Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3S/102/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010200673 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Šebestová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1010200673.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Šebestovej a členiek senátu JUDr. Dáši Filovej a JUDr. Anny Peťovskej, PhD., v právnej veci žalobcu: Linde-KCA-Dresden GmbH, Bodenbacher Strasse 80, 012 77 Drážďany, Nemecko, Linde-KCA-Dresden GmbH - organizačná zložka, so sídlom Panská ul. č. 14, 811 01 Bratislava, zastúpeného advokátom: JUDr. Ľubomír Schweighofer, so sídlom Šafárikovo nám. č. 2, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. I/222/17674-135591/2009/992895-r zo 14.12. 2009, takto r o z h o d o l : Žaloba sa z a m i e t a. Žalobcovi sa trovy konania nepriznávajú. o d ô v o d n e n i e : Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/52/2011 zo dňa24.10.2012 bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 3S 102/2010 zo dňa 14.06.2011 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu vyplýva, že prvostupňový súd pochybil, keď vymedzil právnu subjektivitu žalobcu podľa ustanovení Obchodného zákonníka ale mal postupovať podľa ust. § 3 ods. 1, 2 zák. č. 222/2004 Z.z.. Súd v novom konaní postupoval v naznačenom smere v rozsudku Najvyššieho súdu SR. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 01.03.2010 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného č. I/222/17674-135591/2009/992895-r zo 14.12.2009 ako aj rozhodnutia Daňového úradu Bratislava I č. 600/232/165406/09/Slá z 23.09.2009, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 21.905,10 € podľa § 35 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) zo súčtu vlastnej daňovej povinnosti uvedenej v dodatočnom daňovom priznaní a nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie kalendárny mesiac december 2004. K veci ďalej uviedol, že organizačná zložka žalobcu bola zriadená za účelom realizácie projektu v areáli spoločnosti Slovnaft a.s.. Zahraničný zriaďovateľ prijímal faktúry od dodávateľov služieb, stavebných prác, tovarov a licenčných poplatkov z iných členských štátov Európskej únie a USA. Po preverení skutočne vykonaných dodávok a vystavených faktúr postúpil žalobca tieto faktúry svojej organizačnej zložke, čím vznikol nesúlad medzi prijatím dodávateľskej faktúry a ich zaúčtovaním v účtovníctve organizačnej zložky. Na základe usmernenia správcu dane organizačná zložka spätne priznala svoju daňovú povinnosť ku dňu jej vzniku - dátumu vystavenia faktúry, pričom boli vystavené dodatočné daňové priznania za faktúry vzťahujúce sa k predchádzajúcim zdaňovacím obdobiam, t.j. pred skutočným prijatím faktúry organizačnou zložkou. Organizačná zložka si uplatnila nárok na odpočet dane z tých istých plnení až za zdaňovacie obdobie, v ktorom prijala a v účtovníctve zaúčtovala dodávateľské faktúry doručené svojim zriaďovateľom. Podľa názoru žalobcu sa správca dane dopúšťal pochybenia, keď usmerňoval žalobcu tak, akoby žalobca a organizačná zložka boli dva rozdielne subjekty. Svedčia o tom aj podania daňových úradov, ktorými žiadajú jednotlivé zložky zahraničných subjektov o zaslanie osvedčení o registrácii na daň z pridanej hodnoty (ďalej len DPH), pričom na osvedčeniach sú nesprávne uvedené ako subjekty DPH organizačné zložky namiesto ich zahraničných zriaďovateľov. Podľa jeho názoru organizačná zložka nemá samostatnú právnu subjektivitu, nemôže byť povinnou osobou a teda daňové orgány pochybili, keď uložili povinnosť - pokutu nespôsobilému subjektu. Okrem tohto pochybenia bolo nesprávne aj jeho usmernenie, aby si uplatňoval právo na odpočítanie dane z faktúr v iných zdaňovacích obdobiach aj keď mal nárok uplatniť si z faktúr daň v tom istom období ako vznikla daňová povinnosť. Štátny rozpočet nebol v tomto prípade ukrátený o DPH, pretože boli zaslané správcovi dane dodatočné daňové priznania k DPH za jednotlivé zdaňovacie obdobia, ktoré boli vypočítané