Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/308/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201732 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1012201732.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: Lesoochranárske zoskupenie VLK, občianske združenie, IČO: 31 303 862, Tulčík č. 26, zastúpený: JUDr. Iveta Rajtáková, advokátka, Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Námestie Ľ. Štúra č. 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 4903/2012-2.2 zo dňa 12.07.2012, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou, doručenou súdu dňa 20.09.2012, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 4903/2012-2.2 zo dňa 12.07.2012, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a bolo potvrdené rozhodnutie bývalého Krajského úradu životného prostredia v Prešove (od 1.1.2013 boli zrušené všetky krajské úrady životného prostredia a ich kompetencie prešli na obvodné úrady životného prostredia v sídle kraja) č. 2012/279-011/KM-R zo dňa 20.01.2012. Prvostupňovým správnym rozhodnutím bola povolená výnimka zo zákazu ustanoveného v § 16 ods. 1 písm. b/ zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej aj len zákon alebo zákon o ochrane prírody) zasiahnuť do lesného porastu a poškodiť vegetačný a pôdny kryt v piatom stupni územnej ochrany v Národnej prírodnej rezervácii (ďalej aj len NPR) Vernárska tiesňava v jednotkách priestorového rozdelenia lesa (ďalej aj len JPRL) č. 119 v lesnom celku (ďalej aj len LC) Vernár štátne lesy na lesnom hospodárskom celku (ďalej aj len LHC) Hranovnica a zo zákazu ustanoveného § 16 ods. 1 písm. f/ zákona rušiť pokoj a ticho v piatom stupni územnej ochrany v zmysle zákona v uvedenej lokalite. Výnimka bola povolená pre žiadateľa Lesy Slovenskej republiky, š.p. v súvislosti s vykonaním fytosanitárnej ťažby abioticky poškodených stromov o objeme 80 m3. Týmto rozhodnutím bola zároveň zamietnutá žiadosť o povolenie výnimky zo zákazu ustanoveného podľa § 16 ods. 1 písm. b/ zákona zasiahnuť do lesného porastu a poškodiť vegetačný a pôdny kryt v piatom stupni územnej ochrany v zmysle zákona v NPR Vernárska tiesňava v JPRL, resp. ich častiach, č. 120 a 118 A, v LC Vernár štátne lesy na LHC Hranovnica, ktoré sa nachádzajú na lesnom pozemku KN-C 650/01 v k.ú. Vernár a výnimku zo zákazu ustanoveného § 16 ods. 1 písm. f/ zákona rušiť pokoj a ticho v piatom stupni územnej ochrany v zmysle zákona v danej lokalite. Žalobca žiadal rozhodnutie žalovaného a jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca, ktorý bol účastníkom správneho konania, namietal nesúlad odôvodnenia napadnutého rozhodnutia s § 47 ods. 3 správneho poriadku, pretože z neho nevyplýva, ako sa žalovaný vyporiadal s návrhmi a námietkami žalobcu. Námietky žalobcu sa týkali predovšetkým nesprávnosti prvostupňového rozhodnutia so zreteľom na záujmy ochrany prírody a krajiny na území s piatym stupňom územnej ochrany. Žalobca poukázal na to, že rozhodnutie prvostupňového orgánu o povolení výnimky je založené na stanovisku odbornej organizácie ochrany prírody - Správy národného parku Slovenský raj, ktorá je založená na zámere Krajského úradu životného prostredia v Košiciach č. 2011/00468 zo dňa 17.07.2011, ktorým sa v rámci zonácie Národného parku Slovenský raj navrhuje zníženie stupňa ochrany z piateho na štvrtý, teda zaradenie predmetného dielca do zóny B. Nie je možné ignorovať skutočnosť, že základom rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ktorý výnimku povolil, bolo jeho presvedčenie o tom, že tá časť územia s piatym stupňom ochrany nespĺňa charakteristiky tohto zaradenia. Podľa žalobcu správny orgán nebol oprávnený posudzovať vhodnosť alebo