Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/9/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201656 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petra Príbelská, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1012201656.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a členiek senátu JUDr. Judity Kokolevskej a JUDr. Soni Langovej, v právnej veci žalobcu: TV LUX s.r.o., so sídlom Prepoštská 3, 811 01 Bratislava, IČO: 36 827 541, v zastúpení: advokátkou JUDr. Mária Konrádová, so sídlom Farská 9, 949 01 Nitra, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020502/1/105544/2012/5062-r zo dňa 28. 6 2012 a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, č. 9102407/1/574080/12/Stea zo dňa 22.3.2012, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 1020502/1/105544/2012/5062-r zo dňa 28. 6 2012 a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. 9102407/1/574080/12/Stea zo dňa 22.3.2012 z r u š u j e podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 608,53 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia k rukám právnej zástupkyne žalobcu. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou osobne podanou krajskému súdu dňa 11.9.2012 domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie prvostupňového orgánu a vec vrátil na ďalšie konanie a náhrady trov konania. Z dôvodov žaloby vyplýva, že Daňový úrad Bratislava IV vykonal u žalobcu daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol zo dňa 24.3.2009 a dodatok č.1 k protokolu zo dňa 17.4.2009. Protokol bol s platiteľom dane prerokovaný a doručený dňa 17.4.2009. Následne bol správcom dane vydaný dodatočný platobný výmer zo dňa 21.4.2009 (ďalej v texte len „1. dodatočný platobný výmer“). Proti tomuto 1. dodatočnému platobnému výmeru podal žalobca odvolanie, o ktorom odvolací orgán rozhodol tak, že ho zrušil a vrátil na ďalšie konanie s tým, že výpočet pomeru pre stanovenie výšky pomerného odpočítania dane je správny, ale je potrebné ho aplikovať na každé zdaňovacie obdobie osobitne. Dňa 19.10.2009 Daňové riaditeľstvo vydalo podnet na opakovanú kontrolu DPH u žalobcu za zdaňovacie obdobia 1., 2. a 4. štvrťrok 2008 (ďalej v texte len „1. opakovaná daňová kontrola“). O výsledku tejto 1. opakovanej daňovej kontroly bol vyhotovený protokol zo dňa 28.12.2009 a dodatok č. 1 k protokolu zo dňa 20.1.2010. Na jeho základe bol vydaný dodatočný platobný výmer zo dňa 25.1.2010 (ďalej v texte len „2. dodatočný platobný výmer“),, proti ktorému podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací orgán tak, že ho potvrdil. Žalobca podal na MF SR podnet na preskúmanie rozhodnutia v mimo odvolacom konaní. MF SR rozhodnutím zo dňa 12.7.2010 zrušilo rozhodnutie odvolacieho orgánu a vrátilo vec na ďalšie konanie. Dôvodom bola potreba, aby správca dane uznal za každý štvrťrok 2008 výšku odpočítanej dane z hmotného majetku, ktorý je odpisovaným majetkom. Daňové riaditeľstvo (odvolací orgán) rozhodnutím zo dňa 26.8.2010 zrušilo 2. dodatočný platobný výmer a vrátilo vec na ďalšie konanie. Daňové riaditeľstvo vydalo podnet na opakovanú kontrolu DPH u žalobcu (ďalej v texte len 2. opakovaná daňová kontrola“). O výsledku tejto 2. opakovanej kontrole bol vyhotovený protokol zo dňa 6.4.2011. Na jeho základe bol vydaný dodatočný platobný výmer zo dňa 19.5.2011 (ďalej v texte len „3. dodatočný platobný výmer“), proti ktorému podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací orgán tak, že tento 3. dodatočný platobný výmer zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že ak bol vydaný dodatočný platobný výmer zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie, nemohla byť vykonaná opakovaná daňová kontrola. Správca dane mal pokračovať vo vyrubovacom konaní. Správca dane teda vydal dodatočný platobný