Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/2/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200019 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Kokolevská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1013200019.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: Lesoochranárske zoskupenie VLK, so sídlom Tulčík č. 27, Prešov, právne zastúpený: JUDr. Iveta Rajtáková, advokátka so sídlom Štúrova ul. č. 20, Košice proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, so sídlom Námestie Ľ. Štúra č. 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 99/2008 - rozkl. zo dňa 26.6.2008 spolu s prvostupňovým rozhodnutím č. 3485/2008-2.1/KD zo dňa 22.4.2008 , jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave konanie z a s t a v u j e . Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 18.9.2008 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 99/2008 - rozkl. zo dňa 26.6.2008 v spojení s rozhodnutím Ministerstva životného prostredia SR ako správneho orgánu prvého stupňa č. 3485/2008-2.1/KD zo dňa 22.4.2008. Citovaným rozhodnutím správny orgán prvého stupňa nepriznal žalobcovi postavenie účastníka konania vo veci žiadosti Slovenského poľovníckeho zväzu, Poľovníckeho združenia Čerín, o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha - medveďa hnedého. Žalovaný správny orgán rozklad podaný žalobcom zamietol a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp.zn. 4S/110/2008 - 74 zo dňa 9.1.2009 žalobu zamietol, nakoľko dospel k záveru, že žalovaný postupoval správne, keď so žalobcom nekonal ako s účastníkom konania a napadnutým rozhodnutím mu nepriznal toto postavenie. Na odvolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 2.6.2009, č.k. 5Sžp/31/2009 - 100 rozsudok krajského súdu potvrdil. Súd zaoberajúc sa námietkou žalobcu o rozpore slovenskej právnej úpravy s Aarhurským dohovorom nezistil z článku 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru vyplývajúcu podporu pre tvrdenie žalobcu, že existuje rozpor medzi slovenským právnym poriadkom a čl. 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru, lebo v prípade úkonov , resp. opomenutí orgánov verejných osôb, má každý v zmysle § 250t ods. 1 O.s.p. právo sa návrhom domáhať odstránenia nečinnosti správneho orgánu a rovnako v zmysle § 250v ods. 1 O.s.p. sa toto vzťahuje na odstránenie nezákonného zásahu. Žalobca dňa 18.9.2009 doručil Ústavnému súdu Slovenskej republiky sťažnosť, v ktorej namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp.zn. 5Sžp/34/2009 a jeho rozsudkom zo dňa 2.6.2009, o ktorej rozhodol ústavný súd nálezom č.k. II. ÚS 163/2010 - 70 zo dňa 18.4.2012. Podstatou sťažnosti žalobcu bolo, že najvyšší súd rozsudkom sp.zn. 5Sžp/34/2009 zo dňa 2.6.2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné práva žalobcu z dôvodu, že v tejto veci postupoval a rozhodol odlišne ako v inej jeho identickej veci vedenej na najvyššom súde pod sp.zn. 5Sžp/41/2009, v ktorej bolo konanie 22.6.2009 prerušené z dôvodu podania návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na posúdenie predbežných otázok nevyhnutných na rozhodnutie veci podľa čl. 234 Zmluvy o Európskych spoločenstvách. Nálezom č.k. II. ÚS 163/2010 - 70 zo dňa 18.4.2012 Ústavný súd SR skonštatoval porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom súdu v namietaných konaniach a jeho rozsudkami sp.zn. 5Sžp/31/2009 zo dňa 2.6.2009, 5Sžp/7/2009 zo dňa 2.6.2009, 5Sžp/21/2009 zo dňa 2.6.2009, 5Sžp/34/2009 zo dňa 2.6.2009, 3Sžp/20/2009 zo dňa 17.9.2009 z dôvodu nepredloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru. Ústavný súd SR rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Súčasne najvyššiemu súdu uložil vo veci opätovne rozhodnúť v súlade s výkladom práva EÚ podaným Súdnym dvorom v rozsudku č. C- 240/09 zo dňa 8.3.2011. Ústavný súd SR dospel k záveru, že ak najvyšší súd v posudzovaných veciach mal povinnosť predložiť prejudicálnu otázku Súdnemu dvoru a v namietaných konaniach tak neurobil, pričom nesplnenie tejto povinnosti malo zároveň zásadný vplyv na rozhdontuie vo veci samej, tak tým zbavil