nevhodnosť platnej právnej úpravy, ale bol povinný platnú úpravu rešpektovať. Keďže nedošlo doposiaľ k zmene stupňa územnej ochrany vo vzťahu k predmetnému územiu, kde bola výnimka povolená, mohol a mal prvostupňový správny orgán založiť svoje úvahy len na existujúcom zaradení tohto územia do 5. stupňa ochrany. Keďže tak neurobil, nemožno rozhodnutiu priznať, že vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Právne a skutkové úvahy správneho orgánu prvého stupňa boli založené na presvedčení o nesprávnom zaradení dotknutého územia do piateho stupňa územnej ochrany, čím tento orgán nerešpektoval platný právny stav a toto pochybenie neodstránil ani žalovaný. Podľa žalobcu žalovaný záver o potrebe udelenia výnimky založil len na konštatovaniach žiadateľa a na overenie týchto tvrdení v konaní neboli vykonané žiadne iné dôkazy. Žalobca taktiež namietal, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, rozdelené do dvoch výrokových častí, obsahuje vo výroku v bode A (nepovoľujúcom výnimku) identifikáciu územia parcelnými číslami. Naopak vo výroku v bode B (povoľujúcou výnimku) správny orgán prvého stupňa definuje územie prostredníctvom JPRL. Takýto postup žalobca nepovažoval za zákonný. K žalobe sa žalovaný vyjadril podaním doručeným súdu dňa 15.11.2012, zotrval na svojom doterajšom právnom názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. K jednotlivým námietkam uvedeným v žalobe uviedol, že za účelom presného a skutočného zistenia skutkového stavu vo veci si prvostupňový orgán vyžiadal stanovisko Štátnej ochrany prírody SR, Správy národného parku Slovenský raj (ďalej aj len ŠOP SR). ŠOP SR zaslala prvostupňovému správnemu orgánu svoje stanovisko listom č. NP SR/1108/2011-Les.2 zo dňa 30.11.2011, ktorým odporučila povoliť požadovanú výnimku za účelom spracovania vetrovej kalamity v celom požadovanom objeme v dielci č. 119 v NP Slovenský raj v NPR Vernárska tiesňava, v ktorom zároveň bolo navrhnuté zníženie stupňa ochrany z piateho na štvrtý. V dielcoch č. 118A a 120 v NP Slovenský raj v NPR Vernárska tesňava povolenie výnimky ŠOP SR neodporučila. Z uvedeného stanoviska vychádzal aj prvostupňový správny orgán pri vydaní svojho rozhodnutia. Žalovaný zároveň tvrdil, že sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu. V rozhodnutí udelená výnimka bola vydaná za účelom eliminácie premnoženia populácie podkôrnikov v ohrozených lokalitách a tým obmedzenie jeho rozšírenia aj na okolité lesné porasty. Prvostupňový orgán primerane zohľadnil návrh ŠOP SR ako odbornej organizácie ochrany prírody aj pri stanovovaní bližších podmienok vykonávania povolených činností uvedených vo výroku rozhodnutia. Prvostupňový orgán zistil, že lesný dielec č. 119 podľa výnosu MŽP SR č. 3/2004-5.1 nie je súčasťou územia európskeho významu SKUEV 0112 Slovenský raj. Pokiaľ ide o lesné dielce č. 118A a 120 výnimka na zásah udelená nebola, pričom správny orgán vychádzal zo stanoviska ŠOP SR, v ktorom sa uvádza, že na danom území je porast stabilný, prirodzená obnova hlavných drevín je dobrá a predpokladaný vývoj v ďalšom časovom horizonte bude charakterizovať pozvoľný rozpad hornej vrstvy a plynulá tvorba skupín prirodzenej obnovy a v prípade nespracovania vetrom poškodených stromov nehrozí pri umiestnení feromónových lapačov v ochrannom pásme tohto dielca poškodenie okolitých porastov a taktiež nehrozí premnoženie hmyzích škodcov v takej miere, že by došlo k rozvratu porastu. Podľa najnovších výskumov sa práve na odumretých stromoch po vyletení podkôrnikov rozvíja spektrum predátorov a parazitov podkôrneho hmyzu, ktoré limitujú ich počet. