Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4S/183/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201574 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Kokolevská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1011201574.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Kokolevskej a členiek senátu JUDr. Soni Langovej a JUDr. Miloty Tóthovej v právnej veci žalobcu: ALPINET a.s., so sídlom Popradská 48/B, 821 06 Bratislava, IČO: 36 302 562, zastúpený: JUDr. Mikuláš Fűleky, advokát, so sídlom Myjavská 2/A, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, Banská Bystrica, právny nástupca Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/12024-61428/2011/994275-r zo dňa 21.6.2011, ako aj prvostupňového rozhodnutia č. 645/230/17258/11/Cer zo dňa 8.3.2011, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobca žalobou doručenou tunajšiemu súdu v zákonom stanovenej lehote žiadal o preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č. I/222/12024-61428/2011/994275-r zo dňa 21.6.2011, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trenčín č. 645/230/17258/11/Cer zo dňa 8.3.2011 o vyrubení rozdielu dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie v roku 2008 v sume X.XXX,XX €. Žalobca mal v prvom prípade za to, že ho správca dane zaťažil zodpovednosťou za tretiu osobu, keď nezaobstaral dôkazy o refakturácii ubytovania a pokuty za použitie alkoholu od bývalého konateľa spoločnosti SARAH ADIS s.r.o., čím založil nezákonnosť svojho rozhodnutia z titulu nedostatočného zistenia skutkového stavu veci. Žalobca tvrdí, že správcom dane bol vyzvaný na predloženie dokladov rozhodujúcich pre správne určenie dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2007 a nie za rok 2008 k dodávateľským faktúram od vyššie menovaného subjektu, čím mu neumožnil predkladať doklady, ktoré by svedčili v jeho prospech. V druhom prípade vytýkal žalovanému, že mu nezohľadnil prefakturované náklady za ubytovanie pracovníkov spoločnosti TOTI Mont s.r.o. Podľa žalobcu žalovaný nič preukázateľne nezistil, zaťažil ho povinnosťami tretích osôb neochotných vo veci spolupracovať, neumožnil mu riadne objasňovať veci a navyše pri vydaní platobného výmeru mu sťažil právo presne sa odvolávať na skutočnosti uvedené v platobnom výmere a tým aj na podanie odvolania proti platobnému výmeru v tom, že strany výmeru neočísloval. Na základe týchto skutočností žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť správnym orgánom na ďalšie konanie, ako aj priznať mu náhradu trov konania. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zaslanom súdu dňa 26.10.2011 zotrval na svojich rozhodnutiach a k jednotlivým žalobným bodom zaujal nasledovné stanovisko. Listom č. KRP-366-29/ UJKP-KE-2009 zo dňa 18.1.2010 bol požiadaní príslušným PZ v Trenčíne o vykonanie daňovej kontroly za roky 2007 a 2008 na dani z príjmov právnických osôb u žalobcu (pôvodne fi. HELLER, a.s.). V kontrolovanom období roku 2008 zistil, že žalobca zúčtoval do nákladov od dodávateľa SARAH ADIS, s.r.o., za dodávku zámočníckych prác, podľa objednávky č. XX-G. zo dňa 14.02.2008, faktúry (presne v napadnutom rozhodnutí špecifikované), ktorých predmet žiadal žalobcom bližšie preukázať. Správca dane z predložených listín a vlastným šetrením zistil, že zoznam osôb vykonávajúcich činnosť dodávateľa predložených žalobcom nemohol byť zoznam zamestnancov spoločnosti SARAH ADIS, s.r.o. lebo tento nemal zamestnancov. Tvrdenie žalobcu, že dodávateľ mohol najímať iné organizácie s pracovníkmi nebolo ničím preukázané, preto náklady s touto položkou súvisiace vyhodnotil ako konanie v rozpore s § 21 ods. 1 zák.č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmu v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 595/2003 Z.z.), podľa ktorého daňovými výdavkami nie sú náklady, ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto náklady daňovník účtoval. Správca dane predmetný daňový náklad vo výške XXX XXX Sk neuznal a o túto sumu zvýšil základ dane podľa § 17 ods. 2 písm. a) zák.