Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/102/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201236 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 01. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1011201236.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: NIKA, spol. s.r.o., IČO: 30 228 557, Ružová dolina 6, Bratislava, zastúpený: JUDr. Bohumil Novák, advokát, Horná 27, Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: I/226/6669-52984/2011/995399-r zo dňa 06.05.2011, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 19.07.2011 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/226/6669-52984/2011/995399-r zo dňa 06.05.2011, ktorým bol na základe odvolania žalobcu potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Považská Bystrica (ďalej len správca dane) o vyrubení rozdielu dane z príjmov právnických osôb žalobcovi za zdaňovacie obdobie roku 2008 v sume 208.090,08 eur. Žalobca v žalobe uviedol, že daňové orgány odôvodnili vydané rozhodnutie tým, že žalobca v konaní nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce tvrdenie, že jeho dodávatelia skutočne dodali žalobcovi tovar na základe vystavených faktúr a preto faktúry zaúčtované v účtovníctve žalobcu neboli uznané ako daňové náklady uplatnené v zmysle § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o dani z príjmov). Napadnuté rozhodnutie žalovaného je podľa názoru žalobcu nepreskúmateľné pre nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov a skutkové závery žalovaného sú vyvodené v rozpore s obsahom jednotlivých dôkazov, ako aj v rozpore s dôkazmi v ich vzájomnej súvislosti. Svoju argumentáciu žalobca v konkrétnostiach rozdelil do nasledovných bodov. 1. Žalobca namietal, že daňová kontrola nebola riadne ukončená prerokovaním protokolu o daňovej kontrole, pretože poučeniu o povinnosti zachovávať daňové tajomstvo, ktoré mu dal správca dane v priebehu daňovej kontroly, žalobca neporozumel. Tvrdil, že správca dane mu neposkytol žiadne vysvetlenie alebo poučenie, ale bez ďalšieho pokračoval v konaní, čím postupoval v rozpore s § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. a porušil zásadu zákonnosti daňového konania. 2. Žalobca ďalej namietal, že boli porušené jeho práva na vyjadrenie sa k protokolu z daňovej kontroly. Uviedol, že dňa 14.12.2010 pri úkone prejednania protokolu u správcu dane mu bol priamo doručený dodatok č. 1 k protokolu, ktorý je v zmysle § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. súčasťou protokolu. Nakoľko sa podľa jeho názoru na tento dodatok v plnom rozsahu vzťahujú všetky ustanovenia týkajúce sa daňového protokolu, mal za to, že dodatok k protokolu mu mal byť riadne doručený podľa § 17 zákona č. 511/1992 Zb. s výzvou na vyjadrenie sa k nemu a na jeho prerokovanie, pričom mu mal správca dane poskytnúť lehotu 8 pracovných dní na vyjadrenie. Svojim postupom porušil podľa žalobcu zásadu zákonnosti, rovnosti účastníkov konania a právo daňového subjektu na úzku spoluprácu a súčinnosť so správcom dane. 3. V postupe správcu dane došlo k závažnému procesnému pochybeniu, keď vôbec neprebehlo prvostupňové daňové konanie. Žalobca tvrdil, že daňová kontrola nie je daňovým konaním, keďže sa v nej nerozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov. Je jedným z procesných nástrojov, ktorými správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Za daňové konanie treba podľa žalobcu považovať postup správcu dane pri vydávaní, preskúmavaní a realizácii individuálnych daňovoprávnych aktov, ktoré upravujú daňové právne normy. Až ukončením daňovej kontroly môže začať vyrubovacie konanie, teda postup pred vydaním rozhodnutia vo veci samej, pričom v tomto konaní malo byť žalobcovi umožnené využiť všetky zákonom priznané procesné práva a malo byť vykonané dokazovanie podľa § 29 zákona č. 511/1992 Zb., už s ohľadom na to, že žalobca vzniesol závažné námietky. Je podľa žalobcu vylúčené, aby daňové konanie začínalo doručením rozhodnutia vo veci samej a aby za daňové vyrubovacie konanie bolo možné považovať jediný úkon správcu dane, a to vydanie prvostupňového rozhodnutia. Žalobca tvrdil, že nakoľko sa daňového konania ani nezúčastnil, boli mu odňaté jeho procesné práva a bolo porušené jeho právo na spravodlivé konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. 4. Žalobca namietal, že napriek skutočnosti, že daňová kontrola začala dňa 26.01.2010, žalovaný prevzal do svojich dôvodov dôkazy, z ktorých vychádzal správca dane a to napriek tomu, že neboli vykonané v rámci predmetnej daňovej kontroly (najmä výpoveď H.. Použitie dôkazov vykonaných v rámci inej daňovej kontroly je podľa žalobcu porušením zásady zákonnosti, jeho práva na úzku spoluprácu so správcom dane v daňovom konaní, ako aj práva zúčastniť sa na výpovedi svedka a klásť mu otázky v zmysle § 15 ods. 5 písm. e/ zákona č. 511/1992 Zb. Na viac správca dane podľa žalobcu porušil povinnosť mlčanlivosti v zmysle § 23 uvedeného zákona, keďže v rozhodnutí doslovne opísal dôkazy vykonané v inom konaní, pričom uvádzal, že ich vykonal sám. Preto sa na takéto dôkazy nemalo v konaní prihliadať. 5. Správca dane postupoval podľa názoru žalobcu pri vykonávaní dôkazov výsluchom svedka H. D. nezákonne. Mal za to, že i keď zákon č. 511/1992 Zb. postup pri výsluchu svedka neupravuje, nemôže tento výsluch prebiehať bez akýchkoľvek zákonom stanovených pravidiel, len na základe svojvôle správcu dane. Najbližšie použiteľný právny predpis na tieto účely je podľa žalobcu Trestný poriadok, ktorý upravuje postup pri výsluchu svedka v § 131 a 132. Týmto postupom sa správca dane neriadil, nezistil pomer svedka k prejednávanej veci alebo účastníkom, neumožnil mu, aby najprv súvisle vypovedal všetko čo o veci vie a vypočúval svedka na skutočnosti, ktoré vôbec nesúvisia s predmetom daňovej kontroly. Svedecká výpoveď je teda podľa žalobcu v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom a ako taká nemôže byť použitá ako dôkaz (§ 29 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb.). Svedkovi bol podľa názoru žalobcu v rozpore so zákonom ukázaný obsah účtov žalobcu v peňažnom ústave, pretože tým bolo porušené nielen daňové tajomstvo podľa § 23 zák. č. 511/1992 Zb., ale i bankové tajomstvo. Výpoveď svedka D. je z obsahového hľadiska podľa žalobcu irelevantná, pretože svedok vôbec nevedel, čo je predmetom výsluchu, správca dane mu to neoznámil, výpoveď uvedeného svedka obsahuje vzájomne si odporujúce tvrdenia a preukazuje len jeho dohady a nie konkrétne skutočnosti. 