Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/208/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201934 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1011201934.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: WAAG HOLDING, a.s., IČO: 35 852 208, ul. Svornosti 50, Bratislava, zastúpený: JUDr. Mária Konrádová, advokátka, Farská 9, Nitra, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (predtým Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky), Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č.: I/XXX/XXXXX-XXXXX/XXXX/ XXXXXX-r zo dňa XX.XX.XXXX, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.: I/XXX/XXXXX-XXXXX/XXXX/XXXXXX-r zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým žalovaný ako odvolací orgán na základe odvolania žalobcu proti dodatočnému platobnému výmeru č. XXX/XXX/XXXXX/XX/Bes zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým Daňový úrad Komárno vyrubil podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. (ďalej aj len ZSDP) rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2008 v sume XXX.XXX,XX eur, tento dodatočný platobný výmer potvrdil. Žalobca žiadal zrušenie tak napadnutého druhostupňového ako aj prvostupňového správneho rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Uviedol, že dôvodom vyrubenia rozdielu DPH bola skutočnosť, že správca dane na základe vykonanej daňovej kontroly skonštatoval, že žalobca nepreukázal dodanie tovaru do iného členského štátu a z toho dôvodu neboli splnené podmienky oslobodenia od dane podľa § 43 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj len zákon o DPH). V bode II. žaloby žalobca podrobne popísal skutkový stav, obsah svojho odvolania proti dodatočnému platobnému výmeru Daňového úradu Komárno, závery šetrenia maďarskej daňovej správy a obsah odôvodnenia druhostupňového správneho rozhodnutia. V bode III. žaloby uviedol, že správca dane nedostatočne dbal na zachovávanie práv a právom chránených záujmov žalobcu, nepostupoval v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, nesprávne vyhodnotil dôkazy a neprihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Dokazovanie bolo jednostranné a správca dane nevykonal požiadavky daňového subjektu na vykonanie úplného dokazovania podľa § 29 ZSDP (napr. požiadavka na vypočutie p. Gábora Endrésza, konateľa spoločnosti E+P Sped KFT a výkonného riaditeľa Józsefa Forgácsa, ktorými by sa preukázalo dodanie tovarov do iného štátu EÚ), nevyhodnotil objektívne svedecké výpovede a napriek tomu, že žalobca splnil všetky podmienky na oslobodenie dodania tovaru podľa § 43 zákona o DPH, rozhodol v neprospech žalobcu, čím porušil základné zásady daňového konania podľa § 2 ZSDP. Namietal, že správca dane dospel k záveru, že dodanie kryštálového cukru od dodávateľa Magyar Cukor Manufaktúry Kft., MR bolo potvrdené, dodanie kryštálového cukru v množstve 697.700 kg od dodávateľa AQUITRADE, s.r.o. nebolo preukázané, preprava kryštálového cukru z územia MR na územie SR spoločnosťou E+P Sped KFT., MR nebola potvrdená, dodanie kryštálového cukru pre slovenské spoločnosti bolo potvrdené, dodanie kryštálového cukru pre maďarské spoločnosti VERFOR- TRADE Kft. a RIKOTTA 2003 Kft. nebolo preukázané. Správne orgány podľa žalobcu porušili § 2 ods. 1, 3 a 6 ZSDP, najmä nehodnotili všetky získané dôkazy vo vzájomnej súvislosti a nebrali do úvahy všetky skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie alebo vyrubenie dane. Okrem uvedeného použili aj také prostriedky, ktoré daňový subjekt zaťažovali v značnej miere. Podľa žalobcu mal správca dane dospieť buď k záveru, že nedošlo k nadobudnutiu tovaru z územia MR a ani k jeho následnému dodaniu na územie MR, alebo došlo k nadobudnutiu tovaru z iného členského štátu a následne aj k dodaniu do iného členského štátu, pretože nepotvrdenie prepravy nie je dôkazom, ktorý by potvrdzoval, že k dodaniu nemohlo prísť. Nie je tiež možné bez dôkazov prekvalifikovať dodanie tovaru do iného členského štátu na tuzemské dodanie tovaru, pretože