Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/333/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1101899627 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1101899627.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľov: X/ Ľ. M., S. A. XX, S., X/ B.. Q. M., S. A. XX, S., zastúpený zákonným zástupcom - navrhovateľkou 1/, oboch zastúpených Advokátskou kanceláriou ULC Čarnogurský s.r.o., so sídlom Tvarožkova 5, Bratislava, proti odporcovi: U. X. O. O., X..O.., O. O. M. XX, S., Y.: XX XXX XXX, zastúpenému JUDr. Jánom Havlátom, advokátom, so sídlom Rudnayovo nám. č. 1, Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie navrhovateľov a odporcu proti rozsudku Okresného O. S. Y., H. Q. XX.W. XXXX, Č..I.. XXC/XX/XXXX-XXX, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť ospravedlniť sa navrhovateľom 1/ a 2/ v prvom nasledujúcom čísle týždenníka Ž., ktorý bude pripravovaný po právoplatnosti rozsudku, rovnakým typom a veľkosťou písma, ako uverejnený článok „M. O. M. B." vrátane nadpisu Ospravedlnenie s rovnakým typom a veľkosťou písma ako bol nadpis uvedeného článku, umiestnené bez reklamy ako jediný článok na samostatnej strane 58, na ktorej začínal aj uverejnený článok a s rovnakým zámerom zaujať širokú verejnosť, v znení uvedenom vo výroku rozsudku a uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke X/ O. XXX.XXX,-Sk X. navrhovateľL. X/ O. XX.XXX,- Sk. Návrh v časti XXX.XXX,- Sk a v časti povinnosti odporcu zdržať sa a upustiť od neoprávnených zásahov do práv na ochranu osobnosti navrhovateľov uverejňovaním a rozširovaným nepravdivých informácií o osobe ich manžela a otca, zosnulého pána Q. M., zamietol. Odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľke náhradu trov konania v sume XXX.XXX,- Sk. Rozhodol tak po pripustení zmeny návrhu na začatie konania uznesením zo dňa X.X.XXXX na základe písomného podania navrhovateľov zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým upresnili a doplnili pôvodný návrh na začatie konania a uviedli, že sa domáhajú súdnej ochrany ich práva na ochranu osobnosti v zmysle § 13 Obč. zák. z dôvodu, že odporca dňa XX.X.XXXX uverejnil v týždenníku Č. Č. „. O. M. B.!" s podtitulom ". Q. ". žil, sedel by vo väzení. Minul totiž obrovskú sumu patriacu hokejovému zväzu", v ktorom uviedol nepravdivé výroky o osobe nebohého Q. M., čím bola v značnej miere znížená dôstojnosť jeho pamiatky a tým dobré meno a vážnosť jeho rodiny v spoločnosti a došlo k dehonestujúcemu zásahu do intímnej sféry osobnosti navrhovateľov. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na právny názor odvolacieho súdu uvedený v uznesení I. O. A. S.U. Č..I.. XXCo XXX/XX-XX H. Q. XX.XX.XXXX, ktorým bol zrušený skorší rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa XX.X.XXXX, a v ktorom vyslovil právny názor, že "ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, citové, morálne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na ochranu osobnosti jednej z nich dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhej z nich, keďže protiprávne narušenie uvedených vzťahov zo strany iného, môže predstavovať neoprávnený zásah do práva fyzickej osoby na súkromný a rodinný život". Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané uverejnenie predmetného článku právnym predchodcom odporcu a ďalej mal za preukázané, že konanie podozrivého Y.. Q. M. o spáchaní trestného činu sprenevery bolo pre jeho úmrtie odložené a z toho istého dôvodu bolo uznesením M. M. H. - Ú.U. S. proti I. Č.. Č.:M.-XX/BPK-S.-XXXX H. Q. XX.X.XXXX trestné stíhanie zastavené. S poukazom na ust. § 11 a § 13 Obč. zák. dospel k záveru, že uverejnením článku došlo k závažnému zásahu do súkromia vrátane rodinného života navrhovateľov, ktorý bol vykonaný mediálnou formou, čo zvyšuje jeho silu a takýto zásah spočívajúci v tvrdenej, avšak právoplatným rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti, zakladá nárok navrhovateľov nielen na ospravedlnenie, na ktoré zaviazal odporcu, ale aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy, keď ustálil, že vzhľadom k tomu, že trestné stíhanie začaté vo veci bolo zastavené, a teda nebolo právoplatným rozsudkom preukázané, že manžel