za účelom spätného priradenia vstupov k výstupom pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku podľa § 11, § 69 ods. 2 a ods. 4 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej iba zák. č. 222/2004 Z.z.). Žalobca nemohol byť v omeškaní s akoukoľvek platbou, pretože nebol povinný platiť, ale mal uplatniť samozdanenie pri nadobudnutí tovaru a služieb z iného členského štátu. Nesprávnym usmernením správcu dane žalobca pravidelne uhrádzal DPH a až o niekoľko mesiacov dostával tieto platby naspäť, čím bol poškodený. Keďže neexistovala povinnosť platiť, nemôže vzniknúť ani oprávnenie žalovaného vyrubovať pokuty. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora v oblasti správneho výberu daní. Podľa názoru žalobcu daňové orgány šikanózne uplatňujú ust. § 49 a § 51 zák. č. 222/2004 Z.z., ktoré nie sú určité a zrozumiteľné. V texte žaloby uviedol ich znenie a poukázal na nález Ústavného súdu PL ÚS 6/04 z 19.10.2005 o právnych následkoch ustanovení, ktoré nie sú jednoznačné. Nejednoznačnosť a nezrozumiteľnosť predmetnej právnej úpravy osvedčuje aj Metodický pokyn žalovaného k zák. č. 83/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 222/2004 Z.z. a zákon o správe daní, ktorý bol vydaný až 5 rokov od vstupu Slovenska do Európskej únie a ktorého časť žalobca citoval. Z dôvodu, že zamestnanci správcu dane si nevedeli zákon správne vyložiť, nesprávne usmerňovali aj žalobcu. Podľa názoru žalobcu, keďže nedošlo k zmene právnej úpravy v § 49 a § 51 zák. č. 222/2004 Z.z. musí byť metodický pokyn uplatňovaný pri každom posudzovaní postupov pri samozdanení podľa predmetných ustanovení. Žalovaný teda konal v rozpore s ust. § 2 ods. 1, ods. 3 a ods. 6 zákona o správe daní, keď bez prihliadnutia na predmetné ustanovenia uložil žalobcovi pokutu bez prihliadnutia na okolnosť, že žalobca neohrozil žiaden štátny záujem, ignoroval dôležité dôkazy, nevyhodnotil ich vo vzájomnej súvislosti, nebral do úvahy skutočný obsah právneho úkonu. Konal teda v rozpore so zákonom o správe daní, zák. č. 222/2004 Z.z., predpismi Európskej únie a Ústavou Slovenskej republiky (čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 čl. 152 ods. 4). Žalobca v žalobe citoval z nálezov Ústavného súdu SR týkajúcich sa výkladu právnych predpisov sp. zn. III.ÚS 341/07, II. ÚS 148/06, III. ÚS 348/06, IV. ÚS 209/07, I. ÚS 252/07, ako i Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 33/97, Pl. ÚS 21/96. Na základe uvedených dôvodov žiadal žalobca zrušiť rozhodnutie žalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. a), c), d), e) O.s.p., vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nahradiť trovy konania. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že postupoval v zmysle ust. § 11 zák. č. 222/2004 Z.z. v znení platnom v roku 2004. Uviedol, že nie je vinou správcu dane ak žalobca v prípade, že spĺňal ustanovenia predmetného zákona na samozdanenie, uplatňoval si daň v iných zdaňovacích obdobiach ako mu vznikla daňová povinnosť. Bolo jeho právom, nie povinnosťou uplatniť si z faktúry dodávateľa nárok na odpočítanie dane v príslušnom zdaňovacom období, keď mu nárok na odpočet vznikol. Správca dane si nemohol za neho uplatňovať práva, o ktorých nemal vedomosť, pričom za vzniknuté rozdiely zodpovedá platiteľ, ktorý podľa § 70 zák. č. 222/2004 Z.z. je povinný viesť osobitne záznamy podľa jednotlivých zdaňovacích období o nadobudnutí tovaru z iného členského štátu a o prijatí služieb z iného členského štátu, kde sa vedú aj údaje potrebné pre správne určenie dane v členení s možnosťou odpočítania dane a bez tejto možnosti a pod. Podľa predmetných údajov je platiteľ povinný do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia podať daňové priznanie. Ak dodatočne zistí jeho nesprávnosť alebo neúplnosť, podá dodatočné daňové priznanie. Ďalej k veci uviedol, že subjekt Linde-KCA-Dresden GmbH - organizačná zložka, Panská 14, 811 01 Bratislava, bol zapísaný do obchodného registra a ako zdaniteľná osoba bola zaregistrovaná