Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/606/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1100899897 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1100899897.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľov: 1/ U. N., bytom U. 6, R., 2/ R. N., bytom U. 6, R. zastúpená zákonnou zástupkyňou F. N., bytom U. 6, R., 3/ H. L., bytom N. 1/F, Bratislava, zastúpená zákonnou zástupkyňou D. L., bytom N. X/F, R., 4/ E. G., bytom G. XX/B, R., zastúpená zákonnou zástupkyňou M. G., bytom G. XX/B, R., 5/ ESPADA spol. s r.o., so sídlom Drieňová 14, Bratislava, IČO: 35 684 542, navrhovatelia v 1. až 5. rade zastúpení Advokátskou kanceláriou Kovár a partneri, s.r.o., so sídlom Vajnorská 8/A, Bratislava, IČO: 35 789 697 proti odporcom: 1/ J.P.R. INVEST s.r.o., Kolárovo nám. 15, Bratislava, IČO: 35 819 197, zastúpený Advokátskou kanceláriou Dvorecký & Bohunický s.r.o., Lermontova 18, Bratislava, IČO: 35 967 421, 2/ EXXON REAL s.r.o., Kolárovo nám. 15, Bratislava, IČO: 35 825 481, zastúpený Advokátskou kanceláriou Machová, s.r.o., Čulenova 2/A/2621, Skalica, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a určenie neexistencie záložného práva, na odvolanie odporcov 1, 2 proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. 5. 2012 č. k. 22C 188/2000 - 408, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a vo výrokoch o povinnosti odporcov 1, 2 zaplatiť navrhovateľom 1 až 5 trovy konania p o t v r d z u j e . Odporca 1/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľom 1 až 5 spoločne a nerozdielne trovy odvolacieho konania, a to trovy právneho zastúpenia 18.974,70 €, na účet právneho zástupcu navrhovateľov 1 až 5 AK Kovár a partneri, s.r.o., v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporca 2/ je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľom 1 až 5 spoločne a nerozdielne trovy odvolacieho konania, a to trovy právneho zastúpenia 18.974,70 €, na účet právneho zástupcu navrhovateľov 1 až 5 Advokátska kancelária Kovár a partneri, s.r.o., Vajnorská 8/A, Bratislava, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Uvedeným rozsudkom súd prvého stupňa vyhovel návrhu navrhovateľov 1 až 5 a určil, že navrhovateľ 5, spoločnosť ESPADA s. r. o., je výlučným vlastníkom nehnuteľností, zapísaných na LV č. XXXX, okres R. I, obec R. - mestská časť E. mesto, katastrálne územie E. G. a to : - stavby so súpisným číslom XXXX, popis stavby : dom, nachádzajúcej sa na L. námestí XX v R., postavenej na pozemku parc. číslo XXXX o výmere XXX m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, parc. registra "C", - pozemku parc. číslo XXXX o výmere XXX m 2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, parcela registra "C". Ďalej určil, že záložné právo viaznuce na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXXX, okres R. I, obec R. - mestská časť E. mesto, katastrálne územie E. mesto a to na stavbe so súpisným číslom XXXX, popis stavby: dom, nachádzajúcej sa na L. námestí XX v R., postavenej na pozemku parc. číslo XXXX o výmere XXX m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, parc. registra "C" a na pozemku parc. číslo XXXX o výmere 288 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, parcela registra "C", ktoré bolo zriadené na základe zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 14.06.2007 uzatvorenej medzi záložcom J. P. R. INVEST s. r. o., Kollárovo námestie 15, Bratislava, IČO 35819197 a záložným veriteľom EXXON REAL s. r. o., Kollárovo námestie 15, 811 06 Bratislava, IČO 35825481 vôbec nevzniklo. O trovách konania rozhodol tak, že uložil odporcovi 1 zaplatiť navrhovateľom 1 až 5 spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 64.989,03 EUR, a odporcovi 2 povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1 až 5 spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 36.059,44 EUR, a to na bankový účet právneho zástupcu navrhovateľov 1 až 5 do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Napokon uložil navrhovateľom 1 až 5 povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet prvostupňového súdu súdny poplatok za rozšírený žalobný návrh a za návrh na nariadenie predbežného opatrenia v celkovej výške 132,50 EUR, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Pôvodným žalobným návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 28.12.2000 sa navrhovateľky v 1. a 2. rade domáhali určenia neplatnosti právnych úkonov týkajúcich sa prevodu nehnuteľnosti zapísanej Okresným úradom v Bratislave I, odbor katastra nehnuteľností, vedenej na LV č. XXXX, okres R. I, obec R. - mestská časť E. mesto, kat. úz. E. G., parc. č. XXXX, výmera 288 m2, druh pozemku zastavané plochy, súp. č. XXXXXX na parc. č. XXXX, charakteristika DOM, nachádzajúcom sa na L. námestí č. XX v R. (ďalej len "nehnuteľnosť"). Zároveň sa domáhali určenia, že predmetná nehnuteľnosť tvorí základné imanie v obchodnej spoločnosti ESPADA spol. s r. o. so sídlom Drieňová 14, Bratislava. Pôvodný žalobný návrh odôvodnili tým, že v zmysle uznesenia D 1317/98, D not 275/99 vydanom Okresným súdom Bratislava II vo veci prejednania dedičstva po poručiteľovi A. N. sa navrhovateľky (ako maloleté) stali 2/3 podielovými spoluvlastníčkami obchodného podielu po ich zomretom otcovi A. N. v obchodnej spoločnosti ESPADA spol. s r. o. so sídlom Drieňová 14, Bratislava, v ktorej vlastnil 50% zo základného imania (a zvyšných 50% zo základného imania vlastnil zomretý A. N. a zvyšnú 1/3 zdedila po zomretom A. N. jeho maloletá dcéra H. pochádzajúca z nemanželského vzťahu). Zo základného imania obchodnej spoločnosti, ktoré bolo tvorené nepeňažným vkladom - predmetnou nehnuteľnosťou ohodnotenou na 46.604.000,- Sk vlastnia navrhovateľky obchodné podiely vo výške po 7.767.000,- Sk. Uvedené zmeny, ktoré nastali po dedičskom vysporiadaní boli riadne a včas zapísané do obchodného registra, ktorý eviduje navrhovateľky v 1 a 2 rade ako spoluvlastníčky v uvedenej obchodnej spoločnosti a ich matku ako konateľku uvedenej spoločnosti. V polovici novembra 2000 pri výkone konateľských právomocí matka navrhovateliek zistila, že predmetná nehnuteľnosť, ktorá tvorila základné imanie obchodnej spoločnosti ESPADA, spol. s r.o. bola odpredaná jej neznámou osobou F. T., ktorý podpísal kúpnu zmluvu s obchodnou spoločnosťou DHB Real, a. s. so sídlom Kollárovo nám. 15 v Bratislave, pričom vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa 9.11.2000. Uvedený prevod vlastníckeho práva sa však udial: 1/ bez súhlasu Valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti, resp. navrhovateľky a ich matka ako konateľka a zároveň zákonná zástupkyňa navrhovateliek o žiadnom Valnom zhromaždení, ktoré by schválilo predaj predmetnej nehnuteľnosti neboli informované, 2/ základné imanie v obchodnej spoločnosti bolo odpredané. Navrhovateľky za odporcov označili v 1. rade spoločnosť ESPADA spol. s r.o. a v 2. rade Katastrálny úrad v Bratislave. Z dôvodu späťvzatia žalobného návrhu voči pôvodnému odporcovi v 2. rade - Katastrálnemu úradu v Bratislave, súd prvého stupňa konanie voči tomuto odporcovi uznesením zo dňa 3.11.2010 zastavil. Následne na návrh navrhovateliek súd uznesením zo dňa 3.11.2010 pripustil na strane navrhovateľov vstup ďalších účastníkov konania a to, H. L. ako navrhovateľky v 3. rade a E. G. (pôvodne B.) ako navrhovateľky v 4. rade. Navrhovateľky návrh odôvodnili tým, že neoprávneným prevodom vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti bola spoločníkom v spoločnosti spôsobená majetková ujmy (strata majetku spoločnosti v podobe základného imania) a teda súčasní spoločníci v tejto spoločnosti majú naliehavý právny záujem, aby sa touto žalobou domáhali svojich práv. Zároveň na návrh navrhovateliek uznesením z tohto istého dňa pripustil na strane odporcov vstup spoločnosti J.P.R. INVEST, s.r.o. z dôvodu, že táto spoločnosť je toho času zapísaná ako vlastník žalovanej nehnuteľnosti. Následne súd prvého stupňa uznesením zo dňa 4.4.2011 z dôvodu čiastočného späťvzatia žalobného návrhu, konanie v časti o vydanie rozhodnutia, ktorým by súd určil neplatnosť právnych úkonov odporcov týkajúcich sa prevodu žalovaných nehnuteľností, zastavil. Zároveň súd týmto uznesením zastavil konanie aj voči pôvodnému odporcovi v 1. rade (spoločnosti ESPADA spol. s r.o.) pre späťvzatie žalobného návrhu. Súd prvého stupňa napokon uznesením zo dňa 19. 5. 2011 pripustil na strane odporcov vstup ďalšieho účastníka a to spoločnosť EXXON REAL s.r.o., s odôvodnením, že táto spoločnosť uzatvorila so spoločnosťou J.P.R. INVEST s.r.o. dňa 14.6.2007 záložnú zmluvu, predmetom ktorej sa stali žalované nehnuteľnosti. Navrhovatelia mali za to, že predmetná záložná zmluva je neplatná a predmetné záložné právo k žalovaným nehnuteľnostiam nevzniklo. Na odvolanie spoločnosti EXXON REAL s. r. o. odvolací súd odvolanie tejto spoločnosti odmietol. V súvislosti s tým navrhovatelia navrhli aj pripustenie zmeny žalobného petitu, s tým, že žiadali, aby súd určil za výlučného vlastníka žalovaných nehnuteľností spoločnosť ESPADA spol. s r.o., a zároveň určil, že záložné právo k žalovaným nehnuteľnostiam na základe záložnej zmluvy zo dňa 14. 6. 2007 nevzniklo. Zmenu žalobného petitu prvostupňový súd pripustil uznesením zo dňa 19. 5. 2011. Keďže voči tomuto podala spoločnosť J.P.R. INVEST s. r. o. odvolanie (pričom uznesenie vydával vyšší súdny úradník, ktoré sa z dôvodu podaného odvolania zrušili zo zákona), musel o návrhu na pripustenie zmeny žalobného petitu rozhodovať sudca. Tento uznesením zo dňa 13.6.2011 navrhovanú zmenu petitu pripustil. Medzičasom bol súdu prvého stupňa doručený návrh na pripustenie ďalšieho účastníka konania na strane navrhovateľov a to samotnej spoločnosti ESPADA spol. s r.o. (ktorá pôvodne vystupovala ako odporca v 1. rade); súd uznesením zo dňa 6. 6. 2011 vstup spoločnosti ESPADA spol. s r.o. na strane navrhovateľov pripustil. Po vykonaní vyššie uvedených procesných úkonov tak na strane navrhovateľov vystupovali piati účastníci (U. N., R. N., H. L., E. G. ako podielové spoluvlastníčky obchodných podielov spoločnosti ESPADA, s.r.o. a samotná spoločnosť ESPADA s.r.o.) a na strane odporcov dvaja účastníci (spoločnosť J.P.R. INVEST s. r. o. ako evidovaný vlastník žalovaných nehnuteľností a spoločnosť EXXON REAL s. r. o. ako záložný veriteľ, ktorý má zabezpečenú pohľadávku záložným právom k žalovaným nehnuteľnostiam). Navrhovatelia žalovaný nárok odôvodňovali tým, že zmluva o prevode vlastníckeho práva k žalovaným nehnuteľnostiam uzavretá dňa 18. 9 .2000 medzi spoločnosťou ESPADA, s. r. o. ako predávajúcim, konajúca splnomocneným zástupcom F. T. a spoločnosťou DHB Real, a. s. ako kupujúcim, je absolútne neplatným právnym úkonom. Z uvedeného dôvodu sú následne (v zmysle zásady "nemo plus juris...") neplatné aj ďalšie právne úkony týkajúce sa žalovaných nehnuteľností, a to kúpna zmluva uzavretá medzi a spoločnosťou DHB Real, a. s. a odporcom v 1. rade zo dňa 4.9.2001 ako aj záložná zmluva uzavretá medzi odporcom v 1. rade a odporcom v 2. rade zo dňa 14.6.2007. Keďže tieto otázky musí súd riešiť ako otázky prejudiciálne, navrhovatelia sa domáhali určenia vlastníckeho práva k žalovaným nehnuteľnostiam ako aj určenia, že záložné právo k žalovaným nehnuteľnostiam nevzniklo. Argumenty navrhovateľov, ktorými odôvodňovali absolútnu neplatnosť pôvodnej zmluvy o prevode žalovaných nehnuteľností uzavretej dňa 18.9.2000 možno zhrnúť nasledovne: - prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti prišlo k disponovaniu s majetkom spoločnosti ESPADA, s.r.o. a tým aj k disponovaniu s majetkom jej spoločníkov, - pri disponovaní s majetkom maloletého spoločníka absentuje súhlas súdu (§ 28 OZ), ktorý je nevyhnutný, nakoľko prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nepredstavuje bežnú vec, - Valné zhromaždenie spoločnosti ESPADA, s. r. o. neposkytlo súhlas na prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, - Plnomocenstvo udelené D. L. ako konateľkou spoločnosti ESPADA, s.r.o. F. T. je nejasné, neurčité a udelené pod nátlakom, čo spôsobuje jeho absolútnu neplatnosť, - Podpis D. L. na plnomocenstve zo dňa 14. 9. 2000 bol úradne osvedčený až dňa 8. 11. 2000, v dôsledku čoho je kúpna zmluva zo dňa 18. 9. 2000 neplatná z dôvodu, že v čase jej uzavretia nebol F. T. oprávnený konať v mene spoločnosti ESPADA, s. r. o. - Existencia rozporu medzi konaním zastúpeného a konajúcou osobou z dôvodu, že F. T. ako splnomocnenec uzatvoril kúpnu zmluvu v mene spoločnosti ESPADA s. r. o. za nízku kúpnu cenu a bez súhlasu valného zhromaždenia spoločnosti, - Nie je splnená požiadavka technickej jednoty listiny, nakoľko súčasťou kúpnej zmluvy malo byť aj udelené plnomocenstvo, - Z vyššie uvedených dôvodov je kúpna zmluva zo dňa 18.9.2000 medzi ESPADA, s .r. o. a DHB Real, a. s. neplatným právnym úkonom a v zmysle zásady "nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má" je neplatným právnym úkonom aj kúpna zmluva uzatvorená dňa 4. 9. 2001 medzi DHB Real, a .s. a odporcom v 1. rade. Odporcovia žiadali žalobný návrh ako nedôvodný zamietnuť. Dôvodili tým, že kúpnou zmluvou zo dňa 18. 9. 2000 prišlo k prevodu vlastníckeho práva spoločnosti ESPADA, s. r. o. k predmetným nehnuteľnostiam. Obsahom právneho úkonu bolo disponovanie s majetkom spoločnosti, nie majetkom jej spoločníkov. Schválenie súdu sa podľa § 28 Občianskeho zákonníka vyžaduje pri spravovaní majetku maloletého, ak nejde o bežnú vec. Predmetné nehnuteľnosti však boli v čase prevodu vlastníckeho práva majetkom spoločnosti ESPADA, s. r. o. a nie maloletých spoločníkov. D. pri udelení plnomocenstva nekonala ako zákonný zástupca maloletej spoločníčky, ale ako konateľka spoločnosti ESPADA, s. r. o.. Z uvedeného dôvodu sa na nakladanie s nehnuteľnosťami nevyžadovalo schválenie súdu. Pri prevode vlastníckeho práva spoločnosti ESPADA s. r. o. k nehnuteľnostiam zapísaným na LV W., L. na spoločnosť DHB Real, a. s. kúpnou zmluvou zo dňa 18. 9. 2000 nešlo o právny úkon ani konanie maloletého dieťaťa - spoločníka v spoločnosti, ale právny úkon samotnej spoločnosti, nakoľko predmetom právneho úkonu bol majetok spoločnosti. D. konala pri disponovaní s majetkom spoločnosti ako jej konateľka, nekonala v mene jej spoločníkov, ani ako zákonná zástupkyňa maloletej spoločníčky. Spoločenská zmluva spoločnosti ESPADA, s. r. o. nevyžadovala súhlas valného zhromaždenia na platnosť prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú majetkom spoločnosti. Obmedzenie konania konateľa v mene spoločnosti rozhodnutím valného zhromaždenia alebo spoločenskou zmluvou je neúčinné voči tretím osobám. Štatutárny orgán koná v mene spoločnosti a jeho konanie spoločnosť zaväzuje v plnom rozsahu. Pokiaľ ide o plnomocenstvo udelené D. L. F. T. odporcovia argumentovali tým, že z plnomocenstva zo dňa 14. 9. 2000 je jednoznačne zrejmé, že je udelené D. L. ako konateľkou spoločnosti ESPADA, s. r. o., je udelené F. T. za účelom prevodu vlastníckeho práva nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, k. ú., E. G. s podrobnou špecifikáciou predmetných nehnuteľností a všetkých právnych úkonov s týmto spojených. Plnomocenstvo udelené dňa 14. 9. 