Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4S/140/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201327 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Langová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1011201327.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Soni Langovej a členiek senátu JUDr. Judity Kokolevskej a JUDr. Miloty Tóthovej v právnej veci žalobcu : S.. Q.. H. Z., nar. X.XX.XXXX, O. č. XX, XXX XX S., zastúpený advokátom, JUDr. Ivanom Vankom, Floriánska 19, 040 01 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.p.: SLV-PS-PK-82/2011 zo dňa 10.6.2011 v spojení s Personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 55 zo dňa 16.2.2011 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Účastníkom súd nepriznáva právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou súdu v zákonom určenej lehote sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č.p.: SLV-PS-PK-82/2011 zo dňa 10.6.2011, ktorým žalovaný zamietol rozklad, proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu a potvrdil Personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 55 zo dňa 16.2.2011, na základe ktorého bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície (ďalej len zákon) prepustený zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia bolo uvedené, žalobca v čase mimo výkonu štátnej služby po tom, ako požil alkoholické nápoje, dňa 22. 12. 2010 okolo 22. 45 hod. na železničnej stanici v Bratislave fyzicky napadol Q. H. a Q. Š. tým spôsobom, že Q. H. nachádzajúcu sa na schodisku vedúcom z vestibulu stanice na nástupište, jednou rukou pevne chytil za jej ľavú ruku a nadvihol ju, pričom druhou rukou sa rozohnal akoby ju chcel udrieť. V tomto konaní mu zabránil jej priateľ Q. Š. stojaci za nimi na schodisku. Následne žalobca chytil Q. Š. za vetrovku pod krkom, vytiahol ho na nástupište a tam ho opakovane udrel do tváre. Neskôr v čase o 23. 27 hod. na nástupišti číslo 2, na železničnej stanici v Trnave, vo vlaku R 615 v 3. vagóne od rušňa, napriek opakovanej výzve privolanej hliadky železničnej polície odmietol predložiť doklad totožnosti, neuposlúchol výzvu členov hliadky, aby ich nasledoval z dôvodu zistenia jeho totožnosti. Po upozornení, že bude predvedený na útvar železničnej polície, postavil sa zo sedadla a po predchádzajúcich slovných vyhrážkach sa opakovane zahnal rukami na členov hliadky, pričom každého z nich udrel do hrude. V rámci úkonov smerujúcich k objasneniu predmetnej udalosti bol dňa 23. 12. 2010 v čase o 04. 07 hod. podrobený vyšetreniu na alkohol dychovou skúškou, pri ktorej mu bola nameraná hodnota 1,31 promile a v čase o 06. 27 hod. bola u žalobcu nameraná hodnota 1 promile alkoholu. V podanom rozklade žalobca uviedol podrobnú skutkovú a právnu argumentáciu a zdôraznil, že mu nebolo umožnené ako účastníkovi konania nahliadnuť do spisov a urobiť si z neho výpisy, nemohol sa účinne vyjadriť k začatiu konania a predložiť skutočnosti a dôkazy na svoju obranu. K realizácii tohto práva mu v určenom čase bránil jeho zdravotný stav, a to fixačný golier, sadra na jednej a dlaha na druhej ruke. Oprávnený orgán nebral do úvahy všetky rozhodné skutočnosti vrátane tých, svedčiacich v prospech žalobcu. V konaní o prepustení namietal zaujatosť nadriadeného, Q.. X. O., ktorého žiadal vylúčiť pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa tým, že vykonal výsluch železničných policajtov spôsobom odporujúcim zákonu. Túto námietku riaditeľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach odignoroval a formálne uviedol, že námietka je všeobecného charakteru a žalobca nešpecifikoval dôvody zaujatosti, pričom už 12. 1. 2011 disponoval celou fotokópiou spisového materiálu. Q.. X. O. od neho odmietol prevziať dňa 4. 2. 2011 vyjadrenie k veci spolu s pripojenými dôkazmi a listinami, ktoré spolu s prílohami zaslal žalovanému. Žalobca popieral spáchanie skutku, ktorý bol dôvodom jeho prepustenia. Napriek okolnosti, že skutkovým základom jeho prepustenia zo služobného pomeru nebolo nič čo sa dialo po jeho násilnom vyvedení z vlaku na nástupišti v Trnave, žalobca podrobne popísal konanie, ktorého sa na ňom dopustili príslušníci železničnej polície a Pohotovostnej motorizovanej jednotky Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave, o ktorom je vedené trestné stíhanie, pričom žalobca v ňom vystupuje ako poškodená strana. Skutok, ktorý bol základom jeho prepustenia považuje žalobca za vykonštruovaný z dôvodu ospravedlnenia brutálneho a agresívneho konania, ktorého sa voči nemu dopustili zasahujúci policajti. Poukázal na okolnosť, že neznáma osoba, zrejme niektorí z policajtov, vymazal z jeho mobilného telefónu záznam o hovore žalobcu s manželkou. V rozklade žalobca poukázal na rozpory vo vykonaných dôkazoch, výpovediach zasahujúcich príslušníkov železničnej polície vyučujúce pravdivosť výpovedí. Žalobca namietal aj zákonnosť doručenia personálneho rozkazu z dôvodu, že v tom čase čerpal osobné voľno a schválenú dovolenku, bol mimo územia Slovenskej republiky a teda sa nemohol dozvedieť, že má písomnosť uloženú na pošte. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí vymenováva dôkazy použité v konaní a uviedol, že žalobca poprel svoje konanie, avšak nepredložil na svoju obranu žiadne relevantné skutočnosti. Vyjadrenie žalobcu považoval za špekulatívne z dôvodov, že čakal na vyjadrenia ostatných zúčastnených osôb aby k nim mohol prispôsobiť svoju výpoveď. Vyjadrenie žalobcu zo dňa 4. 2. 2011 bolo doručené žalovanému 9. 2. 2011, kedy už bol návrh napadnutého personálneho rozkazu postúpený Ministrovi vnútra Slovenskej republiky. Podľa žalovaného, žalobca napriek jeho rozsahu opäť neuviedol žiaden dôkaz na svoju obranu. Podľa žalobcu, žalovaný nepriamo skonštatoval, že pred vydaním prvostupňového rozhodnutia Minister vnútra Slovenskej republiky nepoznal dôvody uvádzané žalobcom v jeho vyjadrení zo dňa 4. 2. 