účtovníctvo daňového subjektu vrátane všetkých podkladov preukazujú opak. Uviedol, že predloží súdu v prípade potreby zápisnice k vykonaným kontrolám na území MR u špeditéra a tiež navrhol, ak to súd uzná za vhodné, vypočuť ako svedkov p. Veresa a Endrésza. Z procesného hľadiska namietal nesprávnu aplikáciu § 25 ZSDP. Na daňovú kontrolu sa vzťahujú ust. § 15 ZSDP, pričom podľa § 15 ods. 7 ZSDP správca dane ukončí daňovú kontrolu do 6 mesiacov odo dňa jej začatia. Táto lehota je lehotou zákonnou a cieľ daňovej kontroly nie je možné dosahovať na úkor práv a právom chránených záujmov daňového subjektu, t.j. kontrolu nemožno vykonávať dlhšie, ako to ustanovuje zákon a postupovať inak, ako je uvedené v § 15 ods. 7 ZSDP. Paragraf 25 ZSDP upravuje možnosť prerušiť konanie, najmä ak sa začalo konanie o predbežnej otázke alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Podľa žalobcu sa na daňovú kontrolu nevzťahuje § 25 ZSDP a správca dane je povinný postupovať tak, ako je uvedené v § 15 ods. 17. V danom prípade však takto správca dane nepostupoval, správca dane nepožiadal orgán najbližšie nadriadený o predĺženie pred uplynutím 6-mesačnej lehoty a písomne s uvedením dôvodov neupovedomil o tom kontrolovaný daňový subjekt, čím porušil zákon a nedodržal zákonnú lehotu na výkon daňovej kontroly. Kontrola bola začatá dňa 11.08.2010 a protokol bol prerokovaný dňa 07.06.2011, čím boli porušené práva a právom chránené záujmy žalobcu ako daňového subjektu. Daňová kontrola teda nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, v dôsledku čoho je nezákonné aj samotné rozhodnutie. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť. Poukázal na dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí a nesúhlasil so žiadnym dôvodom tvrdenej nezákonnosti uvádzanej žalobcom. Popísal skutkový stav veci, zistené skutočnosti vyplývajúce zo šetrení maďarskej daňovej správy a zdôraznil, že nebolo preukázané, že žalobca dodal tovar maďarským spoločnostiam - odberateľom VERFOR- TRADE, Kft. a RIKOTTA 2003 Kft. a že preprava fakturovaného tovaru bola spoločnosťou E+P Sped Kft. uskutočnená, pretože na základe šetrenia vykonaného maďarskou daňovou správou nebolo preukázané, že deklarovaný tovar bol z tuzemska na územie Maďarskej republiky prepravený. Za intrakomunitárnu dodávku tovaru v rámci ES sa považuje len taká, ktorá je spojená s prepravou. Nakoľko žalobca nepreukázal dodanie tovaru do iného členského štátu, ale podľa záznamov v účtovníctve žalobcu bol tento tovar vyskladnený, vznikla mu daňová povinnosť dňom dodania tovaru v tuzemsku podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. Podľa názoru žalovaného žalobca nesplnil podmienky ustanovené v § 43 ods. 1 zákona o DPH pre oslobodenie dodania tovaru od DPH. Poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 27.09.2007, C-409/04-Teleos, ktorý sa zaoberá otázkou preukázania prepravy tovaru v rámci Európskeho spoločenstva a z ktorého vyplýva nutnosť kvalifikácie dodávky tovaru alebo nadobudnutia tovaru vnútri spoločenstva na základe objektívnych dôkazov, ako je existencia fyzického pohybu tovaru medzi členskými štátmi. Súdny dvor EÚ konštatoval, že aby dodanie tovaru osobe identifikovanej pre daň v inom členskom štáte mohlo byť oslobodené od dane, musí sa tovar odoslať alebo prepraviť z jedného členského štátu do druhého členského štátu. Dodávateľ musí riadne a dôveryhodne preukázať splnenie základných podmienok nevyhnutných na účely oslobodenia dodávky v rámci Spoločenstva od DPH a prijať všetky rozumné opatrenia, ktoré boli v jeho moci, aby sa uistil, že dodávka v rámci Spoločenstva, ktorú uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Predpokladom oslobodenia od dane je, aby nadobúdateľ a dodávateľ boli podnikateľmi a vlastníctvo tovaru bolo prevedené na nadobúdateľa a tovar bol skutočne fyzicky premiestnený do iného členského štátu... V danom prípade premiestnenie tovaru na územie MR nebolo zo strany daňovej správy potvrdené a podľa maďarskej daňovej správy odberatelia