Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/282/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010202122 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1010202122.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Majerníkovej a členiek senátu JUDr. Moniky Valašikovej PhD. a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobkyne: K. X., K. 9, XXX XX C., právne zastúpená: JUDr. Iveta Rajtáková, advokátka, Štúrova 20, Košice proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Námestie Ľ. Štúra 1, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra životného prostredia SR sp.zn. 8837/2010-2.1.2 zo dňa 13.9.2010, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalobkyni súd náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou tunajšiemu súdu v zákonom určenej lehote sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. sp.zn. 8837/2010-2.1.2 zo dňa 13.09.2010, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. 2010/00822-3/Dur zo dňa 06.07.2010. Správny orgán svojim prvostupňovým rozhodnutím nepriznal žalobkyni postavenie účastníka konania vo veci prerokovania jej pripomienok k zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku, zverejneného verejnou vyhláškou sp. zn. 2010/00351-3/Dur,Nm dňa 10.2.2010. Žalobkyňa poukázala na článok 8, Aarhuského dohovoru, (ďalej len dohovoru) upravujúceho postavenie verejnosti v záležitostiach týkajúcich sa životného prostredia, čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, § 50 ods. 1 až 6 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o ochrane prírody) je názoru, že žalovaný vo svojom rozhodnutí vychádzal z uvedeného ustanovenia zákona o ochrane prírody, v zmysle ktorého, ak v § 50 ods. 3 nie je uvedená verejnosť alebo jej členovia ako osoby oprávnené podať pripomienky k zámeru vyhlásiť zóny chráneného územia, nemá žalobkyňa v prípade, ak nie je osobou výslovne uvedenou v tomto ustanovení právo na podanie pripomienok proti zámeru zonácie a ani aby boli jej pripomienky prerokované v určených lehotách. Podľa názoru žalobkyne, Aarhuský dohovor je medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR prednosť pred zákonmi štátu. Ak vnútroštátny zákon neumožňuje uplatňovať práva vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, došlo by k porušeniu čl. 7 odsek 5 Ústavy SR. Aarhuský dohovor, ku ktorému Slovenská republika pristúpila dňa 6.3.2006, má teda prednosť pred vnútroštátnymi zákonmi. Uznesenie Národnej rady SR č. 1840 zo dňa 23.9.2005, ktorým bol vyslovený súhlas s pristúpením Slovenskej republiky k Dohovoru, neobsahuje konštatovanie, podľa ktorého ide o medzinárodnú zmluvu, na vykonanie ktorej je potrebný zákon. Podľa názoru žalobkyne, Aarhuský dohovor je medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, ktorá má prednosť pred zákonmi štátu. Žalobkyňa odvodzuje svoje právo byť účastníkom správneho konania z článku 8 Dohovoru. Toto postavenie jej umožňuje využívať také právne prostriedky, ktoré jej ako členovi verejnosti umožňujú pripomienkovať priamo alebo prostredníctvom zastupiteľských poradných orgánov zámer zonácie Tatranského národného parku, ktorý je vykonávacím predpisom, ktorý môže mať vplyv na životné prostredie. Jej právo vyplýva z článku 8 písm. c) Dohovoru. Nepriznaním postavenia účastníka konania žalovaný odňal žalobkyni právo na aktívnu účasť na príprave vykonávacieho predpisu. Podľa jej názoru, Krajský úrad životného prostredia v Žiline mal aplikovať ust. § 50 ods. 4 zákona o ochrane prírody tak, aby právo žalobkyne na aktívnu účasť na príprave vykonávacích predpisov bolo zachované. Tým, že takto nekonal, postupoval v rozpore s čl. 8 písm. c) Dohovoru, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a § 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok). Na základe uvedených dôvodov žiadala napadnuté rozhodnutie, ako i rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žiadala priznať náhradu trov konania. