Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/61/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200267 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1012200267.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariana Trenčana, v právnej veci navrhovateľa: P.. O. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XX, C., zastúpená Mgr. Vladimírom Šárnikom, advokátom so sídlom Západný rad 39, Bratislava, proti odporcovi: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne nám. 1, Bratislava, o opravnom prostriedku navrhovateľa proti rozhodnutiu odporcu číslo: MAGS SNM 55690/11-376631/41/Tk zo dňa 31.01.2012, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu číslo: MAGS SNM 55690/11-376631/41/Tk zo dňa 31.01.2012 p o t v r d z u j e. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. Navrhovateľ je povinný zaplatiť v prospech Krajského súdu v Bratislave, Záhradnícka 10, Bratislava, titulom súdneho poplatku za konanie 33,- eur v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím číslo: MAGS SNM 55690/11-376631/41/Tk zo dňa 31.01.2012 odporca podľa § 7 ods. 5, § 9 ods. 5, za použitia § 2 ods. 1 zákona č. 260/2011 Z.z. o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z.z. o cenách v znení neskorších predpisov, platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej aj len zákon) rozhodol, že navrhovateľovi sa nepriznáva nárok na bytovú náhradu za trojizbový nájomný byt č. 3 na Z. XX, C. (ďalej aj len predmetný byt). Uviedol, že navrhovateľ ako nájomca predmetného bytu v bytovom dome požiadal z dôvodu jemu doručenej výpovede z nájmu predmetného bytu o pridelenie bytovej náhrady v zmysle zákona. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vzhľadom k zistenému stavu veci dospel k názoru, že dom v ktorom sa nachádza predmetný byt užívaný navrhovateľom ako nájomcom (ďalej aj len bytový dom) nebol vydaný do výlučného vlastníctva Jozefovi E. ako oprávnenej osobe, čím nebola naplnená podmienka ust. § 2 ods. 1 písm. a/ zákona a preto navrhovateľovi nepriznal nárok na bytovú náhradu. Uviedol, že 1 bytového domu bola vydaná J. E. ako oprávnenej osobe podľa zákona č. 87/1991 Zb., pričom následne prešlo vlastníctvo k nej na aktuálnych vlastníkov (Krystyna N. a Z. N.). Druhá 1 bytového domu zostala vo vlastníctve Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, ktoré ju kúpnou zmluvou v roku 1996 previedlo na J. E., pričom následnými prevodmi sa jej vlastníkmi stali aktuálni vlastníci (E. N. a Z. N.). Ku dňu účinnosti zákona boli teda vlastníkmi celého bytového domu E. N. a Z. N.. S poukazom na uvedené odporca konštatoval, že nebola naplnená podmienka § 2 ods. 1 písm. a/ zákona, z ktorého dôvodu nepriznal navrhovateľovi nárok na bytovú náhradu. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok, ktorým sa domáhal jeho zrušenia (v prípade, ak ho odporca nezmení autoremedúrou). Dôvodil v ňom, že podľa jeho názoru sú dané podmienky na priznanie nároku na bytovú náhradu, pričom právny názor odporcu vyjadrený v napadnutom rozhodnutí považuje za nesprávny. Osobitne poukázal na skutočnosť, že ak bola navrhovateľovi daná platná výpoveď z nájmu bytu v zmysle zákona, nemožno pripustiť stav, kedy by nepriznanie nároku na bytovú náhradu tkvelo v nesplnení podmienok (totožného) zákona. Nemožno pripustiť stav, kedy by nájomcovia bytového domu mali právo na priznanie nároku na bytovú náhradu iba vtedy, ak by druhá 1 bytového domu zostala vo vlastníctve odporcu. Navrhovateľ nevlastní žiadny nehnuteľný majetok ani hnuteľný majetok väčšej hodnoty, nemá nadštandardné úspory, takže jeho životná situácia mu neumožňuje samostatne si zabezpečiť iné bývanie. Odporca mu neposkytol tú ochranu legitímnych práv, ktorej sa domáhal