom SPI tiež konstatoval, že porušenie je obzvlášť závažné ak pozostáva z uzavretia dohody s cieľom eliminovat' súťaž na trhu, na ktorom je už súťaž slabá. K bodu V/ žaloby žalovaný uvádza, že začal konanie v čase účinnosti Nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo dňa 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy o ES (ďalej len ako „Nariadenie 1/2003"). Komisia začala šetrenie vo veci v máji 2004 a následne potom rozhodla dňa 20. apríla 2006 o tom, že bude vo veci konať, t.j. v čase, keď Nariadenie 1/2003 bolo už účinné. Nariadenie 1/2003 je účinné od 01. mája 2004 a Komisia ho aplikovala odo dňa jeho účinnosti, a to aj na porušenia, ku ktorým došlo pred jeho účinnosťou. Prechodné ustanovenia, upravujúce situácie stretu týchto dvoch právnych predpisov, t.j. Nariadenia 1/2003 a Nariadenia 17/62, sú obsiahnuté v článku 34 Nariadenia 1/2003, podľa ktorého procesné úkony, ktoré boli vykonané podľa predchádzajúceho Nariadenia 17/62 zostávajú v účinnosti a rovnako aj podania urobené pred účinnosťou Nariadenia 1/2003 sa považujú za podania urobené podľa Nariadenia 1/2003. Žalovaný na vysvetlenie uvádza, že nariadenie neobsahuje výslovné pravidlá pre prechod zo starého na nový právny systém pokiaľ ide o ostatné aspekty najmä týkajúce sa konania pred národnými súťažnými autoritami a národnými súdmi. Vychádzajúc z uvedeného je potrebné v tejto súvislosti preto prihliadnuť na prípadové právo komunitárnych súdov. V zmysle judikatúry platí, že procesné pravidla sú aplikované na konania, ktoré sú otvorené v čase keď takéto pravidla vstúpili do účinnosti, zatiaľ čo hmotnoprávne pravidla sa neaplikujú na situácie, ku ktorým došlo pred ich účinnosťou. Principiálne sa teda nové procesné pravidlá aplikujú okamžité na budúce efekty situácií, ktoré vznikli za starých pravidiel. Ide teda o princip zákazu priamej retroaktivity. Na základe Nariadenia 1/2003, čl. 35, bol novelou zákona (zákonom č. 204/2004 Z. z.) žalovaný určený ako orgán príslušný aplikovať čl. 81 a 82 Zmluvy o ES. Pokiaľ žalovaný v konaní dospeje k záveru, že konanie môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, je povinný na základe čl. 3 Nariadenia 1/2003 aplikovať hmotnoprávne ustanovenia čl. 81 a/alebo čl. 82 Zmluvy o ES. Článok 3 rieši vzťah medzi komunitárnym súťažnym právom a národnym súťažným právom. V súlade s tým, ak žalovaný rozhoduje o skutočnostiach, ku ktorým došlo v čase, keď vstúpilo do účinnosti Nariadenie 1/2003, t.j. 01. mája 2004 alebo po tomto období, žalovaný je povinný konať v súlade s článkom 3(2). Pokiaľ však ide o skutočnosti, ku ktorým došlo pred účinnosťou Nariadenia 1/2003, t.j. pred 01. májom 2004, aplikácia článku 3(2) Nariadenia 1/2003 je odlišná. V konaniach, ktoré nevedú k uloženiu pokuty sa článok 3(2) neaplikuje na skutočnosti, ku ktorým došlo pred 01. májom 2004. Dopady GQ dohody a na ňu nadväzujúcej GQE dohody na trh Európskej unie posudzovala za obdobie od roku 1988 až do 11. mája 2004 podľa čl. 81 Zmluvy o ES Komisia. Komisia však vzhľadom na zákaz priamej retroaktivity posudzovala dané dohody v období od roku 1988 až do 30.4.2004 iba vo vzťahu k územiu „starých členských štátov", t.j. nie vo vzťahu k územiu SR. Pokiaľ ide o 11 dní, t.j. obdobie od 30.04.2004 do 11. mája 2004, úrad nebol kompetentný na výklad rozhodnutia Komisie, odvolávajúc sa však minimálne na list Komisie zaslaný českému súťažnému orgánu Komisia z dôvodu ťažkostí toto obdobie nepokutovala. Žalovaný aplikáciu Nariadenia 1/2003 odo dňa jeho účinnosti nespochybňuje. Aplikácia Nariadenia 1/2003 ako aj samotného článku 81 Zmluvy o ES musí však byť v súlade so základnými právnymi princípmi, medzi ktoré patrí aj princíp zákazu priamej retroaktivity uznávaný komunitárnym právom a viackrát potvrdený európskymi súdmi. K bodu VI/ žaloby žalovaný uvádza, že ako vyplynulo z predložených dôkazov v tomto správnom konaní posudzované správanie žalobcov prebiehalo v období od roku 1988 do roku 2004. Úrad konštatuje, že v konaní bolo preukázané, že kartel bol realizovaný do 11. mája 2004. Úrad je oprávnený aplikovat' komunitárne právo, t.j. čl. 81 a 82 Zmluvy o ES od 1. mája 2004, kedy vstúpila do účinnosti novela zák. č. 136/2001 Z. z. pod č. 204/2004 Z. z., ktorá na základe čl. 35 Nariadenia 1/2003 založila kompetenciu úradu (§ 22 ods. 1 písm. b) zákona) v tejto oblasti. Žalovaný je kompetentný aplikovat' v súlade so zásadou zákazu priamej retroaktivity čl. 81 a 82 Zmluvy o ES iba na protisúťažné konania, ku ktorým došlo od 01. mája 2004. Žalovaný preto nemohol aplikovať čl. 81 Zmluvy o ES na posudzovanú dohodu obmedzujúcu súťaž za obdobie pred 01. májom 2004, a to ani v prípade ak by podľa čl. 81 Zmluvy o ES nerozhodovala Komisia vôbec. Komisia posúdila súbor dohôd založených na GQ dohode a na ňu nadväzujúcej GQE dohode z pohľadu čl. 81 Zmluvy o ES za obdobie od roku 1988 do 11 mája 2004. Komisia však mala kompetenciu posúdiť toto protisúťažné konanie, vzhľadom na zákaz priamej retroaktivity, za obdobie od ich uzatvorenia až do 30.04.2004 iba vo vzťahu k územiu Spoločenstva, t.j. tých členských krajín, ktoré boli v danom období až do 30.04.2004 členmi Európskej unie. Komisia nemohla aplikovať čl. 81 Zmluvy o ES spätne vo vzťahu ku krajinám, ktoré v danom období, t.j. do 01. mája 2004 neboli členmi Spoločenstva, vrátane SR, keďže nemala vo vzťahu k nim teritoriálnu pôsobnost'. Počnúc 01. májom 2004 bola Komisia oprávnená aplikovať komunitárne právo, vrátane čl. 81 Zmluvy o ES, na nové členské štáty, ktoré sa k tomuto dňu stali členmi Európskej unie, vrátane SR. To znamená, že Komisia mala kompetenciu posúdiť obdobie protisúťažnej dohody podľa čl. 81 Zmluvy o ES za 11 dní, t.j. od 30. apríla 2004 do 11. mája 2004. Ako však vyplýva z jej vyjadrenia pre český súťažný orgán, Komisia aplikovala čl. 81 Zmluvy iba na staré členské štáty vzhľadom na ťažkosti pri posúdení dopadu protisúťažného správania za obdobie 11 dní. Žalovaný zdôrazňuje, že Komisia a úrad sa pri svojom konaní neprekrývali, keďže ich teritoriálna jurisdikcia bola odlišná a posudzovali teda iba obdobné a nie rovnaké prípady. Oba orgány boli tiež viazané temporálnou účinnosťou svojich predpisov. Žalovaný v konaní zohľadnil, že existuje určitá nejasnosť ohľadne aplikácie rozhodnutia Komisie na územie Slovenskej republiky vo vzťahu k daným 11 dňom. Ak by aj teoreticky prichádzala do úvahy aplikácia čl. 81 Zmluvy o ES v tomto konaní žalovaný zastáva názor, že aplikácia čl. 81 Zmluvy o ES za tak krátke