2011. K výpovediam svedkov žalovaný uviedol, že každý výsluch bol vykonaný zvlášť a prípadné nezrovnalosti vo výpovediach nie sú takého charakteru, ktoré by mali závažný dopad na posúdenie veci. Námietku žalobcu k jeho neprítomnosti v mieste bydliska v čase doručovania personálneho rozkazu považoval žalovaný za irelevantnú, pretože účinky doručenia nastali v súlade s § 266 ods. 4 zákona, t. j. nastala fikcia doručenia uložením zásielky na pošte. Námietku žalobcu ohľadom použitia videozáznamu neakceptoval, pretože tento dôkaz pomohol oprávnenému orgánu vec objektívne posúdiť. Podľa predmetného záznamu, žalobca jednoznačne udrel poškodeného najmenej 1 krát rukou do oblasti tváre a práve preto sa žalobca snažil použitie záznamov spochybniť. Druhé konanie, ktoré bolo skutkovým základom prepustenia žalobcu zo služobného pomeru mu bolo riadne a zákonným spôsobom preukázané v rámci samostatného konania. Žalobca v žalobe zotrval na všetkých dôvodoch, ktoré uviedol v rozklade, proti prvostupňovému rozhodnutiu. Ani z druhostupňového rozhodnutia nevyplýva, že by sa žalobca dopustil konania, ktoré je skutkovým základom jeho prepustenia. Skutkový základ tvoria: napadnutie poškodených Q. H. a Q. Š. na nástupišti železničnej stanice v Bratislave a neuposlúchnutie výzvy železničných policajtov a ich údajné napadnutie v kupé vlaku stojaceho na železničnej stanici v Trnave. Prvý skutok je predmetom priestupkového konania vedenom na Obvodnom úrade Bratislava a toto konanie nie je právoplatne skončené. Druhý skutok je predmetom trestného konania vedeného u žalovaného, v ktorom bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Sťažnosť žalobcu ako obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia bola zamietnutá. Generálny prokurátor konštatoval vo veci porušenie zákona v neprospech žalobcu a zrušil uznesenie vyšetrovateľky a vznesení obvinenia ako aj na neho nadväzujúce uznesenie prokurátora o zamietnutí sťažnosti. Žalobca si je vedomý, že priestupkové konanie a trestné konanie je odlišným konaním od konania o prepustení zo služobného pomeru. Skutková totožnosť týchto konaní však bráni tomu, aby žalovaný konštatoval, že sa žalobca dopustil konaní zakladajúcich dôvodov prepustenia. Z jedného konania žalobcu žalovaný vyvodzuje naplnenie podmienok pre prepustenie zo služobného pomeru, spáchania priestupku, možné naplnenie prečinu útoku na verejného činiteľa. Žalobca poukázal na konštatovanie generálneho prokurátora vzťahujúce sa k veci. Týmto generálny prokurátor spochybnil, že skutok, ktorého sa mal dopustiť bol v rozsahu, ktorý by privodil vznesenie obvinenia. Záver žalovaného teda žalobca považuje za predčasný, dôkazmi nepreukázaný a nezákonný. Podľa názoru žalobcu, žalovaný síce jednotlivé dôkazy vymenoval ale tieto nevyhodnotil. Žalobca opätovne poukazoval na rozpornosť dôkazných prostriedkov na základe ktorých bolo rozhodnuté. Žalobca spochybnil aj výpovede príslušníkov železničnej polície, ktorí s odstupom dvoch týždňov vypovedali o udalosti rovnakými slovami a vetami. Uvedené rozpory spôsobujú pochybnosti o tom, čo sa na mieste skutku stalo. Žalobca poukázal na dôkazný prostriedok, fotografie tváre poškodeného Q. Š., ktoré neboli žalovaným vyhodnotené. Nebolo uvedené, kto fotografie vyhotovil a ako sa dostali do spisu. Uvedené fotografie nemožno preto považovať za relevantný dôkaz. Vyhotovený kamerový záznam z nástupišťa na stanici v Bratislave žalobca považuje za nezákonne získaný dôkaz, ktorý nemožno použiť. Poukázal na ustanovení § 10 ods. 7 zákona číslo 428/2002 Z.z. O ochrane osobných údajov, v zmysle ktorého vyhotovený záznam možno použiť len na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Zákon číslo 73/1998 Z.z. neustanovuje, že by bolo možné využiť kamerový záznam na účely konania o prepustení. Z uvedeného záznamu nevyplýva, že by žalobca chytil Q. H. pevne za ľavú ruku a nadvihol ju, akoby ju chcel udrieť. Nemožno vidieť, že žalobca chytil Q. Š. za vetrovku, vytiahol ho na nástupište a tam ho opakovane udrel do tváre. Zo záznamu je viditeľné, že Q. Š. išiel po schodoch na nástupište sám. Vo vzťahu k žalobcovi je zrejmá len verbálna komunikácia a gestikulácia rukami. Oprávnený orgán ho v konaní osobne nevypočul ani neposkytol mu priestor osobne vypovedať. K záznamom o dychovej skúške na prítomnosť alkoholu v dychu žalobca uviedol, že nemá vedomosť na základe čoho boli tieto zahrnuté do personálneho spisu keďže boli vyhotovené v trestnom konaní. Keďže skutky sa stali v čase, keď bol žalobca mimo štátnej služby, oprávnený orgán nemal dôvod sa s týmito záznamami oboznamovať a zahrnúť ich do spisu. Žalobca poukázal na ustanovenia § 233 ods. 1, § 237 ods. 2 zákona a uviedol, že nebol v konaní povinný predkladať dôkazné prostriedky. Dôkazné bremeno zaťažuje v konaní správny orgán. Žalobca namieta porušenie jeho práva nahliadať do spisu a robiť si z neho výpisy. Žalobca namietal aj nesprávnosť postupov žalovaného, ktorý ho osobne k veci nevypočul. Žalovaný nezaujal žiadne stanovisko k jeho písomnému vyjadreniu k veci. Žalobca sa v ďalšom texte žaloby opätovne zaoberal nezákonnosťou doručovania prvostupňového rozhodnutia z dôvodu, že v tom čase sa nezdržiaval v mieste svojho bydliska, nachádzal sa v Poľsku o čom jeho nadriadený vedel. Z uvedeného dôvodu nemohla nastať fikcia doručenia. Nadriadený podľa odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia zistil dôvod prepustenia dňa 23. 12. 2011, a teda dvojmesačná lehota uplynula 23. 2.2011. V určenej lehote personálny rozkaz nebol žalobcovi doručený a teda nedošlo k zachovaniu prekluzívnej lehoty. Na základe uvedených dôvodov žiadal žalobca napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť podľa ustanovenia § 250j) ods. 2 písm. a) až e) O.s.p. a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na judikáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako i rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že úlohou súdu je preskúmavať okolnosť, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis. Ďalej žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na dodržanie ustanovenia § 250b ods. 1 O.s.p., ako i názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého posúdenie otázky závažnosti porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti je predmetom správneho uváženia žalovaného a súdu neprislúcha, aby vlastnou úvahou nahrádzal diskrečné oprávnenie správneho orgánu v otázke naplnenia obsahu právne neurčitého pojmu „porušenie služobnej prísahy a služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom“, pretože by vstupoval do právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleží. Dôvodom, pre ktorý bol žalobca prepustený zo služobného pomeru bola skutočnosť, že žalobca mimo výkonu štátnej služby potom čo použil alkoholické nápoje, dňa 22. 