Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/35/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200136 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1012200136.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: Z.O.GROUP, s.r.o., IČO: 44 063 822, Švabinského 13, Bratislava, zastúpený: JUDr. Miroslav Belica, advokát, Štefánikova trieda 79, Nitra, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (predtým Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky), Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č.: I/XXX/XXXXX-XXXXXX/XXXX/ XXXXXX-r zo dňa XX.XX.XXXX, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.: I/XXX/XXXXX-XXXXXX/XXXX/XXXXXX-r zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým žalovaný ako odvolací orgán na základe odvolania žalobcu proti dodatočnému platobnému výmeru č.: XXX/XXX/XXXXXX/XX/Mich zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým V. úrad K. V vyrubil podľa § 44 ods. X písm. b/ bod X zákona č. XXX/XXXX Zb. (ďalej aj len J.) rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún XXXX v sume XX.XXX,XX N., tento dodatočný platobný výmer potvrdil. J. žiadal zrušenie tak napadnutého druhostupňového ako aj prvostupňového správneho rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. F., že odvolanie proti rozhodnutiu správcu dane podal z dôvodu, že toto bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu za súčasného nezákonného postupu, keď správca dane neakceptoval obmedzené možnosti žalobcu k zabezpečeniu dôkazov svedčiacich o správnosti jeho postupu predchádzajúcemu podaniu daňového priznania. J. boli bez jeho účasti a možnosti verifikácie políciou zadržané daňové doklady, ktorých súčasťou boli aj doklady potrebné pre toto konanie. E. polície, že iné doklady v prospech žalobcu nemá, je potrebné verifikovať so zápisnicami o domových prehliadkach a zoznamom zadržaných dôkazov. U. toho neboli konkretizované doklady, ktoré ku konkrétnym daňovým priznaniam správca dane požaduje a nie je zrejmé, prečo tieto nezabezpečil vykonaním krížovej kontroly, teda u subjektov, s ktorými mal žalobca v obchodných vzťahoch vojsť do kontaktu. G., že strana 3. a nasledujúce vo všetkých jeho sa týkajúcich daňových rozhodnutiach sú cyklostylovanými fotokópiami výpovedí osôb, ktorých obsah však odporuje aj záveru správcu dane, kde tieto osoby všeobecne prehlasujú, že žalobca mal robiť iba fiktívne obchody, pričom k žiadnym konkrétnym obchodom nemalo dochádzať a správca dane v rozpore s týmito tvrdeniami však na podklade čiastočne zabezpečených dôkazov konštatuje opak a uznáva z niektorých transakcií dopočet V.. U každého obchodného prípadu samostatne je potrebné zistiť, či predmet dodávky existoval, kto bol jeho dodávateľom, výrobcom, odberateľom, či spotrebiteľom, kto ho žalobcovi predal a či odviedol V., či žalobca sám tovar alebo službu ďalej predal a či si z tejto transakcie splnil daňové povinnosti. F. skutočnosti však správca dane nezisťoval. J. poukázal na rozhodnutie prokurátora C. prokuratúry G. sp. zn. Kv XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým zrušil uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia M. J. a spol. z dôvodu, že vyšetrovateľ len uvádzal, že boli vypočuté osoby k určitým skutočnostiam, avšak bez akýchkoľvek iných dôkazov tieto uviedol ako dôkaz slúžiaci na vznesenie obvinenia, a to bez bližšej špecifikácie. A. dane uveril tvrdeniam osôb, ktoré v konaní vypočul, bez verifikácie týchto tvrdení, a bez vykonania krížových kontrol. T. pritom o osoby stíhané pre závažné trestné činy. J. spochybnil dôveryhodnosť týchto osôb, pričom správca dane mal mať pravdivosť ich tvrdení preukázanú a nielen zovšeobecniť vyjadrenia týchto osôb, prípadne sa uspokojiť s tvrdením orgánov činných v trestnom konaní, že viac daňových dokladov zaistených nebolo. A. dane navyše vychádzal z výpovedí svedkov pri dokazovaní v súvislosti s výkonom daňových kontrol u iného daňového subjektu - Q. M. J., s.r.o.. A. možnosť využitia svojho