Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/285/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013895559 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1013895559.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: V. Z., M. W. M., Č.. Q.L. XX, zast. JUDr. Milošom Slovákom, bytom v Bratislave, Romanova 40, proti odporcovi: Obec Zálesie, Malinovská 123, Zálesie, zast. JUDr. Elenou Špačkovou, advokátkou v Bratislave, Pražská 11, o vydanie veci, na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 28. februára 2013 č.k. 9C 97/1992-409 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdzuje. Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zastavil konanie vo veci podľa § 104 ods. 1 veta druhá O.s.p., keď prejednávaná vec nespadá do právomoci súdov, súčasne postúpil vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu - Obvodnému pozemkovému úradu v Senci a napokon vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Vychádzal zo zistenia, že návrhom došlým na Okresný súd Bratislava - vidiek dňa 31.03.1992 sa navrhovateľ domáhal, aby súd určil, že povinná osoba je povinná vydať mu pozemok parc. č 1134/1 a parc. 1134/2, zapísané vo vl. č. 446, kat. úz. Zálesie podľa § 5 ods. 4 zák. č. 87/1991 Z.z., po neb. Antonovi Kohútovi s tým, že na základe akého zákona sa predmetné parcely dostali do držby odporcovi nemá vedomosť. Navrhovateľ listom zo dňa 27.03.1991 žiadal Miestny úrad v Zálesí o vydanie nehnuteľností resp. o usporiadanie vlastníckych vzťahov k sporným pozemkom v užívaní miestneho úradu /MNV/. Listom zo dňa 02.04.1992 odporca navrhovateľovi oznámil, že jeho žiadosť bola dňa 14.03.1992 predmetom jednania obecného zastupiteľstva a vzhľadom na to, že odporca nie je vlastníkom pozemkov, nie je možné poskytnúť mu primeranú náhradu, taktiež nie je možná finančná náhrada pre deficitný rozpočet obce, preto bola pohľadávka postúpená na MF SR na vysporiadanie. Listom zo dňa 24.12.1992 si navrhovateľ uplatnil nárok na vydanie - 2 - predmetných nehnuteľností podľa § 9 zák. č. 229/1991 Zb. na Pozemkovom úrade Bratislava - vidiek. Pozemkový úrad Bratislava -vidiek listom zo dňa 10.08.1993 navrhovateľovi oznámil, že bude konať až po rozhodnutí súdu. Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 1 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb., podľa ktorého sa tento zákon nepoužije na zmiernenie krívd, ktoré vznikli prevzatím poľnohospodárskej pôdy využívanej na poľnohospodársku výrobu, včítane súvisiacich obytných a hospodárskych budov. Tiež poukázal na to, že účelom zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v platnom znení je zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd z obdobia rokov 1948-1990, obnovenie pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a úprava niektorých vlastníckych vzťahov v uvedených súvislostiach, a konštatoval, že pozemok, vydania ktorého sa navrhovateľ domáhal, tvoril v čase odňatia poľnohospodársky pôdny fond, patril do neho aj v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 229/1991 Z.z., čo mal súd preukázané identifikáciou parciel zo dňa 14.01.1991, kde je predmetná parcela, charakter pozemku označený ako roľa. Predmetný pozemok (pôvodne parc. č. 1134) je v súčasnosti súčasťou parciel č. 1134/1 a parc. č. 1134/2, nehnuteľnosti zapísané v PKV 446, obec Zálesie, k. ú. Zálesie je v užívaní odporcu. Z obsahu návrhu jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ si uplatňuje reštitučný nárok. Právny zástupca navrhovateľa však v konaní neustále nejasne menil petit, ako aj právny predpis, na základe ktorého si reštitučný nárok navrhovateľ uplatňuje. Súd nie je viazaný