12. 2010 okolo 22. 45 hod. na železničnej stanici v Bratislave fyzicky napadol Q. H. a Q. Š. tým spôsobom, že Q. H. nachádzajúcu sa na schodisku vedúcom z vestibulu stanice na nástupište, jednou rukou pevne chytil za jej ľavú ruku a nadvihol ju, pričom druhou rukou sa rozohnal akoby ju chcel udrieť. V tomto konaní mu zabránil jej priateľ Q. Š. stojaci za nimi na schodisku. Následne žalobca chytil Q. Š. za vetrovku pod krkom, vytiahol ho na nástupište a tam ho opakovane udrel do tváre. Neskôr v čase o 23. 27 hod. na nástupišti číslo 2, na železničnej stanici v Trnave, vo vlaku R 615 v 3. vagóne od rušňa, napriek opakovanej výzve privolanej hliadky železničnej polície odmietol predložiť doklad totožnosti, neuposlúchol výzvu členov hliadky, aby ich nasledoval z dôvodu zistenia jeho totožnosti. Po upozornení, že bude predvedený na útvar železničnej polície, postavil sa zo sedadla a po predchádzajúcich slovných vyhrážkach sa opakovane zahnal rukami na členov hliadky, pričom každého z nich udrel do hrude. V rámci úkonov smerujúcich k objasneniu predmetnej udalosti bol dňa 23. 12. 2010 v čase o 04. 07 hod. podrobený vyšetreniu na alkohol dychovou skúškou, pri ktorej mu bola nameraná hodnota 1,31 promile a v čase o 06. 27 hod. bola u žalobcu nameraná hodnota 1 promile alkoholu. Poukázal na ustanovenia § 238 ods. 2 a § 233 zákona, na dôkazné prostriedky, ktoré sú založené v spise na základe vykonaného šetrenia žalovaného. Jedná sa o záznam K.. Q. F., K.. Q. B. zo dňa 22.12.2010, úradný záznam o predvedení žalobcu na útvar ŽP, záznam hliadky PMJ OPP KR PZ v Trnave zo dňa 23.12.2010, zápisnice o výsluchu osôb - poškodených Q. Š. a Q. H. zo dňa 7.1.2011, členov hliadky ŽP, PMJ OPP KR PZ v Trnave, fotografie tváre poškodeného Q. Š. po útoku žalobcu, záznamy o vykonaných dychových skúškach, záznam na CD nosiči z kamery umiestnenej na nástupišti železničnej stanice v Bratislave zachytávajúci protiprávne konanie žalobcu, záznam V.. Q.. X. O. zo dňa 28. 1. 2011 o komisionálnom prehratí záznamu na CD nosiči, vyjadrenia žalobcov k veci, vyjadrenia V.. Q.. X. O. k námietkam žalobcu, stanovisko príslušného odborového orgánu, prezenčnú listinou o oboznámení žalobcu s príslušnými internými predpismi vydanými okrem iného aj na zvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov policajného zboru a prehľad o odmenách a trestoch žalobcu. Predmetné dôkazy, s ktorými sa mal žalobca možnosť oboznámiť, podľa názoru žalovaného dostatočne usvedčujú žalobcu zo spáchania protiprávneho konania. Personálny rozkaz o prepustení sa v súlade s ustanovením § 266 ods. 4 zákona považuje za doručený dňom 21. 2. 2011. Žalobca podal proti nemu v zákonom stanovenej lehote riadny opravný prostriedok. Druhostupňové rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 16. 6. 2011. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca svoje sily a schopnosti nevynaložil na ochranu práv občanov, života, zdravia, bezpečnosti a majetku ale naopak, sám do týchto práv zvlášť hrubým spôsobom zasiahol a neriadil sa všeobecne záväznými právnymi predpismi, keď v čase mimo výkonu štátnej služby konal v príkrom rozpore s jeho spoločenským postavením, úlohami a poslaním PZ, keď po tom ako požil alkoholické nápoje, na mieste verejnosti prístupnom fyzicky napadol iné osoby a opakovane neuposlúchol výzvu policajta. Žalobca uvedeným konaním porušil povinnosti uložené mu zákonom a to § 32 zákona číslo 57 /1998 Z.z., § 34 zákona číslo 171/1993 Z.z., keď odmietol uposlúchnuť výzvu policajta, ďalej rozkazom (časť 1. písm. a) bod 4. rozkazu Ministra vnútra Slovenskej republiky číslo 6/1997 o úlohách na zvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov Policajného zboru v znení neskorších predpisov), keď sa v styku s občanmi nesprával v súlade s pravidlami slušného správania a nariadením, (článok 4 prílohy k nariadeniu Ministra vnútra Slovenskej republiky číslo 3/2002 v znení neskorších predpisov, ktorým sa vydáva Etický kódex príslušníka policajného zboru), keď na verejnosti nedodržal zásady občianskeho spolužitia, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil aj základné povinnosti policajta uvedené v § 48 ods. 3 písm. a), g), h) a n) zákona. V danom prípade bola splnená aj zákonná podmienka, ktorá spočíva v tom, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, ktorými sú zodpovedné dodržiavanie služobnej disciplíny všetkými príslušníkmi PZ a ich povinnosť byť čestnými, ochraňovať práva občanov a tým upevňovať ich dôveru v PZ. Poukázal na text služobnej prísahy ako i základné povinnosti uložené v § 48 ods. 3 zákona. Je nezlučiteľné s dôležitými záujmami štátnej služby, aby v služobnom pomere príslušníka policajného zboru zotrval policajt, ktorý aj napriek tomu, že bol oboznámený so sprísnenými opatreniami na zvýšenie disciplíny príslušníkov policajného zboru sa takéhoto konania dopustil. Každý príslušník má v porovnaní s inými občanmi väčšiu zodpovednosť za svoje konanie a svojim správaním má byť vzorom vo vzťahu k ostatným občanom. Konanie žalobcu je o to závažnejšie, že ako príslušník policajného zboru neuposlúchol výzvu hliadky železničnej polície a následne hliadky policajného zboru aby predložil doklad totožnosti a aby hliadku pri nasledovaní na útvar policajného zboru pri výkone oprávnení fyzicky napadol. Preto postup nadriadených žalobcu je dôvodný a zodpovedá závažnosti jeho konania. Žalovaný dodržal zákonnú povinnosť uvedenú v § 225 ods. 2 písm. c) zákona tým, že návrh na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru pred vydaním personálneho rozkazu bol vopred prerokovaný s príslušným odborovým orgánom. Popísaného konania sa žalobca dopustil dňa 22. 