2000 spĺňa všetky zákonné náležitosti, nakoľko je z neho jednoznačne zrejmé, že splnomocnenec má vykonať všetky právne úkony v mene splnomocnenca ako konateľa spoločnosti ESPADA, s. r. o. smerujúce k predaju presne špecifikovaných nehnuteľností vo vlastníctve ESPADA, s. r. o. zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. E.. V čase prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nebola legislatívne upravená podmienka úradne osvedčeného podpisu splnomocniteľa na plnomocenstve. Táto požiadavka bola do katastrálneho zákona vnesená až zákonom č. 255/2001 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. 1. 2002. Zákonné požiadavky pre plnomocenstvo boli teda splnené, nakoľko plnomocenstvo bolo v písomnej forme, v plnomocenstve bol uvedený jeho rozsah, pričom podpis splnomocniteľa nemusel byť úradne osvedčený. K tvrdeniam navrhovateľov o neprimerane nízkej kúpnej cene, za ktorú bola nehnuteľnosť prevedená (rozpor s dobrými mravmi), odporcovia poukázali na to, že podľa ustanovenia článku III bod 3.4 kúpnej zmluvy bolo v čase prevodu vlastníckeho práva na nehnuteľnostiach zriadené záložné právo v prospech spoločnosti Slovenská stavebná sporiteľňa, s. r. o.. Záväzok predávajúceho voči záložnému veriteľovi v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy bol v sume 2.447.672,10 Sk. Záložné právo zriadené na predmetných nehnuteľnostiach teda malo vplyv na kúpnu cenu, nakoľko vlastnícke právo nového vlastníka nehnuteľností - spoločnosti DHB Real, a. s. mohlo byť ohrozené v dôsledku výkonu záložného práva jeho predajom. Odporcovia považujú za nevyhnutné odlišovať medzi hodnotou nehnuteľnosti určenou znaleckým posudkom, ktorá nezohľadňuje riziko spojené so záložným právom a reálnu kúpnu cenu, ktorá toto riziko spravidla zohľadňuje. Pokiaľ ide o splnenie požiadavky technickej jednoty listiny, odporcovia poukázali na to, že podmienky platnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva upravuje výlučne Občiansky zákonník ako hmotnoprávny predpis a nie katastrálny zákon ako predpis správneho práva. Kúpna zmluva zo dňa 18. 9. 2000 spĺňa požiadavku technickej jednoty listiny, pretože jej jednotlivé listy, obsahujúce podstatné náležitosti kúpnej zmluvy, sú pevným spôsobom zviazané. Zákonná úprava nevyžaduje technickú jednotu kúpnej zmluvy a s ním súvisiaceho plnomocenstva, nakoľko plnomocenstvo nemá vplyv na obsah kúpnej zmluvy. Odporcovia poukázali na to, že odporca v 1. rade bol v čase nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam dobromyseľný. Ako výlučný vlastník predmetných nehnuteľností bola v katastri nehnuteľností vedená spoločnosť DHB Real, a. s., kedy zároveň neboli z verejne dostupných zdrojov zrejmé žiadne pochybnosti o jej vlastníckom práve. Odporca v 1. rade bol účastníkom len kúpnej zmluvy, na základe ktorej nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam od spoločnosti DHB Real, a. s.. Účastníkom iných právnych úkonov odporca v 1. rade nebol a nemá žiadnu vedomosť o skutočnostiach s týmito úkonmi súvisiacimi. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, resp. ich právnych zástupcov, výsluchom svedkyne D. L., prečítaním výpovedí svedkov v trestnom konaní 5T 40/08, a to H. N., F. N., M. B., F. N., E. A., F. T., D. G., T., oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise: žalobným návrhom, uzneseniami o dedičstve, spoločenskou zmluvou ESPADA, s.r.o., výpismi z Obchodného registra spoločnosti ESPADA, s.r.o., zmluvami o prevode vlastníckeho práva, záložnou zmluvou, listinami preukazujúcimi nakladanie s kúpnou cenou (č. l. 172 - 222 trestného spisu), plnomocenstvom pre F. T., znaleckým posudkom na ocenenie žalovaných nehnuteľností, ako aj ostatnými listinami založenými v súdnom spise, a zistil, že spoločnosť ESPADA, s. r. o. bola založená spoločenskou zmluvou zo dňa 2. 2. 1996. Vznikla zápisom do obchodného registra ku dňu 21. 2. 1996. Predmetom jej činnosti bola obchodná činnosť - veľkoobchod a maloobchod v rozsahu voľnej živnosti, sprostredkovateľská činnosť v rozsahu voľnej živnosti (inak povedané, v predmete podnikania nemala uvedené predaj, prenájom, sprostredkovanie nehnuteľností príp. činnosť realitnej kancelárie a pod.). Z výpisu z obchodného registra ako aj zo spoločenskej zmluvy bolo nepochybné, že jej základné imanie je vo výške 46.604.000,- Sk, ktoré tvorí a predstavuje cenu nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území R., zapísanej na LV č. XXXX súp. č. XXXXXX, ktorá bola vnesená do spoločnosti v celosti (1/1). Hodnota predmetnej nehnuteľnosti bola ocenená znalcom (znalecký posudok č. 15/1996) na sumu 46.607.830,- Sk. Základné imanie spoločnosti bolo vytvorené výlučne nepeňažnými vkladmi spoločníkov - podielmi nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území R.o, zapísanej na LV č. XXXX súp. W., ktorá bola vnesená do spoločnosti v celosti. Pôvodnými spoločníkmi boli B.. Y. N. (25%), A. N. (25%) a A. N. (50%). Neskôr nimi boli už len A. N. (50%) a A. N. (50%). Podľa čl. X spoločenskej zmluvy do výlučnej pôsobnosti valného zhromaždenia patrí (okrem iného) aj rozhodovanie o zvýšení, znížení základného imania. Podľa článku XV spoločenskej zmluvy o znížení základného imania rozhoduje valné zhromaždenie. Pritom sa nesmie znížiť hodnota základného imania spoločnosti pod 100.000,- Sk a výška vkladu spoločníka pod hodnotu 20.000,- Sk. Na uvedené súd poukazuje preto, že žalované nehnuteľnosti neboli "len" vo vlastníctve spoločnosti ESPADA, s. r. o., ale súčasne tvorili aj jej základné imanie, ktoré sa mohlo znižovať len na základe rozhodnutia valného zhromaždenia. Dňa 14. 6. 1993 B.. Y. N. a A. N. uzavreli so spoločnosťou Slovenská štátna sporiteľňa, pobočka v Bratislave úverovú zmluvu, na základe ktorej im bol poskytnutý úver vo výške 18.000.000,- Sk. Z obsahu úverovej zmluvy vyplynulo, že tento bol poskytnutý za účelom nákupu a rekonštrukcie nehnuteľností na L. v Bratislave. Na zabezpečenie splácania úveru bola medzi týmito účastníkmi toho istého dňa 14. 6. 1993 uzavretá záložná zmluva, kde predmetom zálohu bola žalovaná nehnuteľnosť. Už v tomto čase (roku 1993) bola nehnuteľnosť ocenená znaleckým posudkom č. 21/1993 na sumu 25.675.430,- Sk. Po smrti A. sa vlastníkmi (dedičmi) jeho obchodného podielu v spoločnosti ESPADA, s. r. o. stali jeho maloleté deti U. N., R. N. a H. L. (navrhovateľky v 1 až 3. rade) každá v podiele 1/3. Maloleté dedičky pri spravovaní ich majetku boli zastúpené ich zákonnými zástupcami - matkami. Z uznesenia o dedičstve vyplýva, že spoločnosť ESPADA, s. r. o. podľa vtedy poslednej účtovnej závierky zo dňa 4. 10. 1998 hospodárila so ziskom 2.685.996,66 Sk. Uznesenie o dedičstve D 1317/98, Dnot 275/99 nadobudlo právoplatnosť dňa 19. 5. 1999. Uvedené zmeny boli zapísané aj v príslušnom obchodnom registri tejto spoločnosti a to už dňom 25. 4. 2000 (t. j. cca 6 mesiacov pred prvým prevodom nehnuteľností, návrh na zápis týchto zmien bol registrovému súdu doručený dňa 7. 12. 1999), kde bolo výslovne uvedené ako spoločníci: R. N. zastúpená zákonným zástupcom: F. N., U. N., H. L. zastúpená zákonným zástupcom: D. L.. Na Valnom zhromaždení tejto spoločnosti, ktoré sa uskutočnilo dňa 30. 11. 1999 boli odsúhlasení noví konatelia a to, D. L. a F. N.. Návrh na zápis týchto zmien (zmien v osobe konateľov) bol registrovému súdu doručený dňa 18.2.2000 (zápis zmien bol vykonaný dňa 25.4.2000). Po smrti A. N., sa dedičkou jeho obchodného podielu a teda spoločníčkou spoločnosti ESPADA, s.r.o. vo výške 50% stala jeho maloletá dcéra E. B. (dnes G.), ktorú zastupovala ako zákonný zástupca jej matka - M. B. (dnes G.). Uvedené zmeny boli do príslušného obchodného registra zapísané až dňom 14. 8. 2009, avšak dedič sa stáva vlastníkom dedičstva už ku dňu smrti poručiteľa. Po smrti oboch pôvodných spoločníkov (A. N., A. N.) obchodnej spoločnosti ESPADA, s .r. o. sa spoločníkmi (a teda aj "vlastníkmi") tejto spoločnosti stali v tom čase štyri maloleté deti (navrhovateľky v 1. až 4. rade), ktoré zastupovali a spravovali ich majetok ich matky ako zákonné zástupkyne. Uvedené skutočnosti nastali v čase pred prevodom žalovaných nehnuteľností na spoločnosť DHB Real, a. s.. Nebolo sporné, že pokiaľ ide o dedičky po zomretom A. N., tieto skutočnosti (zápis zmien v osobách spoločníkov a konateľov) boli zapísané do obchodného registra ešte v apríli roku 2000, t. j. cca 6 mesiacov pred prevodom žalovaných nehnuteľností. Tieto skutočnosti teda boli známe tretím osobám, nakoľko nepochybne vyplývali z výpisu z obchodného registra, ktorý bol verejne prístupný. Dňa 14. 9. 2000 splnomocniteľ: D. L. ako konateľka spoločnosti ESPADA, s.r.o. podpísala generálnu plnú moc pre F. T., ktorej obsahom bolo: "splnomocnenie na konanie v plnej miere a v celom rozsahu práv a povinností vyplývajúcich pre osobu splnomocniteľa ako konateľa, ako aj k prijímaniu a preberaniu písomností alebo rozhodnutí a vzdaniu sa opravných prostriedkov voči nim a k predaju nehnuteľností vedených na Okresnom úrade v Bratislave, katastrálny odbor zapísaných na LV č. XXXX, okres Bratislava, obec Bratislava - m. č. Staré Mesto, k. ú. E.: pozemok, parc. č. XXXX, o výmere 288 m2, zastavaná plocha, dom, súp. č. XXXXXX, na parcele č. XXXX a k zastupovaniu pred katastrálnym úradom v uvedených veciach. K notárskemu osvedčeniu podpisu splnomocniteľa na plnomocenstve došlo dňa 8.11.2000. Na podklade tohto plnomocenstva spoločnosť ESPADA, s. r. o. zastúpená F. T. uzavrela dňa 18.9.2000 so spoločnosťou DHB Real, a. s. kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k žalovaným nehnuteľnostiam na kupujúceho spoločnosť DHB Real, a. s. za dohodnutú kúpnu cenu 2.700.000,- Sk (podpisy na zmluve boli overené dňa 20. 9. 2000). Kúpna cena bola v zmysle článku III kúpnej zmluvy zaplatená v hotovosti oproti podpisu kúpnej zmluvy k rukám predávajúceho. Cena prevádzaných nehnuteľností bola ohodnotená znaleckým posudkom č. 246/2000 zo dňa 3. 7. 2000 vo výške 2.688.390,- Sk. V čase uzatvárania kúpnej zmluvy prevádzané nehnuteľnosti boli zaťažené záložným právom v prospech Slovenskej stavebnej sporiteľne na zabezpečenie pohľadávky z úverovej zmluvy, pričom ku dňu 10. 5. 2000 (t. j. cca 4 mesiace pred uzavretím kúpnej zmluvy) predstavovala výška zabezpečeného záväzku sumu už len vo výške 2.447.672,10 Sk (čl. III bod 3.4 zmluvy). Návrh na vklad vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam bol katastrálnemu úradu doručený dňa 20. 9. 2000 (podpis na plnomocenstve bol osvedčený až dňa 8. 11. 2000). Vklad vlastníckeho práva bol povolený ku dňu 9. 11. 2000. Z potvrdenia o vklade vystavenom spoločnosťou Slovenská sporiteľňa vyplynulo, že F.k dňa 29. 9. 2000 (t. j. 10 dní po uzavretí kúpnej zmluvy a pred povolením vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností) zložil na účet Slovenskej sporiteľne sumu 2.496.112,60 Sk. Predmetná suma predstavovala celkovú výšku zostatku úveru, ktorý bol zabezpečený záložným právom v prospech Slovenskej sporiteľne. Uvedené potvrdzuje podpis F. T. na vkladovom liste, ako aj samotné potvrdenie (kvitancia) vystavené Slovenskou sporiteľňou (č. l. 192 trestného spisu), v ktorom sa uvádza, že Slovenská sporiteľňa potvrdzuje, že po pôvodnom dlžníkovi: Y. a A. N. bol dňa 29. 9. 2000 splatený úver poskytnutý na základe úverovej zmluvy č. 000414-8735853-01901, 1016/93 zo dňa 14. 6. 1993, spoločnosťou ESPADA, s. r. o., ktorá pristúpila k záväzku podpísaním zmluvy o pristúpení k záväzku zo dňa 26. 5. 1997. V kvitancii sa uvádza, že zároveň zánikom pohľadávky zaplatením úveru, zaniklo aj záložné právo zriadené záložnou zmluvou č. 000414-8735853-01901, 1016/93 k žalovaným nehnuteľnostiam, ktoré bolo vložené do katastra nehnuteľností na základe povolenia pod č. V - XXXX/XX na 25.675.430,-Sk. Na rovnaké číslo vkladu záložného práva (teda na V - XXXX/X3) odkazuje aj samotná kúpna zmluva v čl. III bod 3.4. Z vyššie uvedeného prvostupňový súd vyvodil, že v čase prevodu vlastníckeho práva k žalovaným nehnuteľnostiam (v čase povolenia vkladu) tieto neboli zaťažené žiadnym záložným právom, a teda argumentácia odporcov, že dojednaná kúpna cena bola primeraná, lebo ku skutočne vyplatenej kúpnej cene vo výške 2,7 mil. Sk treba pripočítať aj hodnotu záväzku a existenciu záložného práva v prospech Slovenskej sporiteľni vo výške cca 2,4 mil. Sk (teda spolu cca 5 mil. Sk) je neopodstatnená, nakoľko v čase prevodu prevádzané nehnuteľnosti neboli zaťažené žiadnym záložným právom. Práve naopak, prevádzané nehnuteľnosti neboli v skutočnosti prevedené ani za sumu 2,7 mil. Sk (ako dohodnutá kúpna cena), a to preto, lebo práve táto kúpna cena 2,7 mil. Sk bola použitá na zaplatenie resp. vyrovnanie úverovej pohľadávky v prospech Slovenskej sporiteľne. Z kúpnej ceny teda bola vyrovnaná ťarcha viaznucu na nehnuteľnosti, už pre nového vlastníka. V podstate tak skutočná kúpna cena prevádzaných nehnuteľností predstavovala rozdiel medzi dohodnutou kúpnou cenou 2,7 mil. Sk a zostatkom úverovej pohľadávky vo výške cca 2,4 mil. Sk, teda skutočná (reálna) kúpna cena predstavovala sumu cca 300.000,- Sk. Uvedenému nasvedčuje nielen časový sled udalostí (19. 9. 2000 prevzatie kúpnej ceny F. T., 29. 9. 2000 vyplatenie úverovej pohľadávky F. T., až následne povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností), ale aj samotná výpoveď F. T. a D. L. v trestnom konaní, kde F. T. vo svojej výpovedi zo dňa 7. 5. 2002 (vypovedal ako svedok pod prísahou) uviedol, že "....ako mi D. (konateľ spoločnosti DHB real, a. s.) zaplatil uviesť neviem, mám dojem, že mi zaplatil v hotovosti a ja som dal peniaze do banky, v banke bola nejaká pôžička a to sa vracalo na ten účet......po predaji budovy a po uložení peňazí na účet, ako som už vyššie uviedol, som to oznámil D. L....". Uvedené potvrdila aj D. L., ktorá vo výpovedi v trestnom konaní dňa 2. 4. 2007 uviedla, že "......nakoľko pokiaľ mi je známe nehnuteľnosť mala byť odpredaná za cenu, ktorá sa rovnala vyplateniu úveru v SLSP, takže fakticky moja dcéra z tohto majetku nemala nič.......". Všetci svedkovia (ostatní poškodení) vypovedali v tom smere, že napriek predaju nehnuteľnosti neobdržali žiadnu kúpnu cenu, napriek skutočnosti, že túto aj tak považovali za neprimerane nízku. Pokiaľ ide o hodnotu prevádzaných nehnuteľností v čase ich prevodu, súd prvého stupňa považoval za nadbytočné (neúčelné a nehospodárne) opätovne dávať znalecky oceňovať žalované nehnuteľnosti, aby zistil ich hodnotu v čase prevodu, nakoľko nebolo sporné, že ich cena sa pohybovala v roku 1993 vo výške cca 26 mil. Sk (viď znalecký posudok vypracovaný za účelom zriadenia záložného práva na zabezpečenie úverovej pohľadávky, išlo o znalecký posudok č. 21/1993, na základe ktorého boli žalované nehnuteľnosti ocenené na sumu 25.675.430,- Sk, pričom išlo o stav pred rekonštrukciou nehnuteľností), v roku 1996 (po rekonštrukcii nehnuteľností (jej rozsah vyplýva aj zo znaleckého posudku č. 246/2000) a v čase ich vkladu (prevodu) do spoločnosti ESPADA, s.r.o.) boli ohodnotené na sumu cca 46 mil. Sk, a v priebehu trestného konania 5T 40/08 boli žalované nehnuteľnosti ocenené na sumu 23,6 mil. Sk znaleckým posudkom č. 4/2006, pričom išlo o znalecký posudok vypracovaný na základe zadania orgánov činných v trestnom konaní (nezávislého orgánu), preto toto ocenenie súd považoval za najdôveryhodnejšie. Za najdôveryhodnejšie prvostupňový súd považoval toto ocenenie aj preto, že znalec ohodnocoval nehnuteľnosť ku dňu 9. 11. 