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením uvedeným v žalobe, že výnimka zo zákazu podľa zákona o ochrane prírody bola žiadateľovi povolená len z dôvodu, že sa správny orgán prvého stupňa domnieval, že súčasný piaty stupeň územnej ochrany v predmetnom lesnom dielci (č. 119) by mal byť znížený z piateho na štvrtý stupeň. Z odôvodnenia prvostupňového správneho orgánu je zrejmé, že vydaniu rozhodnutia predchádzalo zhromaždenie pre rozhodnutie nevyhnutných informácií a podkladov a že prvostupňový správny orgán zhodnotil všetky dôkazy jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti. Žalovaný dodal, že na vyššie špecifikovanom území, na ktorom bola povolená výnimka zo zákazov, sa vyskytujú živočíšni škodcovia vnútornej karantény (lykožrút smrekový a lykožrút lesklý). Podľa dynamiky vývoja tejto skupiny škodcov v počiatočnom štádiu dochádza v lesných ekosystémoch k napádaniu jednotlivých jedincov smreka a k ich následnému poškodeniu a vyschnutiu. V ďalšej fáze dochádza k vytváraniu malých kruhových ohnísk (priemer kruhu 15-25 m), v druhej fáze k vytvoreniu väčších kruhových ohnísk (priemer kruhu 75m) až k rozsiahlemu odumieraniu celých porastových stien týchto lesných ekosystémov. Táto skutočnosť o vývoji a gradácii podkôrneho hmyzu je všeobecne známa a vyplýva z mnohých odborných publikácií. Obranné opatrenia v zmysle vyhlášky ministerstva pôdohospodárstva SR č. 453/2006 Z.z. spočívajú predovšetkým v asanácii napadnutého dreva (mechanicky alebo chemicky), sústredení a likvidácii lykožrútov v ohniskách výskytu pomocou feromónových lapačov a v pripravovaní klasických a otrávených lapákov. K žalobcom namietaným negatívam ťažby v NPR Vernárska tiesňava žalovaný uviedol, že žiadateľ vo svojej žiadosti deklaroval, že v dotknutých lesných dielcoch nebude spracovávať odumreté, hnijúce a rozpadajúce sa drevo bez ohľadu na druhé dreviny. Prvostupňový správny orgán toto primerane zohľadnil ako jednu z podmienok na zabezpečenie udržania alebo dosiahnutia priaznivého stavu biotopov. Pokiaľ ide o hrozbu ničenia prirodzeného zmladenia drevín správny orgán vo svojom rozhodnutí bližšie špecifikoval podmienky vykonávania povoľovanej činnosti a síce, že v lesných porastoch bude nutné voliť technológie s maximálnou mierou chrániace lesné spoločenstvá pôdny povrch. Pokiaľ ide o hrozbu poškodzovania kmeňov zdravých stromov pri ťažbe a následnom odvoze stromov ťažnými mechanizmami alebo koňmi, žalovaný uviedol, že pri dodržaní vhodnej technológie ťažby a približovania drevnej hmoty možno predpokladať, že k poškodeniu kmeňov zdravých stromov dôjde len minimálne. K namietanému znižovaniu vodozádržnej schopnosti územia a zníženiu množstva živín žalovaný uviedol, že v podmienkach vykonávania plánovanej činnosti je stanovené ponechanie dendromasy v porastoch z dôvodu, že ponechaná biomasa bude zdrojom energie a vhodným prostredím pre mikroorganizmy. Zároveň ponechanie odumretého dreva stabilizuje biologickú diverzitu, ponechaná biomasa bude poskytovať vhodné podmienky pre živočíšstvo, zamedzí erózno-denudačným procesom v pôdnych profiloch, splavu humusovej vrstvy a zmene vlhkostných pomerov pôdneho profilu. Prvostupňový orgán taktiež zhodnotil aj ďalšie možné negatívne dopady súvisiace s realizáciou náhodnej ťažby na chránené vtáčie územie Slovenský raj a dospel k záveru, že plánované náhodné ťažby v predmetných dielcoch nebudú mať na uvedené územie významný vplyv. Správny orgán sa teda vysporiadal so všetkými námietkami vznesenými žalobcom v konaní i v odvolaní a rešpektujúc zistený skutkový a platný právny stav udelil výnimku (potvrdil rozhodnutie) zo zákazov vyplývajúcich pre piaty stupeň ochrany. Pokiaľ ide o žalobcom namietanú nejednotnosť identifikácii územia, na ktorom bola udelená výnimka zo