Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4S/68/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011200680 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Langová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1011200680.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Soni Langovej a členiek senátu JUDr. Judity Kokolevskej a JUDr. Miloty Tóthovej, v právnej veci žalobcu: V. K., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Ukrajina, právne zastúpený: JUDr. Juraj Kus, advokát, Námestie osloboditeľov 10, Michalovce, proti žalovanému: Riaditeľstvo cudzineckej polície Banská Bystrica, Štefánikovo nábrežie č. 7, Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. UHCP-NR-865-1/2010 zo dňa 10.12.2010, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. UHCP-NR-865-1/2010 zo dňa 10.12.2010 a rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Prievidza č. UHCP-NR-PD- P-169-23/2010 zo dňa 18.10.2010 z r u š u j e podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c) a d) Občianskeho súdneho poriadku a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi trovy konania v sume 380,68 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu číslo: XX XXX XX XXX /. XXXX, vedený v U., Z..G.. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou Krajskému súdu v Nitre dňa 19.01.2011, uznesením č.k. 11S/4/2011-50 zo dňa 31.03.2011 postúpenou Krajskému súdu v Bratislave, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Nitra č. UHCP-NR-865-1/2010 zo dňa 10.12.2010. Dňa 31.03.2011 Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Nitra zaniklo a vecne príslušným správnym orgánom sa stalo Riaditeľstvo cudzineckej polície Banská Bystrica. Rozhodnutím č. UHCP-NR-865-1/2010 zo dňa 10.12.2010 bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené prvostupňové rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Prievidza č. UHCP-NR- PD-P-169-23/2010 zo dňa 18.10.2010, ktorým bola žalobcovi zamietnutá žiadosť o udelenie prvého povolenia na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky podľa ust. § 39 ods. 2 písm. c) zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov v znení účinnom v čase vydania napadnutých rozhodnutí (ďalej len zákon o pobyte cudzincov). Žalobca v žalobe uviedol, že prvostupňové rozhodnutie je veľmi stručné a ako dôvod zamietnutia žiadosti žalobcu o prvé povolenie na trvalý pobyt na území SR tu správny orgán len cituje suché konštatovanie zákona, že je dôvodné podozrenie, že cudzinec pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu. Toto rozhodnutie neobsahuje jediný relevantný dôvod, ktorý by odôvodnil zamietnutie žiadosti, resp. že v čom vidí správny orgán u žalobcu podozrenie, žeby ohrozil bezpečnosť štátu. Žalobca v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu poukázal na to, že rozhodnutie je vydané v rozpore s čl. 19. ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Právo na súkromie a rodinný život garantuje tiež čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“). Na podporu tohto tvrdenia žalobca v odvolaní poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. apríla 2008, sp. zn. lSža 3/2008. Toto rozhodnutie sa týka žalobcu, ktorým Najvyšší súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 16. októbra 2007 a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Uvedený rozsudok najvyššieho súdu je dôkazom toho, že žalovaný opakovane nerešpektuje ústavné práva žalobcu. V tomto rozhodnutí najvyšší súd poukázal, že ide o stret dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva žalobcu na súkromie a rodinný život a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva z dôvodu potreby ochrany bezpečnosti a verejného poriadku. Najvyšší súd poukázal, že v administratívnom konaní musí byť preukázané, že z konania žalobcu hrozí Slovenskej republike ohrozenie verejnej bezpečnosti. Správny orgán musí do rozhodnutia konkrétne uviesť v čom spočíva konanie žalobcu, ktoré by malo ohroziť bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Rozhodnutie správneho orgánu na prvom stupni takéto zdôvodnenie neobsahuje. Podľa žalobcu neobstojí tvrdenie žalovaného, že Slovenská informačná služba v zmysle zákona zaslala stanovisko s pozitívnym výsledkom k udeleniu prvého povolenia na trvalý pobyt účastníkovi konania na území SR. Ďalej, že uvedené stanovisko má charakter utajovanej písomnosti, ktorá je evidovaná na oddelení cudzineckej polície PZ Prievidza. Žalobca bol toho názoru, že takéto zdôvodnenie zamietnutia odvolania neobstojí. V hore cit. rozhodnutí najvyššieho súdu sa jasne uvádza, že správny orgán musí do rozhodnutia konkrétne uviesť v čom spočíva konanie žalobcu, ktoré by malo ohroziť bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Tvrdenie žalovaného vzbudzuje pochybností, lebo rozhodnutie správneho orgánu na prvom stupni takéto tvrdenie neobsahuje, t.j. nejaké pozitívne stanovisko SIS. Tiež neobstojí tvrdenie žalovaného, že prvostupňový správny orgán mal už v minulosti poznatky o trestnej činnosti účastníka konania, ktoré sú obsiahnuté v rozsiahlej materiálovej evidencii cudzinca. Ani táto skutočnosť v rozhodnutí správneho orgánu na prvom stupni uvedená nie je. Toto tvrdenie je v rozpore s listinnými dôkazmi, ktoré sú v spise. Žalobca k žiadosti doložil výpis z registra trestov zo Slovenskej republiky a tiež z Ukrajiny. Z týchto výpisov je zrejme, že žalobca nemá žiadny záznam v registri trestov a patrí medzi bezúhonné osoby. Žalobca uviedol aj to, že nie je pravdou, že žalobca si účelovo a zámerne menil identitu, že pôvodne sa volal V. G., následne V. N., V. K., V. K. a naposledy opäť V. K.. V tom smere žalovaný nepredložil žiadny relevantný dôkaz. Je všeobecne známe, že ukrajinskí občania na Ukrajine v úradných dokladoch majú uvedené tri mená. Žalobca sa volá - K. V. N.. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca na základe uznesenia o vznesení obvinenia mal byť stíhaný za trestný čin krádeže a ďalej, že trestné stíhanie žalobcu bolo dňa 14.10.2009 prerušené, žalobca uviedol, že žalobcovi dodnes nebolo žiadne uznesenie o vznesení obvinenia za trestný čin krádeže doručené a takého skutku sa na území SR nikdy nedopustil. Za uvedený skutok nie je stíhaný ani na území Ukrajiny, čo potvrdzuje výpis z registra trestov zo dňa 11.01.2011. Tiež neobstojí tvrdenie žalovaného, že po preštudovaní rozsiahleho spisového materiálu počas správneho konania prvostupňový správny orgán disponuje relevantnými informáciami o trestnej činnosti účastníka konania. Platí predsa prezumpcia neviny a žalobca nebol nikdy odsúdený ani na území Slovenskej republiky ani na území Ukrajiny. Podľa žalobcu tiež neobstojí tvrdenie žalovaného, že účastník konania už na území bývalej Československej federatívnej republiky porušoval právne predpisy počas jeho prechodného pobytu. Ďalej, že z uvedeného dôvodu mu bolo dňa 05.07.1991 policajným orgánom v Lučenci udelené do cestovného pasu pečiatka „Nežiaduca osoba pre ČSFR". Žalobca sa v sídle advokáta ako právneho zástupcu v tomto konaní vyjadril, že toto tvrdenie žalovaného sa nezakladá na pravde. Žalobcovi takáto pečiatka do cestovného pasu nikdy udelená nebola. V tom smere žalovaný opäť nepredložil žiadny relevantný dôkaz. Žalobca v žalobe namietal aj ďalšie tvrdenie žalovaného, že účastník konania spolu so svojou manželkou a dcérou T. už žije 4 roky na Ukrajine, kde ich dcéra navštevuje povinnú školskú dochádzku a z uvedeného dôvodu právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života je neporušené zo strany správnych orgánov Slovenskej republiky. Zo spisu je zrejmé, že žalobca podal žiadosť o udelenie povolenia na trvalý pobyt z dôvodov uvedených v § 35 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Žalobca je manželom občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky. Žalobca podal žiadosť za účelom zlúčenia rodiny a s manželkou sa rozhodol žiť na území Slovenskej republiky. Tým, že správny orgán neudelil povolenie na trvalý pobyt, tak konal v rozpore s § 35 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Ide o obligatórne ustanovenie zákona a policajný orgán musí udeliť povolenie na trvalý pobyt cudzincovi, ktorý spĺňa zákonom stanovené podmienky. Ani rozhodnutie správneho orgánu na prvom stupni ani rozhodnutie žalovaného neobsahuje jediný relevantný dôkaz, ktorý by potvrdil, že žalobca by ohrozil bezpečnosť štátu v prípade, ak by mu bolo udelené povolenie na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Z cit. rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že v odôvodnení rozhodnutia správny orgán musí konkrétne uviesť v čom spočíva konanie žalobcu, ktoré by malo ohroziť bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Ďalej rozhodnutie sa musí odôvodniť, prečo došlo k uprednostneniu záujmu verejného pred záujmom súkromným. Z obsahu spisu je zrejmé, že nebol objektívne preukázaný žiadny dôvod, pre ktorý nebol odvolateľovi udelený trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Nebola preukázaná naliehavá potreba rozhodnúť podľa § 39 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. Na záver žalobca uviedol, že žalovaný sa nevysporiadal s dôvodmi a námietkami, ktoré sú uvedené v odvolaní. Napadnuté rozhodnutie považoval za nepreskúmateľné, rovnako aj rozhodnutie správneho orgánu na prvom stupni. Rozhodnutie žalovaného, tiež rozhodnutie správneho orgánu na prvom stupni vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzali obidve rozhodnutia, sú navyše v rozpore s obsahom spisu. Žalobca žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie a rozhodnutie správneho orgánu na prvom stupni zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 14.02.2011 uviedol, že žalobca spolu so svojou manželkou a dcérou T. žije už 4 roky na Ukrajine, kde dcéra navštevuje povinnú školskú dochádzku. Jeho právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života v zmysle čl. 8 v Dohovore o ľudských právach je neporušené zo strany správnych orgánov Slovenskej republiky. Žalobca vo svojej domovskej krajine vedie riadny rodinný život. Podľa žalovaného prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí správne aplikoval ustanovenia § 78 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. Ďalej uviedol, že prvostupňový správny orgán má taxatívne určenú povinnosť v zmysle ust. § 80 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov, ako osobitného právneho predpisu, písomne požiadať Slovenskú informačnú službu o vyjadrenie sa k žiadosti účastníka konania. Prvostupňový správny orgán tak učinil dňa 19.07.2010. Slovenská informačná služba dňa 11.08.2010 zaslala predmetné stanovisko vo forme utajovanej písomnosti s pozitívnym výsledkom. Žalovaný dal tiež do pozornosti, že prvostupňový správny orgán mal už v minulosti poznatky o trestnej činnosti žalobcu, ktoré sú obsiahnuté v rozsiahlej materiálovej evidencii cudzinca. Žalovaný poukázal, že v zmysle zákona o pobyte cudzincov podľa § 79 ods. 1 - pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie povolenia na pobyt je policajný útvar oprávnený vyžadovať od cudzinca odpis registra trestov (dôkaz UHCP-262-16/RCP-NR-PD/2008, UHCP-262-15/RCP-NR- PD/2008, UHCP-262-17/RCP-NŔ-PD/2008). Žalovaný uviedol, že zobral do úvahy aj tú skutočnosť, že už v minulosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. lSža 3/2008 zo dňa 15.4.2008 zmenil rozsudok Krajského súdu v Nitre sp.zn. 29 S27/2007 zo dňa 16.10.2007. