Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/220/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201985 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1011201985.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: mjr. K.. K. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX J. XXX, zastúpený: Mgr. Nikoleta Oktavcová, advokátka, Nám. SNP 70/36, Zvolen, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia ministra vnútra SR Č.p.: I.-PS-PK-XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Účastníkom sa n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia ministra vnútra SR Č.p.: I.-PS-PK-XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým zamietol rozklad žalobcu proti personálnemu rozkazu ministra vnútra SR č. 305 zo dňa 25.07.2011, ktorým bol žalobca podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej aj len zákon) dňom 01.08.2011 preložený z funkcie starší referent špecialista 3. inšpekčného oddelenia odboru inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, služobného úradu MV SR - miesto výkonu štátnej služby Banská Bystrica, na inú funkciu v rámci Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici a toto prvostupňové rozhodnutie zároveň potvrdil. Domáhal sa zrušenia napadnutého rozhodnutia ako aj personálneho rozkazu a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Uviedol, že uvedenými rozhodnutiami ako aj postupom žalovaného bol porušený § 48 ods. 2, § 243 ods. 4, § 2a ods. 1, 2, § 35 ods. 2, § 233 ods. 1, 2, § 238 ods. 1-4, § 241 ods. 1, 3, § 243 ods. 2 zákona ako aj jeho základné ľudské práva a slobody garantované Ústavou Slovenskej republiky - čl. 18 ods. 1 a čl. 36 písm. b/ Ústavy SR, čl. 4 ods. 2 a 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ustanovenie § 35 ods. 2 zákona je podľa žalobcu v rozpore s ústavou ako aj s medzinárodnými zmluvami a dohovormi, ktoré SR podpísala a ratifikovala a ktorými je viazaná. SR je viazaná Dohovormi Medzinárodnej organizácie práce č. 29 o zákaze nútenej práce a č. 105 na odstránenie nútenej práce, Európskym dohovorom (Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Personálnym rozkazom bol žalobca ako policajt inšpekčnej služby bez jeho súhlasu, proti jeho vôli, bez existencie relevantných podkladov, preložený na inú - výrazne nižšiu funkciu a to finančne aj kariérne. Namietal, že žalovaný neuviedol v personálnom rozkaze žiadny konkrétny dôležitý záujem služby a keďže tento pojem nie je doposiaľ legálne v zákone definovaný, o to viac by mal žalovaný uviesť, o aký konkrétny dôležitý záujem služby ide. V tomto smere je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p.. Rozhodnutie je tiež nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, pretože nie je zrejmé, či vôbec a aké dôkazy žalovaný vykonal a to najmä ohľadne tvrdenia, že postup podľa § 35 ods. 2 zákona bol vopred prerokovaný s odborovým orgánom. Z rozhodnutia nie je zrejmé kedy, kde, s kým a s akým výsledkom sa prerokovanie uskutočnilo. Žalobca ďalej namietal porušenie § 243 ods. 2 zákona, keďže minister o podanom rozklade nerozhodol do 60 dní od jeho podania ale až dňa 24.10.2011, teda po uplynutí zákonnej lehoty na rozhodnutie. Namietal porušenie jeho práva preskúmať dôvodnosť a zákonnosť odmietnutia navrhnutých dôkazov, ktoré žalovaný odmietol bez akéhokoľvek zdôvodnenia vykonať, resp. ich považoval za nedôvodné. Bol porušený aj § 233 ods. 1, 2 zákona, keďže žalovaný pred vydaním rozhodnutia nezisťoval presne a úplne skutočný stav veci a pre tento účel neobstaral žiadne podklady potrebné pre rozhodnutie. Žalovaný nezahrnul žalobcove tvrdenia, úvahy, návrhy, argumenty do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, čím došlo k porušeniu § 241 ods. 3 zákona. Napadnuté rozhodnutie je taktiež nepreskúmateľné pre absolútny nedostatok odôvodnenia. Žalobca odmietol existenciu dôvodu jeho preloženia, ktorým malo byť (ako aj u ďalších 15 policajtov) dlhodobé podpriemerné dosahovanie výsledkov, pričom tento dôvod neexistoval a žalovaný