práva v zmysle § 1X ods. 5 J.. A. dane vedel o tom, že konateľ žalobcu je vo väzbe a teda že má obmedzené možnosti na uplatnenie svojich práv. J. upozornil správny orgán na to, že bez súčinnosti s orgánmi činnými v trestnom konaní nemôže predložiť sám doklady k daňovej kontrole a preto žiadal o prerušenie daňovej kontroly, čo mu však umožnené nebolo. E. správneho orgánu, že správcom dane bolo preukázané vytvorenie umelých obchodných vzťahov za účelom uplatnenia odpočítania V., nemá základ v dokazovaní, pričom k takémuto tvrdeniu je oprávnený iba súd. Aj napriek tomu, že daňový subjekt znáša dôkazné bremeno, správne orgány sú zodpovedné za úplnosť a zákonnosť vykonaných dôkazov. J. nemal možnosť byť prítomný pri výsluchu svedkov a klásť im otázky, keďže bol vo väzbe. P. správnych orgánov bol žalobca ukrátený na svojich právach tým, že pri výkone daňovej kontroly bolo porušené jeho právo vyplývajúce z § 1X ods. 5 J.. Z objektívnych príčin nemohol preukázať, že deklarované zdaniteľné obchody prijal. A. orgány rozhodli na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. II. J. vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť. K žalobným dôvodom, ktoré boli uplatnené aj v odvolacom konaní, uviedol vyjadrenie zhodné s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí, obsah ktorého je uvedený nižšie. G. s dôvodmi tvrdenej nezákonnosti uvádzanej žalobcom. O. skutkový a právny stav veci, uviedol rozsudky A. dvora EÚ spomenuté už v rozhodnutí správcu dane a to: P. C XXX/XX I. plc z XX. februára XXXX, v ktorom sa okrem iného uvádza, že uplatňovanie právnej úpravy A. nemôže byť rozšírené tak, aby zakrývalo zneužívanie zo strany podnikateľov, teda plnenia, ktoré nie sú vykonávané v rámci bežných obchodných transakcií, ale iba s cieľom získať zneužitím výhody - zásada zákazu zneužívania sa uplatňuje takisto na oblasť V.. Z. súdu prináleží, aby preukázal obsah a skutočný význam predmetných plnení. Vnútroštátny súd pritom môže vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické a/alebo personálne prepojenie medzi zahrnutými podnikateľmi v pláne zníženia daňového zaťaženia. Rozsudok R P. P. A., v ktorom sa okrem iného uvádza, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. V rozsudku C-XXX/XX A. dvor EÚ uvádza, že ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k V., prináleží vnútroštátnemu súdu, aby tomuto platiteľovi odmietol priznanie práva na odpočet dane. Žalobca počas výkonu daňovej kontroly nepredložil žiadne dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, čo znamená, že neuniesol dôkazné bremeno, keď sa mu právne relevantným spôsobom nepodarilo prijatie zdaniteľných obchodov deklarovaných v podanom daňovom priznaní za predmetné zdaňovacie obdobie preukázať. Žalovaný zotrval na svojich záveroch uvedených v žalobou napadnutom rozhodnutí, pričom sa vysporiadal so všetkými námietkami uplatnenými žalobcom. Žalovaný ako aj správca dane dostatočne zistili skutkový stav a po právnej stránke vec posúdili správne. III. Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že tak napadnuté ako aj prvostupňové správne rozhodnutie a postup správnych orgánov je v súlade so zákonom a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Zákon SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa cit. ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy ( a to hmotnoprávne, ako aj procesné ), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov. IV. Z obsahu administratívneho spisu (originálny žurnalizovaný spis Daňového úradu Bratislava V je súčasťou spisu KS v BA sp. zn. 1S/25/2012) súd zistil, že žalovaný rozhodnutím č. I/XXX/XXXXX- XXXXXX/XXXX/XXXXXX-r zo dňa XX.XX.XXXX podľa § 48 ods. 5 ZSDP potvrdil odvolaním žalobcu napadnuté rozhodnutie č. XXX/XXX/XXXXXX/XX/Mich zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým Daňový úrad Bratislava V vyrubil žalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod l ZSDP rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2010 v sume