Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/38/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1105222665 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1105222665.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: W.. O.. O. T., Y.., N. W. Č.. XX, zastúpeného Mgr. Marekom Benedikom, advokátom so sídlom Rudnayovo nám. 6, Bratislava, proti odporkyni: A.. M.. G. H., W.., N. Ú. X, N., zastúpená JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou so sídlom Kafendova 6, Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 19C 161/2005-122 zo dňa 04. októbra 2010, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e. V časti náhrady trov prvostupňového konania rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť odporkyni náhradu trov tohto konania vo výške 354,47 Eur, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľ je povinný nahradiť odporkyni trovy odvolacieho konania vo výške 127,85 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom č.k. 19C 161/2005-122 zo dňa 04. októbra 2010 zamietol súd prvého stupňa návrh navrhovateľa; ktorým sa domáhal ochrany osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že odporkyňa porušila jeho právo na ochranu osobnosti tým, že dňa 27.05.2005 na tlačovej konferencii Ľudovej strany HZDS uviedla nepravdivú informáciu, „že ako O. Š. dal bez akéhokoľvek podkladu 15.000.000,- Sk Katedre fyzikálnej chémie Fakulty chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity (ďalej len „STU“), na ktorej robil doktorandské štúdium jeho syn, a preto poskytnutie takejto sumy je trochu klientelizmus“. Vykonaným dokazovaním zistil, že výrok odporkyne; ktorý je predmetom konania a ktorým táto mala zasiahnuť do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti; odznel na tlačovej konferencii dňa 27.05.2005 v kontexte vyjadreného úmyslu odporkyne interpelovať navrhovateľa ako vtedajšieho O. Š. v súvislosti s poskytovaním finančných prostriedkov STU, na ktorej robil doktorandské štúdium syn navrhovateľa, kde okrem iného odzneli aj nasledovné výroky odporkyne: „V najbližšom čase, pokiaľ by ostal vo funkcii, ho budem znovu interpelovať“, „čiže budem sa pýtať“. Z výsluchu odporkyne zistil, že táto na tlačovej konferencii dňa 27.05.2005 informovala navrhovateľa ako O. Š., že sa ho bude pýtať na okolnosti poskytnutia finančných prostriedkov STU, netvrdila žiadne skutočnosti a netvrdila, že má dôkazy. Vzhľadom na uvedené konštatoval, že výrok odporkyne, ktorý je predmetom konania, je potrebné skúmať v kontexte s ostatnými jej výrokmi prednesenými na tlačovej konferencii a nie izolovane tak, ako to navrhovateľ predostrel vo svojom návrhu, keď z celkového znenia vyjadrenia odporkyne na tlačovej konferencii vyplýva jej úmysel ako poslankyne NRSR prostredníctvom interpelácie zistiť okolnosti týkajúce sa navrhovateľom poskytnutých finančných prostriedkov a nie tvrdenie skutočností; keď interpelácia ako tradičný inštitút parlamentného systému je prostriedkom na získanie informácií o závažných otázkach verejnej správy ako aj prostriedkom na uverejnenie kritických výhrad k politike vlády, a zároveň ako výkon ústavného práva patrí medzi okolnosti vylučujúce protiprávnosť zásahu; a preto informovanie verejnosti o podaní interpelácie v otázke verejného záujmu bolo len realizáciou základného práva na slobodný prejav. Pojmovým znakom neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti je jeho neoprávnenosť, pričom okolnosťami vylučujúcimi protiprávnosť zásahu sú okrem iného zákonom dovolená možnosť a výkon iného subjektívneho práva, ak sa tak deje spôsobom primerane obmedzujúcom výkon práva na ochranu osobnosti. V tejto súvislosti poukázal na to, že navrhovateľ bol v čase odznenia predmetných výrokov na tlačovej konferencii dňa 27.05.2005 verejne činnou osobou; keď takáto osoba je vystavená širšej kontrole verejnosti ako aj prísnejšiemu meradlu ako ostatné osoby; a pokiaľ fyzická osoba vstupuje do verejného života, musí s verejnou kritikou, hoci aj zraňujúcou či znepokojujúcou a s jej dôsledkami počítať a tolerovať ich (rozhodnutie ESĽP vo veci Janowski vs. Poľsko z 21.01.1999). Pre osoby verejne činné všeobecne platí, že majú možnosť ľahšieho prístupu k médiám a majú tak aj možnosť vyvrátiť to, čo považujú za nepravdu; keď súdna ochrana verejne činných osôb je realizovaná v menšej miere ako ochrana dobrého mena kohokoľvek iného, kto má oveľa menej možností vstúpiť do verejnej diskusie ako osoba verejne činná; a navrhovateľ ako osoba verejne činná osoba disponoval ľahším prístupom k médiám a mal možnosť bezprostredne po odznení výrokov na tlačovej konferencii zareagovať na danú situáciu, čo by bolo efektívnejšie ako podanie návrhu a iniciovanie následného súdneho konania. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru o nedôvodnosti navrhovateľom podaného návrhu na ochranu osobnosti, keď výroky odporkyne uvedené na tlačovej konferencii dňa 27.05.2005 neboli spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. podľa zásady úspechu v konaní, úspešnej odporkyni priznal náhradu trov konania pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za odvolanie 2.000,- Sk (66,39 Eur) a trov právneho zastúpenia za 4 úkony právnej služby v sume 240,07 Eur (tarifná odmena za úkon právnej služby 2 x 1.371,-Sk + 2 x 61,41 Eur + režijný paušál 2 x 178,-Sk + 2 x 7,21 Eur), t.j. spolu v sume 306,46 Eur, a nepriznal DPH vo výške 19%, nakoľko nebol doložený doklad platcu DPH. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo jeho návrhu vyhovené a odporkyni uložená povinnosť nahradiť mu trovy konania. Namietal, že napadnutý rozsudok, resp. jeho dôvody, sú v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreného v uznesení, č.k. 8Co 409/2007-101 zo dňa 30.09.2009, v ktorom tento vyjadril jednoznačný právny názor; že odporkyňa na tlačovej konferencii dňa 27.05.2005 prezentovala tvrdenia a je potrebné skúmať širšie okolnosti, ktoré viedli odporkyňu k prezentácii uvedeného tvrdenia, aj keď je nepochybné a bolo preukázané, že išlo vo svojej podstate o nepravdivé tvrdenia; ktorý je v zmysle § 226 O.s.p. pre súd prvého stupňa záväzný. Súd prvého stupňa mal preto v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu skúmať kde, kto a akou formou po prvý krát zverejnil predmetné informácie, ktoré viedli k vyhláseniu odporkyne na tlačovej konferencii, či jej bolo z jeho strany na interpeláciu odpovedané. Zo záverov odvolacieho súdu podľa jeho názoru vyplýva, že konanie odporkyne by malo akú takú legitimitu iba vtedy, ak by pred tlačovou konferenciou, na ktorej prezentovala nepravdivé tvrdenia, ho s týmito tvrdeniami konfrontovala a on by neposkytol žiadnu alebo iba neuspokojivú odpoveď. Z uvedeného potom logicky ďalej vyplýva aj to, že súd mal tieto skutočnosti zistiť, posúdiť a vyhodnotiť, čo však neurobil, nakoľko ak by tak urobil, zistil by, že ten, kto prvý zverejnil nepravdivé informácie, bola práve odporkyňa a práve na predmetnej tlačovej konferencii. Uviedol, že odporkyňa informácie dostala až tesne pred tlačovou konferenciou, z bližšie nešpecifikovaného zdroja, a bez akéhokoľvek overenia ich poskytla verejnosti, pričom pred zverejnením týchto nepravdivých informácií ho na tlačovej konferencii nepožiadala, aby sa k týmto informáciám vyjadril, t.j. neposkytla mu možnosť na reakciu, keď zo samotného vyjadrenia odporkyne zo dňa 27.07.2005 vyplynulo, že ho interpelovala až následne, a to v písomnej forme dňa 01.06.2005 a v ústnej forme dňa 30.06.2005. Neobstojí preto názor súdu prvého stupňa; že ho odporkyňa ako vtedajšieho ministra školstva informovala, že sa bude pýtať na okolnosti poskytnutia finančných prostriedkov, netvrdila žiadne skutočnosti, nepovedala, že má dôkazy; keď uvedené je v zjavnom rozpore so skutkovým stavom. Odporkyňa ho totiž neinformovala, že sa ho bude pýtať na určité okolnosti, tá informovala novinárov a verejnosť, keď informácie ňou prezentované neboli adresované jemu, ale novinárom a verejnosti. Odporkyňa o ňom neuviedla názory, hodnotiace úsudky, ale nepravdivé fakty, a to, že ako O. Š. poskytol Katedre fyzikálnej chémie Fakulty chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity peňažnú sumu vo výške 15 mil. Sk, a to bez akéhokoľvek podkladu, pričom z uvedeného je zrejmé, že ide o tvrdenie, ktorého pravdivosť alebo nepravdivosť možno preukázať alebo naopak vyvrátiť, keď v konaní pred súdom prvého stupňa bolo jednoznačne preukázané, že peňažné prostriedky, o ktorých hovorila odporkyňa, neposkytol navrhovateľ, ale boli poskytnuté z rozpočtovej kapitoly Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR. V nadväznosti na uvedené a na rozdiel od súdu prvého stupňa poukázal na kontext vyjadrení odporkyne, ktorá svojím vyjadrením jasne naznačila, že ako vtedajší O. Š. nekoná ako zodpovedný politik, pričom z jej strany nešlo o kladenie otázok, ale o tvrdenie, resp. prezentáciu faktov. Odporkyňa síce uviedla, že ho bude v danej veci interpelovať, resp. že sa ho bude pýtať, ale neuviedla, na čo sa ho bude pýtať a z obsahu jej vyjadrení jasne vyplýva, že považuje za dané, že ako vtedajší minister školstva poskytol 15 mil. Sk na katedru, kde študuje jeho syn, a že sa ho bude pýtať iba na to, prečo tak urobil, a teda uvedené skutočnosti prezentuje ako fakty, ktoré aj hodnotí. Vzhľadom na uvedené, má za to, že odporkyňa ho obvinila z klientelizmu na základe nepravdivých informácií a súd prvého stupňa postupoval zjavne svojvoľne a arbitrárne, keď nevychádzal z kontextu vyjadrení odporkyne. Pokiaľ by aj bola pravda, že sa odporkyňa iba pýtala, resp. že informovala o tom, že sa bude pýtať, i tak došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti, nakoľko nepochybne ide o informácie spôsobilé negatívne zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti; keď podľa vyjadrení odporkyne mal konať klientelisticky, neodôvodnene mal protežovať katedru, kde robí doktorandské štúdium jeho syn, čo je jednoznačne negatívne posolstvo, ktoré je spôsobilé ohroziť alebo znížiť jeho kredit ako človeka i politika; je pritom irelevantné, či boli nepravdivé informácie prezentované tak, že sa na ne bude odporkyňa pýtať, pretože nie je možné vylúčiť, že verejnosť alebo jej časť, ktorá je naklonená povrchným a zjednodušeným záverom, tomu uverí, resp. už na tomto základe si o ňom vytvorila svoju negatívnu predstavu. Odporkyňa prezentovala tieto informácie verejnosti a musela si byť vedomá toho, že môže ohroziť alebo znížiť jeho kredit ako človeka i politika, pretože nakoniec sama na ich základe na neho útočila; keď tieto informácie si pred ich uverejnením neoverovala a získala ich len tesne pred tlačovou konferenciou; a nevyužila ani možnosť poskytovanú jej zákonom č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“), resp. ho pred ich zverejnením nepožiadala o reakciu a zároveň nešlo ani o informácie naliehavého verejného záujmu, ktorých uverejnenie by neznieslo odklad do ich overenia. Vzhľadom na uvedené je toho názoru, že odporkyňa konala unáhlene, nezodpovedne, v neúcte voči jeho právam a teda neoprávnene zasiahla do jeho práva na ochranu osobnosti. Nemožno preto akceptovať úplne nelogický postup odporkyne, kedy namiesto toho, aby si najprv overila informácie a potom prezentovala svoje negatívne úsudky, táto postupovala úplne opačne, keď najprv prezentovala nepravdivé informácie a na ich základe ho aj odsúdila, a následne sa „akože" pýtala. V tejto súvislosti poukázal na to, že súd prvého stupňa sa v danej veci vôbec nezaoberal korektným posúdením proti sebe stojacich práv a ich vyvážením, pretože neprihliadol na relevantné skutočnosti prípadu; keď je nepochybné, že odporkyňa v danej veci nevykonávala právo interpelácie; ušlo taktiež jeho pozornosti, že podaným návrhom na začatie konania nenapáda kritiku zo strany odporkyne, t.j. jej hodnotiace úsudky na jeho adresu, ale to, že odporkyňa o ňom uverejnila nepravdivé informácie. V tejto súvislosti je podľa jeho názoru potrebné rozlišovať medzi názormi (hodnotiacimi úsudkami), resp. kritikou na jednej strane a údajmi (skutočnosťami, faktami) na strane druhej; keď zatiaľ čo existencia skutočnosti môže byť preukázaná, pravdivosť hodnotiacich názorov nie je dokázateľná, pretože hodnotové názory skutočnosť nepopisujú, ale naopak ju viac či menej voľne interpretujú, a zatiaľ čo tvrdenie určitých nepravdivých skutočností samo osebe dokonca i všeobecne možno zakázať, vyslovovanie názorových súdov, hoci aj kontroverzných, zásadne požíva ochranu; a to s poukazom na rozsudok ESĽP vo veci Lingens proti Rakúsku z roku 1986 a rovnako aj Nález Ústavného súdu ČR, sp.zn. I ÚS 367/03. Sloboda prejavu sa v rámci jurisdikcie Slovenskej republiky chráni v súlade so štandardom podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor"), ktorý je pre Slovenskú republiku záväzný, sloboda prejavu má však svoje hranice a jej výkon je spojený so zodpovednosťou, keď Ústava SR a ani Dohovor v žiadnom prípade neposkytujú ochranu uverejňovaniu nepravdivých informácií, čo je zrejmé už zo samotného textu čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru. Súd prvého stupňa opomenul účel interpelácie, keď interpelácia je kvalifikovaná otázka a v systéme parlamentnej demokracie má opozícii zabezpečiť možnosť dostať sa k informáciám, je teda v rozpore s právom na interpeláciu prezentovať to, na čo sa chce poslanec pýtať, ako hotový fakt. Súd prvého stupňa sa vôbec nesnažil o nastolenie spravodlivej rovnováhy medzi právom na informácie (čl. 26 Ústavy SR) a právom na ochranu cti a dobrej povesti (čl. 19 ods. 1 Ústavy SR), ktoré sú obe garantované Ústavou SR, a ušlo taktiež jeho pozornosti, že výkon práva podľa čl. 26 Ústavy SR nie je neobmedzený, ale je možné ho podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR obmedziť na základe zákona v záujme legitímneho cieľa, a to okrem iného v záujme ochrany práv a slobôd iných, a ak je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. V tejto súvislosti poukázal na dôvody, na ktoré súd prvého stupňa neprihliadol, a to, že odporkyňa o ňom uverejnila nepravdivé informácie, tieto informácie boli objektívne spôsobilé vyvolať ujmu vo sfére jeho osobnosti, pretože ho obviňovali z klientelizmu, odporkyňa si tieto informácie vôbec neoverovala, nebol žiadny naliehavý dôvod na to, aby odporkyňa musela informácie sprístupniť verejnosti skôr, ako si ich overí, hoci túto možnosť mala, odporkyňa konala unáhlene a nezodpovedne, ak nie úmyselne, tak celkom iste hrubo nedbanlivo, odporkyňa svoje vyhlásenia neodvolala a ani sa mu neospravedlnila, a to ani potom, ako sa jej dostalo vysvetlenia, o ktoré požiadala až ex post a