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto rozsudku zaviazal správny orgán, aby v správnom konaní doplnil administratívny spis o doplnenie dôkazov, výsluchov ďalších svedkov, najmä z pohľadu cit. konanie žalobcu, voči ktorému bolo vznesené obvinenie pre úmyselné trestné činy vyvolávajú naliehavú spoločenskú potrebu ochrany verejného poriadku. Prvostupňový správny orgán zaoberal sa všetkými novými skutočnosťami a nové správne konanie doplnil ďalšími dôkazmi a výsluchmi požadovaných svedkov. Žalovaný zobral do úvahy aj tú skutočnosť, že účastník konania k svojej žiadosti doložil všetky zákonom stanovené náležitosti a tým splnil týmto obligatórnu povinnosť účastníka konania. Prvostupňový správny orgán v zmysle ustanovenia § 80 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov pri posúdení žiadosti účastníka konania o udelenie prvého povolenia na trvalý pobyt vyžiada vyjadrenie Slovenskej informačnej služby. Opätovne prišlo vyjadrenie vo forme utajovanej písomnosti s pozitívnym výsledkom. Žalovaný po preštudovaní kompletného spisového materiálu žalobcu dospel jednoznačne k názoru, že účastník konania už od roku 1991 permanentne porušoval právne predpisy a zákony nášho štátu. Svojím konaním ohrozoval bezpečnosť a práva iných občanov a spôsobil im ujmu na ich majetku. Z uvedeného vyplýva, že prvostupňový správny orgán uprednostnil verejný záujem pred záujmom súkromným, nakoľko osoba účastníka konania nie je bezpečná pre Slovenskú republiku a je to v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti a predchádzaniu zločinnosti. Žalovaný žiadal, aby súd žalobu zamietol. Krajský súd ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP), preskúmal na nariadenom pojednávaní napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 247 ods. 1 a nasl. O.s.p. a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Podľa ust. § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. UHCP- NR-865-1/2010 zo dňa 10.12.2010, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Prievidza č. UHCP-NR-PD-P-169-23/2010 zo dňa 18.10.2010, ktorým bola žalobcovi zamietnutá žiadosť o udelenie prvého povolenia na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Súd posudzoval vec podľa príslušných ustanovení zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov v znení účinnom do 19.07.2011. Predmetom zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov je okrem iného ustanoviť podmienky pobytu cudzincov na území Slovenskej republiky (§ 1 ods. 1 písm. b) zákona). Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žalobca už dňa 27.06.2006 podal žiadosť o udelenie prvého povolenia na trvalý pobyt na území SR na zastupiteľskom úrade v Kyjeve v zmysle § 35 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Oddelenie cudzineckej polície PZ Partizánske dňa 17.10.2006 zamietlo žiadosť žalobcu podľa § 39 ods. 2 písm. a), c) zákona o pobyte cudzincov a prvé povolenie na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky žalobcovi neudelilo. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací správny orgán tak, že rozhodnutím č.p. PPZ-931-1/HCP-NR-2006 zo dňa 17.01.2007 odvolanie zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Žalobca voči tomuto rozhodnutiu podal žalobu na Krajský súd v Nitre. Následne voči zamietajúcemu rozsudku Krajského súdu v Nitre sp.zn. bolo zo strany žalobcu podané aj odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sža 3/2008 zo dňa 15.04.2008. Týmto rozhodnutím Najvyšší súd SR rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Nitra v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu toho, že rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Nitra bolo nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Prvostupňový správny orgán opätovne rozhodoval o žiadosti žalobcu o prvé povolenie na trvalý pobyt na území SR a napokon rozhodnutím č.p. UHCP-262-30/RCP-NR-PD-2008 zo dňa 19.11.2008 ho zamietol v zmysle ust. § 39 ods. 2 písm. a), c) zákona o pobyte cudzincov. Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplynulo, že žalobca podal opätovne žiadosť o udelenie prvého povolenia na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky za účelom zlúčenia rodiny podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov na Generálnom konzuláte Slovenskej republiky v Užhorode dňa 09.06.2010. Žalobca k žiadosti, okrem iného, pripojil sobášny list (zv. OM/44, roč. 2004, str. 238 por. č. 475 kniha manželstiev matričného úradu MV SR - osobitná matrika), čestné vyhlásenie manželky žalobcu (že manžela finančne a hmotne zabezpečí počas jeho pobytu na území SR), čestné vyhlásenie manželky žalobcu (že poskytne manželovi na území SR ubytovanie počas jeho pobytu na území SR), výpis z LV č. XXXX KÚ M. (o tom, že manželka žalobcu je vlastníčkou rodinného domu súp. č. XXX, parc. č. XXXX v KÚ M., okres Prievidza), potvrdenie Obecného úradu v M. (že manželka žalobcu je trvale prihlásená v obci M. na popisnom č. XXX), čestné vyhlásenie žalobcu (že nebude záťažou pre systém sociálneho zabezpečenia SR), výpis z registra trestov žalobcu zo dňa 13. mája 2010 (o tom, že žalobca nemá záznam v registri trestov Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky), potvrdenie Oddelenia informačných technológií MV Ukrajiny v Zakarpatskej oblasti zo dňa 07 mája 2010 (o tom, že žalobca nebol do 07. mája 2010 odsúdený za spáchanie trestného činu, nie je trestne stíhaný a po žalobcovi nebolo vyhlásené pátranie). V spise sa nachádza aj záznam z kontroly cudzinca pred udelením pobytu zo dňa 27.07.2010, z ktorého vyplýva, že počas kontroly príslušníkov PZ na adrese M. - X. XXX bola prítomná svokra žalobcu paní R. I., ktorá uviedla, že zať V. K. a jej dcéra I. K. žije už 4 roky na Ukrajine spolu s jej 9-ročnou dcérou T., ktorá tam chodí do základnej školy. Oddelenie cudzineckej polície PZ Prievidza rozhodnutím zo dňa 18.10.2010 zamietlo žiadosť žalobcu o udelenie povolenia na trvalý pobyt podľa § 39 ods. 2 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu Oddeleniu cudzineckej polície PZ Prievidza podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a o odvolaní rozhodoval aj druhostupňový správny orgán - Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Nitra. Dňa 31.03.2011 Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Nitra zaniklo a vecne príslušným správnym orgánom sa stalo Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava. Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava dňa 06.05.2011 oznámilo, že v predmetnej veci z dôvodu organizačných zmien opätovne došlo k zmene príslušnosti, keď vecne príslušným správnym orgánom sa stalo Riaditeľstvo cudzineckej polície Banská Bystrica. Druhostupňový správny orgán rozhodnutím č. UHCP-NR-865-1/2010 zo dňa 10.12.2010 rozhodol tak, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. UHCP-NR-PD-P-169-23/2010 zo dňa 18.10.2010, ktorým sa účastníkovi konania zamietla žiadosť o udelenie prvého povolenia na trvalý pobyt podľa § 39 ods. 2 písm. c) zákona o pobyte cudzincom v zmysle ustanovenia § 59 ods. 2 zákona o správnom konaní potvrdil a odvolanie žalobcu proti tomuto rozhodnutiu zamietol. Rozhodnutie žalovaného bolo v podstate odôvodnené tým, že Slovenská informačná služba s poukazom na ust. § 80 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov zaslala stanovisko s pozitívnym výsledkom k udeleniu prvého povolenia na trvalý pobyt žalobcovi na území Slovenskej republiky. Uvedené stanovisko má charakter utajovanej písomnosti, ktorá je evidovaná na Oddelení cudzineckej polície PZ Prievidza. Ďalej v napadnutom rozhodnutí správny orgán poukázal na to, že prvostupňový správny orgán mal už v minulosti poznatky o trestnej činnosti žalobcu, ktoré sú obsiahnuté v rozsiahlej materiálovej evidencii cudzinca. Poukázal najmä na uznesenie ČVS: UUJP-417/10ZV-2003 zo dňa 14.10.2009, podľa ktorého je žalobca obvinený za pokračujúci trestný čin krádeže, pričom vyšetrovateľom PZ bolo trestné stíhanie žalobcu dňa 14.10.2009 prerušené postupom podľa § 228 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku. Odvolací správny orgán ďalej konštatoval, že žalobca spolu so svojou manželkou a dcérou T. žije už 4 roky na Ukrajine, kde dcéra navštevuje povinnú školskú dochádzku, pričom správny orgán zdôraznil, že žalobcovo právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života v zmysle čl. 8 v Dohovore o ľudských právach je neporušené zo strany správnych orgánov Slovenskej republiky. Žalobca vo svojej domovskej krajine vedie riadny rodinný život. Vychádzajúc z uvedeného prvostupňový správny orgán uprednostnil