XX XXX,XX eura. Správca dane na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Cib zo dňa XX.XX.XXXX vykonal u žalobcu za zdaňovacie obdobie jún 2010 daňovú kontrolu. V priebehu výkonu daňovej kontroly správca dane zistil, že platiteľ - žalobca za zdaňovacie obdobie jún 2010 podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty, v ktorom deklaruje v riadku 21 odpočítanie dane za prijaté zdaniteľné obchody v celkovej sume XX XXX,XX eura. Žalobca v priebehu výkonu daňovej kontroly nepredložil žiadne doklady, a preto ho správca dane vyzval na predloženie dokladov za zdaňovacie obdobia január, február, apríl až december 2010. Výzva bola žalobcovi doručená dňa 12.07.2011. Žalobca napriek výzve správcu dane požadované doklady na výkon kontroly nepredložil a ani neoznámil správcovi dane dôvody ich nepredloženia. Požadované doklady nezabezpečil ani prostredníctvom svojho právneho zástupcu a na hore uvedenú výzvu správcu dane vôbec nereagoval. Napriek tomu, že konateľ spoločnosti bol vo výkone väzby a teda bol obmedzený na osobnej slobode, nič mu nebránilo v písomnej komunikácii so správcom dane poskytnúť v danom prípade vyjadrenie a predložiť požadované doklady, ako aj dôkazy, ktoré si mohol zaobstarať prostredníctvom poverenej osoby, prípadne svojho právneho zástupcu, resp. tretej osoby. Správca dane v procese dokazovania v súlade § 32 ods. 1 ZSDP listom č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Cib zo dňa XX.XX.XXXX požiadal Prezídium PZ, ÚBOK, oddelenie finančnej polície (ďalej aj len OČTK), ktoré v rámci svojej činnosti zaistilo doklady súvisiace s podnikateľskou činnosťou daňového subjektu Z.O.GROUP, s.r.o., o zaslanie zaistených dokladov za zdaňovacie obdobia január, február, apríl až december 2010. Na základe listu, ktorý OČTK zaslal Daňovému úradu Bratislava V, správca dane zistil, že za spoločnosť Z.O.GROUP, s.r.o. sa medzi zaistenými dokladmi doklady k prijatým zdaniteľným obchodom deklarovaným v podanom daňovom priznaní za predmetné zdaňovacie obdobie 2010, nenachádzajú. Z dôvodu, že žalobca v priebehu výkonu daňovej kontroly nepreukázal oprávnenosť uplatneného práva na odpočítanie dane, správca dane v rámci daňovej kontroly pri hodnotení dôkazov využil doklady a písomnosti zo spisu daňového subjektu a najmä výpovede svedkov, ktoré boli získané v rámci procesu dokazovania v priebehu výkonu daňových kontrol u daňového subjektu AUTODOPRAVA Marián J., s.r.o. Správca dane v súvislosti s prijatými zdaniteľnými obchodmi deklarovanými v podanom daňovom priznaní vychádzal zo skutočností, ktoré boli zistené v rámci procesu dokazovania z výpovedí svedkov a sú zdokumentované: · V zápisnici o ústnom pojednávaní č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Cib zo dňa XX.XX.XXXX spísanej z výsluchu svedka E. Z., ktorý poprel uskutočnenie zdaniteľných obchodov. · V zápisnici o ústnom pojednávaní č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Cib zo dňa XX.XX.XXXX spísanej z výsluchu svedka E. Z., ktorý poprel uskutočnenie zdaniteľných obchodov, · V zápisnici o ústnom pojednávaní č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Kriz zo dňa XX.XX.XXXX spísanej s Y. C., ktorý poprel uskutočnenie zdaniteľných obchodov, · V zápisnici o ústnom pojednávaní č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Raš zo dňa XX.XX.XXXX spísanej V. úradom A. s konateľkou spoločnosti MZ-P., spol. s r.o. C. V., ktorá poprela uskutočnenie zdaniteľných obchodov, · V zápisnici o ústnom pojednávaní č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Raš zo dňa XX.XX.XXXX spísanej V. úradom A. s konateľkou spoločnosti MZ-P., spol. s r.o. C. V., ktorá poprela uskutočnenie zdaniteľných obchodov, · V zápisnici o ústnom pojednávaní č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Hus zo dňa XX.XX.XXXX spísanej V. úradom G. II s konateľom spoločnosti O., s.r.o. O. O., ktorý poprel uskutočnenie zdaniteľných obchodov, · V zápisnici o ústnom pojednávaní z výsluchu svedka