12. 2010, príslušný nadriadený sa o tomto konaní dozvedel najskôr dňa 23. 12. 2010, na základe oznámenia sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Návrh na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru bol Ministrovi vnútra Slovenskej republiky doručený dňa 9. 2. 2011. Personálny rozkaz bol vydaný dňa 16. 2. 2011 a účinky jeho doručenia nastali 21. 2. 2011. Je nepochybné, že zákonné lehoty na jeho prepustenie podľa § 192 a ods. 5 zákona, boli dodržané. Žalovaný s námietkami uvedenými v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu ako i samotnej žalobe nesúhlasí. Žalovaný v samostatnom personálnom konaní hodnotil všetky zadovážené dôkazy podľa vlastnej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach a dospel k záveru, že žalobca svojím protiprávnym konaním uvedeným v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia porušil služobnú prísahu zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Žalovaný vykonal dôsledné prešetrenie danej veci, dôkazy, ktoré zhromaždil a vyhodnotil v súlade so zákonom považoval za postačujúce pre vydanie napadnutých rozhodnutí. Predmetom konania vedeného voči žalobcovi bolo v tomto prípade rozhodovanie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ z dôvodu uvedeného v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e) zákona. Žalovaným bolo v konaní nepochybne preukázané, že žalobca sa dopustil zvlášť hrubého porušenia služobnej prísahy za súčasného splnenia druhej zákonnej podmienky, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. V danom prípade bol žalovaný povinný vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému objasneniu veci, a to aj bez návrhu účastníkov konania. Žalovaný bol oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu budú vykonané a ktoré skutočnosti stačí osvedčiť inými dokladmi. Dokazovanie vykonal v súlade s ustanovením § 238 ods. 1 a 2 zákona. V danom prípade boli dodržané aj procesné práva žalobcu ktorý bol oboznámený s dôkazmi ktorými bolo preukázané porušenie služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom s tým, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby a bol mu poskytnutý priestor na vyjadrenie sa k veci. Žalovaný vyhodnotením všetkých zadovážených dôkazov jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti bez ohľadu na to či svedčia v prospech alebo v neprospech žalobcu, spoľahlivo zistil a ustálil skutočný stav veci, pričom žalobcovi bolo protiprávne konanie dostatočne preukázané. Žalovanému prislúcha právo hodnotenia dôkazov podľa svojej vlastnej úvahy. Podľa názoru žalovaného žiadne procesné ustanovenie zákona mu neukladá ako dôkazy o hodnotu má tomu, ktorému dôkaznému prostriedku prizná. V hodnotiacej činnosti je iba obmedzený pravidlami formálnej logiky, ktorým by hodnotiace úsudky nemali podporovať, skúsenosťami s aplikačnej praxe a napokon povinnosťou hodnotiaci záver v rozhodnutí jasne a stručne odôvodniť. Uviedol, že nie je jeho povinnosťou vykonať všetky dôkazy označené účastníkom konania. Účelom súdneho konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o prepustení žalobcu zo služobného pomeru je len otázka, či sú splnené zákonné predpoklady na prepustenie policajta zo služobného pomeru. Podľa ustálenej súdnej praxe sa v konaní o prepustení príslušníka policajného zboru zo služobného pomeru prezumpcia neviny neuplatňuje. Napadnutým rozhodnutím sa nerozhoduje o vine príslušníka policajného zboru z hľadiska jeho prípadnej trestnoprávnej či priestupkovej zodpovednosti. Žalobca v celom konaní sám nepredložil taký hodnoverný a presvedčivý dôkaz, s ktorým by spochybnil objektívne zistený skutočný stav veci aby vrátil skutočnosti, na základe, ktorých bol v jeho prípade aplikovaný dôvod prepustenia. Bolo preukázané, že žalobca svojim konaním zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu s tým, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. V konaní boli použité dôkazy v súlade s právnymi predpismi ak napadnuté rozhodnutia spĺňajú formálne náležitosti vyžadované zákonom. Pre posúdenie protiprávneho konania žalobcu nebolo podstatné, koľkokrát žalobca udrel členov hliadky železničnej polície, alebo či udrel iba jedného z nich alebo obidvoch. Zvlášť hrubé porušenie služobnej disciplíny a prísahy spočívalo v tom, že žalobca po tom ako požil alkoholické nápoje napadol iné osoby a opakovane neuposlúchol výzvu policajta. Nemožno súhlasiť s názorom žalobcu že zadovážený záznam na CD nosiči bol získaný nezákonne. Predmetný záznam bol vyhotovený v súlade s § 10 ods. 7 zákona o ochrane osobných údajov, podľa ktorého v priestoroch prístupných verejnosti možno monitorovať len pre účely verejného poriadku a bezpečnosti, odhaľovania kriminality alebo narušenia bezpečnosti štátu, a to len vtedy, ak priestor je zreteľne označený ako monitorovaný. Vyhotovený záznam možno použiť len na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Takýmto osobitným zákonom je aj zákon číslo 73/1998 Z.z., pričom podľa jeho § 238 ods. 1, za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Protiprávne konanie žalobcu je preukázané nielen uvedeným záznamom ale aj ostatnými vykonanými dôkazmi. Výpisy o vykonaných dychových skúškach si žalovaný zaobstaral v súlade s ustanovením § 69 ods. 1 Trestného zákona. Z uvedeného vyplýva, že nadriadený žalobcu bol oprávnený nahliadnuť do spisového materiálu vedeného v samostatnom trestnom konaní, robiť si z neho odpisy a fotokópie. Žalovaný nesúhlasil ani s ostatnými námietkami žalobcu ohľadom dôkaznej povinnosti a porušenia jeho procesných práv. Zo zadovážených dôkazov je dostatočne preukázané, že žalobcovi bolo umožnené vyjadriť sa ku konaniu čo aj realizoval podaním zo dňa 7. 1. 2011, v ktorom poprel spáchanie protiprávneho konania. K veci sa žalobca vyjadril aj podaním zo dňa 14. 1. 2011, v ktorom potvrdzuje, že mu bolo umožnené nahliadnuť do spisov. Žalobca mal možnosť oboznámiť sa s návrhom na jeho prepustenie ako aj so všetkými dôkazmi čo aj využil. Žiadne skutočnosti nebránili žalobcovi v tom aby postupoval v súlade s § 237 ods. 2 zákona. V súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcou sa doručenia personálneho rozkazu v dobe, kedy čerpal riadne schválené služobné voľno a dovolenku, žalovaný uviedol, že žalobca dňa 31. 