VERFOR-TRADE Kft. a RIKOTTA 2003 Kft. nadobudnutie tovaru nedeklarovali ani v podaných daňových priznaniach a súhrnných výkazoch. Správca dane neporušil § 15 ods. 7 ZSDP, keďže dodržal zákonom stanovenú 6-mesačnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly. K prerušeniu konania uviedol, že išlo o prerušenie konania z dôvodu inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia - zaslanie žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií. Výkon daňovej kontroly trval celkom 5 mesiacov a 29 dní, čiže zákonná lehota na vykonanie daňovej kontroly prekročená nebola. Daňový subjekt počas výkonu daňovej kontroly nepredložil žiadne dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, čiže neuniesol dôkazné bremeno, keď sa mu právne relevantným spôsobom nepodarilo preukázať dodanie tovaru v rámci ES. Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že tak napadnuté ako aj prvostupňové správne rozhodnutie a postup správnych orgánov je v súlade so zákonom a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Zákon SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa cit. ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy ( a to hmotnoprávne, ako aj procesné ), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že Daňový úrad Komárno ako správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie január - december 2008, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. XXX/XXX/XXXXX/XX/Dá,Csj a dodatok k protokolu zo dňa 11.05.2011, ktoré boli prerokované a doručené dňa 07.06.2011. Vo vyrubovacom konaní vydal správca dane dodatočný platobný výmer č. XXX/XXX/XXXXX/XX/Bes zo dňa 09.06.2011, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume XXX.XXX,XX eur podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 ZSDP. Žalobca podal proti tomuto výmeru odvolanie s podobným obsahom ako žalobu, pričom žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 19.09.2011 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca deklaroval dodanie tovaru - kryštálového cukru z tuzemska na územie Maďarskej republiky. Za účelom preverenia skutočného dodania tovaru správca dane prostredníctvom medzinárodnej výmeny daňových informácií požiadal maďarskú daňovú správu o preverovanie reálnosti dodania tovaru (cukru) v prospech deklarovaných maďarských odberateľov - spoločnosti RIKOTTA 2003 Kft. a VERFOR-TRADE Kft. Zároveň požiadal o preverenie prepravy deklarovaného tovaru spoločnosťou E+P Sped Kft., ktorá mala podľa žalobcom predložených dokladov zabezpečovať prepravu tovaru do Maďarskej republiky. Z obsahu odpovedí na dožiadania vyplýva, že skutočné nadobudnutie a následný predaj cukru nemohol byť uskutočnený, pretože bola zistená len fakturácia deklarovaného tovaru, pričom spoločnosť VERFOR-TRADE Kft. podľa maďarskej daňovej správy nepriznala nadobudnutie tovaru od žalobcu. Žalobcom deklarované dodanie tovaru v prospech maďarskej spoločnosti VERFOR-TRADE Kft. teda nebolo potvrdené maďarskou daňovou správou a jej zistenia sú v evidentnom rozpore s vyjadrením bývalého konateľa spoločnosti VERFOR-TRADE Kft. Bélu Veresa (toto vyhlásenie správca dane vyhodnotil ako nedôveryhodné). Zo šetrenia maďarských daňových orgánov v súvislosti so spoločnosťou RIKOTTA 2003 Kft. vyplýva, že táto spoločnosť nevykonávala v roku 2008 žiadne podnikateľské aktivity, za uvedené obdobie nepodala žiadne daňové priznanie DPH, čím nedeklarovala žiaden nákup a predaj tovaru. V tejto súvislosti treba poukázať aj na vyjadrenie Gábora Endrésza - výkonného riaditeľa prepravnej spoločnosti, ktorý sa vyjadril v tom zmysle, že prepravná spoločnosť E+P Sped Kft. prepravila cukor pre spoločnosť RIKOTTA 2003 Kft. len v mesiacoch november a december 2007 a nikdy pred tým alebo po tomto období. Maďarská daňová správa tiež uviedla, že podľa výpisov z bankového účtu spoločnosti RIKOTTA 2003 Kft. neboli zistené žiadne úhrady v prospech spoločnosti žalobcu za dodaný tovar. Podľa maďarskej daňovej správy teda deklarované dodanie tovaru v roku 2008 žalobcom spoločnosti