ako platiteľ DPH od 01.03.2003 v súlade s ust. § 3 zák. č. 222/2004 Z.z.. Podľa ust. § 51 ods. 2 a § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom v roku 2004, právo na odpočítanie dane vzniklo platiteľovi pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 zák. č. 222/2004 Z.z., keď do podania daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobie mal doklad (faktúru) od dodávateľa z iného členského štátu. Ak ju do tohto času nemal, mal vykonať odpočítanie dane v tom zdaňovacom období, kedy doklad dostal. Pri dodaní služby si mohol platiteľ uplatniť odpočítanie dane v zdaňovacom období, v ktorom daň uviedol v záznamoch DPH. Žalobca v žalobe citoval predmetné ustanovenia zák. č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2010, kde je postup určený odlišne. Platiteľ sám zo svojich dokladov zistil nesprávnosť daňového priznania DPH a podal dodatočné daňové priznanie. Na jeho základe mu správca dane uložil pokutu podľa § 35 ods. 3 zákona o správe daní z dôvodu naplnenia všetkých predpokladov na jej uloženie. Žalovaný následne uložil žalobcovi za nesprávny postup pokutu obligatórne. Na základe uvedených dôvodov dospel žalovaný k záveru, že vec bola posúdená správne, a preto žiadal žalobu zamietnuť. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná a preto je podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia (§244 O.s.p.). V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach (§ 247 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 249 ods. 2). Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného č. I/222/17674-135591/2009/992895-r zo dňa 14.12.2009 ako aj rozhodnutie Daňového úradu Bratislava I č. 600/232/165406/09/Slá zo dňa 23.09. 2009 a v prvom rade posúdenie otázky, či správne orgány postupovali v súlade so zákonom, keď v rozhodnutiach ako daňový subjekt označili LINDE-KCA-DRESDEN GmbH - organizačná zložka, IČO: 31 818 561, DIČ: 2020289051, Panská 14, 811 01 Bratislava. Podľa § 7 ods. 1, 2 Obch. zák., organizačnou zložkou podniku sa rozumie odštepný závod alebo iný organizačný útvar podniku podľa tohto zákona alebo osobitného zákona. Odštepný závod je organizačná zložka podniku, ktorá je ako odštepný závod zapísaná v obchodnom registri. Pri prevádzkovaní odštepného závodu sa používa obchodné meno podnikateľa s dodatkom, že ide o odštepný závod. Obdobné postavenie ako odštepný závod má aj iná organizačná zložka, ak zákon ustanovuje, že sa zapisuje do obchodného registra. Podľa § 9 ods. 2 Obch. zák., obchodné meno obchodných spoločností a družstva je názov, pod ktorým sú zapísané v obchodnom registri. To platí aj pre právnické osoby, ktoré sa zapisujú do obchodného registra na základe osobitného zákona. Súčasťou obchodného mena právnických osôb je aj dodatok označujúci ich právnu formu. Podľa § 21 ods. 1, 2, 3 Obch. zák., zahraničné osoby môžu podnikať na území Slovenskej republiky za rovnakých podmienok a v rovnakom rozsahu ako slovenské osoby, pokiaľ zo zákona nevyplýva niečo iné. Zahraničnou osobou sa na účely tohto zákona rozumie fyzická osoba s bydliskom alebo právnická osoba so sídlom mimo územia Slovenskej republiky. Slovenskou právnickou osobou na účely tohto zákona sa rozumie právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky. Podnikaním zahraničnej osoby na území Slovenskej republiky sa rozumie na účely tohto zákona podnikanie tejto osoby, ak má podnik alebo jeho organizačnú zložku umiestnenú na území Slovenskej republiky. Je nesporné, že organizačná zložka nie je samostatným právnym subjektom, ale iba časťou podniku podnikateľa. Z toho dôvodu musí organizačná zložka používať obchodné meno podnikateľa, čím je zvýraznené, že nemôže vystupovať pod vlastným menom, lebo nie je subjektom práva. Zároveň jej zo zákona vyplýva povinnosť pripojiť k obchodnému menu dodatok, z ktorého je nepochybné, že ide o organizačnú zložku. Právne úkony môžu byť platne uskutočnené len pod obchodným menom podnikateľa, ku ktorému organizačná zložka patrí. Právne úkony, ktoré