č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Cib zo dňa XX.XX.XXXX s M.. V. V., ktorá vypovedala u správcu dane ako bývalá splnomocnená zástupkyňa spoločnosti Q. M. J., s.r.o., · V zápisnici o ústnom pojednávaní o výsluchu svedka č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Cib zo dňa XX.XX.XXXX s G. C., ktorá vypovedala u správcu dane, ako bývalá splnomocnená zástupkyňa spoločnosti Z.O.W., s.r.o., · Z písomnej svedeckej výpovede Q. C. evidovanej pod číslom XXX/XXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorá poprela uskutočnenie zdaniteľných obchodov. Zo svedeckých výpovedí ako aj z vyjadrení konateľov spoločností, ktoré mali spolupracovať so spoločnosťami p. M. J. a p. M. J., správca dane vyhodnotil získané dôkazy v tom smere, že zdaniteľné obchody, z ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane, sa neuskutočnili, k dodaniu tovaru neprišlo, pretože v daných obchodných transakciách išlo len o fakturovanie zdaniteľných obchodov bez reálneho dodania. A. dane pri hodnotení dôkazov vzal do úvahy okrem už uvedených svedeckých výpovedí aj informácie z kontrolných zistení z daňových kontrol za ostatné obdobia roka XXXX a z dožiadaní iných daňových úradov, ktoré sa týkali obchodných transakcií medzi spoločnosťami Q. M. J., s.r.o., A. trade, s.r.o., A.M.K. E., s.r.o., MZ - P., spol. s r.o., Z.O.W., s.r.o., Y., s.r.o., M. J. Q., s.r.o. a ďalších spoločností (zapojených v reťazových obchodných transakciách), ktoré sú uvedené v protokole o daňovej kontrole ako aj v odôvodnení dodatočného platobného výmeru. Na základe uvedených skutočností správca dane žalobcom uplatnené právo na odpočítanie dane neuznal. V odvolaní žalobcu voči dodatočnému platobnému výmeru sa uvádzajú zhodné tvrdenia ako v žalobe. V. XX.XX.XXXX bolo na V. úrad K. V doručené druhé odvolanie voči vydanému dodatočnému platobnému výmeru č. XXX/XXX/XXXXXX/XX/Mich zo dňa XX.XX.XXXX, v ktorom konateľ spoločnosti p. M. J. uvádza, že dňa XX.XX.XXXX bol vzatý do väzby a na základe toho sa k dokladom za jún XXXX nevie vyjadriť, pretože nemal možnosť byť osobne pri ich preberaní U.. C. spoločnosti v doplnenom podaní uvádza, že nevie, kde sa doklady spoločnosti nachádzajú a nevie ani, aké doklady boli U. zaistené. M. na strane dva podaného doplňujúceho odvolania konateľ spoločnosti uvádza, že dňa XX.XX.XXXX mu bolo umožnené nahliadnuť do dokladov, čo odmietol z dôvodu, že si je istý, že všetky doklady a faktúry daňové orgány nemajú. V. Podľa názoru súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom najmä správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, a nie je možné tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. A. rozhodnutia obsahujú dostatok relevantných dôvodov a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné. O. správnych orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. A. dane v priebehu výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade so všeobecne záväznými predpismi v zmysle § 2 ods. l J.. V zmysle § 2 ods. 3 ZSDP správca dane hodnotí dôkazy podľa jeho úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. V zmysle § 2 ods. 6 ZSDP pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Podľa platnej právnej úpravy platiteľ dane má nárok na odpočet dane iba vtedy, ak preukáže splnenie všetkých podmienok stanovených v zákone č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Daňový subjekt bol povinný správcovi dane preukázať, že zdaniteľné obchody tak, ako sú deklarované v podanom daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie, prijal, čo v uvedenom prípade nebolo žalobcom ako platiteľom v priebehu výkonu daňovej kontroly preukázané. Podľa § 49 ods. l a 2 v nadväznosti na § 51 ods. l písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, právo na odpočítanie dane z tovarov a služieb vzniká platiteľovi v deň, keď pri tejto službe vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. Preukázanie tejto skutočnosti je v zmysle § 29 ods. 8 ZSDP povinnosťou daňového subjektu a jej