verejný záujem pred záujmom súkromným, nakoľko osoba žalobcu nie je bezpečná pre Slovenskú republiku a je to v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti a predchádzaniu zločinnosti. Podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar udelí prvé povolenie na trvalý pobyt cudzincovi, ktorý je manželom občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky alebo závislým príbuzným v priamom rade občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky. Podľa § 39 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt prihliada na a) verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske potreby Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti cudzinca pre hospodárstvo Slovenskej republiky a na verejné zdravie, b) záujmy maloletého dieťaťa cudzinca, osobné a rodinné pomery cudzinca, jeho finančnú situáciu a dĺžku doterajšieho pobytu, c) mieru integrácie cudzinca do spoločnosti. Podľa § 39 ods. 2 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie povolenia na trvalý pobyt, ak je dôvodné podozrenie, že cudzinec ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok, zdravie alebo práva a slobody iných a na vymedzených územiach aj prírodu. Podľa § 78 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo v osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. V odkaze pod čiarou č. 6 je uvedený zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok). V odôvodnení rozhodnutia policajného útvaru o zamietnutí žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt podľa § 26 ods. 2 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že cudzinec pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu alebo podľa § 26 ods. 2 písm. i), zamietnutí žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt podľa § 39 ods. 2 písm. c), ak je dôvodné podozrenie, že cudzinec ohrozí bezpečnosť štátu a rozhodnutí o administratívnom vyhostení podľa § 57 ods. 1 písm. a) prvého bodu, ak cudzinec ohrozuje bezpečnosť štátu a podľa § 57 ods. 2, ak cudzinec vážne ohrozuje bezpečnosť štátu sa uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Pri zamietnutí žalobcovej žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt prvostupňovým rozhodnutím, správny orgán prvého stupňa v odôvodnení predmetného rozhodnutia uviedol s poukazom na § 78 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov len to, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. I keď právny predpis účinný v čase vydania napadnutých rozhodnutí nevyžaduje ich odôvodnenie, ak boli vydané na základe ust. § 39 ods. 2 písm. c), je pre súdny prieskum dôležité, aby v odôvodnení rozhodnutí bolo uvedené akým spôsobom sa správny orgán vysporiadal s námietkami žalobcu týkajúcimi sa zásahu do jeho práva na súkromný a rodinný život a rovnako v rozhodnutí musí byť preukázané, že z konania žalobcu hrozí Slovenskej republike ohrozenie verejnej bezpečnosti. Aj z toho dôvodu prvostupňové rozhodnutie nespĺňa náležitosti rozhodnutia v zmysle § 47 správneho poriadku. Zásada dvojinštančnosti správneho konania, ktorá prezentuje správne konanie navonok ako procesný celok a súčasne vyjadruje kontinuitu správneho konania až do právoplatnosti rozhodnutia, však umožňuje (viď § 59 ods. 1 správneho poriadku) odvolaciemu správnemu orgánu vykonať celkový prieskum napadnutého rozhodnutia a s tým súvisiacu nápravu zistených vád prvostupňového rozhodnutia, napríklad doplnením doterajšieho konania, prípadne zistené vady inak odstráni. Je preto prípustné, aby druhostupňový správny orgán doplňoval dôvody rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, resp. aby nahrádzal chýbajúcu správnu úvahu, ktorá mala predchádzať rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu k otázke posúdenia okolností, ktoré mali vplyv na rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie povolenia na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, táto však musí spĺňať podmienku preskúmateľnosti z pohľadov, ktoré sú pre jej použitie nevyhnutné. V