KAUZIS.SK
RozhodnutieKrajský súd Bratislava2. 9. 2013plný text

Rozhodnutie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5S/105/2013 z 2. 9. 2013

Stav rozhodnutia: potvrdené

Toto rozhodnutie bolo potvrdené – rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13. decembra 2016, sp. zn. 2Sžo/56/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:1013200799.1 (13. 12. 2016). Zistené automaticky z výroku rozhodnutia vyššieho súdu; overte v jeho texte.

CitáciaRozhodnutie Krajského súdu Bratislava z 2. septembra 2013, sp. zn. 5S/105/2013, ECLI:SK:KSBA:2013:1013200799.1

Text rozhodnutia

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5S/105/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200799
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Šebestová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1013200799.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Šebestovej a členiek
senátu JUDr. Dáši Filovej a JUDr. Anny Peťovskej, PhD., v právnej veci žalobcu: Bc. T. K., E. XX, A.,
zastúpený JUDr. Miroslavom Ňuňukom, advokátom, Cintorínska 22, 811 08 Bratislava, proti žalovanému:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. SLV-PS-PK-5/2013 zo dňa 22.02.2013, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. SLV-PS-PK-5/2013 zo dňa 22.02.2013
z r u š u j e podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trovy konania vo výške 496,74 eur k rukám právneho
zástupcu žalobcu do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 26.04.2013 domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného
č. SLV-PS-PK-5/2013 zo dňa 22.02.2013 a Personálny rozkaz ministra vnútra SR č. 729/2012 zo dňa
28.11.2012 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobca uvádza, že napadnutým rozhodnutím žalovaného, ktorý potvrdil prvostupňové rozhodnutie
správneho orgánu bol žalobca prepustený zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru v
stálej štátnej službe vo funkcii referent Oddelenia cestovného dozoru Odboru výkonu služby Krajského
dopravného inšpektorátu, Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave a to z dôvodu porušenia služobnej
prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom v zmysle ust. § 192 ods. 1 písm. e/
zák. č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov policajného zboru, slovenskej informačnej služby,
Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a železničnej polície (ďalej iba zákon).
Podľa žalovaného žalobca zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a to tak, že nebol
čestným a disciplinovaným príslušníkom policajného zboru, neriadil sa zákonmi a ďalšími všeobecne
záväznými právnymi predpismi, ako aj rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených a
svoje sily nevynaložil na ochranu základných práv a slobôd. Údajne žalobca potom ako vodičovi za
spáchaný priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky uložil na mieste blokovú pokutu,
priestupcovi nevydal potvrdenie o zaplatení uloženej blokovej pokuty, priestupok žiadnym spôsobom
nezdokumentoval v administratívnych pomôckach a získané peniaze si ponechal pre vlastnú potrebu a
tým získal neoprávnený finančný prospekt.

Žalobca uvádza, že ako dôkaz vydaného rozhodnutia bolo to, že v rámci plnenia svojich úloh
ako príslušník policajného zboru dňa 02.09.2012 vykonával spolu s kolegom Mgr. W. K. meranie
rýchlosti na Dolnozemskej ulici, Bratislava v čase od cca 13,00 hod. do 17,00 hod. Z hliadkovej knihy
jednoznačne vyplýva, že žalobca vykonal v rámci uvedeného merania celkovo dve cestné kontroly.
Medzi kontrolovanými vodičmi nie je uvedená osoba V.. V. T., ktorý ako neskorší oznamovateľ tvrdí,
že mu bola údajne uložená bloková pokuta za prekročenie povoleného rýchlostného limitu v sume



XX,- eur žalobcom. Na základe oznámenia V.. V. T., ktoré bolo podnetom na vydanie napadnutého
rozhodnutia žalovaného, bolo v predmetnej veci tiež začaté trestné stíhanie. Z povahy skutku, tak ako
ho opisuje žalovaný, ktorý je podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného dôvodom pre
jeho rozhodnutie, jednoznačne vyplýva, že v prípade jeho riadneho preukázania jednoznačne spĺňa
všetky znaky uvedeného trestného činu, pričom naopak, v prípade jeho nepreukázania a právoplatného
skončenia trestného stíhania v prospech žalobcu, zanikne aj samotný dôvod na prepustenie zo
služobného pomeru žalobcu.