a na ktorú mu vznikol nárok. Vyslovil názor, že ak A. E. bola vydaná časť nehnuteľnosti, nemožno pripustiť, aby následný prevod spoluvlastníckeho podielu z obce na J. E. nájomcov pripravil o ich právo na bytovú náhradu. K otázke výkladu právnej normy uviedol, že podstatná je aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Úlohou sudcu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť riešenie, ktoré by bolo v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Napokon poukázal na inštitút dobrých mravov podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odporca vo svojom vyjadrení zo dňa 15.02.2012 k návrhu navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Poukázal pritom na skutočnosť, že nie je jeho oprávnením posudzovať výpoveď z nájmu bytu z pohľadu jej platnosti či neplatnosti - ale výlučne iba v rozsahu zákona (§ 7 ods. 1), teda či žiadosť o bytovú náhradu bola podaná po doručení výpovede z nájmu bytu a to v zákonom stanovenej lehote, pričom následne je jeho úlohou skúmať naplnenie či nenaplnenie podmienok priznania nároku na bytovú náhradu. V ďalšom odporca zotrval na výroku a dôvodoch napadnutého rozhodnutia a zdôraznil, že jeho úlohou je aplikovať zákon v praxi, čo aj v prejednávanej veci urobil. Súd podaný návrh (opravný prostriedok) prejednal a rozhodol podľa § 250q Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení ( O.s.p.) ako miestne a vecne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p.,) na pojednávaní za účasti účastníkov konania a dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako zákonné. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred prejednaním a rozhodnutím veci sa oboznámil s obsahom administratívneho spisu, ktorý sa vzťahoval na prejednávanú vec a zistil, že jeho obsah zodpovedá skutkovému stavu veci, zistenému a opísanému v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorý je totožný so skutkovým stavom veci, ako ho opísal navrhovateľ v podanom návrhu. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona tento zákon sa vzťahuje na byty v domoch vydaných oprávnenej osobe podľa osobitných predpisov alebo v domoch, kde časť domu bola vydaná oprávnenej osobe, ak ich ku dňu účinnosti tohto zákona vlastní výlučne alebo v spoluvlastníctve s obcou oprávnená osoba, jej dedičia alebo iná osoba, ktorá tieto byty od nich alebo od ich právnych nástupcov nadobudla a v ktorých nájom vznikol podľa § 871 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka a ku dňu účinnosti tohto zákona trvá. Podľa § 3 ods. 1 zákona prenajímateľ bytu podľa § 2 ods. 1 písm. a), b), d) a e) môže vypovedať nájom bytu bez uvedenia dôvodu do 31. marca 2012; ak ide o byt podľa § 2 ods. 1 písm. a), ustanovenie § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa nepoužije. Výpovedná lehota je 12 mesiacov a začína plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola nájomcovi doručená výpoveď. Podľa § 7 ods. 1 zákona žiadateľ podá po doručení výpovede nájmu bytu od prenajímateľa podľa § 3 do 30. septembra 2012 žiadosť obci, v ktorej katastrálnom území sa nachádza byt, ktorý sa má vypratať; inak jeho nárok na poskytnutie bytovej náhrady zanikne. Podľa § 7 ods. 5 zákona na konanie o nároku na poskytnutie bytovej náhrady (ďalej aj len konanie) je príslušná obec, v ktorej katastrálnom území sa nachádza byt, ktorý sa má vypratať. Ak došlo k dohode podľa § 5 ods. 4, na konanie je príslušná obec, ktorá má zabezpečiť bytovú náhradu. Podľa § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku. Úvodom tejto časti odôvodnenia rozsudku súd poukazuje na skutočnosť, že tak v konaní pred odporcom, ako aj v konaní pred súdom nebola spornou otázka prechodu vlastníckeho práva k bytovému domu na jeho