Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/506/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104120377 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1104120377.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: W. Z., E. XX, R., zast. JUDr. Evou Borovskou, advokátkou, Gajova 4, Bratislava, proti žalovanej: Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s.,, Dostojevského rad 4, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu i žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 7. novembra 2007, č. k. 12C 123/2004 - 108, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 35.850,- Sk (1.190,- eur) s 13 % úrokom z omeškania od 16. 4. 2004 do zaplatenia, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Náhradu trov konania štátu nepriznal a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava I súdny poplatok 1.790,- Sk (59,42 eur) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 22. 2. 2002 o 11,10 hod. došlo v Bratislave na Vrakunskej ul. k dopravnej nehode tak, že smerom von z mesta jazdil vodič C. N. na motorovom vozidle ev. č. E. XXX K., pričom z pravej strany na ľavú z pohľadu vodiča mimo prechodu pre chodcov náhle vstúpil do jazdnej dráhy žalobca ako chodec, ktorý pri dopravnej nehode utrpel zlomeninu krčka ramennej kosti bez posunutia a zlomeninu oboch kostí predkolenia s posunom. Toto konanie žalobcu bolo Okresným riaditeľstvom PZ, Okresný dopravný inšpektorát Bratislava II vyhodnotené ako priestupok a rozkazom o uložení sankcie za priestupok Č.P. ORP-331/OBCOP-2002- V-II zo dňa 6. 5. 2002 bola žalobcovi uložená pokuta 300,- Sk. Súd prvého stupňa ďalej zistil, že žalobca bol od 22. 2. 2002 do 27. 2. 2002 hospitalizovaný na ortopedickej klinike FN Ružinov Bratislava a následne bol liečený v domácom prostredí, pričom liečba bola ukončená 2. 1. 2003. Zo znaleckého posudku č. 15/06 zo dňa 27. 6. 2006 znalca z odboru cestnej dopravy - technický stav cestných vozidiel, nehody v cestnej doprave, odhad hodnoty cestných vozidiel Ing. C. R. zistil, že znalec určil za príčinu dopravnej nehody skutočnosť, že chodec (žalobca) vytvoril z technického hľadiska náhlu prekážku tým, že nesprávne prechádzal cez cestu a zároveň určil, že vodič C. N. mohol dopravnej nehode zabrániť, ak by pred dopravnou nehodou išiel rýchlosťou 37 km/hod., resp. na situáciu zareagoval o 0,05 sekundy skôr. Z takto zisteného skutkového stavu vyvodil záver, že škodu na zdraví žalobcu nezavinil výlučne žalobca, ale škoda bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla v zmysle § 427 Obč. zák., pričom zodpovednosť podľa tohto zákonného ustanovenia je založená na princípe objektívnej zodpovednosti, teda bez zreteľa na zavinenie. Súd prvého stupňa mal za to, že takáto právna úprava má pôsobiť predovšetkým preventívne, lebo podnecuje nielen k riadnej údržbe dopravných prostriedkov, ale aj k dôslednému dodržiavaniu pravidiel cestnej premávky a poškodeným umožňuje účinnú ochranu, keď riziko, ktoré plynie zo špecifického zdroja zvýšeného nebezpečenstva súvisiaceho s prevádzkou dopravných prostriedkov nesie ten, komu táto prevádzka slúži. Taktiež mal za to, že tejto zodpovednosti sa možno zbaviť podľa § 428 Obč. zák. len ak sa preukáže, že prevádzkovateľ nemohol škode zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Vykonaným znaleckým dokazovaním mal za preukázané, že C. N.Č. mohol dopravnej nehode zabrániť pri nižšej rýchlosti, resp. v prípade, že by na danú situáciu zareagoval skôr. Vyvodil záver, že v danom prípade nie je možné uplatniť liberačné dôvody a uznal základ žaloby za dôvodný. Pri určení výšky škody vychádzal z posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia MUDr. R. N., V.., zo dňa 3. 