1. 2011 po tom, ako sa oboznámil s návrhom na prepustenie a dôkazným materiálom, požiadal nadriadeného o udelenie riadnej dovolenky v dňoch 21. až 25. 2. 2011. Čerpanie dovolenky bolo bezpredmetné, pretože účinky doručenia personálneho rozkazu nastali dňa 21. 2. 2011 v súlade s § 266 ods. 4 zákona. Žalobca už predtým požiadal nadriadeného o udelenie služobného voľna v dňoch 16. až 17. 2. 2011, pričom ako adresu pobytu uviedol S. a o zámere navštíviť Poľsko sa nezmienil a ani nikoho z nadriadených neinformoval o zmene pobytu. Žalovaný sa rozhodol využiť inštitútu doručenia personálneho rozkazu poštou až potom, keď sa mu nepodarilo doručiť osobne na adresu trvalého pobytu žalobcu, ktorý uviedol na lístku, ktorým mu bolo udelené služobné voľno. So žalobcom sa žalovanému nepodarilo spojiť ani telefonicky a o mieste pobytu nevedela informovať ani jeho manželka. Zásielku žalovaný podal na pošte dňa 17. 2. 2011, ktorá bola uložená dňa 18. 2. 2011 po márnom pokuse o doručenie. Tretím dňom od uloženia bol deň 21. 2. 2011. Žalobca v podanom rozklade potvrdzuje tú skutočnosť, že dňa 1. 3. 2011 osobne prevzal personálny rozkaz. Vzhľadom na okolnosť, že Ministrovi vnútra Slovenskej republiky bol návrh na prepustenie žalobcu doručený až 9. 2. 2011, dvojmesačná subjektívna lehota uplynula až 9. 4. 2011. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na ustálenú právnu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej až po doručení návrhu na prepustenie policajta zo služobného pomeru vrátanie dôkazného materiálu, začína ministrovi vnútra plynúť dvojmesačná subjektívna lehota na prijatie rozhodnutia o prepustení. Až prešetrenie veci príslušným orgánom a jeho oznámenie vedúcemu je právne významné pre počítanie lehoty. Za okamih zistenia porušenia služobnej prísahy nemožno pokladať okamih kedy sa orgán dozvedel o takomto porušení ale až na základe prešetrenia skutočnosti. V danom prípade lehota na rozhodnutie plynie tomu nadriadenému, ktorý rozhoduje a nie bezprostrednému nadriadenému. Ak teda žalobca prevzal personálny rozkaz 1. 3. 2011, tento prevzal v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote, pretože táto by uplynula až 9. 4. 2011. Na základe uvedených dôvodov žiadal žalovaný žalobu zamietnuť. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie na nariadenom pojednávaní, pričom dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Podľa ust. § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného, súčasťou ktorého bol aj spisový materiál prvostupňového správneho orgánu súd zistil, že dňa 22. 12. 2010 o 23,40 hod. bol spísaný úradný záznam oddelením železničnej polície v Trnave o predvedení osoby za účelom zistenia totožnosti, z ktorého vyplýva, že dňa 22. 12. 2010 v čase o 23,15 hod. oznámili poškodení Q. Š. a Q. H., že vo vlaku R-615 sa nachádza neznámy muž, ktorý ich mal napadnúť na železničnej stanici Bratislava, poškodeného Q. Š. mal viac krát udrieť päsťou do tváre o čom bola hliadka vyrozumená oddelením železničnej polície v Trnave. V čase od 23,27 hod. sa hliadka železničnej polície v Trnave dostavila na nástupište, kde z vlaku vystúpili poškodení, ktorí hliadke oznámili, že v treťom vozni od rušňa sa nachádza osoba, ktorá ich mala fyzicky napadnúť. Hliadka s nimi následne vstúpila do vozňa, kde poškodený označili žalobcu ako osobu, ktorá ich fyzicky napadla. Hliadka žalobcu vyzvala, aby predložil doklad totožnosti, čo tento neuposlúchol ani po opakovanej výzve. Hliadka následne žalobcu vyzvala, aby ich nasledoval za účelom zistenia totožnosti na oddelenie železničnej polície v Trnave, na čo žalobca reagoval výkrikmi, vulgárnymi nadávkami a vyhrážaním sa policajtom. Žalobca na výzvy nereagoval, začal hliadku fyzicky napádať, pričom boli policajti zasiahnutí žalobcom päsťou do hrude. Z dôvodu obavy z neúspešnosti služobného zákroku bola na miesto privolaná pohotovostná motorizovaná jednotka v počte 6 policajtov, za pomoci ktorých sa žalobcovi, ktorý kládol aktívny odpor, podarilo založiť služobné putá, pričom tento sa opakovane hádzal o zem so slovami, že nikam nejde. Svedkami incidentu boli príslušníci železničnej polície, pohotovostnej motorizovanej jednotky ako i poškodení. Po predvedení na príslušné oddelenie bol žalobca vyzvaný na vykonanie dychovej skúšky na zistenie alkoholu, ktorú odmietol vykonať. Pri použití donucovacích prostriedkov došlo k jeho zraneniu, pričom však žalovaný odmietol ísť na ošetrenie do nemocnice. V spise sa nachádza záznam o podaní vysvetlenia zo dňa 23. 12. 2010 spísaný o 01,00 hod., t.j. bezprostredne po incidente a zadržaní žalobcu, poškodenou Q. H., v zmysle ktorého na železničnej stanici v Bratislave po nahlásení pristavenia vlaku R- 615, išla podchodom na nástupište. Na schodoch vedľa nej a jej priateľa sa nachádzal neznámy muž, ktorý ju oslovil. Poškodená mu povedala, aby jej dal pokoj, pričom tento nereagoval, neustále niečo rozprával a začal kričať: „uvoľnite jej miesto, ona má miestenku“. Poškodená sa ho začala báť a spýtala sa či má zavolať políciu, na čo žalobca reagoval tak, že ju chytil za ľavé predlaktie a druhou rukou, akoby sa ju chystal udrieť. Jej priateľ neznámemu chytil ruku a povedal mu, aby jej dal pokoj. Žalobca priateľa chytil rukou za sveter v oblasti krku a ťahal ho hore schodmi až na nástupište, kde mu priateľ povedal, aby ho pustil. Žalobca ho stále držal nereagoval na výzvy, aby ho pustil a nakoniec ho žalobca udrel asi 2 až 3 krát zovretou päsťou do oblasti tváre a oka. Q. H. vzala ich kufor, aby odpútala jeho pozornosť, na čo žalobca jej priateľa pustil ukľudnil sa a odišiel smerom k rušňu. V čase, kedy tento muž ťahal jej priateľa hore schodmi, zavolala telefonicky políciu na linke 158. Na železničnej stanici Trnava na nástupišti stáli príslušníci železničnej polície, ktorým s priateľom ukázali neznámeho muža, ktorý ich fyzicky napadol. Uvedené skutočnosti zopakovala aj na výsluchu v konaní o prepustení žalobcu zo služobného pomeru dňa 7.1.2011. Q. Š. popis toho, čo sa udialo, v zmysle záznamu zo dňa 23.12.2010 spísanom o 00,05 hod. potvrdil tak, ako to popísala jeho priateľka Q. H.