potom, ako sama uznala, že informácie sú nepravdivé. Svojím návrhom na začatie konania sa domáha iba určovacieho výroku a jeho uverejnenia na trovy odporkyne, nedomáha sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom samotné popretie výrokov odporkyne nemožno považovať za jeho dostatočnú ochranu, keď jeho popretiu nemusí verejnosť uveriť a len výrokom súdu mu nebude poskytnutá efektívna súdna ochrana. Súd prvého stupňa uviedol, že osoby verejne činné majú ľahšiu možnosť prístupu k médiám, a majú tak možnosť vyvrátiť to, čo považujú za nepravdu, mohol teda ako verejne činná osoba bezprostredne po odznení výrokov na tlačovej konferencii zareagovať na danú situáciu, čo by údajne bolo efektívnejšie ako podanie návrhu a následné súdne konanie, ak by však reagoval, išlo by o jeho tvrdenie proti tvrdeniu odporkyne, a to bez záruky, že verejnosť jeho popretiu a vyvráteniu tvrdení odporkyne uverí. Poukázal zároveň na to, že odporkyňa vo svojej výpovedi priznala, že uverejnené informácie overené nemala a aj napriek tomu sa mu odmietla dobrovoľne ospravedlniť, a preto má v zmysle § 13 ods. 1 Obč. zák. právo na satisfakciu a nie je mu zrejmé, prečo by mu táto mala byť upretá a prečo by mal ujmu, ktorú mu odporkyňa spôsobila, odstraňovať sám a na vlastné náklady. Vytýkal súdu prvého stupňa, že pokiaľ v napadnutom rozhodnutí poukazoval judikatúru Ústavného súdu ČR, mal taktiež prihliadnuť aj na ním navrhovaný nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. I. ÚS 453/03, podľa ktorého tvrdenie faktov, ktoré v miere, v akej slúžili za základ kritiky, musí dôkazmi preukazovať kritik sám. Záverom si uplatnil trovy konania. Proti tomuto rozsudku, do výroku o trovách konania, podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporkyňa domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby jej bola priznaná i daň z pridanej hodnoty dôvodiac tým, že vo svojom záverečnom podaní zo dňa 27.09.2010 pri vyčíslení trov konania uviedla, že jej právna zástupkyňa je platiteľkou DPH, o čom doložila aj identifikačné číslo rozhodnutia pre platiteľa DPH: SK 1029351917, a preto ak súd prvého stupňa mal pochybnosti, mal ju na pojednávaní konanom dňa 04.10.2010 alebo po ňom vyzvať, aby túto skutočnosť preukázala. Pokiaľ tak súd prvého stupňa neurobil, mal podľa jej názoru postupovať podľa § 120 ods. 1 O.s.p.; keď dôkaznú povinnosť si splnila; a § 121 v spojení s § 134 O.s.p., podľa ktorých nemožno žiadať preukazovanie všeobecne známych úradných skutočností. Záverom si uplatnila i trovy odvolacieho konania. Odporkyňa vo svojom vyjadrení na odvolanie navrhovateľa uviedla, že navrhovateľ založil svoje odvolanie na dôvodoch, ktoré opakovane uviedol už v konaní pred súdom prvého stupňa. Uviedla, že tlačová konferencia je charakteristická dynamickosťou, nepredvídanosťou a tým, že nemožno jednotlivé tvrdenia, resp. úsudky posudzovať v izolácií a bez vzájomnej prepojenosti tak, ako to navrhuje navrhovateľ; keď účelom konferencie bolo vysvetliť občanom právnu situáciu ohľadom návrhu na odvolanie navrhovateľa ako vtedajšieho ministra školstva; pričom v rámci tejto tlačovej konferencie informovala verejnosť, že hodlá interpelovať navrhovateľa ohľadom poskytnutia finančných prostriedkov, keď tento účel možno vyvodiť aj „inter alia“ z formulácii: „čiže sa budem pýtať ako....“, alebo „...budem interpelovať....“, resp. viacero viet zakončených otáznikom. Tvrdenia a závery navrhovateľa uvedené v jeho odvolaní považuje za čiastkové, keď tento neberie do úvahy celý kontext a účel zvolanej tlačovej konferencie a rovnako tak opomína jej význam a charakter, resp. umelo a formalisticky rozdeľuje a triedi jej výroky na jednotlivé vety vytrhnuté z kontextu politickej debaty, čo podľa jej názoru nemôže korešpondovať s významom slobody prejavu politikov pri tlačových konferenciách. Má za to, že aj podľa názoru Krajského súdu v Bratislave vyjadreného v uznesení, č.k. 8Co 409/2007-101 zo dňa 30.09.2009, mal súd prvého stupňa zobrať pri zisťovaní skutkových okolností do úvahy aj širšie súvislosti (kontext) celej situácie a v tejto súvislosti poukázala aj na rozhodnutie ESĽP vo veci Novaya Gazeta v Voronezhe c. Rusko zo dňa 21.12.2010, podľa ktorého je potrebné brať do úvahy celý kontext prípadu, t.j. kto bol navrhovateľ, kto odporca a čo bolo predmetom verejnej debaty. V kontexte politickej vojny vyznieva pateticky apel navrhovateľa na akúsi konfrontáciu informácii medzi ňou a navrhovateľom, keď vzhľadom na argumentáciu navrhovateľa možno mať za to, že by išlo o embargo na informácie do času, kedy nebude vykonaná táto konfrontácia a eventuálne schválenie obsahu informácie zo strany navrhovateľa ako dotknutej osoby. V danej súvislosti nemožno opomenúť aj reštriktívnu podmienku obmedzenia slobody prejavu, t.j., že obmedzenie musí byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, pričom sa