výmer zo dňa 22.3.2012, ktorý je predmetom tohto konania (ďalej len „4. dodatočný platobný výmer“), proti ktorému podal žalobca odvolanie, kde namietal, že § 48 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov o správe daní a poplatkov (ďalej len „ZSDP“) nie je možné použiť na daňovú kontrolu, ale len na daňové konanie. Tvrdí, že daňová kontrola nie je daňovým konaním, takže ustanovenia ZSDP upravujúce daňové konanie nie je možné použiť na proces daňovej kontroly s výnimkou uvedenou v § 15 ods. 15. Ďalej uvádza, že vyrubovacie konanie nebolo ukončené podľa § 44 ods. 6 ZSDP. Pôvodný dodatočný platobný výmer bol zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie, t.j. správca dane mal pokračovať vo vyrubovacom konaní, ktoré doposiaľ nie je ukončené. Ďalej došlo k nedodržaniu zákonnej dĺžky vyrubovacieho konania porušením § 30a ZSDP. Odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane bolo odoslané dňa 3.6.2011 a odvolací orgán rozhodol až 13.9.2011. O predĺženie lehoty bolo požiadané až 4.8.2011. Okrem procesných vád, žalobca uviedol aj námietky hmotnoprávneho charakteru. Žalobca je financovaný z viacerých zdrojov, popri dotáciách od zriaďovateľa, príspevkov od spoločníkov a priateľov žalobcu je to aj príjem z reklám. Podľa názoru žalobcu, žalovaný nesprávne aplikoval § 49 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov o DPH (ďalej len „zákon o DPH“). Toto ustanovenie neobsahuje pojem výnosy. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že pomer môže byť vypočítaný aj z nákladov, ktoré preukazujú ako boli nákupy tovarov a služieb použité. Nezákonnosť postupu správcu dane spočíva v tom, že tento stanovil pomer odpočítania dane z výnosov platiteľa, takýto postup však nevyplýva zo zákona. Žalobca poukazuje na znalecký posudok č. 4/2006 znalca v odbore ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo a mediálne agentúry Z.. J. O. z ktorého vyplýva, že prijaté zdaniteľné obchody, ktoré sa týkajú vysielaného programu pred a po reklamnom spote súvisia s uskutočnenými zdaniteľnými obchodmi týkajúcimi sa vysielanej reklamy. Žalovaný sa odvoláva v napadnutom rozhodnutí na rozhodnutie Ministerstva financií SR zo dňa 12.7.2010. Ministerstvo sa v tomto rozhodnutí vyjadrilo len k odpočítavaniu dane z odpisovaného hmotného majetku. Čo sa týka odpočítavania dane z neodpisovaného majetku a služieb, je v tomto rozhodnutí len citované znenie časti tretej vety § 49 ods. 5 zákona o DPH. Čo sa týka spôsobu, uvádza sa tam len odkaz na opakovanú daňovú kontrolu, ktorá bola nezákonná. Žalovaný navrhoval žalobu v plnom rozsahu zamietnuť. Uviedol, že jednou z prvých otázok, ktoré musel správca dane vyriešiť, aby bolo možné správne posúdiť odpočítanie dane, bolo posúdiť poskytovanú dotáciu, ktorú žalobca obdrží od svojho zriaďovateľa, či sa má zahrnúť podľa § 22 zákona o DPH do základu dane. V tomto konkrétnom prípade dotácia, ktorú obdržal žalobca od zriaďovateľa, nie je dotáciou vstupujúcou do základu dane ním dodávaného tovaru alebo služieb. Je to dotácia na jeho činnosť ako takú, na krytie jeho nákladov. Pre vznik nároku na odpočítanie je podstatné, že prijaté tovary a služby majú priamu a bezprostrednú väzbu na zdaniteľné obchody; výdavky ktoré vznikli v súvislosti s ich obstaraním, sú súčasťou nákladov zdaniteľných transakcií, tvoria súčasť režijných nákladov platiteľa. Žalobca má preto nárok na odpočítanie dane iba v určitej pomernej časti z nakúpených tovarov a služieb. Správca dane kontrolou zistil, že žalobca vyrába televízny program bez právneho vzťahu na odberateľa programu, výdavky na jeho výrobu pokrýva z vkladu zriaďovateľa. Vysiela však aj reklamu a toto vysielanie už fakturuje priamo zadávateľovi reklamy. Ak platiteľ v roku 2008 neodpočítal daň v pomere, ale v plnom rozsahu, mal