2000 (t. j. ku dňu prevodu nehnuteľností), pričom zároveň ich ocenil aj ku dňu vyhotovenia znaleckého posudku na sumu 31,5 mil. Sk (13. 2. 2006). Po spriemerovaní uvedených ohodnotení je zrejmé, že žalované nehnuteľnosti mali v čase ich prevodu na spoločnosť DHB real., a. s. hodnotu minimálne 23 mil. Sk. Táto v roku 2006 dokonca stúpla až na hodnotu 31,5 mil. Sk, čo preukazuje časový nárast cien nehnuteľností v danom mieste a čase. Znalecké oceňovanie znalcom B. v znaleckom posudku č. 246/2000 zo dňa 3. 7. 2000, v čase dva mesiace pred prevodom nehnuteľností, na sumu cca 2,7 mil. Sk muselo byť účelové a nemohlo zodpovedať ich trhovej hodnote. Je nelogické, aby hodnota žalovaných nehnuteľností bola v roku 1996 (t. j. po jej rekonštrukcii na ktorú bol vzatý úver) cca 46 mil. Sk a o štyri roky neskôr (nehovoriac o stúpajúcom trende cien nehnuteľností obzvlášť v lokalite Staré Mesto) bola jej hodnota len 2,7 mil. Sk. Aj preto súd za najdôveryhodnejší (a teda aj za dôkaz, z ktorého vychádzal pri svojom rozhodovaní) dôkaz preukazujúci reálnu hodnotu prevádzaných nehnuteľností v čase ich prevodu na spoločnosť DHB Real, a. s. považoval znalecký posudok B.., ktorý bol vypracovaný jednak na základe objednávky orgánu činného v trestnom konaní (t. j. nezávislého subjektu a teda nebol objednávaný ani za účelom prevodu nehnuteľnosti ani za účelom jej vkladu do majetku obchodnej spoločnosti) a jednak ako jediný oceňoval nehnuteľnosti v čase ich reálneho prevodu. Tento posudok stanovil hodnotu prevádzaných nehnuteľností v čase ich prevodu na sumu 23,6 mil. Sk. Svedkyňa D. L. vo svojej výpovedi v konaní pred súdom uviedla, že žalované nehnuteľností boli prevedené na základe nejakého papieru, resp. plnej moci, pričom túto podpisovala ona, avšak s vedomím, že je to len kus papiera, na základe ktorého sa jednoducho nedá s budovou nič urobiť. Uviedla, že plnú moc podpisovala na naliehanie vtedy žijúceho T., resp. pod jeho tlakom. Svedkyňa však mala za to, že na základe takto vystavenej plnej moci nie je možné s budovou nakladať. F. T. nepoznala, nikdy ho nevidela (tento aj odmietol s ňou konfrontáciu v trestnom konaní). Plnú moc jej doniesol na podpis T.. Pri jej podpisovaní bol na ňu zo strany T. vyvíjaný nátlak, raz to bol fyzický nátlak (fyzicky ju zbil) a aj psychické nátlaky, pričom podľa nej by to žiadna žena s malým dieťaťom nezvládla. T. bol človek, ktorý mal s nátlakom skúsenosti. Z predaja nehnuteľnosti nemala nič, ani spoločnosť ESPADA, s. r. o.. Svedkyňa poprela, že by ona objednávala vypracovanie znaleckého posudku na ocenenie žalovaných nehnuteľností u znalca B.Súd prvého stupňa v tomto smere poukazoval na výpoveď tejto svedkyne v trestnom konaní v postavení svedka, kedy dňa 26.7.2002 pri výsluchu uviedla, že o tom, že je budova na Kollárovom námestí predaná sa dozvedela pri podaní vysvetlenia dňa 18. 7. 2002, kedy bola zavolaná na políciu. Do tejto doby o tom nič nevedela. Na otázku vyšetrovateľa, či pozná osobu menom F. T., svedkyňa uviedla, že ho pozná pod prezývkou R.. On ju poznal pravdepodobne v dobe, keď žila s A. N.. Svedkyňa potvrdila, že podpis na plnomocenstve je jej podpisom. Svedkyňa ďalej vo svojej výpovedi pred vyšetrovateľom uviedla, že v priebehu septembra 2000 prišiel za ňou R. (T.) s tým, že sa jej opýtal, či by nechcela pomôcť ohľadne tejto budovy, s čím ona súhlasila. Aby vec uviedla na správnu mieru, stretli sa niekde na ulici a začali rozoberať jej situáciu. Ona sa ho opýtala, či by jej nevedel v danej veci pomôcť a posunúť to dopredu. Počas rozhovoru jej povedal, že sa jej pokúsi pomôcť, aby z toho mala nejaký osoh a povedal jej, že sa pokúsi zistiť niečo okolo budovy. Pri ďalšom stretnutí s R., tento doniesol generálnu plnú moc, ktorú jej dal podpísať a odôvodnil to tým, že keď mu to podpíše, budú s ním jednať ako s partnerom, ktorý ju zastupuje. Ona tento argument zobrala na vedomie a túto plnú moc mu podpísala. Plnú moc podpísala z toho dôvodu, že si prečítala to, čo v nej je napísané a vedela, že i napriek tomu, že je tam uvedený predaj nehnuteľnosti k tomuto na základe právnych skutočností nemôže prísť, nakoľko Stanovy s.r.o. hovorili o tom, že je potrebné zvolať Valné zhromaždenie. Taktiež si bola vedomá toho, že budova je v základnom imaní a v podstate základné imanie sa nesmie znižovať alebo zvyšovať bez súhlasu valného zhromaždenia. Svedkyňa uviedla, že i napriek tomuto podpisu jej R. nič dôležité nezistil. Následne v trestnom konaní z pozície obvinenej D. L. dňa 2.4.2007 vypovedala tak, že je pravdou, že podpísala generálnu plnú moc pre jej neznámu osobu niekedy v roku 2000, pričom v tom čase žila spoločne s D. T., prezývaným T., ktorý jej doniesol v tej dobe nejakú vypracovanú plnú moc a k tomu jej hovoril, aby ju u notára podpísala a túto požiadavku nijako neodôvodňoval len so slovami, že on to tak chce. Toto bolo viac krát, že na ňu T. naliehal a až v roku 2000 po jeho naliehaniach a fyzickom útoku bola donútená podpísať ním predložené splnomocnenie. Pred tým sa však radila s viacerými právnikmi, pričom jej bolo povedané, že uvedené splnomocnenie nie je úplne právne v poriadku, pokiaľ by sa malo týkať prevodu nehnuteľností, nakoľko toto splnomocnenie neobsahovalo oprávnenie splnomocnenca dojednávať kúpnu cenu, výšku kúpnej ceny, podmienok vyplácania kúpnej ceny a neoprávňovalo splnomocnenca ani na prevzatie kúpnej ceny. Z toho jej vyplývalo, že k celej realizácii by muselo dôjsť na základe jej pokynov pre splnomocnenca a k dojednaniu vyššie uvedených podmienok z jej strany. Nič takéhoto okrem podpísania plnomocenstva neurobila. Svedkyňa zopakovala, že splnomocnenca nepoznala a ani nepozná, nikdy jej nebol predložený návrh žiadnej kúpnej zmluvy, nepozná podmienky prevodu a nikdy neprevzala žiadnu kúpnu cenu z prevodu tejto nehnuteľnosti. Zopakovala, že splnomocnenie podpísala len z dôvodu fyzického útoku a zo strachu pred T., nemala však v úmysle odpredať predmetnú nehnuteľnosť a bola presvedčená, že na základe takéhoto splnomocnenia k predaju nemôže dôjsť. Zároveň podotkla, že jej dcéra bola dedičkou 1/3 z 50% podielu spoločnosti ESPADA, s.r.o., ktorej základným imaním bola i nehnuteľnosť nachádzajúca sa na Kollárovom nám. 15 v Bratislave a konaním, ktoré sa jej kladie za vinu, by poškodila vlastnú maloletú dcéru H., nakoľko pokiaľ je jej už teraz známe, nehnuteľnosť mala byť odpredaná za cenu, ktorá sa rovnala vyplateniu úveru v SLSP, a.s., takže fakticky jej dcéra z tohto majetku nemala nič. Vedela, že sa odpredávali z dedičstva po nebohom A. N. nejaké nehnuteľnosti s tým, že sa stále žiadalo povolenie príslušného súdu k uvedeným právnym úkonom, v tomto prípade nehnuteľnosti na Kollárovom nám. 15 v Bratislave o to žiadať súd nemohla, nakoľko o odpredaji nehnuteľnosti nevedela a určite by s takýmto odpredajom, ktorý by poškodzoval jej dcéru H. nikdy nesúhlasila. Svedok F. T. vo svojej výpovedi ako svedok dňa 7.5.2002 uviedol, že s D. L. sa poznal cca 7-8 rokov. Približne pred 2 - 2,5 rokmi sa s ňou stretol a pri tomto stretnutí mu povedala, aby našiel kupca a predal budovu, ktorá je na rohu Obchodnej ulice a Kollárového nám. V Bratislave. Prečo sa má tá budova predať, alebo kto je jej majiteľom na toto sa nepýtal, nakoľko D. veril a bol presvedčený o tom, že budova je jej vlastníctvom. Prisľúbil jej, že kupca na budovu nájde a z tohto dôvodu mu dala splnomocnenie, boli niekde spolu u notára, ktorý listinu o jeho splnomocnení overil. Následne na to mu L. dala doklady od tej budovy a on začal hľadať kupca. Oslovil viacero ľudí, až nakoniec oslovil D. a tomuto budovu ponúkol na predaj. Približne po týždni mu tento zavolal a povedal, že budovu kúpi. Budovu predával okolo 3 mil. Sk, túto cenu mu povedala L.. Po tom ako sa rozhodol D. budovu kúpiť, spoločne chodili po úradoch a budovu previedli na jeho firmu. D. mu zaplatil v hotovosti a on dal peniaze do banky, v banke bola nejaká pôžička a to sa vracalo na ten účet. Po predaji budovy a po uložení peňazí na účet, to oznámil D. L.. Táto bola spokojná a uviedol, že za túto službu od nej nedostal žiadne finančné odškodnenie. Urobil to pre ňu ako pre priateľku a nie za finančnú províziu. V konaní pred trestným súdom na pojednávaní konanom dňa 18.1.2010 F. T. vypovedal tak, že D. L. pozná, avšak kedy a za akých okolností sa zoznámili si už nepamätal. Zotrval na svojej výpovedi, ktorú uviedol v konaní pred vyšetrovateľom v prípravnom konaní. V konaní pred trestným súdom spomenul iba to, že malo ísť o kúpu nehnuteľností, že si skutočne už nepamätá žiadne podrobnosti s odstupom času. Osobu D. T. poznal, stretli sa 2-3 krát pri športových podujatiach, bližšie ho však nepoznal. Akú úlohu D. T. hral v predmetnej transakcii o tom nevedel nič. Svedok T. na všetky otázky odpovedal vetou, že si už nič nepamätá, a teda nepamätal si koľkokrát sa stretol s D. L., nevedel sa vyjadriť či majú spoločného známeho, žiadne podrobnosti ohľadne predaja nehnuteľnosti si už nepamätal, nepamätal si, či mal nejaké splnomocnenie, nespomínal si, že by poznal spoločnosť DHB Real, a.s., čo sa týka osôb menom G., T., R. na nich si nespomínal, nespomínal si, že by mu D. L. odovzdala nejaké doklady ohľadne nehnuteľností, nespomínal si za akú sumu sa predmetná nehnuteľnosť predala. Vzhľadom na odmietavý postoj svedka F. T. v trestnom konaní pri jeho poslednej výpovedi, ktorá prebehla dňa 18.1.2010 na hlavnom pojednávaní, t.j. vzhľadom na to, že tento zotrval na svojej výpovedi z prípravného konania (viď popísaná vyššie) a vzhľadom na to, že si v roku 2010 už na nič nespomínal (či už zámerne alebo skutočne), súd nepovažoval za potrebné ho vypočuť v tomto (civilnom) konaní, nakoľko už vypovedal v trestnom konaní, pričom výsluch prebiehal v čase keď si mohol svedok ešte dobre spomenúť, pričom už v samotnom trestnom konaní pred súdom v podstate vypovedať odmietal (resp. tvrdil, že si už na nič nespomína), preto jeho výsluch by bol v tomto konaní neúčelný a súd preto vychádzal z jeho výpovede z prípravného konania. Bolo by nelogické, aby tento svedok si v súčasnosti na všetko spomenul, keď v roku 2010 uvádzal, že si už na nič nepamätá. Vzhľadom na to súd návrh odporcov na doplnenie dokazovania o výsluch tohto svedka ako nehospodárny zamietol. F. T. odmietol v trestnom konaní konfrontáciu s D. L. a využil právo svedka nevypovedať, naopak D. L. vypovedať chcela a zopakovala, že osobu sediacu oproti nej (F. T.) nepozná, nikdy ho nevidela a nevie o koho by sa malo jednať. Uviedla, že prezývku R. pozná zo spisového materiálu, ale predtým túto prezývku R. nepočula a nevie kto má takúto prezývku. Na obsah výpovedí svedkov D. L. a F. T. súd prvého stupňa v tomto konaní poukazoval preto, že svedkyňa v konaní pred súdom tvrdila, že bola k podpísaniu plnomocenstva donútená zo strany D. T. (a to aj prostredníctvom fyzického nátlaku). Kým v trestnom konaní vyvrátenie tejto tvrdenej skutočnosti spočívalo na orgánoch činných v trestnom konaní (prokuratúre), čo sa im však nepodarilo (aj preto bola D. L. spod obžaloby oslobodená), inak povedané, dôkazné bremeno o opaku (t. j. o tom, že D. L. nebola k podpísaniu plnej moci donútená) zaťažovalo v trestnom konaní prokuratúru, pokiaľ ide o civilné konanie v zásade platí, že ten kto tvrdí nejakú skutočnosť, túto musí v konaní pred súdom aj riadne preukázať. To znamená, že v civilnom konaní bolo práve naopak, dôkazné bremeno o tom, že D. L. bola psychicky aj fyzicky donútená D. T. k podpísaniu plnej moci, na navrhovateľoch, resp. na tom, kto takúto skutočnosť tvrdil. Keďže sa navrhovateľom táto skutočnosť nepodarila v konaní pred tunajším súdom preukázať (nakoľko aj samotný D. T. zomrel) a neexistovala iná osoba, ktorá by takéto skutočnosti potvrdila, ako aj vzhľadom na rozpornosť výpovedí samotnej svedkyne D. L. a svedka F. T., súd túto skutočnosť vykladal na ťarchu navrhovateľov a nemal ju v civilnom konaní za preukázanú, t. j. súd nemal za preukázané, že D. L. bola k podpísaniu plnomocenstva pre F. T. donútená (či už fyzicky alebo psychicky) zo strany D. T.. Obaja svedkovia totiž rozporne tvrdili to, že sa poznajú, rozpor bol aj v tom, kto vlastne priniesol plnomocenstvo na podpis (kým D. L. najprv tvrdila, že to bol T. resp. R., potom neskôr uvádzala, že to bol T., T. tvrdil, že to bola samotná L.) a pod. Rovnako bol rozpor v ich výpovediach v tom, či bola D. L. k podpisu plnomocenstva donútená T. (kým svedkyňa tvrdila, že bola - hoci v prípravnom konaní ako svedok uviedla, že to bol R., kto jej doniesol generálnu plnú moc, ktorú jej dal podpísať a odôvodnil to tým, že keď mu to podpíše, budú s ním jednať ako s partnerom, ktorý ju zastupuje, pričom ona tento argument zobrala na vedomie a túto plnú moc mu podpísala, neskôr tvrdila, že bola k tomu donútená T., na druhej strane T. meno T. vo svojej výpovedi vôbec nespomínal a tvrdil, že kupca na budovu nájde a z tohto dôvodu mu dala splnomocnenie práve samotná D. L., pričom boli niekde spolu u notára, ktorý listinu o jeho splnomocnení overil). Vzhľadom k tomu, že tieto rozpory vo výpovediach uvedených svedkov nebolo možné v konaní pred tunajším súdom odstrániť (aj pre postoj F. T., ktorý si už v roku 2010 na nič nepamätal), pričom neexistovala iná osoba, ktorá by mohla tieto skutočnosti potvrdiť alebo vyvrátiť, súd vyhodnotil dokazovanie v tomto smere v neprospech navrhovateľov a tvrdenie D. L. o tom, že bola k podpísaniu plnomocenstva donútená D. T. považoval len za tvrdenie, ktoré nebolo (a už ani nemôže byť) riadne preukázané. Na druhej strane mal však súd výpoveďami týchto svedkov za preukázané, že kúpna cena bola F. T. použitá na vyplatenie zostatku úveru, ktorý bol viazaný (resp. záložné právo) k žalovaným nehnuteľnostiam, nakoľko to bolo v postate asi jediné na čom sa obe výpovede svedkov (nevedomky) zhodovali. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že o predmetnom prevode nehnuteľností na spoločnosť DHB Real, a .s. svedkovia (poškodení) vopred nevedeli resp. k uvedenému prevodu došlo bez vedomia ostatných spoločníkov resp. ich zákonných zástupcov, ďalej bolo preukázané, že k ich prevodu došlo bez súhlasu valného zhromaždenia, hoci, tým, že nehnuteľnosti tvorili základné imanie spoločnosti, došlo k znižovaniu základného imania spoločnosti, a nepochybne vyplynula aj tá skutočnosť, že spoločnosť DHB Real, a. s. sa vytvorila len na tento účel (t.j. na účel kúpy žalovaných nehnuteľností), čo potvrdili samotní zakladatelia a spoločníci tejto spoločnosti. Spoločnosť DHB Real, a. s. následne (ani cca rok po nadobudnutí nehnuteľností) predmetné nehnuteľnosti previedla na spoločnosť odporcu v 1. rade, a to kúpnou zmluvou zo dňa 4. 9. 2001 za kúpnu cenu 10 mil. Sk (vyplatená v hotovosti pri podpise zmluvy). Vklad vlastníckeho práva v prospech tejto spoločnosti bol povolený ku dňu 13. 11. 2001. Odporca v 1 uzavrel s odporcom 2 dňa 14. 6. 