6. Daňové orgány podľa žalobcu účelovo manipulovali s dôkazmi a so skutkovým stavom, keď vôbec nespomínajú dôkazy preukazujúce správnosť a pravdivosť tvrdení žalobcu. Žalobca uviedol, že so svojim odberateľom spoločnosťou T., s.r.o., W. mal dohodnuté dodatkom ku kúpnej zmluve, že prepravu tovaru si zabezpečí kupujúci, teda spoločnosť T., s.r.o. práve preto, lebo tovar musel byť prepravovaný mraziarenskými návesmi, ktoré žalobca nemal a tieto zabezpečil kupujúci. Žalobca tvrdil, že svoj záväzok splnil a obchod reálne uskutočnil tým, že odovzdal tovar prepravcovi, ktorého zabezpečil kupujúci. Namietal, že žalovaný v rozpore s týmto skutkovým stavom neuvádza obsah dodacích listov o odovzdaní a prevzatí tovaru, na ktorých vlastným podpisom prepravca - vodič T. písomne potvrdil prevzatie tovaru a prevzatie dokladov k tomuto tovaru. Tým istým spôsobom sa podľa žalobcu postupovalo aj pri kúpe tovaru od jeho dodávateľa, ktorý mu na základe ústnej objednávky dodával tovar, ktorého prepravu zabezpečil žalobcov odberateľ - spoločnosť T., s.r.o. Tento dodaný tovar u žalobcu v areáli spoločnosti prevzal a odovzdal na ďalšiu prepravu svojmu odberateľovi. Tento postup bol podľa žalobcu dohodnutý z toho dôvodu, že žalobca nedisponoval chladiarenskými a mraziarenskými kamiónmi a tieto zabezpečil odberateľ, aby nemuselo dôjsť k zbytočnej prekládke tovaru, ktorý bol v mrazenej forme. Žalobca tvrdil, že za dodaný tovar riadne zaplatil a to buď v hotovosti alebo prevodom bezhotovostným platobným stykom. Žalovaný podľa názoru žalobcu manipuloval aj so svedeckými výpoveďami zamestnankýň žalobcu C. a E., nakoľko obidve svedkyne boli vypočúvané na skutočnosti týkajúce sa rôznych predmetov daňového konania a to tak na daň z príjmov, ako aj na daň z pridanej hodnoty, sugestívnymi otázkami boli navádzané na určitú výpoveď a svedkyniam nebolo umožnené vyjadriť sa samostatne k veci. Svedkyne boli na viac vypočuté až v odvolacom konaní, čo bolo podľa žalobcu dôsledkom toho, že správca dane viedol konanie tak, aby znemožnil žalobcovi preukázať dodanie tovaru. Napriek uvedenému obidve svedkyne podľa názoru žalobcu jednoznačne a spontánne potvrdili fyzické dodanie tovaru a jeho kontrolu, ako aj zaplatenie v priestoroch spoločnosti žalobcu. Žalobca poprel, žeby konateľ spoločnosti pri výsluchu šepkal svedkyni C. a navádzal ju na výpoveď a uviedol, že pri začatí výsluchu uvedenej svedkyni šepkal, že prítomné zamestnankyne správcu dane po námietke právneho zástupcu žalobcu nevedeli ako majú postupovať a konali chaoticky a zmätene. Uviedol, že do obsahu výpovede svedkyne nezasahoval. Žalobca tvrdil, že v súvislosti s výpoveďou svedkyne C. zamlčal priamy písomný dôkaz a to protokoly o senzorických skúškach, ktoré vykonala pracovníčka laboratória p. W. zo vzoriek, ktoré jej odovzdala p. C.. Ide podľa žalobcu o priamy dôkaz toho, že tovar prevzal. 7. Žalobca namietal, že žalovaný v rozhodnutí vôbec nereagoval na námietku týkajúcu sa svedeckej výpovede E. G., ktorý potvrdil uzavretie dodatku k obchodnej zmluve zo dňa 16.05.2008. Správca dane sa zaoberal platnosťou alebo neplatnosťou tohto dodatku bez toho, aby na takéto hodnotenie mal akúkoľvek kompetenciu, pretože o platnosti právneho úkonu môže rozhodovať jedine súd na návrh niektorého z účastníkov zmluvy. Úvahy žalovaného o neplatnosti zmluvy sú podľa žalobcu v rozpore so zákonom, nakoľko na predmetný obchod vôbec nebol potrebný právny úkon v písomnej forme, ale stačilo ústne poverenie alebo konkludentné konanie a ak právny úkon bol vykonaný, stačilo, že tovar bol dodaný a prevzatý. Prevzatie tovaru žalobcovým odberateľom bolo podľa názoru žalobcu preukázané podpísanými dodacími listami odovzdanými správcovi dane. Žalovaný konštatoval, že svedok G. nebol oprávnený konať v mene spoločnosti T., s.r.o. avšak bez toho, aby zisťoval, či na takýto úkon nebol poverený štatutárnym zástupcom spoločnosti, pričom takéto poverenie nebolo potrebné v písomnej forme vzhľadom na to, že v spoločnosti bol spoločníkom. Ako spoločník mal podľa žalobcu právo prikázať konateľovi, aby splnomocnil kohokoľvek konať v mene spoločnosti, teda aj seba. Žalobca tiež poukázal na svoju dobromyseľnosť, keďže menovaného svedka jednoznačne považoval za splnomocneného zástupcu spoločnosti T., s.r.o. Aj v prípade, ak by svedok G. prekročil svoje oprávnenia vyplývajúce zo splnomocnenia, spoločnosť T., s.r.o. je týmto úkonom viazaná. Uvedený svedok na viac jednoznačne potvrdil, že vtedajším konateľom spoločnosti H. T. bol splnomocnený konať za spoločnosť. 8. Žalobca zároveň uviedol, že svedecká výpoveď svedka T. je úplne zbytočná ako dôkaz nepoužiteľná. Menovaný nebol od 15.04.2008 konateľom spoločnosti a tak nemohol vedieť nič o obchodoch uskutočnených v mesiacoch máj, jún a júl. 9. Žalovaný považoval výpoveď svedka E. T., ktorý potvrdil prepravu tovaru a predložil aj prepravné doklady za nevierohodnú, čo odôvodnil tým, že prepravné doklady neobsahovali požadované náležitosti deklarujúce odovzdanie a prevzatie tovaru. Svedeckú výpoveď menovaného hodnotil žalovaný podľa názoru žalobcu svojvoľne a uviedol, že vôbec nie je neštandardné, aby sa za dopravu platilo vopred. Svedok zdôvodnil, že prepravné doklady si odfotil preto, lebo mu za prepravu nezaplatili. Žalovaný sa podľa žalobcu nezaoberal otázkou, ako sa mohol svedok T. dostať k dokladom, keby nevykonal prepravu reálne a načo by mu takéto doklady boli, keby s prepravou nemal nič spoločné. Ide podľa žalobcu o priamy dôkaz preukazujúci dodanie tovaru, ktorý svedok predložil na potvrdenie svojej svedeckej výpovede. 