terajších vlastníkov Krystynu Šindelárovú a Mareka Šindelára. V súvislosti s podaním navrhovateľovej žiadosti o priznanie nároku na bytovú náhradu nebola spornou ani otázka naplnenia predpokladov § 2 ods. 2 zákona - existencia výpovede z nájmu predmetného bytu doručenej navrhovateľovi a ani deklarácia majetku navrhovateľa v zmysle § 6 zákona. K námietke, že ak bola navrhovateľovi daná platná výpoveď z nájmu bytu v zmysle zákona, nemožno pripustiť stav, kedy by nepriznanie nároku na bytovú náhradu tkvelo v nesplnení podmienok (totožného) zákona, treba uviesť, že jedným, nie však jediným, predpokladom priznania nároku na bytovú náhradu v zmysle zákona je existencia výpovede z nájmu bytu, daná a doručená nájomcovi (navrhovateľovi) a obci (odporcovi) v zmysle § 3 zákona. Existenciu takejto výpovede z nájmu bytu však odporca nemôže ovplyvniť a preto je potrebné (zhodne s argumentáciou odporcu vyjadrenou v jeho vyjadrení k podanému návrhu) konštatovať, že iba existencia výpovede z nájmu bytu s odkazom na príslušné ustanovenie zákona neznamená automatický vznik nároku na priznanie nároku na bytovú náhradu. O tomto nároku rozhoduje obec - odporca v konaní podľa § 7 ods. 5 zákona. Podľa zákona teda doručením žiadosti o priznanie nároku na bytovú náhradu začne konanie o jej priznanie, v ktorom odporca žiadosť preskúma z pohľadu naplnenia všetkých formálnych a skutkových predpokladov a po takto vykonanom dokazovaní vo veci vydá meritórne rozhodnutie - v danom prípade rozhodnutie, ktoré bolo napadnuté podaným opravným prostriedkom. Z uvedeného je zrejmé, že iba existencia výpovede z nájmu predmetného bytu, doručená navrhovateľovi s poukazom na príslušné ustanovenie zákona, nemôže automaticky znamenať oprávnenosť nároku na priznanie bytovej náhrady navrhovateľovi. V opačnom prípade by totižto konanie vlastníka bytového domu, resp. jeho právny úkon (výpoveď z nájmu bytu) nahrádzalo konanie a v konečnom dôsledku aj rozhodnutie správneho orgánu, t. j. obce (odporcu). Takýto stav by bol zjavne neprípustným a bol by v rozpore nielen so zákonom, ale aj so základnými zásadami právneho štátu. Treba však zároveň konštatovať (a v tom má navrhovateľ pravdu), že aplikácia zákona (§ 2 ods. 1 písm. a/) sa v danej veci musí vzťahovať rovnako na otázku bytovej náhrady ako aj na otázku samotnej výpovede z nájmu podľa § 3 ods. 1 zákona. Ak teda nešlo o byt uvedený v § 2 ods. 1 písm. a/ zákona, nemohla byť podľa tohto zákona daná ani výpoveď z nájmu. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci, že totižto nemožno pripustiť stav, kedy by nájomcovia bytového domu mali právo na priznanie nároku na bytovú náhradu iba vtedy, ak by druhá 1 bytového domu zostala vo vlastníctve odporcu, treba uviesť, že táto nie je dôvodná. Každému štátnemu orgánu, ktorému príslušná právna norma zveruje rozhodovanie v rozsahu daného právneho predpisu, prislúcha vykladať si obsah takejto právnej normy, pochopiteľne v rozsahu (intenciách) právnej normy a túto aplikovať na prejednávanú vec. Bez ohľadu na skutočnosť, ktorý štátny orgán vo veci koná, na vec aplikovanú právnu normu je potrebné vykladať v jej intenciách (vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu odporcu je táto zásada vyjadrená v § 46 zákona č. 781/1967 Zb. o správnom konaní). Z uvedeného vyplýva, že akýkoľvek výklad právnej normy nemôže byť v rozpore s jej obsahom, teda výklad (a aplikácia) danej právnej normy nemôže v konečnom dôsledku rozširovať jej znenie - v opačnom prípade by takýto výklad nahrádzal činnosť zákonodarcu. Podľa presvedčenia súdu právny názor navrhovateľa je názorom, ktorý vo svojej podstate presahuje pôvodný (pred novelou zákona vykonanou zákonom č. 355/2012 Z.z.) úmysel zákonodarcu ako aj text