Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/471/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012896923 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1012896923.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Aleny Svetlovskej v právnej veci žalobcu: ETP Management budov, spol. s r. o., Záhradnícka ul. č. 30, Bratislava, zast. advokátom JUDr. Pavlom Malichom, Dunajská ul. č. 25, Bratislava, proti žalovanému: L.. U.. L. Č., V. P. H.. Č.. XX, V., zast. advokátom Mgr. Dušanom Oravcom, Laurinská ul. č. 2, Bratislava, o 2 414,09 eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 15. júna 2012 č. k. 21C/14/2006- 418 a proti uzneseniu tohto súdu z 20. septembra 2012 č. k. 21C 14/2006- 455, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi k rukám advokáta JUDr. Pavla Malicha trovy odvolacieho konania 251,06 eur do 3 dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 379,24 eur so 6 % úrokami z omeškania od 31. 1. 2007 do zaplatenia, 977,63 eur so 6 % úrokami z omeškania od 31. 1. 2007 do zaplatenia a 1 057,22 eur so 6 % úrokami z omeškania od 31. 1. 2007 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd prvého stupňa žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 1. 12. 1998 uzavrel právny predchodca žalobcu spoločnosť AB správcovská, a. s. s vlastníkmi bytov a nebytových priestorov na P. H.. Č.. XX X. V. zmluvu o výkone správy. Žalovaný bol od 21. 12. 2001 vlastníkom bytov č. 9, 10, 11 a to na základe zmluvy o vstavbe z 15. 3. 2000, pričom Hl. mesta SR Bratislavy rozhodnutím z 11. 1. 2003 povolilo zmenu v užívaní bytov č. 10 a 11 na kancelárske účely. Uvedené priestory žalovaný vlastnil v období rokov 2002 - 2005. Dňa 30. 6. 2004 žalovaný uzavrel so spoločnosťou Monaq Leasing, spol. s r. o. zmluvu o výkone správy na predmetný byt a nebytové priestory vo vlastníctve žalovaného. Žalobca sa po viacerých čiastočných späťvzatiach žaloby proti žalovanému domáhal zaplatenia nedoplatku do fondu prevádzky, údržby a opráv za rok 2004 a nedoplatku za správu za rok 2005. Žalovaný namietal, že sporné mali byť iba poplatky za správu a že ním zaplatené sumy žalobca nemohol započítať na poplatky za správu za roky 2002, 2003, pretože on nikdy so správou žalobcu nesúhlasil. K tomu súd prvého stupňa uviedol, že z prehľadu započítaní jednotlivých platieb žalovaného je zrejmé, že žalovaný zaplatil do podania žaloby sumy, ktoré vykryli nedoplatky za roky 2002 - 2003 za všetky predmetné priestory. Žalovaný tieto platby nešpecifikoval a neurčil, na čo majú byť započítané a žalobca ich preto podľa názoru súdu prvého stupňa správne započítal podľa zásady priority na najstaršie dlhy. Po zaplatení týchto platieb žalovaným (teda ešte pred platbami žalovaného, ktoré vykonal v priebehu konania) zostali neuhradené platby za roky 2004 a 2005. Aj keď žalovaný pri platbe v decembri 2005 špecifikoval účel platby, táto jeho platba nemohla byť na tento účel použitá, pretože ním špecifikované položky už boli uhradené započítaním skôr zaplatených súm. Preto mal súd prvého stupňa za to, že žalobca správne tieto sumy započítal na nedoplatky za rok 2004 v zmysle čl. III bod 1 zmluvy o výkone správy, keď z nich vykryl nedoplatky za služby a zostala aj zvyšná suma, ktorú žalobca identifikoval ako nedoplatok do fondu opráv. Za rok 2005 zostala medzi účastníkmi nezaplatená položka za správu. Vzhľadom na to súd prvého stupňa žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi nedoplatok do fondu opráv za rok 2004, odmenu za správu za rok 2004 a odmenu za správu za rok 2005. Súd prvého stupňa nepovažoval za dôvodnú argumentáciu žalovaného, ktorý tvrdil, že žalobcovi v spore chýba aktívna vecná legitimácia. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal na ustálenú judikatúru (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 180/2008) podľa ktorej od účinnosti novely zákona č. 182/1993 Z.z. vykonanej zákonom č. 367/2004 Z.z., t. j. od 1. 7. 2004 je správca oprávnený pri výkone správy majetku vlastníkov bytov a nebytových priestorov vo svojom mene na účet vlastníkov vymáhať úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu alebo nebytového priestoru a úhrady preddavkov do fondu prevádzky, údržby s opráv od vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, ktorého správu vykonáva. Súd prvého stupňa sa tiež nestotožnil s argumentáciou žalovaného, ktorý namietal, že zmluva o výkone správy z 1. 