10. Žalobca nesúhlasil so závermi daňových orgánov, že dodanie tovarov nebolo preukázané. Tvrdil, že okrem účtovných dokladov preukázali uskutočnenie dodávky tovaru spoločnosťou T., s.r.o. výpovede svedkov T., G. a R., ďalej listinné dôkazy predložené svedkom T., doklady o zaplatení tovaru v hotovosti a bezhotovostným prevodom a v odvolacom konaní výpovede svedkýň C. a E.. Žalobca poukázal na to, že pri tzv. traťových dodávkach sa tovar fyzicky prepravuje od dodávateľa priamo ku konečnému odberateľovi, teda tovar vôbec neprechádza skladom spoločnosti, ktorá je v pozícii obchodníka, u ktorej prebehnú dva obchody s tým istým tovarom a to nákup a predaj bez pohybu tovaru cez sklad, len na základe faktúr, pričom fyzická dodávka ide priamo od dodávateľa ku konečnému odberateľovi. Žalobca mal za to, že ak má spoločnosť, ktorá uskutočnila obchod formou traťovej dodávky, faktúry od dodávateľa, ktoré sa vystavujú na základe uskutočneného dodania tovaru a kópie svojich faktúr, ktoré vystavila na odberateľa na ten istý tovar a má doklad o splnení dodacej podmienky (prechod práv nakladať s tovarom ako vlastník -prevzatie tovaru od dodávateľa a odovzdanie odberateľovi na ďalšiu prepravu - dodacie listy s podpismi vodičov a prehlásenie odberateľa o prepravení na miesto určenia), potom skutočný obchod (nákup aj predaj) preukázala. Ďalším dôkazom podporujúcim realizáciu dodávok je aj ich úhrada. Žalobca uviedol, že nákupy dodávateľovi uhradil a konečný odberateľ jemu za predaný tovar zaplatil. Daňové orgány podľa žalobcu nepredložili žiadne dôkaz, ktorý by vyvrátil správnosť, úplnosť a pravdivosť tvrdení žalobcu. 11. Tie isté námietky, ktoré uplatnil žalobca v súvislosti s dodávkou tovaru od spoločnosti T., s.r.o., namietol aj v súvislosti s dodávkou tovarov od spoločnosti M. T., s.r.o. Uviedol, že pri obchodoch s touto spoločnosťou rokoval žalobca s E. J. (ten preberal aj peniaze v hotovosti), ktorý bol prítomný vždy spolu s E. G.om. E. J. predstavil E. Gajdoš ako syna konateľa spoločnosti M. T., s.r.o. D. J.. Žalobca uviedol, že nikdy netvrdil a pre posúdenie veci je to podľa jeho názoru úplne irelevantné, či D. J. mal akúkoľvek vedomosť o týchto obchodoch. Žalobca tvrdil, že E. J. považoval dobromyseľne za osobu konajúcu v mene spoločnosti M. T., s.r.o., pretože disponoval pečiatkou spoločnosti aj originálom osvedčenia o registrácii spoločnosti na C., čo potvrdila aj svedkyňa E.. 12. Žalobca namietal, že správca dane vykonával dôkazy v rámci daňovej kontroly bez akejkoľvek vedomosti žalobcu, preto sú všetky dožiadania vykonané správcom dane nezákonné a ako dôkazy ich v konaní nemožno použiť, nakoľko žalobca o ich vykonávaní nevedel a nemohol sa vyjadriť, či je takýto dôkaz vôbec potrebné vykonať, takisto ani k spôsobu vykonania tohto dôkazu a k obsahu zisťovaných skutočností. Uviedol, že o týchto dôkazoch bol informovaný až po ich uskutočnení, čím bolo porušené jeho právo na úzku spoluprácu a súčinnosť podľa § 2 ods. 1, 8 zák. č. 511/1992 Zb. Žalovaný v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby a k jej jednotlivým žalobným bodom uviedol, že: Ad 1. Podľa zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 14.12.2010, ktorej predmetom bolo záverečné prerokovanie protokolu o daňovej kontrole za účasti konateľa spoločnosti a splnomocneného zástupcu žalobcu, boli všetky osoby zúčastnené na pojednávaní poučené v zmysle § 23 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. o povinnosti zachovávať daňové tajomstvo a právnych následkoch porušenia tejto povinnosti podľa § 264 Trestného zákona. Nakoľko protokol aj dodatok protokolu obsahujú údaje o výsledkoch šetrení správcu dane u dodávateľov žalobcu, ale aj iných daňových subjektov v súvislosti s preverovaním dodania tovaru, o ktorých sa žalobca alebo správca dane dozvedeli a o ktorých sú povinní zachovávať mlčanlivosť, boli osoby zúčastnené na ústnom pojednávaní poučené o povinnosti zachovávať daňové tajomstvo. Z obsahu poučenia je zrejmé, čo bolo jeho predmetom. Po zaznamenaní vyjadrenia prítomných do zápisnice nemal správca dane podľa žalovaného dôvod nepokračovať v ústnom pojednávaní, ktorého predmetom bolo záverečné prerokovanie protokolu. Ad 2. Správca dane podľa žalovaného postupoval v zmysle platných právnych predpisov, keď vyhodnotil vyjadrenia žalobcu k protokolu z daňovej kontroly zaznamenal ich v dodatku k protokolu, ktorý je súčasťou prerokovaného a doručeného protokolu. Ad 3. Podľa žalovaného v rámci vykonávanej daňovej kontroly mal žalobca ako daňový subjekt celý rad zákonom zaručených práv a povinností, ktoré vyplývajú z § 15 zákona č. 511/1992 Zb., a to právo predkladať dôkazy k svojim tvrdeniam, nahliadať do spisového materiálu v súvislosti s daňovou kontrolou, klásť svedkom otázky pri ústnom pojednávaní, vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole. Protokol z daňovej kontroly je nielen výsledkom komplexného zisťovania skutkového stavu (skutkové zistenia), ale aj s tým súvisiacej interpretácie daňových a iných právnych predpisov (právne závery). Vo vyrubovacom konaní nie je dôvod vykonávať dokazovanie, ktoré už prebehlo v rámci daňovej kontroly za plnej účasti žalobcu ako daňového subjektu. Výsledkom vyrubovacieho konania je úvaha správcu dane ako výsledok hodnotenia dôkazov, ktorú uvádza v rozhodnutí. Žalobca nebol podľa žalovaného žiadnym spôsobom obmedzený vo svojom procesnom práve na postup zachovávajúci jeho práva a právom chránené záujmy podľa § 2 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb., ani v práve na súčinnosť podľa ods. 2 a 8 tohto ustanovenia, nebol nikým a ničím obmedzený vo svojom práve preukázať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane a predkladať všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia. Ad 4. Správca dane podľa žalovaného nie je pri svojom rozhodovaní vo veci viazaný iba na dôkazy, ktoré mu predloží daňový subjekt, ale má právo v súlade s § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. aj vlastným šetrením, dožiadaním na iného správcu dane prípadne, aj z iných daňových konaní zistiť všetky skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a ako dôkaz môže použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti, ak tieto nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Pokiaľ ide o namietané porušenie daňového tajomstva, túto námietku by podľa žalovaného mohla účinne podať iba poškodená strana. Žalobca je účastníkom daňového konania a je viazaný mlčanlivosťou o veciach, ktoré sa v rámci daňového konania dozvedel a ktoré sú svojim obsahom daňovým tajomstvom (§ 23 zák. č. 511/1992 Zb.). Žalovaný ďalej uviedol, že daňové orgány vo svojich rozhodnutiach popísali pôvod jednotlivých dôkazov, teda bolo zrejmé, ktoré dôkazy boli vykonané v inom konaní, ktoré boli vykonané na základe dožiadania a ktoré vykonal správca dane. Ad. 5, 6, 7, 8, 