Z posúdenia oprávnenosti posudzovania kľúčovej otázky pre rozhodnutie žalovaného jednoznačne
vyplýva, že na takýto postup nie je oprávnený a žalovaný svojim postupom jednoznačne prekročil
právomoci zverené na základe Ústavy. V zmysle odôvodnenia napadnutého rozhodnutia bolo v danom
prípade použité ust. čl. I ods. 1 písm. d/ Nariadenia MV SR č. 18/2008 zo dňa 12.03.2008, t.j. že žalobca
údajne konal úmyselne pre získanie neoprávnenej výhody na vlastný prospech alebo na prospech iného.
Podľa názoru žalobcu v danom prípade žalovaný nepostupoval v súlade so zákonom a tiež ústavou,
nakoľko svojim postupom prejudikoval rozhodnutie, ktoré prináleží výlučne súdu v rámci zákonného
trestného konania. Žalobca je zároveň toho názoru, že žalovaný postupoval inkvizične, nakoľko pre
svoje rozhodnutie bral jednoznačne do úvahy iba dôkazy a tvrdenia v neprospech žalobcu, pričom sa
nezaoberal jeho tvrdeniami a navrhnutými dôkazmi, čím svojim postupom závažne porušil prezumpciu
neviny žalobcu.

Žalovaný v rozhodnutí poukazuje na údajne nezákonné konanie žalobcu z dôvodu hrubého porušenia
služobnej prísahy a služobnej povinnosti, nakoľko si mal údajne ponechať pre vlastnú potrebu finančnú
hotovosť v sume 60,- eur. K tomuto záveru žalovaný dospel na základe výpovedí V.. T. a jeho
spolujazdkyne a zároveň priateľky V.. K.. Žalovaný taktiež sa dôsledne nezaoberal výpoveďou V.. T.,
ktorá má logické chyby. Predovšetkým je nehodnoverné už samotné oznámenie V.. T., ktorý kontaktoval
príslušné operačné stredisko PZ až 2 hodiny po vykonaní údajnej cestnej kontroly, pri ktorom podľa
nahrávok z rozhovoru mal veľké problémy vôbec označiť aspoň približný časový údaj, kedy sa mala
údajná cestná kontrola uskutočniť z odôvodnením, že nemal čas sa tým skôr zaoberať. Podľa názoru
žalobcu výpovede a vyjadrenia Mgr. T. sú tendenčné, zavádzajúce a konané v úmysle poškodiť
žalobcovi. Namiesto operatívneho riešenia údajného udelenia blokovej pokuty bez potvrdenia zo strany
žalobcu, V.. T., ako tvrdí vo svojej výpovedi, si dodatočne uvedomil, že nemá potvrdenie o úhrade
blokovej pokuty v sume XX,- eur. Pritom je z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zrejmé, že práve
výpoveď V.. T. považuje žalovaný za dostatočné objasnenie veci, a to napriek skutočnosti, že táto spolu s
ostatnými dôkazmi neobsahuje takmer nič, z čoho by bolo možné vyvodiť akýkoľvek záver v neprospech
žalobcu.
Z odôvodnenia rozhodnutia, ktorým bolo potvrdené napadnuté rozhodnutie vyplýva, že žalovaný sa
stotožnil so skutkovým stavom zisteným prvostupňovým orgánom a takto zistený skutkový stav považuje
za presný a úplný. Žalovaný absolútne neprihliadal na tvrdenia žalobcu a jeho kolegu Mgr. K..

Zo spisového materiálu jednoznačne nevyplýva, že by žalovaný vykonal cestnú kontrolu V.. T., čo potvrdil
aj kolega žalobcu V.. K.. Táto skutočnosť taktiež vyplýva z knihy hliadok. Túto skutočnosť bolo možné
preveriť zo záznamu z meracieho prístroju, ale ako vyplýva zo spisového materiálu tieto fotografie sa z
technických príčin nepodarilo stiahnuť do počítača. O tejto skutočnosti žalobca vyhotovil záznam, jeho
úmyslom nebolo túto skutočnosť zatajiť alebo akokoľvek ovplyvniť.

Žalobca v tejto časti žaloby poukazuje na znenie ust. § 192 ods. 1 písm. e/, § 233 ods. 1, 2, § 238
ods. 1 zákona. Žalobca uvádza, že namiesto toho sa žalovaný iba obmedzil na tvrdenia, že žalobca
nenavrhoval vykonanie žiadnych dôkazov, pritom v spise sa nachádza hliadková kniha, ktorá potvrdzuje
tvrdenie žalobcu ako aj tvrdenie jeho kolegu Mgr. K.. Podľa názoru žalobcu žalovaný bol povinný
postupovať podľa § 238 ods. 2 zákona a bol povinný zistiť pravdu o prejednávanej veci, čo znamená
zistiť všetky skutočnosti a vzťahy dôležité pre aplikáciu právnych noriem. Namiesto toho sa zaoberal
výpoveďami V.. T. a Mgr. K., absolútne nebral na vedomie žiadnu z námietok žalobcu a striktne sa
pridržiava údajného porušenia služobnej povinnosti zo strany žalobcu. Ich výpovede nekorešpondujú s
realitou a spolu s fotografiou nemôžu byť relevantným podkladom pre rozhodnutie v údajnom porušení
služobnej povinnosti žalobcu.