obdobie vo vzťahu k SR, resp. vo vzťahu k ostatným novým členským štátom, by bola zložitá, keďže je zrejme, že dopad kartelu na toto územie počas 11 dní by musel byť zanedbateľný. Počas obdobia od 30.04.2004 do 11. mája 2004 je preukázané, že reálne došlo iba k jednému stretnutiu, ktoré predstavovalo formálne ukončenie kartelu, čo by jednoznačne z hľadiska priorit žalovaného neodôvodňovalo preskúmavanie tohto krátkého obdobia z pohľadu komunitárneho práva, t.j. posudzovanie dopadu na obchod medzi členskými štátmi. Vzhľadom však na potenciálne riziko porušenia zásady ne bis in idem, hrozbu porušenia princípu dvojinštančnosti v tomto konaní a predovšetkým s ohľadom na zanedbateľnosť obdobia 11 dní z pohľadu vecného a právneho posúdenia prípadu žalovaný nezohľadnil obdobie 11 dní po 30.04.2004 v tomto konaní ani pri aplikácii zákona. V tejto súvislosti je však potrebné zdôrazniť, že otázka okamihu ukončenia protisúťažného konania pre posúdenie zásady ne bis in idem nie je podstatná. Bez ohľadu na to, či by kartel bol posudzovaný podľa zákona do 30. apríla 2004 alebo do 11. mája 2004, aplikácia čl. 81 Zmluvy o ES spätne pred obdobie 1. mája 2004 je z dôvodu zákazu priamej retroaktivity vylúčená, či už Komisiou alebo úradom. Zmluva o ES predstavuje právny systém nezávislý od právnych systémov príslušných členských štátov. Na druhej strane súťažná právna úprava členských štátov, vrátane Slovenskej republiky, predovšetkým pokiaľ ide o hmotnoprávnu úpravu dohôd obmedzujúcich súťaž a zneužívania dominantného postavenia, vykazuje vysoký stupeň konvergencie. Možno konštatovať, že v SR je súťažná právna úprava plné harmonizovaná s ustanoveniami článkov 81 a 82 Zmluvy o ES. Princíp ne bis in idem, pôvodne ako jeden z princípov trestného práva, bol povýšený do statusu ľudských práv v rámci viacerých medzinárodných dohôd o ochrane ľudských práv vrátane protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa čl. 4 Protokolu č. 7 nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený právoplatným rozsudkom v súlade so zákonom a trestným poriadkom tohto štátu (res iudicata). Na účely posúdenia aplikácie čl. 4 pritom nemôže byť výlučným kritériom právna charakteristika procesu podľa národného práva, keďže za takých okolností by aplikovateľnosť tohto ustanovenia bola ponechaná výlučne na diskréciu zmluvných strán Protokolu, čo by mohlo viesť k nezlučitelnosti výkladu s cieľom, ktorý je ním sledovaný. Princíp ne bis in idem bol uznaný ESD ako jeden zo základných princípov komunitárneho práva. Európske súdy v otázke ne bis in idem aj opakovane rozhodovali, a to vrátane oblasti hospodárskej súťaže. Žalovaný zastáva, že Komisia a úrad posudzovali iba vec podobnú, nie však vec rovnakú, keďže u Komisie bola predmetom konania dohoda na trhu 15 členských krajin únie a v prípade úradu to bola dohoda na území Slovenskej republiky, t.j. totožnosť skutku, teda idem, nenastala. Naviac je potrebné zdôrazniť, že v prípade Komisie a úradu nejde o orgány rozhodujúce v rámci jedného štátu ako to predpokladá čl. 4 Protokolu č. 7. Žalovaný k bodu VII/ žaloby uvádza, že podľa § 38 ods. 1 zákona úrad za porušenie ustanovenia § 4 ods. 1, uloží pokutu podnikateľovi do 10 % z obratu podľa § 10 ods. 3 zákona za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie a podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie dosiahol obrat do 330 eur (10 000 sk) alebo ktorý nemal žiadny obrat, alebo podnikateľovi, ktorého obrat nemožno vyčísliť, pokutu do 330 000 eur (10 000 000 sk ). Počas správneho konania vstúpila dňom 1. júna 2009 do účinnosti novela zák. č. 165/2009 Z. z., na základe ktorej, okrem iného, došlo k prepočtu pokút z meny Sk na menu Euro. Z ustanovenia § 38 ods. 1 zákona vyplýva, že úrad je povinný za porušenie zákazu zakotveného v § 4 ods. 1 zákona pokutu uložiť. Podľa § 38 ods. 10 zákona úrad pri ukládaní pokuty posudzuje závažnost' a dĺžku trvania porušovania ustanovení tohto zákona, porušovania ustanovení osobitného predpisu alebo porušovania podmienky, povinnosti alebo záväzku uloženého rozhodnutím úradu. Úrad pri posudzovaní závažnosti porušovania berie do úvahy jeho povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné, veľkosť relevantného trhu. Okrem týchto kritérií úrad pri ukladaní pokuty berie do úvahy aj iné skutočnosti, najmä opakované porušovanie tým istým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa spolupracovat' s úradom, postavenie podnikateľa ako vodcu alebo iniciátora porušovania, získanie majetkového prospechu v dôsledku porušovania alebo neplnenia dohody obmedzujúcej súťaž v praxi. Ustanovenie § 38 ods. 10 zákona obsahuje demonštratívny výpočet kritérií, ktoré úrad pri ukladaní pokuty zohľadní, nie všetky je však možné zohľadniť v každom prípade, keďže napr. niektoré z nich sa viažu práve výlučne na správny delikt dohody obmedzujúcej súťaž (postavenie podnikateľa ako vodcu alebo iniciátora porušovania, neplnenie dohody obmedzujúcej súťaž), resp. veľkosť relevantného trhu sa zohľadňuje iba tam kde je to účelné. Žalovaný uložil pokutu na základe dvoch základných kritérií, a to závažnosti a dĺžky porušovania tak ako mu to ukladá zákon. Pri určovaní závažnosti je potrebné v zmysle zákona zohľadniť povahu porušenia, skutočný dopad na trh a tam kde je to účelné veľkosť relevantného trhu. Zdôvodnenie pokuty je postačujúce, ak sú v rozhodnutí uvedené faktory, na základe ktorých je určená závažnost' porušenia a jeho trvanie. Žalovaný vyhodnotil, že došlo k veľmi závažnému porušeniu zákona. Dohoda, ktorá je predmetom tohto konania už svojou povahou patrí medzi najzávažnejšie typy porušenia súťažných pravidiel. Rovnako aj rozhodovacia prax európskych súdov potvrdila, že horizontálnu dohodu obmedzujúcu súťaž takého charakteru, aká je aj predmetom tohto konania, je možné považovat' za veľmi závažné a škodlivé porušenie už na základe povahy takéhoto porušenia bez potreby skúmania konkrétných dopadov na trh, keďže ide o druh porušenia, ktorý narúša súťaž v jej hlavných parametroch. Implementácia takejto dohody v praxi, ktorá bola v tomto prípade preukázaná, vedie vždy k významnému obmedzeniu súťaže, pričom výhody z nej plynú výlučne pre jej účastníkov a na úkor ich zákazníkov, resp. konečných spotrebiteľov. Rozhodovacia prax európskych súdov pritom potvrdila, že takéto formy porušenia možno považovat' za veľmi závažné bez toho, aby nevyhnutne pokrývali určitú geografickú oblast' alebo mali určitý konkrétny dopad. Žiaden z