9 a 12. Žalovaný dôvodil, že pokiaľ si žalobca uplatnil na daňové účely výdavky, ktoré vynaložil za nákup tovaru od dodávateľa T., s.r.o., musí preukázať nielen vecnú súvislosť tohto tovaru s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov a tiež to, že tovar bol spoločnosťou T., s.r.o. skutočne aj dodaný. Splnenie podmienok na uplatnenie daňových výdavkov nespočíva len v ich formálnej deklarácii a predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. Predložením dokladov žalobca len tvrdí, že k určitému dodaniu došlo, musí byť však schopný preukázať toto dodanie aj v skutočnosti. Samotná faktúra podľa žalovaného nepreukazuje, že fakturovaný tovar dodávateľom uvedený na doklade bol aj skutočne dodaný odberateľovi. Skutočnosť, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je zaúčtovaný v účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že výdavky boli zahrnuté do základu dane z príjmov oprávnene. Ani uhradenie faktúr podľa žalovaného nepreukazuje samotné uskutočnenie dodávky dodávateľom, nakoľko technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určitú dodávku tovaru bez ohľadu na to, či bol tovar dodaný. Konateľom spoločnosti T., s.r.o. bol v čase dodania preverovaného tovaru H. D. (od XX.XX.XXXX), ktorý nemal žiadnu vedomosť o dodaní tovaru žalobcovi. Potvrdil síce, že podpisoval nejaké faktúry za spoločnosť, ale jednoznačne poprel, že by sa jednalo o preverované faktúry. Pavol D. nemal žiadnu vedomosť o obchodnej spolupráci medzi spoločnosťou T., s.r.o. a žalobcom, neuzatváral žiadne zmluvy a nevyjadril sa, že by niekoho splnomocnil, aby konal v mene spoločnosti T., s.r.o. K svedeckej výpovedi H. D. žalovaný uviedol, že výsluch bol vykonaný v súlade s platnými právnymi predpismi, správca dane oboznámil svedka, čo je predmetom konania a svedok bol vypočúvaný na skutočnosti, ktoré boli predmetom daňovej kontroly. Pojednávania sa zúčastnila aj splnomocnená zástupkyňa žalobcu JUDr. W. P., ktorá priebeh pojednávania nenamietala. J. E. G. vo svojej výpovedi potvrdil, že podpísal dodatok k obchodnej zmluve zo dňa 16.05.2008 za spoločnosť T., s.r.o., k prvotnej zmluve, ktorá správcovi dane nikdy nebola predložená, sa však vyjadriť nevedel. Tvrdenie svedka E. G., že mal plnú moc na zastupovanie spoločnosti, ktorú mu dal vtedajší konateľ Mgr. H. T., bola v rozpore s výpoveďou svedka Mgr. H. T.. Žalobca teda podľa žalovaného konal s osobou, ktorá nebola oprávnená konať za spoločnosť T., s.r.o. K výpovedi svedka E. T. žalovaný uviedol, že svedok vo svojej výpovedi jednoznačne nepotvrdil, že by prepravoval tovar od spoločnosti T., s.r.o. žalobcovi. Pokiaľ ide o medzinárodné nákladné listy predložené svedkom, tieto podľa žalovaného nepreukazujú, že by bol žalobcovi dodaný tovar spoločnosťou T., s.r.o., nakoľko tieto prepravné doklady neobsahujú predpísané náležitosti a vyplýva z nich len to, že dopravca - spoločnosť ZEOTOP, s.r.o. mala prepraviť kuracie prsia od spoločnosti T., s.r.o. pre spoločnosť T., s.r.o. Nákladné listy neobsahujú potvrdenia o prevzatí a odovzdaní tovaru, chýba na nich údaj o evidenčnom čísle vozidla, ktorým sa mala preprava vykonať, meno šoféra a iné náležitosti, ktoré uvádza prepravca. Výpoveď svedka sa podľa žalovaného nepodarilo preveriť v spoločnosti W. s.r.o., pre ktorú mal svedok vykonávať prepravu. K svedeckej výpovedi Romany R. žalovaný uviedol, že táto len vystavovala doklady, uviedla, že pri obchodoch nebola a preto nemohla preukázať reálne uskutočnenie dodania preverovaného tovaru. K námietkam týkajúcim sa výpovedí svedkýň C. a E. žalovaný uviedol, že až v odvolacom konaní predložil žalobca čestné vyhlásenia svojich zamestnankýň - obchodnej manažérky A. C. a pokladníčky Q. E., obe vypovedali na ústnom pojednávaní za prítomnosti zástupcu žalobcu, preto sa žalobca nemohol o ich výpovediach dozvedieť až z rozhodnutia žalovaného. Uvedené svedecké výpovede podľa žalovaného nepreukázali, že došlo k dodaniu tovaru na základe vystavených faktúr. Správca dane nespochybnil, že žalobca vyplatil za tovar odberateľovi peniaze, uhradenie faktúr však podľa žalovaného nepreukazuje, že tovar bol žalobcovi dodávateľom - spoločnosťou T., s.r.o. skutočne dodaný. K protokolom o senzorických skúškach tovaru, ktoré mala vykonať pracovníčka laboratória zo vzoriek odovzdaných jej svedkyňou C. žalovaný uviedol, že o žiadnych protokoloch o senzorických skúškach nemá vedomosť a takéto doklady neboli správcovi dane ani žalovanému predložené. Žalovaný ďalej uviedol, že v rámci medzinárodnej výmeny informácií preveroval správca dane aj dodanie tovaru spoločnosti T., s.r.o. a v tejto súvislosti vypočul za účasti zástupcu žalobcu svedka D. T., ktorý bol konateľom uvedenej spoločnosti v čase, keď jej mal žalobca dodať tovar, ktorý nakúpil od spoločností T., s.r.o. a M. T., s.r.o. Uvedený svedok podľa žalovaného potvrdil, že podpísal kúpno-predajnú zmluvu so žalobcom a potvrdil aj obchodnú spoluprácu so žalobcom, avšak vo svojej svedeckej výpovedi jednoznačne poprel dodanie tovaru v takom objeme a množstve, ako je uvedené na preverovaných faktúrach. Žalovaný tiež poukázal na to, že ani v jednom z dodacích listov, ktoré sú súčasťou faktúr vystavených pre spoločnosť T., s.r.o., nie je podpis vodiča, je tam iba podpis a pečiatka toho, kto dodací list v mene žalobcu vydal a pečiatka a podpis príjemcu - T., s.r.o. Svedok poprel, že by išlo o jeho podpisy a uviedol, že spoločnosť nemala takú formu pečiatky, aká je uvedená na týchto dokladoch. V súvislosti s objasnením spôsobu platby spoločnosti T., s.r.o. za dodaný tovar bol predvolaný svedok S. S., ktorý vkladal peniaze na bankový účet na úhradu faktúr vystavených žalobcom, uvedený svedok však k týmto okolnostiam odmietol vypovedať. Žalovaný tiež poukázal na rozpory vo vyjadreniach žalobcu, ktorý na jednej strane tvrdil, že prepravu tovaru si zabezpečoval odberateľ - spoločnosť T., s.r.o. s odvolaním na zmluvu uzatvorenú so žalobcom, na druhej strane žalobca tvrdí, že preverovaný tovar bol prepravovaný spoločnosťou T., s.r.o. až do spoločnosti T., s.r.o. s ohľadom na dodatok k zmluve uzavretý medzi žalobcom a spoločnosťou T., s.r.o. Žalovaný zaujal názor, že ak aj žalobca nejaký tovar dodal spoločnosti T. , s.r.o. a bolo mu za tento tovar zaplatené, teda mal príjem, nijako to nepreukazuje dodanie tovaru