vyžaduje naliehavá sociálna potreba, aby mohlo ísť o obmedzenie v súlade s čl. 26 ods. 4 Ústavy, resp. čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ďalej uviedla, že nekonala svojvoľne a iniciatívne, ale zastupovala a tlmočila názory svojich voličov, ktorých oprávnené a plne legitímne záujmy zastupuje v NRSR, neobstojí preto ani argument navrhovateľa, že ňou uvedená informácia nebola naliehavá, a preto s jej zverejnením mala počkať; keď práve politická aréna je miestom, kde sa stretávajú absolútne protichodné názory a tvrdenia, ktoré sú vo vzájomnom napätí, práve v tomto možno vidieť úlohu opozície, ktorá je viditeľnou a politicky aktívnou alternatívou voči vláde; keď v tomto prípade má sloboda prejavu prednosť pred ochranou osobnosti navrhovateľa ako verejnej osoby. Absolútne nesprávna je argumentácia navrhovateľa zákonom o slobode informácií, keď tento zákon sa týka sprístupňovania informácií štátnymi a inými povinnými osobami, medzi ktoré osobu navrhovateľa ako poslanca nie je možné zaradiť. O absencii jej svojvôle pri vyjadreniach na tlačovej konferencii svedčí aj skutočnosť, že následne v najbližšom možnom čase interpelovala navrhovateľa, čím je zdôraznené aj jej konanie v dobrej viere a v mene zastúpených občanov. Pokiaľ by súdy začali dávať v týchto prípadoch vyjadrení medzi politikmi navzájom a zvlášť medzi vládou a opozíciou prednosť ochrane dôstojnosti a cti pred slobodou prejavu, zmenili by sa na miesto politickej arény, keď tento politický zápas sa nemá presúvať na súdy okrem výnimočných a extrémnych prípadov. Považovala za nesprávny argument navrhovateľa, že súd prvého stupňa nerešpektoval závery Krajského súdu v Bratislave vyjadrené v uznesení, č.k. 8Co 409/2007-101 zo dňa 30.09.2009, a v tejto súvislosti dal do pozornosti § 219 ods. 1 O.s.p.; podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne, t.j. keby mal za to, že výrok je správny, aj keď nebol stotožnený s jeho odôvodnením, mohol a mal ho potvrdiť, avšak neurobil tak a konštatoval, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie nevyvážil s významnými hodnotami demokratickej spoločnosti ako sú dôležitosť slobody prejavu, kontext skutkových tvrdení a ich umelé vytrhnutie zo situácie, význam interpelácie a opozície v parlamentnej forme vlády, postavenie účastníkov konania ako verejne činných osôb a podobne. Taktiež kritika postupu súdu prvého stupňa zo strany navrhovateľa neobstojí, nakoľko pokiaľ ide o nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. ÚS 453/03, v ktorom konaní bola navrhovateľom súkromná fyzická osoba; v danej veci ide o verejného činiteľa - ministra školstva, t.j. osobu, pri ktorej sú hranice akceptovateľnej kritiky najväčšie, najmä ak sa táto dotýkala verejného záujmu v súvislosti s výkonom jeho funkcie. Záverom si uplatnila trovy konania. Odvolací súd prejednal vec v medziach a z dôvodov podaných odvolaní, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť a odvolanie odporkyne je dôvodné. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V prejednávanej veci súd prvého stupňa po predchádzajúcom zrušení odvolacím súdom riadne zistil skutkový stav, keď vykonal náležité dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu (§ 120 ods. 1, 4 O.s.p.) a následným zhodnotením výsledkov dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil správny právny záver; že výrok odporkyne, ktorý odznel na adresu navrhovateľa na tlačovej konferencii dňa 27.05.2005, nebol spôsobilý zasiahnuť do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti v takej miere, že by poškodil jeho dobré meno, česť a ľudskú dôstojnosť; keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia podľa § 11, § 13 Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu navrhovateľa aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa dôsledne vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania. V danej veci navrhovateľ v podanom odvolaní len zopakoval svoje námietky prednesené už pred súdom prvého stupňa, ktorý sa s nimi v odôvodnení svojho rozhodnutia vyporiadal a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Obsah odvolania navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie, z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol tento ustálený súdom prvého stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci. V odvolacom konaní nevyšlo tiež najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Odvola cí súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku poukazuje na dôvody, resp. na niektoré významné aspekty danej veci z hľadiska odvolacích námietok navrhovateľa. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa § 11 Obč. zák., fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah je potrebná existencia zásahu objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v priamej príčinnej súvislosti, s ktorou došlo k neoprávnenému zásahu. Všetky podmienky musia byť súčasne splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú povinnosť znášať. Zásah musí byť spôsobilý narušiť integritu fyzickej osoby, znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Základné hodnoty ľudskej osobnosti sú ľudská dôstojnosť a osobná česť. Práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti sú zaručené Ústavou a ich ochrana Občianskym zákonníkom, pričom ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu, jeho úmysel či konanie v dobrej viere. Ľudská dôstojnosť je kategória, ktorá charakterizuje človeka ako ľudskú bytosť, patrí každému bez výnimky a rozdielu. Právo na ochranu ľudskej dôstojnosti zabezpečuje každému človeku život pri rešpektovaní určitej všeobecne uznávanej hranice slušnosti, pri rešpektovaní svojbytnosti každej ľudskej bytosti. Každý má rovnaké právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na rovnakú ochranu pred jej ponižovaním. Na druhej strane česť je výrazom určitej úcty, uznania, ocenenia, vážnosti fyzickej osoby, ktorú požíva pre svoje správanie, konanie a postoje u ostatných členov spoločnosti a ktorá ovplyvňuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Podľa § 13 ods. 1 Obč. zák., fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby bolo dané primerané zadosťučinenie. Jedným z prostriedkov ochrany proti neoprávneným zásahom do osobnostných práv je priznanie morálnej satisfakcie vo forme ospravedlnenia, ktoré musí byť primerané vzhľadom na jednotlivé okolnosti zásahu, t.j. intenzitu, povahu, spôsob zásahu, charakter a dôležitosť dotknutej hodnoty, rozsah ujmy a jej dopad na postavenie v spoločnosti. Morálne zadosťučinenie musí byť účinné, primerané následkom zásahu, vyvážené, zodpovedajúce potrebám a účelu tohto inštitútu. Podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na slobodu prejavu. Táto zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Výkon týchto slobôd pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme (okrem iného) ochrany povesti alebo práv iných. Podľa čl. 26 ods. 1, 2 Ústavy SR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idei a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Právo na slobodu prejavu však nie je absolútne, je totiž obmedzené tak, ako to predpokladá čl. 10 ods. 2 Dohovoru a čl. 6 ods. 4 Ústavy SR, právami na ochranu osobnosti v rozsahu vymedzenom ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Obmedzenie práva na slobodu prejavu priznaním práva na ochranu osobnosti nie je porušením čl. 10 Dohovoru. V prípade kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti treba vychádzať z požiadavky ich vyváženosti a proporcionality pri ich uplatňovaní, teda aby jednému právu nebola daná bezdôvodne prednosť pred druhým právom. V prejednávanej právnej veci sa navrhovateľ predmetným návrhom domáha ochrany osobnosti pred neoprávneným zásahom odporkyne, spočívajúcom v jej vyjadrení na tlačovej konferencii Ľudovej strany HZDS dňa 27.05.2005, na ktorej okrem iného uviedla; že navrhovateľ ako O. Š. dal bez akéhokoľvek podkladu sumu 15.000.000,- Sk Katedre fyzikálnej chémie Fakulty chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity, na ktorej robil doktorandské štúdium jeho syn, a preto poskytnutie takejto sumy je trochu klientelizmus. V prejednávanej veci je nesporné, že navrhovateľ v čase konania tlačovej konferencie, na ktorej odzneli vyjadrenia odporkyne, zastával funkciu O. Š.G. Z., keď odporkyňa, ako vyplýva z dikcie napádaného výroku, resp. z celého kontextu výrokov, sa výslovne vyjadrovala o navrhovateľovi ako ministrovi, t.j. jej výrok sa týkal osoby navrhovateľa ako predstaviteľa výkonnej moci, a kritizovala teda jeho politickú činnosť, odporkyňa teda svojím výrokom kritizovala činnosť navrhovateľa ako osoby tzv. verejného záujmu, ktorá musí zniesť širšiu mieru kritiky. Za nespornú považuje odvolací súd aj skutočnosť, že napadnutý výrok nevybočil z rámca politickej súťaže účastníkov konania, ktorí majú na politickej scéne SR postavenie politických oponentov. Navrhovateľ teda patrí medzi tzv. osoby verejného záujmu, t.j. osoby, ktoré vystupujú pri riešení rôznych otázok verejnosti, alebo sú verejne činné a tým vplývajú na veci verejné v oblasti politickej, hospodárskej, kultúrnej, športovej (osobami tzv. verejného záujmu sú napr. ministri, poslanci, známi herci, speváci, športovci a pod.), alebo vôbec osoby, ktoré na seba upútavajú pozornosť verejnosti, a tým sa ocitajú v zornom poli masovokomunikačných prostriedkov. Všeobecné osobnostné právo týchto osôb je obmedzené do tej miery, že tieto osoby nemôžu zabrániť tomu, aby sa stali predmetom spravodajskej činnosti v rámci podávania informácií či kritiky, pokiaľ sa tak deje vo verejnom záujme. Tento prístup vychádza zo zásady, že osoba, ktorá svojou činnosťou vedome vystupuje na verejnosti alebo ktorá jedná - hoci