účastníkov konania nijako nepreukázal, že jeho účasť na zakázanej dohode bola iba pasívna, resp. obmedzená. Úřad poukazuje v tejto súvislosti aj na záver SPI, ktorý rozhodol, že skutočnosť, že viacerí podnikatelia zohrávali rôzne úlohy v dosahovaní spoločného cieľa neznamená, že tam nebol jednotný protisúťažný cieľ a teda porušenie, a to za predpokladu, že každý podnikateľ prispieval na jeho vlastnej úrovni k dosahovaniu spoločného cieľa. Plnenie odlišných úloh jednotlivými účastníkmi kartelu preto nemôže ani v tomto prípade predstavovať poľahčujúcu okolnost'. Rovnako tak menší trhový podiel niektorého hráča na trhu nemôže predstavovat' poľahčujúcu okolnosť, keďže táto skutočnosť, menšia ekonomická sila účastníka konania, už bola zohľadnená v rámci posúdenia závažnosti. Žalobcovia namietali aj nezohľadnenie Metodického pokynu o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž najmä s ohľadom na obrat z ktorého má byť vypočítaná pokuta. Podľa aktuálneho metodického pokynu je východiskom pri určovaní pokuty obrat (bez daní) dosiahnutý podnikateľom z predaja tovarov a služieb, ktorých sa narušenie alebo obmedzenie súťaže priamo alebo nepriamo dotýka, a to na vymedzenom priestorovom relevantnom trhu. Tento metodický pokyn bol však prijatý až po tom, ako bolo vydané prvostupňové rozhodnutie a preto ho žalovaný nemohol aplikovať. Žalovaný uložil pokutu v súlade so zákonnými kritériami a v súlade s predchádzajúcou rozhodovacou praxou, ktorá je verejnosti známa a ktorá vychádza zo zákona. Žalovaný k bodu VIII/ žaloby uvádza, že úrad vydá rozhodnutie do 6 miesacov odo dňa rozhodnutia. Predseda úradu môže lehotu na vydanie rozhodnutia v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, a to opakovane, spolu najviac o 24 mesiacov. Od vydania rozhodnutia treba odlišovať situáciu, keď sa písomné vyhotovenie rozhodnutia doručuje. Ustanovenia zákona, ktoré umožňujú posunúť lehotu vydania rozhodnutia boli potrebné pre prípady obzvlášť zložité s veľkým počtom účastníkov. Pričom žiadne ustanovenie zákona nehovorí o tom, kedy má byť rozhodnutie účastníkovi správneho konania doručené. Pokiaľ ide o prax Európskej komisie úrad musí rešpektovat' všeobecné záväzné právne predpisy a nie prax iných krajin. Úrad sa preto nemohol dopustiť porušenia, ktoré uvádzajú žalobcovia. Na základe vyššie uvedeného žalovaný navrhuje, aby súd žalobu zamietol, pretože rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba žalobcov je dôvodná. Podľa ust. § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 27.12.2007 bolo prvostupňovým správnym orgánom vydané rozhodnutie č. 2007/KH/1/1/109, ktorým bolo rozhodnuté, že konanie určených podnikateľov, medzi inými aj žalobcov, spočívajúce v uzatvorení dohody dňa 15.04.1988 pod názvom GQ- Agreeement na základe ktorej títo podnikatelia koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení pre aplikácie 72 kV a vyššie a to určovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania je v období -od 01.03.1991 do 31.07.1994 kartelovou dohodou podľa § 3 ods. 2 písm. a). b) a c) zák. č. 63/1991 Zb. o ochrane hospodárskej súťaže, ktorá je nedovolená a neplatná, -od 01.08.1994 do 30.04.2001 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 3 ods. 2 písm. a), b) a c) zák. č. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov, ktorá je zakázaná, -od 01.05.2001 do 30.09.2002 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a),b),c) a f) zák. č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ktorá je zakázaná -od 01.10.2002 do 30.04.2004 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a), b), c) a f) zák. č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení zákona 465/2002 Z. z., ktorá je zakázaná. Žalovaný za vyššie uvedené konanie uložil jednotlivým účastníkom konania pokuty. Žalobcovi v 1/ rade bola uložená pokuta vo výške 431.520,- eur, v 2/ rade bola uložená pokuta 398.320,-eur, v prípade žalobcu v 3/ rade bola uložená pokuta vo výške 99.580,- eur. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podali rozklady všetci účastníci konania s výnimkou spoločností ABB Management Services Ltd., ABB Switzerland Ltd. a ABB Ltd.. O rozkladoch rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa 14.08.2009, ktorým zmenil výrok prvostupňového rozhodnutia tak, že: Na základe dohody pod názvom GQ- Agreement (GQ-dohoda) zo dňa 15.04.1988, ktorá trvala do 11. mája 2004, určení podnikatelia, medzi inými aj žalobcovia v čase od 01.03.1991 do 30.04. 2004 koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení (GIS) pre aplikácie 72 kV a vyššie na území Slovenskej republiky, a to určovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania, čím podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a). b), c) a f) ZOHS uzatvorili dohodu obmedzujúcu súťaž, ktorá je podľa § 4 ods. 1 ZOHS zakázaná. V druhostupňovom rozhodnutí bola žalobcom 1/ až 3/ rade uložená rovnaká pokuta ako v prvostupňovom konaní. K okruhu námietok viažucich sa k nepríslušnosti slovenských orgánov konať vo veci v zmysle Nariadenia 1/2003 a porušenie zásady ne bis in idem Medzi žalobcami a žalovaným nie je sporu o tom, že skutkovo týmto konaním žalobcov, ktoré bolo predmetom správneho konania, v ktorom bolo vydané i napadnuté rozhodnutie žalovaného, sa už v minulosti zaoberala Európska komisia, ktorá o ňom rozhodla dňa 24.1.2007 rozhodnutím COMP/ F/38.899. Európska komisia pritom rozhodla vecne obdobne ako teraz žalovaný; bolo deklarované porušenie zákazu kartelových dohôd (vyjadreného v čl. 81 Zmluvy ES). Európska komisia zahájila konanie a vydala rozhodnutie podľa čl. 81 Zmluvy ES, pričom v ňom sledovala dopady konaní spoločností, s ktorými konanie viedla, na komunitárnom trhu GIS. Žalovaný naproti tomu zahájil a viedol správne konanie pre porušenie § 3 ods. 1 zákona č. 63/1991 Zb., § 3 ods. 1 zákona č. 188/1994 Z.z. a § 4 ods. 1 ZOHS. Dopad konania účastníkov správneho konania vedeného žalovaným pre obdobie konania žalobcov od 1.3.1991 do 30.4.2004 bol podľa žalovaného posudzovaný iba vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky, resp. k hospodárskej súťaži existujúcej na tunajšom trhu, pretože v tomto období bolo na území Slovenskej republiky konanie, ktoré je predmetom správneho konania, postihnuteľné iba podľa predchádzajúcich zákonov o ochrane hospodárskej súťaže a následne potom ZOHS a nie podľa čl. 81 Zmluvy ES. Týmto konaním sa teda paralelne zaoberala ako Európska komisia, tak žalovaný, oba súťažné orgány