zákazov podľa zákona o ochrane prírody a na ktorom výnimka udelená nebola, žalovaný uviedol, že na určenie konkrétneho územia na povolenú lesohospodársku činnosť a na účely hospodárskej správy lesov je presnejšie a praktickejšie vymedzenie územia jednotkami priestorového rozdelenia lesa, ktorými sú lesné užívateľské celky a v rámci nich dielce. Správny orgán prvého stupňa pri určení dotknutého územia podľa jednotiek priestorového rozdelenia lesa naviac vychádzal zo skutočnosti, že bez identifikácie územia prostredníctvom jednotiek priestorového rozdelenia lesa by v danom území nemohol správne určiť stupeň územnej ochrany v rámci povolených výnimiek na činnosti požadované žiadateľom a užívateľov konkrétnej jednotky priestorového rozdelenia lesa. Používanie jednotiek priestorového rozdelenia pri výkone hospodárskych činností a ich evidencie vyplýva z § 2 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva SR č. 31/1999 Z.z.. Žalovaný zdôraznil, že krajský úrad životného prostredia môže povoliť výnimky podľa § 67 ods. 1 zákona o ochrane prírody a pritom nie je jeho rozhodnutie podmienené určením dotknutého územia parcelnými číslami. Táto skutočnosť vyplýva aj z § 2 ods. 2 písm. z/, b/ zákona o ochrane prírody. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že vydané rozhodnutia i postup žalovaného boli v súlade so zákonom. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že žiadateľ Lesy SR, š.p., požiadal prvostupňový správny orgán, Krajský úrad životného prostredia Prešov, dňa 10.11.2011 o povolenie výnimky z podmienok územnej ochrany v Národnom parku Slovenský raj na území NPR Vernárska tesňava v zmysle zákona o ochrane prírody za účelom spracovania veternej kalamity v LC Vernár Štátne lesy, LHC Hranovnica, k.ú. Vernár. Svoju žiadosť odôvodnil tým, že v žiadosti bližšie označené časti dielcov sú postihnuté sústredenou veternou kalamitou a následne hrozí premnoženie a šírenie podkôrneho hmyzu v dotknutých dielcoch, ale aj do okolitých porastov. Podkôrniky sú prirodzenou súčasťou lesných spoločenstiev a v rámci fungujúcich autoregulačných procesov tieto spoločenstvá sa dokážu s jeho výskytom vyrovnať, ale za podmienky, že stav podkrônikov je v prirodzenej populačnej dynamike a podmienky pre jeho šírenie sa výrazne nemenia. Práve výskyt veterných kalamít v minulosti a ich nespracovanie spôsobili prudký nárast populácie podkôrneho hmyzu v dotknutých lokalitách a následne aj do širšieho okolia a spôsobili obrovské škody na okolitých lesných porastoch. V piatom vegetačnom lesnom stupni sú dreviny smrek a borovica typickými drevinami týchto biotopov a teda mali by byť aj predmetom ochrany na dotknutých plochách. Tým, že môže dôjsť k premnoženiu podkôrnikov sú ohrozené jednotlivé jedince smreka a borovice v predmetných JPRL, aj v celej NPR, kde môže dôjsť k stavu ich úplného vypadnutia z drevinového zloženia, čo nie je v súlade s priaznivým stavom dotknutých biotopov. Prvostupňový správny orgán si ako podklad pre rozhodnutie zabezpečil stanovisko ŠOP SR č. NP SR/11107/2011-Les.2 zo dňa 30.11.2011, ktoré bolo opísané vyššie v texte tohto rozsudku. Prvostupňový správny orgán dňa 20.01.2012 vydal rozhodnutie č. 2012/279-011/KM- R, ktorým nepovolil výnimku zo zákazu ustanoveného § 16 ods. 1 písm. b/ a f/ zákona o ochrane prírody na častiach JPRL č. 120 a 118A v NPR Vernárska tiesňava v LC Vernár štátne lesy na LHC Hranovnica. Prvostupňový správny orgán povolil výnimku zo zákazu ustanoveného § 16 ods. 1 písm. b/ a f/ zákona na JPRL č. 119 v LC Vernár Štátne lesy na LHC Hranovnica v NPR Vernárska tiesňava v súvislosti s vykonaním fytosanitárnej ťažby abioticky poškodených stromov o objeme 80 m3. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že prvostupňový orgán sa dostatočne nevysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v jeho stanovisku ku konaniu zo dňa 19.12.2011, v ktorom poukázal na sprievodné negatívne vplyvy ťažby, ktoré by z hľadiska ochrany prírody a druhov spôsobili nezanedbateľný negatívny zásah do stavu a vývoja rezervácie, že odôvodnenie rozhodnutia je založené na neexistujúcom budúcom právnom stave. Udelenie výnimky na ťažbu v dielci č. 119 kvôli navrhovanému nižšiemu stupňu ochrany nemení nič na fakte, že uvedený porast v rozhodnom období má právne platný najvyšší stupeň ochrany a výnimky je možné udeľovať len v odôvodnených prípadoch. Podľa žalobcu v rozhodnutí nie je uvedená populačná dynamika podkôrneho hmyzu v NPR Vernárska tiesňava, stav aktuálneho ohrozenia porastov a ani prognóza do budúcnosti pri rôznych spôsoboch prístupu k ochrane, pričom sa žalobca nestotožnil s princípom ochrany prírody, ktorý v mnohých prípadoch presadzujú svojimi rozhodnutiami štátnej orgány, pretože udeľovanie výnimiek v najvyššom stupni ochrany je nesystémové a neprijateľné riešenie. Prírodu nemožno chrániť vyťažením každého odumretého (odumierajúceho) stromu v územiach s najvyšším stupňom ochrany, rovnako ako nemožno dosahovať hospodársky zisk ochranou každého odumretého stromu v územiach určených na hospodárenie. NPR Vernárska tiesňava je územím určeným na ochranu a prístup štátnych orgánov k ochrane tejto rezervácie stiera rozdiely medzi lesmi chránenými a lesmi hospodárskymi a lesné rezervácie tak nenapĺňajú svoje poslanie, ktorým je ochrana druhov, biotopov a prírodných procesov. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný svojim rozhodnutím č. 4903/2012-2.2 zo dňa 12.07.2012 tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Svoje rozhodnutie žalovaný odôvodnil obdobne ako vyjadrenie ku žalobe. Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z. ochranou prírody a krajiny podľa tohto zákona sa rozumie obmedzovanie zásahov, ktoré môžu ohroziť, poškodiť alebo zničiť podmienky a formy života, prírodné dedičstvo, vzhľad krajiny, znížiť jej ekologickú stabilitu, ako aj odstraňovanie následkov takých zásahov. Ochranou prírody sa rozumie aj starostlivosť o ekosystémy Podľa § 16 ods. 1 písm. b/ a f/ zákona č. 543/2002 Z.z. na území, na ktorom platí piaty stupeň ochrany, je zakázané zasiahnuť do lesného porastu a poškodiť vegetačný a pôdny kryt a rušiť pokoj a ticho. Podľa § 67 písm. i/ zákona č. 543/2002 Z.z. krajský úrad životného prostredia môže v odôvodnených prípadoch povoliť výnimku zo zakázaných činností v územiach s druhým, tretím, štvrtým alebo piatym stupňom ochrany, v chránených vtáčích územiach a ak ide o prírodné pamiatky a národné prírodné pamiatky a ich ochranné pásma podľa § 24, a ak ide o druhy podľa § 40 v súvislosti s povoľovaním výnimky z územnej ochrany, ak tak určí ministerstvo. Podľa § 82 ods. 12 zákona č. 543/2002 Z.z. v rozhodnutí vydanom podľa tohto zákona, ktorým sa dáva súhlas na výkon činnosti alebo ktorým sa povoľuje výnimka zo zákazu činnosti podľa tohto zákona, môže konajúci orgán určiť podrobnejšie podmienky vykonávania činnosti zabezpečujúce ochranu prírody a krajiny a obmedziť ich časovú platnosť. Predmetom úpravy zákona o ochrane prírody a súvisiacich predpisov je ustanovenie pôsobnosti orgánov štátnej správy a obcí, povinností právnických osôb a fyzických osôb pri ochrane prírody a krajiny. Cieľom právnej úpravy je prispieť k udržaniu ekologickej stability. Zákon preberá záväzky, ktoré vyplývajú z práva Európskej únie v oblasti ochrany prírody a krajiny, predovšetkým tri smernice a jedno rozhodnutie. Ide o smernicu Rady č. 92/43/EEC o ochrane prírodných