splnenie podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov potom hodnotí daňový orgán. Podľa § 29 ods. 2 cit. zákona správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 29 ods. 8 ZSDP daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Podľa názoru súdu správca dane dodržal zásadu ekonomického dosahu právneho úkonu na daň, t.j. hodnotil právne úkony podľa skutočného obsahu. Skutočným obsahom (ako to správne skonštatoval aj žalovaný) v daných obchodných prípadoch bolo iba profitovať na odpočítaní dane z pridanej hodnoty za zdaniteľné obchody, ktoré boli daňovým subjektom deklarované ako nákup od tuzemských dodávateľov (pri ktorých sa reálnosť dodania nepotvrdila), s cieľom získať daňovú výhodu, čo je v rozpore so zákonom. K námietkam žalobcu ďalej treba uviesť, že svedecká výpoveď je dôležitým dôkazom v daňovom konaní, ktorý je správca dane oprávnený využívať v procese dokazovania v rámci správy daní v záujme zabezpečenia komplexného zistenia skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti. Svedeckú výpoveď hodnotí správca dane podľa svojej úvahy samostatne, aj vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi. Správca dane je povinný prihliadať na všetky skutočnosti, ktoré vyšli pri výsluchu svedka najavo. Tvrdenie žalobcu, že správca dane nekonkretizoval doklady, ktoré žiadal ku konkrétnym daňovým priznaniam predložiť, je v rozpore so skutkovým stavom, pretože je evidentné, že doklady, ktoré požadoval správca dane na výkon daňovej kontroly, boli konkretizované v oznámení o výkone daňovej kontroly č. 604/321/41426/2011/Cib zo dňa XX.XX.XXXX a následne boli konkretizované aj vo výzve na predloženie dokladov č. XXX/XXX/XXXXXX/XXXX/Cib zo dňa XX.XX.XXXX, ktorá bola doručená konateľovi spoločnosti p. M. J. do X. na výkon väzby v L., ako aj na adresu sídla spoločnosti. A. dane listom číslo XXX/XXX/XXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX informoval žalobcu o vykonaných úkonoch, ktoré súviseli s výkonom daňových kontrol za zdaňovacie obdobie január, február XXXX, apríl až december XXXX a január XXXX. O. oznámenie bolo doručené dňa XX.XX.XXXX žalobcovi - konateľovi spoločnosti p. M. J. do X. na výkon väzby v L., ako aj na adresu sídla spoločnosti. Písomnosť adresovaná na sídlo spoločnosti bola prevzatá dňa XX.XX.XXXX, z čoho vyplýva, že žalobca mal zabezpečené preberanie zásielok. G. je dôvodné tvrdenie žalobcu, že výpovede svedkov si odporujú, a že tieto osoby všeobecne a nekonkrétne prehlasujú, že mal konať iba fiktívne obchody, pretože zo spisu vyplýva, že svedkovia boli v daňovom konaní vypočutí veľmi detailne a ich odpovede boli konkrétne a vyčerpávajúce. V rámci daňových konaní, ktoré vykonali miestne príslušní správcovia dane u spoločností, ktoré mali byť dodávateľmi fakturovaných zdaniteľných obchodov, nebolo preukázané reálne dodanie zdaniteľných obchodov. A. dane počas výkonu daňovej kontroly požiadal X. na výkon väzby L. o doručenie výzvy na predloženie dokladov číslo XXX/XXX/XXXXXX/XXXX/Cib zo dňa XX.XX.XXXX, štatutárnemu zástupcovi spoločnosti Z.O.W., s.r.o. p. M. J.. Aj napriek doručenej výzve žalobca požadované doklady nepredložil, ani ich predloženie žiadnym spôsobom nezabezpečil. Žalobca v rámci daňovej kontroly tvrdil, že nemôže predložiť doklady, pretože boli zaistené a v žalobe tvrdil, že OČTK nezaistili všetky potrebné doklady. Súd tvrdenia žalobcu o rozsahu zabezpečených dokladov považuje za účelové. Ak mal žalobca vedomosť o tom, kde sa všetky doklady spoločnosti nachádzali, či nachádzajú, mal možnosť tieto doklady zabezpečiť a predložiť ich správcovi dane aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu, resp. tretej osoby, čo v danom prípade neurobil. K tvrdeniu žalobcu, že správca dane len prevzal, bez akejkoľvek verifikácie, tvrdenia z inej daňovej kontroly iného daňového subjektu, treba uviesť, že správca dane v danom prípade postupoval v súlade s § 29 ods. 4 ZSDP. Podľa citovaného ustanovenia ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. K tvrdeniu žalobcu, že mu bolo odňaté právo vyplývajúce z § 15 ods. 5 ZSDP a upozornil správny orgán, že bez súčinnosti OČTK nemôže sám predložiť doklady, súd poukazuje na to, že správca dane v rámci výkonu daňovej kontroly konal v súčinnosti s OČTK, čoho dôkazom je list správcu dane číslo XXX/XXX/XXXXX/ XXXX/Cib zo dňa XX.XX.XXXX a odpoveď evidovaná pod číslom ČVS: O.