postupom podľa § 35 ods. 2 zákona, t.j. konaním proti dobrým mravom v zmysle § 2a ods. 2 zákona sa de facto vyhol povinnosti odôvodniť svoje rozhodnutie, čím žalobcu poškodil v očiach spolupracovníkov ako aj verejnosti. Napadnuté rozhodnutie je nezákonné aj z dôvodu, že neobsahuje skutočnosti, prečo rozhodujúci orgán považoval námietky účastníka konania za bezdôvodné, mylné, vyvrátiteľné. Poukázal na čl. 35 ods. 1, 36, 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a taktiež citoval § 2a ods. 1,2, § 35 ods. 1,2,5,7 a 10 zákona. S poukazom na uvedené ustanovenia zákona vyslovil žalobca názor, že právna úprava právomoci žalovaného v ustanovení § 35 ods. 2 zákona nie je v súlade s ústavou a Dohovormi Medzinárodnej organizácie práce č. 29 o zákaze nútenej práce a č. 105 na odstránenie nútenej práce, čl. 14 Európskeho dohovoru. V porovnaní s právnym postavením „ostatných“ policajtov ustanovenie § 35 ods. 2 zákona diskriminuje policajtov inšpekčnej služby a títo „ostatní“ policajti nie sú diskriminovaní s poukazom na § 35 ods. 10 zákona ani finančne. V prípade policajta inšpekčnej služby, voči ktorému bolo pristúpené k jeho preloženiu postupom podľa § 35 ods. 2 zákona, tento vykonáva prácu bez svojho súhlasu, proti svojej vôli, práca má vynútený, nespravodlivý charakter a v takom prípade sú naplnené atribúty pojmu povinnej práce, ktorá je protiústavná. Záverom poukázal na čl. 4,13,14 Európskeho dohovoru o ľudských právach. S poukazom na tvrdenú neústavnosť ustanovenia § 35 ods. 2 zákona je podľa žalobcu primárne postupovať podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.. Žalovaný vo vyjadrení k obsahu žaloby navrhol túto zamietnuť. Poukázal na právny názor Krajského súdu v Bratislave vzťahujúci sa k ustanoveniu § 35 ods. 2 zákona vyslovený v rozsudku sp. zn. 2 S 196/05, ktorý bol potvrdený rozsudkom NS SR sp. zn. 1 Sžo 113/2007 zo dňa 11.03.2008. V citovanom rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky stanovil rozhodujúcu interpretáciu § 35 ods. 2 zákona. V záujme jednotného výkladu a jednotného používania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov prislúcha všeobecným súdom interpretácia a aplikácia zákonov. Pokiaľ ide o pojem „dôležitý záujem služby“, tento sa podľa § 35 ods. 2 zákona vzťahuje na postup u policajta, ktorý sa považuje za nadriadeného. Žalobca však bol zaradený na funkcii v útvare inšpekčnej služby. Ak by aj minister vnútra vopred neprerokoval návrh na preloženie žalobcu s odborovým orgánom, nemalo by to žiaden vplyv na právoplatnosť a vykonateľnosť personálneho rozkazu. V danej veci bol však postup na preloženie žalobcu vopred prerokovaný, čo potvrdil predseda OZP v SR svojim podpisom. Žalovaný odmietol tvrdenie žalobcu o nezákonnosti rozhodnutia v súvislosti s porušením § 243 ods. 2 zákona, pričom zákonom stanovená 60 dňová lehota na rozhodnutia sa považuje za poriadkovú lehotu a jej uplynutím nezanikajú ani práva ani povinnosti účastníka konania. Žalovaný sa zaoberal námietkami žalobcu a tieto boli vyhodnotené ako právne irelevantné. K povinnosti odôvodňovať vyhodnotenie každej námietky poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR (I. ÚS 141/09-12, IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Žalovaný odmietol aj tvrdenie žalobcu o porušení § 193 ods. 2 zákona, keďže žalobca nebol prepustený zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e/ zákona. Krajský súd v Bratislave pôvodným rozsudkom č.k. 2S 220/11-31 zo dňa 02.03.2012 žalobu zamietol a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe odvolania žalobcu svojim uznesením sp. zn. 8Sžo/36/2012 zo dňa 26.09.2013 zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. K zrušeniu rozsudku pristúpil z dôvodu procesnej vady, keď krajský súd vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania, pričom vyjadrenie žalovaného k žalobe nedoručil žalobcovi. Následne súd doručil právnej zástupkyni žalobcu tak vyjadrenie žalovaného k žalobe ako aj jeho vyjadrenie k odvolaniu. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 244 a nasl. O.s.p. opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) (keďže odvolacími dôvodmi by sa mal celkom zrejme zaoberať odvolací súd) ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O.s.p., pretože rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby je v súlade so zákonom. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je v medziach žalobných dôvodov posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Z obsahu administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že personálnym rozkazom ministra vnútra SR č. XXX zo dňa 25.07.2011 bol žalobca v súlade s § 35 ods. 2 zákona dňa 01.08.2011 preložený z funkcie starší referent špecialista 3. inšpekčného oddelenia odboru inšpekčnej služby, sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR, služobného úradu MV SR na inú funkciu v rámci OR PZ v Banskej Bystrici, služobného úradu Krajského riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici. Z obsahu personálneho rozkazu vyplýva, že tento bol vopred prerokovaný v OZP v SR, pričom preloženie žalobcu na inú funkciu sa vykonáva v dôležitom záujme služby a dôvod sa podľa § 35 ods. 2 zákona neuvádza. Personálny rozkaz bol žalobcovi vyhlásený v súlade s § 266 ods. 1 zákona dňa 29.07.2011 a proti rozkazu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote rozklad, ktorý bol ministrom vnútra SR zamietnutý napadnutým rozhodnutím zo dňa 24.10.2011. Toto rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 28.10.2011. Z citovaného ustanovenia § 35 ods. 2 zákona vyplýva, že minister môže policajta zaradeného v útvare inšpekčnej služby, ktorým žalobca nesporne bol, previesť na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné, preložiť na inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej služby alebo do iného služobného úradu aj bez uvedenia dôvodu. Z konštrukcie zákonného ustanovenia § 35 vyplýva, že ods. 2 tohto ustanovenia je vo vzťahu k ods. 1 špeciálnym ustanovením, keď ods. 2 definuje špeciálne kompetencie ministra, ktorý môže (ale nemusí) policajta zaradeného v útvare inšpekčnej služby previesť na inú funkciu... Ide o prejav diskrečnej právomoci štátu, kedy sa ponecháva príslušnému nadriadenému, v danom prípade ministrovi vnútra SR, možnosť voľnej úvahy, či využije alebo nevyužije predmetné oprávnenie dané mu zákonom, pričom nemusí uviesť konkrétne dôvody využitia tohto oprávnenia, pretože je to iba na jeho vnútornom posúdení a následnom rozhodnutí. Námietka žalobcu, že žalovaný neuviedol žiadny dôležitý záujem služby, ktorý nie je doposiaľ v zákone definovaný, treba uviesť, že táto nie je dôvodná, nakoľko slovné spojenie „a ak to vyžaduje dôležitý záujem služby“ sa vzťahuje v zmysle cit. ustanovenia § 35 ods. 2 zákona na policajta, ktorý sa považuje za nadriadeného. Je nesporné, že žalobca ako policajt nebol zaradený na funkcii nadriadeného ale bol zaradený na funkcii v útvare inšpekčnej služby. Žalovaný teda nebol povinný zdôvodňovať prevedenie žalobcu na inú funkciu dôležitým záujmom služby tak, ako v prípade, ak by išlo o nadriadeného. Žalovaný správne poukázal na rozhodovaciu prax všeobecných súdov, napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S 196/05, ktorý bol potvrdený rozsudkom NS SR sp. zn. 1 Sžo 113/2007 zo dňa 11.03.2008, pričom v týchto rozsudkoch vysloveným právnym názorom sa stotožnil Krajský súd v Bratislave aj v obdobných veciach v záujme jednotného výkladu a používania zákonov všeobecnými súdmi. Súdy teda nezdieľajú názor žalobcu o neústavnosti ustanovenia § 35 ods. 2 zákona. Pre úplnosť však treba dodať, že Krajský súd v Bratislave sa odchýlil od právneho názoru vysloveného NS SR v rozsudku 1 Sžo 113/2007 vo veci týkajúcej sa nadriadeného, na prevedenie ktorého sa vyžaduje dôležitý záujem služby, keď vyslovil názor, že ustanovenie § 35 ods. 2 zákona umožňuje ministrovi vnútra previesť žalobcu (nadriadeného) na inú funkciu aj bez uvedenia dôvodu, avšak za ústavne konformný výklad predmetného ustanovenia zákona