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že žalovaný nikdy nespochybnil charakter Aarhuského dohovoru ako medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktorá má prednosť pred zákonmi SR podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, čo vyplýva aj z uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 1840 zo dňa 23.9.2005 a z doložky, prednosti v ktorej je tiež uvedené, že na vykonanie predmetnej medzinárodnej zmluvy je potrebný zákon, pričom táto neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických alebo právnických osôb, čo má vplyv na posúdenie jej priamej aplikácie. Inštitút prednosti sa tak môže vzťahovať len na medzinárodné zmluvy, ktoré sú aspoň sčasti spôsobilé na priamu aplikáciu, t.j. na vykonanie ktorých nie je potrebný zákon, príp. iný predpis. Priamo aplikovateľné sú podľa názoru žalovaného len tie medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva a povinnosti jednotlivcom bez nutnosti existencie sprostredkujúceho právneho aktu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 13.12.2007, Asda Stores, C-372/06 Zb. s. I-11223, bod 82. Žalovaný citoval čl. 3 ods. 1 Dohovoru, z ktorého vyplýva, že sa jedná o medzinárodnú zmluvu, na vykonanie ktorej, je potrebný zákon a z doložky prednosti je zrejmé, že dohovor neobsahuje priamu a dostatočne presnú úpravu práv a povinností fyzických a právnických osôb. V danom prípade nemožno medzinárodnú zmluvu aplikovať priamo, pretože nie je z uvedených dôvodov spôsobilá na priame použitie pre rozhodnutie vo veci. Z formulácie čl. 8 Dohovoru, od ktorého žalobkyňa odvodzuje svoj nárok vyplýva, že strana Dohovoru prijme konkrétne opatrenia na naplnenie cieľov vyjadrených v predmetnom článku. Podľa žalovaného je podľa zákona o ochrane prírody zabezpečená účinná účasť verejnosti pri vyhlasovaní ochrany osobitne chránených častí prírody v krajine. Proces vyhlasovania národného parku alebo zón národného parku má viacero štádií, na ktorých sa môžu jednotlivé subjekty zúčastniť. Medzi subjekty oprávnené podávať písomné pripomienky k zámeru vyhlásenia chráneného územia patria podľa § 50 ods. 3 zákona o ochrane prírody: vlastník (správca, nájomca) dotknutého pozemku, obec, dotknutý orgán štátnej správy. Zákon teda taxatívne stanovuje okruh aktívne legitimovaných osôb oprávnených na podanie pripomienok k zámeru. Informovanie verejnosti zabezpečuje obec v súlade s ust. § 50 ods. 2 zákona o ochrane prírody. Prípadné pripomienky verejnosti môže uplatniť dotknutá obec v pripomienkovom režime podľa § 50 ods. 3 a 4 zákona o ochrane prírody. V zákone teda nie je upravená možnosť priamo podávať pripomienky k zámeru z dôvodu, že tento je svojou povahou len podkladom pre vypracovanie návrhu vyhlasovacieho predpisu - nariadenia Vlády Slovenskej republiky. Podľa čl. 21 v spojitosti s čl. 9 a 10 legislatívnych pravidiel Vlády Slovenskej republiky, je verejnosť oprávnená podávať pripomienky k návrhu nariadenia vlády SR zverejnenom na Portáli právnych predpisov v lehote 15 dní odo dňa zverejnenia návrhu na tomto portáli. Akúkoľvek pripomienku je predkladateľ návrhu (v tomto prípade žalovaný) povinný vyhodnotiť a jej prípadné neakceptovanie odôvodniť v rámci vyhodnotenia pripomienkového konania. Napriek tomu, že platná právna úprava, t.j. § 50 zákona o ochrane prírody nezačleňuje verejnosť do okruhu dotknutých osôb, žalovaný usmernil krajské úrady životného prostredia, aby v procese prerokovania zámeru boli zohľadnené a vyhodnotené pripomienky verejnosti. Krajský úrad životného prostredia v Žiline v procese pripomienkovania zámeru nad rámec zákona akceptoval podávanie pripomienok verejnosti aj mimo zákonom určeného okruhu osôb. Boli prerokované pripomienky verejnosti písomnou formou, zverejnením oznámenia o vyhodnotení pripomienok verejnosti na príslušných úradných tabuliach, webových stránkach úradov, úradných tabuliach obcí. Na základe uvedených dôvodov žiadal žalovaný žalobu zamietnuť. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) na nariadenom pojednávaní podľa § 250f ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Z obsahu súdneho aj administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že podaním zo dňa 10.2.2010 oznámil Krajský úrad životného prostredia v Žiline dotknutým obciam a dotknutým orgánom štátnej správy v Žilinskom kraji „Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku“, ktorý vypracovalo Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky. Oznamovateľ informoval, kde je možné nahliadnuť do komplexného zámeru a jeho príloh. Dotknuté obce a štátne orgány boli vyzvané o vyvesenie oznámenia na úradných tabuliach a na zaslanie pripomienok k zámeru. Listom zo dňa 3.3.2010, doručeným Krajskému úradu životného prostredia v Žiline dňa 9.3.2010, vzniesla žalobkyňa pripomienky k Zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku. Podaním zo dňa 23.4.2010 prvostupňový správny orgán oznámil verejnosti - fyzickým a právnickým osobám, ktoré podali pripomienky k zámeru, že do vyhodnotenia pripomienok je možné nahliadnuť v priestoroch správneho orgánu - oznamovateľa a na obecných úradoch dotknutých obcí. V prílohe boli zhrnuté pripomienky podávané jednotlivými fyzickými aj právnickými osobami a ich vyhodnotenie zo strany navrhovateľa zámeru. V predmetnom zozname sa žalobkyňa so svojimi pripomienkami nenachádzala, z čoho vyplýva, že k nej a ňou vzneseným pripomienkam správny orgán nepristupoval ako k účastníčke konania. Svojim postupom správne orgány neumožnili žalobkyni prístup k legislatívnym zámerom vzťahujúcim sa k Zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku, t.j. k otázkam týkajúcich sa životného prostredia. V spise je pripojené rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21S/37/2010-40 zo dňa 4.6.2010, ktorým súd uložil Krajskému úradu životného prostredia v Žiline konať vo veci podania žalobcu, označeného ako Pripomienky k Zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku zo dňa 3.3.2010. Krajský úrad životného prostredia dňa 6.7.2010 vydal rozhodnutie č. 2010/00822-3/Dur tak, že nepriznal žalobkyni postavenie účastníka konania v pripomienkovom konaní podľa § 50 ods. 1 zákona o ochrane prírody v rámci procesu vyhlasovania ochrany osobitne chránených častí prírody a krajiny pod. č. 2010/00351/Dur: „Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku“. Svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ust. § 50 ods. 3 zákona o ochrane prírody. Voči predmetnému rozhodnutiu žalobkyňa podala odvolanie s poukazom na dôvody uvedené aj v podanej žalobe. Následne žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie v zmysle jeho názoru prezentovaného aj vo vyššie popísanom vyjadrení k žalobe. Proti rozhodnutiu žalovaného aj prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote žalobu na súd. Súd v danej veci rozhodnutím zo dňa 17.5.2012 rozhodnutie žalovaného sp.zn. 8837/2010-2.1 zo dňa 13.9.2010 ako i rozhodnutie Krajského úradu životného prostredia v Žiline č. 2010/00822-3/Dur zo dňa 6.7.2010 zrušil a podľa ust. § 250j ods. 2 písm. e) OSP žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 369,31 € na účet jeho právnej zástupkyne. Včas podaným odvolaním sa žalovaný domáhal, aby Najvyšší súd rozsudok Krajského súdu zmenil a žalobu zamietol, resp. aby rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Napadnutý