-XXX/BOK-ZA-XXXX, ktorej prílohu tvorili dodávateľské a odberateľské faktúry za zdaňovacie obdobie január, február, máj, jún, júl, október, november, december XXXX a január a február XXXX. G. je dôvodné ani tvrdenie žalobcu, že rozhodnutie správcu dane je zmätočné a nepreskúmateľné, pretože správca dane v procese dokazovania hľadal vierohodné dôkazy aj v prospech žalobcu, ktoré by preukázali oprávnenosť nároku na odpočítanie dane za kontrolované zdaňovacie obdobie a to tým, že požiadal OČTK o zabezpečenie zadržaných dokladov a zároveň vypočúval svedkov, ktorí boli so žalobcom obchodne, ale aj personálne prepojení. K tvrdeniu žalobcu, že požadoval o prerušenie daňovej kontroly a nebolo mu vyhovené, súd uvádza, že dňa 18.07.2011 prijal Daňový úrad Bratislava V „Návrh na prerušenie všetkých konaní podľa § 25a ZSDP. Predmetný návrh podal advokát JUDr. Ján Foltán, ktorý však nebol oprávnený konať v mene žalobcu. Správca dane informoval JUDr. Jána Foltána, že v zmysle § 9 ZSDP sa daňový subjekt môže dať zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí a ktorý koná v rozsahu plnomocenstva udeleného písomne s úradne overeným podpisom alebo ústne do zápisnice u správcu dane. Pretože návrh na prerušenie všetkých vykonávaných daňových kontrol u žalobcu bol doručený správcovi dane osobou, ktorá nebola oprávnená konať za žalobcu, správca dane oznámil JUDr. Jánovi Foltánovi, že ním podanému návrhu nevyhovuje. Správca dane doručil dňa 09.08.2011 žalobcovi výzvu na vyjadrenie sa a prerokovanie protokolu č. XXX/XXX/XXXXXX/XXXX/Cib zo dňa XX.XX.XXXX, ktorá bola spolu s protokolom o daňovej kontrole doručená priamo konateľovi spoločnosti p. Mariánovi J. do X. na výkon väzby v L.. Vo výzve správca dane určil deň prerokovania protokolu na 25.08.2011. Žalobca zaslal správcovi dane svoje vyjadrenie k protokolu, v ktorom informoval správcu dane, že cestou svojho právneho zástupcu JUDr. Jána Foltána podal návrh na prerušenie všetkých konaní, ktoré sú vedené na Daňovom úrade Bratislava V. Správca dane mu listom č. XXX/XXX/XXXXXX/XXXX/Cib zo dňa 22.08.2011 oznámil, že nemôže vyhovieť jeho požiadavke na prerušenie všetkých daňových kontrol v spoločnosti Z.O.GROUP, s.r.o., pretože neexistujú žiadne dôvody na ich prerušenie. Konateľ spoločnosti p. M. J. i napriek tomu, že mu zamestnanci správcu dane umožnili v priebehu ústneho pojednávania v priestoroch Ústavu na výkony väzby v L., nahliadnuť do dokladov spoločnosti Z.O.GROUP, s.r.o., ktoré si správca dane zabezpečil v súčinnosti s OČTK, nevyužil svoje právo a súčinnosť pri zisťovaní skutkového stavu so správcom dane odmietol (zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 25.08.2011 č. XXX/XXX/XXXXXX/XXXX/Cib), čo zdôvodnil tým, že: „ bez svojho právneho zástupcu nebude nič podpisovať ani sa vyjadrovať, do dokladov nahliadať nebude“ a požiadal o zavolanie strážnika a z miestnosti, kde prebiehalo ústne pojednávanie, odišiel. Daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu o daňovej kontrole. Prerokovanie protokolu sa považuje za úkon smerujúci k vyrubeniu dane. V danom prípade bola kontrola ukončená dňa 25.08.2011. V zmysle ustanovenia § 15 ods. 8 písm. d) ZSDP kontrolovaný daňový subjekt môže do dňa doručenia výzvy podľa odseku 10 uplatniť u správcu dane námietku proti postupu zamestnanca správcu dane pri výkone daňovej kontroly. Žalobca do dňa doručenia výzvy nepodal žiadnu námietku voči postupu zamestnancov správcu dane. Citovaný zákon nestanovuje správcovi dane, ako často a aké úkony má v súvislosti s daňovou kontrolou vykonať. Kontrolór ich vykoná podľa vlastného uváženia tak, aby