tomto prípade žalovaný doplnil chýbajúcu správnu úvahu, túto však súd považuje za nedostatočnú. Najvyšší súd SR zaujal už v rozhodnutí sp.zn. 1 Sža 3/2008 zo dňa 15.04.2008 stanovisko, podľa ktorého v administratívnom konaní musí byť nad všetky pochybnosti preukázané, že z konania žalobcu hrozí Slovenskej republike ohrozenie verejnej bezpečnosti, pričom v tejto súvislosti musí zvážiť aj hľadisko súkromné tak, aby bolo možné jednoznačne posúdiť, či odopretím udelenia povolenia k jeho pobytu na území SR nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté jeho právo na súkromie a rodinný život na území SR so svojou manželkou a maloletou dcérou, ktoré sú občiankami SR. Súd považuje za potrebné uviesť, že zákonným ustanovením § 39 ods. 2 písm. c) zákona o pobyte cudzincov nebola žalovanému zverená ničím neobmedzená voľná úvaha pri rozhodovaní, či žiadosť o udelenie povolenia na trvalý pobyt zamietne alebo nie. Správne uváženie správneho orgánu, ktoré bolo použité pri posudzovaní nebezpečenstva žalobcu pre bezpečnosť Slovenskej republiky, nesmie vybočiť z medzí a hľadísk stanovených zákonom ako to ukladá § 245 ods. 2 OSP. Súd poukazuje na to, že žalovaný na jednej strane v rozhodnutí konštatuje, že žalobca splnil všetky zákonom stanovené podmienky na udelenie prvého povolenia na trvalý pobyt v zmysle ust. § 35 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, ale na strane druhej žalobcovu žiadosť zamieta z dôvodu, že je dôvodné podozrenie, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu, pričom v rozhodnutí nie je jednoznačne preukázané, že z konania žalobcu hrozí Slovenskej republike ohrozenie verejnej bezpečnosti. V rozhodnutí síce žalovaný uviedol, že voči žalobcovi boli vznesené rôzne obvinenia pre úmyselné trestné činy, ale doposiaľ však žalobca nebol právoplatne uznaný vinným zo spáchania trestného činu na území SR. Dôvodná obava o bezpečnosť krajiny nebola konaním žalobcu preukázaná, nakoľko ďalej v administratívnom spise je založený aj výpis z registra trestov cudzinca z domovského štátu, pričom záznam v registri je bez akýchkoľvek poznámok. Správne orgány neuviedli žiadne ďalšie dôvody objasňujúce, prečo by bol žalobca nebezpečný pre štát, verejný poriadok, zdravie alebo práva iných. V prípade, ak osobitný zákon umožňuje vydanie rozhodnutia bez odôvodnenia, musia byť skutkové zistenia tvoriace podklad rozhodnutia zrejmé z obsahu spisu, čo v danom prípade splnené nebolo. Len v takomto prípade možno napadnuté rozhodnutie v súdnom konaní preskúmať a dospieť k záveru že toto nie je vydané účelovo, svojvoľne a postupom správnych orgánov nedošlo k porušeniu práv účastníka konania. Správny poriadok v ustanoveniach § 46 a § 47 vymedzuje obsahové a formálne náležitosti rozhodnutia. Dôležitou súčasťou rozhodnutia je odôvodnenie, ktoré nadväzuje na výrokovú časť rozhodnutia. Správny poriadok zakotvuje povinnosť uviesť v odôvodnení rozhodnutia všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu. Správny orgán musí v odôvodnení opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom. Pokiaľ dôjde k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva žalobcu na súkromie a rodinný život garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd (čl. 8 ods. 1 Dohovoru) a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva z dôvodu potreby ochrany bezpečnosti a verejného poriadku (čl. 8 ods. 2 Dohovoru), teda k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, treba, aby v administratívnom konaní bolo nad všetky pochybnosti preukázané, že z konania žalobcu hrozí Slovenskej republike ohrozenie verejnej bezpečnosti, pričom v tejto súvislosti správny orgán zváži aj hľadisko súkromné tak, aby bolo možné jednoznačne z obsahu rozhodnutia správneho orgánu posúdiť, či odopretím udelenia povolenia k jeho pobytu na území SR nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo žalobcu na súkromie a rodinný život na území SR. Z odôvodnenia rozhodnutia musí byť tak zrejmé, aké mali vplyv zistené