Žalobca uvádza, že žalovaný nedostatočne a nepresne zistil skutkový stav, iba sa uspokojil s obsahom
spisového materiálu a naďalej sa nezaoberal pravdivosťou výpovede Mgr. T.. D. nedostatočne odôvodnil



svoje rozhodnutie, iba konštatuje údajné porušenie zákona bez toho, aby bližšie definoval, čím sa mal
žalobca dopustiť porušenia služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom. Vzhľadom na uvedené žalobca
uvádza, že je potrebné obe rozhodnutia správnych orgánov zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uvádza, že žalobca bol zo služobného pomeru príslušníka PZ prepustený
Personálnym rozkazom ministra vnútra SR č. 729 zo dňa 28.11.2012 na základe návrhu na prepustenie
predloženého nadriadeným. Dôvodom jeho prepustenia bola skutočnosť, že dňa 02.09.2012 asi o 18,20
hod. počas výkonu štátnej služby na Dolnozemskej ulici v Bratislave udelil za spáchanie priestupku v
cestnej premávke vodičovi motorového vozidla zn. BMW 318 I, EČ BA 964TA V.. V. T. z A. blokovú
pokutu vo výške XX,- eur, ktorú vodič na mieste zaplatil v hotovosti. Žalobca následne uloženie pokuty
ani samotný priestupok žiadnym spôsobom nezadokumentoval a vodičovi nevystavil blok na pokutu
zaplatenú na mieste. Takto získanú finančnú hotovosť vo výške 60,- eur si ponechal pre vlastnú potrebu.

Toto konanie, uvedené v odôvodnení personálneho rozkazu o prepustení žalobcu zo služobného
pomeru, ktoré zakladalo dôvod prepustenia, teda zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej
povinnosti s tým, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej
služby a bolo žalobcovi preukázané na základe priloženého spisového materiálu.

Skutkový stav veci bol zistený na základe šetrenia nadriadeného, ktorý ako dôkaz v zmysle § 238
zákona využil materiály a dôkazy obsiahnuté v spise vedenom v predmetnej veci na odbore inšpekčnej
služby - západ Úradu inšpekčnej služby, sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR, najmä zápisnicu o
výsluchu žalobcu v procesnom postavení obvineného, v ktorej poprel spáchanie protiprávneho konania.
V.. V. T. vo svojej výpovedi detailne popísal protiprávne konanie žalobcu v rámci riešenia dopravného
priestupku a okrem iného uviedol, že potom ako zaplatil za prekročenie rýchlosti blokovú pokutu vo
výške XX,- eur, nedostal o jej zaplatení žiadne potvrdenie. Neskôr večer zavolal na linku 158, kde sa
informoval, či bol postup policajta správny. B. V.. V. K., ktorá sa počas kontroly nachádzala vo vozidle
V.. V. T., v zápisnici o výsluchu svedka, okrem iného uviedla popis policajta, ktorý riešil priestupok a
popísala priebeh kontroly. Tiež uviedla, že sa na udelenú pokutu spoločne s priateľom zložili, a že po
ukončení riešenia priestupku priateľ nedostal žiadny doklad a podal oznámenie, ako aj to, že počas
čakania na priateľa V.. V. T. urobila fotografiu (policajta vykonávajúceho kontrolu). Fotografiu potom pre
účely objasnenia veci nadriadenému poskytol V.. V. T..