12. 1998 ho nezaväzuje, keďže vlastníkom predmetných bytov sa stal až po jej uzavretí a právna úprava v tom čase neriešila pristúpenie k zmluve o výkone správy pre tých, ktorí nadobudli vlastníctvo bytu vstavbou. Súd prvého stupňa poukázal na to, že z §§ 19, 22 zák. č. 182/1993 Z.z. vyplýva, že žalovaný vstavbou zasiahol do spoločných priestorov, ktorých sa stal ideálnym spoluvlastníkom, pričom ich správu spolu so správou bytov a nebytových priestorov vykonával žalobca na základe zmluvy o výkone správy. V dôsledku toho podľa súdu prvého stupňa „takýmto vstupom prešli práva a povinnosti aj na žalovaného a tento sa aj s poukazom na § 9 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z.z. tak stal viazaným predmetnou zmluvou.“ Toto podľa súdu prvého stupňa vyplýva aj z účelu zákona č. 182/1993 Z.z., ktorý zákonodarca zvýraznil novelou účinnou od 1. 7. 2004, kde v § 8a ods. 4 zakotvil povinnosť pristúpenia k zmluve o výkone správy a novelou účinnou od 1. 4. 2010 dokonca v § 8a ods. 7 zakotvil povinnosť pristúpiť k zmluve o výkone správy aj pre vlastníkov bytov, ktorí nadobudli vlastníctvo bytu na základe zmluvy o vstavbe. Žalovaný tiež namietol, že uzavrel vlastnú zmluvu o výkone správy so spoločnosťou Monaq Leasing, spol. s r. o. K tomu súd prvého stupňa uviedol, že v čase nadobudnutia predmetných bytov, resp. nebytových priestorov žalovaným zák. č. 182/1993 Z.z. v § 6 ods. 1 stanovoval možnosť dohodnúť iba jednu z foriem správy domu, pričom v tom čase už bola uzavretá zmluva o výkone správy z 1. 12. 1998. Až novelou tohto ustanovenia účinnou od 1. 7. 2007 bola výslovne špecifikovaná možnosť uzavrieť iba jednu zmluvu s jedným správcom alebo iba jednu zmluvu o spoločenstve. Súd prvého stupňa poukázal na povahu a účel uvedeného zákona, z ktorého vyplýva, že správu spoločných priestorov nemôžu vykonávať dvaja správcovia, pretože ide o ideálne, neodčleniteľné a konkrétne nevymedziteľné podiely, kde nie je možné ich reálne odčlenenie. K obrane žalovaného, ktorý argumentoval ochranou spotrebiteľa, súd prvého stupňa uviedol, že zmluva o výkone správy nie je spotrebiteľskou zmluvou, pretože žalovaný mohlo ovplyvniť jej obsah prostriedkami vyplývajúcimi zo zákona č. 182/1993 Z.z. ak by aj žalovaného nezaväzovala zmluva o výkone správy, na úkor žalobcu by sa bezdôvodne obohatil, keďže prijal od žalobcu služby (dodávka energií a pod.), za ktoré nezaplatil. Platby do fondu opráv hradia vlastníci bytov a nebytových priestorov a používajú sa v prospech všetkých vlastníkov, teda aj žalovaného. Preto by sa žalovaný nezaplatením platieb do tohto fondu bezdôvodne obohatil na úkor ostatných vlastníkov. Nedoplatok z vyúčtovania za rok 2004 sal splatným uplynutím lehoty na úhradu po doručení vyúčtovania, pričom správca má povinnosť vypracovať vyúčtovanie do 31. 5. nasledujúceho roku. Žalobca podal žalobu na súd prvého stupňa dňa 28. 10. 2005 a ak by vec bola posúdená ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, tento nárok by nebol premlčaný. Námietka premlčania uplatnená žalovaným preto podľa súdu prvého stupňa nie je dôvodná. O povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. Výrok, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, súd prvého stupňa neodôvodnil. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný a napadol ním výrok, ktorým bolo žalobe vyhovené. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne. Uviedol, že žalobca na základe zmluvy o predaji podniku vstúpil do všetkých práv jeho právneho predchodcu - spoločnosti AB správcovská, a. s. vyplývajúcich zo zmluvy o výkone správy z 1. 12. 1998. Keďže táto zmluva právneho predchodcu žalobcu neoprávňovala na zastupovanie vlastníkov bytov a nebytových priestorov pri vymáhaní plnení spojených s užívaním bytov a nebytových priestorov, nemohol platne takéto oprávnenie previesť na žalobcu. Oprávnenie zastupovať vlastníkov bytov a nebytových priestorov nevyplývalo ani zo zákona. Preto podľa žalovaného žalobcovi v spore chýba aktívna vecná legitimácia. Okrem toho, dňa 1. 7. 2007 nadobudla účinnosť novela zákona č. 182/1993 Z.z. vykonaná zákonom č. 268/2007 Z.z., ktorá zmenila spôsob zastupovania vlastníkov z nepriamej formy (tzv. náhradníctvo) na priamu formu zastúpenia. V zmysle § 8b zák. č. 182/1993 Z.z. v znení zák. č. 268/2007 Z.z. od 1. 7. 