rozsudok považoval za nesprávny, pretože krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ OSP) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP). Nesúhlasil s názorom, že v rozsudku Súdneho dvora EÚ č. C-240/09 zo dňa 8.3.2011 išlo o obdobnú problematiku vo vzťahu k účasti verejnosti v konaniach týkajúcich sa životného prostredia. Súdny dvor EÚ sa zaoberal odpoveďami na prejudiciálne otázky NSSR ohľadne priameho a bezprostredného účinku čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, podľa ktorého každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Poukázal, že z obsahu administratívneho spisu je nesporné, že v danom prípade sa nejednalo o správne konanie, ktorého výsledkom by bol daný individuálny správny akt o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach účastníkov. V uvedenom prípade ide o vyhlasovanie jednotlivých zón a podzón chránených území vrátane stupňov ochrany, podrobnosti o ich územnej ochrane a vymedzení hraníc, ktoré ustanovuje vnútroštátnym všeobecne záväzným právnym predpisom orgán oprávnený podľa zákona o ochrane prírody na vyhlásenie (ustanovenie) chráneného územia (§ 30 ods. 5 zákona č. 543/2002 Z.z.). Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z. národný park vyhlasuje vláda SR nariadením. Z uvedeného je zrejmé, že výklad Súdneho dvora EÚ v rozsudku č. C-240/09 zo dňa 8.3.2011 ohľadne postavenia občianskeho združenia zameraného na ochranu životného prostredia v správnych konaniach v oblasti životného prostredia nie je možné aplikovať na legislatívne konanie týkajúce sa vyhlásenia zón Tatranského národného parku. Poukázal na rozsudok NSSR sp.zn. 5Sžp 26/2011 zo dňa 26.1.2012, ktorý v rovnakej právnej veci žalobcu Lesoochranárske zoskupenie VLK potvrdil prvostupňové rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S 358/2010-50 zo dňa 17.8.2011, ktorým bola žaloba zamietnutá. Ďalej v odvolaní uviedol, že proces vyhlasovania národného parku alebo zón národného parku má viacero štádií, na ktorých sa môžu jednotlivé subjekty zúčastniť. Medzi subjekty, ktorým zákon o ochrane prírody dáva právo podať písomné námietky k zámeru vyhlásenia chráneného územia patria podľa § 50 ods. 3 zákona o ochrane prírody vlastník (správca, nájomca) dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy (dotknuté osoby). Zákon v tomto ustanovení taxatívne stanovuje okruh aktívne vecne legitimovaných osôb oprávnených na podanie pripomienok k zámeru. Informovanie verejnosti zabezpečuje dotknutá obec, ktorá je podľa § 50 ods. 2 citovaného zákona povinná do 15 dní od doručenia oznámenia zámeru informovať o ňom verejnosť vo svojom územnom obvode a umožniť nahliadnuť doň na obvyklom mieste, najčastejšie na úradnej tabuli, najmenej po dobu 15 dní, pričom prípadné pripomienky verejnosti môže uplatniť dotknutá obec v pripomienkovom režime podľa § 50 ods. 3 a 4 zákona o ochrane prírody, ktorý platí rovnako pre všetky dotknuté osoby. V zákone o ochrane prírody nie je upravené právo verejnosti priamo podávať pripomienky k zámeru i z dôvodu, že tento je svojou povahou len podkladom pre vypracovanie návrhu vyhlasovacieho predpisu - nariadenia vlády SR, ktorým sa ustanovujú zóny. Uviedol, že žalovaný napriek tomu, že platná právna úprava (ust. § 50 zákona o ochrane prírody) nezačleňuje verejnosť do okruhu dotknutých osôb, usmernil Krajské úrady životného prostredia v tom smere, aby v procese prerokovania zámeru boli zohľadnené a vyhodnotené aj pripomienky verejnosti a ako odporúčaný spôsob ich vyhodnotenia uviedol zverejnenie vyhodnotenia pripomienok verejnosti na webových stránkach a úradných tabuliach krajských úradoch životného prostredia a súbežné zverejnenie na úradných tabulách dotknutých obcí. Krajský úrad životného prostredia v