2. 2004, ktorý ohodnotil bolestné na 160 bodov a sťaženie spoločenského uplatnenia na 437,5 bodov a priznal škodu v tejto výške, t. j. bolestné vo výške 9.600,- Sk (160 bodov x 60,- Sk) a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 26.250,- Sk (437,5 bodov x 60,- Sk), spolu 35.850,- Sk. Vo zvyšku, t. j. v časti zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle § 6 ods. 2 vyhl. č. na dvojnásobok a zvýšenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. z dôvodov hodných osobitného zreteľa na päťnásobok žalobu zamietol, keď nevidel dôvody hodné osobitného zreteľa na zvýšenie bolestného v zmysle § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb., pretože zranenia žalobcu boli liečené konzervatívne, bez operácií, bez užívania liekov proti bolesti a nakoľko ani lekár hodnotiaci bolestné nevyužil možnosť zvýšenia, ktoré mu vyhláška umožňuje, bol súd prvého stupňa názoru, že nie je na mieste postup pre priznanie ďalšieho mimoriadneho zvýšenia. Súd prvého stupňa nezistil ani dôvody pre zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle § 6 ods. 2 vyhl. č. 32/1965 Zb. a ani dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 7 ods. 3 cit. vyhlášky, keď mal za to, že žalobca na preukázanie tvojich tvrdení nenavrhol žiadne dôkazy. Pokiaľ sa týka starostlivosti o vnučku súd prvého stupňa vzhľadom na vek žalobcu a jeho psychiatrické ochorenie mal pochybnosti o tejto starostlivosti, ktorej výkon ani pred nehodou žalobca nepreukázal. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. a § 3 nar. vlády č. 87/1995 Z. z.. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O. s. p.. O trovách štátu rozhodol podľa § 148 O. s. p. a o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok rozhodol podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb.. Proti časti rozsudku, ktorou bola žaloba zamietnutá a v časti náhrady trov konania podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach zmenil a žalobe vyhovel. Uviedol, že súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď považoval sumu 35.850,- Sk za dostačujúcu, ktorou si môže kompenzovať do konca života dôsledky svojho zdravotného postihnutia spôsobeného dopravnou nehodou. Poukázal na to, že súd prvého stupňa základ nároku v plnom rozsahu uznal a zaviazal žalovaného na úhradu súm na základe posudku vystaveného lekárom, pričom mal za to, že žalovaný je povinný uhradiť škodu v plnom rozsahu, pretože jeho poistený zodpovedá za škodu v rozsahu 100 %. Vytkol súdu prvého stupňa, že nedostatočne zvážil schopnosti žalobcu a činnosť, ktorú vykonával pred dopravnou nehodou, pričom mal za to, že tieto boli okolnosťami hodnými mimoriadneho zreteľa, pretože len výnimočne ľudia v dôchodkovom veku sú schopní byť aktívni v tak náročnej oblasti ako je publikačná činnosť. Bol toho názoru, že pokiaľ súd prvého stupňa svoje zamietavé stanovisko odôvodnil tým, že ani lekár hodnotiaci bolestné nevyužil možnosť zvýšenia, ktoré mu vyhláška umožňuje a tak zhodnotil, že vytrpené bolesti budú dostatočne odškodnené v rámci základného bodového ohodnotenia, toto tvrdenie súdu prvého stupňa nemá žiadnu oporu v právnom predpise, pretože lekár hodnotiaci bolestné nemal žiadnu možnosť zvýšiť tento nárok a vyhláška takýto postup vôbec neumožňuje a preto tvrdenie súdu prvého stupňa, že lekár nevyužil možnosť zvýšenia podľa vyhlášky je nepravdivá. Taktiež uviedol, že po úraze má sústavné bolesti, je odkázaný na pomoc tretích osôb, pre následky úrazu prestal vykonávať prekladateľskú činnosť. Domnieval sa, že súd prvého stupňa pochybil, keď jeho nárok zamietol s poukazom