medzi spoločnosťami F., s.r.o. a T., s.r.o. alebo F., s.r.o. a M. T., s.r.o. Ad 11. Dodanie tovaru od spoločnosti M. T., s.r.o. preukazoval žalobca faktúrami a dokladmi o úhrade, ktoré rovnako ako v prípade spoločnosti T., s.r.o. nepreukazujú, že k dodaniu tovaru žalobcovi naozaj došlo. Dodanie tovaru poprel vtedajší konateľ spoločnosti M. T., s.r.o. D. J., ktorý ako jediný konateľ ani nikoho nesplnomocnil konať v mene spoločnosti. Dodanie tovaru žalobcovi spoločnosťou M., s.r.o. nemožno podľa žalovaného považovať za preukázané tým, že žalobca má doklady o dodaní tovaru odberateľovi T., s.r.o. Ak aj žalobca preverovaný tovar skutočne niekomu dodával a prijal zaň peniaze, nie je to podľa žalovaného dôkaz o tom, že tento tovar bol dodaný dodávateľom M., s.r.o. E. J., ktorého označil žalobca ako osobu, s ktorou konal, nebol podľa žalovaného oprávnený konať v mene tejto spoločnosti, nakoľko nebol štatutárnym zástupcom spoločnosti a nebol na takéto konanie konateľom splnomocnený ani poverený. Záverom žalovaný uviedol, že nakoľko z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že tovar nemohol byť v žiadnom prípade žalobcovi dodaný spoločnosťami T., s.r.o. a M. T., s.r.o., nemožno faktúry od uvedených spoločností, ktoré má žalobca zaúčtované vo svojom účtovníctve, uznať za daňové náklady uplatnené v zmysle § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov. Preto navrhol žalobu zamietnuť. P. súd v T. ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie aj postup správneho orgánu boli v súlade so zákonom. Z pripojených administratívnych spisov daňových orgánov súd zistil, že dňa 25.03.2009 podal žalobca daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2008, kde vykázal výsledok hospodárenia pred zdanením sumou 15.698.709,- Sk, základ dane vyčíslil sumou 17.186.256,- Sk a daň sumou 3.265.388,- Sk. Na základe oznámenia zo dňa 07.12.2009 začal správca dane dňa 26.01.2010 u žalobcu daňovú kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za uvedené zdaňovacie obdobie, v rámci ktorej zistil, že žalobca si zaúčtoval ako daňový náklad dodávateľské faktúry od spoločnosti T., s.r.o. za tovar - sušené mlieko, blokové maslo, kuracie prsia a hovädziu sviečkovú, pričom tento tovar fakturoval spoločnosti T., s.r.o. M. republika. O. o faktúry č. FV XX/XXX zo dňa XX.XX.XXXX č. FV XX/XXX zo dňa XX.XX.XXXX, č. FV XX/XXX zo dňa XX.XX.XXXX, č. FV XX/XXX zo dňa XX.XX.XXXX, č. FV XX/XXX zo dňa XX.XX.XXXX, č. FV XX/XXX zo dňa XX.XX.XXXX, č. FV XX/XXX zo dňa XX.XX.XXXX č. FV XX/XXX zo dňa XX.XX.XXXX, č. FV XX/XXX zo dňa XX.XX.XXXX, č. FV XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, č. FV XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, č. FV XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, č. FV XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, č. FV XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, č. FV XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX v celkovej výške XX.XXX.XXX,- Sk bez C.. Správca dane na základe získaných poznatkov uzavrel, že žalobca dostatočne nepreukázal, že tovar od dodávateľa T., s.r.o. mu bol skutočne dodaný a nepreukázal, že faktúry boli vystavené zodpovednou osobou. Neuznal preto žalobcovi daňové náklady na základe uvedených faktúr a upravil - zvýšil základ dane za rok 2008 o sumu XX.XXX.XXX,- Sk. Správca dane vychádzal zo žalobcom predložených účtovných a iných dokladov, vypočul konateľa žalobcu O.. D. P., B.., konateľa spoločnosti T., s.r.o. H. D., bývalých konateľov uvedenej spoločnosti E. G. a H. T., šoféra E. T., účtovníčku S. R., zamestnankyne žalobcu E.. A. C. a Q. E., dožiadaním zabezpečil vyjadrenia miestne príslušných správcov dane k spoločnostiam T., s.r.o. , W., s.r.o., pričom skutkové zistenia vrátane ich právneho posúdenia zhrnul v protokole z daňovej kontroly, ku ktorému umožnil žalobcovi zaujať písomné stanovisko. Toto písomné stanovisko potom zapracoval do dodatku k protokolu z daňovej kontroly, aj s vyjadrením správcu dane k žalobcovým námietkam. Správca dane ďalej daňovou kontrolou zistil, že žalobca zaúčtoval ako daňový náklad dodávateľské faktúry od spoločnosti M. T., s.r.o. za nákup tovaru - kuracie prsia, ktorý ďalej fakturoval spoločnosti T., s.r.o. M. republika, pričom išlo o faktúry č. XXXX/XX/XXX zo dňa XX.XX.XXXX, č. XXXX/XX/XXX zo dňa XX.XX.XXXX, č. XXXX/XX/XXX zo dňa XX.XX.XXXX, č. XXXX/XX/XXX zo dňa XX.XX.XXXX, č. XXXX/XX/XXX zo dňa XX.XX.XXXX, č. XXXX/XX/XXX zo dňa XX.XX.XXXX, č. XXXX/XX/XXX zo dňa XX.XX.XXXX, č. XXXX/XX/XXX zo dňa XX.XX.XXXX v celkovej výške XX.XXX.XXX,- Sk bez C.. Aj k týmto obchodom správca dane konštatoval, že žalobca nepreukázal, že tovar od dodávateľa M. T., s.r.o. mu bol skutočne dodaný a nepreukázal, že faktúry boli vystavené zodpovednou osobou. Preto neuznal žalobcovi daňové náklady na základe uvedených faktúr a upravil - zvýšil základ dane za zdaňovacie obdobie roku 2008 o XX.XXX.XXX,- Sk. Uvedené závery správca dane vyvodil na základe predložených účtovných a iných dokladov, výsluchov konateľa spoločnosti M. T., s.r.o. D. J., výsluchu konateľa spoločnosti T., s.r.o. D. T., predvolal svedka S. S., vyžiadal si informácie od miestne príslušného správcu dane k spoločnosti M. T., s.r.o. Rovnako ako v prípade faktúr od spoločnosti T., s.r.o. aj skutkové zistenia týkajúce sa faktúr spoločnosti M. T., s.r.o. spolu s právnymi závermi zahrnul do protokolu o daňovej kontrole č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Šar zo dňa XX.XX.XXXX, ku ktorému bol na základe námietok žalobcu vypracovaný dodatok zo dňa 13.12.2010. Dňa 15.12.2010 vydal správca dane dodatočný platobný výmer č. XXX/XXX/XXXXX/XX/Sek, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2008 v sume 208.090,08 eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktorého dôvody sú prakticky totožné s dôvodmi žaloby. Rozhodnutím č. I/226/6669-52984/2011/995399-r zo dňa 06.05.2011 Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (právny predchodca žalovaného) dodatočný platobný výmer správcu dane potvrdilo z dôvodov opísaných v písomnom vyjadrení k žalobe. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Zákon č. 511/1992 Zb. v ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa cit. ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Zo zásady zákonnosti vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy ( a to hmotnoprávne, ako aj procesné ), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov. V zmysle § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. V zmysle § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Podľa názoru súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, vykonali vo veci rozsiahle dokazovanie, ktoré v daňovom protokole i vo vydaných rozhodnutiach podrobne popísali, vyhodnotili a právne posúdili. Správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Nie je možné tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Rozhodnutia obsahujú dostatok relevantných dôvodov a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné či nezrozumiteľné. Postupom správnych orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť riadne konať pred týmito orgánmi. Správca dane teda v priebehu výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade so všeobecne záväznými predpismi v zmysle § 2 ods. l zákona č. 511/1992 Zb. Pokiaľ ide o námietku o nedostatočnom poučení žalobcu pri prerokúvaní daňového protokolu, súd uvádza, že zo zápisnice o ústnom pojednávaní vo veci záverečného prerokovania protokolu za účasti zamestnancov správcu dane, konateľa spoločnosti O. a splnomocneného zástupcu D.. T. F. vyplýva, že všetky osoby zúčastnené na ústnom pojednávaní boli v súlade s § 23 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. poučené o povinnosti zachovávať daňové tajomstvo a o právnych dôsledkoch porušenia tejto povinnosti podľa § 264 Trestného zákona. Správcovi dane túto povinnosť ukladá § 23 ods. 3 a aj § 11 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého zápisnica o ústnom pojednávaní musí obsahovať vykonané poučenie a vyjadrenie poučených osôb. Daňovým tajomstvom je informácia o daňovom subjekte, ktorá sa získa v daňovom konaní alebo v súvislosti s daňovým konaním (§ 23 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). Protokol aj dodatok k protokolu obsahujú skutočnosti o výsledkoch šetrení správcu dane u dodávateľov žalobcu, ale aj iných daňových subjektov v súvislosti s preverovaním dodania tovaru (spoločnosť ZEOTOP, s.r.o.), o ktorých sa či už žalobca ako daňový subjekt alebo správca dane dozvedel a o ktorých sú povinní zachovávať mlčanlivosť. Správca dane v súlade so zákonom poučil osoby zúčastnené na ústnom pojednávaní, zaznamenal ich vyjadrenie do zápisnice a nemal dôvod nepokračovať v ústnom pojednávaní. Z obsahu poučenia je pritom celkom zrejmé, čo je predmetom poučenia - povinnosť zachovávať daňové tajomstvo. Námietka, že konateľ žalobcu a splnomocnený zástupca poučeniu neporozumeli a že správca dane im k tomuto žiadne vysvetlenie neposkytol, je bez právneho významu a nemá žiadny vplyv na to, že protokol o daňovej kontrole bol so splnomocneným zástupcom žalobcu riadne prerokovaný a doručený a kontrola bola ukončená v súlade s § 15 ods. 10, 11, 12 a 13 zákona č. 511/1992 Zb. Súd je toho názoru, že dodatok k protokolu je súčasťou protokolu z daňovej kontroly a pokiaľ dodatok neobsahuje zásadné skutočnosti, ku ktorým sa daňový subjekt nemohol skôr vyjadriť, neplatí preň automaticky právny režim ustanovený pre protokol z daňovej kontroly. Podľa § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. je daňový subjekt oprávnený sa vyjadriť k protokolu, nie ku každému jeho dodatku. Z § 15 ods. 5 písm. c) a ods.6 písm. e) zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva, že zákonná lehota na predloženie vyjadrenia k protokolu z daňovej kontroly je poslednou lehotou, kedy daňový subjekt má právo a súčasne i povinnosť predkladať správcovi dane dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia v rámci kontroly a túto lehotu nemožno ani predĺžiť a ani odpustiť jej zmeškanie. Žalobca predložil v zákonnej lehote vyjadrenie k protokolu a správca dane postupoval v zmysle zákona, keď len vyhodnotil stanovisko žalobcu k protokolu, zaznamenal ho v dodatku k protokolu, ktorý je súčasťou prerokovaného a doručeného protokolu. Daňová kontrola je jedným z najvýznamnejších nástrojov, ktorými správca dane disponuje, aby zistil alebo preveril základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Na daňovú kontrolu sa vzťahuje § 15 zákona č. 511/1992 Zb. a podľa odseku 16 tohto paragrafu sa na daňovú kontrolu primerane použijú aj ostatné ustanovenia prvej časti a § 32, § 34 a § 41.V rámci vykonávanej daňovej kontroly mal žalobca možnosť využiť a aj využil celý rad zákonom zaručených práv, ktoré vyplývajú z jednotlivých ustanovení § 15 zákona č. 511/1992 Zb. a to právo predkladať dôkazy k svojim tvrdeniam, nahliadať do spisového materiálu v súvislosti s daňovou kontrolou, klásť svedkom otázky pri ústnom pojednávaní, vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole. Protokol z daňovej kontroly je nielen výsledkom komplexného zisťovania skutkového stavu, ale aj s tým súvisiacej interpretácie daňových a iných právnych predpisov, tzn. že v prípade protokolu sa v plnom rozsahu uplatňuje zásada hodnotenia dôkazov správcom dane. Vo vyrubovacom konaní nie je dôvod opätovne vykonávať dokazovanie, ktoré už prebehlo v rámci daňovej kontroly za účasti platiteľa resp. jeho splnomocneného zástupcu. Výsledkom vyrubovacieho konania je úvaha správcu dane ako výsledok hodnotenia dôkazov, ktorú uvedie v rozhodnutí. Rozhodnutie správcu dane obsahuje hodnotenie skutkového stavu ako i právne predpisy a informácie, na základe akých dôkazov správca dane rozhodoval. Žalobca v priebehu daňovej kontroly nebol ničím a nijako obmedzený vo svojom procesnom práve na postup zachovávajúci jeho právo a právom chránené záujmy podľa § 2 ods. 1 a v práve na úzku súčinnosť podľa § 2 ods. 2 a 8 ZSDP, nebol nikým a ničím obmedzený vo svojom práve preukázať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane a predkladať všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa doručenia protokolu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie a taktiež mu nebolo upreté ani právo priznané v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré namietal žalobca v odvolacom konaní. Zákon č. 511/1992 Zb. v § 29 ods. 4 umožňuje použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, pričom ako príklad dôkazných prostriedkov sú uvedené priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane, svedecké