Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4S/340/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010202081 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Langová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1010202081.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Soni Langovej a členov senátu JUDr. Judity Kokolevskej a JUDr. Miloty Tóthovej v právnej veci žalobkyne: Y.. R. A., XXX XX I. Č.. XX, zastúpená advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, 042 83 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Námestie Ľudovíta Štúra č. 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného sp. zn. 8838/2010-2.1.2 zo dňa 13.9.2010 v spojitosti s rozhodnutím Krajského úradu životného prostredia v Žiline, sp. zn. 2010/00829-3/DUR, zo dňa 6.7.2010, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou tunajšiemu súdu v zákonom určenej lehote sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. sp.zn. 2010/00829-3/DUR, Nm zo dňa 6.7.2010, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. 2010/00829-3/DUR, Nm zo dňa 6.7.2010. Správny orgán svojim prvostupňovým rozhodnutím nepriznal žalobkyni postavenie účastníka konania vo veci prerokovania jej pripomienok k zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku, zverejneného verejnou vyhláškou sp. zn. 2010/00351-3/Dur,Nm dňa 10.2.2010. Podľa žalobcu predmetné rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa jej názoru rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na článok 8, Aarhuského dohovoru, (ďalej len dohovoru) upravujúceho postavenie verejnosti v záležitostiach týkajúcich sa životného prostredia, čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, § 50 ods. 1 až 6 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o ochrane prírody). Žalovaný vo svojom rozhodnutí vychádzal z uvedeného ustanovenia zákona o ochrane prírody v zmysle ktorého, ak v § 50 ods. 3 nie je uvedená verejnosť alebo jej členovia ako osoby oprávnené podať pripomienky k zámeru vyhlásiť zóny chráneného územia, nemá žalobkyňa v prípade ak nie je osobou výslovne uvedenou v tomto ustanovení právo na podanie pripomienok proti zámeru zónácie a ani aby boli jej pripomienky prerokované v určených lehotách. Podľa názoru žalobkyne, Aarhuský dohovor je medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR prednosť pred zákonmi štátu. Ak vnútroštátny zákon neumožňuje uplatňovať práva vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, došlo by k porušeniu čl. 7 odsek 5 Ústavy SR. Aarhuský dohovor, ku ktorému Slovenská republika pristúpila dňa 6.3.2006, má teda prednosť pred vnútroštátnymi zákonmi. Uznesenie Národnej rady SR č. 1840 zo dňa 23.9.2005, ktorým bol vyslovený súhlas s pristúpením Slovenskej republiky k Dohovoru, neobsahuje konštatovanie, podľa ktorého ide o medzinárodnú zmluvu na vykonanie, ktorej je potrebný zákon. Podľa názoru žalobkyne, Aarhuský dohovor je medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, ktorá má prednosť pred zákonmi štátu. Žalobkyňa odvodzuje svoje právo byť účastníkom správneho konania z článku 8 Dohovoru. Toto postavenie jej umožňuje využívať také právne prostriedky, ktoré jej ako členovi verejnosti umožňujú pripomienkovať priamo alebo prostredníctvom zastupiteľských poradných orgánov zámer zonácie Tatranského národného parku, ktorý je vykonávacím predpisom, ktorý môže mať vplyv na životné prostredie. Jej právo vyplýva v článku 8 písm. c) Dohovoru. Nepriznaním postavenia účastníka konania žalovaný odňal žalobkyni právo na aktívnu účasť na príprave vykonávacieho predpisu. Podľa jej názoru, Krajský úrad životného prostredia v Žiline mal aplikovať ust. § 50 ods. 4 zákona o ochrane prírody tak, aby právo žalobkyne na aktívnu účasť na príprave vykonávacích predpisov bolo zachované. Tým, že takto nekonal, postupoval v rozpore s čl 8 písm. c) Dohovoru, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a § 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok) Na základe uvedených dôvodov žiadala napadnuté rozhodnutie, ako i rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žiadala priznať náhradu trov konania. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že žalovaný nikdy nespochybnil charakter Aarhuského dohovoru ako medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktorá má prednosť pred zákonmi SR podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, čo vyplýva aj z uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 1840 zo dňa 23.9.2005 a z doložky prednosti v ktorej je tiež uvedené, že na vykonanie predmetnej medzinárodnej zmluvy je potrebný zákon, pričom táto neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických alebo právnických osôb, čo má vplyv na posúdenie jej priamej aplikácie. Inštitút prednosti sa tak môže vzťahovať len na medzinárodné zmluvy, ktoré sú aspoň sčasti spôsobilé na priamu aplikáciu, t.j. na vykonanie ktorých nie je potrebný zákon, príp. iný predpis. Priamo aplikovateľné sú podľa názoru žalovaného len tie medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva a povinnosti jednotlivcom bez nutnosti existencie sprostredkujúceho právneho aktu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 13. 12.2007, Asda Stores, C-372/06 Zb. s. I-11223, bod 82. Žalovaný citoval čl. 3 ods. 1 Dohovoru, z ktorého vyplýva, že sa jedná o medzinárodnú zmluvu na vykonanie ktorej je potrebný zákon a z doložky prednosti je zrejmé že dohovor neobsahuje priamu a dostatočne presnú úpravu práv a povinností fyzických a právnických osôb. V danom prípade nemožno medzinárodnú zmluvu aplikovať priamo, pretože nie je z uvedených dôvodov spôsobilá na priame použitie pre rozhodnutie vo veci. Z formulácie čl. 8 Dohovoru od ktorého žalobkyňa odvodzuje svoj nárok vyplýva, že strana Dohovoru prijme konkrétne opatrenia na naplnenie cieľov vyjadrených v predmetnom článku. Podľa žalovaného je podľa zákona o ochrane prírody zabezpečená účinná účasť verejnosti pri vyhlasovaní ochrany osobitne chránených častí prírody v krajine. Proces vyhlasovania národného parku alebo zón národného parku má viacero štádií, na ktorých sa môžu jednotlivé subjekty zúčastniť. Medzi subjekty oprávnené podávať písomné pripomienky k zámeru vyhlásenia chráneného územia patria podľa § 50 ods. 3 zákona o ochrane prírody: vlastník (správca, nájomca) dotknutého pozemku, obec, dotknutý orgán štátnej správy. Zákon teda taxatívne stanovuje okruh aktívne legitimovaných osôb oprávnených na podanie pripomienok k zámeru. Informovanie verejnosti zabezpečuje obec v súlade s ust. § 50 ods. 2 zákona o ochrane prírody. Prípadné pripomienky verejnosti môže uplatniť dotknutá obec v pripomienkovom režime podľa § 50 ods. 3 a 4 zákona o ochrane prírody. V zákone teda nie je upravená možnosť priamo podávať pripomienky k zámeru z dôvodu, že tento je svojou povahou len podkladom pre vypracovanie návrhu vyhlasovacieho predpisu - nariadenia Vlády Slovenskej republiky. Podľa čl. 21 v spojitosti s čl. 9 a 10 legislatívnych pravidiel Vlády Slovenskej republiky, je verejnosť oprávnená podávať pripomienky k návrhu nariadenia vlády SR zverejnenom na Portáli právnych predpisov v lehote 15 dní odo dňa zverejnenia návrhu na tomto portáli. Akúkoľvek pripomienku je predkladateľ návrhu (v tomto prípade žalovaný) povinný vyhodnotiť a jej prípadné neakceptovanie odôvodniť v rámci vyhodnotenia pripomienkového konania. Napriek tomu, že platná právna úprava, t.j. § 50 zákona o ochrane prírody nezačleňuje verejnosť do okruhu dotknutých osôb, žalovaný usmernil krajské úrady životného prostredia, aby v procese prerokovania zámeru boli zohľadnené a vyhodnotené pripomienky verejnosti. Krajský úrad životného prostredia v Žiline v procese pripomienkovania zámeru nad rámec zákona akceptoval podávanie pripomienok verejnosti aj mimo zákonom určeného okruhu osôb. Boli prerokované pripomienky verejnosti písomnou formou, zverejnením oznámenia o vyhodnotení pripomienok verejnosti na príslušných úradných tabuliach, webových stránkach úradov, úradných tabuliach obcí. Na základe uvedených dôvodov žiadal žalovaný žalobu zamietnuť. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) na nariadenom pojednávaní podľa § 250f ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že podaním zo dňa 10.2.2010 oznámil Krajský úrad životného prostredia v Žiline dotknutým obciam a dotknutým orgánom štátnej správy v Žilinskom kraji „Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku“, ktorý vypracovalo Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky. Oznamovateľ informoval, kde je možné nahliadnu do komplexného zámeru a jeho príloh. Dotknuté obce a štátne orgány boli vyzvané o vyvesenie oznámenia na úradných tabuliach a na zaslanie pripomienok k zámeru. Listom zo dňa 2.3.2010, doručeným Krajskému úradu životného prostredia v Žiline dňa 5.3.2010, vzniesla žalobkyňa pripomienky k Zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku. Podaním zo dňa 23.4.2010 prvostupňový správny orgán oznámil verejnosti - fyzickým a právnickým osobám, ktoré podali pripomienky k zámeru, že do vyhodnotenia pripomienok je možné nahliadnuť v priestoroch správneho orgánu - oznamovateľa a na obecných úradoch dotknutých obcí. V prílohe boli zhrnuté pripomienky podávané jednotlivými fyzickými aj právnickými osobami a ich vyhodnotenie zo strany navrhovateľa zámeru. V predmetnom zozname sa žalobkyňa so svojimi pripomienkami nenachádzala, z čoho vyplýva, že k nej a ňou vzneseným pripomienkam správny orgán nepristupoval ako k účastníčke konania. Svojim postupom správne orgány neumožnili žalobkyni prístup k legislatívnym zámerom vzťahujúcich sa k Zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku, t.j. k otázkam týkajúcich sa životného prostredia. V spise je pripojené rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20S/70/2010-37 zo dňa 2.6.2010, ktorým súd uložil Krajskému úradu životného prostredia v Žiline konať vo veci podania žalobcu, označeného ako Pripomienky k Zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku zo dňa 2.3.2010. Krajský úrad životného prostredia dňa 6.7.2010 vydal rozhodnutie č. 2010/00829-3/Dur tak, že nepriznal žalobkyni postavenie účastníka konania v pripomienkovom konaní podľa § 50 ods. 1 zákona o ochrane prírody v rámci procesu vyhlasovania ochrany osobitne chránených častí prírody a krajiny pod. č. 2010/00351/Dur: „Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku“. Svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ust. § 50 ods. 3 zákona o ochrane prírody. Voči predmetnému rozhodnutiu žalobkyňa podala odvolanie s poukazom na dôvody uvedené aj v podanej žalobe. Následne žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie v zmysle jeho názoru prezentovaného aj vo vyššie popísanom vyjadrení k žalobe. Podľa čl. 7 ods. 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, na platnosť medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodných politických zmlúv, medzinárodných zmlúv vojenskej povahy, medzinárodných zmlúv, z ktorých vzniká Slovenskej republike členstvo v medzinárodných organizáciách, medzinárodných hospodárskych zmlúv všeobecnej povahy, medzinárodných zmlúv, na ktorých vykonanie je potrebný zákon, a medzinárodných zmlúv, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, sa vyžaduje pred ratifikáciou súhlas Národnej rady Slovenskej republiky. Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Dňa 4.2.2006 bolo v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 43/2006 Z.z. oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR, že Národná rada SR vyslovila uznesením č. 1840 zo dňa 23.9.2005 súhlas s Aarhuským dohovorom a rozhodla, že dohovor je medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa čl. 7 Dohovoru, (účasť verejnosti na tvorbe plánov, programov a politík týkajúcich sa životného prostredia), každá Strana prijme vhodné praktické a/alebo iné opatrenia zabezpečujúce účasť verejnosti počas prípravy plánov a programov súvisiacich so životným prostredím v transparentných a spravodlivých podmienkach, poskytnúc verejnosti potrebné informácie. V rámci tohto systému sa použijú ustanovenia článku 6 ods. 3, 4 a 8. Príslušný orgán verejnej moci zistí verejnosť, ktorá sa môže na procese zúčastniť, zohľadňujúc ciele tohto dohovoru. Každá Strana umožní verejnosti zúčastniť sa vo vhodnom