a otec navrhovateľov sa dopustil trestnej činnosti, došlo k závažnému zásahu do občianskej cti a dôstojnosti manžela a otca navrhovateľov a tým aj do ich súkromia. Prihliadol aj na okolnosť tohto zásahu, že pravde sa priečiace údaje v uverejnenom článku zasiahli do mimoriadne citlivej oblasti života fyzickej osoby - občianskej bezúhonnosti manžela a otca navrhovateľov. Obranu odporcu, že predmetné uznesenia orgánov činných v trestnom konaní, majú charakter právoplatných rozhodnutí, z ktorých je súd povinný vychádzať, posúdil ako nedôvodnú s poukazom na ust. § 135 O.s.p., keď konštatoval, že právoplatným rozsudkom súdu nebolo vyslovené spáchanie trestnej činnosti a manžel navrhovateľky 1/ nebol právoplatne odsúdený za trestnú činnosť. V uznesení zo dňa XX.X.XXXX, ktorým bola vec odložená, je výslovne uvedené, že ide o podozrenie zo spáchania trestného činu a konštatoval, že nebolo preukázané ani len vznesenie obvinenia voči manželovi navrhovateľky 1/. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a navrhovateľom priznal náhradu trov konania v celom rozsahu s odôvodnením, že v časti ospravedlnenia mali plný úspech a v časti nemajetkovej ujmy konanie záviselo od úvahy súdu. Proti tomuto rozsudku v časti, ktorou bolo návrhu navrhovateľov vyhovené, podal odvolanie odporca, žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť a návrh navrhovateľov v celom rozsahu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania. Namietal, že súd prvého stupňa sa dôsledne neriadil záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, pretože z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, či a ako zistil existenciu sociálnych, citových a morálnych vzťahov medzi Q. M. a navrhovateľmi a narušenie týchto vzťahov, keď len dospel k záveru, že znížením cti a dôstojnosti Q. M. bolo zasiahnuté aj do súkromného a rodinného života navrhovateľov, ale neuviedol, v čom tento zásah spočíval a ani ako sa prejavil. Žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s jeho námietkou, že uverejnením článku nemohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľov, pretože právo na ochranu osobnosti je striktne spojené s určitou konkrétnou fyzickou osobou a neoprávnený zásah do jej sféry osobnosti ešte neznamená automaticky, že došlo aj k neoprávnenému zásahu do sféry osobnosti iných osôb. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď neskúmal, či skutkové tvrdenia v článku sú pravdivé alebo nie, a poukázal na to, že obsahom článku boli jednak skutkové tvrdenia o tom, že podľa výsledkov vyšetrovania Q.X. M. pre O. H. Ľ. N. (O.) od B. R. Ľ. N. (B.) M. J. X.XXX.XXX,- Sk a tieto O. C. (nevyúčtoval), ale minul ich pre vlastnú potrebu a ďalej úvahy autora, že keby Q. M. dnes žil, sedel by vo väzení; o príčinách jeho konania, že mu hrozilo väzenie a pod.. Súd prvého stupňa pochybil aj v tom, že nerozlišoval medzi skutkovými tvrdeniami a úvahami, resp. hodnotiacimi úsudkami autora článku. Podľa jeho názoru skutkové tvrdenia autora článku zodpovedajú obsahu vyšetrovacieho spisu a dôkazy, ktoré sú jeho obsahom (výpovede svedkov, potvrdenia o prevzatí finančnej hotovosti a grafologický znalecký posudok) preukazujú, že skutkové tvrdenia autora mali faktický základ. V danom prípade nejde o konštatovanie spáchania trestného činu, ale o opis určitých skutkových okolností, ktoré objektívne sú alebo nie sú dané bez ohľadu na to, či bol Q. M. právoplatne uznaný vinným alebo nie. Pravdivé opísanie určitých skutočností však vylučuje v danom prípade neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. To, či sa skutkový dej odohral tak, ako je uvedené v článku, nezávisí od toho, či bol Q. M. právoplatne uznaný vinným zo spáchania trestného činu a ak konal tak, ako sa to opisuje v článku, dopustil sa protispoločenského zavrhnutiahodného konania bez ohľadu na to, či sa toto kvalifikuje ako trestný čin alebo nie a už samotná táto skutočnosť, existujúca ako objektívna realita, spochybňuje občiansku česť a dôstojnosť Q. M.. Poukázal na to, že predmetom konania nebolo porušenie zásady prezumpcie neviny, ale navrhovateľmi tvrdený neoprávnený zásah do ich práva na ochranu osobnosti a porušenie zásady prezumpcie neviny ani