Nadriadený ďalej zabezpečil plán služieb oddelenia cestného dozoru, Odbor výkonu služby krajského
dopravného inšpektorátu, Krajského riaditeľstva policajného zboru v Bratislave na deň 02.09.2012
s inštruktážou, fotokópiu hliadkovej knihy žalobcu z výsledkami činnosti zo dňa 02.09.2012, úradný
záznam žalobcu zo dňa 03.09.2012, v ktorom okrem iného uviedol, že dňa 02.09.2012 v čase o 13,30
hod. do 16,30 hod. vykonávali meranie rýchlosti na Dolnozemskej ulici v Bratislave, kde počas merania
prekročilo stanovenú rýchlosť 5 vozidiel, ktorým bola uložená bloková pokuta. Po príchode na oddelenie
sa pokúšali stiahnuť fotografiu príslušného počítača, avšak toto sa ani po opakovaných pokusoch
z neznámych príčin nepodarilo. Staršieho referenta pre riadenie referentov neinformovali z dôvodu
zaneprázdnenosti. Túto skutočnosť však bližšie neobjasnil. Nadriadený tiež zabezpečil záznamy o
oboznámení žalobcu s príslušnými internými predpismi, zhodnotenie služobnej činnosti žalobcu, prehľad
o jeho odmenách a trestoch ako aj ďalší s vecou súvisiaci dôkazný materiál, ktorý je súčasťou spisu.

Realizáciu návrhu na prepustenie odporučil riaditeľ KDI KR PZ v Bratislave, riaditeľ KR PZ v Bratislave,
ako aj prezident Policajného zboru. Personálny rozkaz ministerstva vnútra SR bol žalobcovi doručený
dňa 03.12.2012, proti ktorému podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Minister vnútra SR na jeho
základe v rámci druhostupňového konania napadnutý Personálny rozkaz posúdil, a na základe zistených
skutočností rozklad zamietol napadnutým rozhodnutím zo dňa 22.02.2013.

Žalovaný k námietke žalobcu, že žalovaný v danom prípade nepostupoval v súlade so zákonom
a tiež Ústavou, nakoľko svojim rozhodnutím prejudikoval rozhodnutie, ktoré prináleží výlučne súdu
v rámci zákonného trestného konania a že žalovaný postupoval vo veci inkvizične, nakoľko pre
svoje rozhodnutie bral jednoznačne do úvahy iba dôkazy a tvrdenia v neprospech žalobcu, pričom sa
nezaoberal jeho tvrdeniami a navrhovanými dôkazmi, čím svojim postupom závažne porušil prezumpciu
neviny žalobcu uvádza, že v celé konanie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka
Policajného zboru prebehlo výlučne na základe príslušných ustanovení zákona, teda aj v súlade s
ustanovením § 233 zákona. Napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonnými požiadavkami uvedenými



v ust. § 244 zákona. Ďalej je potrebné konštatovať, že predmetom konania o prepustení nadriadený v
aktuálnej dobe zabezpečil dôkazy na základe vlastného šetrenia zákonným spôsobom, ktoré potvrdzuje
spáchanie protiprávneho konania žalobcu. Konanie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru
príslušníka Policajného zboru bolo realizované v intenciách platnej právnej úvahy, pričom bolo potrebné
konštatovať naplnenie pojmových znakov skutkovej podstaty prepustenia žalobcu, podľa § 192 ods. 1
písm. e/ zákona.

Podľa názoru žalobca uvádza, že v danej situácii bolo možné postupovať v zmysle ust. § 46 zákona.
Žalovaný k tomuto tvrdeniu uvádza, že nadriadený nemohol postupovať podľa tohto ustanovenia, keďže
žalobca svojim konaním naplnil dôvody prepustenia podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona a nie sú dôvody
dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby podľa § 46 zákona.

Výpovede V.. T. a V.. K. nemožno považovať za nehodnoverné, nakoľko nie je možné pochybovať o
zaujatosti V.. K. ako priateľky V.. T.. Vzťah medzi oboma osobami nemá vplyv na hodnovernosť ich
výpovedí. V rámci zisťovania skutočného stavu veci sa pritom nevychádzalo iba z ich výpovedí, ale z
celého na vec sa vzťahujúceho materiálu.

K námietke žalobcu, že žalovaný sa stotožnil so skutkovým stavom zisteným prvostupňovým správnym
orgánom a takto zistený skutkový stav považuje za presný a úplný žalovaný uvádza, že z obsahu
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že pri posúdení veci žalovaný vychádzal z dôkazov
získaných Odborom inšpekčnej služby - západ, Úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej
služby MV SR, a že konštatovanie, že sa žalobca dopustil protiprávneho konania je podložené iba z
dôkazov a respektíve svedeckých výpovedí V.. T. a jeho spolujazdkyne, a že žalovaný neprihliadol na
vyjadrenie žalobcu a ním predložené zistené dôkazy.