č. 595/2003 Z.z.. Ďalej poukázal na to, že žalobca si zaúčtoval do nákladov roku 2008 od dodávateľa EFESUS, s.r.o. faktúry č. F. zo dňa 14.07.2008 za ubytovanie v sume XX XXX Sk a č. F. zo dňa 11.08.2008 v sume XX XXX,XX Sk. Úhradou uvedených faktúr poskytol ubytovanie zamestnancov spoločnosti TOTI Mont, s.r.o. Tlmače, ktorá vykonávala pre žalobcu zámočnícke a zváračské práce a k úhrade ich ubytovania sa zaviazal v objednávke č. XX-G. zo dňa 11.07.2008. Keďže ubytovanie nesúviselo s dosiahnutým zdaniteľným príjmom opäť vyhodnotil konanie žalobcu ako v rozpore s § 21 ods. 1 zák.č. 595/2003 Z.z. správca dane mu zvýšil základ dane o sume XX XXX,XX Sk. Podľa žalovaného žalobca v priebehu správneho konania okrem písomných tvrdení nepredložil žiadne iné dôkazy, ktoré by potvrdili vykonanie prác uvedené v sporných faktúrach. Správca dane uviedol, že požadoval bližšie objasniť realizáciu dodávok a realizovaných prác, nakoľko žalobca predloženými dokladmi nepreukázal ich vykonanie. Žiadal žalobu zamietnuť. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len ,,O.s.p.“), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250f ods. 1 O.s.p., keďže boli splnené podmienky uvedené v § 250f ods. 2 O.s.p. a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011) dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.10.2013, potom čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti SR Z..T..Y..sk najmenej 5 dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.). Zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od 1. januára 2012 zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, preto Krajský súd v Bratislave podľa § 107 ods. 4 O.s.p. v spojení s § 250 ods. 4 O.s.p. na strane žalovaného koná s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného. Predmetom prieskumu v tomto súdnom konaní je rozhodnutie žalovaného správneho orgánu č. I/222/12024-61428/2011/994275-r zo dňa 21.6.2011, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trenčín č. 645/230/17258/11/Cer zo dňa 8.3.2011, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2008 v sume X XXX,XX €. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§250i ods. 3 O.s.p.). Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach (§ 247 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 249 ods. 2). Z obsahu administratívneho spisu správnych orgánov oboch stupňov súd mal preukázané, že správca dane - Daňový úrad Trenčín, vykonal kontrolu dane z príjmov právnických osôb za obdobie roku 2008 a na základe výsledkov kontroly vyrubil žalobcovi (pôvodne do 31.12.2010 obchodným menom fi. HELER, od 01.01.2011 fi. ALPINET, a.s.) dodatočným platobným výmerom č. 645/230/17258/11/Cer zo dňa 8.3.2011, rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2008 v sume X XXX,XX €. O odvolaní žalobcu proti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím č. I/222/12024-61428/2011/994275-r zo dňa 21.6.2011 tak, že prvostupňové rozhodnutie podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. potvrdil. Zo spisu vyplýva, že správca dane dostal podnet na vykonanie daňovej kontroly za rok 2007 a 2008 od príslušného orgánu PZ SR, v ktorom sa uvádzali dôvodné podozrenia o porušení daňových povinností. Na základe uvedeného podnetu začal dňa 25.02.2010 na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly č. 645/621/3941/10/Vav zo dňa 21.01.2010 daňovú kontrolu, kde jasne uviedol, že ide o kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za roky 2007 a 2008 a kontrolu dodržiavania ustanovení zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 431/2002 Z.z.) - účtovné obdobie: kalendárny rok 2007 a kalendárny rok 2008. Upovedomením o predĺžení lehoty kontroly do 25.02.2011 (doručeným žalobcovi dňa 25.08.2010) opakovane oznámil žalobcovi predmet kontroly. Z vyjadrenia k predbežnému protokolu o výsledku zistení daňovej kontroly predloženej správcovi dane dňa 09.02.2011 vyplýva, že žalobca bol jasne uzrozumený s predmetom kontroly, pretože predkladal listiny ako prílohu aj za obdobie rokov 