samotného zákona, svojím obsahom je „nad zákonom“ a je teda názorom, ktorý nie je možné akceptovať. Zo zisteného stavu veci je nesporné, že bytový dom, v ktorom sa nachádza predmetný byt, bol po jeho znárodnení vo vlastníctve odporcu, pričom jeho 1 bola vydaná J. E. ako oprávnenej osobe podľa zákona č. 87/1991 Zb. Následne prešlo vlastníctvo k nej na aktuálnych vlastníkov (KQ.). Druhá 1 bytového domu zostala vo vlastníctve Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, ktoré ju kúpnou zmluvou v roku 1996 previedlo na J. E.. Následnými prevodmi sa je vlastníkmi stali aktuálni vlastníci (E. N. a Z. N.). Ku dňu účinnosti zákona (15.09.2011) boli teda vlastníkmi celého bytového domu E. N. a Z. N.. Zo znenia § 2 ods. 1 písm. a/ zákona vyplýva, že zákonodarca v ňom rieši otázku, ktorých bytov v domoch sa zákon (v tomto konkrétnom ustanovení) týka - na ktoré byty sa vzťahuje. Ide o dva prípady: 1/ Prvým je prípad, kedy bol bytový dom vydaný v celosti oprávnenej osobe v rámci prijatých reštitučných zákonov bez ohľadu na skutočnosť, či ho oprávnená osoba ku dňu účinnosti zákona (15.09.2011) stále vlastní, alebo ho vlastnia jej dedičia alebo tretia osoba, ktorá ho od právnych nástupcov oprávnenej osoby nadobudla. Tento okruh bytových domov sa zjavne netýka prejednávanej veci, pretože bytový dom nebol navrátený do vlastníctva oprávnenej osoby (J. KX.o) v celosti, ale iba v 1. 2/ Druhým je prípad, kedy bol bytový dom vydaný oprávnenej osobe iba v určitej časti (v danom prípade v podiele 1/2), pričom zvyšná časť (v danom prípade v podiele 1/2) bytového domu je vo vlastníctve obce a tento stav musí trvať k 15.09.2011, teda ku dňu účinnosti zákona. Ako ďalšiu podmienku zákon stanovuje existenciu nájmu bytu v takomto dome podľa § 871 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka a to ku dňu 15.09.2011. Nie je pritom rozhodujúce, či aktuálne spoluvlastníctvo časti bytového domu svedčí priamo oprávnenej osobe, či jej dedičom alebo ich právnym nástupcom. Aplikujúc vyššie citované zákonné ustanovenie na prejednávanú vec možno spoľahlivo konštatovať, že zákon by sa na predmetný byt vzťahoval iba vtedy, ak by 1 bytového domu (ktorá nebola vydaná oprávnenej osobe - reštituentovi J. E.) bola minimálne ku dňu 15.09.2011 vo vlastníctve odporcu. Ako to však vyplýva zo zisteného stavu veci, odporca svoj spoluvlastnícky podiel (1/2 bytového domu) previedol v roku 1996 na inú osobu. Je pritom irelevantnou skutočnosť, že touto osobou bol J. Kowalski (oprávnená osoba vo vzťahu k 1 bytového domu), ktorý tento svoj spoluvlastnícky podiel previedol na terajších vlastníkov bytového domu, v čoho dôsledkom sú aktuálne vlastníkmi celej nehnuteľnosti. Ak teda odporca navrhovateľovi nepriznal nárok na bytovú náhradu z dôvodu, že neboli naplnené podmienky aplikácie § 2 ods. 1 písm. a/ zákona, nakoľko bytový dom, v ktorom sa nachádza predmetný byt nebol ku dňu účinnosti zákona - teda k 15.09.2011 v spoluvlastníctve obce (odporcu), je právny názor odporcu a aj jeho výklad tohto zákonného ustanovenia je správny. Naopak, nie je správny výklad citovaného zákonného ustanovenia prezentovaný navrhovateľom v návrhu, podľa ktorého nie je rozhodujúcou skutočnosť, že oprávnená osoba (J. KX.), ktorej bola 1/2 bytového domu vydaná, sa stala vlastníkom aj zvyšnej 1 bytového domu na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej s odporcom pred účinnosťou zákona (t.j. k 15.09.2011), resp. nie je správny názor navrhovateľa, že rozhodujúcou je skutočnosť, že J. E. (resp. jeho právni nástupcovia) sa stal v konečnom dôsledku vlastníkom bytového domu v celosti. Takéto výlučné vlastníctvo J. E. (resp. jeho právnych nástupcov) bytového domu by bolo rozhodujúcim iba vtedy, ak by