2007 záložnú zmluvu na zabezpečenie pohľadávky zo zmluvy o pôžičke poskytnutej odporcom 2 odporcovi 1 vo výške 18 mil. Sk. Predmet zálohu tvorili žalované nehnuteľnosti. V záložnej zmluve bolo dohodnuté, že záložný veriteľ môže realizovať záložné právo v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka ako aj priamym predajom, a to podľa voľného uváženia záložného veriteľa. V posudzovanom prípade aplikoval súd prvého stupňa na daný právny vzťah (t.j. na prevod žalovaných nehnuteľností na spoločnosť DHB Real, a. s.) výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe kúpnej zmluvy, účinné v čase prevodu. Zaoberal sa otázkou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (§ 80 písm. c) OSP) ako aj otázkou aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľov v 1 až 5 v spore. Dospel k záveru, že za súčasného stavu, kedy je ako vlastník žalovaných nehnuteľností v katastri nehnuteľností vedený odporca 1, majú navrhovatelia naliehavý právny záujem na určení ich vlastníckeho práva, nakoľko len na podklade takéhoto rozsudku môžu dosiahnuť zmenu zápisu v osobe vlastníka v príslušnej evidencii nehnuteľností. Otázku platnosti/neplatnosti kúpnej zmluvy, na podklade ktorej boli žalované nehnuteľnosti prevedené na spoločnosť DHB Real, a. s., riešil ako otázku prejudiciálnu. Obdobne pokiaľ ide o určenie, že žalované nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom v prospech odporcu 2, resp. že záložné právo k týmto nehnuteľnostiam v prospech odporcu 2 platne nevzniklo, bol daný naliehavý právny záujem na takomto určení, nakoľko podľa ustálenej judikatúry NS SR platí, že: "na určení, že je neplatná záložná zmluva, na základe ktorej došlo ku vkladu záložného práva do katastra nehnuteľností, nie je naliehavý právny záujem v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) OSP, k odstráneniu neistoty v právnom postavení žalobcu alebo k zamedzeniu ohrozenia jeho práva môže v tomto prípade dôjsť len určením tohto, či tu záložné právo je, či nie je". Navrhovatelia sa preto nemohli domáhať určenia neplatnosti záložnej zmluvy ale len určenia tohto, či tu záložné právo je alebo nie je, resp. či vzniklo alebo nevzniklo, resp. či nehnuteľnosti sú alebo nie sú zaťažené záložným právom v prospech odporcu 2. Uvedenému nasvedčuje to, že aj z platne uzavretej záložnej zmluvy nemusí platne vzniknúť samotné záložné právo a naopak, preto nie je možné žalovať o neplatnosť záložnej zmluvy ale o existenciu/neexistenciu samotného záložného práva. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľov súd prvého stupňa argumentoval tým, že nebolo sporné, že žalobu o určenie vlastníckeho práva podali tak samotná spoločnosť ESPADA, s. r. o. (navrhovateľ v 5. rade) ako aj jej jednotliví spoločníci (navrhovateľky v 1. - 4. rade). Navrhovateľ 5 je nepochybne aktívne vecne legitimovaný na podanie takejto určovacej žaloby, nakoľko sa sám v žalobnom petite domáha určenia, že je výlučným vlastníkom žalovaných nehnuteľností. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľov 1. - 4. rade na podanie takejto určovacej žaloby, súd prvého stupňa poukazoval na to, že ustanovenie § 80 písm. c) OSP neurčuje, že v určovacom žalobnom návrhu (tzv. petite) môže ísť iba o právo žalobcu (v danom prípade žalobcu v 5. rade) voči odporcom. Nemožno teda vylúčiť prípustnosť toho, že predmetom určovacieho petitu bude právny vzťah medzi odporcom a treťou osobou (napr. spoločníkom spoločnosti s. r. o.). Úspech takejto žaloby je však podmienený tým, že určenie existencie tohto právneho vzťahu, ktorého subjektom je tretia osoba, ovplyvní právne postavenie žalobcu (v danom prípade navrhovateľa 5) voči odporcom. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právo alebo právny vzťah je, či nie je, má ten, kto je zúčastnený na právnom vzťahu alebo práve, o ktoré v konaní ide. Pritom môže ísť aj o účasť, ktorá sa v spore o určenie vlastníctva neprejavuje priamo vlastníckym nárokom žalobcu k predmetu určenia, ale napr. v danom prípade nárokom práva spoločníka v obchodnej spoločnosti k tejto veci. Obdobne judikoval aj NS SR keď určil, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy v zmysle § 80 písm. c) OSP môže mať aj osoba, ktorá nie je účastníkom zmluvy, ak by vyhovenie takejto žaloby mohlo mať priaznivý dopad na jej právnom postavení. Navrhovatelia v 1. - 4. rade sú spoločníkmi spoločnosti ESPADA, s. r. o. a sú teda zainteresovaní na majetku spoločnosti, resp. na jej základnom imaní, a je teda v ich záujme, aby predaj žalovaných nehnuteľností nebol uskutočnený pod cenu, nakoľko to ovplyvňuje aj hodnotu ich obchodných podielov. Z výpisu z obchodného registra spoločnosti ESPADA, s. r. o. mal súd prvého stupňa za nepochybné, že navrhovatelia v 1. - 4. rade sú spoločníkmi tejto spoločnosti a nemajú iný prostriedok právnej ochrany na to, aby vlastnícke právo mohli riadnym spôsobom prinavrátiť do základného imania tejto spoločnosti a tým de facto opätovne nadobudnúť majetkové práva k tejto nehnuteľnosti. Uzavretie kúpnej zmluvy zo dňa 18. 9. 2000 malo výrazne negatívny dopad na navrhovateľov v 1. - 4. rade ako spoločníkov spoločnosti ESPADA, s .r. o., pretože prevodom nehnuteľností navrhovatelia stratili možnosť vykonávať vlastnícke práva k nehnuteľnostiam prostredníctvom Valného zhromaždenia v spoločnosti ESPADA, s. r. o. V tomto smere súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR 2 Obdo 39/2009, v ktorom Najvyšší súd SR vo svojom odôvodnení pripustil, že: "vyriešenie otázky, či je spoločník spoločnosti oprávnený podávať žaloby týkajúce sa zmlúv uzavretých spoločnosťou, ktorej je spoločníkom a tretími osobami a ktoré môžu mať negatívny dopad na spoločníka za majúce zásadný význam po právnej stránke, a to s prihliadnutím na odlišné rozhodnutia súdov v podobných veciach, podľa § 238 ods. 3 OSP vyslovil, že je žalobkyňa v 1. rade oprávnená podať dovolanie". V prípade, že je spoločník oprávnený podať v zmysle tohto rozhodnutia dovolanie, analogicky má súd za to, že navrhovatelia v 1. - 4. rade sú oprávnení podať v takýchto veciach aj riadne opravné prostriedky - žalobu (aj žaloba je pojmom procesného práva). Z toho uzavrel, že podmienky pre podanie určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c) sú dané aj u navrhovateľov v 1. - 4. rade (existuje ich aktívna vecná legitimácia). Pri interpretácii pojmu "nakladanie s majetkom maloletého" súd prvého stupňa poukazoval na nálezy Ústavného súdu SR (napr. III. ÚS 72/2010-38) v zmysle ktorých, podstata základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého ochrany sa fyzická alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť SR rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Súd prvého stupňa označil výklad a posúdenie skutkových okolností tohto prípadu zo strany odporcov ako príliš formalistický, nerešpektujúci zmysel a účel zákona, ktorý upravuje nakladanie s majetkom maloletých. Pod pojmom majetok treba rozumieť akékoľvek aktíva vlastníka, a teda nielen veci v hmotnom zmysle slova, ale aj iné majetkové práva (t.j. aj obchodný podiel v spoločnosti s. r. o.). Majetok v širšom zmysle predstavuje súbor vecí, práv a záväzkov (aktív aj pasív) určitého subjektu. V užšom zmysle je to súbor vecí a majetkových práv (aktív) určitého subjektu bez ohľadu na pasíva. Aj podnik predstavuje tzv. inú majetkovú hodnotu, keďže môže byť predmetom prevodu zmluvou o predaji podniku podľa § 476 a nasl. Obchodného zákonníka alebo vkladom podniku podľa § 59 ods. 4 Obchodného zákonníka a "má nepochybnú ekonomickú hodnotu", t. j. "predstavuje objekt vlastníctva chránený článkom 20 Ústavy". Legitímnym očakávaním každého spoločníka v spoločnosti s.r.o. (a teda je aj v záujme maloletého spoločníka) je zhodnocovanie jeho obchodného podielu, ktorý v spoločnosti má. Obchodný podiel predstavuje práva a povinnosti spoločníka a im zodpovedajúcu účasť na spoločnosti. Jeho výška sa určuje podľa pomeru vkladu spoločníka k základnému imaniu spoločnosti, ak spoločenská zmluva neurčuje inak (§ 114 Obchodného zákonníka). V prípade, ak základné imanie spoločnosti s. r. o. tvorí nepeňažný vklad vo forme nehnuteľností jej prevod sa nepochybne prejaví na hodnote tohto základného imania a tým aj ovplyvní výšku obchodného podielu spoločníka. Ak sa takáto nehnuteľnosť potom prevedie za nepatrnú cenu nepochybne klesne nielen výška obchodného podielu ale aj jeho reálna hodnota (nehovoriac o tom, ak nehnuteľnosť, ktorá ako jediná tvorí základné imanie s .r. o. sa odpredá za takú cenu, že aj samotné základné imanie klesne pod jeho minimálnu výšku požadovanú zákonom - v tom čase 200.000,- Sk, pričom nedôjde k jeho doplneniu (navýšeniu) iným spôsobom, čo by malo vyústiť do zrušenia spoločnosti a jej následného zániku - § 146 Obchodného zákonníka). Spoločníkov obchodnej spoločnosti s. r. o. možno označovať za jej vlastníkov a preto im musí záležať na tom, aby spoločnosť mala majetkovú hodnotu. Inak povedané, ak spoločnosť nemá žiadnu hodnotu, tak aj hodnota obchodných podielov spoločníkov je nulová. Ak sa obchodná spoločnosť zbaví svojho majetku nepochybne sa to premietne aj do hodnoty obchodných podielov jej spoločníkov. Preto mal súd prvého stupňa za to, že pod pojmom "nakladanie s majetkom" potom treba rozumieť to, že nejde len o prípady dispozície so samotným predmetom vlastníctva (majetkom ako takým), ale aj o také konania, ktoré priamo ovplyvňujú hodnotu veci, ktorá je predmetom vlastníctva, t. j. aj úkony, ktorými sa hodnota obchodného podielu zvyšuje alebo znižuje bez tohto, aby sa vykonala dispozícia so samotným obchodným podielom. Je rozdiel vlastniť "prázdny, bezcenný", obchodný podiel a je rozdiel vlastniť ten istý obchodný podiel, ktorý má určitú hodnotu, pričom k tomuto môže dôjsť aj bez nakladania so samotným obchodným podielom). Iba takýto výklad je ústavne konformný, nakoľko iba tento zabezpečí širšiu ochranu vlastníckeho práva maloletým osobám (čo nepochybne bolo účelom ustanovenia § 28 Občianskeho zákonníka). Ak teda mal zákonodarca na mysli, že na nakladanie s majetkom maloletého (ak nejde o bežnú vec) sa vyžaduje súhlas súdu, tak účelu a zmyslu tohto ustanovenia zodpovedá (v extenzívnom výklade, ktorý pre zachovanie zmyslu tejto normy je nevyhnutné aplikovať), že ide o vykonávanie akýchkoľvek úkonov (dispozícii), ktoré nemajú za následok len dispozície s predmetom vlastníctva ako takým, ale aj dispozície (konania), ktoré síce priamo nenakladajú s predmetom vlastníctva (neprevádzajú sa, nezaťažujú sa a pod.), avšak sa prejavujú tým, že sa hodnota majetku maloletého znižuje príp. zvyšuje (t. j. ide o úkony, ktoré sa v konečnom dôsledku odzrkadlia na hodnote samotného predmetu vlastníctva maloletého). Teda všetky tieto úkony podliehajú schvaľovaciemu procesu opatrovníckeho súdu (teda nielen úkony dispozície so samotným predmetom vlastníctva, ale aj úkony ovplyvňujúce hodnotu tohto predmetu vlastníctva bez tohto, aby bolo s predmetom samostatne disponované). Opačný výklad by umožňoval zneužívanie resp. obchádzanie tohto zákonného ustanovenia napr. tým, že ak by maloletý bol vlastníkom nehnuteľnosti a jeho zákonný zástupca by chcel túto vložiť ako nepeňažný vklad do obchodnej spoločnosti, tak by na to potreboval súhlas súdu (ktorý by dostal, nakoľko by sa hodnota nehnuteľnosti resp. jeho vkladu pretavila len do hodnoty jeho obchodného podielu, inak povedané došlo by tu len k zmene druhu aktív z charakteru nehnuteľného majetku na majetkové právo vo forme obchodného podielu), avšak ak by táto spoločnosť chcela takúto nehnuteľnosť následne predať, nebol by už potrebný súhlas súdu (vzhľadom na argumentáciu, že už sa neprevádza majetok maloletého, ale majetok samotnej spoločnosti) a teda spoločnosť by mohla nehnuteľnosť predať bez súhlasu súdu za akúkoľvek kúpnu cenu napriek, tomu, že by sa tento úkon nepochybne prejavil v hodnote obchodného podielu maloletého spoločníka. Na základe tohto by mohla nastať situácia, že by maloletý (ak by sa nehnuteľnosť predala pod cenu) podstatne stratil na hodnote svojho majetku, len preto, že tak bez súhlasu súdu konal jeho zákonný zástupca. Súd prvého stupňa svoju argumentáciu podporil odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžr 46/2011, v ktorom sa Najvyšší súd SR sa nestotožnil s názorom Úradu geodézie, že na nakladanie s majetkom spoločnosti, v ktorej spoločník je zastúpený opatrovníkom (s tým rozdielom, že tu nešlo o zastupovanie maloletého ale zastupovanie nezvestnej osoby, čo však nemení nič na podstate veci) nebol potrebný súhlas opatrovníckeho súdu, práve naopak mal za to, že súhlas potrebný bol. Aj v prejednávanej veci došlo k nakladaniu (prevodu) rozsiahleho majetkového súboru, ktorý tvorili žalované nehnuteľnosti (parcela a na nej stojaca budova nachádzajúce sa v lokalite Staré Mesto), zároveň ich hodnota v čase prevodu predstavovala sumu 23,6 mil. Sk. Súčasne sa nakladalo s nehnuteľnosťami, ktoré neboli len majetkom tejto spoločnosti, ale súčasne tvorili jej základné imanie. Zároveň predmetná spoločnosť ESPADA, s. r. o. nemala v predmete podnikania realitnú činnosť, t. j. jej podnikanie nebolo zamerané na predaj nehnuteľností a teda prevody nehnuteľností neboli jej bežnou obchodnou činnosťou. Za takejto situácie potom (aj vzhľadom na závery Najvyššieho súdu SR vyslovené v rozhodnutí 1Sžr/46/2011) bolo nepochybné, že na nakladanie s takýmto majetkom spoločnosti bol potrebný súhlas opatrovníckeho súdu a teda bolo povinnosťou zákonnej zástupkyne (D. L.) pred zamýšľaným nakladaním s konkrétne vymedzeným majetkom sa v zmysle § 28 obrátiť na príslušný súd, aby ten v rámci výkonu svojho štátneho dozoru nad činnosťou opatrovníka (zákonného zástupcu) potvrdil, že ide o bežnú vec, resp. v prípade, že tak tomu nie je navrhovaný úkon opatrovníka odsúhlasil. V danom prípade si bolo potrebné uvedomiť, že tu nešlo len o výkon konateľských právomocí D. L. z pohľadu obchodného práva, ale súčasne tu išlo o prípady nakladania s majetkom maloletých (a to nielen H. L., ale aj ostatných dedičov po A. N. a A. N.) v zmysle predpisov občianskeho práva a teda išlo o úkon, ktorý podliehal schváleniu opatrovníckeho súdu. Neplatnosť právneho úkonu prevodu žalovaných nehnuteľností na spoločnosť DHB Real, a .s. nevyplýva len z porušenia § 28 Občianskeho zákonníka, ale je daná aj tým, že išlo o právny úkon uskutočnený v rozpore s dobrými mravmi, so zásadami poctivého obchodného styku a išlo o úkon obchádzajúci účel a zmysel zákona. V danom prípade považoval prvostupňový súd za právne relevantné, že nehnuteľnosti, ktoré tvorili predmet kúpnej zmluvy, mohli reálne ovplyvniť výšku obchodného podielu navrhovateľov v 1. - 4. rade. Tento nehnuteľný majetok zároveň tvoril základné imanie spoločnosti, slúžiaceho pre výpočet obchodných podielov. Relevantné bolo aj to, že kúpna cena v reáli predstavovala sumu 300.000,- Sk, ktorá aj napriek tomu nebola spoločnosti vyplatená. Preto bola v tejto súvislosti aktuálna aj aplikácia ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka s prihliadnutím na všetky okolnosti za akých k predmetnému prevodu došlo. Prvostupňový súd z tohto postupu vyvodil porušenie zásad poctivého obchodného styku zo strany žalobcu. Výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu (§ 265 Obch. zák.). Poukazoval ďalej na to, že právny úkon je neplatný, ak sa prieči dobrým mravom (§ 39 OZ). Za dobré mravy treba považovať súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Ide teda o súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je veľakrát zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Dobré mravy sú totiž meradlom hodnotenia konkrétnej situácie, odpovedajúcej všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti v súlade so všeobecnými zásadami morálky demokratickej spoločnosti. Úvaha súdu o tom, či výkon práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi, musí byť podložená konkrétnymi zisteniami v konaní. Dobré mravy z hľadiska § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka majú prevažne funkciu interpretačnú. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa však nepoužije, ak priama aplikácia príslušného ustanovenia zákona vedie k tomu istému výsledku. Konanie štatutárneho orgánu právnickú osobu vždy zaväzuje; teda aj v prípade, že právny úkon nie je schválený valným zhromaždením, hoci to zákon alebo stanovy ukladajú. Zároveň však platí, že konateľské oprávnenie štatutárneho orgánu je obmedzené len rozsahom právnej subjektivity, a nie rozsahom predmetu podnikania (porov. § 20 ods. 1 OZ). Ak však takéto konanie bude v rozpore so zákonom, bude neplatné podľa § 39 OZ. Napriek absencii explicitnej právnej úpravy neplatnosti úžery, resp. značného znevýhodnenia jednej zo zmluvných strán (laesio enormis), judikatúra dospela k záveru, že takéto zmluvy sú neplatné pre rozpor s dobrými mravmi. Ide konkrétne o zmluvy, ktoré jedna zmluvná strana uzavrie zneužívajúc niečiu neskúsenosť, tieseň, rozrušenie alebo rozumovú slabosť, pričom dá sebe alebo inému poskytnúť alebo sľúbiť plnenie, ktorého hodnota je v hrubom nepomere k hodnote vzájomného plnenia. V posudzovanom prípade z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že napriek tomu, že bolo nakladané s majetkom maloletých osôb, nebol k takémuto úkonu vyžiadaný súhlas príslušného opatrovníckeho súdu, v dôsledku čoho je takýto úkon absolútne neplatný pre priamy rozpor so zákonom (§ 39 OZ). Zároveň je tento úkon neplatný aj pre rozpor s dobrými mravmi, nakoľko hodnota prevádzaných nehnuteľností bola v čase prevodu vo výške 23,6 mil. Sk, napriek tejto skutočnosti boli nehnuteľnosti prevedené na spoločnosť DHB Real, a. s. za reálnu kúpnu cenu cca 300.000,- Sk (viď odôvodnenie vyššie), ktorá ani nebola spoločnosti vyplatená. Je teda nepochybné, že pokiaľ zákonný zástupca jedenej zo spoločníčok spoločnosti s ručením obmedzeným ako konateľ tejto spoločnosti bez súhlasu súdu, ako aj bez súhlasu ostatných zákonných zástupcov maloletých spoločníkov, predá nehnuteľnosť, ktorá je vo vlastníctve tejto spoločnosti (a zároveň tvorí aj jej základné imanie) inej spoločnosti, a to za cenu podstatne nižšiu, než za akú by ju bolo možné v danom čase a mieste predať a tak objektívne zmenší majetok spoločnosti, ako aj (tým aj) obchodné podiely ostatných spoločníkov vrátane podielu samotnej vlastnej dcéry, ide o konanie, ktoré je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku (§ 265 Obchodného zákonníka) a teda aj odporuje dobrým mravom, a kúpna zmluva je preto neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka Predmetná kúpna zmluva tak bola je nielen v priamom rozpore so zákonom (§ 28 OZ), ale tento právny úkon (vzhľadom na dohodnutú kúpnu cenu resp. jej reálne vyplatenie) je v rozpore aj so zásadami poctivého obchodného styku (§ 265 Obchodného zákonníka ) a teda aj odporuje dobrým mravom, ale súčasne ide o úkon, ktorý zákon resp. jeho účel aj obchádza (§ 39 OZ). V predmetnom prípade prevedené nehnuteľnosti súčasne tvorili aj základné imanie spoločnosti ESPADA, s. r. o.. Za tejto situácie bolo potom možné nehnuteľnosti predať len po tom, čo valné zhromaždenie spoločnosti rozhodlo o znížení základného imania (§ 125 ods. 1 písm. e) v spojení s § 146 Obchodného zákonníka). Podľa § 146 Obchodného zákonníka účinného v čase prevodu nehnuteľnosti na spoločnosť DHB Real, a. s., o znížení základného imania rozhoduje valné zhromaždenie. V posudzovanom prípade však žiadne valné zhromaždenie neprebehlo resp. k prevodu žalovaných nehnuteľností došlo bez akéhokoľvek vedomia ostatných spoločníkov a ich zákonných zástupcov. Uvedený prevod (t. j. prevod bez súhlasu Valného zhromaždenia, hoci došlo k zníženiu základného imania a to dokonca pod zákonom stanovenú hranicu) z tohto pohľadu sám o sebe nespôsobuje neplatnosť tohto úkonu, t. j. úkon z tohto pohľadu neodporoval priamo výslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami jednoznačne sledoval cieľ, aby zákon dodržaný nebol. V tomto prípade aj samotné konanie D. L. ako konateľky spoločnosti bolo v rozpore so zákonom, a teda bolo neplatné podľa § 39 OZ. Z vyššie uvedeného mal tak prvostupňový súd za to, že právny úkon - kúpna zmluva zo dňa 18. 9. 2000, na základe ktorej došlo k prevodu žalovaných nehnuteľností na spoločnosť DHB Real, a. s. je právnym úkonom neplatným pre jeho priamy rozpor so zákonom (§28 OZ), je neplatným preto, že bol vykonaný v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku (§ 265 Obchodného zákonníka) a v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 OZ), a je neplatný nakoľko sa týmto úkonom obchádzal účel zákona (§ 39 OZ). Spoločnosť DHB Real, a. s. sa sama podieľala na uzavretí absolútne neplatného právneho úkonu, a teda v rozpore s dobrými mravmi bolo konanie oboch strán kúpnej zmluvy (spoločnosť DHB Real, a. s. teda nebola ani dobromyseľným držiteľom nehnuteľností). Tieto skutočnosti súd prvého stupňa vzal do úvahy a dospel k záveru, že kúpna zmluva zo dňa 18. 9. 2000, ktorou boli prevedené nehnuteľnosti na spoločnosť DHB Real, a. s. je absolútne neplatným právnym úkonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 96/1995 (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998) uviedol, že absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa hľadí na absolútne neplatný úkon tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Nemožno platne nadobudnúť vlastnícke právo, ak subjekt, od ktorého nadobúdateľ odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Ak je prvotná kúpna zmluva neplatná, nestal sa prvý kupujúci (v preskúmavanej veci ním bola spoločnosť DHB Real, a. s.) vlastníkom nehnuteľnosti a v prípade jej ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov (teda odporcu v 1. rade) vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. Skutočnosť, že konanie D. L., resp. F. T. 18. 9. 2000 pri uzatváraní kúpnej zmluvy so spoločnosťou DHB Real, a. s. nebolo v súlade so zákonom, viedla v danom prípade k záveru o neplatnosti uvedenej kúpnej zmluvy (§ 39 Občianskeho zákonníka); táto skutočnosť ale vzhľadom na vyššie uvedené nemohla viesť k záveru o potrebe zamietnuť žalobu s odôvodnením, že sa výkon vlastníckeho práva žalobcu (v danom prípade navrhovateľa v 5. rade prieči dobrým mravom, alebo dokonca s odôvodnením, že došlo k zániku vlastníctva navrhovateľa v 5. rade konaním v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka), poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 144/2010 ako aj Ústavný súd SR vo svojom Náleze I. ÚS 50/2010-11, kde v tam preskúmavanej veci sťažovatelia v sťažnosti namietali, že "ani prípadná neplatnosť kúpnej zmluvy medzi okresným výborom S. a ich právnym predchodcom nemôže mať vplyv na ich vlastnícke právo nadobudnuté dobromyseľne a v dobrej viere, pričom argumentovali požiadavkou na zachovanie právnej istoty v právnych vzťahoch a ochranu nadobudnutých práv". Ústavný súd SR sa v citovanom náleze s touto právnou argumentáciou sťažovateľov nestotožnil, pričom uviedol, že: " Rímsko-právna zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet sa dá vyjadriť aj slovami: ,,z nepráva nemôže vzniknúť právo". Vzhľadom na vyššie uvedené v dôsledku absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 18. 9. 2000 sa vlastníkom žalovaných nehnuteľností nestala spoločnosť DHB Real, a. s. a v zmysle zásady "nikto nemôže na iného previesť viac práv než sám má" sa týmto vlastníkom nestal ani odporca v 1. rade, ktorý žalované nehnuteľnosti nadobudol na základe kúpnej zmluvy v roku 2001. Vyššie uvedené argumenty aplikoval súd prvého stupňa aj na odporcu v 2. rade, keď záložcom môže byť len osoba, ktorej svedčí vlastnícke právo k predmetu zálohu. Keďže odporca v 1. rade sa nikdy platne nestal vlastníkom žalovaných nehnuteľností (stal sa len dobromyseľným držiteľom) nemohol ich platne ani založiť, a teda záložná zmluva o zriadení záložného práva k žalovaným nehnuteľnostiam uzavretá medzi odporcami dňa 14. 6. 2007 je rovnako absolútne neplatným právnym úkonom. Na základe uvedeného nemohlo platne vzniknúť ani samotné záložné právo, ktoré bolo vložené do katastra nehnuteľností. O tom, že záložca musí byť vlastníkom predmetu zálohu svedčí aj ustanovenie § 151d ods. 3 Občianskeho zákonníka účinného v čase podpísania záložnej zmluvy, v zmysle ktorého záložné právo možno zriadiť na vec, byt a na nebytový priestor vo vlastníctve záložcu, alebo na právo a na inú majetkovú hodnotu, ktoré patria záložcovi. Zálohom teda môže byť akýkoľvek majetok patriaci fyzickej alebo právnickej osobe, predpokladom však je, že záložca je vlastníkom založenej veci. Keďže žalované nehnuteľnosti, ku ktorým má v katastri nehnuteľností zapísané záložné právo odporca v 2. rade na základe záložnej zmluvy zo dňa 14.6.2007, dal do zálohu odporca v 1. rade ako nevlastník (odporca v 1. rade sa nikdy nestal vlastníkom žalovaných nehnuteľností, pričom na založenie nehnuteľností nemal súhlas skutočného vlastníka), pričom ide o nehnuteľnosti, nemohlo z uvedeného dôvodu ani platne vzniknúť záložné právo, keďže záložná zmluva zo dňa 14. 6. 2007 je z tohto dôvodu absolútne neplatným právnym úkonom. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovel. K ďalším dôvodom neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 18. 9. 2000 tvrdeným navrhovateľmi v súdnom konaní (nedodržaná forma plnomocenstva, resp. jeho neurčitosť, neoverený podpis na plnomocenstve, technická nejednotnosť listín) s týmito sa súd prvého stupňa nestotožnil, nakoľko mal za to, že plnomocenstvo udelené dňa 14. 9. 2000 spĺňa všetky zákonné náležitosti, nakoľko je z neho zrejmé, že splnomocnenec má vykonať všetky právne úkony v mene splnomocnenca smerujúce k predaju presne špecifikovaných nehnuteľností vo vlastníctve spoločnosti ESPADA, s. r. o. zapísaných na LV č. XXXX, k. ú: E. G. (teda boli splnené všetky podmienky vyžadované Občianskym zákonníkom v ustanoveniach § 31 ods. 1, § 37 OZ), pričom v čase prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nebola legislatívne upravená podmienka úradne osvedčeného podpisu splnomocniteľa na plnomocenstve (táto povinnosť bola zavedená novelou katastrálneho zákona č. 173/2004 s účinnosťou od 15.4.2004 a nie novelou č. 255/2001 Z. z. ako sa mylne domnieval odporca). V tomto smere mal však súd za to, že overenie podpisu účastníka zmluvy (predávajúceho) o prevode nehnuteľností na plnomnocenstve nie je podmienkou platnosti tejto zmluvy. Len z tohto dôvodu nebolo teda možné vysloviť neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 18. 9. 2000. Túto bolo možné vysloviť až s prihliadnutím na jej rozpor so zákonom (§ 28 OZ), na porušenie zásad dobrých mravov a poctivého obchodného styku (§ 39 OZ, § 265 Obchodného zákonníka), na obchádzanie účelu zákona (§ 39). Rovnako tak pokiaľ ide o technickú jednotnosť listín (t. j. skutočnosť, že písomné plnomocenstvo nebolo pevne spojené (zviazané) so samotnou kúpnou zmluvou), súd mal za to, že zákonná úprava nevyžaduje technickú jednotu kúpnej zmluvy a s ním súvisiaceho plnomocenstva, nakoľko udelené plnomocenstvo nemá vplyv na obsah kúpnej zmluvy. Judikát na ktorý sa navrhovatelia v tomto smere odvolávali (Cpj 33/01) nebolo možné aplikovať na posudzovanú vec, nakoľko predmetom rozhodovania Najvyššieho súdu v danom prípade bola technická jednotnosť zmluvy a geometrického plánu, ktorý identifikoval predmet samotnej kúpnej zmluvy a bol nadväzujúci na obsah zmluvy. Podmienky platnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam upravuje výlučne Občiansky zákonník (viď § 261 Obchodného zákonníka) ako hmotnoprávny predpis a nie katastrálny zákon ako predpis správneho práva. Kúpna zmluva zo dňa 18. 9. 2000 teda spĺňala aj požiadavku technickej jednoty listiny, pretože jej jednotlivé listy, obsahujúce podstatné náležitosti kúpnej zmluvy, boli pevným spôsobom zviazané. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a úspešným navrhovateľom priznal náhradu trov konania voči odporcovi v 1. rade vo výške 64.989,03 EUR a voči odporcovi v 2. rade vo výške 36.059,44 EUR. O trovách predbežného opatrenia súd rozhodol podľa § 145 OSP v zmysle ktorého, účastníkovi, ktorému súd prizná náhradu trov konania, prizná aj náhradu trov predbežného opatrenia a zabezpečenia dôkazov. Pri určení ceny veci - nehnuteľnosti (a s tým súvisiacim určením základnej tarifnej odmeny za jeden úkon), ktorých sa predmetné konanie týka, navrhovatelia vychádzali zo znaleckého posudku č. 4/2006 zo dňa 13. 2. 2006 vypracovaného B. znalkyňou v odbore Stavebníctvo, odvetvie Pozemné stavby, Projektovanie v stavebníctve, Oceňovanie nehnuteľností (založeného v trestnom spise). Hodnota nehnuteľností bola znalkyňou vyčíslená ku dňu 13. 2. 2006 na sumu 31.500.000,- Sk/1.045.608,44 EUR. V zmysle vyššie uvedeného a v súlade s § 10 ods. 1 vyhlášky tak základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty 1.045.608,44 EUR (31.500.000,- Sk) predstavuje sumu 2.511,49 EUR. Na základe znenia § 13 ods. 2 vyhlášky, tak základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby zo sumy 2.511,49 EUR znížená o 50% predstavuje sumu 1.255,75 EUR. Súd prvého stupňa sa z vyššie uvedeným tvrdením a výpočtom výšky odmeny za jeden úkon právnej služby v celom rozsahu stotožnil, nakoľko mal rovnako za to, že najobjektívnejší zo všetkých znaleckých posudkov, ktorými boli ohodnocované žalované nehnuteľnosti, je znalecký posudok č. 4/2006 zo dňa 13. 2. 