aj neverejne - spôsobom, ktorý spoločnosti nemôže byť s pohľadom na jej oprávnený záujem ľahostajný, musí niesť a tolerovať aj dôsledky, ktoré z toho plynú, t.j., že sa o nej verejne hovorí. Táto osoba je z týchto dôvodov vystavená širšej kontrole verejnosti a jej prísnejšiemu meradlu ako ostatné osoby, preto ak fyzická osoba vstupuje do verejného života, musí s verejnou kritikou a s jej dôsledkami počítať a tolerovať ich. Nesmie však ísť o kritiku, spočívajúcu v škandalizácii takejto osoby, či úmysel kritizovanú osobu uraziť. Občiansky zákonník pozná a pracuje v súvislosti s inštitútom ochrany osobnosti aj s termínom „okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu“, resp. o okolnostiach, ktoré porušenie resp. ohrozenie osobnosti fyzickej osoby ospravedlňujú, na ktoré správne poukázal aj súd prvého stupňa. Určité konkrétne konanie, ktoré by za iných okolností bolo možné kvalifikovať ako protiprávne, totiž nemožno považovať za neoprávnený zásah vtedy, ak k nemu došlo v rámci výkonu takých subjektívnych práv, ktorými je priznávaná rovnaká ochrana ako právo na ochranu osobnosti, a to za predpokladu, že sa tak stalo primeraným spôsobom. Rozhodujúcim kritériom pre posúdenie oprávnenosti alebo naopak neoprávnenosti zásahu je teda skutočnosť, či pôvodca zásahu realizuje svoje subjektívne oprávnenie. Rozhodujúcim pre posúdenie, či v danom prípade sledovalo vyjadrenie odporkyne legitímny záujem informovať o záležitostiach verejného záujmu s cieľom nastoliť tak oprávnenú diskusiu o týchto otázkach, je zistenie a posúdenie motívu, ktorý viedol odporkyňu k tomuto vyjadreniu, ako aj jeho posúdenie ako celku a nie izolovane od ostatného obsahu, so zreteľom na sledovaný zámer odporkyne. Navrhovateľ v odvolaní vytýka súdu prvého stupňa, že svoje rozhodnutie založil na realizácii práv odporkyne; práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 Dohovoru a úplne opomenul práva navrhovateľa, s tvrdením ktorým nie je možné súhlasiť, keďže v dôvodoch rozhodnutia súd prvého stupňa podrobne uviedol, prečo, pri konflikte medzi právom na slobodou prejavu a na informácie chráneného čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru na strane jednej a právom na ochranu osobnosti na strane druhej, uprednostnil právo odporcu. Ak súd prvého stupňa vzal za náležité, že odporkyňa ako autorka napadnutého vyjadrenia sporný výrok vyslovila v kontexte s ostatnými výrokmi prednesenými ňou na tlačovej konferencii a nie izolovane, tak ako to uviedol navrhovateľ; keď z celkového znenia vyjadrenia odporkyne na tlačovej konferencii vyplýva jej úmysel ako poslankyne NRSR prostredníctvom interpelácie zistiť okolnosti týkajúce sa poskytnutých finančných prostriedkov a nie tvrdenie skutočností; je v tomto smere plne zodpovedajúcou stavu veci úvaha prvostupňového súdu o neposkytnutí ochrany z hľadiska domnelého zásahu do integrity navrhovateľa. Súd prvého stupňa v plnom rozsahu rešpektoval právo na ochranu osobnosti navrhovateľa, právo ktoré ako každé právo, nie je chránené absolútne, takisto ako zvažoval záujem verejnosti na poskytnutí informácií, práve tak ako slobodu prejavu a právo na informácie odporkyne na druhej strane. Ak súd prvého stupňa dospel k záveru, že právo verejnosti na informácie, t.j. sloboda prejavu a právo na informácie odporkyne v danom prípade prevážili nad právom na ochranu osobnosti navrhovateľa, postupoval správne a tento záver nie je nerešpektovaním práv navrhovateľa. V danej veci preto vzhľadom na vyššie uvedené poznateľné okolnosti ide o situáciu, kedy nad individuálnymi záujmami navrhovateľa ako fyzickej osoby prevláda závažnejší, významnejší a funkčne vyšší verejný záujem, odôvodnený naliehavými sociálnymi potrebami, ktoré sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné a rovnakej ochrany sa dostáva v danom prípade aj odporkyni ohľadom jej výroku na adresu navrhovateľa, z ktorého vyjadrenia nemožno jasne vyvodiť záver, že odporkyňa týmto výrokom podsúva verejnosti názor, že navrhovateľ by mal byť osobou, ktorá nejakými krokmi ovplyvňovala poskytnutie predmetných finančných prostriedkov a tento výrok má povahu prípustnej akceptovateľnej kritiky, v ktorej sú použité výrazy s určitou mierou zveličenia a expresivity, vyslovenej ako súčasť politickej diskusie o skutočnostiach súvisiacich s hlasovaním o dôvere navrhovateľovi ako vtedajšiemu O. Š. Z., pri zohľadnení všetkých okolností ako aj celého kontextu, za ktorých bol predmetný výrok vyslovený. Záverom považuje odvolací súd za potrebné ešte poznamenať, že verejnosť je oprávnená byť o verejne činných osobách informovaná pre možnosť posúdenia ich odbornej aj morálnej spôsobilosti náležite obstarávať veci verejné. Na rozdiel od súkromnej osoby sa politik či ústavný činiteľ nevyhnutne a vedome vystavuje prísnej kontrole každého jeho slova a skutkov tak zo strany politických oponentov, novinárov, ako