bolo preukázané, že požadoval od daňového subjektu súčinnosť a využil zákonné možnosti v maximálnej miere tak, aby ukončil daňovú kontrolu v zákonom stanovej lehote. Pretože v priebehu výkonu daňovej kontroly žalobca nepreukázal prijatie zdaniteľných obchodov, ktoré sú deklarované v podanom daňovom priznaní, správca dane postupoval v súlade s § 29 ods. 4 ZSDP. Na základe riadne zisteného skutkového stavu podrobne zdokumentovaného v protokole o výsledku zistenia z daňovej kontroly a následne v dodatočnom platobnom výmere, je súd názoru, že správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade s § 2, § 15, § 16 ZSDP v nadväznosti na súčinnosť orgánov činných v trestnom konaní v súlade s § 32 ods. l ZSDP a prijal záver v súlade so všeobecne záväznými predpismi v zmysle § 2 ods. l ZSDP. Správca dane v daňovom konaní postupuje podľa § 2 ods. 2 ZSDP v nadväznosti na § 29 ods. l ZSDP, vykonáva dokazovanie tým spôsobom, že sa zameriava na preukázanie skutočností pre správne určenie daňovej povinnosti, pričom daňový subjekt je zaťažený dôkazným bremenom. V daňovom konaní (pri dôkaznej povinnosti daňovníka) platí prejednávacia zásada a nie vyhľadávacia (vyšetrovacia). Povinnosťou správcu dane, pokiaľ ide o nároky uplatnené platiteľom, je tieto prerokovať, umožniť platiteľovi ich existenciu z právne významných hľadísk preukázať, pričom sám má zabezpečiť len tie dôkazy, ktoré podľa zákona nemá povinnosť predložiť platiteľ. V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že zdaniteľné obchody skutočne prijal tak, ako ich deklaruje v podaných daňových priznaniach. V predmetnom spore bol aplikovaný zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty zo 6. apríla 2004, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. mája 2004, t.j. v ten istý deň ako nadobudla platnosť Zmluva o pristúpení Slovenskej republiky a ostatných štátov k EÚ. Zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty bol teda prijímaný práve v súvislosti so vstupom SR do EÚ a za účelom riadnej a včasnej transpozície relevantnej sekundárnej legislatívy EÚ (v zásade smerníc ES, najmä šiestej smernice Rady 77/388/EHS), na ktorú odkazuje § 86 v spojení s prílohou č. 6 (zoznam preberaných právnych aktov ES a EÚ). Aplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať na zreteľ členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii s tým, že od 1. mája 2004 je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo EÚ prednostne pred slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ 6/64, Costa v. ENEL, Zb.s. 585) a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Podľa Súdneho dvora EÚ prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich právnu silu: ustanovenia zmluvy (napr. Costa p. ENEL, 6/64, 15.7.1964, Zb. s. 1141) , všeobecné zásady úniového práva (napr. Wachauf, 5/88, 13.7.1989, Zb. s. 2609, bod 17), nariadenia (napr. Politi, 43/71, 14.12.1971, Zb. s. 1039, bod 9), smernice (Becker, 8/81, 19.1.1982, Zb. s. 53), rozhodnutia (Salumificio di Cornuda, 130/78, 8.3.1979, Zb.s. 867), medzinárodné zmluvy uzatvorené Úniou (Kupferberg, 104/81, 26.10.1982, Zb. s. 3641). Zjednodušene povedané, akákoľvek úniová právna norma má bez ohľadu na jej právnu silu v úniovom právnom poriadku a bez ohľadu na jej priamy účinok, vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. Úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť, t.j. bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami územnej samosprávy, alebo či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie. Súdny dvor tiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí vnútroštátneho práva, čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne právne odvetvia. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci: vláda, štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány. Pokiaľ ide o smernicu Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, súd konštatuje, že táto nadobudla účinnosť dňa 1. januára 2007 (čl. 413 smernice), avšak podľa ust. 412 smernice sú členské štáty povinné uviesť do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s článkom 2 ods. 3, článkom 44, článkom 59 ods. 1 a článkom 399 a prílohou III bod 18 najneskôr do 1. januára 2008. Vnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie jej cieľa (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057, bod 111) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Pokiaľ ide o použitie priameho účinku (priama aplikácia) ustanovení smernice, ktorá prichádza do úvahy len subsidiárne ako ultima ratio vtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ Connect Austria, C-462/99 22.5.2003, Zb. s. I-5197, bod 40), platí rovnako, že súd je povinný ho aplikovať len v tom prípade, ak okrem splnenia ďalších dvoch podmienok, transpozičná lehota smernice už uplynula (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ Rieser Internationale Transporte, C-157/02, 5.2.2004, Zb. s. I-1477, bod 67). Pre úplnosť treba uviesť, že vo svetle judikatúry Súdneho dvora EÚ treba každý jeden prípad posudzovať individuálne s prihliadnutím na všetky jeho okolnosti, čo správne orgány aj urobili a dospeli k záveru, že žalobca skutočne nepreukázal zrealizovanie deklarovaných obchodov a súd sa s týmto názorom stotožnil. Smernica 2006/112/ES v súlade so svojimi článkami 411 a 413 teda zrušila a nahradila od 1. januára 2007 právnu úpravu Únie v oblasti DPH, a to najmä šiestu smernicu. Aj v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Súdny dvor EÚ uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (pozri najmä rozsudky Halifax zo 7. decembra 2010, R, C-285/09, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 36, ako aj z 27. októbra 2011, Tanoarch, C-504/10, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 50). V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (pozri najmä rozsudok z 3. marca 2005, Fini H, C-32/03, Zb. s. I-1599, bod 32; Halifax a i., ako aj Kittel a Recolta Recycling, už citovaný, bod 54). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky Fini H, body 33 a 34; Kittel a Recolta Recycling, ako aj z 29. marca 2012, Véleclair, C-414/10, bod 32). Podľa judikatúry Súdneho dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (pozri rozsudok Kittel a Recolta Recycling, už citovaný, bod 51). Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj z 21. decembra 2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod 25). Navyše v súlade s článkom 273 prvým odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné povinnosti ako tie uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom. Napriek tomu, že tieto ustanovenia priznávajú členským štátom určitú mieru voľnej úvahy (pozri rozsudok z 26. januára 2012, Kraft Foods Polska, C-588/10, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 23), táto možnosť sa v zmysle druhého odseku uvedeného článku nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené v kapitole 3 s názvom „Fakturácia“ hlavy XI s názvom „Povinnosti zdaniteľných osôb a niektorých nezdaniteľných osôb“ uvedenej smernice a najmä v jej článku 226. Okrem toho opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa článku 273 smernice 2006/112 s cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky Gabalfrisa a i., bod 52; Halifax a i., bod 92; z 21. októbra 2010, Nidera Handelscompagnie, C-385/09, bod 49, ako aj Dankowski, bod 37). Po preskúmaní veci súd konštatoval, že neboli zistené žiadne porušenia zásad daňového konania, pričom daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo. Správne tiež poukázali na judikatúru Súdneho dvora, v súlade s ktorou aj rozhodli. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného ako aj preskúmavané rozhodnutie boli v súlade so zákonom a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. VI. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal, rovnako ani žalovanému, ktorý podľa ustálenej judikatúry nemá v takomto prípade právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.