2006 vypracovaný B.. K. H., D.., znalkyňou v odbore Stavebníctvo, odvetvie Pozemné stavby, Projektovanie v stavebníctve, Oceňovanie nehnuteľností, nakoľko tento bol vypracovaný na objednávku orgánov činných v trestnom konaní (nie účastníkov sporu) a je najaktuálnejší. Rovnako tak možno priznať relevanciu argumentácii navrhovateľov, že nemajú možnosť v súčasnej dobe dať vypracovať nový znalecký posudok, vzhľadom k tomu, že v súčasnosti ešte nemajú prístup k žalovaným nehnuteľnostiam. Rovnako tak v záujme zásady hospodárnosti konania vypracovanie nového znaleckého posudku by nieslo so sebou ďalšie náklady konania, pričom na jeho vypracovanie by bola potrebná najmä súčinnosť zo strany odporcu v 1. rade. V prípade trov konania voči odporcovi 1 tieto priznal súd prvého stupňa nasledovne : 1. Účasť na pojednávaní, dňa 12.01.2011 4 úkony právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3 a navrhovateľa 4 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 5 vyhlášky vo výške 1.255,75 EUR + DPH vo výške 251,15 EUR + 1x paušál vo výške 29,64 EUR (určený na rok 201 1) + DPH vo výške 5,93 EUR spolu vo výške 1.542,47 EUR 2. Písomné vyjadrenie vrátane späťvzatia časti žalobného petitu, dňa 21.02.2011 4 úkony právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3 a navrhovateľa 4 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 vyhlášky vo výške 5.022,98 EUR + DPH vo výške 1.004,60 EUR + 4x paušál vo výške 29,64 EUR (určený na rok 2011) + DPH vo výške 5,93 EUR spolu vo výške 6.063,15 EUR 3. Účasť na pojednávaní, dňa 23.02.2011 4 úkony právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3 a navrhovateľa 4 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 5 vyhlášky vo výške 1.255,75 EUR + DPH vo výške 251,15 EUR + 1x paušál vo výške 29,64 EUR (určený na rok 201 1) + DPH vo výške 5,93 EUR spolu vo výške 1.542,47 EUR 4. Písomné späťvzatie žalobného návrhu voči odporcovi v I. rade (spoločnosti ESPADA spol. s r. o.), dňa 09.03.2011 4 úkony právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3 a navrhovateľa 4 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 vyhlášky vo výške 5.022,98 EUR + DPH vo výške 1.004,60 EUR + 4x paušál vo výške 29,64 EUR (určený na rok 2011) + DPH vo výške 5,93 EUR spolu vo výške 6.063,15 EUR 5. Písomné vyjadrenie vrátane rozšírenia žalobného návrhu a zmena žalobného petitu, dňa 20.04.2011 4 úkony právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3 a navrhovateľa 4 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 vyhlášky vo výške 5.022,98 EUR + DPH vo výške 1.004,60 EUR + 4x paušál vo výške 29,64 EUR (určený na rok 2011) + DPH vo výške 5,93 EUR spolu vo výške 6.063,15 EUR 6. Účasť na pojednávaní, dňa 27.04.2011 4 úkony právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3 a navrhovateľa 4 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 5 vyhlášky vo výške 1.255,75 EUR + DPH vo výške 251,15 EUR + 1x paušál vo výške 29,64 EUR (určený na rok 2011) + DPH vo výške 5,93 EUR spolu vo výške 1.542,47 EUR 7. Písomný návrh na pristúpenie ďalšieho navrhovateľa, dňa 01.06.2011 4 úkony právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3 a navrhovateľa 4 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 vyhlášky vo výške 5.022,98 EUR + DPH vo výške 1.004,60 EUR + 4xpaušál vo výške 29,64 EUR (určený na rok 201 1) + DPH vo výške 5,93 EUR spolu vo výške 6.063,15 EUR 8. Písomný návrh na nariadenie predbežného opatrenia, dňa 22.06.2011 5 úkonov právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3, navrhovateľa 4 a navrhovateľa 5 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 3 písm. a) vyhlášky vo výške 3.139,36 EUR + DPH vo výške 627,87 EUR + 5x paušál vo výške 37,05 EUR (určený na rok 2011) + DPH vo výške 7,41 EUR spolu vo výške 3.811,69 EUR 9. Písomné vyjadrenie, dňa 13.09.2011 5 úkonov právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3, navrhovateľa 4 a navrhovateľa 5 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 vyhlášky vo výške 6.278,72 EUR + DPH vo výške 1.255,74 EUR + 5x paušál vo výške 37,05 EUR (určený na rok 2011) + DPH vo výške 7,41 EUR spolu vo výške 7.578,92 EUR 10. Účasť na pojednávaní, dňa 26.11.2011 5 úkonov právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3, navrhovateľa 4 a navrhovateľa 5 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 5 vyhlášky vo výške 1.569,68 EUR + DPH vo výške 313,94 EUR + 5x paušál vo výške 37,05 EUR (určený na rok 2011) + DPH vo výške vo výške 7,41 EUR spolu vo výške 1.928,08 EUR 11. Účasť na pojednávaní, dňa 11.04.2012 (v rozsahu od 09.00 hod. do 10:40 hod.) 5 úkonov právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3, navrhovateľa 4 a navrhovateľa 5 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky vo výške 6.278,72 EUR + DPH vo výške 1.255,74 EUR + 5x paušál vo výške 38,15 EUR (určený na rok 2012) + DPH vo výške 7,63 EUR spolu vo výške 7.580,24 EUR 12. Účasť na pojednávaní, dňa 14.05.2012 (v rozsahu od 14:00 hod. do 16:20 hod.) 10 úkonov právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3, navrhovateľa 4 a navrhovateľa 5 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky vo výške 1.2557,45 EUR + DPH vo výške 2.511,49 EUR + 5x paušál vo výške 76,30 EUR (určený na rok 2012) + DPH vo výške 15,26 EUR spolu vo výške 15.160,50 EUR - zaplatený súdny poplatok za podanie žalobného návrhu vo výške 16,59 EUR (500,-SKK). - zaplatený súdny poplatok za podanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 22.06.2011 vo výške 33,- EUR. Celková výška trov právneho zastúpenia voči odporcovi v 1. rade predstavuje sumu vo výške 64.989,03 EUR (vrátane DPH). V prípade trov konania voči odporcovi priznal súd prvého stupňa tieto nasledovne : 1. Písomný návrh na nariadenie predbežného opatrenia, dňa 22.06.2011 5 úkonov právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3, navrhovateľa 4 a navrhovateľa 5 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 3 písm. a) vyhlášky vo výške 3.139,36 EUR + DPH vo výške 627,87 EUR + 5x paušál vo výške 37,05 EUR(určený na rok 201 1) + DPH vo výške 7,41 EUR spolu vo výške 3.811,69 EUR 2. Písomné vyjadrenie, dňa 13.09.2011 5 úkonov právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3, navrhovateľa 4 a navrhovateľa 5 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 vyhlášky vo výške 6.278,72 EUR + DPH vo výške 1.255,74 EUR + 5x paušál vo výške 37,05 EUR (určený na rok 201 1) + DPH vo výške 7,41 EUR spolu vo výške 7.578,92 EUR 3. Účasť na pojednávaní, dňa 26.11.2011 5 úkonov právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3, navrhovateľa 4 a navrhovateľa 5 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 5 vyhlášky vo výške 1.569,68 EUR + DPH vo výške 313,94 EUR + 5x paušál vo výške 37,05 EUR (určený na rok 2011) + DPH vo výške vo výške 7,41 EUR spolu vo výške 1.928,10 EUR 4. Účasť na pojednávaní, dňa 11.04.2012 (v rozsahu od 09.00 hod. do 10:40 hod.) 5 úkonov právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3, navrhovateľa 4 a navrhovateľa 5 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky vo výške 6.278,72 EUR + DPH vo výške 1.255,74 EUR + 5x paušál vo výške 38,15 EUR (určený na rok 2012) + DPH vo výške 7,63 EUR spolu vo výške 7.580,24 EUR 5. Účasť na pojednávaní, dňa 14.05.2012 (v rozsahu od 14:00 hod. do 16:20 hod.) 10 úkonov právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3, navrhovateľa 4 a navrhovateľa 5 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky vo výške 12.557,45 EUR + DPH vo výške 2.511,49 EUR + 5x paušál vo výške 76,30 EUR (určený na rok 2012) + DPH vo výške 15,26 EUR spolu vo výške 15.160,50 EUR Celková výška trov právneho zastúpenia voči odporcovi v 2. rade predstavuje sumu vo výške 36.059,44 EUR (vrátane DPH). Zároveň súd prvého stupňa vyrubil navrhovateľom súdny poplatok za rozšírený žalobný návrh voči odporcovi 2, resp. súdny poplatok za zmenený žalobný petit, ktorým navrhovatelia pôvodný petit rozšírili o určenie, že záložné právo na žalovaných nehnuteľnostiach nevzniklo, a to vo výške 99,50 €, ako aj za návrh na nariadenie predbežného opatrenia aj voči odporcovi 2 vo výške 33 €. Uvedený rozsudok napadli včas podaným odvolaním odporcovia 1, 2; odvolanie oboch odporcov smerovalo proti všetkým výrokom rozsudku prvostupňového súdu, s výnimkou výroku o uložení povinnosti navrhovateľom 1 až 5 zaplatiť spoločne a nerozdielne súdny poplatok za rozšírený návrh a za návrh na nariadenie predbežného opatrenia, vo výške 132,50 €. Odporcovia 1, 2 navrhovali rozhodnúť o ich odvolaniach tak, že odvolací súd zmení rozsudok prvostupňového súdu tak, že návrh navrhovateľov 1 až 5 zamietne. Odporca 1 v odvolaní poukazoval na to, že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom prevodu kúpnou zmluvou boli obchodným majetkom navrhovateľa 5, netvorili základné imanie navrhovateľa 5. Navrhovateľ 5 nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam dňom povolenia vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností na základe písomného prejavu vkladateľa (spoločníka spoločnosti) podľa ust. § 60 ods. 1 Obch. zák. pôvodní spoločníci (zakladatelia) spoločnosti navrhovateľa 5 stratili vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, nakoľko tieto vložili ako nepeňažný vklad do spoločnosti. „Odplatou" za vklad nehnuteľností do spoločnosti bol vznik ich účasti v spoločnosti ako spoločníkov a tým aj vznik osobných a majetkových práv, vrátane práva na podiel na zisku spoločnosti. Tieto práva spoločníka prechádzajú aj na právnych nástupcov spoločníka, v danom prípade navrhovateľov 1 až 4. Predmet nepeňažného vkladu do spoločnosti nie je základným imaním spoločnosti, ale jej majetkom; peňažné vyjadrenie nepeňažného vkladu sa len premietne do výšky základného imania. Nakladanie s majetkom spoločnosti nie je nakladanie s majetkom spoločníka. Pri prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam kúpnou zmluvou nedošlo k zníženiu základného imania ale len k zmene formy majetku spoločnosti navrhovateľa 5, z ktorého dôvodu prevod majetku spoločnosti nemal žiadny vplyv na obchodný podiel spoločníka. Výška obchodného podielu maloletého spoločníka by sa zmenila len v prípade zníženia základného imania spoločnosti. Preto predaj nehnuteľností nemal za následok zníženie základného imania. Ani prípadná zmena výšky základného imania by však automaticky neznamenala zníženie hodnoty obchodného podielu spoločníka. Výklad prvostupňového súdu v prípade nakladania s majetkom maloletého spoločníka označil odporca 1 vo svojom odvolaní za nedôvodne rozširujúci, nemajúci oporu v právnom poriadku SR. Takýto výklad by v praxi znamenal potrebu schválenia akéhokoľvek (nie bežného) úkonu spoločnosti, ktorej spoločníkom je maloletá osoba, súdom, t. j. napr. aj v prípade investície väčšej sumy. V prípade viacerých maloletých spoločníkov v spoločnosti by o takéto schválenie súdom museli požiadať zákonní zástupcovia všetkých maloletých spoločníkov. Právne posúdenie tejto otázky prvostupňovým súdom je preto podľa odporcu 1 nesprávne, súd prvého stupňa použil extrémne rozširujúci výklad právnej normy, ktorý nemá oporu v právnej úprave SR. Predmetom prevodu vlastníckeho práva kúpnou zmluvou bol majetok spoločnosti, nie majetok maloletých spoločníkov; na prevod vlastníctva k nehnuteľnostiam sa nevyžadovalo schválenie súdu podľa § 28 Obč. zák., v konaní preto nebol preukázaný rozpor kúpnej zmluvy s ust. § 28 Obč. zák. ani iným zákonom. Odporca 1 nesúhlasil ani s právnym záverom prvostupňového súdu o rozpore kúpnej zmluvy so zásadami poctivého obchodného styku a rozpore s dobrými mravmi, ktorý súd prvého stupňa zistil v tom, že nehnuteľnosti boli predané za cenu podstatne nižšiu, než za akú by ju bolo možné v danom čase a mieste predať a tým objektívne zmenšil majetok spoločnosti, keď sa tak stalo bez súhlasu súdu, ako aj bez súhlasu ostatných zákonných zástupcov maloletých spoločníkov odporca 1 argumentoval v tejto časti svojho odvolania tým, že samotné konštatovanie súdu o neprimerane nízkej kúpnej cene, len na základe porovnania s hodnotou určenou znaleckým posudkom nemožno považovať bez ďalšieho za konkrétne zistenia súdu v konaní, keď z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako súd dospel k záveru, že kúpna cena dohodnutá v kúpnej zmluve je cena podstatne nižšia, ako cena za akú by bolo možné nehnuteľnosti v danom čase a mieste predať. Pre vyvodenie takéhoto záveru nepostačuje len porovnanie kúpnej ceny podľa kúpnej zmluvy a hodnoty nehnuteľností určenej znaleckými posudkami. Hodnota určená znaleckým posudkom sa nerovná kúpnej cene. Posúdenie ceny, za ktorú je možné určitú nehnuteľnosť predať, závisí od viacerých faktorov, nielen hodnoty určenej znaleckým posudkom; potrebné je zohľadniť aj situáciu na trhu nehnuteľností, kúpyschopnosť, vývoj úrokových sadzieb a pod., ktoré porovnanie však prvostupňový súd v konaní nevykonal. V konaní nebolo preukázané, že kúpna cena by bola neprimerane nízka, porovnávanie kúpnej ceny s hodnotou nehnuteľností podľa znaleckých posudkov je pre takýto záver nedostačujúce. Tak ako súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje účelovosť znaleckého posudku č. 24/2000, možno mať rovnako pochybnosti o objektívnosti znaleckých posudkov z roku 1993 a 1996. Svoje stanovisko odporca 1 podporil poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 24. 9. 2004 sp. zn. 29Cdo 2568/2000, v ktorom súd konštatoval, že záver, že kúpna zmluva je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi nemožno bez ďalšieho vyvodiť zo skutočnosti, že predávajúci predal vec za cenu trojnásobne vyššiu, než bola cena, za ktorú ju pôvodne kúpil a ktorú nezaplatil pôvodnému vlastníkovi. Potom ani skutočnosť, že kúpna cena za prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bola nižšia ako hodnota nehnuteľností určená pri ich vklade do spoločnosti, resp. hodnota určená znaleckými posudkami, nemôže bez ďalšieho automaticky zakladať rozpor kúpnej zmluvy s dobrými mravmi. Kúpna cena za prevod vlastníckeho práva nemusela zodpovedať hodnote nehnuteľnosti určenej znaleckým posudkom, pokiaľ takúto podmienku neustanovuje priamo všeobecne záväzný právny predpis a v prípade dvoch súkromných osôb - obchodných spoločností - je kúpna cena výlučne vecou ich dohody. Navrhovateľa 5 na základe platného plnomocenstva pri predaji nehnuteľností zastupoval F.k a bolo výlučne otázkou rozsahu plnomocenstva a pokynu splnomocniteľa, akým spôsobom bude cena prevzatá splnomocnencom, vyplatená splnomocniteľovi. Prvostupňový súd ustálil reálnu kúpnu cenu na sumu 300.000,- Sk, k tomuto záveru dospel tak, že od kúpnej ceny 2.700.000,- Sk dohodnutej v kúpnej zmluve odpočítal zostatok úverovej pohľadávky navrhovateľa 5 voči veriteľovi Slovenskej stavebnej sporiteľni v sume cca 2.400.000,- Sk tento právny názor súdu však nemá oporu v platnej právnej úprave a ani v judikatúre. Z rozhodnutia tiež nevyplýva, ž čoho prvostupňový súd vyvodil záver, že finančné prostriedky v sume 2.496.112,60 Sk, ktoré dňa 29. 9. 