zdaniť na výstupe všetky zdaniteľné plnenia nakoľko, podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, čiže na dodávky, pri ktorých by mu vznikla daňová povinnosť. Daňový subjekt by musel zdaňovať všetky vysielania ktoré robí na základe uvedenej licencie, tak programovú službu ako aj doplnkové vysielanie, pri ktorých si s nimi súvisiacimi prijatými zdaniteľnými plneniami odpočítal daň v plnom rozsahu. Krajský súd ako súd vecne príslušný preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ale aj rozhodnutie prvostupňového orgánu na pojednávaní podľa § 244 ods. 1, 2 O.s.p., v spojení s § 247 a nasl. O.s.p. a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, pretože žalovaný vec právne posúdil nesprávne. Predmetom súdneho preskúmania bolo rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu o tom, či vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu pri vyslovení právneho názoru, že žalobca je povinný zaplatiť rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2008 v sume XX.XXX,XX € vyrubený dodatočným platobným výmerom podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSDP“) v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok). Podľa § 244 ods. 1, 2, 3 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov, zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie a postup správneho orgánu“). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 247 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. V prvom rade sa krajský súd zaoberal námietkami žalobcu v žalobe procesnoprávneho charakteru. Tu považuje krajský súd za potrebné zdôrazniť, že podľa jeho právneho názoru, daňová kontrola je súčasťou daňového konania, z tohto dôvodu sa nemohol stotožniť s tým, že žalobca nepovažuje daňovú kontrolu za daňové konanie. Ďalej sa krajský súd nestotožňuje s tým, že ustanovenie § 48 ZSDP nie je možné použiť na daňovú kontrolu, ale len na daňové konanie. Žalobca sám v žalobe odkazuje na § 30a ZSDP (ktoré ustanovenie mal podľa jeho názoru žalovaný porušiť). Keby nebola daňová kontrola súčasťou daňového konania (ako tvrdí žalobca), nebolo by možné použiť ani ustanovenie § 30a ZSDP o lehotách. Krajský súd má za to, že prvostupňový orgán už postupoval pri vydaní 4. dodatočného platobného výmeru (napadnutého v tomto konaní) procesne správne v zmysle rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR zo dňa 13.9.2011, ktorým bol 3. dodatočný platobný výmer zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd sa ďalej zaoberal námietkami žalobcu hmotnoprávneho charakteru ohľadom aplikácie a výkladu ustanovenia § 49 ods. 2 a 5 zákona č. 222/2004 o DPH v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a §11a, d) ním uplatnená pri dovoze tovaru alebo zaplatená colnému orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru. Podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH, platiteľ, ktorý nadobudne hmotný majetok, ktorý je podľa osobitného predpisu odpisovaným majetkom, a pri nadobudnutí tohto majetku predpokladá jeho použitie na účely svojho podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie, sa môže rozhodnúť okrem investičného majetku uvedeného v § 54 ods. 2 písm. b) a c), že neodpočíta časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu použitia hmotného majetku na iný účel ako na podnikanie. Ak sa platiteľ rozhodne, že neodpočíta časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu použitia hmotného majetku na iný účel ako na podnikanie, nepovažuje sa použitie tohto hmotného majetku na iný účel ako na podnikanie v tomto rozsahu za dodanie tovaru za protihodnotu (§ 8 ods. 3) alebo dodanie služby za protihodnotu (§ 9 ods. 2). Ak platiteľ použije prijaté služby a nadobudnutý hmotný majetok iný ako hmotný majetok, ktorý je podľa osobitného predpisu odpisovaným