vlastníctvo vzniklo (bolo navrátené) v rámci vydania bytového domu v celosti podľa osobitných predpisov (reštitučných zákonov). Pretože iba existencia výpovede z nájmu bytu, v ktorej bol ako dôvod jej podania označený zákon č. 260/2011 Z.z., nemôže byť bez ďalšieho dôvodom pre priznanie nároku na bytovú náhradu navrhovateľa a pretože bytový dom, v ktorom sa nachádza predmetný byt, nebol v celosti vydaný oprávnenej osobe, pričom ku dňu účinnosti zákona obec (odporca) nebol spoluvlastníkom bytového domu, v ktorom sa predmetný byt nachádza, súd napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil ako zákonné. Pre úplnosť treba dodať, že cieľom zákona bolo vytvoriť legislatívny mechanizmus, ktorý ukončí ingerenciu štátu do užívania súkromného majetku a umožní postupne pristúpiť na podmienky zaužívané v iných demokratických štátoch, ktoré nemuseli prejsť časovo a materiálne náročným transformačným procesom. Zároveň nájomcom, ktorí nie sú natoľko solventní, aby si dokázali po doručení výpovede z nájmu bytu bez uvedenia dôvodu zabezpečiť bez pomoci náhradné bývanie, dal možnosť požiadať obec o pridelenie náhradného nájomného bytu. Novelou zákona vykonanou zákonom č. 355/2012 Z.z. došlo s účinnosťou od 23.11.2012 k viacerým spresneniam zákona a úprave práv nájomcov s predĺžením niektorých lehôt upravených v zákone. Mimo iného došlo k zmene zákonnej úpravy týkajúcej sa rozsahu pôsobnosti (§ 2 zákona), keď v novom znení § 2 ods. 1 písm. a/ zákona bolo vypustené „spoluvlastníctvo s obcou“. Táto právna zmena reagovala na problémy aplikačnej praxe (čoho príkladom je aj tento prípad), pričom v dôvodovej správe k novele zákona sa uvádza, že § 2 ods. 1 písm. a/ zákona v pôvodnom znení nereflektuje na skutočnosť, že niektoré z bytových domov boli vydané pred viac ako 20 rokmi, väčšina z nich pred viac ako 10 rokmi a je preto nespravodlivé očakávať, že oprávnené osoby, ktorým bola časť nehnuteľností v rámci reštitúcie vydaná, zostane v podielovom spoluvlastníctve s obcou. V mnohých prípadoch došlo k vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva a oprávnené osoby tak v podielovom spoluvlastníctve s obcou nezostali. Návrh vypustiť zo zákona spoluvlastníctvo s obcou je odôvodnené tým, že odstraňuje možnú diskrimináciu, a to nájomníkov, ktorí v takýchto domoch bývajú, ako aj podielových spoluvlastníkov, ktorí podiel na nehnuteľnosti nadobudli od obce (kúpa) a v neposlednom rade aj oprávnených osôb, ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve s takýmito osobami a ich právne postavenie je totožné s právnym postavením ostatných nájomcov. Ustanovenia § 2 ods. 1 písm. b/ až e/ takéto obmedzenie neobsahujú a preto nie je dôvod takýmto spôsobom postihovať prípady uvedené v písm. a/. Uvedená novela zákona teda celkom zrejme odstránila spornú právnu prekážku pre aplikovanie zákona aj na prípad navrhovateľa, pričom zároveň treba uviesť, že viaceré zákonné lehoty boli v tejto súvislosti predĺžené (či už podanie výpovede nájmu bytu do 31.12.2012 alebo podanie žiadosti nájomcu o bytovú náhradu do 30.04.2013). Súd zistil, že navrhovateľ si v zmysle tejto novej právnej úpravy podal novú žiadosť, o ktorej odporca v súlade so zákonom rozhodne. O náhrade trov konania navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok konania (keďže nebol úspešný), pričom odporcovi ako správnemu orgánu jednak trovy nevznikli a jednak mu ani ich náhrada nepatrí. O povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za konanie súd rozhodol s poukazom na § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. (položka 10b/ sadzobníka súdnych poplatkov). Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: : Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 O.s.p).