2000 F. T. vložil na účet vedený v Slovenskej stavebnej sporiteľni, predstavujú časť kúpnej ceny za prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, najmä s ohľadom na časový odstup 10 dní odo dňa uzavretia kúpnej zmluvy. Za spoločnosť navrhovateľa 5 konal pri uzavretí kúpnej zmluvy splnomocnený zástupca, ktorému plnomocenstvo za spoločnosť navrhovateľa 5 udelila D. L., konateľka, oprávnená konať v mene spoločnosti samostatne. Ak mala spoločnosť navrhovateľa 5 záujem predať nehnuteľnosti za určitú sumu, mala možnosť túto sumu špecifikovať v udelenom plnomocenstve. Rozhodujúci bol teda obsah udelenej plnej moci; prípadné obmedzenie plnej moci v nej musí byť uvedené, inak ide o plnú moc neobmedzenú. Ak by aj kúpna cena, za ktorú boli nehnuteľnosti prevedené na spoločnosť DHB Real, a. s., bola neprimerane nízka, išlo by o dôsledok porušenia povinností D. L. ako konateľky spoločnosti navrhovateľa 5 konať s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Tvrdenia D. L. počas trestného konania sp. zn. 5T 40/2008 o tom, že plnomocenstvo podpísala na naliehanie vtedy žijúceho T., resp. pod jeho nátlakom, v trestnom konaní neboli jednoznačne preukázané. Zároveň uviedla, že plnomocenstvo podpisovala s vedomím, že je to len kus papiera, na základe ktorého sa s budovou nedá nič urobiť. Všetky tieto jej tvrdenia možno považovať za účelové, v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za porušenie povinností konateľa. Pokiaľ ako konateľka nadobudla podozrenie, že splnomocnenec F. T. konal spôsobom, prekračujúcim jeho oprávnenie vyplývajúce mu z plnomocenstva, prípadne v rozpore s dobrými mravmi, mala možnosť podľa § 33 ods. 1 Obč. zák. oznámiť osobe, s ktorou splnomocnenec konal, (spoločnosti DHB Real, a. s.) svoj nesúhlas, navyše pri aplikácii inštitútu dobrých mravov je podstatnou otázka, či a nakoľko ten-ktorý z účastníkov právneho vzťahu, ktorý sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi, vyvinul dostatočnú mieru starostlivosti a predvídavosti pri uzavretí konkrétneho právneho vzťahu. Neplatnosti kúpnej zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi sa v konaní dovolával aj navrhovateľ 5, t. j. osoba (v mene ktorej konala konateľka D. L. ), ktorá svojím konaním rozpor s dobrými mravmi spôsobila a zároveň nevykonala úkony, aby takémuto rozporu zabránila postupom podľa § 33 ods. 1 Obč. zák. Odporca 1 v tejto súvislosti dodal, že v konaní navrhol vypočuť ako svedka F. T., ktorý návrh však prvostupňový súd odmietol, s odôvodnením, že výsluch by bol neúčelný, keďže svedok vypovedal už v trestnom konaní, pričom v r. 2010 uviedol, že si už na nič nepamätá a preto by bolo nelogické, aby si v súčasnosti na všetko spomenul. Odporca 1 nesúhlasil ani s právnym záverom prvostupňového súdu, vychádzajúceho z aplikácie ust. § 146 Obch. zák. v danej právnej veci, t. j. že predajom nehnuteľností prišlo k zníženiu základného imania spoločnosti navrhovateľa 5, ku ktorému sa vyžaduje rozhodnutie valného zhromaždenia. Aj v tomto smere súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. Odporca 1 v odvolaní poukazoval na to, že k zníženiu základného imania nedochádza z dôvodu predaja majetku spoločnosti, ktorý bol predmetom nepeňažného vkladu spoločníka do spoločnosti; predajom dôjde len k pohybu na strane aktív spoločnosti ( k zmene formy majetku ). Súd prvého stupňa opomenul, že pre rozhodnutie valného zhromaždenia o znížení základného imania spoločnosti sa vyžaduje určitý dôvod, t. j. že musí ísť o zníženie základného imania; samotný predaj nehnuteľnosti, ktorá je majetkom spoločnosti (hoci aj táto nehnuteľnosť predstavuje nepeňažný vklad spoločníka do spoločnosti), nezakladá zníženie základného imania; nevyžaduje sa teda ani rozhodnutie valného zhromaždenia. Súhlas, resp. rozhodnutie valného zhromaždenia spoločnosti - navrhovateľa 5 - sa na prevod majetku spoločnosti nevyžadoval ani podľa spoločenskej zmluvy. Obchádzanie ust. § 146 Obch. zák. ani iného zákona obsahom alebo účelom kúpnej zmluvy nebolo v konaní preukázané. Odporca 1 preto má za nesporné, že kúpna zmluva zo dňa 18. 9. 2000 je platným právnym úkonom; na jej základe spoločnosť DHB Real, a. s. nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. V čase uzavretia ďalšej kúpnej zmluvy zo dňa 4. 9. 2001 medzi DHB Real, a. s. a odporcom 1 bola spoločnosť DHB Real, a. s. výlučným vlastníkom nehnuteľností, jej dispozícia s nehnuteľnosťami nebola nijako obmedzená. Keďže odporca 1 bol výlučným vlastníkom nehnuteľností, bol oprávnený uzavrieť aj zmluvu o zriadení záložného práva a označené nehnuteľnosti použiť ako záloh; vznik záložného práva preto odporca 1 považuje za nesporný. Napokon odporca 1 v odvolaní namietal nesprávnosť rozhodnutia v časti o trovách konania, argumentujúc ust. § 143 O. s. p., keď on nezadal príčinu na podanie návrhu na začatie konania. Odporca 1 nebol účastníkom právneho úkonu - kúpnej zmluvy medzi navrhovateľom 5 a spoločnosťou DHB Real, a. s. Až do dňa doručenia mu uznesenia zo dňa 3. 11. 2010 č. k. 22C 188/2000 - 149, ktorým prvostupňový súd rozhodol o pripustení vstupu J.P.R.INVEST s. r. o. do konania, bol dobromyseľným vlastníkom nehnuteľností a o prebiehajúcom spore nemal vedomosť. V čase uzavretia kúpnej zmluvy zo dňa 4. 9. 2001 bola v katastri nehnuteľností zapísaná ako ich vlastník spoločnosť DHB Real, a. s., a z verejne dostupných zdrojov neboli zrejmé žiadne pochybnosti o jej vlastníckom práve. Prvostupňový súd mal po správnosti priznať náhradu trov konania odporcovi 1 (a tiež odporcovi 2). Odporca 1 ďalej namietal určenie základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, keď túto mal súd prvého stupňa určiť podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z .z. a nie podľa jej ust. § 10 ods. 2. Dodal, že v prípade poplatkovej povinnosti súd prvého stupňa vychádzal z položky 1 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov. Svoje stanovisko podporil poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 65/2008. Osobitne vytýkal neúčelnosť trov právneho zastúpenia za niektoré úkony právnej služby, a to písomné vyjadrenie vrátane späťvzatia časti žalobného petitu dňa 21. 2. 2011, písomné späťvzatie žalobného návrhu voči pôvodnému odporcovi 1 (spoločnosti ESPADA s.r.o.) dňa 9. 3. 2011, písomné vyjadrenie vrátane rozšírenia žalobného návrhu a zmenu žalobného petitu dňa 20. 4. 2011, písomný návrh na pristúpenie ďalšieho navrhovateľa dňa 1. 6. 2011 ako aj písomné vyjadrenie dňa 13. 9. 2011, týkajúce sa odvolania odporcu 1 proti uzneseniu prvostupňového súdu zo dňa 4. 7. 2011 o nariadení predbežného opatrenia. Uvedené úkony sú všetky dôsledkom nesprávneho postupu navrhovateľov 1 až 5 v konaní. Odporca 1 poukazoval na to, že v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. je predpokladom pre priznanie náhrady trov právneho zastúpenia účelnosť vykonaného úkonu. Skutočnosť, že pôvodný návrh bolo nutné viackrát opraviť či doplniť nemožno považovať za účelné uplatňovanie resp. bránenie práva. Za sporné považuje odporca 1 uplatnenie trov právneho zastupovania aj za účasť na pojednávaní dňa 26. 11. 2011, ktoré bolo zrušené z dôvodu, že spis sa v tom čase nachádzal na odvolacom súde a odporca 1 predpokladá, že keďže bol on informovaný telefonicky o zrušení pojednávania zo strany konajúceho súdu, bol rovnaký postup zachovaný aj v prípade právneho zástupcu navrhovateľov 1 až 5. Odporca 1 tiež nesúhlasil s tým, že povinnosť nahradiť trovy konania navrhovateľom 1 až 5 bola za 5 úkon právnej služby uložená duplicitne aj odporcovi 2, ak vôbec, potom mal súd prvého stupňa v prípade ostatných 5 úkonov právnej služby zaviazať na ich zaplatenie odporcov 1, 2 spoločne a nerozdielne. Odporca 2 v odvolaní vytýkal prvostupňovému súdu nesprávne právne posúdenie veci. Poukazoval na to, že dotknuté nehnuteľnosti tvorili v čase uzavretia kúpnej zmluvy zo dňa 18. 9. 2000 majetok spoločnosti navrhovateľa 5, nie majetok maloletého spoločníka (maloletých spoločníkov). Preto prevod nehnuteľností kúpnou zmluvou zo dňa 18. 9. 2000 nepredstavoval disponovanie s majetkom maloletého spoločníka (a to ani s obchodným podielom maloletého spoločník) a ani nemal vplyv na majetok (obchodný podiel) maloletého spoločníka; nevyžadovalo sa teda schválenie súdom podľa § 28 Obč. zák. prvostupňovému súdu odporca 2 vytýkal v odvolaní nedôvodne rozširujúci výklad ustanovení Obchodného zákonníka a súvisiacej judikatúry. Súd prvého stupňa nesprávne svoje rozhodnutie v tejto časti oprel o rozsudok NS SR zo dňa 17. 1. 2012 sp. zn. 1 Sžr 46/2011 (predmetom ktorého však bolo posúdenie, či disponovanie s majetkom obchodnej spoločnosti opatrovníkom, konajúcim za konateľa spoločnosti, nepredstavovalo taký úkon, kedy sa schválenie súdom vyžaduje; opatrovník uzavrel kúpnu zmluvu ako konateľ tejto spoločnosti, t. j. disponoval s majetkom spoločnosti, nie s majetkom spoločníka). Podľa názoru odporcu 2 ďalej neboli v konaní preukázané také okolnosti, ktoré by zakladali rozpor kúpnej zmluvy s dobrými mravmi, ktorý videl prvostupňový súd v tom, že kúpna cena bola neprimerane nízka, keď porovnal kúpnu cenu a hodnotu nehnuteľností určenej viacerými znaleckými posudkami. Odporca 2 uviedol, že zmluvné strany kúpnej zmluvy neboli viazané alebo obmedzené v dohode o kúpnej cene, nakoľko táto nebola upravená cenovými predpismi. Len samotná skutočnosť, že kúpna cena bola nižšia ako hodnota určená znaleckými posudkami, nezakladá bez ďalšieho rozpor kúpnej zmluvy s dobrými mravmi. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku naznačil rozpor kúpnej zmluvy s dobrými mravmi aj z dôvodu, že ide o úžernícku zmluvu, avšak bez toho, aby uviedol, na základe akých skutočností dospel k takémuto zámeru a tiež, ktorá zmluvná strana kúpnej zmluvy trpela neskúsenosťou, tiesňou, rozrušením alebo rozumovou slabosťou, t. j. okolnosťami, ktoré sú nevyhnutné pre posúdenie zmluvy ako úžerníckej. Odporca 2 tiež nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého kúpna zmluva bola absolútne neplatná, nakoľko zmluva svojím obsahom alebo účelom obchádzala zákon, a to § 146 prvá veta Obch. zák. Súd prvého stupňa považoval nehnuteľnosti vo vlastníctve spoločnosti nehnuteľnosti 5 za základné imanie tejto spoločnosti a disponovanie s nehnuteľnosťami za zníženie základného imania. Odporca 2 v tejto súvislosti argumentoval, že nehnuteľnosti predstavovali majetok spoločnosti navrhovateľa 5, t.j. aktívum spoločnosti; naopak základné imanie predstavuje pasívum spoločnosti. Nie je podstatné, že nehnuteľnosti predstavovali nepeňažný vklad spoločníkov (zakladateľov) do spoločnosti. Základné imanie vyjadruje hodnotu určitého majetku spoločnosti, nie samotný majetok. Zrovnávanie majetku spoločnosti a základného imania spoločnosti je nesprávnym právnym posúdením súdu prvého stupňa. V konaní nebolo preukázané, že obsah alebo účel kúpnej zmluvy by obchádzal ust. § 146 Obch. zák. alebo iný zákon. Odporca 2 považuje kúpnu zmluvu za platný právny úkon; možnosť dispozície vlastníka - navrhovateľa 5 - s nehnuteľnosťami nebola nijako obmedzená. Spoločnosť DHB Real, a. s. sa na základe kúpnej zmluvy stala výlučným vlastníkom nehnuteľností. Odporca 2 sa kúpou nehnuteľností stal výlučným vlastníkom nehnuteľností, na základe zmluvy zo dňa 4. 9. 2001. Ako výlučný vlastník nehnuteľností bol odporca 2 oprávnený tieto použiť ako záloh. Zmluva o zriadení záložného práva má všetky zákonom vyžadované náležitosti a je platným právnym úkonom. Odporca 2 osobitne nesúhlasil s priznaním náhrady trov konania, keď namietal, že súd prvého stupňa mal na základe § 143 O. s. p. priznať náhradu trov jemu aj odporcovi 1. Odporca 2 nebol zmluvnou stranou kúpnej zmluvy a o konaní sa dozvedel až dňom doručenia uznesenia súdu prvého stupňa zo dňa 19. 5. 2011, ktorým súd pripustil vstup odporcu 2 do konania na strane odporcu. Odporca 2 teda svojím správaním nezavdal príčinu na podanie návrhu na začatie konania. Príčinná súvislosť medzi správaním odporcu 2 a podaním návrhu na začatie konania neexistuje. Pri rozhodovaní o trovách konania súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Argumentácia odporcu 2 bola totožná s argumentáciou odporcu 1, t. j. že bola priznaná v rozpore s vyhláškou, keď pri výške tarifnej odmeny vychádzal z ust. § 10 ods. 2 cit. vyhl. a nie z jej ust. § 11 ods. 1. Pritom v prípade súdneho poplatku súd prvého stupňa nevychádzal z hodnoty nehnuteľností. Na odvolanie odporcu 1 sa písomne vyjadrili navrhovatelia 1 až 5, ktorí žiadali rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Odporca 1 podľa názoru navrhovateľov 1 až 5 opomenul vo svojich tvrdeniach prihliadať na viaceré podstatné skutočnosti. Odporca 1 odmieta prijať fakt, že nehnuteľnosti okrem toho, že boli majetkom spoločnosti, tvorili i základné imanie spoločnosti ESPADA, s. r. o., ktoré bolo tvorené výlučne spomínanými nehnuteľnosťami. Hodnota základného imania teda predstavovala hodnotu vnesených nehnuteľností do základného imania. Spoločnosť môže nakladať s nehnuteľnosťami, vloženými do základného imania spoločnosti. Nehnuteľnosti boli na základe kúpnej zmluvy prevedené na spoločnosť DHB Real, a. s., kúpnu cenu prevzal p. T., ktorý následne časť kúpnej ceny vložil na účel Slovenskej sporiteľne, a.s. na úhradu zostatku úveru, ktorý bol poskytnutý spoločnosti ESPADA, s. r. o. spoločnosť ESPADA, s. r. o. tak z predaja nehnuteľností do dnešného dňa neobdržala nič. Výpovede svedkov v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 5T 40/2008 preukázali, že nikto zo spoločníkov, resp. ich zákonných zástupcov spoločnosti ESPADA s. r. o. mimo p. L. nemal žiadnu vedomosť o zamýšľanom prevode nehnuteľností. O prevode nikdy nerozhodovalo valné zhromaždenie spoločnosti. Hodnota majetku spoločnosti ESPADA, s. r. o., ako aj hodnota základného imania spoločnosti sa tak znížila, a to zo sumy 1.546.969,39 € na sumu 0 €, čím došlo k porušeniu § 108 aj § 146 Obch. zák. Skutočná kúpna cena nehnuteľností predstavovala sumu 6.767,84 €, čo bol rozdiel medzi kúpnou cenou a úverovou pohľadávkou, pričom táto spoločnosti ESPADA, s. r. o. nebodla nikdy uhradená. Základné imanie spoločnosti ako aj majetok spoločnosti vďaka predaju predstavuje v súčasnosti 0 €. Odporca 1 sa mysle domnieva, že zbavenie sa majetku obchodnej spoločnosti sa nepremietne do hodnoty obchodných podielov jej spoločníkov, navyše keď prevedený majetok tvoril i základné imanie spoločnosti. Je pravdou, že prevodom nehnuteľnosti nedošlo k priamemu nakladaniu s obchodnými podielmi spoločníkov spoločnosti, avšak prevodom nehnuteľností došlo k úkonom, ktorými sa hodnota obchodného podielu spoločníkov v spoločnosti ESPADA, s. r. o. podstatne znížila. Ak by nehnuteľnosti v kúpnej zmluve prevedené neboli, hodnota obchodného podielu (vyrovnacieho) spoločníka s poukazom na § 150 Obch. zák. by bola niekoľkonásobne vyššia ako hodnota podielu po prevode. Navrhovatelia 1 až 5 trvali na tom, že prevodom nehnuteľností šlo o právny úkon, ktorým došlo súčasne k nakladaniu s majetkom maloletých detí, a to bez schválenia tohto úkonu príslušným súdom. Z výpovede p. L. je zrejmé, že p. L. pod fyzickým i psychickým nátlakom podpísala plnú moc na prevod nehnuteľností i keď bola sama presvedčená o tom, že generálna plná moc udelená p. T. nemôže spôsobiť prevod nehnuteľností. Pre prevode nehnuteľností došlo k ohrozeniu záujmov maloletého dieťaťa, nakoľko p. L. ako matka maloletej H. L. zanedbala vykonať nevyhnutné opatrenia na ochranu majetku svojej maloletej dcéry. Navrhovatelia 1 až 5 sa vo vyjadrení stotožnili so závermi, o ktoré oprel prvostupňový súd svoje rozhodnutie ohľadom rozporu kúpnej zmluvy s dobrými mravmi, zásadami poctivého obchodu a obchádzaním zákona. Zopakovali, že v čase prevodu mali nehnuteľnosti hodnotu 783.376,48 €, v r. 2006 hodnotu 1.045.608,44 €, z čoho možno usudzovať, že hodnota nehnuteľností výrazne stúpla. Navrhovatelia zotrvali na svojom stanovisku, že prevodom nehnuteľnosti sa nakladalo i so základným imaním spoločnosti, ktoré tvorili práve prevádzané nehnuteľnosti, pričom valné zhromaždenie spoločnosti ESPADA, s. r. o. na takýto prevod nikdy neudelilo svoj súhlas a zároveň prevodom nehnuteľností došlo k „vytunelovaniu" spoločnosti ako aj k zníženiu jej základného imania na 0 €. Navrhovatelia ďalej vo svojom vyjadrení uviedli, že odporca 1 nesprávne aplikuje v danej veci ust. § 143 O. s. p. navrhovateľ nemohol iným spôsobom ako podaním návrhu, dosiahnuť svoje práva; na základe uvedeného nemožno v danej veci použiť ust. § 143 O. s. p. Ohľadom použitia ust. § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. pri výpočte odmeny za úkony právnej služby, ako namieta v odvolaní odporca, navrhovatelia uviedli, že ust. § 11 ods. 1 cit. vyhl. možno použiť len vtedy, ak hodnotu veci alebo práva nie je možné vyjadriť v peniazoch, resp. ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. V danom konaní však bolo možné vyjadriť hodnotu veci v peniazoch, nakoľko predmetom konania sú nehnuteľnosti, ktorých hodnota bola stanovená znaleckým posudkom č. 4/2006, vypracovaným pre účely trestného konania. Naostatok navrhovatelia 1 až 5 zdôraznili, že keďže spoločnosť DHB Real, a. s. sa nikdy nestala vlastníkom nehnuteľností, záložná zmluva zo dňa 14. 6. 