Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4S/97/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011200983 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Langová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1011200983.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Soni Langovej a členiek senátu JUDr. Judity Kokolevskej a JUDr. Miloty Tóthovej, v právnej veci žalobcu: V.. R.. N. W., M. XX, XXX XX W. R., zastúpeného advokátkou: JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova č. 20, 042 83 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Štefanovičova č. 5, 817 82 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného sp. zn. MF/10119/2011-71 zo dňa 7.3.2011 v spojení s rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky sp. zn. I/223/12626-126493/2010/992517-r zo dňa 13.12.2010, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou súdu dňa 27.5.2011 sa žalobca domáhal, aby súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného MF/10119/2011-71 zo dňa 7.3.2011, ktorým potvrdil rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky sp. zn. I/223/12626-126493/2010/992517-r zo dňa 13.12.2010, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o obnovu konania ukončeného právoplatným rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/12656-77382/2007/992517-r zo dňa 12.10.2007. Žalobca v žalobe uviedol, že dňa 27. 5. 2010 podal žiadosť o povolenie obnovy konania ukončeného uvedeným právoplatným rozhodnutím zo dňa 12. 10. 2007. Týmto rozhodnutím Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky zamietlo odvolanie proti platobnému výmeru Daňového úradu Košice V, č. 709/230/36934/06/ ZIM zo dňa 3. 11. 2006, vydanému podľa § 44 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o správe daní), ktorým bol podľa § 29 ods. 6 zákona určený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2000 v sume XXX XXX.,- Sk. Podľa názoru žalobcu napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádza je v rozpore s obsahom spisov. Žalobca zároveň uviedol, že postupom daňových orgánov bolo porušené jeho právo domáhať sa svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky. V danom prípade sa dňa 16. 5. 2005 začala u žalobcov daňová kontrola. Žalobca v zázname spísanom pri jej výkone namietal účasť zamestnancov Daňového úradu Prešov 1. Podaním zo dňa 30. 5. 2005 namietal prekročenie právomoci riaditeľa Daňového úradu Košice 5 spočívajúce v tom, že výkonom daňovej kontroly poveril pracovníčky, ktoré nepracujú na miestne príslušnom daňovom úrade. V priebehu daňovej kontroly žalobca viackrát namietal uvedené porušenie zákona. Namietal aj okolnosť, že daňová kontrola je vykonávaná po zákonom určenej lehote. O jednej z týchto námietok rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3 Sžo 9/2007 tak, že zrušil rozhodnutie Daňového úradu Košice 5, ktorým riaditeľ daňového úradu rozhodol o námietke proti postupu zamestnankýň vykonávajúcich kontrolu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalobca v žalobe poukázal na odôvodnenie predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúce sa procesných lehôt. O ďalšej z námietok podaných žalobcom rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky svojimi nálezom sp. zn. II ÚS 118/08 zo dňa 10. 12. 2009, v ktorom sa zaoberal okolnosťami vykonávanej daňovej kontroly. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia vyplýva, že daňový orgán pochybil, ak nerozhodol o námietke zaujatosti žalobcu voči príslušným pracovníkom Daňového úradu Košice 5 a bez vydania príslušného rozhodnutia poveril vykonávaním kontroly zamestnankyne miestne nepríslušného daňového úradu. Týmto postupom vykonávali kontrolu nepríslušní zamestnanci daňového úradu bez toho, aby príslušní zamestnanci boli z konania vylúčení. Bolo skonštatované, že týmto postupom došlo k porušeniu § 3 a § 24 zákona o správe daní. Správca dane vydal na základe vykonanej kontroly 13 platobných výmerov, ktorými