rozsahu na príprave politík súvisiacich so životným prostredím. Podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru, účasť verejnosti na príprave vykonávacích predpisov a/alebo všeobecne použiteľných právne záväzných normatívnych nástrojov Každá Strana sa usiluje podporovať, pokým sú ešte možnosti otvorené, účinnú účasť verejnosti na príslušnej úrovni počas prípravy vykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie. Na tento účel by mali byť vykonané nasledujúce kroky: a) mali by byť ustanovené dostatočné časové rámce pre účinnú účasť; b) mali by byť zverejnené návrhy predpisov alebo by mali byť inak verejne sprístupnené a c) verejnosti by mala byť daná možnosť pripomienkovania, a to priamo alebo prostredníctvom zastupiteľských poradných orgánov. Výsledky účasti verejnosti sa zohľadnia v najvyššej možnej miere. Žalobca je v konaní predstaviteľom verejnosti, podľa článku 2, ods. 4 dohovoru. Podľa čl. 3, bod 1 až 3 Dohovoru, každá Strana prijme nevyhnutné legislatívne, administratívne a iné opatrenia vrátane opatrení na dosiahnutie súladu ustanovení tohto dohovoru týkajúcich sa informácií, účasti verejnosti a prístupu k spravodlivosti, rovnako ako aj riadne vykonávacie opatrenia s cieľom vytvoriť a udržiavať jasný, transparentný a ucelený rámec na vykonanie ustanovení tohto dohovoru. Každá Strana sa usiluje zabezpečiť, aby úradníci a orgány podporovali a usmerňovali verejnosť pri požadovaní prístupu k informáciám, uľahčovali jej účasť na rozhodovacom procese a pri požadovaní prístupu k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia. Každá Strana podporí vzdelávanie v záležitostiach životného prostredia a povedomie verejnosti predovšetkým o tom, ako možno získať prístup k informáciám, zúčastňovať sa na rozhodovacom procese a získať prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia. Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Podľa § 19 ods. 1 zákona o ochrane prírody, rozsiahlejšie územie, spravidla s výmerou nad 1000 hektárov, prevažne s ekosystémami podstatne nezmenenými ľudskou činnosťou alebo v jedinečnej a prirodzenej krajinnej štruktúre, tvoriace nadregionálne biocentrá a najvýznamnejšie prírodné dedičstvo, v ktorom je ochrana prírody nadradená nad ostatné činnosti, môže vláda Slovenskej republiky nariadením vyhlásiť za národný park. Podľa ust. § 50 ods. 1 až 3 zákona o ochrane prírody, zámer vyhlásiť chránený krajinný prvok, chránený areál, prírodnú rezerváciu, prírodnú pamiatku, chránené vtáčie územia, zóny chráneného územia alebo chránený strom je orgán ochrany prírody príslušný na ich vyhlásenie povinný písomne oznámiť vlastníkovi (správcovi, nájomcovi) pozemku dotknutého zamýšľanou ochranou, ktorého možno zistiť z evidencie v katastri nehnuteľností, dotknutej obci a dotknutým orgánom štátnej správy. Ak ide o chránené vtáčie územie a zóny chráneného územia, je týmto orgánom krajský úrad životného prostredia. Oznámenie zámeru obsahuje najmä základnú charakteristiku zámeru na vyhlásenie ochrany, miesto jeho realizácie. Ak je dotknutý väčší počet vlastníkov pozemkov alebo ak ich pobyt nie je známy, možno oznámenie zámeru doručiť verejnou vyhláškou. Obec je povinná do 15 dní od doručenia oznámenia zámeru informovať o ňom verejnosť vo svojom územnom obvode a umožniť nahliadnuť doň na obvyklom mieste, najmä na úradnej tabuli, najmenej po dobu 15 dní. Vlastník (správca, nájomca) dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy má právo najneskôr do 30 dní od doručenia oznámenia zámeru alebo jeho verejného oznámenia podať k nemu písomné pripomienky orgánu ochrany prírody. Orgán ochrany prírody je povinný najneskôr do 30 dní pripomienky prerokovať s tým, kto ich podal. Z uvedeného je zrejmé, že vnútroštátny predpis určuje okruh účastníkov v konaniach podľa štvrtej hlavy zákona o ochrane prírody. Podľa § 104 ods. 28 cit. Zákona, podľa dať do jedného roka od nadobudnutia účinnosti tohto zákona vydá nariadenie, ktorým vyhlási zóny tatranského národného parku. Obdobnú problematiku vo vzťahu účasti verejnosti v konaniach týkajúcich sa životného prostredia, na priamu