K uvedeným námietkam žalovaný uvádza, že dospel k záveru, že žalobca svojim protiprávnym konaním
uvedeným v dôvodoch napadnutého rozhodnutia porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť
hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej
služby. Jednoznačným objektívnym dôkazom toho, že žalobca sa protiprávneho konania dopustil je
výpoveď Mgr. V. T., keď vo svojej výpovedi detailne popísal protiprávne konanie žalobcu v rámci riešenia
dopravného priestupku a okrem iného uviedol, že potom ako zaplatil za prekročenie rýchlosti blokovú
pokutu vo výške XX,- eur, nedostal o jej zaplatení žiadne potvrdenie. Neskôr večer zavolal na linku č.
158, kde sa informoval, či bol postup policajta správny. Ďalším nespochybniteľným dôkazom, napriek
námietkam žalobcu, je výpoveď spolujazdkyne V.. V. K., ktorá sa počas kontroly nachádzala vo vozidle
V.. T., nakoľko v nej okrem iného uviedla popis policajta, ktorý riešil priestupok a popísala priebeh
kontroly. Taktiež uviedla, že sa na udelenú pokutu spoločne s priateľom zložili, a že po ukončení riešenia
priestupku priateľ nedostal žiadny doklad a podal oznámenie ako aj to, že počas čakania na priateľa
V.. T. urobila fotografiu (policajta vykonávajúceho kontrolu). Fotografiu potom pre účely objasnenia veci
nadriadenému poskytol Mgr. V. T.. Nadriadený, ktorému ju Mgr. T. odovzdal, teda nezískal žiadnym
protiprávnym spôsobom. Ďalším v reťazi dôkazov je teda práve žalobcom namietaný dôkaz - predmetná
fotografia a jeho dôkazná hodnota. K získaniu predmetnej fotografii bola jej zhotoviteľka V.. V. K. v konaní
riadne vypočutá.

K tvrdeniu žalobcu, že skutok sa nestal, cestnú kontrolu V.. T. nikdy nevykonal, a že osoby, ktoré sa
v rozhodujúcom čase dopustili priestupku a boli im uložené blokové pokuty sú uvedené v hliadkovej
knihe. Žalovaný nemôže akceptovať túto námietku, nakoľko tá skutočnosť, že žalobca do hliadkovej
knihy nezaznačil kontrolu vodiča V.. T., napokon svedčí o spáchaní protiprávneho konania žalobcom.
Nemohol predsa do hliadkovej knihy zaznačiť osobu V.. T. s tým, že mu bola uložená bloková pokuta a
neboli mu vystavené bloky na pokutu zaplatenú na mieste.

Žalovaný taktiež nesúhlasí s tvrdením žalobcu, ktorý spochybňuje fotografiu zhotovenú pani K., a že z
nej nie je zrejmé, kedy a kým bola vyhotovená, že absentuje na nej dátum a čas jej vyhotovenia s tým,
že takýto dôkaz je neprístupným dôkazom. Tiež námietka, že výpoveď V.. T. a V.. K. nekorešpondujú s
realitou a spolu s fotografiou nemôžu byť relevantným podkladom pre rozhodnutie o údajnom porušení
služobnej povinnosti žalobcu, a že žalovaný nedostatočne, neúplne a nepresne zistil skutkový stav a iba
sa uspokojil s obsahom spisového materiálu a ďalej sa nezaoberal s pravdivosťou výpovedi V.. T..



Žalovaný uvádza, že v konaní boli zadovážené dôkazy, ktoré hodnotil podľa vlastnej úvahy a každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. V dôsledku toho dospel k záveru, že žalobca
svojim protiprávnym konaním uvedeným v dôvodoch rozhodnutia o prepustení zo služobného pomeru
porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom
pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Minister vnútra SR v medziach zákona,
v rámci povolenej správnej úvahy, v ktorej je nezastupiteľný, posúdil komplexne všetky zabezpečené
dôkazy ako aj intenzitu porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti žalobcom a v súlade
so zákonom rozhodol o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru.
Nadriadený žalobcu pred vydaním personálneho rozkazu vykonal dôsledné šetrenie. Všetky dôkazy,
ktoré zhromaždil a vyhodnotil v súlade so zákonom považoval pre vydanie napadnutého rozhodnutia
za postačujúce a spáchanie protiprávneho konania žalobcovi týmito dôkazmi riadne preukázal. Minister
vnútra SR následne po podaní rozkladu proti rozhodnutiu o prepustení posúdil opätovne všetky
zabezpečené dôkazy, ako aj intenzitu porušenia služobnej prísahy žalobcom a jeho rozklad, plne v
súlade so zákonom zamietol a napadnutý personálny rozkaz potvrdil. Vydané rozhodnutie bolo na
základe zákona a jeho medziach a spĺňa zákonné požiadavky, tak ako to má na mysli ust. § 241 zákona.