stanovíšť voľne žijúcich živočíchov a rastlín v znení č. 97/62/EC (ďalej len "smernica o biotopoch"), ktorá sa stala základným prostriedkom na ochranu druhov fauny a flóry a ich stanovíšť; táto smernica stanovila širokú základňu na zachovanie biologickej rozmanitosti pomocou zachovania prírodných stanovíšť a divo žijúcej fauny a flóry, smernicu Rady EC č. 79/409/EEC o ochrane voľne žijúceho vtáctva v znení č. 81/854/EEC, č. 85/411/EEC, č. 91/244/EEC, č. 94/24/EC a č. 97/49/EC (ďalej len "smernica o vtákoch"), ktorá chráni divo žijúce druhy vtákov a dôležité stanovištia, hniezdiská pre ich zachovanie; táto smernica stanovila plán, schému na zachovanie populácií divo žijúcich vtákov vyskytujúcich sa v únii, ich vajec, hniezd, mláďat a stanovíšť; má úlohu takisto určiť a adekvátne chrániť hniezdiská a miesta na ich migráciu a takisto reguluje poľovnícke sezóny a výkon (spôsob) poľovníctva; všetky chránené stanovištia zahrnuté v tomto nariadení sú tiež zahrnuté do súvislej európskej sústavy chránených území známej pod názvom "NÁTURA 2000" a smernicu Rady č. 99/22/EC o chove voľne žijúcich živočíchov v zoologických záhradách (ďalej len "smernica o zoo"), ktorej cieľom je ochrana voľne žijúcich živočíchov ex situ a biologickej rozmanitosti a rozhodnutie Komisie č. 97/266/EC týkajúce sa formátu informácií pre navrhované lokality NATURA 2000, ktoré musí vyplniť každý členský štát pre ním navrhnuté lokality do NATURY 2000. Zároveň zákon premieta záväzky s obsahom ochrany prírody a krajiny, ktoré vyplývajú z medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná. V čase rozhodnom pre správne konanie podľa § 67 písm. i/ zákona o ochrane prírody niekdajšiemu krajskému úradu životného prostredia patrilo oprávnenie rozhodovať o výnimke zo zakázaných činností v územiach s druhým až piatym stupňom ochrany. Uvedené ustanovenie zákona neobsahovalo obmedzenie dôvodov udelenia výnimky, iba vyžadovalo, aby bol takýto prípad odôvodnený. Súd je toho názoru, že zákonodarca takýmto spôsobom, keď dôvody udelenia výnimky nijako bližšie nevymedzil, poveril správny orgán spôsob aplikácie tohto zákonného ustanovenia určiť podľa svojho uváženia. Zákon tu prenechal správnemu orgánu diskrečnú právomoc, čo v takýchto prípadoch znamená, že je vecou voľnej úvahy, aké dôvody uvedie v odôvodnení rozhodnutia, pričom správny orgán posudzuje každú vec osobitne podľa špecifických okolností, nesmie však zabúdať na cieľ a zmysel zákona. Súd rozhodnutie preskúma v zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. len z hľadiska účelnosti a vhodnosti správneho uváženia, či nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. Na strane druhej však ani správny orgán nemôže rozhodovať celkom podľa svojej ľubovôle. Pri použití voľnej úvahy musí rozhodovať tak, aby bola zachovaná právna istota a predvídateľnosť postupu správneho orgánu v súlade so zákonom stanovenými podmienkami (uznesenie NS SR 5 Sžo27/2011 z 29.02.2012). Svojvôľa by sa prejavila napríklad v nelogickom a neekvivalentnom dôvode výnimky, v uvedení nepravdivého dôvodu, alebo v tom, že správny orgán rozhodne bez akéhokoľvek podkladu, bez logického súvisu, neobjektívne (zaujato), extrémne neopodstatnene, či v zjavnom rozpore so záujmami definovanými zákonom o ochrane prírody (uvedenými napr. v § 2 ods. 1). Vzhľadom na to, že predmetom ochrany v územiach s piatym stupňom ochrany sú najvzácnejšie časti prírody a krajiny, je v nich uskutočňovanie akejkoľvek činnosti zakázané s výnimkou činností uvedených v § 29 ods. 1 alebo v zmysle § 67 písm. i/ zákona. Pokiaľ zákon o ochrane prírody stanovoval v ustanovení § 16 ods. 1 zákaz tam uvedených činností, je v spojení s § 2 uvedeného zákona