samostatne deklarovali porušenie zákazu kartelových dohôd, oba podľa rôznych právnych poriadkov (Európska komisia podľa komunitárneho, inak priamo aplikovateľného i v jednotlivých členských štátoch, žalovaný podľa slovenského vnútroštátneho), oba uložili účastníkom konania pokuty. Základné procesné námietky žalobcov smerujú do porušenia zásady ne bis in idem a sú vystavené na tvrdení, žalovaným nespochybňovanom, že tým istým konaním ako teraz žalovaný v napadnutom rozhodnutí sa už v minulosti zaoberala Európska komisia, ktorá o tom istom konaní už skôr než žalovaný právoplatne rozhodla. Tato otázka je už plne vyriešená rozsudkom Súdneho dvora zo dňa 14.02.2012 vo veci C-17/10, ktorému bola Krajským súdom v Brne predložená žiadosť o rozhodnutie o predbežnej otázke. Súdny dvor uviedol, že čl. 3 ods. 1 Nariadenia 1/2003 a čl. 81 ES predstavujú hmotnoprávne normy únijného práva. Podľa Súdneho dvora ustanovenia článku 81 ES a čl. 3 ods. 1 Nariadenia 1/2003 sa majú vykladať v tom zmysle, že v rámci konania začatého po 01. máji 2004 nie sú uplatniteľné na kartel, ktorý vyvolal účinky na území členského štátu, ktorý pristúpil k Únii 01. mája 2004, v obdobiach pred týmto dátumom. Pokiaľ Európska komisia začne konanie proti kartelu na základe kapitoly III Nariadenia 1/2003, orgán pre hospodársku súťaž dotknutého členského štátu nestráca podľa článku 11 ods. 6 Nariadenia 1/2003 v spojení s článkom 3 ods. 1 tohto Nariadenia právomoc na základe vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže sankcionovať protisúťažné účinky spôsobené kartelom na území tohto členského štátu počas obdobia pred pristúpením tohto štátu k Únii. Zásada ne bis in idem nebráni tomu, aby vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž dotknutého členského štátu uložil podnikom, ktoré sa zúčastnia na karteli, pokuty s cieľom sankcionovať účinky spôsobené týmto kartelom na území tohto členského štátu pred jeho pristúpením k Únii, pokiaľ pokuty uložené členom tohto kartelu rozhodnutím Komisie prijatým pred vydaním rozhodnutia uvedeného vnútroštátneho orgánu pre hospodársku súťaž neboli určené na sankcionovanie tých istých účinkov. V podrobnostiach možno odkázať na argumentáciu Súdneho dvora vo vyššie uvedenej veci a uzavrieť, že námietky žalobcov v tejto časti nie sú dôvodné. K okruhu námietok vzťahujúcich sa k procesným pochybeniam. Zo strany žalobcov sú ďalej namietané procesné pochybenia žalovaného, ktoré podľa nich mali vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa § 33 ZOHS, úrad je povinný vyzvať účastníkov konania pred vydaním rozhodnutia vo veci, aby sa ústne alebo písomne vyjadrili k jeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia, prípadne aby navrhli jeho doplnenie, a podať im informáciu o záveroch prešetrovania, ku ktorým úrad na základe jemu dostupných informácií a podkladov dospel. Súd k tomu uvádza, že výzva pred vydaním rozhodnutia v zmysle § 33 ZOHS nemusí obsahovať náležitosti uvedené v § 47 ods. 3 správneho poriadku. Na takúto výzvu nie sú kladené požiadavky ako na odôvodnenie rozhodnutia. Nebol dôvod, aby žalovaný sa v tejto výzve venoval podrobne spôsobu kalkulácie pokuty, uvedené je účelom už samotného rozhodnutia a účelom výzvy nie je nahrádzať samotné rozhodnutie, ale oboznámiť účastníkov konania so závermi prešetrovania, ku ktorým žalovaný dospel a umožniť účastníkom vyjadriť sa k týmto záverom. K namietanej nepresnosti popisu skutku, z ktorého boli účastníci obvinení v predmetnej výzve, súd pokladá túto námietku taktiež za nedôvodnú, nakoľko uvedená nesprávnosť bola žalovaným opravená spresnením výzvy ešte pred vydaním samotného napadnutého rozhodnutia. V spresnení bol už uvedený rovnaký popis porušenia ako bol uvedený v prvostupňovom rozhodnutí. Súd taktiež vyhodnotil námietku žalobcov o tom, že rozhodnutie o rozklade mu bolo doručené až po mesiaci a pol od uplynutia lehoty v zmysle § 30 v spojení s § 34 ods. 2 ZOHS za nespôsobilú vyvolať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Z hľadiska materiálneho a procesného žiadne takéto účinky zákon neupravuje pre daný prípad. Krajský súd v Bratislave sa zaoberal materiálnymi náležitosťami napadnutého rozhodnutia žalovaného v zmysle ustanovenia § 47 správneho poriadku. V zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 ZOHS sa postupuje v konaní na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky podľa všeobecných predpisov o správnom konaní (správny poriadok), ak tento zákon neustanovuje inak. Z uvedeného vyplýva že na konanie o správnych deliktoch sa vzťahujú ustanovenia správneho poriadku, a to od začatia konania, cez dokazovanie až po vydanie rozhodnutia. Z formálnej stránky musí rozhodnutie správneho orgánu obsahovať náležitosti zakotvené v ustanovení § 47 ods. 1 správneho poriadku, t.j. výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Súd sa zaoberal výrokovou časťou rozhodnutia žalovaného, tak ako bola namietané v žalobách. Výrok rozhodnutia predstavuje najdôležitejšiu časť rozhodnutia, lebo sú v ňom určené konkrétne práva a povinnosti účastníkov konania. Musí byť preto určitý a konkrétny, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho konania. V zmysle ustanovenia § 47 ods. 2 správneho poriadku z materiálneho hľadiska výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver je vyvoditeľný priamo z ustanovenia § 47 ods. 2 správneho poriadku. V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne rozhodnutia o správnych deliktoch, je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. V preskúmavanej veci výroková časť napadnutého rozhodnutia zhora uvedené kritéria spĺňa. Žalovaný vo výroku preskúmavaného rozhodnutia uviedol miesto spáchania správneho deliktu dostatočne určito, keď ho vymedzil územím Slovenskej republiky. Rovnako aj čas spáchania bol vymedzený obdobím od 01. marca 1991 do 30. apríla 2004. Je nesporné, že vo výrokovej časti je uvedený aj spôsob spáchania, keď žalovaný popísal skutok dostačujúcim spôsobom, pričom žalovaný aj uviedol, ktorými spôsobmi žalobca naplnil znaky skutkovej podstaty. Súd je toho názoru, že výroková časť napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným. K okruhu námietok vzťahujúcich sa ku skutkovému stavu veci a jeho právneho vyhodnotenia. Pokiaľ ide o námietku týkajúcej sa nesprávneho vymedzenia relevantného trhu súd poukazuje na to, že z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že relevantný trh bol vymedzený ako trh výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení (GIS) pre aplikácie 72 kV a vyššie. Priestorový relevantný trh bol vymedzený územím Slovenskej republiky. Žalovaný analýzou jednotlivých projektov (13) popísaných v rozhodnutí preukázal, že kartel rokoval o predaji GIS a vzťahovalo sa to aj na územie Slovenskej republiky. Pričom vychádzal z písomných dohôd najmä GQ a GQE, Dohody o všeobecných pravidlách pre GE, dôkazy od spoločnosti ABB a z výpovedí svedkov (napr. Elektrovod Holding, a.s Bratislava k projektu NPP Jaslovské Bohunice či k projektom Ipeľ a Lamač a iné ) a zisťovaní, aké dopady na vymedzený trh dohody mali najmä pri posudzovaní ich zákazu podľa citovaných ustanovení ZOHS. Pokiaľ malo konanie žalobcov dopad na trh, ako bol vymedzený, je logické, že by mal dopad aj na jednotlivé podrobnejšie vymedzené trhy v rámci vymedzeného celku, na ktorých účastníci kartelu pôsobili. Súd vychádzal z rozhodnutia „Mannesmannrohren-Werke“ (T-44/00, zo dňa 08.07.2007) z ktorého vyplýva, že precíznejšie vymedzenie relevantného trhu je potrebné tam, kde bez takéhoto precízneho vymedzenia trhu nie je možné určiť, či je cieľ alebo výsledok dohody protisúťažný, resp. či je v takom rozsahu, že môže byť ním dotknutý obchod medzi členskými štátmi. Súd pripomína, že zhodne ako v tejto veci bol po vecnej stránke vymedzený relevantný trh v konaní o tom istom kartely pred Európskou komisiou, kde to nebolo spochybňované. V uvedených úvahách žalovaného súd nezistil žiadne zjavné pochybenie pri vecnom vymedzení relevantného trhu, preto námietku týmto smerom považoval za nedôvodnú. Pokiaľ ide o námietku hmotnoprávnej hodnoty dôkazov zabezpečených žalovaným súd vychádzal z nasledovných skutočností: Z administratívneho spisu bolo preukázané, že podkladom rozhodnutia správnych orgánov pre preukázanie skutku bolo predovšetkým prehlásenie žiadateľa o Leniency a ním doložených podporných listinách. Z toho odvodzoval žalovaný koordináciu spočívajúcu v manipuláciách ponúk. Na toto potom nadväzoval zoznam ponúk dodávok GIS na území Slovenskej republiky. Z uvedeného je odvodený dopad konania na slovenskom území. V súhrne je následne z týchto skutočností odvoditeľné naplnenie zákazu kartelových dohôd s dopadom na slovenské územie. Je teda zrejmé, že kľúčové skutkové zistenia žalovaného plynú s GQ-dohody, GQE-dohody, potvrdenia vyhlasovateľov projektov a informácií o fungovaní kartelu od žiadateľa o Leniency. Prehlásenie pána Mayra (ABB) nemôže byť považované (a ani nebolo) za jediný samostatný dôkazný prostriedok. Toto prehlásenie totiž nadväzuje a potvrdzuje prehlásenie žiadateľa o Leniency a preto je potrebné prihliadať k nemu z hľadiska jeho významu ako súčasti postupných vyjadrení samotného žiadateľa o Leniency. Podľa platnej eurojudikatúry je akceptovateľné, že skutkový stav vo všetkých podstatných aspektoch uvádzaného deliktu (koordinácia a manipulácia ponúk) môže byť vybudovaný iba na prehlásení jediného subjektu („JFE Engineering Corp“ z 08.07.2004, T-67/00, T-68/00). Tu bolo tiež zdôraznené, že prehlásenia, ktoré sú v rozpore so záujmami prehlasovateľa (napr. ABB), musia byť v zásade považované za zvlášť vierohodné dôkazné materiály. Podľa pravidiel všeobecne platných v oblasti dokazovania závisí vierohodnosť a teda aj dôkazná hodnota dokumentu na jeho pôvode, na okolnostiach jeho vypracovania, na osobe ktorej je určený a na zmysluplnej a spoľahlivej povahe jeho obsahu („Rhône-Poulenc“, T-1/89 zo dňa 24.10.1991). Pri posudzovaní skutočností vyplývajúcich zo žiadosti o Leniency bolo potrebné určiť, že sa GQ- dohoda týkala aj slovenského územia a to z pohľadu na možný záver, či sa tohto územia týkala EGQ- dohoda. Žalobcovia nespochybňovali skutočnosť, že GQ-dohoda stanovila pravidlá manipulácie ponúk na projekty dodávok GIS na celosvetovej úrovni. Zahrňovala pritom predovšetkým výmenu informácií o projektoch, či iných obdobných procedúrach a uzavretých zákazkách za pomoci štandardizovaných formulácií, prideľovaní príslušných kvót pre skupiny európskych a japonských výrobcov, prideľovaných zákaziek v rámci kartelu, manipuláciu ponukových konaní a stanovení minimálnych cien. Projekty týkajúce sa Slovenskej republiky neboli výslovne zaradené medzi výnimky, preto žalovaný v rámci správnej úvahy mal za to, že ak v určitej krajine pôsobia potenciálni odberatelia GIS a táto krajina súčasne nebola vyčlenená z pôsobnosti dohody (všetky krajiny sveta), potom sa na ňu dohoda vzťahuje. Podľa názoru súdu v danom prípade žalovaný použil jazykový výklad textu GQ-dohody, ktorý súd považuje za legitimný. Ak na slovenskom území existoval dopyt po GIS, účinok dohovoru na toto územie nie je nezmyselný. Neobstojí ani tvrdenie, že uvedený dohovor sa netýkal slovenského územia aj z toho dôvodu, že šlo o územie tiež „socialistické“ (1988). Z administratívneho spisu vyplýva, že súčasťou GQ-dohody je zoznam licenčných zmlúv, kde sa medzi zmluvnými partnermi objavujú aj iní partneri so sídlom na území bývalých socialistických štátov (napr. VESEOJ EXP.IMP. z býv. Sovietskeho zväzu, či Mihel z bývalej Juhoslávie) a keďže žalobcovia neprodukovali iné dôkazy, je možné prisvedčiť, že sa týkal rovnako aj územia bývalého socialistického bloku všeobecne a teda aj územia slovenského. Pokiaľ žalobcovia 1/ a 3/ argumentujú tak, že GQ-dohoda, resp. ich účasť na tejto zmluve, nemohol mať žiadne účinky na slovenský trh z dôvodu existencie prekážok vstupu na tento trh, tak uvedená argumentácia podľa názoru súdu neobstojí aj preto, že potom by bolo nelogické samotné uzavretie GQ-dohovoru, ktorého podstatou bolo určenie pravidiel pri vymedzovaní príslušných kvót pre skupiny európskych a japonských výrobcov, teda forma vyčlenenia európskeho trhu. Nemožno potom „rozumne“ vysvetliť, prečo za tejto situácie by japonskí výrobcovia vôbec GQ-dohodu uzatvárali. To platí aj pre žalobcu 2/, ktorý tvrdí, že v zásade pôsobí na svojich regionálnych (národných) trhoch. Podľa názoru súdu všetci žalobcovia, ktorí sa podieľali na mechanizme podľa GQ-dohody, dobrovoľne sa vzdávali i poteciálnej možnosti na trh vstúpiť v rámci férovej súťaže. Z uvedeného má súd za to, že žalovaný dostatočne v tejto súvislosti preukázal, že prekážky vstupu japonských producentov GIS na slovenské územie nemohli byť absolutné a preto nebolo ani potrebné uvedené skutočnosti preukazovať inými odbornými vyjadreniami predkladanými žalobcami z ktorých by mal byť preukazovaný opak. Pokiaľ sa projektov v Slovenskej republike zúčastnili len európsky producenti a japonskí