nemohlo byť predmetom tohto konania, pretože prezumpcia neviny je ústavným a zákonným právom, ktoré môže fyzická osoba uplatniť len voči štátu a jeho orgánom. Poukázal aj na štandard ochrany slobody prejavu a práva na informácie podľa článku 26 Ústavy SR a článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor"), ako aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, na základe ktorých podľa jeho názoru je nesporné, že uverejnenie článku bolo prinášaním informácií o téme legitímneho verejného záujmu, keď Q. M. bol ako známy športovec a vysoký funkcionár O. osobou verejného záujmu, jeho smrť verejnosť šokovala a jej okolnosti boli a zostali nevyjasnené. Navyše išlo o podozrenie zo spáchania trestného činu s výškou škody X.XXX.XXX,- Sk, a preto táto téma legitímne pútala záujem verejnosti. Pokiaľ odporca sprostredkoval verejnosti zistenia orgánov činných v trestnom konaní, konal v súlade so svojim právom šíriť informácie. Podľa jeho názoru teda výroky autora, že Q. M.Š. minul obrovskú sumu patriacu hokejovému zväzu, minul peniaze hokejového zväzu, sú pravdivými skutkovými tvrdeniami, ktorými nemohlo dôjsť k zníženiu cti a dôstojnosti Q. M.; výrok: „M. O. M. B." je len iným vyjadrením uvedených skutočností, pretože výraz spreneveril sa v spisovnej slovenčine používa pre neoprávnené prisvojenie si zvereného majetku a výroky "Keby dnes populárny ". žil, sedel by vo väzení", "Hokejové peniaze teda použil pravdepodobne na vyrovnanie účtov, či na ďalšie hazardovanie", "Q. M. si uvedomoval, že ak sa príde na spreneveru päť miliónov, odsúdia ho a pôjde sedieť" sú len úvahami autora článku, ktoré sú realizáciou slobody prejavu podľa čl. 26 a čl. 10 Ústavy SR. Tieto výroky neboli spôsobilé negatívne sa dotknúť občianskej cti, či dôstojnosti Q. M., a preto nemohli založiť zodpovednosť za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa pochybil, ak mu uložil uverejnenie ospravedlnenia, tak, aby toto bolo uverejnené na celej jednej strane týždenníka Ž. bez akéhokoľvek ďalšieho textu, pretože uloženie takejto povinnosti nespĺňa atribút primeranosti poskytnutého zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Obč. zák. a v tejto súvislosti poukázal na to, že navrhovatelia v článku neboli identifikovaní a článok sa ich osobne netýkal, v ospravedlnení nie je uvedené, ako konkrétne došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti; rozsah plochy, na ktorej má byť ospravedlnenie uverejnené je neprimerané rozsahu textu a požiadavka navrhovateľov v tomto smere je nadbytočná a poukázal aj na vyššiu publicitu uverejnenia ospravedlnenia v týždenníku Ž., ako uverejnenia pôvodného článku v týždenníku Č.X.. Namietal, že súd prvého stupňa sa nezaoberal základným predpokladom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď sa nezaoberal tým, či je zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Obč. zák. postačujúce alebo nie. Navrhovatelia v konaní nepreukázali podľa jeho názoru vznik, rozsah a intenzitu ujmy a ani žiadne ďalšie skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že priznanie zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Obč. zák. nie je postačujúce. Nepreukázali teda, že im bola v príčinnej súvislosti s článkom spôsobená osobná ujma spojená so zvlášť citeľným znížením a sťažením postavenia občana v spoločenských kruhoch, kde sa pohybuje a jej zmiernenie a vyváženie nemožno napraviť inak. Poukázal na to, že súd prvého stupňa pojednával iba o zásahu do dôstojnosti a cti Q. M., ale neidentifikuje ako sa zásah prejavil vo sfére osobnostných práv navrhovateľov a automaticky zásah do ochrany osobnosti Q. M. stotožňuje so zásahom do ochrany osobnosti navrhovateľov, čo je však nesprávne. Súd prvého stupňa pojednával o zásahu, avšak pojem zásah a ujma sú dve odlišné kategórie, pričom súd neidentifikuje ujmu, ktorá navrhovateľom vznikla, neuviedol v čom mala ujma spočívať, z akých dôkazov ju vyvodil. O výške náhrady nemajetkovej ujmy rozhodol svojvoľne, pretože v rozpore s ustálenou súdnou praxou nezaložil svoje rozhodnutie na celkom konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, relevantných dôkazoch a ich korektnom hodnotení. Namietal tiež neprimeranosť požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vzhľadom na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ktoré nemá zákonné náležitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p. považoval rozsudok súdu prvého stupňa za nepreskúmateľný. Proti rozsudku súdu prvého stupňa, v časti o náhrade trov konania, podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovatelia 1/ a 2/ , žiadali rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť tak, aby súd zaviazal odporcu nahradiť im trovy konania titulom zaplateného súdneho poplatku v sume XXX.XXX,- Sk, titulom právneho zastúpenia W.. W. D. O. XX.XXX,XX Sk a titulom právneho zastúpenia W.. B.. W. Č. O. XXX.XXX,XX Sk. Namietali, že súd prvého stupňa im priznal náhradu trov konania v nesprávnej výške a poukázali na to, že žalobou žiadali zaviazať odporcu ospravedlniť sa im a nahradiť im nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške X.XXX.XXX,- Sk, pričom súd prvého stupňa rozsudkom vyhovel ich žalobe v časti ospravedlnenia a v časti nemajetkovej ujmy v sume spolu XXX.XXX,- Sk a vo zvyšku návrh zamietol. Náhradu trov konania si vyčíslili v súlade s Vyhláškou č. 240/1990 Zb., Vyhláškou č. 163/2002 Z.z. a Vyhláškou č. 655/2004 Z.z., účinných v čase vykonania úkonov právnej pomoci, pričom vychádzali z hodnoty predmetu sporu vo výške XXX.XXX,- Sk. Prvostupňový súd priznal W.. W. D. náhradu trov konania v sume XX.XXX,- Sk, pričom určil za 1 úkon právnej pomoci podľa Vyhlášky č. 240/1990 Zb. odmenu v sume X.XXX,- Sk, a teda vychádzal z hodnoty predmetu sporu vo výške X.XXX.XXX,- Sk. Avšak podľa Vyhlášky č. 163/2002 Z.z. určil za 1 úkon právnej pomoci vykonaný po 1.4.2002 odmenu vo výške X.XXX,- Sk, a teda vychádzal z hodnoty predmetu sporu vo výške XXX.XXX,- Sk. Táto suma však nie je nárok ani uplatnený žalobou ani priznaný súdom. Taktiež pri určení výšky odmeny podľa Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vychádzal z hodnoty predmetu sporu vo výške XXX.XXX,- Sk, keď za 1 úkon priznal odmenu v sume X.XXX,- Sk. Namietali, že ak by sa malo vychádzať z hodnoty predmetu sporu v sume X.XXX.XXX,- Sk patrila by právnemu zástupcovi podľa Vyhlášky č. 163/2002 Z.z. aj podľa Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. odmena za 1 úkon právnej pomoci v sume XX.XXX,- Sk. Ďalej namietali, že prvostupňový súd nepriznal právnym zástupcom daň z pridanej hodnoty z dôvodu, že osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty nepreukázali do troch pracovných dní odo dňa vyhlásenia rozsudku, avšak tieto osvedčenia boli prvostupňovému súdu predložené včas a riadne, pretože boli prílohou podania právneho zástupcu navrhovateľov zo dňa XX.X.XXXX, doručeného súdu dňa XX.X.XXXX. Navrhovatelia vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhli rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, vo veci samej, ako vecne správny potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania. Uviedli, že vydavateľom zvolená forma a celkový obsah predmetného článku boli spôsobilé vyvolať v priemernom čitateľovi dojem, že pán Q. M. spáchal trestný čin sprenevery, za ktorú bol uznaný za vinného a odsúdený na trest odňatia slobody, pričom iba jeho smrť zabránila výkonu trestu. Verejné vyhlásenie, že manžel a otec navrhovateľov spreneveril významnú sumu peňazí, sa nezakladalo na konkrétnych dôkazoch a tým došlo k dehonestujúcemu zásahu do Občianskym zákonníkom chránenej intímnej sféry pána Q. M. a navrhovateľov. Nepravdivosť týchto tvrdení bola spôsobilá znevážiť ich občiansku povesť, česť a súkromie, pretože občianska česť každého človeka sa okrem iného odvíja aj od povesti osôb, ktoré s ním sú alebo v minulosti boli v blízkom príbuzenskom vzťahu. Poukázali na to, že v čase zverejnenia článku nebolo právoplatným rozsudkom súdu vyslovené spáchanie trestnej činnosti a pán Q. M. nebol právoplatne odsúdený za trestnú činnosť. Sloboda prejavu a ústavne zaručené právo vyjadrovať svoje názory (čl. 17 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd) je už obsahovo obmedzené právami iných a nielen tieto obsahové obmedzenia môžu právo vyjadrovať názory zbaviť ústavnej ochrany, pretože forma, ktorou sa názory navonok vyjadrujú, je úzko