potreba ochrany prírody v prírodnej rezervácii vyjadrená tým, že toto územie bolo zaradené do piateho stupňa ochrany, kde si ochrana prírody vyžaduje zákaz činností uvedených v § 16. Záujem ochrany prírody je vyjadrený práve tým, že činnosti uvedené v § 16 zákona o ochrane prírody a krajiny sú zakázané, teda záujem ochrany prírody je v rozpore s vykonávaním takýchto činností. Ak teda pravidlom v piatom stupni ochrany prírody vyplývajúcim zo záujmu na ochrane prírody je zákaz tam vymenovaných činností, tento je v záujme ochrany prírody, potom povolenie výnimky z tohto zákazu je zakaždým zásahom do záujmu ochrany prírody. So zreteľom na zmysel a obsah, ktoré vyplývajú zo zákona o ochrane prírody, je nevyhnutné skúmať v správnom konaní, či záujem na udelení výnimiek a zákazov je naliehavejší ako záujem na ochrane prírody vyjadrený práve týmito zásahmi. (porovnaj napr. s rozsudkom NS SR 3 Sžp/51/2009). Súd preskúmal rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov a obsah súvisiaceho administratívneho spisu a dospel k záveru, že svojvôľu žalovaného i prvostupňového správneho orgánu pri rozhodovaní o udelení výnimky zo zákazov podľa zákona o ochrane prírody v danom prípade možno vylúčiť. Z administratívneho spisu je zrejmé, že správny orgán v konaní nevychádzal len z tvrdení žiadateľa, ale ako podklad pre rozhodnutie si zabezpečil odborné stanovisko od ŠOP SR. Táto vo svojom stanovisku zo dňa 30.11.2011 odporučila povoliť požadovanú výnimku za účelom spracovania vetrovej kalamity v dielci č. 119 v NPR Vernárska tiesňava a v dielcoch č. 118A a 120 povolenie výnimky ŠOP SR neodporučila. Uvedené stanovisko obsahuje podrobnú identifikáciu dotknutého územia, návrh riešenia a odôvodnenie a vychádzali z neho aj vo veci rozhodujúce správne orgány, pričom jeho obsah premietli i do odôvodnenia svojich rozhodnutí. Činnosti súvisiace s odstránením kalamitného dreva nie sú činnosťami, ktoré by apriori boli v rozpore so záujmami ochrany prírody. Zabránenie nežiaduceho rozmnoženia podkôrnikov a obmedzenie jeho preniknutia do okolitých lesných porastov má svoj význam aj v bezzásahovej zóne s piatym stupňom územnej ochrany. Ako vyplýva z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, tento veľmi presne zistil, ktorých lokalít sa konanie o povolenie výnimky týka, aký je ich charakter z hľadiska lesného ekosystému a z hľadiska národnej siete chránených území (str. 7, 8 rozh.). Lesný dielec č. 119 nie je súčasťou územia európskeho významu SKUEV 0112 Slovenský raj. Ide o nárazníkovú zónu, kde sa v prípade vetrovej alebo podkôrnikovej kalamity uvažuje s ochrannými opatreniami s cieľom eliminácie následného druhotného šírenia podkôrneho hmyzu v NPR Vernárska tiesňava. Súd sa stotožnil s názorom, že cieľom opatrení (zásahov), ktoré boli posudzované v konaní o udelenie výnimky, bolo zaistiť priaznivý stav typických druhov (smrek) v lesných biotopoch NPR a ochranu pred výrazným poškodením alebo zničením. Správny orgán dostatočne zrozumiteľne opísal situáciu v kalamitou postihnutej oblasti, jej ďalší vývin v prípade nevykonania zásahu a nepriaznivý vplyv na dotknutý lesný biotop i na životné prostredie vo všeobecnosti. Opis a vyhodnotenie vývinu populácie podkôrnika, ktorej sa domáhal žalobca, sa javia vzhľadom na uvedené ako nadbytočné, nespôsobilé zmeniť rozhodnutie vo veci. Udelenie výnimky zo zákazu podľa zákona o ochrane prírody len z dôvodu domnienky o potrebe zníženia stupňa územnej ochrany v predmetnom lesnom dielci (č. 119) by samo osebe nebolo opodstatnené ani zodpovedajúce zákonu. Ako však vyplýva z rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, uvedený žalobcom namietaný dôvod nebol tým, na základe