producenti nie, potom to môže byť vnímané ako dôsledok ich záväzku podľa GQ-dohovoru. Keďže ani súd nespochybňuje aplikovateľnosť GQ-dohody na slovenskom území, potom na EGQ-dohodu je potrebné prihliadnuť ako na vykonávaciu zmluvu ku GQ-dohode. Uvedené vyplýva jednak z jej samotného označenia ako aj preambuly, podľa ktorej EGQ-dohoda je použiteľná na výkon GQ-dohody resp. v nej dohodnuté pravidlá majú prednosť pred GQ-dohodou. V článku 4 a 8 EGQ-dohody je upravený postup pri prerozdeľovaní spoločnej európskej kvóty medzi európskymi výrobcami. Z uvedených skutočností mal súd za preukázané, že pravidlá kartelu zakotvené v GQ-dohode a jeho aplikovaný mechanizmus na území Slovenskej republiky (preukázané v skúmaných 13 projektoch, ktoré boli na území SR realizované) sa na toto územie vzťahovalo a preto aj v tejto časti sa súd stotožnil s názorom žalovaného. Súdny dvor Európskej únie vo svojich rozhodnutiach judikoval, že cenové horizontálne kartelové dohody môžu byť kvalifikované ako veľmi závažné protiprávne konania (napr. pri úvahe o výške pokuty), čo i len na základe ich povahy, bez potreby preukazovania skutočného dopadu protiprávneho konania na trh, (rozsudok zo dňa 03.09.2009 „Prym a Prym Consumer“, C-534/07 P). Pokiaľ teda odmietajú žalobcovia svoju účasť na karteli vo vzťahu k slovenskému trhu, potom podľa názoru súdu ide o argumentáciu, ktorá nespochybňuje konštrukciu, podľa ktorej na slovenskom území existoval dopyt po dodávkach GIS, čo bolo aj uspokojované. Pokiaľ sa jednotlivý členovia kartelu podieľali na globálnej koordinácii (primárne rozdeľujúcej územie na európske a na japonské a následne koordinujúce ich postupy v rámci týchto dvoch základných skupín) potom sa uskutočňovali na slovenskom území dodávky produktu, ktorého sa táto koordinácia týkala, musela sa koordinácia ako celok na slovenskom území prejaviť a to aj bez faktickej prítomnosti niektorých účastníkov kartelu na slovenskom trhu. Kartel, ktorého pôsobnosť je založená na globálnej koordinácii, za predpokladu, že z ničoho neplynie, že by niektoré územie bolo z jeho účinku vylúčené, má rozhodne účinok vo vzťahu k tomu územiu, kde s produktom, ktorý je predmetom kartelu, obchoduje aspoň jeden účastník kartelu. Toto práve v posudzovanej veci preukázané bolo. Preto súd má za preukázané, že skutok popísaný vo výroku napadnutého rozhodnutia žalovaného sa stal a že tento skutok je kartelovou dohodou, ktorá má protisúťažné účinky aj na slovenskom území. Pokiaľ žalovaný poukazoval na protisúťažný dopad kartelu ako celku, potom mu treba dať za pravdu, predovšetkým v tom, že bola preukázaná existencia komplexného systému cenových dohôd, dohôd o rozdelení trhu a dohôd o obmedzovaní počtu súťažiteľov na trhu, čo narušuje súťažné prostredie už zo svojej podstaty. Žalobcami spochybňovanú účasť na karteli v jednotlivých obdobiach kartelu ako aj otázku totožnosti kartelu ako jediného konania, súd nepovažoval za dôvodnú. V tejto súvislosti súd vychádzal z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 08.07.1999, C-49/92 PO, „Anic Partecipazioni“) podľa ktorého ten súťažiteľ, ktorý sa zúčastnil protiprávneho konania, tvoreného komplexom úkonov niekoľkých súťažiteľov, tým, že k fungovaniu kartelu svojim konaním priebežne prispieval, principiálne nesie zodpovednosť behom celého obdobia svojej účasti na uvedenom protiprávnom konaní za správanie sa ostatných súťažiteľov v rámci totožného protiprávneho konania, ak je preukázané, že tento súťažiteľ vedel o protiprávnom konaní ostatných účastníkov alebo ich mohol rozumne predvídať a bol pripravený prijať z toho plynúce riziko. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného je dostatočne preukázaná skutočnosť, že japonskí a európski výrobcovia GIS sa zúčastnili jedného kartelu ako celku. Z toho plynie, že japonskí výrobcovia, ktorí sa kartelu zúčastnili na jeho začiatku (01.03.1991), museli vedieť, že európske projekty sú vyhradené európskym výrobcom. Pokiaľ teda japonskí výrobcovia kedykoľvek počas obdobia, ktorého sa mal kartel týkať (za situácie, že sa od kartelu jednoznačne nedištancovali) nepodieľali na dodávkach na slovenské územie, zodpovedá to pravidlám kartelu, pretože pokiaľ bolo slovenské územie súčasťou územia európskeho (a ak dopadla EGQ-dohoda na toto územie - uvádzané vyššie) potom práve taká bola myšlienka kartelu, t.j. rozdeliť územie. Ak teda bol kartel realizovaný podľa pravidiel, nebola účasť japonských výrobcov na slovenskom území potrebná, naopak je možné z uvedeného logicky vyvodiť, že pravidlá kartelu rešpektovali a práve touto pasívnou formou sa kartelu zúčastnili. V danom konaní žalobcovia nijako nepreukázali, že by kartel skutočne po nejakú dobu vôbec nefungoval, resp. že sa ku koncu roku 2000 rozpadol. I napriek tomu, že sa neskorších stretnutí zúčastnili len niektorí členovia, boli medzi nimi prítomní i niektorí predchádzajúci európski a japonskí výrobcovia. Rokovania pred rokom 1999 i po roku 2002 boli vedené s rovnakým zámerom - manipulovať dodávky a tieto sa týkali totožného produktu. Napadnuté rozhodnutie konštatuje, že niektorí zo žalobcov svoju účasť na karteli v určitých obdobiach prerušili - tomu napokon zodpovedá aj výrok napadnutého rozhodnutia. Preto nie je možné tu namietať, že by sa s touto otázkou žalovaný dostatočne pozorne nevysporiadal, pričom v tejto časti sa súd s podrobnou argumentáciou žalovaného stotožnil a poukazuje na ňu. Pokiaľ žalobcovia namietajú dobu účasti na karteli a argumentujú tým, že z kartelu vystúpili za jeho trvania, bez toho, že by o tom vykonali akékoľvek oficiálne prehlásenie alebo by sa od obsahu kartelu verejne dištancovali, potom túto okolnosť možno vyhodnotiť len tak, že s ním naďalej súhlasia resp., že sa budú ním naďalej riadiť. Navyše podľa žiadateľa o Leniency bol rozpad kartelu iba predstieraný. Dôvodom mal byť záujem na pokračovaní kartelu bez „VA Tech“, pre ktorého bol kartel dlhodobo najvýhodnejší. Súd pripomína, že s otázkou zodpovednosti a vymedzenia deliktuózneho konania sa zaoberela aj Európska komisia, ktorá o ňom rozhodla dňa 24.01.2007 rozhodnutím COMP/F/38.899. Z uvedeného vychádzal aj žalovaný. Krajský súd v Bratislave vyššie uvedený okruh žalobných námietok, ako už uviedol, nepovažuje za dôvodné. Za dôvodné však považuje žalobné argumenty súvisiace s určovaním pokút za vyššie uvedenú protizákonnú činnosti žalobcov. K okruhu námietok vzťahujúcich sa k pokute: Podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore: "V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané" (ÚS 17/199 9, Nález z 22. septembra 1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365; zhodne I. ÚS 44/1999, Nález z 13. októbra 1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382). Ustanovením čl. 1 ods. 2 ústavy sa Slovenská republika zaviazala, že uznáva a dodržiava všeobecné záväzné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. V intenciách čl. 154c Ústavy SR je Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (zák. č. 209/1992 Zb.) súčasťou právneho poriadku SR a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor") každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba pojmy: „trestné obvinenie" a ,,práva a záväzky občianskej povahy", pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru, vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov dohovoru (pozri napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976). Súdy vo svojej doterajšej judikatúre dospeli k záveru, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzenými právnymi princípmi. Keďže čl. 6 ods. 1 prvá veta dohovoru hovorí "o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia" je podľa názoru súdu nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť. Napokon aj Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách, schválené Výborom ministrov 13. februára 1991 na 452. Zasadnutí zástupcov ministrov odporúča vládam členských štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania. Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje na správne akty, ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami, či už ide o pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Tieto druhy postihu sa považujú za správne sankcie. Podľa zásady č. 6 tohto odporúčania je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. V predmetnej veci, keďže ide o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov o postihu za správny delikt s uložením peňažnej pokuty, treba podľa názoru súdu aplikovať na danú vec čl. 6 ods. 1 prvá časť dohovoru. Skutková otázka vymedzenia trvania konania, ktoré je následne kvalifikované ako protiprávne je v rámci správneho trestania vždy jednou z kľúčových. To platí o to viac, či je posudzované konanie správnym deliktom trvajúcim, v tomto prípade či presiahlo podľa žalobcov dátum 01.05.2004, od ktorého je potrebné prednostne aplikovať komunitárne súťažné právo - t.j. zákaz kartelových dohôd vyjadrený v čl. 81 Zmluvy ES (k 01.05.2004 sa stalo účinným Nariadenie Rady ES č. 1/2003, o výkone pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy ES, ktoré kodifikovalo prednostnú aplikovateľnosť článku 81 Zmluvy ES pred vnútroštátnym zákonodarstvom, v Slovenskom vnútroštátnom prípade pred § 3 a nasl. ZOHS), a ak bolo samotné správne konanie ukončené vydaným napadnutým rozhodnutím zahájeným až po 01.05.2004, teda za procesnoprávneho stavu upraveného Nariadením 1/2003. V rámci posúdenia žalobných námietok, v ktorých žalobcovia poukazujú na nesprávne stanovenie konca trvania protiprávneho konania žalovaným a z toho vyplývajúcich dôsledkov z pohľadu aplikácie príslušného práva hmotného, tunajší súd musel vychádzať zo zásad aplikovateľných v oblasti práva trestného, a to z nasledujúcich dôvodov a s nasledujúcimi závermi: Do oblasti deliktuálneho práva správneho je potrebné nepochybne zaradiť aj protikartelové právo, uvedené v § 3 a nasl. ZOHS. Tento záver jasne vyplýva napr. z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Stenuit zo dňa 27.02.1992. Trestné právo rozlišuje od jednorázových trestných činov z hľadiska časového úseku, v ktorom boli spáchané, trestné činy pokračujúce, trvajúce a hromadné (kolektívne). Je pre ne spoločné, že trestná činnosť trvá po dlhší čas a skladá sa buď z rady čiastkových útokov , resp. spočíva v udržovaní protiprávneho stavu. Trvajúci trestný čin býva pravidelne charakterizovaný ako čin, ktorým páchateľ vyvolá protiprávny stav, ktorý potom udržiava, prípadne ho udržiava bez toho, aby ho vyvolal ak zákonné ustanovenie nevyžaduje, aby ho vyvolal. Trvajúce trestné činy sa posudzujú ako jediné konanie, ktoré trvá tak dlho, kým páchateľ udržuje protiprávny stav; ide o jediný skutok a jediný trestný čin, ktorý je ukončený až okamžikom odstránenia protiprávneho stavu. Trvajúci trestný čin sa považuje za spáchaný za účinnosti novej právnej úpravy, pokiaľ aspoň časť protiprávneho konania, ktorým bol udržovaný protiprávny stav, sa odohral za účinnosti novej právnej úpravy, a to za podmienky, že toto konanie bolo trestným činom i podľa predchádzajúcej právnej úpravy. (Trestný zákon, ASPI, Komentár). Z uvedeného vyplýva, že vyššie uvádzané konanie, spočívajúce v uzatvretí a plnení kartelovej dohody, je konaním, ktorým páchateľ vyvolal protiprávny stav, ktorý následne udržuje, je iným správnym deliktom trvajúcim. Takto čin charakterizoval aj žalovaný. Od 01.05.2004, v dôsledku účinnosti Nariadenia 1/2003, je povinne použiteľným nové pravidlo jednotnej a decentralizovanej aplikácie súťažného práva všetkými súťažnými úradmi v celokomunitárnom priestore, ktoré sa v období pred 01.05.2004 neuplatňovalo. Nariadenie 1/2003 je predpisom procesným. Bod 1. preambuly Nariadenia 1/2003, zdôvodňujúci význam jeho prijatia, poukazuje na to, že ide o nariadenie, ktoré „...zodpovedá výzvam jednotného trhu...“. Pokiaľ je teda trh už jednotný a bola táto skutočnosť východiskom a dôvodom prijatia Nariadenia 1/2003, potom tejto skutočnosti musí zodpovedať aj jednotný postup pri jeho ochrane, čiže postup spoločný, decentralizovaný a vzájomne koordinovaný. Preto postup žalovaného týmto smerom súd považuje za legitimný. Podľa vyššie uvádzaných princípov, žalovaný pri posudzovaní trestnosti činu a pri ukladaní trestu v zásade prihliada na to, čo je pre páchateľa (súťažiteľa) priaznivejšie (§ 2 a nasl. Tr. zák.). V danom prípade však podľa názoru súdu žalovaný podľa uvedených pravidiel dôsledne nepostupoval. Jednak porušil pravidlo „zákazu zmeny k horšiemu“, keď zvýšil v napadnutom rozhodnutí pokutu (cca o 40%) členovi skupiny žalobcu 2/ (str. 166, bod 864). Taktiež nie je súdu zrejmé, prečo žalovaný nezohľadnil argumentáciu žalobcov, ktorým namietali použitý Metodický pokyn o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž najmä z ohľadom na obrat (celkový obrat s daňou) z ktorého bola vypočítaná pokuta. V čase rozhodovania žalovaného bol už účinný aktuálny Metodický pokyn podľa ktorého východiskom pri určovaní pokuty je obrat (bez