Zo zadováženého spisového materiálu je dostatočne zistené, že žalobca sa protiprávneho konania
zakladajúceho dôvod prepustenia, ktorým je zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej
povinnosti dopustil, čo mu bolo preukázané dôkazmi obstaranými predpísaným zákonným spôsobom.
Žalovaný uvádza, že žalobca podľa § 238 ods. 3 zákona v konaní o jeho prepustení a taktiež ani
v podanom rozklade, či vo svojej aktuálnej žalobe nepredložil žiadny dôkaz, ktorým by spochybnil
objektívne zistený skutkový stav veci a vyvrátil dôvody na základe, ktorých bol v jeho prípade aplikovaný
inštitút prepustenia podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona.

Žalovaný uvádza, že zodpovednosť príslušníkov Policajného zboru je širšieho rozsahu a posudzuje
sa prísnejšie, čo zodpovedá aj ich spoločenskému postaveniu. V konaní o prepustení žalobcu zo
služobného pomeru príslušníka Policajného zboru boli zabezpečené dôkazy, ktorými bolo preukázané,
že žalobca svojim konaním zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť a
tým, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmu štátnej služby.

Napadnuté rozhodnutie ako aj Personálny rozkaz ministra vnútra SR spĺňajú všetky formálne náležitosti
rozhodnutia, ktoré vyžaduje zákon, pričom nevykazujú žiadne vady, ktoré by zakladali ich neplatnosť.
Vyhodnotením jednotlivým dôkazov podľa § 238 ods. 4 zákona jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti
je nutné konštatovať, že tvrdenie žalobcu v žalobe, ktorými sa snaží spochybniť opodstatnenosť dôvodov
napadnutého rozhodnutia nie sú na mieste.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe ďalej poukazuje na ust. § 192 ods. 1 písm. e/ zákona s tým, že
policajt sa prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť
hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej
služby. Ďalej poukazuje na obsah § 17 ods. 1 zákona, a to na obsah služobnej prísahy ako aj na
ust. § 48 ods. 3 zákona s tým, že požadované vlastnosti policajta sú základnými predpokladmi k jeho
výkonu služby v Policajnom zbore. Každý príslušník Policajného zboru, ktorý tieto vlastnosti nemá a
prejavuje sa v rozpore s nimi, hrubo poškodzuje dôveryhodnosť Policajného zboru. Konanie, ktorého sa
žalobca dopustil, je v príkrom rozpore s obsahom služobnej prísahy, nezodpovedá ani vyššie uvedeným
služobným povinnostiam policajta. Žalovaný uvádza, že vzhľadom na uvedené žiada, aby súd žalobu
žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.)
preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a to v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe(§ 249 ods. 2
O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné
zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, pretože rozhodnutia
a postup žalovaného v medziach žaloby vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu pre
posúdenie veci.

Súdy v intenciách ust. § 244 ods. 1 O.s.p. preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Postupom správneho orgánu
sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych
noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonom. Zákonom predpísanom postupe je správny



orgán oprávnený ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť
vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje
zákon o správnom konaní. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia skúma súd, či žalobou napadnuté
rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi
predpismi.

Podľa § 244 ods. 3 O.s.p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Úlohou súdu bolo v predmetnej veci preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č.p.: SLV-PS-
PK-5/2013 zo dňa 22.02.2013, ktorým rozhodol o rozklade proti rozhodnutiu o prepustení žalobcu zo
služobného pomeru príslušníka policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona ako aj rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu Personálny rozkaz ministra vnútra SR č. 729/2012 zo dňa 28.11.2012
a či uvedené rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom.

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v
správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím
či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak
konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania
s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.