RIKOTTA 2003 Kft. nebolo potvrdené. Maďarská daňová správa na žiadosť správcu dane vykonala rozsiahle šetrenie aj v súvislosti s prepravou spoločnosťou E+P Sped Kft. a usúdila, že nemôžu byť vykonané štyri prepravy za deň s ohľadom na povinnú prestávku na ceste, pričom registračné čísla vozidiel neboli evidované vo väčšine faktúr na tankovanie a identifikované vozidlá mali byť evidované v objednávke na výpočet presných nákladov/výdavkov. Daňoví úradníci maďarskej daňovej správy uviedli, že aj na základe rozsiahlych zistení nemôžu potvrdiť uskutočnenie prepravy deklarovaného tovaru na územie MR. Je nesporné, že správca dane v rámci daňovej kontroly postupoval v súčinnosti so žalobcom, čo preukazujú zápisnice o ústnom pojednávaní, na ktorých sa zúčastňoval Ing. Štefan Pásztor, predseda predstavenstva žalobcu. Tento bol oboznámený so všetkými výsledkami kontrolných zistení a zároveň bol požiadaný o predloženie dokladov, ktorými môže preukázať opak uvedených kontrolných zistení. Ing. Štefan Pásztor následne predložil správcovi dane čestné prehlásenie Gábora Endrésza - konateľa spoločnosti E+P Sped Kft. a čestné prehlásenie Bélu Veresa - bývalého konateľa spoločnosti VERFOR- TRADE Kft., ktoré však podľa správnych orgánov a taktiež aj podľa názoru súdu nepotvrdili reálnosť obchodných transakcií, t.j. dodanie tovaru spomínaným odberateľom v Maďarskej republike. Obidve vyššie uvedené osoby totiž mali možnosť sa k sporným obchodným transakciám vyjadriť už aj do zápisníc u miestne príslušného správcu dane maďarskej daňovej správy, keďže maďarská daňová správa vo veci vykonávala rozsiahle šetrenie a mohli preukázať svoje tvrdenia, ktoré až následne uviedli v čestných prehláseniach. Podľa názoru súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom najmä správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, a nie je možné tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správne rozhodnutia obsahujú dostatok relevantných dôvodov a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné. Postupom správnych orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Je nesporné, že za intrakomunitárnu dodávku v rámci ES sa považuje len taká, ktorá je spojená s prepravou. V danom prípade nebolo preukázané, že žalobca dodal maďarským odberateľom tovar a že vôbec bola preprava fakturovaného tovaru spoločnosťou E+P Sped Kft. uskutočnená. Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH je oslobodené od dane dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Podľa názoru súdu bolo preukázané, že žalobca nesplnil podmienky uvedené v § 43 ods. 1 zákona DPH, keďže nebolo preukázané, že tovar bol fyzicky prepravený do iného členského štátu, ide o odplatný obchodný vzťah medzi dodávateľom a odberateľom, tovar prepraví dodávateľ alebo odberateľ, alebo tovar bude prepravený inou osobou. Podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH je platiteľ povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa ods. 1 až 4 cit. zákonného ustanovenia. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry a a/ ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto doručenia, b/ ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, c/ ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu, d/ inými dokladmi, ako napr. zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar. Žalovaný poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 27.09.2007, C-409/04-Teleos, z ktorého vyplýva nutnosť kvalifikácie dodávky tovaru alebo nadobudnutie tovaru vnútri Spoločenstva na základe objektívnych dôkazov, ako je existencia fyzického pohybu tovaru medzi členskými štátmi. Keďže dodávka tovaru vnútri Spoločenstva a jeho nadobudnutie vnútri Spoločenstva predstavujú jeden zdaniteľný obchod, akémukoľvek zdaneniu nadobudnutia tovaru v členskom štáte určenia alebo prepravy tovaru zodpovedá oslobodenie predmetnej dodávky v členskom štáte odoslania alebo prepravy tovaru. Súdny dvor skonštatoval, že na to, aby dodanie tovaru osobe identifikovanej pre daň v