aj celej verejnosti. Odporkyňa teda mala legitímny záujem verejne sa zaujímať o dôvody poskytnutia finančných prostriedkov STU, a to aj vzhľadom na jej postavenie ako predstaviteľky opozície vo vzťahu k navrhovateľovi ako vtedajšiemu ministrovi školstva SR, t.j. členovi vlády, ako aj z toho pohľadu, že navrhovateľ je vzhľadom na svoje postavenie vo verejnom živote, osobou verejného záujmu, u ktorej sú dané širšie medze prípustnej kritiky než u súkromnej osoby, je teda povinná strpieť intenzívnejšie zásahy do svojich osobnostných práv, lebo požíva nižšiu mieru ich ochrany ako bežní občania a musí počítať aj s verejnou kritikou a disponovať tým vyššou mierou tolerancie vo vzťahu k médiám v súvislosti s informovaním o svojej osobe v rámci výkonu verejnej funkcie. Vstupom do verejného života musí síce strpieť, že sa stáva objektom častého i prísnejšieho posudzovania, avšak to ešte neznamená, že sa takáto osoba vzdáva aj možnosti ochrany poskytovanej v prípadoch neoprávnených zásahov do osobnostných práv, a pokiaľ ide o nepravdivé údaje, je rovnako chránená pred neoprávnenými zásahmi, ako bežní ľudia. Každé zverejnenie nepravdivého údaju však nemusí automaticky znamenať neoprávnený zásah do osobnostných práv, keď v tomto konkrétnom prípade dospel odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa k záveru, že v danom prípade neboli splnené zákonom stanovené predpoklady pre poskytnutie ochrany proti neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, pretože výrok odporkyne o poskytnutí finančných prostriedkov; ktorý odznel na tlačovej konferencii dňa 27.05.2005; pokiaľ sa aj predmetné skutočnosti preukázali ako nepravdivé, nemohol zasiahnuť do žiadnej zo zložiek práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, keď z obsahu celého kontextu vyjadrenia odporkyne vyplýva, že odporkyňa nimi realizovala výkon práva na kritiku, ktorá nebola neprípustnou kritikou, a keďže svojím obsahom výrok neprekročil rámec prípustnej expresivity a zveličenia, nebol spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa tak, ako to má na mysli ust. § 11 Obč. zák.. S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácie navrhovateľa, na ktorej založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, t.j. v časti, v ktorej bol návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnutý, ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Pri rozhodovaní o trovách prvostupňového konania správne postupoval súd prvého stupňa, keď úspešnej odporkyni ich náhradu priznal podľa § 142 odsek 1 O.s.p., ktorá výška náhrady trov konania pozostávala zo zaplateného súdneho poplatku za odvolanie 66,39 Eur (2.000,- Sk) a trov právneho zastúpenia za 4 úkony právnej služby v sume 240,07 Eur (tarifná odmena za úkon právnej služby 2 x 1.371,- Sk, t.j. 45,51 Eur + 2 x 61,41 Eur + režijný paušál 2 x 178,- Sk, t.j. 5,91 Eur + 2 x 7,21 Eur), t.j. spolu v sume 306,46 Eur, nesprávne však postupoval, keď odporkyni nepriznal DPH v stanovenej výške z dôvodu, že táto nedoložila doklad platiteľa DPH; keď z obsahu spisu odvolací súd zistil, že z podania odporkyne zo dňa 27.09.2010 vyplýva, že právna zástupkyňa odporkyne je platiteľkou DPH, o čom doložili aj identifikačné číslo rozhodnutia pre platiteľa DPH - SK 1029351917; odporkyňa teda dôvodne vytýka súdu prvého stupňa, že pokiaľ tento mal pochybnosti, mal ju na predloženie originálu označeného osvedčenia platiteľa DPH vyzvať, a preto bolo potrebné tarifnú odmenu advokáta za 4 úkony právnej služby spolu s príslušným režijným paušálom, t.j. spolu v sume 240,07 Eur, zvýšiť o daň z pridanej hodnoty vo výške 20%, t.j o sumu 48,01 Eur. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa trov prvostupňového konania podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že odporkyni priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za 4 úkony právnej služby v sume 240,07 Eur (tarifná odmena za úkon právnej služby 2 x 1.371,- Sk, t.j. 45,51 Eur + 2 x 61,41 Eur + režijný paušál 2 x 178,- Sk, t.j. 5,91 Eur + 2 x 7,21 Eur), čo spolu s náhradou 20% DPH, ako aj s náhradou zaplateného súdneho poplatku za odvolanie 66,39 Eur (2.000,-Sk) predstavuje sumu 354,47 Eur. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a odporkyni, ktorá mala úspech v odvolacom konaní, priznal náhradu trov, ktoré jej vznikli v odvolacom konaní právnym zastúpením za 2 úkony právnej služby (odvolanie do výroku o trovách konania zo dňa 27.11.2010 - 1 á 61,41 Eur, t.j. 30,71 Eur, vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa zo dňa 22.12.2010 - 61,41 Eur) spolu v sume 92,12 Eur + režijný paušál 2 x 7,21 Eur + 20 % DPH, t.j. spolu v sume 127,85 Eur, vyčíslených podľa § 11 ods. 1, § 14 ods. 1, ods. 3 písm. b/ a § 18 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a vyúčtovania odporkyne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.