považuje taký výklad, z ktorého plynie pre ministra povinnosť definovať dôležitý záujem služby, ktorý ho viedol k preskúmavanému rozhodnutiu. Súd uviedol, že prevedenie policajta v postavení nadriadeného na inú, v policajnej hierarchii nižšiu funkciu, je nepochybne vážnym zásahom do jeho štátnej služby, najmä ak ide o skúseného riadiaceho pracovníka v dôležitej pozícii a s dlhoročnou praxou. Vo všeobecnosti treba uviesť, že služobný orgán v zmysle § 35 ods. 2 zákona môže, ale nemusí v rozhodnutí o prevedení uviesť dôvody viažuce sa k dotknutému policajtovi a pokiaľ sa rozhodne akokoľvek, je treba z hľadiska zákonnosti jeho postup akceptovať. Pokiaľ však zákon vyžaduje, aby bol v prípade prevedenia nadriadeného naplnený dôležitý záujem služby na takomto rozhodnutí, má súd zato, že tento záujem je potrebné definovať, pomenovať v dôvodoch rozhodnutia, aby nielen dotknutý policajt ale celý Policajný zbor a napokon aj verejnosť, ktorej tento zbor slúži, vedeli, aký služobný záujem viedol nadriadeného (ministra) k prevedeniu policajta. V prípade nadriadeného teda nestačí len konštatovanie, že je daný dôležitý záujem služby, ale tento právne neurčitý pojem je treba podľa názoru súdu niečím konkrétnym naplniť (tento názor si následne v celom rozsahu osvojil aj NS SR). Vo všeobecnosti by dôležitý záujem štátnej služby mal spočívať v plnení úloh a povinností vyplývajúcich zo zákona (č. 73/1998 Z.z.), ako aj úloh vyplývajúcich z iných všeobecne záväzný predpisov, na zabezpečenie ktorých sa kladie podstatný význam pri plnení činnosti nadriadeného, ako aj z aktuálnej bezpečnostnej situácie v spoločnosti. Samotná skutočnosť, že v personálnom rozkaze je nadbytočná zmienka o preložení žalobcu v dôležitom záujme služby, je celkom zrejme vzhľadom k vyššie uvedenému bez významu pri posudzovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Nedôvodná je aj námietka žalobcu smerujúca k nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť z dôvodu, že z personálneho rozkazu nie je zrejmé, s kým, kedy a s akým výsledkom bol návrh prerokovaný s odborovým orgánom. Z výrokovej časti personálneho rozkazu vyplýva, že postup vyžadovaný § 35 ods. 2 zákona bol dodržaný, pričom súd z návrhu na preloženie žalobcu zo dňa 22.07.2011 zistil, že dňa 25.07.2011 bol tento návrh prerokovaný tak, ako to ukladá § 35 ods. 2 zákona a to vo výbore OZP v SR, čo potvrdil predseda OZP v SR svojim podpisom. Pre úplnosť k tejto otázke treba uviesť, že ak by aj minister vnútra vopred neprerokoval návrh na preloženie žalobcu s odborovým orgánom, išlo by síce o porušenie uvedeného zákonného ustanovenia, avšak bez akéhokoľvek dopadu na právoplatnosť a vykonateľnosť personálneho rozkazu, keďže ustanovenie § 35 ods. 2 zákona neobsahuje tzv. doložku sankcie neplatnosti. Z § 250 ods. 2 zákona totiž vyplýva, že právny úkon, ktorý nebol urobený formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný len ak to výslovne ustanovuje tento zákon. K námietke týkajúcej sa porušenia § 243 ods. 2 zákona, pretože odvolací orgán nerozhodol o rozklade žalobcu v lehote 60 dní odo dňa jeho podania, treba uviesť, že podľa uvedeného zákonného ustanovenia je odvolací orgán povinný rozhodnúť o odvolaní bezodkladne spravidla do 60 dní odo dňa podania odvolania, a to po predchádzajúcom prerokovaní v poradnej komisii, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak nemôže odvolací orgán rozhodnúť o odvolaní do 60 dní odo dňa podania odvolania, je povinný o tom policajta písomne vyrozumieť. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ide o poriadkovú lehotu, ktorej uplynutím nezanikajú ani práva ani povinnosti účastníka konania. O prijatí rozkladu odvolacím orgánom bolo žalobcovi zaslané písomné oznámenie zo dňa 25.08.2011. Je logické, že konanie na odvolacom orgáne nezačne skôr, ako sa realizuje postup podľa § 242 ods. 7 zákona (autoremedúra), keďže až po ukončení konania v rámci autoremedúry na prvostupňovom orgáne je možné začať konanie na odvolacom orgáne a to logicky až potom, ako je tomuto orgánu doručený opravný prostriedok. Ak by aj došlo k prekročeniu stanovenej lehoty 60 dní, neznamenala by táto skutočnosť sama o sebe nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a nevyvolala by potrebu jeho zrušenia. Dôvodná nie je ani námietka žalobcu ohľadne nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre absolútny nedostatok odôvodnenia, keďže z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ministra vnútra SR zo dňa 24.10.2011 vyplýva, že tento sa námietkami žalobcu zaoberal, avšak tieto boli vyhodnotené ako právne irelevantné. Podľa názoru súdu sú žalobou napadnuté rozhodnutia dostatočne odôvodnené tak, ako to vyžaduje zákon a dávajú jasný a zrozumiteľný právny a skutkový základ veci. Žalovaný výstižne poukázal na aplikovateľnú judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (I. ÚS 141/09, IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ustanovení čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ani z čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny nemožno vyvodiť právo účastníka konania a tomu zodpovedajúcu povinnosť orgánu verejnej moci konajúceho vo veci vykonať všetky dôkazy označené účastníkom konania. Zásada voľného hodnotenia dôkazov v spojení s princípom legality a zásadou spravodlivého rozhodnutia umožňujú orgánu verejnej moci vykonať iba tie dôkazy, ktoré sú podľa jeho úvah potrebné na objasnenie právne významných skutkových okolností relevantných pre spravodlivé rozhodnutie v danej veci. Nedôvodný je aj poukaz žalobcu na § 193 ods. 2 zákona, podľa ktorého policajtovi musí byť daná možnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e/, navrhovať dôkazy a obhajovať sa. V danom prípade žalobca nebol prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e/ zákona, ktorým je zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Súd odmieta tvrdenie žalobcu, že by išlo v danom prípade o nútenú - povinnú prácu v súvislosti s jeho prevedením ako policajta zaradeného v útvare inšpekčnej služby v zmysle § 35 ods. 2 zákona a nezdieľa ani jeho názor o porušení Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 29 o zákaze nútenej práce a č. 105 na odstránenie nútenej práce, ani čl. 14 Európskeho dohovoru o ľudských právach. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že služobný pomer príslušníkov Policajného zboru, S.I.S., Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície je svojou povahou inštitútom verejného práva - ide o právny pomer štátnozamestnanecký. Takýto právny pomer nevzniká zmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu - rozhodnutím o prijatí do služobného pomeru a po celú dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je naopak typickým pomerom súkromnoprávnym, kde účastníci majú rovnaké postavenie. To sa prejavuje okrem iného aj v právnej úprave týkajúcej sa zmeny služobného pomeru, služobnej disciplíny, skončenia služobného pomeru a nárokov s ním súvisiacich a ďalších prípadov rozhodovania služobných orgánov, ktorá sa vyhýba implementácii zmluvných prvkov (pre služobný pomer cudzorodých) do vzťahov, ktoré sú založené na tuhšej podriadenosti a nadriadenosti subjektov služobného pomeru, pre ktoré je charakteristické jednostranné rozhodovanie zamestnávateľského subjektu o právach a povinnostiach príslušníkov. Právna povaha takéhoto služobného pomeru príslušníkov PZ odráža osobitný charakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci, potrebu pevného začlenenia policajta do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone, čo zvýrazňuje skutočnosť, že nemožno hovoriť o modifikácii súkromnoprávneho pomeru, ale o špecifickom štátnozamestnaneckom pomere verejného práva, ktorého právna úprava má formu kódexu. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej praxi formuloval, že z pôsobnosti čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv sú vylúčené spory zamestnancov štátu, ktorých pracovná náplň pozostáva zo špecifických činností verejnej správy v miere, v akej táto správa koná ako držiteľka verejnej moci poverená ochranou všeobecných záujmov štátu alebo orgánov verejnej moci. Pracovníci na týchto miestach majú teda v rukách časť suverénnej moci štátu; ten má tak legitímny záujem vyžadovať od týchto zamestnancov zvláštne puto dôvery a lojality. Zjavný príklad takýchto činností predstavujú ozbrojené sily a polícia (Pellegrin proti Francúzsku, rozsudok z 8.12.1999 týkajúci sa sťažnosti č. 28541/95, Frydlender proti Francúzsku, rozsudok z 27.6.2000 týkajúci sa sťažnosti č. 30979/96). Vychádzajúc z uvedeného je dôvodné konštatovať, že zákonná úprava služobného pomeru príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje príslušníkom v služobnom pomere nižšiu mieru ochrany než je tomu u zamestnancov v pracovnom pomere, resp. umožňuje služobným orgánom operatívnejšie využitie príslušníkov ich ustanovením na služobné miesto v danom zbore pre plnenie úloh v inej funkcii. Súd tiež poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR napr. II. ÚS 403/2011-23, podľa ktorej cit.: „ESĽP vo svojej judikatúre uviedol, že právo členských štátov zásadne rozlišuje medzi štátnymi zamestnancami a súkromnoprávnymi zamestnancami, pričom spory týkajúce sa náboru, výkonu povolania (kariéry) a ukončenia pracovnej činnosti štátnych zamestnancov všeobecne nespadajú do pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozhodnutie vo veci Niegel proti Francúzsku zo 17. marca 1997). Výnimkou sú len prípady, ak predmetom sporu sú priamo práva majetkovej povahy (napr. právo na dôchodok verejných zamestnancov, práva týkajúce sa platových pomerov týchto zamestnancov)“. V prípade Pellegrin proti Francúzsku (rozhodnutie z 8. decembra 1999, sťažnosť č. 28541/95) súd priniesol nové tzv. funkčné kritérium aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na štátnych zamestnancov založené na povahe funkcií a zodpovednosti, aké zamestnanec vykonáva. Súd poznamenal, že na úradoch štátnej správy niektoré pracovné miesta zahŕňajú povolania všeobecného záujmu alebo účasť na výkone verejnej moci. Ich držitelia teda držia v rukách časť suverenity štátu. Ten má potom legitímny záujem vyžadovať od týchto zamestnancov zvláštne puto dôvery a lojality. Na druhej strane pri iných pracovných miestach, ktoré nemajú túto dimenziu „verejnej správy“, tento záujem chýba. Preto súd rozhodol, že z poľa pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru sú vylúčené iba spory zamestnancov štátu, ktorých zamestnanie je charakteristické špecifickými činnosťami verejnej správy do tej miery, v akej táto koná ako držiteľka verejnej moci poverená ochranou všeobecných záujmov štátu alebo iných verejných spoločenstiev. Jasný príklad takých činností predstavujú ozbrojené sily a polícia.“ Záverom treba uviesť, že je verejne známou skutočnosť, že k ustanoveniu § 35 ods. 2 zákona má iný vzťah vládna moc a politická opozícia, ktorej negatívny vzťah sa však v súvislosti so získaním štátnej moci mení na kladný. Sú mediálne známe prípady ministrov vnútra, ktorí vo svojej funkcii tento inštitút uplatňovali a hájili, avšak po zmene vládnej garnitúry sa stali hlavnými kritikmi tohto zákonného ustanovenia. Uvedené však nič nemení na tom, že ustanovenie § 35 ods. 2 zákona je súčasťou platného právneho poriadku Slovenskej republiky a žalovaný v súlade s týmto ustanovením rozhodol o preložení žalobcu na inú funkciu. Vzhľadom na uvedené dospel Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci k záveru, že napadnuté rozhodnutie ministra vnútra SR ako i prvostupňový personálny rozkaz sú v súlade so zákonom a keďže námietky žalobcu neodôvodňujú ich zrušenie, žalobu bolo potrebné podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietnuť. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom právo na ich náhradu nepriznal, keďže žalobca vo veci nebol úspešný a žalovanému v danom prípade podľa ustálenej judikatúry právo na náhradu trov konania nepatrí. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení zák. č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.