výpovede, verejné listiny, znalecké posudky, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní, povinné záznamy daňových subjektov a doklady k nim a pod. Správca dane pri svojom rozhodovaní vo veci nie je viazaný iba na dôkazy, ktoré mu predloží daňový subjekt, ale má právo v súlade s § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. a z dôvodu čo najobjektívnejšieho zistenia skutkového stavu aj povinnosť komplexným zisťovaním, t.j. aj vlastným šetrením, dožiadaním na iného správcu dane respektíve z iných daňových konaní, zistiť všetky skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Pri svojom rozhodovaní prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti, ak tieto nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Pokiaľ ide o námietku porušenia daňového tajomstva správcom dane, stotožnil sa súd so žalovaným, že túto by mohla účinne podať iba poškodená strana, ktorej údaje by boli sprístupnené. Treba vziať do úvahy, že žalobca bol účastníkom daňového konania a ako taký je viazaný mlčanlivosťou o veciach, ktoré sa v rámci daňového konania dozvedel a ktoré svojím obsahom sú daňovým tajomstvom (§ 23 zákona č. 511/1992 Zb.). Súd je toho názoru, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach popísali pôvod jednotlivých dôkazov a uviedli, ktoré dôkazy boli vykonané v inom konaní, ktoré boli vykonané na základe dožiadania a ktoré vykonal správca dane. Správca dane postupoval v zmysle zákona, žiaden dôkaz, ktorý použil, nezískal protiprávne a pri vykonávaní jednotlivých dôkazov nijako neukrátil žalobcu na jeho právach. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správne orgány (najmä správca dane) vykonali vo veci rozsiahle dokazovanie za účelom preverenia, či k preverovaným obchodom skutočne došlo. Správca dane vypočul ako svedkov Mariána G., E.. H. T., H. D., vodiča T., ako aj ďalšie osoby a vykonal aj iné dôkazy za účelom čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu, na základe ktorého dospel k správnemu právnemu záveru, keď žalobcovi neuznal daňové náklady uplatnené v zmysle § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov z vyššie uvedených dodávateľských faktúr od dodávateľov T., s.r.o. a M. T., s.r.o. a taktiež správne vyrubil žalobcovi zodpovedajúci rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2008, nakoľko skutočné zrealizovanie preverovaných obchodov nepotvrdili ani osoby oprávnené konať za dodávateľov žalobcu a ani jeho deklarovaný odberateľ. K námietkam žalobcu ohľadom skutkových zistení správcu dane súd uvádza, že dodatok k obchodnej zmluve zo dňa 16.05.2008 uzatvorený medzi spoločnosťami T., s.r.o. a žalobcom, podpísal E. G.. Menovaný uviedol, že za spoločnosť podpisoval aj ďalšie doklady a že mal plnú moc na zastupovanie spoločnosti, ktorú mu dal vtedajší konateľ Mgr. H. T.. Toto tvrdenie je však v rozpore s výpoveďou svedka Mgr. H. T., ktorý uviedol, že mu nedal žiadne splnomocnenie. Správca dane predvolal Mgr. H. T. dôvodne a jeho výpoveď bola pre závery daňových orgánov podstatná. Z dokazovania jednoznačne vyplynulo, že E. G. nebol oprávnený konať za spoločnosť, nakoľko nebol konateľom spoločnosti a ani nebol oprávnenou osobou splnomocnený a ani poverený na to, aby zastupoval túto spoločnosť. Žalobca teda konal s osobou, ktorej úkony neboli pre spoločnosť T., s.r.o. z právneho hľadiska záväzné. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí dostatočne vysporiadal s námietkou žalobcu ohľadne výpovede svedka E. G. aj menovaným podpísaného dodatku k obchodnej zmluve. Správca dane pri posudzovaní, či bol Marián Gajdoš oprávnený konať v mene spoločnosti T., s.r.o., správne vychádzal z údajov uvedených v obchodnom registri, z výpovede bývalého konateľa spoločnosti E.. H. T., ktorý vypovedal, že nikoho nesplnomocnil na zastupovanie spoločnosti a aj z výpovede súčasného konateľa spoločnosti H. D., ktorý poprel dodanie tovaru a takisto nepotvrdil, že niekoho splnomocnil, aby konal v mene spoločnosti. J. výpoveď E. T. samostatne ani v spojení s ostatnými dôkazmi nepreukázala, že tovar vyúčtovaný vyššie uvedenými faktúrami bol prepravený od spoločnosti T., s.r.o. do spoločnosti F. spol. s r.o. Ani medzinárodné nákladné listy (CMR) nepreukazujú, že by bol žalobcovi dodaný tovar od spoločnosti T., s.r.o., nakoľko neobsahujú predpísané a z dôkazného hľadiska podstatné náležitosti o príjemcovi tovaru, identifikácii vozidla prepravcu a podpisy zainteresovaných osôb. J. dane sa pokúšal preveriť tvrdenia svedka ohľadom prepravy tovaru v spoločnosti W., s.r.o., ale nebolo to možné z dôvodu, že spoločnosť na adrese sídla spoločnosti už nesídli, nový konateľ spoločnosti zásielky nepreberá a bývalý konateľ už nemá doklady spoločnosti. I. svedkyňa S. R. nemohla preukázať reálne uskutočnenie dodania preverovaného tovaru, pretože len vystavovala doklady, pri preberaní a odovzdávaní tovaru nebola. W. v odvolacom konaní predložil čestné vyhlásenia svojich zamestnankýň E.. A. C. a Q. E.. Pri svedeckých výpovediach oboch menovaných boli prítomní splnomocnený zástupca daňového subjektu a aj konateľ spoločnosti Ing. D. P., B.. Ani tieto výpovede podľa názoru súdu nepreukázali, že tovar bol žalobcovi skutočne dodaný dodávateľom T., s.r.o. Daňové orgány postupovali v prípade výsluchov svedkov počas kontroly a aj v odvolacom konaní v súlade s platnými právnymi predpismi. Svedkovia boli riadne poučení a informovaní o tom, čoho sa má výsluch týkať. Každý zo svedkov mal možnosť sa vyjadriť k predmetu výsluchu a nielen odpovedať na položené otázky, ale aj sám uviesť, čo považoval za podstatné. Námietka žalobcu, že svedkyne C. a E. boli vypočúvané na skutočnosti týkajúce sa rôznych druhov daní, je bezpredmetná, nakoľko sa jednalo o totožné preverované obchody a tie isté predložené doklady. K protokolom o senzorických skúškach, ktoré podľa žalobcu mala vykonať pracovníčka laboratória pani W. zo vzoriek, ktoré jej odovzdala pani C. a mali byť predložené správcovi dane, treba uviesť, že žiadne protokoly neboli správnym orgánom predložené. Pokiaľ ide o tvrdené dodávky tovarov od spoločnosti M. T., s.r.o. pre žalobcu, poukazuje súd na výpoveď svedka D. J., ktorý bol v relevantnom čase konateľom tejto spoločnosti. Tento poprel, že by niekedy obchodoval so žalobcom, že by vystavil predmetné faktúry, že by prijal