Á.. Zhodne vypovedal aj pri výsluchu dňa 7.1.2011. Obaja potvrdili aj okolnosť, že žalobca po vzájomnej ústnej komunikácii fyzicky napadol a udrel pred zaistením aj zasahujúcich príslušníkov železničnej polície. Uznesením zo dňa 23. 12. 2010, vydaného Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, ČVS:SKIS-366/ IS- 2 - V- 2010 bolo začaté trestné stíhanie žalobcu za prečin útoku na verejného činiteľa. Dňa 23. 12. 2010 bolo vypracované upovedomenie o začatí konania vo veci prepustenia zo služobného pomeru nadriadeným žalobcu. Dňa 27. 12. 2010 bola okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach informované o vznesení obvinenia voči žalobcovi za prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. V spise sa nachádza záznam zo dňa 27. 12. 2010 v zmysle ktorého V.. H.. Q. Z. vykonal pokusy o telefonický kontakt na 6 známych telefónnych čísiel žalobcu, pričom telefonické spojenie sa nepodarilo uskutočniť. Dňa 27.12. 2010 v čase o 9. 00, 9,30, 12,45 hod. vykonal nadriadený žalobcu spolu s Q.. Q.. X. pokus o doručenie písomnosti - oznámenie o začatí konania vo veci prepustenia zo služobného pomeru, na adresu pobytu žalobcu. Na klopanie a volanie nikto neotváral. Následne bola vykonaná previerka u ošetrujúcej lekárky žalobcu, kde nadriadený žalobcu obdržal informáciu, že tento bol dňom 23. 12. 2010 uznaný za práceneschopného, pričom adresu pobytu mal uvedenú na O. T. Č. XX, S.. Potvrdenie o PN bolo lekárkou doručené manželke žalobcu a tá ho prostredníctvom jeho kolegu doručila nadriadenému dňa 27. 12. 2010 o 10. 45 hod. V spise sa nachádza potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti žalobcu odo dňa 23. 12. 2010. Upovedomenie o začatí konania žalobca prevzal na pošte dňa 3. januára 2011. V spise sa ďalej nachádza doklad preukazujúci účasť žalobcu na školeniach, na ktorých sa oboznámil okrem iného aj s rozkazmi a nariadeniami ministra vnútra Slovenskej republiky č. 6/1997, 86/1997, 2/2002, 3/2002, 18/2008 ohľadom úloh na zvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov policajného zboru, pravidlách služobnej zdvorilosti v PZ, o úlohách na zvýšenie disciplíny príslušníkov policajného zboru, o etickom kódexe príslušníka policajného zboru a o niektorých konaniach, ktoré zakladajú dôvod prepustenia príslušníka policajného zboru zo služobného pomeru. Priebeh incidentu tak, ako je popísaný vyššie bol potvrdený záznamami z výsluchu príslušníkov železničnej polície v Trnave, Q. B., Q. F. zo dňa 7.1.2011, príslušníkov pohotovostnej motorizovanej jednotky, P. Ž., Y. Š., Q.. Q. O., Q. V., zo dňa 10.1.2011. V spise sa nachádzajú záznamy o vykonaní dychovej skúšky na prítomnosť alkoholu v dychu žalobcu, vykonanej po incidente dňa 23.12.2010 o 04.07 hod. a 06.27 hod., z ktorých vyplynulo požitie alkoholu žalobcom v hodnotách uvedených vyššie. Žalobca doručil dňa 13. 1. 2011 vyjadrenie vo veci začatia konania vo veci o prepustení zo služobného pomeru. Uviedol že od 23. 12. 2010 je práceneschopný, pričom mu doposiaľ nebola daná možnosť vyjadriť sa k veci. Tvrdenie o útoku na policajtov železničnej polície v Trnave žalobca označil za lož a klamstvo. Keďže mu neboli doručené žiadne úradné záznamy ani iný dôkazný materiál, nevie sa k nim vyjadriť. V zmysle vyjadrenia žalobcu zo dňa 14. 1. 2011, mu boli dňa 12. 1. 2011 odovzdané fotokópie dôkazných prostriedky zo spisu (úradné záznamy). Dňa 31. 1. 2011 žalobca svojím podpisom potvrdil skutočnosť, že bol oboznámený s dôkazným spisovým materiálom vo veci jeho prepustenia zo služobného pomeru. V spise sa nachádza záznam zo dňa 28. 1.2011, podľa ktorého nadriadený žalobcu, V.. Q.. X. O. spoločne s V.. Q. B. a Q.. Q. O. vzhliadli údaje z CD nosiča, ktorý obsahoval záber z bezpečnostnej kamery umiestnenej na nástupišti na hlavnej železničnej stanici Bratislava. Jednalo sa o záznam zo dňa 22. 12. 2010, zachytávajúci priestor nástupišťa a schodisko vedúce z podchodu k nástupištiam. Zo záberu je zrejmé, že žalobca sa pohyboval v blízkosti poškodených, pričom po východe z podchodu na nástupište žalobca udrel Q. Š. po hlave tak, že mu spadla šiltovka na zem a následne na okraji nástupišťa opätovne udrel poškodeného do tváre. Popísané skutočnosti potvrdzuje CD nosič pripojený do spisu. Dňa 20. 1.2011 bol spracovaný návrh na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. b) zákona. V predmetnom návrhu boli popísané okolnosti ktoré predstavujú dôvod prepustenia žalobcu zo služobného pomeru. Príslušný odborový zväz dňa 27. 1. 2011 prerokoval návrh a súhlasil s prepustením žalobcu zo služobného pomeru. Návrh bol oprávnenej osobe, Ministrovi vnútra Slovenskej republiky doručený dňa 9. 2. 2011. Dňa 16. 2. 2011 Minister vnútra Slovenskej republiky vydal personálny rozkaz číslo 55, ktorým prepustil žalobcu podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru s tým, že služobný pomer končí dňom doručenia rozhodnutia. V odôvodnení predmetného rozhodnutia sú popísané okolnosti, ktoré zakladali dôvod na prepustenie žalobcu, vyplývajúce z vykonaného dokazovania, a to výsluchom poškodených, zasahujúcich príslušníkov železničnej polície v Trnave ako aj privolanej motorizovanej pohotovostnej jednotky. V rozhodnutí sú uvedené príslušné právne predpisy a ustanovenia, podľa ktorých oprávnený orgán rozhodoval. Personálny rozkaz bol žalobcovi doručovaný prostredníctvom pošty, pričom zo spisu je zrejmé, že žalobca nebol poštovým doručovateľom zastihnutý, dňa 18. 2.2011, bol informovaný o uložení zásielky na pošte a možnosti jej vyzdvihnutia. Žalobca si zásielku v odbernej lehote nevyzdvihol. Dňa 9. 3. 2011 bol žalovanému doručený rozklad proti prvostupňovému rozhodnutiu. V predmetnom rozklade boli rozvedené dôvody a námietky zhodné s obsahom žaloby. Listom zo dňa 31. 1. 2011 žalobca vzniesol voči nadriadenému, V.. Q.. X. O. námietku zaujatosti z dôvodu, že voči nemu podal trestné oznámenie vo veci zneužitia právomoci verejného činiteľa súvisiace s konaním o prepustení jeho osoby zo služobného pomeru. Riaditeľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach V.. H.. F. V. listom zo dňa 4. 