spojená s ústavne zaručeným právom, ku ktorému sa upína. Teda ak vybočí publikovaný názor z medzí v demokratickej spoločnosti všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti, stráca charakter korektného úsudku (správy, komentára) a ako taký sa spravidla ocitá mimo medze ústavnej ochrany. Ochrana práv novinárov šíriť informácie o otázkach všeobecného záujmu vyžaduje, aby konali v dobrej viere a na presnom skutkovom základe a poskytli "spoľahlivé a presné informácie v súlade s novinárskou etikou". Pre posúdenie konkurujúcich si záujmov je rozhodujúca aj skutočnosť, že podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru a tiež čl. 50 ods. 2 Ústavy SR sa každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje za nevinného, pokiaľ vina nebola preukázaná zákonným spôsobom (U. K. O. pre Ľ.P. M. A. A. M. X. S. proti Q. H. Q. XX.XX.XXXX). Ďalej uviedli, že pre odlíšenie kritiky od neoprávneného zásahu do práv chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je rozhodujúce hľadisko pravdivosti, vecnosti, objektívnosti a kritikou sledovaného cieľa, čo je zjavné obvykle z obsahu, formy a miesta prednesu kritiky. O vecnú kritiku ide vtedy, keď vychádza z pravdivých východiskových podkladov. Skutočnosť, že M. Q. M. vydal M. B. M. L. D., Ž. M. M. M. A. A. XXX.XXX,- J. a smrť pána Q. M., ktorá bola zákonnou prekážkou pre pokračovanie vyšetrovania, nedokazuje spáchanie trestného činu sprenevery pánom Q. M.. Naviac z doteraz vykonaného vyšetrovania možno uzavrieť, že prevzaté peňažné prostriedky boli použité pre účely O. H. Ľ.N. N.. V predmetnom článku však autor v rozpore so zásadou pravdivosti, vecnosti a objektívnosti uvádza ako fakt, že pán Q. M. X.XXX.XXX,- Sk spreneveril. Stotožnili sa ďalej s názorom súdu prvého stupňa , že v danom prípade boli splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to vzhľadom na intenzitu zásahu do práv na ochranu ich osobnosti, spočívajúcu v značnej šírke okruhu pôsobenia tohto následku, keď išlo o zverejnenie informácií v hromadnom oznamovacom prostriedku dostupnom širokej verejnosti a tiež vzhľadom na to, že skreslené údaje o Q. M. zasiahli do mimoriadne citlivej oblasti ich života - občianskej bezúhonnosti, cti a vážnosti v spoločnosti, pričom k zásahu došlo v období, keď miera vážnosti Q. M.K. v slovenskej a medzinárodnej verejnosti bola nadštandardná a jeho obvinenia boli prijímané negatívne nielen na verejnosti a v hokejových kruhoch, ale aj v okruhu jeho rodiny, priateľov a známych. Priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy považovali za primeranú závažnosti vzniknutej ujmy, keď vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že ujma spôsobená navrhovateľke 1/ uverejnením predmetného článku spočívala v znížení jej spoločenského postavenia, ktoré sa prejavilo aj v strate pracovných príležitostí, v poklese jej vážnosti v spoločnosti a vytvorenia negatívneho mena v podnikateľskom prostredí. U navrhovateľa 2/ sa ujma prejavila negatívnym prístupom časti jeho známych a kamarátov. I. súd A. S. ako súd odvolací rozsudkom zo dňa XX.XX.XXXX Č..I.. XCo XXX/XXXX-XXX zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej tak, že návrh zamietol a navrhovateľke 1/ uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume X.XXX,XX €., k rukám právneho zástupcu odporcu a odporcovi nepriznal náhradu trov konania voči navrhovateľovi 2/. V dôsledku podaného dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu rozhodol vo veci C. súd O. P. H. Q.X. XX.XX.XXXX Č..I.. XCdo XX/XXXX D., že zrušil rozsudok I. O.Ú. A. S. H. XX.L. XXXX O..H.. XCo XXX/ XXXX a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, keď odvolací súd pri riešení konfliktu slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti prehliadol, že článok prekročil medze slobody prejavu a neprípustne zasiahol do chránených osobnostných práv a ďalej konštatoval, že nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom spočíva aj v tom, že svoje rozhodnutie založil na závere, že článok nezasiahol do cti, ľudskej dôstojnosti a dobrého mena navrhovateľov, ale opomenul posúdiť vec z pohľadu zásahu odporcu do ich práva na súkromie. Odvolací súd po zrušení rozsudku I. O. A. S. H. Q. XX.XX.XXXX