2008. Zo Zápisnice o ústnom pojednávaní (645/321/14397/2011/Zem zo dňa 25.02.2011) nevyplýva, že by rozsah predmetu kontroly žalobca namietal, naopak podpísal ju bez výhrad. Preto tvrdenie žalobcu, že ho správne orgány neinformovali, že vykonávajú kontrolu aj za obdobie roku 2008 a tak mu neumožnili sa účinne brániť, súd po vlastných zisteniach z obsahu spisu vyhodnotil ako nepravdivé a zavádzajúce. Správca dane o výsledku kontroly za obdobie rokov 2007 a 2008 vyhotovil protokol č. 645/321/4513/11/ Zem dňa 21.01.2011, ktorý spolu s výzvou na jeho prerokovanie doručil žalobcovi dňa 27.01.2011. Žalobca sa k veci vyjadril oneskorene, až dňa 09.02.2011 (prezenčná pečiatka Daňového úradu Trenčín), pretože sa nevyjadril do 8 dní ( § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb.), t.j. do dňa 08.02.2011 a tak jeho vyjadrenie správcom dane nebolo akceptované. Protokol bol následne prerokovaný a doručený dňa 25.02.2011 (Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 645/321/14397/2011/Zem.) bez pripomienok žalobcu. Legálna definícia daňového výdavku je uvedená v ustanovení § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z., podľa ktorého na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložených daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve (v poznámke pod čiarou s odkazom na zákon č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve) daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z.z účtovná jednotka účtuje a vykazuje prípady v období, s ktorým časovo a vecne súvisia. Podľa § 6 ods. 1 zákon č. 431/2002 Z.z. účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi. Podľa § 7 ods. 1 zákon č. 431/2002 Z.z. účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky. Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Tvrdenie žalobcu, že overenie realizácie obchodných kontraktov s dodávateľom za účelom potvrdenia správnosti zaúčtovaných výdavkov je „len prázdnou frázou“ a žalovaný nedostatočne zistil skutočný stav aj súd považuje za nesprávny úsudok žalobcu. Je zákonnou povinnosťou žalobcu predkladať všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, pričom správca dane v zmysle § 2 ods. 3 zák.č. 511/1992 Zb. hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a zároveň všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a prihliada pritom na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Žalobca sa mýli, keď tvrdí, že pre splnenie zákonných podmienok, pre uznanie daňového výdavku a následne určenie správnej výšky základu dane postačuje ak daňovník deklaruje prijatie dodávky tovaru len preukázaním daňového dokladu - faktúry s predpísaným obsahom. Na jednej strane daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, na strane druhej je potrebné, aby bolo preukázané, že k prijatiu tovaru deklarovaného v daňovom doklade reálne aj prišlo. Pokiaľ nie sú splnené tieto hmotnoprávne podmienky, nie je možné konštatovať, že daňový subjekt preukázal rozhodujúce skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane. Účtovný doklad je takýmto dôkazom vtedy, ak bol vystavený na základe reálneho plnenia podľa podmienky určenej v § 2 písm. i zákona č. 595/2003 Z.z., to znamená, že daňový subjekt musí byť schopný ho preukázať. Daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady) ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, a ďalej taxatívne vymedzené výdavky uvedené v písm. a/ až k/ citovaného ustanovenia (§ 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z.). S prihliadnutím na vyššie citované zákonné ustanovenia je potrebné zdôrazniť, že samotné tvrdenie daňovníka v daňovom konaní nepostačuje. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že bolo skutočne vykonané rozsiahle dokazovanie správcom dane, jednak výpoveďou daňového subjektu k jednotlivým položkám a listinami ním predkladanými, ale aj šetrením u miestne príslušných daňových úradov (Levice) pri preverovaní skutočností ohľadom obchodných vzťahov žalobcu so spoločnosťami či živnostníkmi o ktorých plnenie či už prác alebo tovaru malo ísť podľa vyššie uvedených faktov. K tvrdeniu žalobcu, že správca dane, ako aj žalovaný nepožiadali o predvedenie pôvodného majiteľa spoločnosti SARAH ADIS, s.r.o., ktorý by mohol poskytnúť vysvetlenie k veci je nepravdivé. Súd z predloženého obsahu administratívneho spisu zistil, že za účelom preverenia správnosti zúčtovaných výdavkov správca dane dožiadaním zo dňa 26.5.2010 požiadal Daňový úrad Levice o preverenie vystavených faktúr dodávateľom SARAH ADIS, s.r.o., a to so zisťovaním, kto a akým spôsobom vykonával realizáciu potrebných prác. Príslušný správca dane i napriek rozsiahlym procedurálnym úkonom sa pozitívneho výsledku nedopátral. Daňový úrad Levice žalovanému dňa 21.1.2011 oznámil, že spoločnosť SARAH ADIS, s.r.o., bola registrovaná len na dani z príjmov právnickej osoby a to za rok 2008 na dani zo závislej činnosti nebol registrovaný a nepodal ani žiadne ročné hlásenie. Žalovaný usúdil, že dodávateľ nezamestnával žiadnych zamestnancov a osoby, ktoré boli predložené v zozname žalobcu, ktoré mali vykonávať činnosť dodávateľa, nemali podľa výpisu zo živnostenského registra oprávnenie a neboli ani bližšie špecifikované. Argumentáciu žalobcu k spoločnosti SARAH ADIS, s.r.o., aj súd považuje len za teoretické úvahy ničím nedoložené i napriek snahe správcu dane o získanie relevantných dôkazov pri vykonaní miestnych zistení. Pokiaľ ide o zaúčtovanie nákladov za ubytovanie zamestnancom spoločnosti TOTI Mont, s.r.o. súd mal z administratívneho spisu preukázané, že žalobca dosiahol príjem, ktorý vykonali zamestnanci citovanej spoločnosti a ktorý mu bol fakturovaný (podľa dohody) avšak ubytovanie nesúviselo s dosiahnutým zdaniteľným príjmom a bolo uhradené za zamestnancov inej spoločnosti, s ktorými žalobca nepreukázal, že by mal obchodný vzťah. Všeobecné úvahy žalobcu o tom, ako postupoval pri zápočte týchto nákladov nemožno považovať za dôkaz o plnení dodávateľom. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad bez ohľadu na to, či k uvedenému plneniu skutočne došlo, preto ani v prípade, že účtovný doklad obsahuje všetky predpísané náležitosti a je zaúčtovaný ešte neznamená, že výdavky boli zúčtované oprávnene. Súd dospel k záveru, že tvrdenia daňového subjektu v žalobe nie sú dôvodné. Žalobca uskutočnenie sporných akcií preukázal predložením daňového dokladu (faktúry), avšak pochybnosti správcu dane o vierohodnosti, pravdivosti a reálnosti obchodných prípadov (vychádzajúc i z výpovedí dopytovaných účastníkov - žalobcu alebo ďalších daňových subjektov, ako aj daňového úradu), kedy nebolo možné riadne určiť práce a služby konkrétne vykonané, resp. v akom časovom období a kto ich konkrétne vykonával, žalobca neodstránil a ani navrhovaným iným spôsobom nepreukázal. Navyše zmaril časový priestor (neskorým vyjadrením k protokolu), kedy mohol účinne tak urobiť. V zmysle už citovaného ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. je daňový subjekt zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti reálneho uskutočnenia fakturovaných služieb a to nielen po formálnej stránke, t.j. predložením dokladov, ale aj preukázaním skutočného dodania služieb. Výpovedná hodnota dôkazov (dokladov) predložených žalobcom bola spochybnená, preto v konaní neuniesol dôkazné bremeno. Rozhodnutia daňových orgánov a ich závery obsahujú všetky zákonom predpísané náležitosti, sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem a podrobne a zrozumiteľne reagujú na všetky námietky žalobcu. Žalovaný dostatočným spôsobom odôvodnil, prečo výdavky žalobcu nespĺňajú kritéria daňového výdavku a nie je ich možné akceptovať na daňové účely. Nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ust. § 250k ods. 1 O.s.p., tak že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal a žalovanému v tomto konaní náhrada trov neprináleží. Vzhľadom k rozhodnutiu vo veci stratilo už opodstatnenie rozhodovať o návrhu žalobcu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky, prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho odvolateľ domáha.