by sa uskutočnili len pod označením organizačnej zložky (t.j. bez uvedenia obchodného mena podnikateľa), by boli neplatné, pretože by išlo o právny úkon niekoho, kto nemá spôsobilosť na právne úkony. Analogicky by sa pravdepodobne posudzovala aj otázka zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v prípadoch, ak by správne orgány konali s organizačnou zložkou bez uvedenia obchodného mena zriaďovateľa, čo však v prejednávanom prípade nenastalo. Žalobca videl nezákonnosť rozhodnutí žalovaného a správcu dane v tom, že obidva správne orgány neuviedli v napadnutých rozhodnutiach názov a sídlo zriaďovateľa organizačnej zložky, ktoré v čase vydania správnych rozhodnutí bolo LINDE-KCA-DRESDEN GmbH, Bodenbacher Strasse 80, 012 77 Drážďany. Toto tvrdenie však nemá oporu v spisovom materiály, nakoľko obidve rozhodnutia správnych orgánov obchodné meno zriaďovateľa obsahovali. Neobsahovali len jeho sídlo, avšak takúto povinnosť im Obchodný zákonník neukladá. Súd pri posudzovaní aktívnej legitimácie žalobcu vychádzal z právneho názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného už v obdobnej veci dňa 22.08.2012, sp. zn. 2Sžf/54/2011 a zrušujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/52/2011zo dňa 24.10.2012. Senát Najvyššieho súdu SR zdôrazňuje v rozhodnutí 6Sžf/52/2011 zo dňa 24.10.2012, že vymedzenie právnej subjektivity právnickej osoby podľa ustanovení Obchodného zákonníka nemožno stotožniť s vymedzením právnej subjektivity v správnom, t.j. aj v daňovom konaní. Preskúmavané rozhodnutia ukladali pokutu LINDE-KCA-DRESDEN GmbH - organizačná zložka, ktorá je zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Po, vložka číslo 1056/B, zriaďovateľom ktorej bola spoločnosť podnikajúca pod obchodným menom LINDE-KCA-DRESDEN GmbH, zapísaná v obchodnom registri B Úradného súdu Drážďany. Označenie žalobcu v rozhodnutiach správnych orgánov preto, podľa názoru súdu, zodpovedalo ustanoveniu § 9 ods. 2 Obch. zák., v dôsledku čoho bola pokuta uložená zahraničnej právnickej osobe, ktorá právnu subjektivitu má, vo veci týkajúcej sa organizačnej zložky tejto zahraničnej právnickej osoby (pozri mutatis mutandis rozhodnutia NS SR 6 Sž 59/03-17 zo 17. októbra 2003, 3 Cdo 186/2009 z 10. marca 2010; rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 6/03 z 13. marca 2003, III.ÚS 168/06-14 z 20. júna 2006). V napadnutých rozhodnutiach správne orgány správne uviedli obchodné meno zriaďovateľa, dodatok označujúci jeho právnu formu, ako aj dodatok, že ide o organizačnú zložku. Preto súd námietku žalobcu uvádzanú týmto smerom nepovažoval za dôvodnú. Podľa ust. § 3 ods. 1,2 zák. č. 222/2004 Z.z., zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledok tejto činnosti. Ekonomickou činnosťou sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov, duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Z administratívneho spisu bolo súdu preukázané, že správca dane vydal rozhodnutie podľa § 35 ods. 3 zákona o správe daní o uložení pokuty vo výške 21.905,10 eur potom, čo daňový subjekt, žalobca podal dňa 23.12.2008 v poradí už šieste dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie december 2004, ktorýmsi znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní o sumu 584.137,19 eur. Dodatočné daňové priznanie žalobca podal po vrátení nadmerného odpočtu. Žalobca vo veci uloženia pokuty podal včas odvolanie, pričom uznal, že pri uplatnení nároku na odpočítanie dane nepostupoval v súlade s ustanoveniami § 49 a §51 zák. č. 222/2004 Z.z., avšak konal tak na základe nesprávneho usmernenia správcu dane. Žalovaný napadnuté rozhodnutie potvrdil. Režim odpočítania dane umožňuje platiteľovi dane odpočítať daň, ak spĺňa podmienky stanovené zák. č. 222/2004 Z.z., všeobecne uvedené v ustanoveniach § 49 až § 51. Podľa § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľovi dane vzniká právo na odpočítanie dane dňom, ktorý je zhodný s dňom vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa tovarov alebo služieb alebo