v dovolacom konaní a vrátení veci na ďalšie konanie znovu vec prejednal v napadnutých častiach a v medziach dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pričom vychádzal z právneho názoru dovolacieho súdu uvedeného v uznesení C. O. O. H. dňa XX.XX.XXXX a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej nie je vecne správny. Najvyšší súd SR v odôvodnení uznesenia zo dňa XX.XX.XXXX poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, ktorými bolo preukázané, že trestné stíhanie pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 4 Trestného zákona v znení Novely č. 557/1991 Zb., v časti skutku, ktorého sa dopustil Y.. Q. M., bolo zastavené ako neprípustné z dôvodu, že Y.. Q. M. Q. XX.XX.XXXX zomrel, a teda o vine alebo nevine Q.X. M. nerozhodoval súd, pričom len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy a dospel k záveru, že inkriminovaný článok vzhľadom na použité slová, slovné spojenia a formulácie, si čitateľ mohol vysvetľovať tak, že vina Q. M. bola súdom preukázaná, pričom poukázal na výrazovo a významovo jednoznačné uverejnené titulky, ktorých výklad nedáva žiadny priestor na pochybnosti, či Q. M. „spreneveril“ (t.j. dopustil sa trestného činu sprenevery alebo nie). Konštatoval, že autor článku vychádzal z údajov, ktoré možno považovať za dôveryhodné, ale na ich podklade mal v článku primerane vyjadriť, že išlo len o podozrenie zo spáchania trestného činu sprenevery, avšak autor článku sa poznatkov získaných od orgánov činných v trestnom konaní nedržal dôsledne a nepodal v článku iba informáciu o priebehu a výsledkoch trestného stíhania a nevyjadril v ňom iba „stav podozrenia zo spáchania trestného činu“, keď predmetný článok, nerešpektujúc zásadu prezumpcie neviny, obsahoval aj také jednoznačné hodnotenie, ktoré evokovalo, že Q. M. spáchal trestný čin sprenevery. Vzhľadom na to dospel k záveru, že článok treba považovať za neprípustný zásah do osobnostných práv Q. M.. Podľa názoru dovolacieho súdu skutočnosť, že predmetný článok sa zameral na osobu Q. M., neznamená ešte, že obsah článku nezasiahol aj do chránených osobnostných práv navrhovateľov. Poukázal na rozmanitosť vzťahov a väzieb vo vnútri rodiny, ktoré sú najintímnejšie a najsúkromnejšie a sú takej povahy a takého charakteru, že nie je vylúčené, že zásah do niektorej súčasti všeobecného práva na ochranu osobnosti jedného z manželov alebo členov rodiny je zároveň zásahom do niektorej (rovnakej alebo odlišnej) súčasti všeobecného práva na ochranu osobnosti druhého manžela alebo iných členov rodiny. Uviedol, že „do rámca vymedzeného ustanoveniami § 11 až 13 Obč. zákonníka patrí - ako integrálna súčasť jednotného (všeobecného) práva na ochranu osobnosti - tiež právo na súkromie zahŕňajúce širokú oblasť súkromia fyzickej osoby, najmä jej súkromného života, intímnej a rodinnej sféry, vnútorného myšlienkového a citového života. V najširšom zmysle sa toto právo týka aj práva na uchovanie pamiatky po najbližšom rodinnom príslušníkovi a právo na dobré meno (členov) rodiny“. Súkromie je týmito ustanoveniami Obč. zákonníka považované za najvlastnejšiu, najvnútornejšiu a najintímnejšiu sféru človeka. Takto chápané právo na ochranu súkromia bráni osobnosť pred vonkajším neoprávneným zasahovaním, ktoré nepriaznivo ovplyvňuje rozvoj jej fyzickej, ale aj psychickej, morálnej a sociálnej integrity. Vnútorná sféra človeka nie je izolovaná od vonkajšieho sveta, dianie vo vonkajšom svete bezpochyby dopadá aj na vnútro človeka, sféru jeho emócií, myšlienok, predstáv, postojov, názorov a vyvoláva v ňom pozitívne i negatívne reakcie. Negatívny zásah do tejto sféry pôsobí neraz zraňujúco, znevažujúco, človeka zbavuje istoty a spôsobuje mu rozličné ujmy. Poukázal na to, že zánikom rodinno-právnych vzťahov v dôsledku smrti člena rodiny nezanikajú automaticky väzby pozostalých na osobu zomrelého, a preto nie je vylúčené, že zásah, ku ktorému došlo po smrti fyzickej osoby, je neoprávneným zásahom nielen do osobnostných práv zomrelého, ale zároveň aj do osobnostných práv pozostalých, a to napr. do ich práva na súkromie, zachovanie úctivej pamiatky na zomrelého a pod.. Odvolací súd preskúmal vecnú správnosť rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutých častiach v zmysle vyššie uvedeného právneho názoru dovolacieho súdu, najmä z hľadiska zásahu odporcu uverejnením namietaných článkov do práva navrhovateľov na ich súkromie a zistil, že súd prvého stupňa na tieto okolnosti nevykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na posúdenie rozhodujúcich skutočností, najmä na charakter a intenzitu vytvorených a existujúcich súkromných vzťahov medzi navrhovateľmi a zomrelým Q. M. v rámci ich manželského a rodinného života; ako do týchto vzťahov a citových väzieb, v prípade ich pretrvávania aj po smrti Q. M., prípadne do iných súčastí súkromia navrhovateľov, zasiahol odporca uverejnením predmetného článku, ďalej intenzitu a rozsah ujmy spôsobenej na právach navrhovateľov na ich súkromie. Súd prvého stupňa taktiež dostatočne neodôvodnil svoj záver, že uverejnením predmetného článku došlo k závažnému zásahu do občianskej cti, dôstojnosti manžela a otca navrhovateľov, a tým teda aj do súkromia navrhovateľov, ktorý zakladá ich nárok nielen na ospravedlnenie, ale aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné pre rozhodnutie vo veci, a preto v zmysle ust. § 120 ods. 1 O.s.p. súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, keď nie je potrebné vykonávať dôkazy nadbytočné, dôkazy, ktoré nie sú významné či dôkazy, ktoré nie sú spôsobilé preukázať účastníkom tvrdené skutočnosti, a zároveň citované ustanovenie umožňuje súdu vykonať aj iné ako účastníkmi navrhnuté dôkazy, avšak len v prípade nevyhnutnosti ich vykonania pre rozhodnutie vo veci. Z ust. § 132 O.s.p. vyplýva povinnosť súdu vykonané dôkazy vyhodnotiť z hľadia ich pravdivosti a dôležitosti, a to podľa svojej úvahy, každý jednotlivo a všetky vo vzájomných súvislostiach a prihliadnuť na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), príp. iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Tým, že zákon v citovanom ustanovení uvádza, čo má odôvodnenie rozsudku obsahovať, venuje odôvodneniu zvýšenú pozornosť. Odôvodnenie rozsudku má totiž význam z hľadiska kontroly správnosti rozhodnutia, a to tak kontroly vlastnej ako aj zo strany účastníkov, ale aj zo strany odvolacieho súdu v prípade, že ho bude preskúmavať. Pod pojmom právo na spravodlivý súdny proces treba rozumieť i právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1,17 a čl. 154c Ústavy SR). Výrok rozsudku musí zodpovedať právnemu posúdeniu skutkových zistení nadobudnutých na základe vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania. Z odôvodnenia rozsudku musí vyplývať nielen to, čoho sa navrhovateľ domáhal, na základe akých rozhodujúcich skutočností a z akých dôvodov, v čom spočívala obrana a námietky odporcu, aké dôkazy boli vo veci vykonané, ale tiež akými úvahami sa súd spravoval pri ich hodnotení, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, k akým skutkovým zisteniam na tomto základe dospel, podľa akých ustanovení právnych predpisov zistený skutkový stav posúdil a potrebné je aj to, aby vyložil, na základe akých úvah a k akým právnym záverom dospel. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Jednotlivé skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním treba vyhodnotiť z hľadiska ich významu pre posúdenie veci, ich pravdivosti a hodnovernosti, a to aj v ich vzájomných súvislostiach a následne výsledky takéhoto hodnotenia premietnuť do záveru o skutkovom stave veci, rozhodnom pre jej právne posúdenie, ktoré predpokladá úvahy súdu o tom, prečo podriadil zistený skutkový stav práve pod konkrétne ustanovenia zákona, ako tieto vyložil a aké práva a povinnosti účastníkov konania na ich základe vo vzťahu k predmetu konania dovodil. Odôvodnenie rozhodnutia musí obsahovať aj vysporiadanie sa so všetkými dôkazmi, ako aj skutočnosťami, ktoré inak v konaní vyšli najavo a aj s argumentačnými tvrdeniami účastníkov konania, na ktorých spočívajú ich námietky a je založená ich obrana, pokiaľ majú vzťah k prejednávnej veci. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť jasným, zrozumiteľným a presvedčivým podkladom pre zistenie opodstatnenosti výroku súdneho rozhodnutia. Iba uvedenie všeobecných téz či abstraktných myšlienok nespĺňa zákonné náležitosti odôvodnenia. Pokiaľ z odôvodnenia rozhodnutia dostatočne jeho výrok nevyplýva, teda nedostatok dôvodov nedáva spoľahlivý podklad pre tento výrok, odvolací súd bez ďalšieho takéto rozhodnutie zruší, hoci by sa aj výrok ukázal správny pri náležitom odôvodnení, neprináleží totiž odvolaciemu súdu svojím rozhodnutím odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu nahrádzať. Odňatie možnosti konať pred súdom sa rozumie i postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu jeho práv, pričom takýmto právom je i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Povinnosti súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie korešponduje právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Porušením tohto práva sa totiž účastníkovi odníma možnosť skutkovo a právne reagovať na rozhodnutie súdu, proti ktorému chce využiť možnosť opravného prostriedku. Nedostatok riadneho, dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia predstavuje porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia. V prejednávnej veci sa však súd prvého stupňa citovanými zákonnými ustanoveniami a zásadami neriadil, keď výrok svojho rozhodnutia, ktorým priznal navrhovateľom proti odporcovi právo na uverejnenie ospravedlnenia a na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, odôvodnil len tým, že mal za preukázané tvrdenie navrhovateľov o uverejnení článku odporcom, s nadpisom „M. O. M. B. !.„ , s podnadpisom „Keby dnes populárny „.“ žil , sedel by vo väzení“ a poukázal na to, že takýto závažný zásah do súkromia vrátane rodinného života navrhovateľov bol vykonaný mediálnou formou, čo zvyšuje jeho silu a robí útok mimoriadne intenzívnym a konštatoval, že takýto zásah spočívajúci v médiách tvrdenej, avšak právoplatným rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti, v podstate zakladá nárok navrhovateľov nielen na ospravedlnenie, ale aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa uviedol tiež obsah výpovedí účastníkov a svedkov. Absentuje však vyhodnotenie vykonaných dôkazov z hľadiska ich pravdivosti a preukázania rozhodujúcich skutočností, z odôvodnenia nie je zrejmé akým spôsobom zasiahlo uverejnenie predmetného článku do súkromia navrhovateľov, v čom spočíva závažnosť tohto zásahu, keď nemožno považovať za dostatočné odôvodnenie rozhodnutia v tomto smere len konštatovanie, že do súkromia navrhovateľov došlo k závažnému zásahu tým, že došlo k závažnému zásahu do občianskej cti, dôstojnosti manžela a otca navrhovateľov. V tomto smere sú dôvodné námietky odporcu uvedené v jeho odvolaní, že súd prvého stupňa neidentifikoval v odôvodnení rozhodnutia ako sa zásah prejavil vo sfére osobnostných práv navrhovateľov, ale tento zásah do osobnosti Q. M. stotožňuje so zásahom do ochrany osobnosti navrhovateľov. Absentuje tiež posúdenie intenzity a rozsahu ujmy vzniknutej v osobnostných právach navrhovateľov z hľadiska následnej reakcie, ktorú vyvolal v ich súkromí. Na tieto okolnosti však súd prvého stupňa ani nevykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, keď účastníkov a svedkov na konkrétne skutočnosti, týkajúce sa zásahu uverejnením predmetného článku do súkromia navrhovateľov nevypočul, a najmä nevypočul účastníkov a svedkov na existenciu sociálnych, citových, morálnych vzťahov vytvorených v rámci ich súkromného a rodinného života, hoci z ich existencie pri rozhodovaní vychádzal. Pokiaľ ide o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, neuviedol v odôvodnení z akého dôvodu posúdil ospravedlnenie ako nepostačujúce a v čom spočíva značná miera ujmy spôsobenej zásahom do práva na ochranu súkromia navrhovateľov z hľadiska povahy, intenzity a rozsahu nepriaznivého následku. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O.s.p., v ktorom súd prvého stupňa doplní dokazovanie vo vyššie naznačenom smere, vykonané dôkazy vyhodnotí, znovu posúdi dôvodnosť návrhu navrhovateľov na ochranu osobnosti z hľadiska zásahu do ich práva na súkromie a svoje skutkové a právne závery v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite odôvodní. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 224 ods. 3 O.s.p. súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.