právnym posúdením veci tak, ako uvádza právny zástupca navrhovateľa avšak na vyššie uvedený postup právneho zástupcu v konaní a vzhľadom na to, že v danom prípade sa jedná o reštitučný nárok, súd nad rámec svojich povinností zisťoval skutkové okolnosti (§ 102 ods. 1, veta tretia) a dospel k záveru, že v danom prípade sa preukázateľne jedná o reštitučný nárok nie podľa zák. č. 87/1991 Z.z. ale podľa zákona č. 229/1991 Z.z. U každého z uvedených zákonov je celkom iný režim poskytovania odškodnenia. Zákonodarca v záujme zabezpečenia princípu legality v ustanoveniach § 9 ods. 1 až 6 zák. č. 229/1991 Z.z. zakotvil rozhodovaciu právomoc správneho orgánu - pozemkového úradu pri rozhodovaní o navrátení vlastníctva k pozemku alebo o priznaní práva na náhradu za pozemok. Správne konanie pred pozemkovým úradom sa začína doručením návrhu oprávnenej osoby a na konanie sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. To znamená, že povinnosťou pozemkového úradu pri rozhodovaní podľa § 9 ods. 4 zák. č. 229/1991 Z.z. je postupovať podľa jednotlivých ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) a pri ich aplikácii vychádzať zo základných zásad správneho konania (§ 3 správneho poriadku). Správny orgán je viazaný zásadou zákonnosti (§ 3 ods. 1 správneho - 3 - 5Co 285/13-433 poriadku), v intenciách ktorej je povinný v konaní a pri rozhodovaní zachovať procesné predpisy ako aj prepisy hmotnoprávne. Musí postupovať v konaní tak, aby zabezpečoval ochranu práv osôb a súčasne vyžadoval plnenie ich povinností v nadväznosti na ochranu záujmov štátu a spoločnosti. Ide o presadzovanie cieľov hmotnoprávnej úpravy v konkrétnej veci. Podľa zák. č. 229/1991 Z.z. predpokladom navrátenia vlastníctva k pozemkom alebo priznania náhrady za nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať bolo, aby si oprávnená osoba uplatnila reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 9 ods. 1 uvedeného zákona v zákonom stanovenej lehote a súčasne preukázala splnenie zákonných podmienok oprávnenej osoby ustanovených v § 6 ods. 1 ako aj, že žiadané nehnuteľnosti prešli v zákonnej lehote na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku skutočností taxatívne ustanovených v § 6 ods. 1 a žiadané pozemky ku dňu odňatia mali charakter pôdy. Vzhľadom na citované ustanovenie zákona súd prvého stupňa zastavil konanie vo veci podľa § 104 ods. 1 veta druhá O.s.p., keď prejednávaná vec nespadá do právomoci súdov a súčasne postúpil vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu - Obvodnému pozemkovému úradu v Senci. O trovách konania rozhodol súd podľa § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Zhrnul celý doterajší priebeh konania a považoval za nepochopiteľné, že súd prvého stupňa po 21 rokoch súdneho konania konanie zastavil s odôvodnením, že v danej veci je oprávnený konať správny orgán. Poukázal na to, že navrhovateľ si svoj nárok na pozemkovom úrade na vydanie nehnuteľností podľa § 9 zák. č. 229/1991 Zb. uplatnil a pozemkový úrad sa v danej veci vyjadril tak, že bude konať až po rozhodnutí súdu. Už v tomto čase bolo nezvratné, že v danej veci ide o reštitučný nárok v zmysle uvedeného zákona. Súd prvého stupňa mal teda už v tom čase konanie zastaviť a vec postúpiť pozemkovému úradu a nie vec prejednávať ďalších 21 rokov, a tým prenechať odporcovi na užívanie pozemky navrhovateľa po dobu 22 rokov. V súvislosti s právnym názorom súdu prvého stupňa poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - rozsudok pod sp. zn. 3 Sžo 228/2010, v ktorom súd vyslovil právny názor k obdobnému prípadu a rozhodol o vydaní pozemkov, ktorými sa pozemkový úrad nezaoberal, pretože