2007 správca vykonáva správu domu samostatne v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a na ich účet a je oprávnený konať pri správe domu za vlastníkov bytov v dome pred súdom. Do 30. 6. 2007 správca v zmysle § 8b cit. zákona pri správe majetku vlastníkov vystupoval samostatne, vo svojom mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Podľa právnej úpravy účinnej od 1. 7. 2007 mal správca v konaní vystupovať už ako priamy zástupca vlastníkov dotknutej nehnuteľnosti. Od 1. 7. 2007 teda správca nemá aktívnu legitimáciu na vymáhanie pohľadávok vlastníkov vo vlastnom mene. Aktívnu vednú legitimáciu v súdnych konaniach o vymáhanie pohľadávok majú od 1. 7. 2007 len všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov. Ďalej žalovaný v odvolaní namietol, že k zmluve o výkone správy z 1. 12. 1998 nepristúpil a nestal sa ňou viazaný ani na základe právnych predpisov. Táto zmluva ho preto nezaväzuje. Žalobca preto môže predmetný nárok uplatniť iba ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle Obč. zák. Zák. č. 182/1993 Z.z. v znení účinnom v čase nadobudnutia vlastníctva v bytu č. 9 a k nebytovým priestorom č. 10 a 11 nezakazoval, aby správa bola vykonávaná na základe viacerých zmlúv o výkone správy prostredníctvom viacerých správcov. Preto si žalovaný vzhľadom na nespokojnosť s výkonom správy zo strany žalobcu zabezpečil správu spoločnosťou Monaq Group, spol. s r. o., ktorej riadne platil príspevky do fondu prevádzky, údržby a opráv, úhradu za plnenia a odmenu správcu. Žalobca pritom túto skutočnosť akceptoval. Ďalej žalobca v odvolaní zaujal stanovisko, že zmluva o výkone správy z 1. 12. 1998 je spotrebiteľskou zmluvou a medzi účastníkmi konania vznikol spotrebiteľský vzťah. Súd prvého stupňa podľa žalovaného nesprávne započítal jeho plnenia prostredníctvom spoločnosti Monaq Leasing, spol. s r. o. žalobcovi na základe priority aj na plnenie odmeny za správu, pretože tento úkon bol v rozpore s vôľou žalovaného a skutkovými okolnosťami, z ktorých jasne vyplývalo, že žalovaný odmieta platiť žalobcovi odmenu za správu. Napokon žalovaný v odvolaní namietol, že súd prvého stupňa sa náležitým spôsobom nevysporiadal s jeho argumentáciou, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, prejednal odvolanie na pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Súd prvého stupňa sa riadne a vyčerpávajúco vysporiadal s obranou žalovaného a s jeho argumentáciou. Preto neobstojí tvrdenie žalovaného, že súd prvého stupňa sa s jeho argumentáciou nevysporiadal, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Toto tvrdenie žalovaného je nelogické a zavádzajúce už len z toho dôvodu, že žalovaný v odvolaní reaguje na závery súdu prvého stupňa, ku ktorým dospel pri hodnotení obrany a argumentácie žalovaného. Podľa zák. č. 182/1993 Z.z. v pôvodnom znení aktívnu vecnú legitimáciu pri vymáhaní pohľadávok vyplývajúcich z užívania bytov a nebytových priestorov na súde mali všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome. Novelou tohto zákona vykonanou zákonom č. 367/2004 Z.z. účinným od 1. 7. 2004 bol do zákona č. 182/1993 Z.z. vložený § 8b. Podľa ods. 1 tohto ustanovenia správca je povinný vykonávať správu majetku vlastníkov samostatne, vo svojom mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. To znamená, že od 1. 7. 2004 bol správca aktívne vecne legitimovaný podať vo svojom mene žalobu na súd na vymáhanie pohľadávok vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Inými slovami, postavenie žalobcu v týchto sporoch mal samotný správca, ktorý tak bol účastníkom konania. Vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome nemali aktívnu vecnú legitimáciu na podanie takejto žaloby. Novelou zákona č. 182/1993 Z.z. vykonanou zákonom č. 268/2007 Z.z. účinnou od 1. 7. 2007 bol novelizovaný § 8b ods. 1, 2 tohto zákona. Podľa ust. 8b ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. v znení zák. č. 268/2007 Z.z. správca je povinný vykonávať správu domu samostatne v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a na ich účet a je oprávnený konať pri správe domu za vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom. Z toho podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že aj od 1. 7. 