2. 2010 žalobcovi oznámil, že jeho námietku považuje za nedôvodnú a toto svoje stanovisko odôvodnil. Dňa 10.6.2011 žalovaný vydal rozhodnutie č.p.: SLV-PS-PK-82/2011 zo dňa 10.6.2011, ktorým žalovaný zamietol rozklad proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu a potvrdil Personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 55 zo dňa 16.2.2011. Žalovaný vyhodnotil vykonané dôkazy a žalobcu prepustil zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona z dôvodu, že bolo dostatočne preukázané konanie žalobcu, ktoré bolo nezlučiteľné so záujmami štátnej služby ohrozujúceho vážnosť policajného zboru a dôveru občanov aj napriek tomu, že bol oboznámený s opatreniami na zvýšenie disciplíny všetkými príslušníkmi PZ. Na tejto okolnosti nič nezmenilo ani zrušenie trestného stíhania žalobcu. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., občan pri vzniku služobného pomeru policajta skladá služobnú prísahu, ktorá znie: "Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný, statočný a disciplinovaný. Svoje sily a schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného života. Budem sa riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Tak prisahám!". Podľa § 47 zákona č. 73/1998 Z.z., služobná disciplína policajtov spočíva v dôslednom plnení povinností ustanovených ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, služobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených. Podľa ust. § 48 ods. 3 písm. a) g) a h) zákona, policajt je povinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený, v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, dodržiavať služobnú disciplínu. Podľa ust. § 192 zákona č. 93/1998 Z.z., policajt môže byť prepustený zo služobného pomeru iba v prípade, ak a) pre neho v dôsledku zníženia početných stavov Policajného zboru schválených vládou nie je iné služobné zaradenie, b) podľa rozhodnutia lekárskej komisie stratil dlhodobo zo zdravotných dôvodov spôsobilosť vykonávať akúkoľvek funkciu v Policajnom zbore alebo spôsobilosť vykonávať doterajšiu funkciu a nemožno ho previesť ani preložiť na inú funkciu v štátnej službe, ktorej výkon by nebol na ujmu jeho zdravia, c) spĺňa podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu 40a) a dovŕšil vek 55 rokov alebo spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu, d) bol pri služobnom hodnotení hodnotený ako nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe, e) porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, f) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin alebo pre trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody alebo bol právoplatne odsúdený na trest zákazu činnosti vykonávať funkciu policajta, g) stratil štátne občianstvo Slovenskej republiky alebo nemá trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, h) v konaní o úmyselnom trestnom čine bolo právoplatne rozhodnuté o podmienečnom zastavení jeho trestného stíhania. Policajt zaradený v stálej štátnej službe nemôže byť prepustený z dôvodu uvedeného v odseku 1 písm. a). Z dôvodu uvedeného v odseku 1 písm. b), ak podľa rozhodnutia lekárskej komisie stratil dlhodobo zo zdravotných dôvodov spôsobilosť vykonávať doterajšiu funkciu a nemožno ho previesť ani preložiť na inú funkciu v štátnej službe, ktorej výkon by nebol na ujmu jeho zdravia, policajt zaradený v stálej štátnej službe môže byť prepustený, iba ak po dobu predchádzajúcich dvoch rokov bol zaradený v zálohe pre prechodne nezaradených policajtov. O prepustení policajta z dôvodov uvedených v odseku 1 písm. d), e), f), g) a h) možno rozhodnúť len do dvoch mesiacov odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol; v týchto lehotách sa musí rozhodnutie o prepustení policajtovi aj doručiť. Ak ide o prepustenie policajta z dôvodu uvedeného v odseku 1 písm. d), nezapočítava sa do lehoty dvoch mesiacov doba, počas ktorej je policajt uznaný dočasne neschopným vykonávať štátnu službu pre chorobu alebo pre úraz. Podľa § 193 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z., policajtovi musí byť daná možnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e), navrhovať dôkazy a obhajovať sa. Podľa § 237 ods. 1 a 2 zákona č. 73/1998 Z.z., účastníci konania sú povinní postupovať tak, aby svojím konaním nesťažovali a nezdržiavali priebeh konania. Účastníci konania majú právo nahliadať do spisov s výnimkou protokolov o hlasovaní a robiť si z nich výpisy. Podľa § 238 ods. 1-4 zákona č. 73/1998 Z.z., za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka. Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy. Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Podľa § 241 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom. Podľa § 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov policajný zbor je ozbrojeným bezpečnostným zborom, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti, vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky (ods. 1). Policajný zbor sa vo svojej činnosti riadi ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná (ods. 2). Túto doktrínu možno dodržať len vtedy, ak sa stane vlastným pravidlom príslušníkov, ktorí tento silový orgán vnútornej ochrany štátu tvoria. Preto nevyhnutnou podmienkou vzniku služobného pomeru občana k policajnému zboru (§ 16 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z.) je zloženie služobnej prísahy v znení uvedenom v § 17 ods. 1. Teda sľubu, ktorým tú doktrínu potvrdzuje s tým, že na to využije všetky svoje sily a schopnosti, a to aj s nasadením vlastného života. Služobná prísaha nie je len prázdnou proklamáciou, určenou k obradným efektom ceremoniálu slávnostného prijatia občana do PZ, ale skutočným potvrdením záväzku. Podľa § 47 zákona č. 73/1998 Z.z. jej obsah je súčasťou služobnej disciplíny a podľa § 48 zákona č. 73/1998 Z.z. i pojmovým znakom ďalších povinností policajta. Porušenie služobnej prísahy je tiež pojmovým znakom právneho dôvodu prepustenia policajta zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e). Žalobca