sťažovateľa práva, aby sa súčasťou právneho základu pre meritórne rozhdontuie v namietaných konaniach stal výklad práva Európskej únie uskutočnený súdnym dvorom. Takýmto postupom najvyššieho súdu v namietaných konaniach a v nich vydanými rozsudkami došlo preto podľa názoru ústavného súdu k porušeniu sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy SR a jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Po zrušení rozsudku najvyššieho súdu ústavným súdom sa vec vrátila opäť do štádia odvolacieho konania pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ktorý uznesením č.k. 5Sžp/30/2012 - 161 zo dňa 29.11.2012 rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S/110/2008 - 74 zo dňa 9.1.2009 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie krajskému súdu. V uznesení najvyšší súd opísal doterajší skutkový stav a v závere svojho rozhodnutia poukázal na to, že existuje pochybnosť, či boli splnené podmienky pre konanie vo veci, konkrétne či bola žaloba podaná včas v zmysle § 250b ods. 1 O.s.p. Zároveň určil krajskému súdu, aby rozhodol o trovách odvolacieho konania v zmysle § 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. Podľa ustanovenia § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Podľa ustanovenia § 57 ods. 2 O.s.p., lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov končia sa uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dnom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň. Podľa ustanovenia § 250b ods. 1 O.s.p., žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť. Podľa ustanovenia § 250d ods. 3 O.s.p., súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné. Z administratívneho spisu podľa doručenky súd zistil, že žalobou napadnuté rozhodnutia nadobudli právoplatnosť podľa doložky právoplatnosti dňa 14.7.2008 ( pondelok), kedy právny zástupca prevzal rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu. Dvojmesačná lehota na podanie žaloby začala plynúť v pondelok dňa 14.7.2008 a mala uplynúť dňa 14.9.2008. Nakoľko koniec lehoty pripadol na nedeľu (14.9.2008) a pondelok 15.9.2008 bol sviatok, koniec lehoty pripadol na najbližší nasledujúci pracovný deň, ktorým je utorok 16.9.2008. Zo súdneho spisu vedeného vo veci súd zistil, že žalobca podal žalobu na krajský súd dňa 18.9.2008 (štvrtok), čo je po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Žalobca mal možnosť podať žalobu v zmysle § 250b ods. 1 O.s.p. v čase od 14.7.2008 (začiatok plynutia lehoty) do 16.9.2008 (posledný deň na podanie žaloby, koniec lehoty), avšak túto možnosť nevyužil, žalobu podal po zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote dňa 18.9.2008 a preto súd konanie v zmysle § 250d ods. 3 O.s.p. zastavil. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. s použitím ustanovenia § 246c O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko konanie vo veci bolo zastavené. Podľa § 150 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. O náhrade trov odvolacieho konania súd rozhodol v zmysle § 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. za použitia § 150 ods.1 O.s.p., tak, že náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi nepriznal, nakoľko dôvod hodný osobitného zreteľa videl súd v tom, že v danom prípade išlo o žalobu, ktorá bola oneskorene podaná. Existuje právna fikcia - „neznalosť zákona neospravedlňuje“, ktorá spočíva v tom, že každý je oboznámený s platnými a účinnými zákonmi a je si vedomý svojich práv a povinností. Žalobca, najmä jeho právny zástupca by mali ovládať právne predpisy Slovenskej republiky a vedieť, že žaloba mala byť podaná v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote. Už najvyšší súd v predmetnej veci podotkol, že ochrana životného prostredia ako spoločenského záujmu občanov Slovenskej republiky je dôležitou aktivitou, ktorá si zaslúži podporu a pozornosť. Napriek tomu na získanie tejto podpory, by mali združenia zvažovať účelnosť krokov, ktoré podnikajú, aby v konečnom dôsledku nemrhali svoju pozornosť a prostriedky na formálne, obsahovo prázdne manifesty. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.