2007 aktívne vecne legitimovaným subjektom v sporoch o vymáhanie pohľadávok vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome je správca, ktorý za vlastníkov bytov a nebytových priestorov koná pred súdom (zrejme ide o zákonné zastúpenie sui generis). V dôvodovej správe k tomuto zákonu k bodom 17 - 23 sa doslova uvádza, že sa správcovi zo zákona umožňuje zastupovať vlastníkov bytov na súde vo veciach, ktoré sa týkajú správy domu. Z porovnania ust. § 8b ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. v znení platnom do 30. 6. 2007 a tohto ustanovenia v súčasnom znení tohto zákona vyplýva, že novelou účinnou od 1. 7. 2007 zákonodarca vložil do tohto ustanovenia výslovné oprávnenie správcu konať pri správe domu za vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom, i keď samotnú správu domu vykonáva v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov. To znamená, že v konaní pred súdom správca aj po 1. 7. 2007 koná samostatne za vlastníkov bytov (teda nie v ich mene) a preto mu v konaní nechýba aktívna vecná legitimácia. K tomu odvolací súd dodáva, že vzhľadom na veľkosť obytných domov a s tým súvisiaci značný počet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome nemohlo byť úmyslom zákonodarcu požadovať, aby v konaní pred súdom vystupovali ako žalobcovia všetci uvedení vlastníci. Možno teda uzavrieť, že nie je dôvodná odvolacia argumentácia žalovaného, že od 1. 7. 2007 už žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu v konaní. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa aj v tom, že nie je opodstatnená obrana žalovaného, že zmluva o výkone správy z 1. 12. 1998 ho nezaväzuje. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na § 8a ods. 7 zák. č. 182/1993 Z.z., v ktorom je zakotvená povinnosť vlastníka bytu nadobudnutého vstavbou pristúpiť k zmluve o výkone správy. Z § 6 ods. 3 zák. č. 182/1993 Z.z. vyplýva, že na správu v jednom dome môže byť uzavretá zmluva len s jedným správcom. Zmluva o výkone správy, ktorú žalovaný uzavrel so spoločnosťou Monaq Group, spol. s r. o., je neplatným právnym úkonom v zmysle § 6 ods. 4 zák. č. 182/1993 Z.z. Pokiaľ ide o platby žalovaného a ich započítanie na jeho jednotlivé nedoplatky, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku (str. 9 posledný odsek odôvodnenia napadnutého rozsudku). Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny v napadnutej časti, ktorou bolo žalobe vyhovené, a preto ho odvolací súd v tejto časti potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Výrok, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a priznal ich náhradu úspešnému žalobcovi. Trovy odvolacieho konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia žalobcu v odvolacom konaní. Jeho právny zástupca v odvolacom konaní vykonal 2 úkony právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu, účasť na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 27. 5. 2013) po 101,25 eur podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. a 1 úkon právnej služby (účasť na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 17. 6. 2013) za 25,31 eur podľa § 10 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 5 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. Po pripočítaní rež. paušálu 1 x 7,63 eur, 2 x 7,81 eur trovy odvolacieho konania predstavujú sumu 251,06 eur (101,25 x 2 = 202,50 + 25,31 = 227,81 + 7,63 = 235,44 + 2 x 7,81 = 251,06 eur). Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie 144,50 eur do 10 dní od doručenia uznesenia. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Odvolanie odôvodnil tým, že ako spotrebiteľ je oslobodený od poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. za/ zák. č. 71/1992 Z.z.). Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie na pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa v tom, že zmluva o výkone správy uzavretá v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z. nie je spotrebiteľskou zmluvou. To v prejednávanej veci znamená, že na právny vzťah medzi účastníkmi konania nemožno použiť § 52 a nasl. Obč. zák. a žalovaný nie je osobne oslobodený od poplatkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. za zák. č. 71/1992 Zb. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na to, že samotný žalovaný v konaní tvrdil, že so žalobcom nie je v žiadnom právnom vzťahu, a že zmluva o výkone správy z 1. 12. 1998 ho nezaväzuje, pričom žiadnu inú zmluvu so žalobcom neuzavrel. Z uvedeného vyplýva, že napadnuté uznesenie je z hľadiska odvolacích dôvodov vecne správne a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.