Základným cieľom konania v správnom súdnictve podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. je preskúmavať
zákonnosť postupov a rozhodnutí orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je
nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmavať zákonnosť
ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou
rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami povedané, treba vziať
do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky
napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Súd z pripojeného administratívneho spisu zistil, že prvostupňový správny orgán dňa 18.10.2012 začal
voči žalobcovi konanie vo veci prepustenia zo služobného pomeru. Žalobcovo konanie malo spočívať
v tom, že „vykonal cestnú kontrolu vozidla zn. BMV 318i, e.č.: BA 964 TA, ktorého vodič V.. V. T., nar.
18.08.1984, trv. bytom A., S. č. XXXX/XX prekročil rýchlosť a na uvedenom úseku v rámci obce išiel okolo
XX km/hod, za čo ste mu mal uložiť blokovú pokutu vo výške XX,- eur, ktorú vodič na mieste zaplatil,
avšak uloženie pokuty ako aj samotný priestupok proti bezpečnosti a plynulosti v cestnej premávke ste
riadne nezdokumentoval a vodičovi nevystavil blok na pokutu zaplatenú na mieste, čím ste mal konať
v rozpore s ustanovením § 2 ods. 1 písm. j, písm. k/ zákona o Policajnom zbore č. 171/1993 Z.z. ako
aj ďalšími internými predpismi upravujúcimi služobnú činnosť policajta napr. čl. 8 a čl. 8a Nariadenia
PPZ č. 7/2002 o objasňovaní a prejednávaní priestupkov v Policajnom zbore ako aj základné povinnosti
policajta podľa § 48 ods. 9 písm. a, b, g, h/ zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov PZ, SIS,
ZVJS a Železničnej polície v znení neskorších predpisov.“ Žalobca upovedomenie o začatí konania vo
veci prepustnenia zo služobného pomeru osobne prevzal dňa 18.10.2012.

Návrh na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ podal nadriadený na základe
telefonického oznámenia na linku č. 158 od p. T. dňa XX.XX.XXXX v čase o XX.XX hod.. Z úradného
záznamu o tomto hovore vyplýva, že p. T. oznámil operátorovi na pulte „B“, že v čase okolo XX.XX hod.
bol zastavený na Dolnozemskej ulici policajnou hliadkou na motocykloch Z.: BA XXXAO a BA XXX AO za
prekročenie rýchlosti. Za uvedený dopravný priestupok mu bola uložená sankcia vo výške XX,- eur, ktorú
zaplatil v hotovosti, avšak z odstupom času si uvedomil, že mu hliadka nevystavila žiadne potvrdenie o
zaplatení danej sankcie. Následne bol poučený o možnosti podania oznámenia na ktoromkoľvek útvare
PZ za účelom prešetrenia danej skutočnosti. Menovaná osoba uviedla, že sa mu dňa 02.09.2012 nechce
ísť nahlásiť danú skutočnosť a pravdepodobne je pôjde nahlásiť zajtra t.j. 03.09.2012.

V personálnom konaní voči žalobcovi boli zabezpečené prvostupňovým správnym orgánom dôkazy a to:
zápisnica z výpovede V.. V. T. zo dňa XX.XX.XXXX; zápisnica z výpovede V.. W. K. zo dňa XX.XX.XXXX;



zápisnica z výpovede Bc. T. K. zo dňa XX.XX.XXXX; zápisnica z výpovede V.. V. K. zo dňa XX.XX.XXXX;
hliadková kniha ppráp. V.. W. K. a práp. Bc. T. K.; úradný záznam spísaný žalobcom dňa 03.09.2012;
farebná fotokópia (l.č. XX administratívneho spisu); záznam z IS T. - žiadosť zo dňa XX.XX.XXXX; úradný
záznam zo dňa 04.11.2012; plán na deň XX.XX.XXXX nedeľa; fotokópia knihy R. č. 3 o vykonaných
meraniach v mesiaci 09/2012; vyjadrenie žalobcu k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru zo
dňa 17.1012012; stanovisko ZO OZP č. 8/8 pri KR PZ v Bratislave zo dňa 14.11.2012; personálny
rozkaz č. XXX zo dňa 28.11.2012; rozklad žalobcu proti personálnemu rozkazu doručený žalovanému
dňa 11.12.2012; napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 22.02.2013.

Podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona policajt sa prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú
prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo
na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Podľa § 233 ods. 1 zákona oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a
úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať si na rozhodnutie potrebné podklady.

Podľa § 233 ods. 2 zákona oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti
bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

Podľa § 238 ods. 1 zákona za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť
skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

Podľa § 238 ods. 2 zákona dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania,
odborné posudky, znalecké posudky, správy, vydrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci
a obhliadka.

Podľa § 241 ods. 1 veta prvá zákona rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí
vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní.