inom členskom štáte mohlo byť oslobodené od dane, musí sa tovar odoslať alebo prepraviť z jedného členského štátu do druhého členského štátu. Dodávateľ musí riadne a dôveryhodne preukázať splnenie základných podmienok nevyhnutných na účely oslobodenia dodávky v rámci Spoločenstva od dane z pridanej hodnoty a prijať všetky rozumné opatrenia, ktoré boli v jeho moci, aby sa uistil, že dodávka v rámci Spoločenstva, ktorú uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Predpokladom oslobodenia od dane je, aby nadobúdateľ a dodávateľ boli podnikateľmi a vlastníctvo tovaru bolo prevedené na nadobúdateľa a tovar bol skutočne fyzicky premiestnený do iného členského štátu. V danom prípade z obsahu spisu vyplýva, že fyzické dodanie - premiestnenie tovaru na územie MR nebolo preukázané a podľa maďarskej daňovej správy odberatelia z MR nadobudnutie tovaru nedeklarovali ani v podaných daňových priznaniach a súhrnných výkazoch. Podľa názoru súdu správca dane ako aj žalovaný vo veci postupovali dôsledne v súlade so zákonom a pri skúmaní podmienok pre oslobodenie od dane správne zistili skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdili, keď žalobcovi vyrubili rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie máj 2008 v sume 143.897,82 eur. Treba dodať, že žalobca samotnú výšku dorubenej DPH nespochybňoval a preto sa s ňou ani súd bližšie nezaoberal. Rovnako sa súd nevyjadruje ani k otázkam, ktoré neboli sporné, resp. ktoré žalobca v žalobe nerozporoval a ktoré uznali aj správne orgány vo svojich rozhodnutiach. Pokiaľ ide o spoločnosť AQUITRADE s.r.o., treba uviesť, že za zdaňovacie obdobie máj 2008 neboli vykonané žiadne dožiadania týkajúce sa tejto spoločnosti, pretože v tomto období nemal daňový subjekt vo svojom účtovníctve zaúčtované žiadne doklady od tejto spoločnosti, a preto neboli ani predmetom kontroly. Keďže žalobca nepreukázal dodanie tovaru do iného členského štátu a podľa záznamov v jeho účtovníctve bol tovar vyskladnený, vznikla mu daňová povinnosť dňom dodania tovaru v tuzemsku podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. Podľa názoru súdu správne orgány postupovali v súlade s § 29 ods. 2, 4, § 2 ods. 3, ods. 6 ZSDP. Je všeobecne známou skutočnosťou, že už predchádzajúci zákon o dani z pridanej hodnoty č. 289/1995 Z.z. bol prijímaný za situácie aproximácie právnych predpisov Slovenskej republiky s právom Európskych spoločenstiev a to na základe čl. 69 a 70 Európskej dohody o pridružení uzatvorenej medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na strane jednej a Slovenskou republikou na strane druhej (platnosť dohoda nadobudla dňa 1.2.1995, pozri oznámenie MZV č. 158/1997 Z.z.). V predmetnom spore bol aplikovaný zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty zo 6. apríla 2004, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. mája 2004, t.j. v ten istý deň ako nadobudla platnosť Zmluva o pristúpení Slovenskej republiky a ostatných štátov k Európskej únii (pozri oznámenie MZV č. 185/2004 Z.z.). Podľa čl. 53 Aktu o podmienkach pristúpenia, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o pristúpení (čl. 1 ods. 2 zmluvy) je Slovenská republika po jej pristúpení považovaná za adresáta smerníc a rozhodnutí v zmysle bývalého článku 249 Zmluvy o ES (teraz čl. 288 Zmluvy o fungovaní EÚ, ďalej aj len ZFEÚ) a článku 161 Zmluvy o Euratom za predpokladu, že tieto smernice a rozhodnutia boli adresované všetkým súčasným členským štátom. S výnimkou smerníc a rozhodnutí, ktoré nadobudnú účinnosť podľa článku 254 odseku 1 a 2 Zmluvy o ES sa predpokladá, že novým členským štátom boli doručené oznámenia o takýchto smerniciach a rozhodnutiach odo dňa pristúpenia. Podľa čl. 54 Aktu o podmienkach pristúpenia „nové členské štáty [teda aj Slovenská republika] prijmú opatrenia nevyhnutné na to, aby odo dňa pristúpenia dosiahli súlad s ustanoveniami smerníc a rozhodnutí v zmysle článku 249 Zmluvy o založení ES a článku 161 Zmluvy o založení Euratom, pokiaľ v prílohách uvedených v článku 24 alebo v