okolnosti na jeho rozhodnutie o žiadosti žalobcu, akou úvahou bol vedený pri hodnotení zistených okolností a podrobne odôvodnil aplikáciu príslušných ustanovení zákona o pobyte cudzincov a ako sa vysporiadal s namietaným porušením práva žalobcu na súkromný a rodinný život z hľadiska čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd tak, aby bolo zrejmé, ktorý záujem uprednostnil (verejný alebo súkromný) a z akého dôvodu. V danom prípade z obsahu spisu ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia teda nebolo možné zistiť o aký bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ktorý bol dôvodom pre administratívne vyhostenie žalobcu sa v predmetnom konaní jedná, akým spôsobom prevažuje tento záujem nad súkromným záujmom žalobcu a či bolo v danom prípade primerane zasiahnuté do práva žalobcu na rodinný život. Rovnako súd považuje žalovaného správnu úvahu o aplikačnej prednosti verejného záujmu za nedostatočnú. K otázke zásahu do žalobcovho práva na súkromný a rodinný život totiž žalovaný v rozhodnutí č. UHCP-NR-865-1/2010 zo dňa 10.12.2010 uviedol len, že žalobca spolu so svojou manželkou a dcérou žije už 4 roky na Ukrajine, kde dcéra navštevuje povinnú školskú dochádzku a jeho právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života v zmysle čl. 8 dohovoru je neporušené zo strany správnych orgánov SR. Podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže zasahovať do výkonu tohto práva okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Žalovaný dôslednejšie neskúmal to, či právo žalobcu na súkromie a rodinný život na území SR so svojou manželkou a maloletou dcérou, ktoré sú občiankami SR, nie je odopretím udelenia povolenia k jeho pobytu na území SR neprimerane obmedzené resp. odňaté. Žalovaný sa v tejto súvislosti uspokojil len s tvrdením svokry žalobcu p. I. R., pričom žalovaný musí náležite vyhodnotiť, či zásah do práv žalobcu na rešpektovanie rodinného života spočívajúci v neudelení povolania na trvalý pobyt by nebol v rozpore s čl. 8 dohovoru. Náležite posúdenie žalobcovej žiadosti v tomto smere vyžadovalo dôsledné preskúmanie ,,osobných a rodinných pomerov cudzinca“ tak, ako to ustanovuje aj § 39 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a najmä to, že účelom žiadosti žalobcu je zlúčenie rodiny na území SR (realizácia rodinného a súkromného života), nakoľko manželka žalobcu a maloletá dcéra sú štátnymi príslušníkmi SR. V tomto prípade mal žalovaný brať na zreteľ s poukazom na § 39 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov aj na záujmy maloletého dieťaťa žalobcu. V predmetnej veci je nevyhnutné vykonať nové dôkazy na dôsledné preskúmanie osobných a rodinných pomerov žalobcu s poukazom na § 39 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Na základe vyššie uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia správnych orgánov je potrebné zrušiť podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c) a d) O.s.p. a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. V ďalšom konaní považuje Krajský súd v Bratislave za potrebné, aby žalovaný vytknuté nedostatky odstránil. O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešný žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 66,50 € a náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhláška) za 2 úkony právnej pomoci - prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby (§14 ods. 1 písm. a) a b), 2 x 123,50 € podľa výpočtového základu platného pre rok 2011, 2 x režijný paušál 7,41 € (§ 16 ods. 3), náhrada DPH náležiaca odmenám a náhradám (§18 ods. 3 vyhl. ) vo výške 20%, spolu 380,68 €. Trovy konania zaplatí žalovaný na účet právneho zástupcu žalobcu číslo: XX XXX XX XXX /. XXXX, vedený v U., Z..G.. Senát krajského súdu prijal predmetné rozhodnutie pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo. Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.; b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.); f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.