akúkoľvek hotovosť od žalobcu a spoločnosť žalobcu ani nepozná. Taktiež uviedol, že v čase, keď bol konateľom spoločnosti M. T., s.r.o., táto sa zaoberala stavebnou činnosťou v Bratislave a on sa v Trenčíne nezdržiaval. Ním vystavované faktúry mali inú štruktúru, podpisy nie sú jeho a pečiatka nie je totožná s tou, ktorú spoločnosť používala v roku 2008. Spoločnosť nemala podľa svedka ani mraziarenské vozidlá, svedok E. G. nepozná a spoločnosť predal Rudolfovi P., ktorému odovzdal aj doklady spoločnosti. R. svedka D. J. považoval súd za dôležité, nakoľko práve on bol v čase tvrdeného uskutočnenia sporných obchodov jediným konateľom spoločnosti M. T., s.r.o. a preto ak by spoločnosť hoci aj neformálne uzavrela zmluvy so žalobcom o preverovaných obchodoch, musel o tom jej jediný štatutárny zástupca vedieť. Nikto iný totiž bez vedomia konateľa nemohol robiť za spoločnosť bez stálej prevádzky záväzné právne úkony. V súvislosti s faktúrami, ktoré žalobca vystavil pre spoločnosť T., s.r.o., M. republika ako odberateľa tovaru dodaného spoločnosťami T., s.r.o. a M. T., s.r.o., správca dane vypočul ako svedka konateľa tejto spoločnosti - D. T., ktorý uviedol, že síce podpísal so žalobcom kúpno-predajnú zmluvu, ale dodávky prebiehali v oveľa menších objemoch, ako vykázal žalobca. Uviedol, že podpisy na predmetných faktúrach nie sú jeho, pečiatka taktiež nepatrí jeho spoločnosti T., s.r.o., nevystavil a nepodpísal ani predložené výdavkové pokladničné doklady. Na základe riadne zisteného skutkového stavu podrobne zdokumentovaného v protokole o výsledku zistenia z daňovej kontroly a následne v dodatočnom platobnom výmere, je súd toho názoru, že správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade s § 2, § 15 a § 16 zákona č. 511/1992 Zb. Správca dane v daňovom konaní v zmysle § 29 ods. l zákona č. 511/1992 Zb. vykonáva dokazovanie tým spôsobom, že sa zameriava na preukázanie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti, pričom daňový subjekt je zaťažený dôkazným bremenom. V daňovom konaní (pri dôkaznej povinnosti daňovníka) platí prejednávacia a nie vyhľadávacia (vyšetrovacia) zásada. Povinnosťou správcu dane, pokiaľ ide o daňové výdavky uplatnené daňovníkom, je tieto prerokovať, umožniť daňovému subjektu preukázať ich oprávnenosť, pričom sám má zabezpečiť len tie dôkazy, ktoré podľa zákona nemá povinnosť predložiť daňovník. V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať predovšetkým vecnú súvislosť uplatnených daňových výdavkov s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov. V prejednávanej veci sa dôkazná povinnosť žalobcu premietla do preukázania skutočnej realizácie dodávok tovarov od spoločností T., s.r.o. a M. T., s.r.o., ktorých cenu si uplatnil ako daňový výdavok. V zmysle § 29 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. dokazovanie vedie správca dane, ktorý v zmysle § 16 ods. 1 môže požiadať o vykonanie jednotlivých úkonov, ako aj o poskytnutie informácií, iného miestne príslušného správcu dane. Správca dane preveroval skutočnosti ohľadom dodávateľov BUNDÁŠ, s.r.o., M. BAU, s.r.o. a prepravcu W., s.r.o. prostredníctvom dožiadaní, pričom žalobca bol so všetkými zisteniami oboznámený a mal právo sa k nim vyjadriť. Dožiadania boli vykonané v súlade s ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb., pričom platí, že správca dane nemá povinnosť dopredu žalobcovi oznamovať ich vykonanie. Podľa § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 17 ods. 2 písm. a/ zákona o dani z príjmov výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške. Podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.. Zo skutočností, ktoré uviedol správca dane v protokole k daňovej kontrole a vydaných rozhodnutiach je zrejmé, že žalobca dostatočne nepreukázal dodávky tovaru, ku ktorým má výdavkové doklady od spoločností BUNDÁŠ, s.r.o. a M. T., s.r.o., ktoré si uplatnil v priznaní k dani z príjmov právnických osôb za rok 2008 ako daňový náklad. Súd môže len súhlasiť so správcom dane, že preukázanie dodávok tovaru len listinnými dôkazmi nemožno považovať za dôkaz preukazujúci uplatniteľnosť daňových výdavkov v zmysle zákona o daniach z príjmov. Predloženie dokladov je len jednou z hmotnoprávnych podmienok na uznanie daňového výdavku a jeho riadne zaúčtovanie neznamená, že výdavky boli do základu dane zahrnuté oprávnene. Faktúry sú relevantnými dokladmi z hľadiska uplatnenia výdavkov na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov podľa § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov len vtedy, ak je nepochybné, že v nich uvedené údaje spoľahlivo odrážajú reálne plnenie. Zaevidovanie faktúr do účtovníctva nie je dôkazom reálneho dodania tovaru dodávateľom, ktorý ju vystavil, ale len tvrdením o takejto skutočnosti. To, že určitý doklad má predpísané náležitosti účtovného dokladu ešte nie je dôkazom o tom, že výdavky boli zahrnuté do základu dane oprávnene. Súd je toho názoru, že žalobca neodstránil pochybnosti o pravdivosti a vierohodnosti predložených dokladov, pričom dôkaznú povinnosť na preukázanie reálnosti posudzovaných obchodov mal v zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. žalobca. Nebolo povinnosťou správcu dane žalobcovi oznamovať, aké dôkazy má predložiť a taktiež nebol povinný zisťovať, či nejaké dôkazy existujú. Bolo na žalobcovi, aby si zaobstaral dostatok dôkazov, ktorými by bol schopný preukázať reálne uskutočnenie dodania tovaru. Záver žalovaného, že žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol, bol podľa názoru súdu v medziach zákona a rovnako tak sú zákonné aj rozhodnutia, ktorými bol žalobcovi v zmysle § 17 ods. 2 písm. a/ zákona o dani z príjmov zvýšený daňový základ. Vzhľadom na uvedené dospel Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci k záveru, že správne orgány v konaní dostatočne zistili skutkový stav, tento po právnej stránke správne posúdili a svoje závery aj náležite odôvodnili. Nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, postupoval súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. a žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania, nakoľko žalobca vo veci úspech nemal a žalovanému v konaní o preskúmanie zákonnosti jeho rozhodnutia právo na náhradu trov konania nepatrí. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.