u nadobúdateľa tovaru z iného členského štátu a príjemcu služby zo zahraničia, ak ide o tzv. samozdanenie, to znamená, že daňová povinnosť v týchto prípadoch nevzniká dodávateľovi, ale vzniká príjemcovi tovaru alebo služby. Ide o základnú zásadu, ktorá spočíva v tom, že právo na vrátenie dane zo štátneho rozpočtu odberateľovi nemôže vzniknúť skôr, ako vznikne povinnosť odvodu dane do štátneho rozpočtu dodávateľom. Podmienky, ktoré musia byť splnené na uplatnenie tohto práva, obsahuje § 51 zákona. Podľa § 35 ods. 3 zákona o správe daní ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie alebo dodatočné hlásenie z rozdielu medzi daňou uvedenou v daňovom priznaní alebo hlásení a vyššou daňou uvedenou daňovým subjektom v dodatočnom daňovom priznaní, alebo v dodatočnom hlásení, správca dane mu uloží pokutu podľa odseku 1 v polovičnej výške. Rovnako sa postupuje, ak daňový subjekt dodatočným daňovým priznaním zvýši vlastnú daňovú povinnosť alebo zníži nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní; ento postup sa uplatní aj pri podaní daňového priznania, ktorým sa zníži uplatnené vrátenie dane. Ak daňový subjekt podal dodatočné daňové priznanie, ktorým si znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní, pred vrátením nadmerného odpočtu alebo pred započítaním nadmerného odpočtu, správca dane pokutu neuloží. Ak daňový subjekt opraví dodatočným daňovým priznaním nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní na vlastnú daňovú povinnosť, správca dane mu uloží pokutu podľa odseku 1 v polovičnej výške zo súčtu vlastnej daňovej povinnosti uvedenej v dodatočnom daňovom priznaní a nadmerným odpočtom uvedeným v daňovom priznaní; ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie pred vrátením nadmerného odpočtu alebo pred započítaním nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, správca dane mu uloží pokutu podľa odseku 1 v polovičnej výške z vlastnej daňovej povinnosti uvedenej v tomto dodatočnom daňovom priznaní. Na základe uvedených skutočností možno ustáliť, že základným predpokladom uloženia sankcie daňovému subjektu je okrem iného naplnenie znakov protiprávneho konania konaním/nekonaním daňovým subjektom, tzn. porušenie povinnosti špecifikovanej v zákone ako aj porušenie zákona daňovým subjektom čo aj z nedbanlivosti. Súd konštatuje, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca podal 6. dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie december 2004 dňa 23.12.2008 , ktorým si znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní o sumu XXX.XXX,XX eur. Preto nebolo sporné ani to, že žalovaný postupoval podľa ustanovenia § 2 ods. 6 zákona o správe daní(„ Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane”) nakoľko vyrubil pokutu na základe dokázateľne predloženého dodatočného daňového priznania za preskúmavané zdaňovacie obdobie. Žalobcova argumentácia o tom, že časový rozdiel, ktorý vznikol medzi deklarovaným vznikom daňovej povinnosti a deklarovaným vznikom práva na odpočítanie dane bol zo strany daňového subjektu vytvorený chybne a dodatočné daňové priznania neodrážali skutkový stav a že daňový subjekt nemohol byť v omeškaní s platbou, pretože v skutočnosti nemal vôbec povinnosť platiť neobstojí, pretože citované zákony výnimku pri pokutovaní za daňové delikty nepripúšťajú a navyše vyrubená pokuta je závislá od porovnania podaného dodatočného daňového priznania k posledne podanému dodatočnému daňovému priznaniu. Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný v konaní dostatočne zistil skutkový stav veci, vyvodil z neho správne právne závery, ktoré náležite odôvodnil, vrátane voľnej úvahy, ktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváženia. Nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250 j ods. 1 O.s.p.. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal a žalovanému v tomto konaní náhrada trov neprináleží. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky, prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.