daní) dosiahnutý podnikateľom z predaja tovarov a služieb, ktorých sa narušenie alebo obmedzenie súťaže priamo alebo nepriamo dotýka, a to na vymedzenom priestorovom relevantnom trhu. Neobstojí tvrdenie žalovaného, že aktuálny Metodický pokyn nebolo možné použiť, lebo mohol vychádzať len z Metodického pokynu účinného v čase vydaného prvostupňového rozhodnutia. Rozhodnutie žalovaného tvorí jeden celok s rozhodnutím úradu a preto žalovaný mohol a bol povinný zohľadniť spôsob výpočtu, ktorý je pre delikventov priaznivejší. Rovnako súd považuje za neprípustné, aby správny orgán pri vydávaní rozhodnutia použil argumentáciu (tabuľka č. 3 „Výpočet pokuty"), ktorá nezodpovedá reálnemu stavu veci lebo týmto spôsobom sa stáva nepreskúmateľná. Pokiaľ ide o namietanú deľbu zodpovednosti medzi členmi jednotlivých skupín (koncerny, materské spoločnosti a dcérske spoločnosti), súd vychádza zo zásady osobnej zodpovednosti každého z delikventov za konanie, ktorým porušuje zákaz kartelových dohôd, avšak v rámci postihu za protiprávne konanie je potrebné v prípadoch ako je aj tento, postupovať tak, aby nikto neutrpel ujmu v dôsledku toho, že je súčasťou skupiny (koncernu), ktorá je tvorená viacerými subjektmi pôsobiacimi na trhu, ktorý je zasiahnutý kartelom, ktorého tvorcami sú samotné skupiny (koncerny) - a teda vo výsledku aby nedošlo ku kumulácii pokút, ktorá by diskriminačne zasahovala do majetkovej sféry skupiny (koncernu). Iný postup nemôže byť zákonnou aplikáciou pravidiel správneho trestania v prípade účasti na kartelových dohodách. Súd z doloženého administratívneho spisu má preukázané skôr hodnotenie dôkazov vo vzťahu k preukázaniu kartelu ako celku v oboch rozhodnutiach, kde sa v zásade nediferencujú dôkazy bezprostredne proti jednotlivým žalobcom, ale proti skupinám, ku ktorým títo žalobcovia patria, konkrétny mechanizmus pre zdôvodnenie zodpovednosti konkrétnych subjektov v rámci jednotlivých skupín (koncernov) neplynie ani z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí ani z administratívneho spisu. Napr. kódové označenia a súvisiace listiny, ako sú založené v administratívnom spise sa týkali jednotlivých skupín (koncernov) a nie konkrétnych subjektov. I v prehľade jednotlivých schôdzí sú uvádzaní účastníci za jednotlivé skupiny (koncerny) a nie za jednotlivé subjekty v rámci týchto skupín (koncernov). Týka sa to aj zmieňovaných účastí vo výbore. Rovnako ani z elektronickej korešpondencie nie je možné spoľahlivo identifikovať konkrétny subjekt v rámci skupín. Aj žiadateľ o Leniency vo vzťahu ku skupine „Siemens“ (žalobca 2/) zmieňuje len „spoločnosť Siemens“, ktorá podľa ďalších informácií v Slovenskej republike pôsobí prostredníctvom napr. dcérskych spoločnosti. Z napadnutého rozhodnutia nie je jasne zdôvodnený pomer zodpovednosti, čo v skutočnosti môže vyvolať pocit diskriminácie. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva a žalovaný to vo svojom vyjadrení aj uvádza, že zobral na zodpovednosť a pokutoval každého, kto sa daného protisúťažného konania zúčastnil. (Nie je potom jasné, prečo neboli pokutovaní aj tí, čo sa kartelu zúčastnili na Slovensku. napr. Siemens s.r.o.).Kľúčovým kritériom pre úvahy o zákonnosti a primeranosti pokút je ich výška vo vzťahu k obratu. Musí byť však celkom jasné, či žalovaný berie za základ obraty jednotlivých subjektov alebo obraty skupín, ku ktorým subjekty patria. V oboch prípadoch musí byť zrejmé, že pri ukladaní pokuty žiadnemu zo subjektov nebol jeden a ten istý obrat započítaný dvakrát, a obrat v ktorom konkrétnom období považoval žalovaný za rozhodujúce. Toto z napadnutého rozhodnutia nevyplýva. Na záver je možné zhrnúť, že žaloby sú nedôvodné v tých častiach, kde je spochybňovaná existencia kartelu, účasť žalobcov (jednotlivých skupín-koncernov) na karteli, existencia kartelu ako jedného celku a reálny dopad kartelu na slovenské územie. V týchto otázkach žalovaný aplikoval správne právne prepisy (ZOHS), v ich rámci správnu právnu normu, ktorú s ohľadom na zistený skutkový stav správne vyložil. Súd zhodnotil nosné dôvody, pre ktoré považuje napadnuté rozhodnutie za zákonné a vecne správne; za preukázané má, že sa skutok stal, že tento skutok nesie znaky deliktu - kartelovej dohody, že mal dopad na slovenské územie a že je na slovenskom území stíhateľný. Nedôvodné sú žaloby tiež v tých častiach, kde sú namietané procesné pochybenia v priebehu konania pred žalovaným. Žiadna časť z postupu žalovaného vo vzťahu k žalobcom neskrátil ich práva natoľko, aby jeho postup mohol atakovať zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Na druhej strane však súd musí konštatovať, že nie je dostatočne preskúmateľné rozhodnutie v časti odôvodnenia konkrétnej zodpovednosti žalobcov v súvislosti s ich trestaním a určením výšky pokuty, tak ako to už bolo vyššie uvedené. Z uvedených dôvodov bolo napadnuté rozhodnutie zrušené podľa.§ 250j ods. 2 psím. d) OSP a vec vrátená žalovanému na ďalšie konanie. K zrušeniu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia súd nevzhliadol dôvody. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešným žalobcom boli priznané trovy konania tak, že žalovaný uhradí žalobcom súdny poplatok 66 ,-eur a trovy právneho zastúpenia, ktorévyčíslil právny zástupca žalobcov nasledovne: a/ prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady (pokyn na podanie žaloby) so žalobcom v 1/ rade zo dňa 24.09.2009, so žalobcom v 2/ rade zo dňa 24.09.2009 a so žalobcom v 3/ radezo dňa 24.09.2009 - 3x1úkon právnej služby podľa § 11 ods. 4 v spojení s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z., vo výške základnej sadzby 278,16 eur (115,90 x 3 - 20%) b/ písomné podanie na súd vo veci samej (žaloba zo dňa 24.11.2009) - 3x1 úkon právnej služby podľa § 11 ods. 4 v spojení s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z.z., vo výške základnej sadzby 278,16 eur c/ účasť na pojednávaní dňa 14.05.2013 - 3x1 úkon právnej služby § 11 ods. 4 v spojení s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z., vo výške základnej sadzby 195,24 eur (130,16x3/2) d/ náhrada výdavkou podľa § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. v roku 2009 6x6,95 eur, a za rok 2013 3x7,81 eur e/ daň z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyh. č. 655/2004 Z.z. vo výške 20% a to vo výške 163,33 eur čo spolu predstavuje čiastku 980,02 eur. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky, prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.