sa v riešenom prípade čestne a zodpovedne nezachoval, konal v hrubom rozpore so služobnou prísahou. Žalovaný preto opodstatnene posúdil konanie žalobcu ako zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy bez možnosti ponechania v služobnom pomere. Zložením sľubu sa občan stáva príslušníkom policajného zboru, kategórie osôb, ktorých konanie, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi, bude pre služobné pomery posudzované cez prizmu tohto sľubu. Takýto výnimočne zodpovedný prístup policajta k rešpektovaniu predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcií štátu. Funkciu štátu plní policajt za odmenu a s tým súvisiace nadštandardné sociálne, dôchodkové, zdravotné zabezpečenie. A od iných osôb nemožno očakávať plnenie sľubu - vyššiu vernosť a ani zhovievavosť k policajtovi, ktorý sa dopustil protiprávneho konania. Naopak, prirodzeným je očakávanie, že policajti pri svojom postavení budú príkladne rešpektovať zákony štátu nielen v rámci služby, ale aj mimo nej, ako sa k tomu zaviazali. V danom prípade súd z obsahu predloženého administratívneho spisu zistil, že dôvod na prepustenie zo služobného pomeru žalovaný zistil dňa 23.12.2010. Personálny rozkaz o prepustení zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona bol vydaný dňa 16.2.2011, t.j. v zákonom určenej lehote. Podľa ust. § 266 ods. 1, 3 a 4 zákona, rozhodnutie sa oznamuje vyhlásením, a ak to nie je možné, doručením, ak ďalej nie je ustanovené inak. Rozhodnutie o prijatí do služobného pomeru, o náhrade škody, o prepustení, rozhodnutie odvolacích orgánov a rozhodnutia podľa § 245 a 246 sa oznamujú doručením ich odpisu. Doručuje sa do vlastných rúk policajta v služobnom úrade, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak nemožno odpis rozhodnutia doručiť policajtovi priamo, doručí sa poštou na poslednú známu adresu policajta ako doporučená zásielka s doručenkou s poznámkou "do vlastných rúk"; rovnako sa doručujú rozhodnutia pozostalým. Povinnosť doručiť rozhodnutie je splnená, len čo účastník konania písomnosť prevezme alebo jej prijatie odmietne. Ak sa písomnosť uložená na pošte nevyzdvihla, nastanú účinky jej doručenia na tretí deň od jej uloženia. Na túto lehotu sa nevzťahuje ustanovenie § 262 o počítaní času. Prvostupňové rozhodnutie bolo žalobcovi doručené tretím dňom od uloženia na pošte. Personálny rozkaz bol z dôvodu nezastihnuteľnosti žalobcu uložený na pošte dňa 18.2.2011. Fikcia jeho doručenia nastala dňa 21.2.2011. Žalobca v konaní nepreukázal, že by sa v čase doručovania rozhodnutia, dňa 18.2.2011, zdržiaval inde ako na adrese svojho trvalého bydliska. Na pripojených priepustkách, žiadostiach o určenie dovolenky nachádzajúcich sa v spise je uvedené miesto pobytu žalobcu v predmetných dňoch na adrese jeho bydliska. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol oboznámený s návrhom na jeho prepustenie, podkladmi pre rozhodnutie, vyjadril sa k veci. Žiadne dôkazy preukazujúce, že sa popísaný skutok nestal, neprodukoval. Z vykonaného dokazovania, predloženej dokumentácie z miesta incidentu na železničnej stanici v Bratislave, výpovedí poškodených a zasahujúcich príslušníkov železničnej polície a PMJ v Trnave bolo podľa názoru súdu v danom prípade dostatočným spôsobom preukázané, že žalobca v čase mimo výkonu služby, po tom ako požil alkoholické nápoje, konal v rozpore so záujmami PZ na upevňovaní dôvery občanov v policajný zbor, ohrozil vážnosť policajného zboru, keď svojim nevhodným správaním obťažoval občanov, bezdôvodne fyzicky napadol Q. Š., na výzvu sa odmietol legitimovať príslušníkom železničnej polície, ktorých takisto fyzicky atakoval na verejnom mieste. Oprávnený orgán vyhodnotil správanie sa žalobcu ako hrubé porušenie služobnej disciplíny a súd nie je oprávnený posudzovať správnosť tohto vyhodnotenia. Názor žalovaného bol riadne odôvodnený v napadnutých rozhodnutiach a bol v súlade so zákonom na základe voľnej úvahy oprávneného orgánu. Procesné postupy boli zachované. Námietky žalobcu ohľadom „kopírovania“ výpovedí pre účely predmetného konania nie sú spôsobilé na vznik pochybností o nedôveryhodnosti vypočúvaných osôb, ktorí vlastnými podpismi potvrdili správnosť zápisu. Subjektívne pocity žalobcu ohľadom zaujatosti a neobjektívnosti jeho priameho nadriadeného boli predmetom skúmania, boli vyhodnotené ako nedôvodné. Tak ako správne uviedol žalovaný, konanie o prepustení zo služobného pomeru je konaním odlišným od trestného, príp. priestupkového konania, nie je závislé od výsledkov trestného konania súvisiaceho so skutkom žalobcu, pretože dôvody na prepustenie nemusia spĺňať kvalifikáciu trestného činu. Žalovaný sa správne a dostatočne vysporiadal s námietkami žalobcu vo svojom rozhodnutí ako i vo vyjadrení k žalobe a svoju správnu úvahu dostatočným spôsobom rozvinul. Svojim konaním v rozpore s povinnosťami príslušníka Policajného zboru upravenými príslušnými zákonmi ako i s prísahou a rozkazmi Ministra vnútra SR ( napr. č. 2/2002, 18/2008) na zvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov policajného zboru s ktorými bol riadne oboznámený, naplnil predpoklady na prepustenie zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona. Súd nezistil, že by v priebehu konania boli porušené procesné práva žalobcu, prípadne nastala taká vada v rozhodnutí alebo konaní žalovaného, ktorá by spôsobila ich nezákonnosť. Na základe uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že nemožno žalobcovi priznať úspech v konaní, postup a rozhodnutia žalovaného boli v súlade so zákonom, ktorý sa dôsledne vysporiadal s námietkami žalobcu a nie je dôvod na zrušenie napadnutých rozhodnutí. Žalobu súd zamietol v súlade s ust. § 250j ods. 1 O.s.p. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi nepriznal ich náhradu a žalovaný nemá na náhradu trov konania zákonný nárok. Senát krajského súdu prijal predmetné rozhodnutie pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo. Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.; b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.); f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.