išlo o pozemky zastavané, na ktorých boli zriadené športoviská. Odvolateľ v danom prípade konštatoval, že skutočnosť, že pozemky sú vedené ako zastavané plochy a nádvoria je úplne zrejmá od začiatku konania. Nakoľko povinná osoba odmietla uzavrieť s oprávnenou osobou dohodu a odmietla pozemky vydať, pozemkový úrad rozhodol aby v danej veci rozhodol súd. To, aby pozemkový úrad vydal iné rozhodnutie navrhovateľ ovplyvniť nemôže, môže len využiť zákonom stanovené právo preskúmania rozhodnutia pozemkového úradu súdom. Navrhol preto zrušenie napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa a vrátenie veci tomuto na ďalšie - 4 - konanie. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril. Odvolací súd prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, v intenciách podaného odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O.s.p. a po preskúmaní veci a dôvodov uvádzaných navrhovateľom v odvolaní dospel k záveru, že napadnuté uznesenie prvostupňového súdu je vecne správne a odvolaniu navrhovateľa nemožno vyhovieť. Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa § 104 ods. 1 O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované. V prípade, že orgán verejnej správy alebo súd rozhodne o veci, ktorá nepatrí do jeho právomoci, tak ide o tzv. ničotný akt (ak tak rozhodne orgán verejnej správy, ide o správny ničotný akt - paakt; ak tak rozhodne súd, ide o súdny ničotný akt - paakt). Súdna prax a právna veda sa zjednotili v tom, že nedostatok právomoci je tak závažným nedostatkom, že na takéto rozhodnutie musia orgány verejnej moci hľadieť z úradnej povinnosti tak, ako keby vôbec nebolo vydané. Uvedené platí bez ohľadu, či je na ňom formálne vyznačená právoplatnosť, resp. či uplynula lehota na podanie riadnych, resp. mimoriadnych opravných prostriedkov. Rovnako tak nie je rozhodujúce, či nedostatok právomoci je zistený a zohľadnený ihneď po začatí konania, alebo s určitým časovým odstupom, keď právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované. Podstatné je, že v danom prípade bol zachovaný postup podľa § 104 ods. 1 O.s.p., ktorý prichádza do úvahy, ak konanie vykazuje také vady, ktoré bránia tomu, aby súd mohol vo veci konať a vydať rozhodnutie vo veci samej. Bude to tak vždy, ak sa na súde uplatňuje vec, ktorá nepatrí do právomoci súdu. V takomto prípade súd vždy uznesením konanie zastaví a vec postúpi príslušnému orgánu. Navrhovateľ nakoniec sám v odvolaní poukázal na to, že v danej veci ide o reštitučný nárok v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. Sama skutočnosť, že pozemky neboli v - 5 - 5Co 285/13-434 rokoch 1991 a 1992 pozemkami patriacim do poľnohospodárskeho a lesného pôdneho fondu, ale išlo o zastavané plochy, ktoré boli súčasťou intravilánu obce, nepredstavuje dôvod, pre ktorý by o reštitučnom nároku mal rozhodovať súd. Ustanovenie § 30 zák. č. 229/1991 Zb. rieši prípady, keď poľnohospodárske alebo lesné nehnuteľnosti prešli na štát alebo inú právnickú osobu podľa druhej časti tohto zákona, avšak dodatočne stratili charakter poľnohospodárskeho alebo lesného majetku tým, že boli napr. zastavané. Preto z uvedeného dôvodu, i keď boli predmetné pozemky v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. zastavanými pozemkami, nejde o prekážku, ktorá by navrhovateľovi bránila uplatniť nárok podľa tohto zákona. Z vyššie uvedených dôvodov neostalo potom odvolaciemu súdu než napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s použitím. § 224 ods. 1 O.s.p., odporca však náhradu trov neuplatnil - § 151 ods. 1 O.s.p., nebolo preto možné mu túto náhradu priznať. Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.