2007 je v plnom rozsahu neplatná a predmetné záložné právo k nehnuteľnosti v prospech odporcu 2 vôbec nevzniklo. Navrhovatelia 1 až 5 navrhovali napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania. Navrhovatelia 1 až 5 sa vyjadrili písomne aj k odvolaniu odporcu 2; obsah ich vyjadrenia bol totožný s obsahom vyjadrenia k odvolaniu odporcu 1. Na odvolanie odporcu 2 sa vyjadril písomne tiež odporca 1, ktorý sa s obsahom odvolania odporcu 2 stotožnil, a to ako v časti týkajúcej sa dôvodov odvolania vo veci samej, tak aj dôvodov odvolania v časti týkajúcej sa výrokov o trovách konania. Na odvolanie odporcu 1 sa písomne vyjadril odporca 2, ktorý sa rovnako stotožnil s dôvodmi, o ktoré oprel svoje odvolanie odporca 1 jednak vo veci samej, aj čo do trov konania. Na vyjadrenie navrhovateľov k odvolaniu sa opätovne písomne vyjadril odporca 1 ( č. l. 485 a nasl.), ktorý mal za to, že jeho odvolanie obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti, keď Občiansky súdny poriadok neukladá účastníkovi, aby špecifikoval zákonné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, o ktoré opiera svoje odvolanie. Ďalej uviedol, že navrhovatelia nesprávne stotožňujú základné imanie spoločnosti s jej majetkom. Kým majetok predstavuje aktíva spoločnosti, základné imanie pasíva spoločnosti. Nehnuteľnosti nemôžu byť súčasne aj majetkom aj základným imaním obchodnej spoločnosti. Predmetné nehnuteľnosti boli majetkom spoločnosti prevodom vlastníckeho práva došlo k nakladaniu s majetkom spoločnosti, nie však k zníženiu základného imania. Z uvedeného dôvodu sa k prevodu nevyžadoval súhlas valného zhromaždenia spoločnosti. Skutočnosť, že p. T. prevzal kúpnu cenu a túto neodovzdal spoločnosti ESPADA s. r. o. nesúvisí s otázkou platnosti či neplatnosti uzavretej kúpnej zmluvy medzi ESPADA s. r. o. a DHB Real, a. s. navrhovateľmi uvádzané skutočnosti sú výlučne vecou vzťahu medzi spoločnosťou ESPADA s. r. o. a p. T., resp. konateľkou spoločnosti p. L., ktorá mu udelila splnomocnenie. Spôsob použitia kúpnej ceny na zaplatenie zostatku úverovej pohľadávky nemá žiadny význam a vplyv na sumu kúpnej ceny, ako bola dohodnutá v kúpnej zmluve. Odporca 1 zopakoval svoj právny názor, že nehnuteľnosti nepredstavovali majetok maloletých navrhovateliek, ale majetok obchodnej spoločnosti a preto si nevyžadovali schválenie súdom. Tvrdenia p. L. o fyzickom a psychickom tlaku, ktorý predchádzal vystaveniu generálnej plnej moci p. Hájnikovi neboli v trestnom konaní jednoznačne preukázané, možno ich označiť za účelové, s cieľom vyhnúť sa zodpovednosti za porušenie povinností konateľa. Prípadné prekročenie oprávnenia vyplývajúceho z plnomocenstva nebolo napadnuté v zmysle § 33 ods. 1 Obč. zák. odporca 1 v závere tohto písomného podania zopakoval svoj nesúhlas s rozhodnutím prvostupňového súdu aj v časti týkajúcej sa trov konania, tak ako ho prezentoval už vo svojom odvolaní. Dňa 10. 6. 2013 doručil odporca 1 odvolaciemu súdu doplnenie dôvodov svojho odvolania, v ktorom vytýkal prvostupňovému súdu, že v jeho rozsudku dospel k záveru, že kúpna zmluva zo dňa 18. 9. 2000 odporuje zásadám poctivého obchodného styku a tým aj dobrým mravom z dôvodu neprimerane nízkej kúpnej ceny, avšak bez uvedenia konkrétnych skutočností, vychádzajúcich z vykonaného dokazovania. Odporca 1 v písomnom podaní doplnil, že námietku neplatnosti kúpnej zmluvy pre jej rozpor s dobrými mravmi nemôže uplatniť ten z jej účastníkov, ktorý sám konal v rozpore s dobrými mravmi. Dňa 21. 11. 2013 odporca 1 doručil odvolaciemu súdu písomné podanie, označené ako doplnenie odvolania proti rozsudku, v ktorom poukazoval na to, že súd prvého stupňa bol - vzhľadom na jeho vlastný právny názor - povinný skúmať aj skutočnosť, či opatrovnícky súd udelil súhlas na vstup navrhovateliek 1 až 4 do konania, (boli v tom čase všetky ešte maloleté); rovnako tak udelenie plnomocenstva navrhovateľkou 2 až 4 právnemu zástupcovi a udelenie plnomocenstva spoločnosťou ESPADA, s. r. o. podľa záverov súdu prvého stupňa tieto právne úkony by mali byť považované za úkony nad rámec bežného nakladania s majetkom navrhovateľov. Súd tejto otázke nevenoval žiadnu pozornosť. Z dôvodu nedostatku udelenia plnomocenstva na zastupovanie v konaní sa potom spoločnosť J.P.R.INVEST s. r. o., t. j. odporca 1, nikdy nestala účastníkom konania, pretože vstup odporcu 1 do konania navrhla osoba neoprávnená, z dôvodu nedostatku procesného plnomocenstva. Rovnaká argumentácia potom platí aj pre vstup odporcu 2 do konania. Nedostatok plnomocenstva na zastupovanie v konaní predstavuje vadu konania, ktorú je súd povinný skúmať v každom štádiu, preto tieto dôvody nepredstavujú nové odvolacie dôvody. V uvedenom písomnom podaní ďalej označil odporca 1 konštatovanie, že záložné právo nevzniklo, za zmätočné, nakoľko odporuje konštatovaniu prvostupňového súdu v tom istom výroku rozsudku, že záložné právo bolo zriadené a na nehnuteľnostiach viazne. Odporca 1 namietal, že súd nemôže rozsudkom určiť, či právny vzťah alebo právo vzniklo alebo nevzniklo v minulosti; odporuje to požiadavkám ust. § 80 písm. c/ O. s. p. takýto výrok rozsudku je nespôsobilý zápisu do katastra nehnuteľností. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 212 ods. 1 O. s. p. (vo všetkých výrokoch rozsudku súdu prvého stupňa, okrem výroku o uložení poplatkovej povinnosti navrhovateľom 1 až 5), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. Vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd zistil, že odvolania odporcov 1, 2 nie sú dôvodné. Navrhovatelia 1 až 5 sa návrhom v zmysle poslednej úpravy petitu domáhali určenia vlastníctva označených nehnuteľností a tiež určenia, že záložné právo k označeným nehnuteľnostiam na základe zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 14. 6. 2007 nevzniklo. Vzhľadom na predmet konania sa prvostupňový súd musel zaoberať existenciou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O. s. p. ), ako aj otázkou aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľov 1 až 5 v konaní. Podľa § 80 písm. c/ O. s. p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Podmienkou úspešného uplatnenia určovacieho návrhu podľa citovaného ustanovenia je naliehavý právny záujem navrhovateľa na takomto určení. Povinnosť preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu zaťažuje navrhovateľa. Naliehavosť právneho záujmu je nutné vzťahovať na petit, ktorý navrhovateľ zvolil v návrhu. Určovacia žaloba má preventívnu povahu; jej účelom je poskytnúť ochranu právnemu postaveniu navrhovateľa skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva. Určovacia žaloba nie je preto opodstatnená tam, kde už k porušeniu právneho vzťahu alebo práva došlo. Určovacia žaloba slúži potrebám praktického života a nemôže viesť k zbytočnému rozmnožovaniu súdnych sporov. Naliehavý právny záujem na uplatňovanom určení môže byť zároveň daný len vtedy, ak je toto uplatňované určenie objektívne spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty navrhovateľa alebo ohrozenie jeho práva. Zároveň platí, že určovacia žaloba nemá opodstatnenie v tom prípade, kde je možné žalovať na plnenie. V súdenej právnej veci sa navrhovatelia 1 až 5 domáhali určenia, že navrhovateľ 5 je výlučným vlastníkom označených nehnuteľností, za situácie, kedy je ako výlučný vlastník týchto nehnuteľností v katastri nehnuteľností vedený odporca 1. Súdna prax judikovala, že ak je odporca zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník spornej nehnuteľnosti, má navrhovateľ naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva, lebo len také súdne rozhodnutie môže byť aj podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností. Len takým to spôsobom môže byť dosiahnutý stav súladu (zhody) medzi právnym stavom a stavom zapísaným (evidovaným) v katastri nehnuteľností (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 56/2003). V prípade určovacieho petitu, že záložné právo nevzniklo, prvostupňový súd správne vychádzal z právneho záveru, že na určení, či záložná zmluva je alebo nie je neplatná, by nemohol byť daný naliehavý právny záujem. Preto záver prvostupňového súdu o preukázaní naliehavého právneho záujmu navrhovateľov 1 až 5 na nimi požadovanom určení, bol správny. Predpokladom úspešnosti žaloby o určenie, či tu právny vzťah je alebo právo je alebo nie je (t. j. určovacej žaloby), je z procesného hľadiska okrem skutočnosti, že na požadovanom určení je naliehavý právny záujem aj skutočnosť, že účastníci sú v konaní vecne legitimovaní. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, má ten, kto je účastníkom právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide. V prejednávanej právnej veci nebolo pochýb o vecnej aktívnej legitimácii navrhovateľa 5, obchodnej spoločnosti ESPADA, s. r. o., ktorá sa v konaní domáha určenia, že je vlastníkom označených nehnuteľností (a tieto nehnuteľnosti v minulosti aj vlastnila). Otázna však bola aktívna vecná legitimácia navrhovateľov 1 až 4 v konaní, ktorí sa na rozdiel od navrhovateľa 5 nedomáhali určenia, že oni sú vlastníkmi predmetných nehnuteľností. Napriek tomu prvostupňový súd správne prihliadal na okolnosť, že aj navrhovatelia 1 až 4 z titulu ich práv spoločníkov v obchodnej spoločnosti ESPADA s. r. o. sú účastní na právnom vzťahu, o ktorý v prejednávanej právnej veci ide. Aj podľa odvolacieho súdu niet sporu o tom, že postavenie navrhovateľov 1 až 4 bude ovplyvnené výsledkom konania, keď vyhovenie návrhu na začatie konania priaznivo ovplyvní aj ich právne postavenie. Z uvedených skutočností vyplýva aktívna vecná legitimácia navrhovateľov 1 až 4 v predmetnej právnej veci, ako správne vyvodil prvostupňový súd. Prvostupňový súd založil svoje rozhodnutie pri posudzovaní platnosti kúpnej zmluvy (ktorej predmetom bol predaj označených nehnuteľností medzi ESPADA s. r. o. ako predávajúcim a DHB Real, a. s. ako kupujúcim) zo dňa 18. 9. 2000 (keď otázku platnosti tejto zmluvy riešil v konaní ako prejudiciálnu) na tom, že predmetná kúpna zmluva je neplatná, nakoľko nebola schválená súdom podľa § 28 Obč. zák., ďalej pre neprimerane nízku kúpnu cenu a napokon pre porušenie ust. § 146 Obch. zák., nakoľko disponovanie s nehnuteľnosťami podliehalo schváleniu valného zhromaždenia spoločnosti ESPADA, s .r. o., k čomu nedošlo. Pokiaľ ide o prvý dôvod neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 18. 9. 2000 ( zmluva nebola schválená súdom v zmysle § 28 Obč. zák. ) odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa je názoru, že predmetná kúpna zmluva si schválenie súdom podľa § 28 Obč. zák. nevyžaduje, a teda jej neschválenie súdom nemohlo mať za následok jej neplatnosť. Podľa § 28 Obč. zák. ak zákonní zástupcovia sú povinní aj spravovať majetok tých, ktorých zastupujú, a ak nejde o bežnú vec, je na nakladanie s majetkom potrebné schválenie súdu. Podľa §39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Niet pochybností o tom, že spoločníkmi obchodnej spoločnosti ESPADA, s. r. o. sú navrhovateľky 1 až 4, ktoré boli v čase uzavretia kúpnej zmluvy dňa 18. 9. 2000 všetky maloleté. Dotknuté nehnuteľnosti však neboli vo vlastníctve (maloletých) spoločníkov obchodnej spoločnosti ESPADA, s. r. o., ale boli vlastníctvom samotnej obchodnej spoločnosti. Navrhovateľ 5 ako (výlučný) vlastník označených nehnuteľností bol nepochybne oprávnený s nimi aj disponovať, a to bez toho, aby si jeho právne úkony, ktorými disponoval s majetkom spoločnosti, vyžadovali aj schválenie súdom. Medzi dispozíciou s majetkom spoločnosti a dispozíciou s majetkom spoločníka obchodnej spoločnosti je nutné striktne rozlišovať. Výklad ustanovenia § 28 Obč. zák., ktorý v danom prípade použil prvostupňový súd je príliš extenzívny. Kúpna zmluva zo dňa 18. 9. 2000, uzavretá medzi ESPADA, s. r. o. ako predávajúcim, a spoločnosťou DHB Real, a. s. ako kupujúcim si nevyžadovala schválenie opatrovníckym súdom v zmysle § 28 Obč. zák. a teda skutočnosť, že nebola schválená súdom, nemala z tohto dôvodu za následok jej neplatnosť pre rozpor so zákonom (§ 39 Obč. zák.). Pokiaľ prvostupňový súd dospel vo svojom rozhodnutí k záveru o neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 18. 9. 2000 z dôvodu jej neschválenia opatrovníckym súdom, vec nesprávne právne posúdil, keď ustanovenie § 28 Obč. zák. nesprávne interpretoval. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Bez ohľadu na vyššie uvedené odlišné právne posúdenie otázky, či si uzavretie kúpnej zmluvy zo dňa 18. 9. 2000 vyžadovalo schválenie opatrovníckym súdom, je aj podľa názoru odvolacieho súdu kúpna zmluva zo dňa 18. 9. 2000 neplatným právnym úkonom, pretože sa prieči dobrým mravom (§ 39 Obč. zák.), z dôvodu nízkej kúpnej ceny, ako aj pre obchádzanie zákona (§ 39 Obč. zák.) v spojení s § 146 Obch. zák. súd prvého stupňa sa oboma ďalšími dôvodmi (absolútnej) neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 18. 9. 2000 vyčerpávajúcim spôsobom zaoberal v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolací súd sa s týmto odôvodnením stotožňuje a naň poukazuje. Absolútne neplatným právnym úkonom - kúpnou zmluvou zo dňa 18. 9. 2000 - nemohlo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva zo spoločnosti ESPADA s.r.o. na spoločnosť DHB Real, a. s., takže spoločnosť DHB Real a. s., pretože sa nestala vlastníkom označených nehnuteľností, nemohla tieto ďalej odpredať odporcovi 1, obchodnej spoločnosti J.P.R. INVEST, s.r.o. a následne ich (ako nevlastník) nemohla použiť ako záloh na uzavretie platnej záložnej zmluvy, opäť z dôvodov, ako tieto podrobne špecifikuje prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach ( s výnimkou výroku o uložení poplatkovej povinnosti navrhovateľom 1 - 5 ) potvrdil, ako vecne správny, včítane výroku o trovách konania (§ 219 ods. 1 O. s. p.). Aplikácia ustanovenia § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. na určenie výšky odmeny advokáta súdom prvého stupňa bola správna, keďže predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (ako aj určenie, že záložné právo nevzniklo), pričom hodnotu práva bolo možné vyjadriť v peniazoch. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní úspešným navrhovateľom 1 až 5 priznal náhradu trov odvolacieho konania, proti odporcom 1 a 2, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia za celkom tri úkony právnej služby, a to písomné vyjadrenie zo dňa 29. 10. 2012 k odvolaniu odporcov 1, písomné vyjadrenie zo dňa 29. 10. 2012 k odvolaniu odporcu 2 a za účasť na verejnom vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu dňa 5. 12. 2014 (§ 14 ods. 1 písm. b/, § 13a ods. 4 vyhl. č. 655/2004 Z. z. Odmena predstavuje za písomné vyjadrenie k odvolaniu podľa § 10 ods. 1 cit. vyhl. sumu 2.511,49 € ( počítaný z tarifnej hodnoty 1.045.608,44 € ), znížená o 50 % z dôvodu zastupovania viacerých osôb, t. j. na sumu 1.255,75 € x 5 osôb + 5 x režijný paušál 7,63 €, spolu 6.316,90 €; za písomné vyjadrenie k odvolaniu odporcu 2 rovnako vo výške 6.316,90 € a za účasť na verejnom vyhlásení rozsudku dňa 5. 12. 2013 vo výške 5 x 627,88 € + 5 x režijný paušál 7,81 €, spolu 3.178,45 €. Odmena s režijným paušálom spolu 15.812,25 € ( 2 x 6.316,90 € + 3.178,45 € ) + 20 % DPH úhrnom 18.974,70 €, a to u každého z odporcov 1, 2. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.