určil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty, pričom na základe opravných prostriedkov bol 8 z platobných výmerov zrušených. Ďalších 5 platobných výmerov nebolo doposiaľ v súdnych konaniach zrušených. Po tom ako mu bol doručený nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, podal žalobca žiadosť o obnovu konania proti všetkým platobným výmerom. V priebehu konania o obnovu konania boli niektoré z výmerov zrušené súdmi a predmetom konania a povolení obnovy sa stalo 5 platobných výmerov, z ktorých jedného sa týka aj žaloba. Dôvodom pre obnovu konania má byť nález Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ako vyplýva z napadnutých rozhodnutí, oba orgány založili svoje rozhodnutia na názore, že platobný výmer, ktorý bol vydaný v daňovom konaní, a ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty, nevyrubil dane žalobcovi na základe daňovej kontroly ale na základe určenia dane podľa pomôcok. Bolo v nich uvedené, že v skutočnosti u žalobcu nebola vykonávaná kontrola. Ďalším dôvodom, pre ktorý žalovaný nevyhovel jeho žiadosti o obnovu konania je poukazovanie na to, že citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa vzťahuje len na jedno konanie, v ktorom bola žalobcovi vyrubená daň z pridanej hodnoty a tieto rozhodnutia neboli zrušené. Podľa názoru žalobcu, v prípade ak by rozhodnutia správcu dane zrušené boli, nebol by dôvod na podanie žiadosti o obnovu konania. V tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky číslo II ÚS 159/2011 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 6 Sž 131 - 133/01 zo dňa 28. 11. 2001. Žalobca v žalobe citoval ustanovenie § 51 ods. 1 až 5 zákona o správe daní, poukázal na nález Ústavného súdu SR uvedený vyššie a uviedol, že napadnutým rozhodnutiam predchádzala nezákonná kontrola, ktorá bola podkladom vydaných rozhodnutí a výsledkom nezákonného postupu daňových orgánov. Tým, že žalovaný ako i správca dane nevyhoveli jeho žiadosti o povolenie obnovy konania napriek tomu, že existovalo rozhodnutie, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, zasiahli tým do jeho práva na inú právnu ochranu zakotveného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Na základe uvedených dôvodov žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie žalovaného ako i prvostupňové rozhodnutie zo dňa 13. 12. 2010 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žiadal nahradiť trovy konania. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe doručenom tunajšiemu súdu dňa 11.7.2011 namietal nedostatok aktívnej legitimácie v žalobe označeného žalobcu. Poukázal na okolnosť, že účastníkom daňového konania bol podnikateľ, daňový subjekt identifikovaný nezameniteľným daňovým identifikačným a identifikačným číslom a nie fyzická osoba označená v žalobe. V ďalšom texte svojho vyjadrenia popísal priebeh daňového konania, okolnosti vykonanej daňovej kontroly s tým, že táto nebola zrealizovaná v zmysle § 15 zákona o správe daní. Správca dane na základe okolnosti, že žalobca nepredložil žiadne doklady, určil daň podľa pomôcok a postupoval podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní. Daň bola teda určená na základe pomôcok, ktoré mal správca dane k dispozícií bez súčinnosti daňového subjektu. Na tento proces sa nevzťahujú lehoty na vykonanie kontroly podľa § 30 a ods. 7 zákona a aplikujú sa ustanovenia § 15 ods. 5 a 6. Správca dane uvedeným postupom nezistil skutočnosti, z ktorých by pre daňovníka vyplývali výhody, na ktoré by bolo potrebné osobitne prihliadať. Ako pomôcky boli použité daňové priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia február až december 2001, dodatočné daňové priznania vrátane ich príloh, daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za rok 2001 vrátane výkazov o príjmoch a výdavkoch a výkazu o majetku a záväzkoch. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5 Sžf 3/2009, v ktorom skonštatoval, že v dôsledku procesných prekážok spôsobených konaním žalobcu nebolo možné ukončiť začatú daňovú kontrolu v zákonom predpísanej lehote. Bolo skonštatované, že negatívny postoj žalobcu k výkonu daňovej kontroly spôsobil márne uplynutie zákonnej lehoty. V tejto časti Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť žalobcu ako neopodstatnenú odmietol. Poukázal na okolnosť, že riaditeľ Daňového úradu Košice 5 nebol poverený vykonaním kontrol daňového subjektu, plnil len svoje úlohy vyplývajúce mu z pozície riaditeľa, pričom daňová kontrola nie je daňovým konaním a preto nemohol žalobca uplatniť v daňovej kontrole námietku podľa § 50 ods. 1 zákona o správe daní, ktorú je možné podať len proti postupu zamestnanca v daňovom konaní. Podľa názoru žalovaného žalobca nepreukázal žiaden z dôvodov pre zrušenie napadnutých rozhodnutí, a preto žiadal žalobu ako neopodstatnenú zamietnuť. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) vyhlásil vo veci rozsudok bez nariadenia pojednávania podľa § 250f ods. 1 a 2 O.s.p. v súlade s ust. § 249 ods. 2 O.s.p. Termín a miesto vyhlásenia rozsudku boli zverejnené zákonom určeným spôsobom na úradnej tabuli a internetovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že Daňový úrad Košice V vydal dňa 3. 11. 2006 platobný výmer č. 709/230/ 36934/06/ZIM, ktorým určil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2000 v sume XXX XXX.- Sk určenej podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní. V platobnom výmere uviedol, že žalobca uviedol v daňovom priznaní dane za určené obdobie daň - XXX XXX,- Sk, pričom správcom dane bola podľa pomôcok zistená daňová povinnosť XX XXX.-Sk. Na tomto základe bol určený rozdiel dane v sume XXX XXX,- Sk. V odôvodnení predmetného platobného výmeru správca dane uviedol, že žalobca neumožnil vykonať opakovanú daňovú kontrolu za predmetné obdobie, a preto bola daň určená podľa pomôcok podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní. Zo založeného protokolu zo dňa 4. 9. 2006 vyplýva priebeh a postup správcu dane snažiaceho sa o výkon kontroly, z ktorého je zrejmá skutočnosť, že k samotnej kontrole nedošlo. Voči vydanému platobnému výmeru sa žalobca odvolal. Okrem procesných pochybení vyčítal správcovi dane skutočnosť, že za zdaňovacie obdobie december 2000 nespĺňal základnú podmienku na vyrubenie dane. Z uvedeného dôvodu nebol spôsobilý byť daňovým subjektom - platiteľom DPH, pretože ako súdny exekútor nespĺňal za zdaňovacie obdobie december 2000 podmienky na vyrubenie dane z pridanej hodnoty. Správca dane základné podmienky na vyrubenie v priebehu konania neskúmal. Žalobca v predmetnom odvolaní vyčítal nesprávnosť a nezákonnosť výroku platobného výmeru, porušenie povinnosti zabezpečiť dôkazné prostriedky, nedodržanie povinnosti spisovať zápisnicou z ústneho pojednávania, neuplatnenie a neprihliadnutie na výhody uplatnené žalobcami, konanie správcu dane s osobou, ktorá nemala oprávnenie na zastupovanie žalobcu, nepríslušnosť zamestnancov vykonávajúcich kontrolu, nedodržanie zákonom stanovenej lehoty na ukončenie daňových kontrol, poukázal na nepríslušnosť orgánu vydávajúceho rozhodnutia súvisiace s daňovou kontrolou, odmietnutie prejednania protokolu o kontrole dňa 10. 10. 2006, nezákonné ukončenie daňovej kontroly, poukázal na porušenie zásady rovnosti strán a rovnakého postavenia strán, nerešpektovanie podmienok doručovania. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky vydalo dňa 12. 10. 2007 rozhodnutie, ktorým odvolanie proti platobnému výmeru zo dňa 3. 11. 2006 zamietol. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 2. 11. 2007. Dňa 11. mája 2010 bola správcovi dane doručená žiadosť o obnovu konania v predmetnej veci z dôvodu, že vyšli najavo nové skutočnosti a dôkazy, ktoré môžu mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa uplatniť v konaní bez zavinenia účastníka konania. Dôkazom a novou skutočnosťou mal byť nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. II ÚS 118/08 zo dňa 10. 12. 