Žiline (ako aj Krajský úrad životného prostredia v Prešove) preto v procese pripomienkovania zámeru nad rámec zákona o ochrane prírody akceptoval podávanie pripomienok verejnosti, t.j. právnických a fyzických osôb, ktoré nie sú vlastníkmi (správcami, nájomcami) dotknutých pozemkov. S verejnosťou, viac než 850 fyzickými alebo právnickými osobami, prerokovali príslušné krajské úrady životného prostredia pripomienky k zámeru písomnou formou a to zverejnením oznámenia o vyhodnotení pripomienok na úradných tabuliach. Oznámenie bolo tiež zverejnené na webových stránkach týchto úradov a o zverejnenie na svojich úradných tabuliach boli tiež požiadané dotknuté obce v žilinskom a prešovskom kraji. Najvyšší súd rozhodnutím č. 2Sžp 30/2012 zo dňa 31.7.2013 rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S 282/2010-51 zo dňa 17.5.2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Poukázal, že v danej veci bolo potrebné v prvom rade posúdiť dostatočnosť zákonnej úpravy § 50 zákona o ochrane prírody a následne posúdiť, či uvedená vnútroštátna úprava je dostačujúca a korešponduje s čl. 8 Aarhuského dohovoru, pritom treba mať na zreteli a starostlivo dbať, že znenie uvedeného článku má odporúčajúci charakter (aj nezáväzný - na tento účel by mali byť vykonané nasledujúce kroky...). Tiež je potrebné mať na zreteli, že osoba domáhajúca sa postavenia účastníka v správnom konaní môže realizovať svoje procesné oprávnenia iba v prípade, ak správne konanie ešte prebieha. Tomu nasvedčuje formulácia prvej vety čl. 8 Aarhuského dohovoru: Každá strana sa usiluje podporovať, pokým sú ešte možnosti otvorené, účinnú účasť verejnosti na príslušnej úrovni počas prípravy vykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým bolo rozhodnuté o priznaní, resp. nepriznaní postavenia účastníka konania žalobcovi vo veci konania o pripomienkach žalobcu k dokumentu 2010/00351-3/Dur, Nm dňa 10.2.2010, zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku. Podľa právnej teórie, ako aj predchádzajúcej ustálenej súdnej praxe (rozhodnutia Vrchného súdu v Prahe č. Rs 419 5 A 88/97, Rs 457 5 A 7/98, rozsudok Najvyššieho súdu 5Sžp 1/2010) bolo rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníka v správnom konaní považované za rozhodnutie procesnej povahy, preto bolo podľa § 248 písm. a) OSP vylúčené zo súdneho prieskumu. Po vydaní rozsudku Súdneho dvora Európskej únie č. C-240/09 zo dňa 8.3.2011 bol pripustený aj súdny prieskum týchto procesných rozhodnutí vo veciach týkajúcich sa ochrany životného prostredia v tom smere, aby aj občianske združenia zaoberajúce sa ochranou životného prostredia boli považované za účastníka správneho konania a mohli sa tak následne plnohodnotne zúčastniť súdneho konania. Podľa čl. 7 Aarhuského dohovoru každá Strana príjme vhodné praktické alebo iné opatrenia zabezpečujúce účasť verejnosti počas prípravy plánov a programov súvisiacich so životným prostredím v transparentných a spravodlivých podmienkach, poskytnúc verejnosti potrebné informácie. V rámci tohto systému sa použijú ustanovenia čl. 6 ods. 3, 4 a 8. Príslušný orgán verejnej moci zistí verejnosť, ktorá sa môže na procese zúčastniť, zohľadňujúc ciele tohto dohovoru. Každá strana umožní verejnosti zúčastniť sa vo vhodnom rozsahu na príprave politík súvisiacich so životným prostredím. Podľa čl. 6 ods. 3 Aarhuského dohovoru procesy účasti verejnosti budú zahŕňať primeraný časový rámec pre jednotlivé fázy, ktorý poskytne dostatočný čas na informovanie verejnosti v súlade s odsekom 2 a pre verejnosť možnosť pripraviť sa a účinne sa zúčastňovať na rozhodovacom procese o životnom prostredí. Podľa čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru, každá Strana umožní včasnú účasť verejnosti v čase, keď sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti sa môže uskutočniť efektívne. Podľa čl. 6 ods. 8 Aarhuského dohovoru, každá strana zabezpečí, aby pri rozhodovaní boli náležite zohľadnené výsledky účasti verejnosti. Podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru, každá strana sa usiluje podporovať, pokým sú ešte možnosti otvorené, účinnú účasť verejnosti na príslušnej úrovni počas prípravy vykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných, právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie. Na tento účel by mali byť vykonané nasledujúce kroky: a) mali by byť ustanovené dostatočné časové rámce pre účinnú účasť b) mali by byť zverejnené návrhy predpisov, alebo by mali byť inak verejne sprístupnené c) verejnosti by mala byť daná možnosť pripomienkovania a to priamo alebo prostredníctvom zastupiteľských poradných orgánov Výsledky účasti verejnosti sa zohľadnia v najvyššej možnej miere. Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z. rozsiahlejšie územie, spravidla s výmerou nad 1000 ha, prevažne s ekosystémami, podstatne nezmenenými ľudskou činnosťou alebo v jedinečnej a prirodzenej krajinnej štruktúre, tvoriace nad regionálne bilcentrá a najvýznamnejšie prírodné dedičstvo, v ktorom je ochrana prírody nadradená nad ostatné činnosti, môže vláda SR (ďalej len vláda) nariadením vyhlásiť za národný park. Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z. zámer vyhlásiť chránený krajinný prvok, chránený areál, prírodnú rezerváciu, prírodnú pamiatku, chránené vtáčie územia, zóny chráneného územia alebo chránený strom, je orgán ochrany prírody príslušný na ich vyhlásenie povinný písomne oznámiť vlastníkovi (správcovi, nájomcovi) pozemku dotknutého zamýšľanou ochranou, ktorého možno zistiť z evidencie v katastri nehnuteľností, dotknutej obci a dotknutým orgánom štátnej správy. Ak ide o chránené vtáčie územia a zóny chráneného územia, je týmto orgánom Krajský úrad životného prostredia. Oznámenie zámeru obsahuje najmä základnú charakteristiku zámeru na vyhlásenie ochrany, miesto jeho realizácie. Ak je dotknutý väčší počet vlastníkov pozemkov, alebo ak ich pobyt nie je známy, možno oznámenie zámeru doručiť verejnou vyhláškou. Obec je povinná do 15 dní od doručenia oznámenia zámeru informovať o ňom verejnosť vo svojom územnom obvode a umožniť nahliadnuť doň na obvyklom mieste, najmä na úradnej tabuli, najmenej po dobu 15 dní. Vlastník (správca, nájomca) dotknutého pozemku, obce a dotknutý orgán štátnej správy má právo najneskôr do 30 dní od doručenia oznámenia zámeru, alebo jeho verejného oznámenia podať k nemu písomné pripomienky orgánu ochrany prírody. Orgán ochrany prírody je povinný najneskôr do 30 dní pripomienky prerokovať s tým, kto ich podal (§ 50 ods. 2, 3, 4 zákona č. 543/2002 Z.z.). Podľa § 104 ods. 28 zákona č. 543/2002 Z.z. vláda do jedného roka, od nadobudnutia účinnosti tohto zákona vydá nariadenie, ktorým vyhlási zóny Tatranského národného parku. Súdny dvor Európskej únie rozsudkom C-240/09 zo dňa 8.3.2011 rozhodol, že: „Čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo dňa 17.2.2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi čl. 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie...“. Vyhlasovanie jednotlivých zón a podzón chránených území vrátane stupňov ochrany, podrobnosti o ich územnej ochrane a vymedzení hraníc ustanovuje všeobecne záväzným právnym predpisom orgán oprávnený podľa zákona č. 543/2002 Z.z. Podľa § 19 ods. 1 uvedeného zákona, národný park vyhlasuje vláda SR nariadením. Samotný proces vyhlasovania národného parku alebo zón má viacero štádií, na ktorých sa môžu zúčastniť jednotlivé subjekty. V ust. § 50 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. má vlastník (správca, nájomca) dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy právo najneskôr do 30 dní od doručenia oznámenia zámeru alebo jeho verejného oznámenia podať k nemu písomné pripomienky orgánu ochrany prírody. V tomto ustanovení je taxatívne stanovený okruh aktívne legitimovaných osôb oprávnených pripomienkovať predmetný zámer. Samotné informovanie verejnosti zabezpečuje príslušná obec, ktorá je podľa § 50 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z.z. povinná do 15 dní od doručenia oznámenia zámeru informovať o ňom verejnosť vo svojom územnom obvode a umožniť nahliadnuť doň na obvyklom mieste. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že táto povinnosť bola riadne splnená. Súd je názoru, že pripomienky verejnosti môže obec uplatniť v pripomienkovom režime v súlade s § 50 ods. 3 a 4 zákona č. 543/2002 Z.z. V uvedenom zákone nie je upravené právo verejnosti priamo podávať pripomienky k zámeru a to aj z dôvodu, že tento je svojou povahou len podkladom pre vypracovanie návrhu vyhlasovacieho predpisu, ktorým je nariadenie vlády SR. Verejnosť teda uplatňuje pripomienky k návrhu tohto všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým sa ustanovujú zóny Tatranského národného parku v rámci pripomienkového konania, vychádzajúc pritom z čl. 21 v spojení s čl. 9 a 10 Legislatívnych pravidiel vlády SR schválených uznesením vlády SR zo dňa 8.4.1997 č. 241 v znení platnom a účinnom rozhodujúcom čase. Pripomienku verejnosti je následne predkladateľ návrhu povinný vyhodnotiť a jej prípadné neakceptovanie odôvodniť v rámci vyhodnotenia pripomienkového konania. Z uvedeného je zrejmé, že verejnosť má možnosť uplatniť svoje pripomienky k návrhu všeobecne záväzného právneho predpisu, čo znamená, že má takmer rovnaké postavenie, ako majú pripomienkujúce orgány. Súd poukazuje, že Krajský úrad životného prostredia akceptoval aj podávanie pripomienok verejnosti, ktorej pripomienky boli prerokované písomne a to zverejnením oznámenia o vyhodnotení jej pripomienok na úradných tabulách. Do vyhodnotenia pripomienok podaných fyzickými a právnickými osobami k Zámeru bolo možné nahliadnuť na Krajskom úrade životného prostredia v Prešove a Žiline a na obecných úradoch obcí dotknutých zámerom zonácie Tatranského národného parku. Verejnosti teda bola daná možnosť pripomienkovania Zámeru, a preto ani žalobca nebol ukrátený na svojich právach, resp. oprávnených záujmoch. Tento postup bol v súlade s čl. 8 písm. c) Aarhuského dohovoru. Krajský úrad životného prostredia v procese pripomienkovania Zámeru akceptoval podávanie pripomienok verejnosti. Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu obsahovo totožné námietky podalo viac ako 850 fyzických alebo právnických osôb. Správne orgány prerokovali predmetné obsahovo totožné námietky, ktorých neakceptovanie bolo písomne odôvodnené. Preto nie je možné sa stotožniť so záverom žalobcu, že správne orgány svojím prístupom neumožnili žalobcovi prístup k legislatívnym zámerom vzťahujúcim sa k Zámeru. Verejnosti bola daná možnosť pripomienkovania Zámeru, ktoré pripomienky boli aj prerokované, preto žalobca postupom správnych orgánov oboch stupňov, nebol ukrátený na svojich právach a oprávnených záujmoch. Krajský súd v Bratislave sa v celom rozsahu stotožnil s právnym záverom žalovaného a na základe uvedeného po opätovnom prerokovaní preskúmavanej veci dospel k záveru, že žalovaný rozhodol v súlade so zákonom, a preto súd žalobu podľa ust. § 250j ods. 1 OSP ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Toto rozhodnutie senát krajského súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo. Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.; b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.); f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.