Súd zo súdneho a pripojeného administratívneho spisu zistil, že prvostupňový správny orgán vychádzal
pri vydaní Personálneho rozkazu č. 729/2012 zo dňa 28.11.2012 a žalovaný pri rozhodovaní o rozklade
vychádzali z výpovedi V.. V. T., ktorý ako uvádza žalovaný, vo výpovedi detailne popísal protiprávne
konanie žalobcu a z výpovedi V.. V. K., ktorá sa počas kontroly nachádzala vo vozidle V.. V. T., a okrem
iného uviedla popis policajta, ktorý riešil priestupok a popísala priebeh kontroly, a že počas čakania
na priateľa urobila fotografiu. Žalovaný tieto výpovede považoval za jednoznačný dôkaz žalobcovho
protiprávneho konania. Fotografiu, ktorú potom pre účely objasnenia veci nadriadenému poskytol V.. V.
T., žalovaný v rozhodnutí konštatuje, že z výpovedí menovaných a odvolateľa taktiež nevyplývajú také
skutočnosti, ktoré by preukazovali, že by sa uvedené osoby s odvolateľom poznali z minulosti a mali
by záujem odvolateľovi poškodiť. Žalovaný uviedol v napadnutom rozhodnutí že uvedený dôkaz nie je
možné obísť, nakoľko podľa § 238 ods. 1 zákona za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. O tom, že uvedený dôkaz
takýmito vlastnosťami disponuje, nie je žiadnych pochýb. Žalovaný ďalej uvádza, že vo veci prepustenia
žalobcu zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona vykonal v súlade s platnou právnou
úpravou dôsledné prešetrenie danej veci.

Súdu z pripojeného administratívneho spisu nie je zrejmé, ktoré dôkazy si nadriadený žalobcu zabezpečil
a vo veci vykonal vlastné šetrenie. V spise sa nenachádza fotografia, ktorá bola daná správnym orgánom
na preukázanie, že žalobca dňa 02.09.2012 asi o 18.20 hod mal sa správať tak, ako to v Personálnom
rozkaze a napadnutom rozhodnutí uvádzajú správne orgány. V spise sa nachádza iba farebná fotokópia
z ktorej je možné zistiť, že na motocykli sedí príslušník PZ (žalobca) a oproti nemu stojí osoba (V.. T.)
a spolu komunikujú.

Súd ďalej konštatuje, že žalovaný sa s námietkami žalobcu uvedenými v rozklade ako aj s tvrdeniami
druhé príslušníka PZ ( V.. W. K.) uvádzanými v jeho výpovedi zo dňa 29.10.2012, vôbec nezaoberal a
ani žiadnym spôsobom ich výpovede nevyhodnotil, či už v prospech alebo v neprospech žalobcu. Tiež
zo spisu súdu nie je zrejmé či správne orgány preverovali tvrdenia žalobcu, kde sa v čase asi po 17.15
hod. zdržiavala hliadka v zložení V.. W. K. a Bc. T. K. do konca služby a osvojili si tvrdenia V.. T. a V.. K.,
že ich kontroloval žalobca na F. ul. asi o 18.20 hod. dňa 02.09.2012. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí



niekoľkokrát zopakoval, že v konaní o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ boli
zabezpečené dôkazy, ktorými bolo preukázané, že žalobca svojim konaním zvlášť hrubým spôsobom
porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť s tým, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo
na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Žalovaný považuje za jednoznačný objektívny dôkaz, že sa
žalobca protiprávneho konania dopustil výpoveď V.. V. T. a V.. V. K. a ňou vyhotovenú fotografiu, ktorá
sa však v spise nenachádza.

Vzhľadom na uvedené súd konštatuje, že rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť podľa § 250j ods. 2
písm. c/ O.s.p. a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie tým, že úlohou žalovaného bude vysporiadať
sa s tvrdeniami žalobcu, že v čase asi o 18.20 hod. dňa 02.09.2012 sa nezdržiaval na Dolnozemskej ulici
ako aj zabezpečiť fotografiu s ktorej by bola táto skutočnosť preukázaná. Pretože dôkaz nachádzajúci
sa v administratívnom spisu je nedostatočný, nakoľko z tejto fotokópia nie je možné pravdivo zistiť
tvrdenie Mgr. K..

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi bola
priznaná náhrada trov konania, ktorá predstavuje náhradu trov právneho zastúpenia za 3 úkony
právneho zastúpenia á 130,17 eur ( prevzatie a príprava; vypracovanie návrhu na začatie konania;
účasť na pojednávaní dňa 03.09.2012), 3x paušál á 7,81 eur, 20% DPH vo výške 82,80 eur čo
spolu predstavuje 496,74 eur, ktoré uhradí žalovaný k rukám právneho zástupcu žalobcu, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia na Krajský súd v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,
v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za zákonný a čoho
sa odvolateľ domáha.

Priebeh sporu (identifikačné číslo spisu 1013200799)

  1. 2. 9. 2013Rozhodnutie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5S/105/2013 z 2. 9. 2013 (toto rozhodnutie)potvrdené
  2. 13. 12. 2016Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/56/2015 z 13. 12. 2016