ktorého bola výnimka povolená. Z uvedených dôvodov súd dospel k presvedčeniu, že správne orgány sa vecou riadne zaoberali. Pred vydaním rozhodnutia si zabezpečili všetky právne relevantné podklady a ich v rozhodnutiach vyjadrené uváženie o potrebe zásahu do územia podliehajúcemu piatemu stupňu ochrany a tým privolenie v podobe výnimky zo zákazov podľa zákona o ochrane prírody nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. Súd je tiež názoru, že odôvodnenie rozhodnutia žalovaného poskytuje dostatočný základ na jeho vecné preskúmanie. Odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu je jeho obsahovou náležitosťou, ktorá plní viacero funkcií. Jednak má presvedčiť účastníkov o správnosti postupu správneho orgánu a jednak o zákonnosti jeho rozhodnutia. Hodnotenie dôkazov je v rámci preskúmavaného konania ovládané zásadou voľného hodnotenia dôkazov ako procesu, pri ktorom na základe logických úsudkov a zvážení všetkých dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia, a preto skutočnosti, ku ktorým správny orgán dospel na základe voľnej úvahy, treba v rozhodnutí dostatočne odôvodniť, aby bolo zrejmé, čo bolo podkladom rozhodnutia, ako sa vyhodnotili vykonané dôkazy, ako aj hodnotenie týchto dôkazov. V tejto svojej povinnosti je správny orgán limitovaný len všeobecnými vymedzeniami zákonných podmienok, ktoré predstavujú hranicu voľnej úvahy. Pokiaľ žalovaný odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom na prvostupňové rozhodnutie, s ktorým sa stotožnil, nie je dôvod považovať takéto rozhodnutie za nepreskúmateľné, pokiaľ takýmto nedostatkom netrpí aj prvostupňové rozhodnutie. Prvostupňové rozhodnutie podrobne a zrozumiteľne vysvetľuje, aké podklady boli pred vydaním rozhodnutia zadovážené, aké boli vyjadrenia účastníkov konania, ako sa s nimi správny orgán vysporiadal, ako hodnotil zistený skutkový stav a aké ustanovenia právnych predpisov na vec aplikoval. Nemožno preto konštatovať nezákonnosť rozhodnutia žalovaného. Súd poukazuje tiež na to, že nie je nevyhnutné, aby sa odvolací správny orgán zaoberal každou vznesenou námietkou samostatne, pokiaľ z jeho rozhodnutia je zrejmé, na základe čoho dospel k právnemu záveru vo svojom rozhodnutí. Z napadnutého rozhodnutia uvedené podľa názoru súdu jednoznačne vyplýva a toto nebolo v rozpore s § 47 ods. 3 správneho poriadku. Pokiaľ ide o žalobcom namietanú nejednotnosť identifikácii územia v častiach A a B výroku prvostupňového rozhodnutia, súd sa plne stotožnil so žalovaným, že na určenie konkrétneho územia na povolenú lesohospodársku činnosť a na účely hospodárskej správy lesov je presnejšie a praktickejšie vymedzenie územia prostredníctvom JPRL. Bez identifikácie územia prostredníctvom JPRL by sa v danom území nemohol správne určiť stupeň územnej ochrany v rámci povolených výnimiek na činnosti požadované žiadateľom. Pri samotnej realizácii zásahu povoleného preskúmavaným rozhodnutím sa v lesnom poraste ľahšie orientuje podľa identifikátora rozlišujúceho vek porastu v tzv. porastovej mape, ako keby bolo toto územie identifikované napríklad podľa parciel a ich čísel uvedených v mape katastrálneho operátu. Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že žalobu je potrebné podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietnuť, nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo vydané v medziach zákona a námietky žalobcu neodôvodňovali jeho zrušenie. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na neúspech žalobcu v konaní tomuto nepriznal právo na náhradu trov konania, rovnako ani žalovanému, ktorý v takomto prípade zásadne podľa ustálenej judikatúry nemá právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.