ktoromkoľvek inom ustanovení tohto aktu nie je stanovená iná lehota. Nie je sporné, že zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty bol prijímaný práve v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie a za účelom riadnej a včasnej transpozície relevantnej sekundárnej legislatívy EÚ (v zásade smerníc ES, najmä šiestej smernice Rady 77/388/EHS), na ktorú odkazuje § 86 v spojení s prílohou č. 6 (zoznam preberaných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie). Podľa čl. 288 tretí odsek Zmluvy o fungovaní EÚ (bývalý čl. 249 Zmluvy o založení ES) je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Aplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať na zreteľ členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii s tým, že od 1. mája 2004 je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo EÚ prednostne pred slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ 6/64, Costa v. ENEL, Zb.s. 585) a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Pokiaľ ide o smernicu Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, súd konštatuje, že táto nadobudla účinnosť dňa 1. januára 2007 (čl. 413 smernice), avšak podľa ust. 412 smernice sú členské štáty povinné uviesť do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s článkom 2 ods. 3, článkom 44, článkom 59 ods. 1 a článkom 399 a prílohou III bod 18 najneskôr do 1. januára 2008. Vnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie jej cieľa (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057, bod 111) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Vnútroštátne ustanovenia je potrebné vykladať eurokonformným spôsobom v súlade so smernicou v zásade až po uplynutí transpozičnej lehoty smernice (Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057, body 115 a 116) teda pri predmetnej smernici od 1. 1. 2008. Pokiaľ ide o použitie priameho účinku (priama aplikácia) ustanovení smernice, ktorá prichádza do úvahy len subsidiárne ako ultima ratio vtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ Connect Austria, C-462/99 22.5.2003, Zb. s. I-5197, bod 40), platí rovnako, že súd je povinný ho aplikovať len v tom prípade, ak okrem splnenia ďalších dvoch podmienok, transpozičná lehota smernice už uplynula (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ Rieser Internationale Transporte, C-157/02, 5.2.2004, Zb. s. I-1477, bod 67). Pre úplnosť treba uviesť, že vo svetle judikatúry Súdneho dvora EÚ treba každý jeden prípad posudzovať individuálne s prihliadnutím na všetky jeho okolnosti, čo správne orgány aj urobili a dospeli k záveru, že žalobca skutočne nepreukázal dodanie tovaru do iného členského štátu a súd sa s týmto názorom stotožnil. Smernica 2006/112 v súlade so svojimi článkami 411 a 413 teda zrušila a nahradila od 1. januára 2007 právnu úpravu Únie v oblasti DPH, a to najmä šiestu smernicu. Podľa odôvodnení 1 a 3 smernice 2006/112 bolo prepracovanie šiestej smernice nevyhnutné v záujme prezentovania všetkých ustanovení uplatniteľných jasným a prehľadným spôsobom v zmenenej štruktúre a znení bez toho, aby sa podstatne zmenil jej obsah. Ustanovenia smernice 2006/112 sú v podstate zhodné so zodpovedajúcimi ustanoveniami šiestej smernice. Článok 273 smernice 2006/112, ktorý obsahuje v podstate zhodné ustanovenia ako tie, ktoré sú uvedené v článku 22 ods. 8 šiestej smernice, v znení vyplývajúcom z článku 28h poslednej uvedenej smernice stanovuje: „Členské štáty môžu uložiť iné povinnosti, ktoré považujú za potrebné na riadny výber DPH a na predchádzanie daňovým podvodom, pod podmienkou, že splnia požiadavku rovnakého zaobchádzania s transakciami uskutočňovanými na vnútroštátnej úrovni a s transakciami uskutočňovanými medzi členskými štátmi zdaniteľnými osobami, a pod podmienkou, že tieto povinnosti nepovedú pri obchode medzi členskými štátmi k formalitám spojeným s prechodom hraníc. Možnosť ustanovená v prvom pododseku sa nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené v kapitole 3“. Aj v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Súdny dvor EÚ uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (pozri najmä rozsudky Halifax zo 7. decembra 2010, R, C-285/09, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 36, ako aj z 27. októbra 2011, Tanoarch, C-504/10, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 50). V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (pozri najmä rozsudok z 3. marca 2005, Fini H, C-32/03, Zb. s. I-1599, bod 32; Halifax a i., ako aj Kittel a Recolta Recycling, už citovaný bod 54). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky Fini H, body 33 a 34; Kittel a Recolta Recycling, ako aj z 29. marca 2012, Véleclair, C-414/10, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 32). Podľa judikatúry Súdneho dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (pozri rozsudok Kittel a Recolta Recycling, už citovaný, bod 51). Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj z 21. decembra 2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 25). Navyše v súlade s článkom 273 prvým odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné povinnosti ako tie uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom. Napriek tomu, že tieto ustanovenia priznávajú členským štátom určitú mieru voľnej úvahy (pozri rozsudok z 26. januára 2012, Kraft Foods Polska, C-588/10, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 23), táto možnosť sa v zmysle druhého odseku uvedeného článku nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené v kapitole 3 s názvom „Fakturácia“ hlavy XI s názvom „Povinnosti zdaniteľných osôb a niektorých nezdaniteľných osôb“ uvedenej smernice a najmä v jej článku 226. Okrem toho opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa článku 273 smernice 2006/112 s cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky Gabalfrisa a i., bod 52; Halifax a i., bod 92; z 21. októbra 2010, Nidera Handelscompagnie, C-385/09, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 49, ako aj Dankowski, bod 37). K namietanému procesnému postupu správcu dane treba uviesť, že podľa názoru súdu neporušil § 15 ods. 17 ZSDP, keďže dodržal zákonom stanovenú 6-mesačnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly, ktorá trvala celkom 5 mesiacov a 29 dní. Treba totiž vziať na zreteľ prerušenie daňovej kontroly od 19.11.2010 rozhodnutím č. 621/320/64342/10/D podľa § 25a ZSDP, podľa ktorého správca dane môže konanie prerušiť, najmä ak sa začalo konanie o predbežnej otázke alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. Z § 25a ods. 1 ZSDP vyplýva, že konanie sa prerušuje najmä v prípadoch, ktoré zákon výslovne vymenúva, avšak slovné spojenie najmä nevylučuje konanie prerušiť aj z iných dôvodov. V danom prípade neboli splnené podmienky pre prerušenie konania podľa § 25a ods. 2 ZSDP, pretože prerušenie konania nenavrhli účastníci konania, ale išlo o prerušenie konania z dôvodu inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, a to zaslanie žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií zo dňa 18.10.2010 súvisiacimi s preverením obchodných transakcií v prospech maďarských spoločností. Žalobca má pravdu v tom, že na dodržanie zákonnej lehoty nemôže mať vplyv podanie či nepodanie námietky daňového subjektu proti postupom zamestnanca správcu dane tak, ako to uviedol žalovaný (§15 ods. 8 písm. d/ ZSDP), ale táto okolnosť nie je relevantná, nakoľko správca dane neprekročil zákonom stanovenú 6-mesačnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly, a preto ani nebol povinný požiadať nadriadený orgán o primerané predĺženie tejto lehoty. Po preskúmaní veci súd konštatoval, že neboli zistené žiadne porušenia zásad daňového konania, pričom daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného ako aj preskúmavané rozhodnutie boli v súlade so zákonom a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal, rovnako ani žalovanému, ktorý podľa ustálenej judikatúry nemá v takomto prípade právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.