na psychiatrické ochorenie, ktorým trpel pred úrazom, nakoľko svoj nárok neuplatnil v dôsledku traum vzniknutých úrazom, ale uplatnil si výlučne somatické poškodenie. Taktiež mal za to, že súd prvého stupňa pochybil, keď základnú výmeru bodového hodnotenia vykonaného lekárom nezvýšil podľa § 6 ods. 2, § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb., pričom mal za to, že u neho boli preukázané okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré sú predpokladom pre zvýšenie odškodnenia podľa § 7 ods. 3 cit. vyhlášky a súd prvého stupňa pochybil, keď zamietnutie uplatneného nároku na zvýšenie odškodnenia nad základnú výmeru odôvodnil poukázaním na jeho psychické ochorenie. Vytkol súdu prvého stupňa, že pochybil i v časti rozhodnutia o trovách konania, keď nerozhodol o trovách, ktoré požadoval. Mal za to, že mu mali byť priznané trovy konania v plnej výške, pretože rozhodnutie o výške uplatnenej náhrady záviselo od úvahy súdu. Proti časti rozsudku, ktorou bolo žalobe vyhovené, podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil a žalobu zamietol. Uviedol, že súd prvého stupňa ustálil zodpovednosť poisteného C. N. za škodu na zdraví vzniknutú žalobcovi a túto posúdil podľa § 427 Obč. zák., čiže ako osobitnú zodpovednosť prevádzkovateľa dopravného prostriedku a následne s poukazom na § 428 Obč. zák. a časti znaleckého posudku znalca z odboru cestnej dopravy konštatoval, že nie je možné uplatniť liberačné dôvody a preto priznal plné odškodnenie za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia podľa lekárskych posudkov. Mal za to, že súd prvého stupňa nesprávne pristúpil k aplikácii § 441 Obč. zák. na daný prípad, keď zodpovednosť podľa § 427 ods. 2 Obč. zák. je síce tzv. objektívnou zodpovednosťou, avšak aj na takúto zodpovednosť resp. jej rozsah má dopad zavinenie poškodeného. Bol toho názoru, že zavinenie poškodeného neupravuje Obč. zák. ako zvláštny liberačný dôvod pre škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov, avšak ust. § 441 Obč. zák. platí s ohľadom na svoju všeobecnú povahu aj v tomto prípade. Taktiež mal za to, že ukladať prevádzkovateľovi zodpovednosť za škodu i vtedy, keď si ju poškodený svojím zavinením sám spôsobil, by bolo voči prevádzkovateľovi neúnosné a neprimerané nielen z hľadiska preventívno-výchovného, ale aj z hľadiska reparačného. Poukázal na to, že ak aj súd prvého stupňa dospel k záveru, že nie je daný liberačný dôvod podľa § 428 Obč. zák., mal sa vysporiadať tiež s obsahom § 441 Obč. zák. a na daný prípad ho aplikovať a minimálne určiť pomer, v akom má znášať žalobca škodu sám. Bol toho názoru, že okolnosťou, ktorá spôsobila predmetnú dopravnú nehodu je konanie chodca - žalobcu, keďže zo znaleckého posudku vyplýva, že chodec vytvoril vodičovi z technického hľadiska prekážku náhlu, pričom toto tvrdenie je podporené aj tým, že skutok nebol posúdený ako trestný čin, resp. priestupok poisteného C. N.L., ale naopak, z rozkazu o uložení sankcie je zrejmé, že svoje právne povinnosti porušil práve poškodený (žalobca). Bol presvedčený, že pokiaľ súd prvého stupňa uviedol, že prevádzkovateľ mohol nehode zabrániť pri rýchlosti vozidla 37 km/hod., od žiadneho prevádzkovateľa motorového vozidla za daných okolností nebolo možné požadovať, aby na úseku, kde bola maximálna povolená rýchlosť 60 km/hod. a rýchlosť primeraná rozhľadu 48,3 km/hod. jazdil práve rýchlosťou 37 km/ hod. alebo nižšou. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahmi a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa treba zrušiť. Podľa § 427 ods. 1 Obč. zák. fyzické a právnické osoby, vykonávajúce dopravu, zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Podľa § 428 Obč. zák. svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzkovateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Podľa § 441 Obč. zák. ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne, ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša škodu sám. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 22. 2. 2002 došlo v Bratislave, na Vrakunskej ceste k dopravnej nehode, pri ktorej žalobca bol zrazený motorovým vozidlom ev. č. E. XXX K., ktoré viedol C. N.. Žalobca pri dopravnej nehode utrpel zranenia, ktoré si vyžiadali dobu liečenia od 22. 2. 2002 do 2. 1. 2003. Z obsahu spisu taktiež vyplýva, že rozkazom o uložení sankcie za priestupok Okresného dopravného inšpektorátu, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky, Bratislava II, č. p.: ORP-331/OBCP-2002-V-II zo dňa 6. 5. 2002 bol žalobca uznaný za vinného zo spáchania priestupku na tom skutkovom základe, že dňa 22. 2. 2002 prechádzal cez Vrakunskú ul. v Bratislave mimo vyznačeného prechodu pre chodcov z pravej strany na ľavú z pohľadu vodiča, pričom vošiel do jazdnej dráhy motorového vozidla ev. č. E. XXX K., ktoré viedol vodič C. N. po Vrakunskej ul. smerom von z mesta a došlo k zrážke, za čo mu bola uložená pokuta vo výške 300,- Sk. Z obsahu spisu vyplýva, že v prejednávanej veci bolo vykonané znalecké dokazovanie, pričom znalec z odboru doprava cestná, odvetvie nehody v cestnej doprave, technický stav a odhad hodnoty cestných vozidiel vo svojom znaleckom posudku č. 15/2006 zo dňa 27. 6. 2006 vyslovil záver, že „chodec vytvoril z technického hľadiska vodičovi motorového vozidla náhlu prekážku. Vodič za daných predpokladov mohol dopravnej nehode zabrániť, ak by pred dopravnou nehodou išiel rýchlosťou 37 km/hod., resp. na situáciu zareagoval o 0,05 sekundy skôr. Je právnym problémom, či takúto povinnosť vodič mal“. Okolnosť, že škoda vznikla pri prevádzke dopravného prostriedku (motorového vozidla) sama o sebe nestačí pre vznik objektívnej zodpovednosti podľa § 427 Obč. zák., keď základným predpokladom vzniku zodpovednosti je skutočnosť, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku. Občiansky zákonník v ust. § 427 ukladá prevádzkovateľom dopravných prostriedkov zodpovednosť bez zreteľa na zavinenie (tzv. objektívna zodpovednosť), ktorá je prísna, ale nie bezvýnimočná. Z tohto dôvodu Občiansky zákonník upravuje dva liberačné dôvody, dokázaním ktorých sa prevádzkovateľ oslobodí od zodpovednosti za škodu. Prvým liberačným dôvodom je spôsobenie škody okolnosťou, ktorá nemá pôvod v prevádzke (tzv. vonkajšia okolnosť) a ktorej nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od prevádzkovateľa požadovať (§ 428 Obč. zák.). Škoda musí byť vždy neodvrátiteľná objektívne, t. j. že škode sa nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Pod pojmom „vynaloženie všetkého úsilia“ treba rozumieť každú možnú starostlivosť, ktorú bolo možné za daných podmienok konkrétneho prípadu vyvinúť, aby sa zabránilo vzniku škody. Škoda, ktorú nemožno odvrátiť môže mať svoj pôvod buď v prírodnej udalosti alebo ľudskom správaní, či správaní zvieraťa. Škoda musí byť vždy neodvrátiteľná objektívne, to znamená, že škodu teda nemohol za daných pomerov odvrátiť nielen určitý prevádzkovateľ, ale ani žiadny iný na jeho mieste. Treba vždy používať objektívne meradlo. Druhým liberačným dôvodom je spôsobenie škody zavinením poškodeného, kde ide o dva prípady. Prvým je spoluzavinenie poškodeného, teda situácia, keď bola škoda spôsobená okrem iného aj zavinením poškodeného. V takom prípade znáša poškodený škodu pomerne. Druhým prípadom je zavinenie poškodeného v užšom zmysle, t. j. taká situácia, keď bola škoda spôsobená výlučne zavinením poškodeného, v dôsledku čoho poškodený znáša škodu sám. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky relevantné právne a skutkové otázky. Z odôvodnenie rozsudku musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Odňatím možnosti konať pred súdom sa i pre účely odvolacieho konania rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. Takýmto procesným právom účastníka je i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca z ust. § 157 ods. 2 O. s. p. totiž zároveň znamená právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a jeho porušením sa účastníkovi odníma možnosť náležite skutkovo a aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce využiť možnosť opravného prostriedku. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie a je dôvodom na zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.. Súd prvého stupňa vyvodil záver, že škodu na zdraví žalobcu si nezavinil výlučne žalobca, ale škoda bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla v zmysle § 427 Obč. zák. a takáto zodpovednosť je založená na princípe objektívnej zodpovednosti bez zreteľa na zavinenie, pričom tejto zodpovednosti sa v zmysle § 428 Obč. zák. možno zbaviť len ak sa preukáže, že prevádzkovateľ nemohol škode zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Zároveň vychádzal zo záverov znaleckého posudku, ktorým mal za preukázané, že vodič C. N. mohol dopravnej nehode zabrániť pri nižšej rýchlosti, resp. v prípade, že by na danú situáciu zareagoval skôr. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí neuviedol, z akého dôvodu v prejednávanej veci neakceptoval liberačné dôvody a nevysvetlil, na základe akých skutočností dospel k záveru, že vodič C. N. mohol nehode zabrániť. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že znalec vo svojom znaleckom posudku vyslovil záver, že chodec (žalobca) vytvoril z technického hľadiska vodičovi motorového vozidla náhlu prekážku a vodič za daných predpokladov mohol dopravnej nehode zabrániť, ak by pred dopravnou nehodou išiel rýchlosťou 37 km/hod., resp. na situáciu zareagoval o 0,05 sekundy skôr, pričom taktiež uviedol, že je právnym problémom, či takúto povinnosť vodič mal. Súd prvého stupňa práve tento právny problém neriešil, vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, za základe akej úvahy dospel k záveru, že požadoval od prevádzkovateľa motorového vozidla, aby na úseku, kde bola maximálna povolená rýchlosť 60 km/ hod. a rýchlosť primeraná rozhľadu 48,3 km/hod., aby jazdil rýchlosťou menšou ako 37 km/hod.. taktiež nevysvetlil, na základe čoho dospel k záveru, že od vodiča bolo možné spravodlivo požadovať rýchlejšiu reakciu a či vôbec bola možná rýchlejšia reakcia vodiča. Odvolací súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že z priestupkového spisu vyplýva, že za spôsobenú dopravnú nehodu bola určená zodpovednosť tak, že za túto zodpovedá výlučne žalobca, ktorý porušil pravidlá cestnej premávky. Súd prvého stupňa toto zavinenie poškodeného vôbec nezohľadnil a taktiež nevysvetlil, na základe čoho dospel k záveru, že zavinenie poškodeného nie je dané a uznal základ žaloby za dôvodný. Odvolací súd má za to, že nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je preto porušením práva žalovaného na spravodlivé súdne konanie a zároveň tento nedostatok bráni odvolaciemu súdu preskúmať správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. zrušil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne o trovách prvostupňového i odvolacieho konania (§224 ods. 3 O. s. p.). Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.