aplikáciu Aarhuského dohovoru v prípade, ak vnútroštátny predpis neurčil za účastníka predmetných konaní osoby, ktoré nie sú priamo dotknuté ich výsledkom, riešil Súdny dvor Európskych spoločenstiev na základe podnetu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, o čom vydal rozsudok č. C-240/09 zo dňa 08. marca 2011. Z predmetného rozhodnutia vyplýva, že sa predmetný Dohovor nemôže priamo aplikovať v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok tak, aby boli dodržané ciele a zámer Aarhuského dohovoru a bol tak umožnený prístup zainteresovanej verejnosti definovanej v čl. 9 ods. 3 ku konaniam týkajúcim sa životného prostredia. Vyhlasovanie jednotlivých zón a podzón chránených území sa uskutočňuje v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami § 19 a § 50 zákona o ochrane prírody. Pripomienky verejnosti môže obec uplatniť v pripomienkovom režime v súlade s § 50 ods. 3, 4 zákona. V uvedenom zákone nie je upravené právo verejnosti priamo podávať pripomienky k zámeru a to i z dôvodu, že tento je svojou povahou len podkladom pre vypracovanie návrhu prihlasovacieho predpisu, ktorým je nariadenie vlády Slovenskej republiky. Verejnosť teda uplatňuje pripomienky k návrhu tohto všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým sa ustanovujú zóny Tatranského národného parku v rámci pripomienkového konania, vychádzajúc pritom z čl. 21 v spojení s čl. 9 a 10 Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky, schválených uznesením vlády Slovenskej republiky z 8. apríla 1997, č. 241 v znení platnom a účinnom v rozhodujúcom čase. Pripomienku verejnosti je následne predkladateľ návrhu povinný vyhodnotiť a jej prípadné neakceptovanie odôvodniť v rámci vyhodnotenia pripomienkového konania. Z uvedeného je zrejmé, že verejnosť má možnosť uplatniť svoje pripomienky k návrhu všeobecne záväzného právneho predpisu, čo znamená, že má takmer rovnaké postavenie ako majú pripomienkujúce orgány. Krajský úrad životného prostredia akceptoval aj podávanie pripomienok verejnosti, ktorej pripomienky boli prerokované písomne, a to zverejnením oznámenia o vyhodnotenia jej pripomienok na úradných tabuliach. Do vyhodnotenia pripomienok podaných fyzickými a právnickými osobami bolo možné nahliadnuť na Krajskom úrade životného prostredia v Prešove a Žiline a na obecných úradoch obcí dotknutých zámerom zonácie Tatranského národného parku. Verejnosti teda bola daná možnosť pripomienkovania zámeru, a preto ani žalobkyňa nebola ukrátená na svojich právach, respektíve oprávnených záujmoch a tento postup bol teda v súlade s článkom 8 písm. c) Aarhuského dohovoru. Naviac, etapa pripomienkového konania bola v danom prípade uzavretá, a tak prípadné dodatočné rozhodnutie o pripustení žalobkyne do konania by už nemohli zmeniť uzavretý proces, tak ako to predpokladá čl. 8 Aarhuského dohovoru. Krajský úrad životného prostredia v Žiline v procese pripomienkovania zámeru akceptoval podávanie pripomienok verejnosti. Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu, obsahovo totožné námietky podalo viac ako 850 fyzických a právnických osôb. Správne orgány prerokovali predmetné obsahovo totožné námietky, ktorých neakceptovanie bolo písomne odôvodnené. Preto je nutné konštatovať, že správne orgány svojím prístupom umožnili žalobkyni prístup k legislatívnym zámerom vzťahujúcim sa k zonácii Tatranského národného parku. Verejnosti bola daná možnosť pripomienkovania zámeru, ktoré pripomienky boli aj prerokované, a preto žalobkyňa postupom správnych orgánov oboch stupňov nebola ukrátená na svojich právach a oprávnených záujmoch. V danom prípade sa súd stotožnil s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovaným v obdobných veciach vedených pod spisovou značkou 3 Sžo/10/2012 a 5 Sžo/26/2011. Na základe uvedeného dôvodu preto žalobu podľa ust. § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol. O trovách súdneho konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Žalovaný na náhradu nemá právny nárok. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.) Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.