2009, ktorý riešil problematiku nesprávnosti a nezákonnosti postupu správcu dane, keď poveril výkonom kontroly zamestnancov iného miestne nepríslušného daňového úradu bez toho, aby povereniu predchádzalo vylúčenie zamestnancov miestne príslušného daňového úradu. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 13. 12.2010 žiadosť žalobcu o obnovu konania zamietol. Uviedol, že žalobca vykonával činnosť súdneho exekútora na základe rozhodnutia príslušného orgánu s účinnosťou odo dňa 4. 12. 1995. Listom zo dňa 13. 4. 2005 mu správca dane oznámil výkon opakovanej daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2000. Daňový subjekt svojim konaním neumožnil vykonanie daňovej kontroly, nepredložil potrebné doklady, a preto bola daň určená správcom dane podľa pomôcok podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní. Podľa jeho názoru, Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojich rozhodnutiach dal sťažovateľovi odpoveď na všetky ním uvádzané námietky v konaní. Skutočnosť, že žalobca sa so skutkovým hodnotením a prijatým právnym názorom Najvyššieho súdu SR nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o jeho neodôvodnenosti. Ústavný súd Slovenskej republiky nezistil v právnom výklade Najvyššieho súdu Slovenskej republiky také odchýlenie od zákonných predpisov, ktoré by popreli ich účel a význam. Obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok slúžiť k náprave skutkových omylov, vzťahuje sa na skutkové otázky a zistenia vedúce k zabezpečeniu objektívnej pravdy a nie k náprave procesných pochybení. Žalobca odôvodnil svoju žiadosť o obnovu konania takými skutočnosťami a právnymi posúdeniami skutkových okolností, ktoré nie je možné považovať za nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez jeho zavinenia. Žalobca nepreukázal dôvody pre obnovu konania podľa § 51 ods. 1 písm. a) a b) zákona o správe daní. Žalobca sa voči tomuto rozhodnutiu odvolal pričom žalovaný napadnutým rozhodnutím prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje konštatovania zhodujúce sa s obsahom vyjadrenia k žalobe ktoré je citované vyššie. Podľa ust. § 51 ods. 1 až 5 zákona o správe daní, konanie ukončené právoplatným rozhodnutím okrem rozhodnutia, ktorým sa rozhodnutie zmenilo mimo odvolacieho konania (§ 53 ods. 3), sa obnoví na žiadosť účastníka konania alebo z úradnej moci, ak a) vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania, b) rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom, c) rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol inak. Žiadosť o obnovu konania sa podáva u správcu dane, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni. Žiadosť musí byť podaná do šiestich mesiacov odo dňa, kedy sa žiadateľ preukázateľne dozvedel o dôvodoch obnovy, najneskôr však do troch rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorého sa obnova konania týka. Tieto lehoty nemožno predĺžiť ani odpustiť ich zmeškanie. V návrhu na obnovu konania musia byť uvedené dôkazy preukazujúce odôvodnenosť návrhu a dodržanie lehôt. Ak prešla miestna príslušnosť zo správcu dane, ktorý pôvodne vo veci rozhodol, na iného správcu dane, návrh na obnovu konania sa podáva u správcu dane, ktorý je miestne príslušný v dobe podania návrhu. Podľa ust. § 52 ods. 1 predmetného zákona, obnovu konania povoľuje alebo nariaďuje správca dane. Ak rozhodol v poslednom stupni iný orgán ako správca dane, povoľuje alebo nariaďuje obnovu konania tento orgán. Povoliť alebo nariadiť obnovu konania ukončeného právoplatnou daňovou exekučnou výzvou (§ 76) nie je prípustné. V danom prípade sa žalobca domáhal obnovy konania z dôvodu vydania nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 118/08, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 8. 3. 2010, ktorým vyslovil porušenie základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod spisovou značkou 3 Sžo KS 43/2006. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo KS 43/2006 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z obsahu predmetného nálezu súd zistil, že predmetom konania pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo KS 43/2006 bola námietka žalobcu proti postupu riaditeľa miestne príslušného daňového úradu, najmä posúdenie, či je možné, aby daňovú kontrolu v mene daňového úradu riadil a rozhodnutia v rámci nej vydával, rozhodoval o námietkach sťažovateľa riaditeľ miestne príslušného daňového úradu za situácie, keď kontrola bola vykonávaná zamestnancami iného daňového úradu vzhľadom na existenciu pochybností o nezaujatosti pracovníkov miestne príslušného daňového úradu. Je nesporné že vzhľadom na námietky žalobcu spochybňujúce nezaujatosť pracovníkov miestne príslušného daňového úradu bolo nemožné vykonanie daňovej kontroly týmito zamestnancami. Napriek tomu však z výkonu daňovej kontroly nebol vyňatý a vylúčený riaditeľ daňového úradu, ktorého je potrebné rovnako považovať za zamestnanca správcu dane. Všeobecné súdy sa s touto žalobnou námietkou nezaoberali. Na základe predmetného nálezu, Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal vo veci nové rozhodnutie sp. zn. 5 Sžo/101/2010 zo dňa 26. 10. 2010, ktorým rozhodnutie žalovaného, Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/6132-40962/2005/991545-r zo dňa 27.6.2005 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Z obsahu predmetných rozhodnutí súd zistil, že v danom prípade nebola predmetom konania otázka vyrubenia rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2000. Formulované právne názory vychádzajú z predpokladu, že skutkové okolnosti prípadu sú medzi účastníkmi konania nesporné. V spise sa nachádza rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf/3/2009zo dňa 3. novembra 2009 a ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Košiciach čísla 6 S 127/2007 zo dňa 2. 10. 2008, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu voči rozhodnutiu daňových orgánov vo veci vyrubenia rozdielu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2000 v sume XXX XXX korún. Súdy v predmetných rozhodnutiach sa vysporiadali s námietkami žalobcu ohľadom nedostatku jeho aktívnej legitimácie ako platcu dane z pridanej hodnoty ako aj s ostatnými námietkami podanými v odvolaní voči platobnému výmeru. V zmysle príslušných ustanovení zákona o správe daní, dôvodom obnovy konania môžu byť nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na určenie dane, a v zdaňovacom období, ktorého sa týkajú, existovali, avšak daňový subjekt ich neuplatnil ako dôkazy bez vlastného zavinenia. Ďalším zákonným dôvodom obnovy je, že rozhodnutie vo veci bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé (napr. na základe nich bol nesprávne zistený skutkový stav veci), alebo sa dosiahlo trestným činom (napr. ak zamestnanec správcu dane zneužil svoju funkciu v súvislosti s rozhodovaním). Podľa názoru súdu, v zhode s právnym názorom žalovaného, v danom prípade neboli splnené zákonné predpoklady obnovy konania tak, ako sú definované zákonom. Zo strany žalobcu neboli predložené žiadne nové dôkazné prostriedky existujúce už v čase vydania rozhodnutia, ktoré bez svojho zavinenia nemohol uplatniť a rozhodnutie nebolo vydané na základe nepravdivých dôkazov, príp. nebolo dôsledkom trestného činu. V konaní nebola inak riešená ani predbežná otázka. Z uvedených dôvodov nemožno považovať nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 118/08 zo dňa 10.12.2009 za okolnosť v zmysle zákona, na základe ktorej možno povoliť obnovu konania. Napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade so zákonom, súd nezistil v konaní vadu, ktorá by mohla mať za následok jeho nezákonnosť, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol v zmysle ust. § 250j ods. 1 O.s.p. O trovách konania súd rozhodol s prihliadnutím na ust. § 250 ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi nepriznal náhradu trov konania, žalovaný nemá na náhradu trov konania zo zákona nárok. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.) Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.