majetkom, na účely svojho podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie, odpočíta daň len v pomere zodpovedajúcom rozsahu použitia na podnikanie k celkovému rozsahu použitia; ak platiteľ uplatňuje výdavky (náklady) na spotrebované pohonné látky vo forme paušálnych výdavkov podľa osobitného predpisu a nemôže preukázať rozsah použitia pohonných látok na účely svojho podnikania a na iný účel ako na podnikanie, môže odpočítať daň z kúpy pohonných látok do výšky paušálnych výdavkov podľa osobitného predpisu. Ustanovenie odseku 4 týmto nie je dotknuté. Krajský súd sa stotožňuje s námietkami žalobcu, že tak prvostupňový orgán, ako aj žalovaný nepostupovali správne, keď stanovili pomer odpočítania dane z výnosov platiteľa a to v závislosti od toho v akom rozsahu súd dosahované výnosy, pri ktorých je daň odpočítateľná. Takýto postup totiž nevyplýva z ustanovenia § 49 ods. 5 zákona o DPH, lebo ten neobsahuje definíciu pojmu výnos ani príjem. Krajský súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8 Sžf/17/2009 zo dňa 7.4.2011, kde, citujem „skutočnosť, že citované ustanovenie § 49 ods. 5 zákona o DPH neobsahuje presnú a dostatočnú definíciu právnej normy, nemôže byť na ujmu daňovému subjektu.“ Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať len iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Odôvodnenie žalovaného, že postupoval podľa metodického pokynu MF SR - koeficientu pre komerčné televízie neobstojí, pretože v zmysle citovaného článku 2 ods. 2 Ústavy SR, štátne orgány si nemôžu prisvojovať kompetencie, ktoré mu nepatria a sami vydávať výklad právnych noriem prostredníctvom metodických pokynov a stanovísk. Krajský súd teda z dôvodu vyššie uvedeného nesprávneho právneho posúdenia zrušil obidve rozhodnutia žalovaného a vec vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude povinný správca dane vysporiadať sa s tým, že keď činnosť televízie je podnikateľskou činnosťou v celku (obidve činnosti televízie sú podnikateľské, tak reklamná, ako aj nereklamná činnosť), či mal byť vôbec stanovený koeficient pri výpočte a ak stanovený byť mal, ako mal byť nastavený spôsob výpočtu tohto koeficientu. Krajský súd dáva do pozornosti správcovi dane znalecký posudok č. 4/2006 vypracovaný v konaní, ktoré skončilo na Najvyššom súde SR, vyššie uvedená sp.zn. 8 Sžf/17/2009, znalcom Z.. J. O. (kópiu predložil žalobca na pojednávaní do spisu, žiadateľom tohto posudku bola Slovenská televízia), ktorý rieši otázku, či súvisia prijaté zdaniteľné obchody týkajúce sa vysielaného programu pred a po vysielanom reklamnom spote s uskutočnenými zdaniteľnými obchodmi, ktoré sa týkajú vysielanej reklamy. Krajský súd ukladá správcovi dane, aby v ďalšom konaní ustanovil znalca na vyriešenie otázok súvisiacich s týmto konaním. Podľa § 250j ods. 6 O.s.p., správne orgány sú viazané právnym názorom súdu. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi v konaní priznal náhradu trov konania, pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku za žalobu vo výške 66,- € a trov právneho zastúpenia vo výške 407,55 € + cestovné 44,56 €,+ 20% DPH. Advokát žalobcu vyčíslil trovy právneho zastúpenia podľa § 11 ods. 4 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a to za 3 úkony právnej služby, dva úkony vo výške 127,16 € a 1 úkon vo výške 130,16 € (príprava a prevzatie veci, žaloba, pojednávanie dňa 25.1.2013 + 3x režijný paušál z toho dva krát po 7.63 € a jeden krát po 7.81 € + 20% DPH). Ďalej náhrada cestovného Nitra - Bratislava a späť (180 km, základná náhrada za 1 km 0,183 €, spotreba litrov na 100 km 5,1, cena za liter 1,266 €) vo výške 44,56 €. Spolu trovy konania predstavujú sumu 608,53 €. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom tohto súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.